Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11C/232/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114216628
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114216628.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa,

a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00151653, zastúpená: Havel, Holásek & partners s.r.o.,
advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava p r o t i žalovanému: V. S., K.. XX.X.XXXX,
O. B. Š., X. X, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, ul. Sovietskych hrdinov
163/66, o zaplatenie 4.419,72 Eur a prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 578,25 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne od
13.12.2012 do 31.1.2013 a vo výške 5% ročne od 1.2.2013 do zaplatenia v lehote 3 od právoplatnosti
rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 887,46 Eur na účet jeho právneho

zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcažalobouzodňa12.6.2014sadomáhalzaplateniasumy4.419,72Eur,zmluvnéhoúrokuvovýške
12,35% ročne zo sumy 3768,38 Eur od 29.11.2013 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5%
ročne z tej istej sumy a tak isto od 29.11.2013 do zaplatenia. Nárok uplatnil zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uzavretej dňa 3.11.2006 a vyčíslil ho ako istinu vo výške 3.768,38 Eur, kapitalizované zmluvné
úroky, ktoré vypočítal za obdobie od 13.12.2012 do 28.11.2013 s úrokovou sadzbou 12.35% ročne zo
sumy 3.768,38 Eur na sumu 452,45 Eur. Zvyšok žalovanej sumy predstavujú kapitalizované úroky z

omeškania vo výške 198,89 Eur, ktoré počítal z tej istej istiny 3768,38 Eur zo sadzbou 8% ročne od
13.12.2012 do 31.1.2013 a od 1.2.2013 do 28.11.2013 ich vypočítal len s úrokovou sadzbou 5% ročne.

Žalovanýsožalobounesúhlasil.Zdôraznil,žepredmetnázmluvajespotrebiteľskouzmluvouspoukazom
na § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a v tejto súvislosti citoval aj časť
uznesenia Ústavného súdu SR I. US 402/2013 zo dňa 19.6.2013. Mal za to, že v zmluve absentuje
obligatórna náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
preto podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona žalobca nemá nárok na úrok a poplatky ako to ustálil aj Krajský
súd v Trnave v uznesení 9Co 192/2013 zo dňa 9.1.2014. Napokon vyslovil názor o tom, že poplatok za

poskytnutie úveru a poplatky za správu úveru sú neprijateľné zmluvné podmienky. Keďže poskytnutý
úver bol vo výške 4979,09 Eur a žalovaný zaplatil 6.179,65 Eur hoci úver je bezúročný a bez poplatkov,
žaloba je podľa neho nedôvodná. Vzniesol tiež námietku premlčania splátok úveru splatných 3 rokyspätne pred podaním žaloby, preto podľa jeho názoru nepremlčaných je len 5 splátok od 20.6.2011 do
20.10.2011.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, ich písomnými vyjadreniami zmluvou o splátkovom

úvere č. 0503910057, výpismi z účtu žalovaného a zistil tento skutkový stav:

Dňa 3.11.2006 bola medzi účastníkmi uzavretá písomná zmluva o splátkovom úvere č. 0503910057,
ktorou veriteľ - žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 150.000 Sk. Prehľadne hneď v prvej časti
zmluvy pod názvom „základné podmienky“ je uvedená výška úveru, úroková sadzba - 12,60% p.a.,
poplatok za poskytnutie úveru 2.000Sk pri uzatvorení zmluvy z prostriedkov úveru, poplatok za správu
úveru 60 Sk mesačne, výška splátky 3.484 Sk mesačne, splatnosť prvej splátky 20.12.2006, počet

splátok 59, splatnosť k 20. dňu v mesiaci, konečná splatnosť úveru bola stanovená na 20.10.2011 a v
zmluve je uvedené aj RPMN 14,60%.

Žalovaný úver riadne nesplácal, bol v omeškaní už pri tretej splátke, ale k predčasnému zosplatneniu
úveru nedošlo.

