Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. jún 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/115/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613206454
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8613206454.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so
sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomBratislava81311,Župnénámestie

13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Svidník č. k. 7C/396/2013-27 zo dňa 12.5.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na náhradu majetkovej škody, ako aj na
náhradu nemajetkovej ujmy podanú na Okresný súd Bardejov dňa 27.9.2012 a vedenú pod pôvodnou

spisovou značkou 2C/299/2012. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal a vyslovil, že žalobca nemá
právo na ich náhradu.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu
majetkovýchškôdanemajetkovejujmyatozdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúdu,
ktorý nerozhodol v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Súd

prvého stupňa vykonal dokazovanie pripojeným spisom
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2Er/284/2004 a spisom Okresného súdu Svidník sp. zn. 7C/396/2013.
Po vykonaní dokazovania mal prvostupňový súd za preukázané, že žalobca v tomto konaní neuniesol
dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody. V žalobe uplatnená majetková škoda predstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov v súvislosti s vymáhaním pohľadávok. Súd prvého stupňa mal
za to, že nebol naplnený prvý, zásadný predpoklad pre úspešné uplatnenie nároku na náhrady škody, a
to nesprávny úradný postup exekučného súdu, čo postačuje na zamietnutie žaloby. Žalobca neuniesol

dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde relevantné dôkazy
dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Taktiež žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre
priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal. Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú
súvislosť medzi postupom exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci a eventuálnym vznikom
škody alebo nemateriálnej ujmy. Z dôvodu nepreukázania zákonných predpokladov (musia byť splnené

súčasne)prepriznanienárokunanáhraduškodyanemajetkovejujmyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom, žalobu zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku tak, že súd náhradu trov konania žalovanej nepriznal z dôvodu, že táto si ich vzákonnej lehote od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslila a žalobca ako neúspešný účastník nemá právo
na ich náhradu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že postupom súdu sa mu odňala
možnosť konať pred súdom, že v konaní došlo k vadám, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým,
že súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy. Tieto odvolacie dôvody konkretizoval tým, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 a zákona č. 514/2003 Z. z.. V

právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Súd pri svojom rozhodovaní je viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/212 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona a v znení zákona č. 412/2012 Z. z.. Súd svojím

rozhodnutím de jure a de facto aplikoval princíp pravej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedol,
že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však
ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty

do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Ako ďalší odvolací dôvod uviedol, že súd nevykonal dostatočné znalecké dokazovanie oboznámením sa
predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne
náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého
posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný

prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, úpravu informačného systému
nákladov na poštovné a nákladov na telekomunikačné služby.
V konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody a to vznik
škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a
škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom

navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Taktiež poukazuje na to, že ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania, bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie
vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť
odvolacieho súdu v skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3,4,5 a § 214 ods.

2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na
úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods.1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli

byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1,3 O.
s. p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
odvolací súd k závoru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.

Predmetom odvolacieho konania je nárok na náhradu skutočnej (majetkovej) škody a na zaplatenie

primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatňovaný podľa 17 Zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 514/2003 Z. z. - ďalej len ZZŠ. Majetková škoda
má pozostávať z náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu
na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom v exekučnej veci Okresného súdu Bardejov sp.

zn. 2Er/284/2004 oprávneného Pohotovosť, s.r.o. a povinného F. O., o vymoženie 417,48 eur. Tak za
správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov požadoval 70,- eur, za správu
informačného systému 40,- eur, za administráciu listín a komunikácie s exekútorom 50,- eur a zaadministratívne spracovanie textov urgencií, publikačné údaje, poštovné a telekomunikačné výdaje 15,-
eur, spolu 175,- eur.

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušovanie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní,
stratu dôvery v spravodlivé riešenie veci a za vyvolávanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Odkazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR o priznávaní finančného zadosťučinenia za
zbytočné prieťahy uplatnil si žalobca náhradu vo výške 55,32 eur za každý mesiac omeškania, celkom

sumu 442,56 eur.

