Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 20, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/235/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2604899961
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2604899961.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov: Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateľa: N. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Ľ. F. č. X, XXX XX K., zastúpeného Mgr. Pavlom Hosom - advokátom, so sídlom Veternicová 10, 841 05
Bratislava, proti odporcovi: K. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. H. č. XX, zastúpený ustanoveným
opatrovníkom S. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. H. XX, zastúpeným Mgr. Petrom Árendackým,
advokátom, Čapkova 2, Bratislava, o zaplatenie istiny 5.213,32 eur s príslušenstvom, o odvolaniach
účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Senica, zo dňa 24. apríla 2012, č. k. 7C/6/2004-356, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti mení tak, že návrh z a m

i e t a.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov tohto konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním určil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
sumu 5.213,32 eur s 10 % úrokom z omeškania ročne od 12.03.2008 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh zamietol. Zároveň rozhodol, že štát nemá voči účastníkom
právo na náhradu trov konania a navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia
rozsudku vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom podaným na súd prvého stupňa domáhal, aby súd
určil odporcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 10.426,64 eur spolu s trovami konania, keď uviedol, že
žalovaná suma predstavuje výšku škody, ktorú spôsobil odporca navrhovateľovi v dôsledku totálnej

havárie osobného motorového vozidla zn. AUDI A4, ev. č. MA 007-AN dňa 29.04.2001. Súd prvého
stupňa vo veci rozhodol rozsudkom, č. k. 7C/6/2004-116 zo dňa 29.05.2006 tak, že navrhovateľovi
priznal časť uplatneného nároku v sume 5.213,32 eur, vo zvyšnej časti návrh zamietol z dôvodu, že z
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ má na spôsobenej škode 50 % spoluúčasť.
Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý, v dôsledku čoho
odvolací súd uznesením zo dňa 11.09.2007, č.k. 9Co/241/2006-163 rozsudok
v napadnutej zamietajúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne

navrhovateľ zmenil návrh na začatie konania, ktorú zmenu súd prvého stupňa pripustil tak, že nárok
navrhovateľa rozšíril o úroky z omeškania zo žalovanej sumy vo výške 13 % od 20.11.2003. V časti
6,64 eur spoločne s úrokom z omeškania navrhovateľ zobral návrh späť, v dôsledku čoho bolo v
tejto časti konanie uznesením zo dňa 07.02.2012 zastavené. Predmetom sporu tak zostalo zaplatenie
sumy 5.213,32 eur s 13 % úrokom z omeškania od 20.11.2003 do zaplatenia. Z listinných dôkazov
založených v spise vyplynulo, že navrhovateľ mal na základe leasingovej zmluvy č. 84-19-486/00 zo
dňa 12.12.2000 v nájme vozidlo zn. Audi A4 s právom kúpy prenajatej veci od prenajímateľa Drukos

a.s.. Dňa 29.04.2001 navrhovateľ zapožičal odporcovi asi o 18:00 hod. predmetné motorové vozidlo
na jeho požiadanie z dôvodu, že boli od detstva kamaráti. V minulosti mu už požičal iné svoje vozidlo,vždy mu ho vrátil v poriadku. Spolu alkohol nepožívali, nespozoroval, že by bol v čase požičania vozidla
odporcapodvplyvomalkoholu.Včaseo18:50hod.dňa29.04.2001odporcaviedolpopredchádzajúcom
požití alkoholických nápojov (1,27 ‰ alkoholu v krvi) osobné motorové vozidlo, ktoré mal požičané od

navrhovateľa, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a povahe vozovky, dostal šmyk, narazil
do pevnej prekážky mostu, následkom čoho si spôsobil ťažké zranenie a spôsobil majiteľovi osobného
motorového vozidla, teda navrhovateľovi škodu na vozidle. Z vyúčtovania k leasingovej zmluve zo dňa
03.01.2003, zaslanej spol. Drukos a.s. v konkurze navrhovateľovi mal súd preukázané, že došlo k
ukončeniuleasingovejzmluvyzdôvodutotálnejhaváriepredmetuprenájmu,pričomaktívapredstavovali