Žalovaný celkovo uhradil žalobcovi 5.229,26 Eur, čo vyplýva z výpisu z účtu napokon potvrdil aj

sám žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 13.3.2015 (č.l. 102). Uvedená suma bola započítaná na
spracovateľský poplatok vo výške 66,39 Eur, na zmluvné úroky za obdobie od 1.10.2011 do 19.10.2011
vo výške 25,36 Eur a na úroky z omeškania vyčíslené do 19.10.2011 vo výške 375,57 Eur, ďalej na istinu
vo výške 3831,17 Eur a na poplatok vo výške 2,99 Eur. Zvyšok 927,78 Eur bol započítaný na zmluvné
úroky za obdobie od 20.10.2011 do 12.12.2012 vo výške 563,06 Eur a na úroky z omeškania počítané s

úrokovou sadzbou 8% ročne za to isté obdobie vo výške 364,72 Eur. Vyplýva to z písomných vyjadrení
žalobcu zo dňa 18.11.2014 (č.l. 70) a zo dňa 9.3.2015 (č.l. 98).

Žalovanú istinu vo výške 3.768,38 eur žalobca stanovil tým spôsobom, že odpočítal zo súčtu čerpaného
úveru, kapitalizovaných úrokov vo výške 2.378,15 Eur a kapitalizovaných poplatkov vo výške 242,31
Eur sumu 3.831,17 Eur, ktorú z úhrad žalovaného započítal na istinu.

Malo by byť bez pochýb, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou tak, ako je
to definované v § 23a ods. 1 zákona č. 6347/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 1.7.2006 do 1.7.2007).

Podľa § 23 a ods. 1 zákona č. 634/1992 Z.z. spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým

znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 23a ods. 2 citovaného zákona na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného
predpisu sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu (v poznámke je odkaz na § 52 až 60
Občianskeho zákonníka).

Právny vzťah medzi účastníkmi je potrebné posúdiť aj podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch opäť v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom od 1.7.2006
do 31.12.2007).

Podľa § 2 písm. b/ citovaného zákona zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský

úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú demonštratívne uvedené v § 4 ods. 2 a medzi nimi pod
písm. a/ je uvedená suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona pri nesplnení podmienok podľa ods. 2 a 3 je zmluva o
spotrebiteľskom úvere platná ak bol spotrebiteľovi na jej základe

a/ poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo

b/ dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

Podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré
nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného o dôvodnosti aplikácie § 4 ods. 5 vyššie citovaného zákona
v náväznosti na nesplnenie náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 písm. a/. Podľa súdu totiž aj keď chýba

rozlíšenie splátok na istinu, úrok a poplatky, tak ako je to uvedené v § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.
258/2001Z.z.,jednoznačnetátookolnosťnespôsobujeneplatnosťzmluvy,čojejasnezadefinovanév§4
ods. 4 citovaného zákona a nespôsobuje to ani ten následok, že by úver sa mal považovať za bezúročný
a bez poplatkov, keďže tento dôsledok bol zavedený až neskoršou novelou zákona č. 258/2001 Z.z.
účinnou od 1.1.2008. Súd jednoznačne nezdiela názor, že v prípade nerozlíšenia splátok v zmysle

citovanej právnej úpravy je potrebné vychádzať z § 4 ods. 5 a teda vyvodiť záver o neoprávnenosti
požadovania úroku a poplatkov. Vyplýva to z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 4 ods. 5,
v ktorom sa neuvádza nerozlíšenie splátok, ale len to, že veriteľ nemôže požadovať úrok a poplatky,
ktoré nie sú uvedené v zmluve. V tomto prípade však výška úroku vo forme úrokovej sadzby bola v
zmluve uvedená a boli v zmluve uvedené aj príslušné poplatky.