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených Zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 písm. d)
ZZŠ). Vo veci náhrady škody vzniknutej v občianskom súdnom konaní alebo ktorú spôsobil exekútor pri
výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

SR (§ 4 ods. 1 písm. a/1, 3 ZZŠ).

Odvolací súd je toho názoru, že aj v prípade, že exekučný súd rozhodoval oneskorene o pripustení
zmeny exekútora, nemohla mať táto skutočnosť za následok neodôvodnený prieťah v exekučnom
konaní. Súdny exekútor je povinný pokračovať v exekúcii aj po podaní návrhu na zmenu exekútora, a

to až do vyhovujúceho rozhodnutia exekučného súdu takémuto návrhu. Prípadné omeškanie súdu s
rozhodnutím o takomto návrhu samo o sebe nemôže byť dôvodom pre vznik práva na náhradu škody
z titulu nesprávneho úradného postupu.

Nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 ZZŠ v

znení účinnom od 1.1.2013 pri interpretácii pojmu „nesprávny úradný postup“. Účinnosť novelizovaného
ustanovenia § 9 ods. 2 ZZŠ je až od 1.1.2013 a žaloby v preskúmavanej veci boli podané v roku 2012,
avšak predmetné novelizované ustanovenie „dopĺňa aj vykladá ustanovenie § 9 ods.1 predmetného
zákona“. Samotný odvolateľ v podanom odvolaní konštatoval, že v tomto prípade súd neprípustne
„interpretoval“ zákon, že ho novelizované ustanovenie „inšpirovalo“. Vo všetkých veciach spojených na

spoločné konanie preskúmavaných v tomto odvolacom konaní bola podaná žaloba na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy dňa 27.9.2012, teda predo dňom účinnosti novely zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 412/2012 Z. z.. V súvislosti s touto novelizáciou neobsahuje
zákon žiadne prechodné ustanovenia. V dôsledku toho možno ustanovenia uvedené v tejto novelizácie
aplikovať len na konania začaté po dni 31.12.2012.

Prvostupňový súd však pri svojom rozhodovaní bol oprávnený a povinný vykladať pojem „nesprávny
úradný postup“ podľa práva platného do 31.12.2012, pričom nie je vylúčené, aby sa „inšpiroval“
novelizovaným znením zákona a prípustnou formou a rozsahom vyložil pôvodné znenie tohto zákonom
stanoveného pojmu.

Podľa § 9 ods. 1 ZZŠ v znení účinnom do 31.12.2012, sa za nesprávny úradný postup považovalo aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, a právom chránených

záujmov fyzických a právnických osôb.

Podľa obsahu tohto pojmu mohlo ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu. „K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri
ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom

môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeraných lehôt vhodného vydania (nie však vydanie rozhodnutia samo), lebo znaky nesprávneho
úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v
stanovenej lehote“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR spisovej značky 4Cdo24/2004 zo dňa 1.1.2011).

Z toho istého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je však možné zistiť, že pokiaľ
„...orgány nepostupovali v rozpore so záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na ... konanie ...,
ich konanie nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu...“.Odvolací súd zastáva názor, že bez ohľadu na to, či konanie vo veci náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci bolo začaté pred alebo po 1.1.2013, nie je možné považovať za nesprávny úradný
postup v zmysle tohto zákona nedodržanie lehoty 30-tich dní stanovej v § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995

Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok v znení účinnom do
31.12.2014. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty 30 dní môže byť nesprávnym úradným postupom
aj v prípade nečinnosti pôvodného exekútora, avšak muselo by ísť „o zbytočný prieťah“, splňujúci
podmienky stanovované v § 4 ods. 1, 3, § 9 a v § 14 ZZŠ.

