Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 19. apríl 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19Er/16/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2107200465
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mgr. Veronika Nekorancová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2107200465.4

Uznesenie

Okresný súd Trnava v právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35807598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v zast. JUDr. Martin Máčaj, advokát, proti povinnému:
P. G., J..Č.. XXXXXX/XXXX, Z. XXX/XX, XXX XX Š., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra
Pekára, P. Pázmaňa 49/3, 927 01 Šaľa, pre vymoženie 724,96 Eur s prísl. a trov konania, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu z a s t a v u j e.

Súd povoľuje odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára pod sp. zn. EX
26/07 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 19Er/16/2007 - 52.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207*044962 zo dňa 11.01.2007 bol súdny exekútor poverený
vykonaním exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 3472/06 zo dňa 18.08.2006.

Dňa 02.03.2010 bol tunajšiemu súdu doručený podnet súdneho exekútora na povolenie odkladu
exekúcie a zastavenie exekúcie v časti úrokov z omeškania nad zákonom prípustnú výšku 1,5 % ročne,
z dôvodu, že exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je zákonom nedovolené a v rozpore
s dobrými mravmi.

Súd po preskúmaní súdneho spisu a dôvodov na čiastočné zastavenie tejto exekúcie, v súvislosti
s neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, dospel k záveru, že v zmysle § 57 ods.
2 Exekučného poriadku v predmetnom exekučnom konaní existuje taký dôvod, pre ktorý je nutné
predmetnú exekúciu, ktorá je v zmysle príslušných právnych predpisov neprípustná, bezodkladne
zastaviť.

Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd exekúciu zastaví na návrh alebo
aj bez návrhu.

V zmysle ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z

ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu
724,96 Eur s príslušenstvom a trovy prechádzajúceho konania. Povinný si svoju povinnosť založenú
rozhodcovským rozsudkom podľa vyjadrenia oprávneného nesplnil riadne a včas.Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 4251030 uzatvorenej
dňa 08.02.2006 (ďalej len ,,Zmluva o úvere“), ktorou bol povinnému poskytnutý úver, ktorú povinný
riadne a včas neplnil.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,

17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský
úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.06.2006 (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Z okolností uzatvárania zmluvy o úvere a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že
oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril

s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu
založeného zmluvou o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve
o úvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v
predtlači ani neponúka možnosť označenia dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným

zákonníkom a zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa, čo znamená, že tento
typ zmlúv oprávnený uzatvára len s fyzickými osobami - nepodnikateľmi. Súd má ďalej z výpisu z
Obchodného registra Slovenskej republiky za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v
predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol
predmetný úver poskytnutý povinnému na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia mal súd za jednoznačne preukázané, že v danom prípade
sa jedná o spotrebiteľský vzťah a predmetná zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy.
Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. zákonné znaky spotrebiteľských
úverov vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj

ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu
právnemu režimu uvedeného zákona. Na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na dohodu strán.

Podľa § 52 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení do 31.03.2006 (ďalej

len ,,Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú
na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka sa za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

V tomto prípade teda vôbec nezaváži, že si účastníci zmluvy o úvere v bode 19 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru dohodli režim Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka,
nakoľko nimi dohodnutý zmluvný vzťah musí byť v súlade s citovanými kogentnými ustanoveniami

Občianskeho zákonníka. Aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka,
s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone
práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku,

majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva
o úvere nespĺňala ani túto obchodno-právnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej
rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky je
v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo v rozpore s dobrými mravmi (napr. neprimeraná zmluvná
odmena za poskytnutie úveru, povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak,

práva len oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov, a podobne). Táto občiansko-právna zásada
vyjadrená v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je o to určujúcejšia pre oblasť súkromného práva
a jej porušenie je v konečnom dôsledku i v ostrom rozpore so zásadou ekvity, ktorej uplatnenie je
neodmysliteľné najmä v spotrebiteľských vzťahoch, pri ktorých hrozí nezanedbateľné nebezpečenstvo,
že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len “zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva
v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených
predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (1) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm.
a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie

aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). (3) Proti
rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský
rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného
v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe,t.j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Tunajší súd zdôrazňuje,
že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí
podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie

účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ
v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo
editorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť

aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SL).