Na druhej strane však súd nesúhlasil s tým, aby žalobca mal nárok na zmluvné úroky až do zaplatenia
istiny úveru. Podľa názoru súdu je doba platenia zmluvných úrokov limitovaná časovým trvaním
dohodnutej doby trvania úveru. Pritom v zmluve o úvere je jasne uvedená konečná splatnosť úveru dňa
20.10.2011.pretožalobcamánároknazmluvnéúrokylendouvedenédátumu.Uvedenouproblematikou
sa zaoberal aj Krajský súd v Prešove, ktorý vo svojom rozsudku 6co 182/2011 zo dňa 18.9.2012 vyslovil

tento právny názor: „Pokiaľ si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné
prostriedky do dohodnutej splatnosti nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky
z omeškania. Ide o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Jeho typickým
znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop... Za čas po splatnosti úveru má teda
veriteľ právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej všeobecným záväzným právnym predpisom.

Akékoľvek navýšovanie úrokov z omeškania sa dostáva do rozporu so zákonom. Takýmto neprípustným
navýšovaním úrokov z omeškania je aj právna konštrukcia navýšenia úrokov z omeškania o úroky za
úver, napr. zmluvnou podmienkou o platení úrokov za úver do zaplatenia aj po splatnosti úveru a teda
počas omeškania. Úverové obdobie nie je podstatnou zložkou úveru, ale pokiaľ sa úver podmieňuje
úverovým obdobím, zákonite nastáva zmluvne dohodnutá splatnosť úveru a ku dňu splatnosti má dlžník

povinnosť zaplatiť úver a úroky... Ak preto žalobca argumentuje tým, že mu zmluva umožňuje uplatňovať
súčasne tak úroky, ako aj úroky z omeškania z jednej a tej istej istiny, v tejto časti je zmluva pre rozpor
so zákonom neplatná (§ 39 OZ)... Odplatné úroky sankčnú povahu nemajú a uvedená konštrukcia je v
rozpore ratio legis tak úrokov ako aj úrokov z omeškania a je preto neprijateľná“.

Navyše v súvislosti s dobou platenia zmluvných úrokov možno poukázať aj na uznesenie Ústavného

súdu SR IV. US 476/2012-14 zo dňa 18.9.2012, ktorý sťažnosť týkajúcej sa rozsudku tunajšieho súduč. k. 29C 131/2011-127 a rozsudku Krajského súdu v Prešove 1Co 30/2012-145 zo dňa 30.5.2012
odmietolakonedôvodnú.Súdyvtejtovecipriznalizmluvnéúrokylendodobyzosplatneniaúveru,pričom
poukázali na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR R 59/1998 a uviedli na to, že pri inom výklade

by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k jeho dvojnásobnému zaťaženiu v podobe úrokov z úveru ako aj
úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu o neprijateľnosti poplatku za poskytnutie úveru a za správu
úveru.

Súd a nestotožnil ani s názorom žalobcu o neprijateľnosti poplatku za poskytnutie úveru a za správu
úveru.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľné alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Vzhľadom na formulárovú vopred pripravenú zmluvu zo strany žalobcu bez možnosti spotrebiteľa, teda
žalovaného zmeniť stanovené zmluvné podmienky nepochybne nejedná sa o individuálne dojednanú
zmluvnú podmienku, pokiaľ ide o sporné poplatky. Tie podľa názoru súdu nepredstavujú ani hlavný
predmet zmluvy, pretože nejedná sa o základné plnenie zmluvy alebo podstatný prvok plnenia dlžníka
(napr. rozsudok súdneho dvora EÚ C-484/08 alebo C-26/13 zo dňa 30.4.2014).

Podľa názoru súdu však dané poplatky sú vylúčené zo súdnej kontroly, pretože týkajú sa primeranosti
ceny plnenia. Poplatok za poskytnutie úveru pritom jasne definuje protiplnenie banky - poskytnutie
úveru, pričom daný poplatok je súčasťou odplaty za úver. Z uvedeným poplatkom počíta aj Obchodný
zákonníka v § 499. Pri posúdení primeranosti tohto poplatku nie je možné prehliadnuť, že pri úvere vo
výške 15000 Sk tento poplatok predstavoval len sumu 2.000 Sk. Rozhodne teda nemožno dospieť k

záveru o neprimeranosti jeho výšky.