zálohu na splátky 2.848,04 eur, zaplatené splátky za január a február 969,90 eur, poistné plnenie z
DPH 4.656,04 eur, spolu 8.473,98 eur. Pasíva predstavovali obstarávaciu cenu vozidla s DPH 14.240,17
eur DZ II. za splátku 01. - 05. 765,92 eur, DPH za uvedené splátky 76,56 eur, spolu 15.082,69 eur.
Rozdiel aktív a pasív predstavuje sumu 6.608,70 eur, ktorú žiadal prenajímateľ zaplatiť od navrhovateľa.
Navrhovateľovi vznikla skutočná škoda v žalovanej sume, ktorá pozostáva zo zálohy na splátky vo
výške 2.848,04 eur, zo splátky za dva mesiace vo výške 969,90 eur a sumy 6.608,70 eur. Súd prvého

stupňa doplnil dokazovanie na zistenie výšky skutočnej škody a to písomným vyjadrením správkyne
konkurznej podstaty, ktorá oznámila, že navrhovateľom uplatnená suma 10.426,64 eur nie je navýšená
a žiadne splátky či sankcie, vyplývajúce z leasingovej zmluvy, ktorú mal s prenajímateľom uzavretú
navrhovateľ. Suma predstavuje len súčet súm, skutočne vynaložených navrhovateľom na zaplatenie
obstarávacej ceny vozidla. Ďalej doplnil dokazovanie znaleckým dokazovaním, a to vypracovaním

znaleckého posudku znalcom Ing. Kaveckým, ktorý v znaleckom posudku uviedol, že škodové konanie
odporcu malo za následok devastačné poškodenie vozidla, podľa znalca bola všeobecná hodnota
vozidla 10.949,45 eur a náklady na opravu boli v sume 13,509,92 eur, z čoho je zrejmé, že motorové
vozidlo totálne zničené, výšku škody určil sumou 8.588,23 eur. Opatrovník odporcu tvrdil, že má za
to, že navrhovateľovi vznikla skutočná škoda len vo výške 8.852,22 eur, čo je suma škody vyčíslená

v znaleckom posudku. Navrhol od tejto sumy odčítať sumu poistného plnenia vo výške 4.656,04 eur,
ktorú uhradila prenajímateľovi poisťovňa. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 489, §
420, § 421, § 442, § 423, § 659 v spojení s § 661 ods. 1, § 106 ods. 1 O.z. Súd prvého stupňa
vyvodil ten právny záver, že návrh bol podaný z časti dôvodne, mal objektívne preukázané, že odporca
svojim zavinením spôsobil škodu pri dopravnej nehode dňa 29.04.2001. Navrhovateľ požičal motorové

vozidlo odporcovi a ten bol povinný vozidlo chrániť pred poškodením, stratou a zničením, a vrátiť ho
navrhovateľovi v nepoškodenom stave. Odporca spôsobil nehodu, pri ktorej bolo vozidlo totálne zničené,
v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť zaplatiť navrhovateľovi škodu, ktorú mu tým spôsobil. Súd dospel
k záveru, že sumu, ktorú určil znalec ako výšku škody 8.858,23 eur nemožno stotožňovať so sumou,
ktorá predstavuje skutočnú škodu, vzniknutú navrhovateľovi. V danom prípade skutočná škoda, ktorá

navrhovateľovi vznikla t.j. ujma, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére ako poškodeného je v žalovanej
sume 10.426,64 eur. Navrhovateľ za účelom vyplatenia v tom čase už zničeného motorového vozidla
zaplatil prenajímateľovi uvedenú sumu, pričom suma de facto bola sumou, ktorej plnením došlo k zániku
záväzku navrhovateľa voči prenajímateľovi, nezahŕňala v sebe žiadne iné poplatky ani úroky, platby
za nájom vozidla, ani sankcie za predčasné zrušenie zmluvy. Navrhovateľ vynaložil zo svojho majetku

za zničené motorové vozidlo sumu 10.426,64 eur a teda o túto sumu sa reálne znížil jeho majetok.
Keďže z uvedenej sumy časť 5.213,32 eur bola už právoplatná, zvyšnú sumu 5.213,32 eur súd priznal
navrhovateľovi. Pretože odporca sa dostal do omeškania s náhradou spôsobenej škody, je povinný
navrhovateľovi zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 10 % ročne od 12.03.2008 do zaplatenia t.j. odo
dňa,kedybolnasúdepodanýnávrhnarozšírenienávrhuoúrokyzomeškania.Vsúvislostisoznaleckým