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom
rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej v texte ako „úverové zmluvné podmienky“), v ustanoveniach ktorých článok
17. obsahuje rozhodcovskú doložku uzatvorenú podľa § 244/2002 Z.z., v zmysle ktorej „všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred

Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v
Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným
súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku

tejto rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“

Uvedenú alternatívnu rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú,

nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ
ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd, čo priamo potvrdzuje aj
rozhodcovská doložka uvedená v článku 17 úverových zmluvných podmienok. Súd dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových zmluvných podmienkach je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4 Občianskeho zákonníka

v znení do 31.03.2006. V odseku 3 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky v
spotrebiteľskej zmluve.Súčinnosťouod01.01.2008bolimedzineprijateľnépodmienkyzavedenéajustanovenia,ktorévyžadujú
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu

aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). V zmysle eurokonformného
výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného
ustanovenia.

Podľačlánku6odseku1.smernice,členskéštátyzabezpečia,abynekalépodmienkypoužitévzmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné

podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,

je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v zmluve o úvere vychádzal
súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký

štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
eurokonformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle úverových zmluvných podmienok si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť
príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených
podmienkach, t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, bol už dopredu určený rozhodca
oprávnený rozhodnúť, resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby,
resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i

ustanovenie § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci
predsúdommôžunakonanievybraťajsúdspríslušnosťouvmiesteichbydliska.Rozhodcovskádoložka
je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do úverových zmluvných podmienok poskytnutia
úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý

bybolinakpríslušný.Nazákladetejtorozhodcovskejdoložkyspotrebiteľeštepredvznikomakéhokoľvek
sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných podmienok
poskytnutia úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu

súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho
bydliska.Súd dospel k záveru, že v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozhodnom znení,
rozhodcovská doložka uvedená v zmluve o úvere, na základe, ktorej bol vydaný exekučný titul,
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Uvedené podporuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č.k. 10CoE/109/2011-36 zo dňa
29.02.2012, v zmysle ktorého „značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti
podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu

(zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré
prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo
od svojho zmluvného partnera požadovať).“ Ustanovenie zmluvy v uvedenom znení je v neprospech
spotrebiteľa aj z dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie
nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký počet spotrebiteľov, čo

znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky

spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto
kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný
súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti

arbitrážneho súdu.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie
absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby príslušného súdu zo strany

povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch
vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je teda
pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na úkor
spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä
skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne

nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť.

Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j. drobný, ťažko
čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa

s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si
bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie rozhodcovskej
doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.03.2006 a tiež smernica č.

93/13/EHS.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Dodávateľ finančnej služby - oprávnený (oproti neznalému spotrebiteľovi - povinnému) s odbornou
starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený si mohol a mal byť vedomý, že súd

nemôžeposkytnúťprávnuochranunárokom,majúcimzákladvneprijateľnejpodmienkevspotrebiteľskej
zmluve.Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy o úvere v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v
jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou, od 1.1.2008 v zmysle §53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom
znení, a do 31.03.2006 v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 31.03.2006, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.03.2006 absolútne neplatná.

Rozhodcovský rozsudok bol v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská
zmluva/doložka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných
strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a

preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to
možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu
vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť

počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý
v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné

vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda
nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd SR
obdobne rozhodol v uznesení č. I. ÚS 456/2011-19, v ktorom konštatoval, že okresný súd je nielen

oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre
účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje

zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného
titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. Exekučný
súd totiž dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným.

V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odklad exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný
úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom

odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného,
pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto
rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61
Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem
(navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný

skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť,
že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru,
že návrh na povolenie odkladu exekúcie je dôvodný.

Nakoľko má tunajší súd za to, že boli dostatočne preukázané základné predpoklady nutné pre povolenie

odkladu exekúcie, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a trovách exekúcie rozhodne
osobitným uznesením.

V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).