Poplatky za vedenie účtu alebo správu úveru sú resp. boli úplne bežnou praxou v bankovom svete (u
nás sú už zakázané zákonom č. 132/13 od 10.6.2013). Význam pojmu „správa úveru“ alebo „ vedenie
účtu“ je všeobecne známy. Požiadavku určitosti konkrétneho zmluvného dojednania pritom nie je možné
posudzovať izolovane, ale len v kontexte celej zmluvy. Správu úveru možno vykladať ako činnosť

úverového veriteľa, ktorá nie je krytá inými dohodnutými platbami (úrokom ako cenou poskytnutého
kapitálu a ostatnými poplatkami za konkrétne služby) a ktorú veriteľ poskytuje na základe úverovej
zmluvy - napr. poradenstvo, klientsky servis, informácie o úverom vzťahu, zmeny zmluvy, vydávanie
rôznych potvrdení a podobne. Výklad výrazu „správa úveru“ a paušálny charakter poplatku za správu
úveru nevyžadujú pre naplnenie požiadavky určitosti právneho úkonu taxatívny výpočet činností, za

ktoré je poplatok dohodnutý (stavisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR
CPJN 200/2014 zo dňa 23.4.2014).

K problematike bankových poplatkov zaujal názor aj Ústavný súd ČR v náleze III. US 3725/13 zo dňa
10.4.2014. Ústavný súd poukázal na to, že postavenie „silnejšej“ strany právneho vzťahu (v danom
prípade banky) nemožno považovať za niečo protiprávne, je tiež založené právom v zmysle ústavy,

konkrétne úsilím o dosiahnutie zisku pri poskytovaní úveru. Dôležitá je totiž zmluvná sloboda a princíp
autonómie vôle chránený v článku 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Princíp autonómie vôle
sa hodnotí aj s ohľadom na princíp ochrany spotrebiteľa, z ktorého plynie požiadavka transparentnosti
zmluvných dojednaní, ktoré sú klientovi predkladané na podpis. Z nich musí byť zrejmé, aké bude
finálne zaťaženie žiadateľa o úver. Klient musí byť dostatočne informovaný tak, aby po zrelej úvahe

akceptoval alebo odmietol ponúknuté podmienky. Ústavný súd sa pritom stotožnil so záverom súdu, že
taxatívna špecifikácia služieb, ktoré sú poskytované za paušálny poplatok nie je potrebná. Ide totiž obežný paušálny poplatok hradený vedľa dohodnutých úrokov v rámci komplexného právneho vzťahu a
nie je možné požadovať, aby ku každej jednotlivej povinnosti bola synalagmaticky naviazaná povinnosť
druhej zmluvnej strany. Je potrebné si uvedomiť, že banka pri uzatváraní úverovej zmluvy kalkulovala s

tým, že jej výnos bude tvorený úrokom a paušálnym poplatkom, ak by počítala iba s príjmom z úrokov,
nepochybne by sa to premietlo do výšky úrokovej sadzby.

Vylúčenie súdnej kontroly však nastáva len za predpokladu splnenia ďalšej zákonnej podmienky, ktorou
je, že zmluvné podmienky sú formulované jasne a zrozumiteľne. Rozhodujúce pri tomto probléme je
to, či zmluva transparentným spôsobom uvádza dané zmluvné podmienky, či spotrebiteľ bol riadne o

nich informovaný pred uzavretím zmluvy, či spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných
kritérií predpokladať hospodárske dôsledky, ktoré z neho pre neho vyplývajú (rozsudok C-26/13 zo dňa
30.4.2014 vo veci Aprád Kásler proti OTP Jlzalogbank Zrt).

Možno teda uzavrieť, že oba poplatky - jednorazový za poskytnutie úveru a mesačné poplatky za
vedenie účtu boli v zmluve uvedené jasne, zrozumiteľne, transparentným spôsobom, takže žalovaný ako
spotrebiteľ mohol na základe presných a zrozumiteľných kritérií predpokladať hospodárske dôsledky,

ktoré z nich pre neho vyplývajú. Zrejmý je aj účel daných poplatkov, ich protihodnota plnenia aj výšku
súd považoval za primeranú.

