Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. jún 2015

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 6C/160/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213319
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2015:6412213319.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobcu zo dňa 28.05.2015 na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným žalobným návrhom žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie čiastky 125,- Eur ako náhrady
majetkovej škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady na správu a vymáhanie jeho pohľadávky
a čiastky 495,- Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 55 Eur za každý mesiac nečinnosti
exekučného súdu), ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v
exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/1230/2009 (súdnym exekútorom pod č. EX 13137/2009)
tým, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dlho

po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Podaním zo dňa 28.05.2015 žalobca navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa svojho tvrdenia podal z dôvodu porušenia svojich práv na
zákonného sudcu a nestranný súd. Súčasne navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia
konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť žalovaná Súdnemu dvoru Európskej únie v
konaní vedenom pod sp. zn. 7C/6/2010 na Okresnom súde Prešov.

K tomuto procesnému návrhu žalobcu súd uvádza, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) je obligatórne a dopadá na situácie, kedy rozhodnutie
v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť ako predbežnú (§ 135 ods. 1 O.s.p.).
Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je naproti tomu fakultatívne a bude namieste
vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd na také konanie dal podnet (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Podľa názoru súdu otázka (ne)vylúčenia

zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nie je svojim charakterom takou predbežnou
otázkou ako to majú na mysli uvedené ustanovenia, teda otázkou od ktorej závisí rozhodnutie v
merite veci. Okrem toho, tie isté dôvody, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcov tunajšieho súdu
z rozhodovania prejednávanej veci žalobca predostrel už v žalobnom návrhu, pričom predpísanýmpostupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. bola táto jeho výhrada už vyriešená nadriadeným súdom (uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.10.2012 č.k. 13NcC/85/2012-8) s tým, že námietku
zaujatosti aktuálne vec prejednávajúceho sudcu žalobca nepodal. Čo sa týka návrhu na prerušenie

konania vo vzťahu k zodpovedaniu prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom Európskej únie, je treba
uviesť, že v tomto konaní žalobca vyvodzuje uplatnené nároky z tvrdenia, že exekučný súd nerozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Súdu preto nie je zrejmé (a nevysvetlil to ani žalobca), aký súvis s
prejudiciálnymi otázkami aktuálnymi v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010 má posúdenie

toho, či poverenie súdneho exekútora bolo vydané v určenej lehote alebo nie, lebo táto fundamentálna
okolnosť sa ani okrajovo nedotýka potreby aplikácie komunitárneho práva. Aj tu súd poukazuje na ust.
§ 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatujúc, že neprebieha žiadne konanie riešiace
predbežnú otázku majúcu význam pre rozhodnutie vo veci, pre ktorú by bolo namieste obligatórne či
fakultatívne prerušenie tohto konania. Súd preto predmetný procesný návrh žalobcu ako nedôvodný
zamietol.

Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 21.10.2013 požadovala žalobu zamietnuť. Z
procesného hľadiska namietala, že zo žaloby nie je zrejmé od čoho odvodzuje žalobca uplatnené
nároky. Podal ju predčasne ešte pred uplynutím 6 mesačnej lehoty určenej na predbežné prerokovanie
nároku podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. Nakoľko žalobca neposkytol ani súčinnosť potrebnú na predbežné prerokovanie nárokov
Ministerstvom spravodlivosti SR, nepovažuje žalované nároky za predbežne prerokované. Ohľadne veci
samotnej žalovaná popierala, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu poukazujúc na judikatúru
Ústavného súdu SR, podľa ktorej nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Vzniesla námietku premlčania s tým, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody

a príčinnú súvislosť a rovnako nepreukázal ani splnenie podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy.

Na pojednávaní dňa 04.06.2015 súd prejednal vec v neprítomnosti riadne predvolaných sporových
strán s použitím ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanej bolo

predvolanie doručené dňa 07.05.2015. Žalobca síce vo vyššie uvedenom podaní zo dňa 28.05.2015
okrem prerušenia konania navrhol súčasne aj zrušiť nariadené pojednávanie v podstate z dôvodu, že
nebolo podľa jeho názoru ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu, no
pokiaľ žalobca námietku zaujatosti (so zákonnými náležitosťami podľa § 15a ods. 3 O.s.p.) nepodal, súd
zužuvedenýchdôvodov,prektoréneprerušiltotokonanie,nepovažovalžalobcomuvádzanéskutočnosti

za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania či dokonca pre jeho zrušenie. O tom žalobcu informoval
elektronickou poštou.

Súd vo veci vykonal dokazovanie jednotlivými listinami tvoriacimi obsah spisu tunajšieho súdu sp. zn.
5Er/1230/2009 a zistil nasledovné:

Žalobca ako oprávnený dňa 28.11.2009 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým navrhol vykonanie exekúcie voči povinnému Patrikovi Káčerovi na podklade exekučného titulu,
ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 18.08.2009 sp. zn. SR/12742/09 a ktorým
bola menovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 249,06 Eur s príslušenstvom. Súdny

exekútor v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa
28.12.2009 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tunajší súd následne dňa 26.01.2010 žiadal
žalobcu cestou jeho právneho zástupcu o zaslanie úverovej zmluvy, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Túto žalobca nezaslal. Súd dňa 16.06.2010 poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie.

Z hľadiska právneho posúdenia zisteného stavu veci súd uvádza, že zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý v § 3 určuje, že
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Svojej
zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky)
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie

troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi
vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho
úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny
úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej
moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva
v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z.
zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa

najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri
nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou
normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu.

Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola založená
zodpovednosť žalovanej za žalobcom tvrdenú škodu (resp. ujmu).

Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, žeby postupom tunajšieho súdu
v exekučnom konaní sp. zn. 5Er/1230/2009 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie

poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu bola tunajšiemu súdu doručená dňa 28.12.2009. V tom čase účinné ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) určovalo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia jeho žiadosti.

V danom prípade súd síce nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v zákonom určenej lehote, keď
písomne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie dňa 16.06.2010, no prekročenie stanovenej
lehoty vzhľadom na všetky ostatné okolnosti prípadu nemožno kvalifikovať ako nesprávny úradný
postup.Jednalosatotižoexekúciunavrhovanúnapodkladeexekučnéhotitulu,ktorýmbolrozhodcovský

rozsudok. Dovtedajšia aplikačná prax ukázala, že bolo problematickým v 15-dňovej lehote posúdiť
všetky aspekty exekúcie, ktorá mala prebiehať na podklade rozhodcovského rozsudku. To následne
viedlo zákonodarcu k tomu, že s účinnosťou od 01.06.2010 došlo zákonom č. 144/2010 Z.z. k novelizácii
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že lehota 15 dní neplatila ak exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. V dôvodovej správe k čl. III bodu 2 zákona č. 144/2010 Z.z. ktorým došlo k uvedenej

zmene sa okrem iného uvádza: „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak
exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na to,
aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §
45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte
nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov exekučného konania. ... Súdy nemali časový priestor ani

navyžiadanienapr.spotrebiteľskejzmluvy.”Tentozmyselnovelyč.144/2010Z.z.bolpotomsúčinnosťou
od 01.06.2011 už vyjadrený aj explicitne v doslovnom zákonnom texte § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, ktorý výslovne za exekučný titul označil aj vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, pri
ktorom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní na poverenie súdneho exekútora neplatila.

Zákonom stanovená povinnosť súdu ako orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom určenej lehote predstavuje v tejto rovine garanciu ústavného práva každého na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 16/02 konštatoval, že pri posúdení toho, či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v
Ústave Slovenskej republiky alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 70/02 Ústavný súd Slovenskej republiky zasa uviedol, že ak je na jednej stranevšeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej
strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú
nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva - práva na spravodlivý proces, ktoré

majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných
medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom. V tomto zmysle
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať
proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne

nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.

Vychádzajúc z uvedeného súd preto uzavrel, že v danom prípade prekročenie lehoty určenej v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku nemožno považovať za nesprávny úradný postup prihliadajúc na to, že zdržanie
bolospôsobenékonanímsamotnéhožalobcu,ktorýnapriekvýzvesúdunepredložilpožadovanúúverovú
zmluvu zakladajúcu exekučne vymáhaný nárok.

Súd preto nemal preukázaný nielen nesprávny úradný postup v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ale nemal preukázané splnenie ani
jednejzďalšíchdvochpodmienokvyžadovanýchnavznikzodpovednostižalovanejzažalobcomtvrdené
ujmy. Žalobca v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

nielenže nepredložil ale ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a ktoré by podporovali
to, že práve v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o
poverení súdneho exekútora utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu
nemajetkového charakteru, ktorú by bolo namieste odškodniť v peniazoch podľa § 17 ods. 1 a 2
zákona č. 514/2003 Z.z. Za škodu, pri vzniku ktorej sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk, nemožno

podľa názoru súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady
na správu pohľadávky pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu
informačného systému v čiastke 40,- Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania v čiastke
15,- Eur. Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým
stavom pred škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne
vynaložené výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobcom
uvedených nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu
ušlého zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu, ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu). Treba tiež uviesť, že žalobca nielenže nepreukázal ale ani nijako
bližšie nevysvetlil ako paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnému konkrétne súvisia s
tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu, keď exekútor bol v konečnom dôsledku poverený
vykonaním exekúcie vzhľadom na nesúčinnosť žalobcu v primeranej dobe. Ako už bolo uvedené,

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať príčinná súvislosť, teda vzťah príčiny a
následku, pričom je podľa názoru súdu logické, že určité administratívne náklady na správu pohľadávky
mal žalobca nezávisle od toho, kedy exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora.

Vovzťahukpožadovanejnáhradenemajetkovejujmyžalobcatiežnijakonepreukázalžiadennepriaznivý

dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnej v dôsledku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k povinnému (riziko
zániku povinného, jeho insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným“), no
nijako netvrdil ani nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo v dôsledku postupu exekučného
súdu. Súd tak nemal preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody na strane žalobcu ani príčinnú

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v
dôsledku nesprávneho úradného postupu. Preto žalobný návrh zamietol.

Len záverom sa k vyjadreniam žalovanej poznamenáva, že zo žalobného návrhu zo dňa 17.09.2012 je
evidentné čoho sa žalobca v konaní domáhal a z akých dôvodov (§ 79 ods. 1 O.s.p.), pričom súdu je z

rozhodovacej činnosti známe, že žalobca ešte pred začatím tohto súdneho konania podal najneskôr dňa
25.09.2012naMinisterstvospravodlivostiSRpísomnúžiadosťpodľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.
o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku neuspokojenia nárokovdo 6 mesiacov od podania žiadosti sa ich žalobca mohol domáhať na súde (§ 16 ods. 4 cit. zákona),
keďže uvedená lehota počas tohto súdneho konania už uplynula.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanej ako
účastníčke v konaní úspešnej nepriznal náhradu trov konania, pretože jej účasťou v konaní žiadne
nevznikli.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňadoručeniajehopísomného
vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum
a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§

205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na

exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.