Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 24, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/26/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200552
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8514200552.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,IČO:36864421,protižalovanejSlovenskejrepublike-MinisterstvuspravodlivostiSlovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 6C 42/2014 - 88 zo dňa
21.10.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal
náhradu trov konania. Zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

V odôvodnení poukázal na dôvody podanej žaloby, ktorým je nesprávny úradný postup Okresného súdu
Vranov nad Topľou, ktorý nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Následne súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, najmä
obsah pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 11Er 953/2010, citoval ust. § 3
ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, §
19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 514/2003 Z. z.), ust. §
41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov a uviedol, že vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Z exekučného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou
vedeného pod sp. zn. 11Er 953/2010 proti povinnej S. H. súd zistil, že exekučné konanie sa začalo
dňa 30.08.2010, kedy žalobca ako oprávnený spísal u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
Exekútorský úrad Bratislava do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie. Žiadosť o udelenie poverenie

bola doručená Okresnému súdu Vranov nad Topľou dňa 29.11.2010. Exekučný súd rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora uznesením č. k. 11Er/953/2010-9 zo dňa 21.12.2010 tak, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd rozhodol po 22 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia. Pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia však neplatí lehota 15 dní vzhľadom na
potrebu skúmania rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanieexekúcie a exekučného titulu so zákonom. V danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, pre ktorý vylúčenie 15 - dňovej lehoty vyplýva priamo z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Skúmaním rozhodcovskej doložky exekučný súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského

rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, keď skúmal, či exekučný titul
vydal oprávnený orgán. Ďalej súd konštatoval, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný
súd SR, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä
z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu. Prieťahy v

súdnom a tým i exekučnom konaní nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. . Súd dospel k záveru, že rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nebolo ani nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ani sa nejednalo o nezákonné rozhodnutie, ktorým by orgán verejnej
moci prekročil svoju právomoc v zmysle § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z.. Na základe uvedeného súd
dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu,

a to existenciu nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia. Žalobca zároveň
nepreukázal ani vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k tomu, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, súd žalobu zamietol v celom rozsahu.

Výrok o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ odôvodnil tým, že konanie o

predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých
čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie
vnútroštátneho súdu vo veci samej. Súd uviedol, že pokiaľ procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa
navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku má podklad v

aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Zdôraznil, že vnútroštátny
súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie
návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani
vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným
vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Vyriešenie právnych otázok
nastolených žalobcom v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby

prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora EÚ.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal odňatie možnosti
konať pred súdom, vadu konania, ktorá má za následok nesprávne právne posúdenie z dôvodu
aplikácie nesprávneho ustanovenia právneho predpisu, ďalej nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý

bol neúplne zistený, pretože neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, v dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že súd nesprávne aplikoval
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 01.01.2013
novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z., a preto ust. § 9 ods. 2 v znení novely zákona č. 514/2003
Z. z. nemohol aplikovať na merito veci. Ďalej namietal, že sa súd nevyjadril k otázke stavu právnej

neistoty účastníka exekučného konania. Poukázal na to, že nie je úlohou súdu polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda sú neprípustnými. Uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým
spôsobom, aby vyhovoval požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zahŕňajúci aj právo na rozhodnutie veci

v primeranej lehote. Ďalej poukázal na to, že súd posudzoval rozpor exekučného titulu so zákonom
a poukazoval na skutočnosti, ktoré vôbec nesúviseli s predmetom konania. K návrhu na prerušenie
konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť,
ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. Poukázalpritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co 174/2014. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a

dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnením napadnutého
rozhodnutia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci potrebný na
posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy
a vec správne právne posúdil. Namietané nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho
posúdenianeboloopodstatnené.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímuvedeným

súdom prvého stupňa.

K námietke týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že z postupu
súdu nevyplynulo porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, ani práva na súdnu
ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania
vyhodnotil jednotlivé dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. §

132 Občianskeho súdneho poriadku jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k
správnym skutkovým zisteniam. Posudzoval uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia
vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11Er 953/2010, exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. K nesprávnemu úradnému postupu súdu nedošlo, lebo súd
v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, či
spĺňa podmienku materiálnej vykonateľnosti. Dospel pritom k záveru, že tomu tak nie je a rozhodcovský
rozsudok vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
15 - dňová lehota sa vzťahuje výlučne na prípad, keď súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia,

návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a poverenie v danej lehote vydá. V
prípade zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom, súd nie je viazaný lehotou 15 dní. Uvedené je odôvodnené požiadavkou náležitého
skúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom
a vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, resp. o zamietnutí poverenia v

časti, ktoré musí byť presvedčivo odôvodnené. Judikatúra súdov zdôrazňuje preskúmavaciu právomoc
exekučných súdov obzvlášť pri exekučných tituloch, ktorými sú rozhodcovské rozsudky, tak ako to
bolo aj v tomto prípade. To znamená, že súd má ex offo povinnosť preskúmavať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 207/2011 zo dňa
21.11.2012). Z uvedeného vyplýva, že postupom súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri posudzovaní, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
Ústavný súd Slovenskej republiky prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone,

ale ich nedodržiavanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti v danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len sohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. sp. zn. I. ÚS

63/2000, sp. zn. II. ÚS 64/1997).

Hodnotenie dôkazov, ako aj rozsah a vykonávanie dokazovania súdom prvého stupňa je vždy vecou
súdu. V sporovom konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť
vyplývajúcu im z ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj
preukázania nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie

dôkazného bremena. Súd prvého stupňa správne pri uplatnenom nároku na náhradu škody skúmal
preukázanie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a z dôvodu nepreukázania
existencie škody, ďalšie dokazovanie nebolo hospodárne, ani potrebné pre rozhodnutie v predmetnej
veci. Takýmto postupom nebolo porušené právo účastníka na spravodlivý súdny proces, ani na súdnu
ochranu, lebo nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Súd na základe výsledkov
vykonaného dokazovania sám uzná, ktoré dôkazy sú potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutkových

okolností.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu týkajúcim sa nemožnosti aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013. Aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 01.01.2013, ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť vznik
nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možná na právne vzťahy, pri ktorých

malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného
ustanovenia, pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. V danom prípade súd prvého
stupňa na uplatnený nárok novelizované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom od
01.01.2013 na danú vec neaplikoval, a ani ho v právnom posúdení vôbec necitoval. Z týchto dôvodov
nebola odvolacia námietka oprávneného dôvodná.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nevysporiadania sa so stavom právnej neistoty na strane žalobcu
v exekučnej veci, odvolací súd uvádza, že ani táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená. Je
nesporné,ževexekučnomkonanívedenomnazákladerozhodcovskéhorozsudku,súdposudzujenávrh
na vykonanie exekúcie, exekučný titul, či je súladný so zákonom. Táto povinnosť exekučného súdu
vyplýva priamo z ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ide o súdnu kontrolu

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v zmysle judikatúry súdov, ako aj Súdneho dvora
Európskej únie.

Ani odvolacia námietka žalobcu, ktorý tvrdil, že o návrhu na prerušenie konania nebolo konajúcim súdom
procesným spôsobom rozhodnuté, nebola dôvodná. Z napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že súd
prvého stupňa o podanom návrhu na prerušenie konania riadne rozhodol.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a zásadou úspechu žalovanej v odvolacom konaní, ktorej náhrada trov odvolacieho konania priznaná
nebola, lebo návrh na priznanie predložený nebol (§ 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1, 2

Občianskeho súdneho poriadku).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.