dokazovaním v prejednávanej veci vznikli štátu trovy na znalečnom. Súd vychádzal pri rozhodovaní o
náhrade týchto trov z ust. § 148 ods. 1 O.s.p. Odporcovi súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov,
preto mu nie je možno uložiť povinnosť zaplatiť štátu trovy, ktoré v konaní štát vynaložil. Túto povinnosť
súd nemohol uložiť ani navrhovateľovi, pretože tento bol v konaní úspešný. Preto rozhodol, že štát nemá
voči účastníkom právo na náhradu trov konania štátu. O náhrade trov konania medzi účastníkmi súd

rozhodol podľa ust. § 150 O.s.p.. Je názoru, že odporca, ktorý po dopravnej nehode sa doteraz nedostal
do takej zdravotnej kondície, v ktorej bol pred dopravnou nehodou, zlepšenie jeho zdravotného stavu
sa nedá vôbec predpokladať, poberá invalidný dôchodok vo výške 380 eur mesačne, čo sú argumenty,
z ktorých je zrejmé, že odporca by nebol ani schopný zo svojho invalidného dôchodku trovy konania
navrhovateľa vôbec zaplatiť. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí aj v tom a netreba zabudnúť

na skutočnosť, že podiel na škode, ktorá navrhovateľovi nepochybne vznikla nepriamo má aj sám
navrhovateľ, a to tým, že požičal predmetné motorové vozidlo, zakúpené na leasing odporcovi, hoci
musel vedieť, že odporca bol pod vplyvom alkoholu.Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa, jeho vyhovujúcej časti podal odvolanie odporca. Poukázal
na ust. § 442 ods. 1 O.z., v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo.
Pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia. Zo znaleckého dokazovania

vykonaného v konaní vyplynulo, že škoda na motorovom vozidle navrhovateľa vznikla vo výške 8.858,22
eur.Súduviedol,žeskutočnouškodouvdanomprípadebolanielenškodanavozidle,alevšetkyfinančné
prostriedky, ktoré navrhovateľ vynaložil v súvislosti s obstaraním poškodeného vozidla. Leasingovou
zmluvou sa navrhovateľ zaviazal uhradiť cenu vozidla v čase uzatvorenia zmluvy, nie v čase poškodenia.
Cena vozidla podľa leasingovej zmluvy je spravidla vyššia než cena vozidla, pokiaľ by bolo kupované

v hotovosti. Rozdiel medzi v leasingovej zmluve dohodnutou kúpnou cenou a skutočnou škodou,
vypočítanou znalcom nemôže ísť na ťarchu odporcu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
č.k. 25Cdo/1618/2001, z ktorého vyplýva, že výška škody sa určuje z bežnej ceny poškodenej veci ,
t.j. bez ohľadu na to, koľko za danú vec uhradil poškodený. Z vyúčtovania k leasingovej zmluve
navrhovateľa vyplýva, že poisťovňou bolo poskytnuté poistné plnenie vo výške 4.656,04 eur. Poistné
plnenie síce neobdržal priamo navrhovateľ, avšak suma, ktorú jej bol navrhovateľ povinný uhradiť

bola o poistné plnenie ponížená. Pokiaľ potom platil navrhovateľ leasingovej spoločnosti viac, táto
časť úhrady nemala pôvod v škode samotnej, ale v zmluvných dojednaniach medzi navrhovateľom a
leasingovou spoločnosťou, za ktoré ale odporca nemôže zodpovedať. Navrhovateľ bol povinný uhradiť
a ako náhradu škody uhradil majiteľovi vozidla sumu 4.202,18 eur. Nakoľko rozsudok vo veci bol v
časti náhrady škody vo výške 5.213,32 eur t.j. vo výške presahujúcej oprávnený nárok navrhovateľa už

právoplatným, je zrejmé, že uplatnený nárok na časť náhrady škody, o ktorú sa v konaní ešte jedná,
je absolútne nedôvodný. Pokiaľ ide o súdom neuznanú námietku premlčania úrokov z omeškania zo
žalovanej sumy je potrebné poukázať na zmätočnosť odôvodnenia rozhodnutia. Z vyjadrenia odporcu
zo dňa 28.03.2012 jasne vyplýva, že vzniesol námietku premlčania uplatnených úrokov z omeškania za
obdobie do 12.03.2006, čo je obdobie predchádzajúce dvom rokom spätne od uplatnenia si úrokov z

omeškania. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť a priznať mu
náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania.