V danom prípade však súd mal za to, že uplatnený nárok je čiastočne premlčaný.

Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až
110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno

premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565),

začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Ako vyplýva z § 103 OZ pri dohodnutom plnení dlhu v splátkach plynie premlčacia doba samostatne
od zročnosti jednotlivých splátok. V danom prípade nedošlo k predčasnej splatnosti úveru. Konečná
splatnosť úveru teda bola totožná so splatnosťou poslednej splátky, ktorá sa stala zročnou 20.10.2011.
Splatnosť každej splátky bola v zmluve dohodnutá vždy 20. dňa v mesiaci. Keďže žaloba bola podaná

12.6.2014, trojročná premlčacia lehota uplynula 12.6.2011, čo znamená, že nepremlčané sú len splátky
splatné od 20.6.2011 do 20.10.2011, čo je päť splátok po 115,65 Eur a to predstavuje 578,25 Eur.

Aplikácia Občianskeho zákonníka pri posúdení premlčania by už nemala vyvolávať pochybnosti, keďže
tieto odstránila novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z.z., ktorá doplnila § 52 ods. 2 OZ
o nasledovnú vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne

použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“.

Z právneho záveru vysloveného v rozsudku Najvyššieho súdu SR 3MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015
vyplýva, že vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení k § 52 ods. 2 vete tretej OZ sa toto
ustanovenie použije aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosti tejto novely.

Už len pre úplnosť súd dodáva, že občianskoprávny charakter spotrebiteľských zmlúv vyplýva jednak z

ichzaradeniadoObčianskehozákonníka,aletiežvzhľadomnaskutočnosť,žezmluvaospotrebiteľskom
úvere je upravená podľa osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon o spotrebiteľských úverocha teda nie je uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Pôsobnosť Obchodného zákonníka je pritom
explicitne upravená v § 261, kde podľa ods. 6 písm. d/ sa Obchodným zákonníkom spravujú bez
ohľadu na povahu účastníkov a ich záväzkové vzťahy okrem iného zmluva o úvere (§ 497). Použitie

Obchodného zákonníka sa teda aplikuje len na zmluvy uzavreté podľa § 497 Obchodného zákonníka, čo
však nie je tento prípad, keďže ako už bolo uvedené, zmluva bola uzavretá podľa osobitného právneho
predpisu a to zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Navyše súdy už v mnohých rozhodnutiach poukázali na to, že ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je
ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy vrátane úverov. Ak by z

pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to upravil. Citované ustanovenie sleduje vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho
následku na spotrebiteľa oproti následku, ktorý dopadá na spotrebiteľa podľa „tohto“ zákona, pričom
je logické, že zákonodarca tým rozumel Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je
preto potrené vykladať tak, že v prípade rozdielnych inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské
právne vzťahy nepoužije obchodné právo, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa

postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Preto aj premlčanie je potrebné pri
spotrebiteľských úveroch posudzovať podľa noriem občianskeho práva (napr. rozsudok Krajského súdu
v Prešove 21Co 116/2013 zo dňa 15.4.2014, 6Co 105/2013 zo dňa 10.12.2013 alebo Krajského súdu
v Trenčíne 17Co 167/2011 zo dňa 23.11.2011).

Pri posudzovaní premlčania jednotlivých splátok podľa Občianskeho zákonníka možno poukázať aj na

rozsudky Krajského súdu v Prešove 7Co 179/2014 zo dňa 23.10.2014 alebo Krajského súdu v Žiline
11Co 309/2014 zo dňa 13.10.2014.

Žalobca má nárok aj na úroky z omeškania, ale len z priznanej istiny. Pri ich výške je však v súlade s
dispozičnou zásadou (§ 153 ods. 2) súd viazaný návrhom. Žalobca tieto sankčné úroky kapitalizoval (a
teda uplatnil) od 13.12.2012 do 31.1.2013 vo výške 8% ročne a od 1.2.2013 už len vo výške 5% ročne.

Podľa § 517 ods. 1 vety prvej OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.7.2010 do 31.1.2013 výška

úrokov z omeškania je o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013, ak záväzkový vzťah vznikol
pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.1.2013 aj za dobu
omeškania po 31.1.2013.

