Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, June 18, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/184/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226094
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112226094.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Tatianou Porubänovou v právnej veci žalobkyne

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO 35 807 598, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO 36 864
421, proti žalovanej Slovenská republika, v konaní zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o zaplatenie 125,00 Eur a iné s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia v konaní o prejudiciálnych
otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR

Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, sa
z a m i e t a .Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR v
konaní o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd, s a z a m i e t a.

II. Žaloba s a z a m i e t a .

III. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

IV. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňasažalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa27.09.2012,domáhalaprotižalovanejzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 350,36 € z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedla, že Okresný súd Trenčín ako
exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ňou zvoleným
exekútorom vo veci dlžníka (povinného) O.

N. pod sp. zn. súdneho exekútora EX 15109/2010. Súd však v primeranej lehote od prijatia tejto
žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti
napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu
spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o žiadosti až dňa 02.03.2011 rozhodnutím
o jej zamietnutí, pričom exekučné konanie začalo už dňa 28.09.2010. Došlo k omeškaniu viac ako
155 dní. Žalobkyni tak vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré

zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Žalobkyňa vynaložila v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancovpomocouinformačnéhosystémuvovýške70,00€,naudržiavanieasprávuinformačného
systému vo výške 40,00 € a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnémusúdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde vo výške 15,00 € (zároveň uviedla, že na exekučnom súde sa dopytovala na stav konania,

príp. podala sťažnosť na prieťahy v konaní v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010,
30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011), t.j. celkovo suma 125,00 €. Žalobkyňa poznamenala, že výška
hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú
škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody
spočívajúcej v administratívnych, funkčných a mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou

času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v stanovenej lehote
bez zbytočných prieťahov nepovažovala za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania

žalobkyne, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu
nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného; b) k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním vzniknutého zániku plánovaných

podnikateľských aktivít žalobkyne a vzniku neistoty v plánovaní ďalších jej podnikateľských postupov
a aktivít. Žalobkyňa si uplatňovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy podľa doterajších rozhodnutí
Ústavného súdu SR v priemernej výške 660,00 € za rok, čo je 55,00 € za mesiac. V prejednávanej veci
žiadala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 285,82 € pri omeškaní exekučného súdu v trvaní 190 dní.
Žalobkyňa podľa ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z.z.") písomnou žiadosťou požiadala žalovanú
o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne
nereagovala. Žiadala aj náhradu trov konania.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 01.10.2013 č. k. 15C/184/2012-21 bola žaloba zamietnutá

a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08.10.2014 č. k. 5Co/146/2014-43 bol rozsudok
okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa si nesplnil voči účastníkom svoju

poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O. s. p., čím neumožnil účastníkom realizovať ich procesné
právapodľa§123O.s.p.,čopovažovalzavadukonania,ktorámalazanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci. V závere dodal, že v novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho
konania.

Po vrátení veci okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 18.06.2015.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Svoju neúčasť
žalovanáneospravedlnila.Žalobkyňanavrhlazrušiťnariadenépojednávaniezdôvoduporušeniazásady
nestrannosti súdu a sudcu až do konečného ústavne konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR na

základe jej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa
v tejto veci nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Opätovne tiež namietala zaujatosť všetkých
sudcov Okresného súdu Trenčín. Vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť mala za to, že sú dané dôvody
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. , a preto navrhla
konanie v predmetnej veci prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jej ústavnej

sťažnosti. Z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 12.09.2013 č. k. II. ÚS 436/2013-11 bolo zistené,
že o ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný súd rozhodol tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie odmietol. Dôvod uvádzaný žalobkyňou tak už v súčasnosti neexistuje, nakoľko
jej ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá.