V tejto súvislosti možno odkázať na závery Ústavného súdu SR uvedené v náleze IV.ÚS 606/2012 zo
dňa 14.12.2012. Ústavný súd tam, okrem iného, zdôraznil, že „... aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Poukázal na to, že žalobca
podával žiadosti o udelenie poverenia
hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým
technicko-administratívnymzdržanímnastranesúdu,ktoréspôsobilo,žeojehožiadostibolorozhodnuté

s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Povinnosťou súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby so čo najrýchlejšie odstránil
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so svojím návrhom na rozhodnutie súdu.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, právnou a faktickou
zložitosťou prejednávanej veci, legislatívnou úpravou súdneho procesu, správaním účastníkov konania
a v konečnom dôsledku objektívnou možnosťou súdu rozhodnúť vec včas pri zachovaní poradia veci
podľa dátumu ich nápadu na súd.

Za opodstatnený nie je možné považovať ani druhý žalobcom uvedený odvolací dôvod, že súd zamietol
znalecké dokazovanie, pretože zo spisového materiálu je zrejmé, že žalobca ani v podaných žalobách,
ani následne v ďalších písomnostiach zasielaných prvostupňovému súdu, nenavrhol vykonanie
dokazovania znalcom za účelom zistenia výšky vzniku materiálnej škody.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom napadnutého rozsudku, že v žiadnej z vecí spojených na
spoločné konanie tvoriacich predmet tohto odvolacieho konania, neboli splnené podmienky pre záver, že
v nich došlo „k zbytočným prieťahom“ spĺňajúcim podmienky nesprávneho úradného postupu. V žiadnej
z týchto spojených vecí nebola podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu a tento nekonštatoval
pri prešetrovaní, že došlo zo strany súdu k zbytočným prieťahom. Podobne v žiadnej z týchto vecí

disciplinárny súd pre zbytočne prieťahy nezistil, že by sa konajúci sudca dopustil disciplinárneho
previnenia. Takýto zbytočný prieťah preskúmavanej veci nevyplýva ani z rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva, ani z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, v ktorej by bolo konštatované, že sa porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Aj keď to má pre konečné rozhodnutie v preskúmavanej veci len doplňujúci význam, je možné súhlasiť
s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie uplatnenej náhrady skutočnej
škody a nemajetkovej ujmy. Výšku uplatňovanej skutočnej škody žalobca zjavne len odhadol, čo je
v takomto prípade neprípustné. Preukázané nebolo ani splnenie podmienok na prisúdenie náhrady

nemajetkovej ujmy. Ani jeden z tvrdených dôvodov žalobca ničím nepodložil a nepreukázal. Nemožno
akceptovať ako opodstatnený
dôvod pre takéto priznanie tvrdenia, že neskorým rozhodnutím exekučného súdu, mohlo dôjsť k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného,
prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a

príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného
podloženia a preukázania.

Jepotrebnézdôrazniť,ženebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzipostupomsúduprvéhostupňa
v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy

v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Nie je dôvodná odvolacia námietka, že súd nevykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, pretože žalobca ani podanej žalobe, ani následne v ďalších písomnostiachzasielaných prvostupňovému súdu, nenavrhol vykonať dokazovanie aj oboznámením znaleckého
posudku.

Za opodstatnený nie je možné považovať ani ďalší žalobcom uvádzaný odvolací dôvod, že súd mal pred
rozhodnutím vo veci samej rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie
o prejudiciálnej otázke, pretože v spise sa takýto návrh žalobcu nenachádza.

Záverom je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotná okolnosť zmeny súdneho exekútora nemôže

maťvplyvnapriebehexekúcieaakokoľvekovplyvniťjejpriebeh,nakoľko,kýmotejtozmenepovereného
exekútora nie je právoplatne kladne rozhodnuté, je povinný v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1
Exekučného poriadku sa o jej vykonanie postarať a pokračovať bez akýchkoľvek obmedzený v tejto
exekúcie pôvodne vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Dotknutou osobou oprávnenou podať
odvolanie mohol byť len žalovaný, ktorý takéto odvolanie nepodal.

Úspech v odvolacom konaní mal taktiež žalovaný, preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods.1 O.s.p.

vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho
konania. Žalovanému však žiadne odvolacie trovy nevznikli, ani nepodal návrh na náhradu takýchto trov.
Preto odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.