Súd teda vychádzajúc z dispozičnej zásady priznal úroky z omeškania zo sumy 578,25 Eur vo výške
8% ročne od 13.12.2012 do 31.1.2013 a od 1.2.2013 do budúcna vo výške 5% ročne až do zaplatenia.

Pre úplnosť súd dodáva, že žalobca nedôvodne započítal úhrady vo výške 563,06 Eur na zmluvné úroky
od 20.10.2011 do 12.12.2012, keďže žalobca na ne nemal nárok. Táto úhrada sa preto započítava na
najskôr splatné a neuhradené splátky istiny tak, ako to vyplýva z § 566 ods. 2 OZ.

Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. Obaja účastníci si uplatnili náhradu
trov konania, pričom žalobca bol úspešný v podiele 13,08% a žalovaný v podiele 86,92%, súd pretopriznal náhradu trov konania žalovanému a to v podiele 73,84% (86,92-13,08). Priznaná náhrada trov
konania predstavuje trovy právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby: prevzatie a príprava
zastúpenia, písomné vyjadrenie zo dňa 21.9.2014 a účasť na pojednávaniach dňa 5.11.2014, 25.2.2015

a 24.6.2015. Tarifná odmena za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
predstavuje 160,99 eur a k tomu bol pripočítaný aj režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a to
3 x 8,04 Eur a 2 x 8,39 Eur. Odmena za právne zastupovanie tak predstavuje 845,85 Eur. Priznaná
bola aj náhrada hotových výdavkov predstavujúcich náhradu za použitie vlastného motorového vozidla
právneho zástupcu a to v súvislosti s účasťou na pojednávaniach. Za účasť na pojednávaní dňa

5.11.2014 zo Svidníka do Prešova a späť predstavuje náhrada za použitie motorového vozidla za 120
km po 0,28Eur/km sumu 33,60 Eur. Právny zástupca si však vyúčtoval len polovicu, čo predstavuje
sumu16,80 Eur. Za účasť na pojednávaní dňa 25.2.2015 táto náhrada za použitie motorového vozidla
predstavuje sumu 30 Eur (120 km x 0,25 Eur) a za účasť na pojednávaní dňa 24.6.2015 pri náhrade
34,84 Eur (134km x 0,26 Eur) vzhľadom na to, že právny zástupca si vyúčtoval len 1 bola mu priznaná
suma 8,71 Eur. Súd pri stanovení tejto náhrady vychádzal zo základnej sadzby za 1 km jazdy podľa

opatrenia č. 632/2008 Z.z. z hodnoty 0,183 eur/km a z náhrady za spotrebované pohonné hmoty vo
výške 0,09 Eur/km (5.11.2014), 0,06Eur/km (25.2.2015) a 0,07 Eur/km (24.6.2015). Napokon súd priznal
aj náhradu za premeškaný čas s poukazom na § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a to v súvislosti s
účasťou na pojednávaní dňa 5.11.2014 za 4 polhodiny po 13,40 Eur, pričom právny zástupca vyúčtoval
si len 1 t.j. 26,80 eur, v súvislosti s účasťou na pojednávaní dňa 25.2.2015 táto náhrada za 4 polhodiny

po 13,98 Eur predstavuje 55,92 Eur a napokon za účasť na pojednávaní dňa 24.6.2015 pri náhrade za 5
polhodín po 13,98 eur si právny zástupca vyúčtoval len 1/4, čo predstavuje 17,48 Eur. Spolu tak hotové
výdavky činia 155,71 eur. Trovy konania tak predstavujú odmenu vo výške 845,85 Eur, hotové výdavky
vo výške 155,71 Eur, k tomu súd pripočítal aj 20% DPH s poukazom na § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky
(200,31 eur), takže trovy konania žalovaného predstavujú sumu 1.201,87 Eur. Z tejto sumy súd priznal

vzhľadom na pomer úspechu v konaní 73,84%, čo predstavuje sumu 887,46 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.