Žalobkyňa ďalším podaním navrhla konanie prerušiť z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní
pod sp. zn. 7C/6/2010 uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o
4 prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná 1/ - Slovenská republika, zastúpenáMinisterstvom spravodlivosti SR. Žalobkyňa návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p. odôvodnila tým, že pre ďalší priebeh a rozhodnutie v predmetnej právnej veci má zodpovedanie
prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 zásadný

význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti
postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu,
ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. S poukazom na navrhované prerušenie konania
žalobkyňa zároveň ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní, a to vzhľadom k tomu, že o jej
návrhu je potrebné rozhodnúť uznesením, voči ktorému je prípustné odvolanie, a teda jej účasť na

pojednávaní žalobkyňa vyhodnotila na neúčelnú. Súd z úradnej činnosti zistil, že uznesenie Okresného
súdu Prešov zo dňa 07.10.2013 č. k. 7C/6/2010-269 o prerušení konania, na ktoré poukazovala v návrhu
na prerušenie konania žalobkyňa, odvolaním napadla práve žalobkyňa POHOTOVOSŤ, s.r.o., pričom
Krajský súd v Prešove dňa 23.12.2014 uznesenie Okresného súdu Prešov zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. V konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 je zároveň žalobkyňou
fyzická osoba a žalovanými sú 1/ SR - Ministerstvo spravodlivosti SR a 2/ Pohotovosť, s.r.o., s tým, že

konanie je vedené ako žaloba o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie. Okresný súd Prešov
následne uznesením zo dňa 12.03.2015 č. k. 7C/6/2010-316 opätovne prerušil konanie vedené v tejto
veci a vec predložil podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 19 ods. 3 písm. b) Zmluvy
o Európskej únii Súdnemu dvoru Európskej únie na zodpovedanie 5 prejudiciálnych otázok uvedených
v tomto uznesení.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd môže konanie prerušiť aj v prípade, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet. Toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená
prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných

situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe
vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť, nie však povinnosť. Prerušenie
podľa tohto ustanovenia bude odôvodnené v konaniach, v ktorých výsledok iného začatého konania
môže relevantne ovplyvniť výsledok iného konania, a to toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Tento
záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto konanie vecne (skutkovo) súvisí s týmto konaním, resp. môže

významne ovplyvniť jeho výsledok, keď je vhodné vyčkať na výsledok tohto ďalšieho konania tak, aby
sa súd vlastným predbežným posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s
právoplatným rozhodnutím súdu.

Vzhľadom k predmetu sporu, ktorý je prejednávaný na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010,

ako aj zistenie, že uznesenie Okresného súdu Prešov o prerušení konania, na ktoré žalobkyne v návrhu
na prerušenie poukazovala a ktorým tento návrh odôvodňovala, bolo odvolacím súdom zrušené, mal
súd za to, že ani tento návrh žalobkyne na prerušenie konania nie je dôvodný. V konaní pred Okresným
súdomPrešovježalobkyňažalovanou2/avtomtokonaníideonáhraduškodyzdôvoduporušeniapráva
Európskejúnie,pričomvpredmetnejprávnejveciidenaopakonárok,ktorýmápodľažalobkynevyplývať

z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď súd o tejto rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej doby tak, že túto zamietol.

Preto súd oba návrhy žalobkyne na prerušenie konania zamietol.

Súd rovnako na opätovne podanú námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté
odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Súd tak v konečnom dôsledku dôvod neúčasti
žalobkyne na pojednávaní neuznal za ospravedlniteľný. Pri tom účasť účastníka konania na pojednávaní
je jeho právom, ktoré v danom prípade nebolo využité. Súd posudzoval žiadosť žalobkyne o zrušenie
nariadeného pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom a ak sa žalobkyňa na

pojednávanie riadne nedostavila a nepresvedčila sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jej žiadosti o
odročenie, musí znášať sama aj následky svojej neprítomnosti. Preto súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobkyňa

nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že žalobkyňa nedokázala
uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania (i keď v exekučnom konaní bola v
postavení oprávnenej), chýbali v nej relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum,kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú
dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať sama. Žalobkyňa neoznačila titul nároku
na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta
- 5 - 15C/184/2012

nesprávny postup v podobe prieťahov. Preto nie je zrejmé, či si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu
škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o

poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia súdu v zákonom stanovenej lehote. Čo
sa týka prieťahov, žalobkyňa neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikla na odstránenie neželaného stavu,
t.j. napr. či využila možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom
konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, pričom žalovaná má za to, že všeobecnému súdu
neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Žalovaná tiež poukázala na to, že žaloba bola podaná na
súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného nároku na náhradu

škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený má právo domáhať sa náhrady
škody až po uplynutí týchto 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti žalobkyne o predbežné
prerokovanie nárokov na náhradu škody boli doručené žalovanej dňa 23.04.2012), preto je nárok na
súde predčasne uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že napriek výzve na doplnenie žiadosti žalobkyňa
neposkytla nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmarila akúkoľvek

možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jej nároku na náhradu škody, a preto žalovaná ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne
prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. zároveň ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalovaná poukázala tiež na
to, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z ustanovenia § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri
rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu, čo znamená, že akýkoľvek
nárok žalobkyne, vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej

lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely Exekučného
poriadku podľa Zákona č. 102/2011 Z.z.), nemá oporu v zákone. Pred 01.06.2011 ustanovenie § 41 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku znelo "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených". Pri tom v dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul osvedčila autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky
ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských
súdov" predstavovala explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto
zákonnéhoustanovenia.Pretoargumentáciažalobkynejevinterpretáciítoho,čozamýšľalzákonodarca,
nepravdivá a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa pred 01.06.2011 aplikovalo aj

na rozhodcovské rozsudky. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02,
ktorá konštatuje: "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.2ÚstavySR,ústavnýsúdprihliadasícenalehoty,ktorésú
uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem

"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS
63/00)". Z uvedeného jasne vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená

automaticky prieťahy v konaní.

Pri tom zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania exekučného súdu o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si
vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu tzv. spotrebiteľských zmlúv. Vzhľadom na to, že žalobkyňa poukázala aj na prieťahy v konaní,
žalovaná odkázala na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení Zákona č. 412/2012
Z.z.), kde je explicitne uvedené, z čoho je možné výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Žalobkyňa si v tomto smerenesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené
nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Naviac má za to, že súd konajúci o náhrade
škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v konaní

len v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu či Ústavným súdom SR (v tejto súvislosti
žalovaná dala do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS 476/2012).
Zároveň v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná vzniesla námietku
premlčania všetkých uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v
obdobípred23.04.2009zdôvoduuplynutiazákonomstanovenej3-ročnejpremlčacejdobynauplatnenie

práva. Žalobkyňa sa v žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 125,00
€. Pre úspešné uplatnenie nároku podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. je však nevyhnutné
preukázať existenciu škody, ktorú žalobkyňa nepreukázala, a preto nároky, ktoré si uplatňuje, je možné
považovať za hypotetické. Žalobkyňa v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú
skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Žalovaná má za to, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia tým, že
nekonkretizovala, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň zastáva názor, že žalobkyňou

uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného
ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č.
514/2003 Z.z. Od povinnosti riadne škodu preukázať neodbremeňuje žalobkyňu ani množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, ktorými žalobkyňa odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Tiež žalobkyňa

uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K tomu žalovaná uviedla, že poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy je nesprávna
úvaha. Navyše pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádza aj z významu sporu pre žalobcu a prihliada
aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. V druhom rade žalovaná poznamenala, že

vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné, keďže si náhradu
škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (na tento aspekt poukazuje
samotná judikatúra v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Žalobkyňa poukázala
aj na zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované.

Taktiež nespresnila, v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Zároveň zjavne
opomenula, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo žalôb ale nevyplýva a z toho
dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať
náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17

ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné
priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené
predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet
konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení podnikateľskej
činnosti žalobkyne, povedomí, ktoré má žalobkyňa v súvislosti s podnikaním vytvorené, pričom v

posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobkyne
na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s

podnikaním žalobkyne dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, v ktorých
sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobkyne, súvisiace najmä s nákladmi na úver vo
výške takmer 100 %, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri
nesplnení záväzku vo výške 91,25 % ročne a pod. Žalobkyňa je vnímaná verejnosťou ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových

osôb.Sprihliadnutímnacharakteristikupodnikateľskejčinnostižalobkynepovažuježalovanázakonanie
v rozpore s dobrými mravmi, ak si žalobkyňa uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť
práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne. Z ustanovení § 5 ods. 1 a § 9 ods.
4 Zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať taktiež príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok), pričom vzťah príčiny a následku musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristiky príčinnej súvislosti nemožno podľa žalovanej tvrdiť, že žalobkyni vznikla škoda postupomokresného súdu. V zhrnutí svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobkyňa nepreukázala, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobkyňa ocitla, si zavinila sama spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti a pasivitou pri obhajovaní svojich práv. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu
trov konania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, obsahu exekučného spisu Okresného súdu Trenčín
v uvedenej veci, najmä žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj
o zastavení exekúcie, pričom zistil tento skutkový stav veci:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 60Er/3202/2010, konkrétne zo žiadosti súdneho exekútora z

č.l. 1 spisu, vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 10.12.2010
na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (v tomto konaní navrhovateľ) proti povinnej Márii Bajcarovej, bytom
Trenčianska Teplá, P.O.Hviezdoslava 226/20 pre vymoženie sumy 910,13 eur s príslušenstvom.
Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská

rozhodcovská a.s., Karloveské rameno č.8, Bratislava sp. zn. SR 06548/10 zo dňa 29.7.2010.

Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 60Er/3202/2010-9 zo dňa 17. februára 2011 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, z dôvodu, že exekučným titulom-rozhodcovským rozsudkom
bol povinný ako spotrebiteľ zaviazaný na právom nedovolené plnenie. Rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňom 11.3.2011. Tieto skutočnosti boli preukázané z obsahu samotného uznesenia
Okresného súdu Trenčín č. k. 60Er/3202/2010-9 zo dňa 17. februára 2011.

Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 10.12.2010 do vydania rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia na exekúciu dňa 17.2.2011 uplynula doba viac ako 2 mesiace.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,

z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa

porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomvčasepodaniapredmetnejžiadosti(t.j.
od 01.06.2010) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. od
01.06.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V
danej veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom

stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a v bezdôvodnej nečinnosti (zbytočnými prieťahmi)
v konaní, keď exekučný súd konal nesústredene a o žiadosti rozhodol v omeškaní 295 dní.

Súd, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou (§ 153 ods. 2 O.s.p.), žalobnými tvrdeniami (§ 79
ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých

žalobkyňa vyvodzovala uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že
nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na
žalobkyňou tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je

kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa
konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 49Er/2337/2010 nebol povinný udeliť (vydať)
poverenie,resp.rozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoravlehote15dníoddoručeniažiadosti.Zprávnej
úpravy na vec sa vzťahujúcej, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
v čase podania predmetnej žiadosti, vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so

žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v takých exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok (táto výnimka bola zavedená do právneho poriadku s
účinnosťou od 01.06.2010 a platí aj pre exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010
Z.z.),
resp. v takých prípadoch, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Preto nie je pravdou to,

čo v žalobe uvádza žalobkyňa, t.j. že došlo k omeškaniu s rozhodnutím exekučného súdu o poverení v
trvaní 190 dní, nakoľko právna úprava žiadnu (procesnú, zákonnú i poriadkovú) lehotu na rozhodnutie
súdu o takejto žiadosti v inkriminovanom čase neupravovala.Súd tiež poznamenáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný splnomocneným zástupcom
žalobkynepredsúdnymexekútoromdňa21.07.2010asúdnyexekútordoručilexekučnémusúdužiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 10.09.2010, t.j. po lehote uvedenej v ustanovení §

44 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetnej žiadosti, ktoré porušenie nemožno
vzťahovať na nečinnosť exekučného súdu.

Súd nutne poznamenáva, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský

rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010), ktoré je výnimkou
z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a v zmysle ktorého exekučný súd
je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol. Tento v sebe
zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení.

Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom.
Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa
ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ

má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho

práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm. t/)
každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa
nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia

nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom
nie sú súdu zasielané. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na
žiadosť súdneho exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia
a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že súd musí žiadosti vždy vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval

dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutia, takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bol nesprávny
a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Súd v tomto ďalej poukazuje na judikatúru,
a to konkrétne: rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdom 129/97, podľa
ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov

pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/04, podľa ktorého nesprávny úradný
postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho
orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie

Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.08.2009 sp. zn. 25Cdo 1018/07, podľa ktorého rozhodovaciu činnosť,
ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Je teda zrejmé, že
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia
podmienok podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) možno posúdenie

veci a vydanie rozhodnutia považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia
exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmaná materiálna správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu.

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012,
že žalobkyňa pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky
až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd SR konštantejudikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie,
nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.
Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali

adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po
vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v
takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami
svojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania. V prípadoch, keď jediná
spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať

daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd
iných.Tútoskutočnosťjetedapotrebnézohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickejzložitostiveci,oktorej
súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v
súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.
2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného
súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť
pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie
je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd
koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu

vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z
dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa
so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu
poskytnúť súdnu ochranu

bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred
dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu je možné
konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre
žalobcu inak existenčný.

Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR
vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS
471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.

48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci.Porušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvzmyslecitovanéhočlánkuústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6

ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad

zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto
uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Lennaokrajpretosúdlenpoznamenáva,žežalobkyňatiežnepreukázalavznikškody(majetkovejujmy),
keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané
na celkovú podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá je podnikateľským subjektom, a preto náklady

vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno považovať
za škodu. Podnikateľ musí znášať aj podnikateľské riziko, ktorým môže byť nepochybne aj ekonomický
neúspech obchodných prípadov. K vyčísleným nákladom na urgencie a zisťovanie stavu konania vo
výške 15,00 € je potrebné uviesť, že žiadne urgencie od žalobkyne (oprávnenej) či súdneho exekútoraneboli obsahom spisu exekučného súdu. Nie je pravdou to, čo uvádzala žalobkyňa, teda že sa na
exekučnom súde sa dopytovala na stav konania, príp. podávala sťažnosti na prieťahy v konaní v
dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011, a to aj

s poukazom na to, že konanie o žiadosti sa na exekučnom súde začalo až dňa 29.11.2010. Žalobkyňa
nepreukázala ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu
nemajetkovej ujmy. V žalobe totiž vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne dôkazy, ani
konkrétne tvrdenia, nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom na subjekt
žalobkyne, ktorý je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Je tiež

nepochybné, že žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že pocity
členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu
si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Taktiež
je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára obdobné zmluvy s množstvom
dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré žalobkyňa ako nebankový

subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy žalobkyne z týchto úverov
v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký
ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd taktiež nezistil, že by v danej exekučnej veci
žalobkyňavyužilanejaképrávneprostriedkydoudelenia(vydania)poverenia,ateda,žebychcelazvrátiť
ten stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto je tiež jeden z aspektov, na ktorý musí súd

prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného
súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez
tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé

procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy
alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno).
Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide návrh žalobkyne na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie

výšky škody, ktorý dňa 11.06.2014 predložila súdu prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014),
súd tento dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre
meritórne rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať
všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so

zásadouspravodlivéhorozhodnutiaovecisúduumožňujevykonaťlendôkazy,ktorépodľajehouváženia
k takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení
žalobkyne a nemôže ich nahrádzať. Tvrdenia žalobkyne o škode sú všeobecné po skutkovej stránke,
sú vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce všeobecné
tvrdenia preto nemožno znalecky ani inak preskúmať. Už v čase podania žaloby bolo povinnosťou

žalobkyne produkovať všetky tvrdenia a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Ak žalobkyňa ďalej žiadala o vydanie medzitýmneho rozsudku, je potrebné zo strany súdu poznamenať,
že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom
princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom prípade právo

a ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej
veci (§ 152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.), t.j. v prejednávanej veci na základe predmetu
konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nemožno teda pripustiť úvahu súdu v prejednávanej
veci o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého
predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol
preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej
žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli (výrok III.).Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní
úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože
žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli (výrok IV.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín
písomne v dvoch rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom

rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len

tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu,

dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).