Navrhovateľ v zákonom určenej lehote podal odvolanie v časti náhrady trov konania účastníkov.
Argumentácia súdu ohľadne nepriznania trov konania navrhovateľovi a dôkazy, na ktoré poukazuje
prvostupňový súd, t.j. že dôvodom osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania navrhovateľovi je

skutočnosť, že navrhovateľ sa podieľal na vzniku škody tým, že musel vedieť, že odporca bol pod
vplyvom alkoholu, nakoľko ho poznal a musel na ňom poznať, že v čase požičania auta bol pod vplyvom
alkoholu je nesprávna. Navrhovateľ poznal síce odporcu ako známeho, nie ako osobu, čo požíva alkohol
ako vodič motorového vozidla a v čase, keď mu automobil požičal, nevedel, či bol pod vplyvom alkoholu,
nakoľko ho nevidel požívať alkohol a nejavil známky požitia alkoholu. Navyše, ak si odporca mohol platiť

služby troch právnych zástupcov má za to, že nepriznanie trov konania navrhovateľovi bolo aj z tohto
hľadiska nesprávne.

Navrhovateľ sa písomne vyjadril k podanému odvolaniu odporcu, keď uviedol, že súd prvého stupňa o
náhrade škody rozhodol na základe vykonaného dokazovania, z ktorého bolo jednoznačne preukázané,
že škodu spôsobil odporca jeho konaním a tiež bola preukázaná výška skutočnej škody. Navrhovateľ

pri splácaní leasingu neuhrádzal žiadne nevýhodne vysoké čiastky, zaplatil len to, čo mu zo zmluvy
vyplývalo. Splátky za vozidlo bez rozdielu, či navrhovateľ splácal skôr alebo v dohodnutej lehote stále
zostávajú rovnaké a ani vzniknutá škoda nemala žiadny vplyv na neuhradenú čiastku.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 05. decembra 2012, č. k. 11Co/228/2012-388 rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania účastníkov potvrdil

a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď sa stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, ktorý určil výšku škody, ktorú spôsobil odporca navrhovateľovi sumou 5.213,32 eur.
Už v zrušujúcom uznesení zo dňa 11.09.2007 odvolací súd skonštatoval, že odporca nezodpovedá
leasingovému nájomcovi teda navrhovateľovi za ujmu vzniknutú tým , že si navrhovateľ s leasingovou
spoločnosťou dohodol pre prípad predčasného zrušenia zmluvy také podmienky, ktoré viedli k tomu,

že aj keď sa nájomca nestal vlastníkom vozidla zaplatil zo svojho pohľadu nevýhodne vysoké čiastky
za nájom vozidla a platby s tým spojené. Leasingová spoločnosť oznámila, že navrhovateľ zaplatil len
cenu vozidla, neplatil žiadne finančné čistky za predčasné zrušenie leasingovej zmluvy ani iné čiastky
za nájom vozidla a platby s tým spojené, takže odvolací súd sa stotožnil s tým, že suma, ktorú zaplatilnavrhovateľ leasingovej spoločnosti predstavuje ujmu, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére konaním
odporcu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p.

Odporca dňa 13. februára 2013 doručil ústavnému súdu sťažnosť vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.
11Co/228/2012 z 05. decembra 2012. Uznesením č.k. III.ÚS/266/2014-10 z 24.04.2014 ústavný súd
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a dňa 16. decembra 2014 nálezom č.k. III.ÚS/266/2014-27 rozhodol,
že základné právo K. F. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/228/2012
z 05. decembra 2012 porušené boli. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/228/2012
z 05. decembra 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň určil, že Krajský súd v Trnave
je povinný K. F. uhradiť trovy právneho zastúpenia 275,94 eur na účet jeho právneho zástupcu.

PozrušenírozsudkuavráteníveciKrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolacípozistení,žebolopodanévčas
oprávnenou osobou odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný

preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1
O.s.p., postupom podľa ust. § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej vyhovujúcej časti nie je vecne správny, pričom odvolací súd vychádzal z právneho názoru
ústavného súdu vysloveného v náleze, ktorým je krajský súd v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom
súde viazaný.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 7C/6/2004 je zaplatenie škody vo
výške 5.213,32 eur s príslušenstvom.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5.213,32 eur s 10 % úrokom z
omeškania od 12.03.2008 a nebola mu priznaná náhrada trov konania.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ sa domáhal na odporcovi titulom náhrady
škody zaplatenia sumy 314.113,- Sk s tým, že škoda mu vznikla na osobnom motorovom vozidle
zn. Audi A4, ktoré mal v zmluvnom nájme, s právom kúpy prenajatej veci u prenajímateľa Drukos
a.s. Banská Bystrica. Predmetné vozidlo požičal dňa 29.04.2001 odporcovi, ktorý v uvedený deň o
18:50 hod. spôsobil ako vodič zapožičaného osobného motorového vozidla dopravnú nehodu, pričom

v čase nehody mal 1,27 ‰ alkoholu v krvi. V dôsledku nehody došlo k totálnemu zničeniu osobného
motorového vozidla. Trestné stíhanie odporcu pre trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
bolo uznesením zo dňa 19.05.2003 prerušené, pretože odporca ako obvinený pre duševnú chorobu,
ktorá nastala po spáchaní trestného činu nie je schopný chápať zmysel trestného stíhania. V otázke
náhrady škody bol navrhovateľ odkázaný na občiansko-právne konanie. Z vyúčtovania k leasingovej

zmluve č. 84-49-486/00, vypracovaného leasingovou spoločnosťou Drukos a.s. v konkurze vyplynulo,
že leasingová zmluva bola ukončená z dôvodu totálnej havárie predmetu prenájmu v dôsledku poistnej
udalosti. Navrhovateľ uviedol, že na základe leasingovej zmluvy zaplatil do 03.01.2003 leasingovej
spoločnosti zálohu na splátky 85.800 Sk, splátky vo výške 29.219,20 Sk a rozdiel aktív a pasív
199.093,80 Sk, čím mu vznikla skutočná škoda vo výške 314.113 Sk.

Ústavný súd v náleze skonštatoval, že súd prvého stupňa posúdil protiprávne konanie sťažovateľa, teda
odporcu ako škodové konanie odporcu, majúce za následok devastačné poškodenie vozidla, definoval
spôsobenú škodu ako škodu na veci. Bolo povinnosťou súdu prvého stupňa na takýto ustálený skutkový
stav aplikovať hmotno-právne ustanovenie občianskeho zákonníka upravujúce spôsob špecifikácie
výšky škody na veci, teda ust. § 443 cit. zák., ktoré však súd nerešpektoval. Namietané rozhodnutie

krajského súdu, ktorý sa s označeným pochybením súdu prvého stupňa stotožnil je výsledkom
konania, ktoré nerešpektovalo relevantnú zákonnú normu. Ústavný súd bral do úvahy sťažovateľom
prezentovanú argumentáciu, avšak oveľa podstatnejší nedostatok postupu konajúcich súdov považuje
skutočnosť, ktorú hodnotí ako zjavnú, primárnu a arbitrárnosť v posudzovanom súdnom konaní, ktorúnebolo možné vzhľadom na jej charakter prehliadnuť. Konajúce súdy totiž v rozpore s ustálenou
judikatúrou (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/198/2007, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/267/2005 a
25Cdo/78/2001) priznali navrhovateľovi ako leasingovému nájomcovi, ktorý nebol vlastníkom zničenej

veci motorového vozidla aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
na veci. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. Takýto zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý opomenie
vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka vecnej legitimácie k zodpovedaniu, ktorej je konajúci súd

ex offo viazaný protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu. Keďže ústavný súd konštatoval
porušenie označeného základného práva odporcu rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto
rozhodnutí.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam a záväznému právnemu názoru vyslovenému ústavným súdom
v náleze ohľadne nedostatku vecnej aktívnej legitimácie, keď navrhovateľom v danom spore je osoba,

ktorá nie je vlastníkom motorového vozidla, ale je len leasingovým nájomcom a žiada náhradu škody,
považoval návrh podaný navrhovateľom za nedôvodný, keďže navrhovateľ nie ako vlastník, ale ako
leasingový nájomca nemá aktívnu vecnú legitimáciu, preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
vyhovujúcej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil, tak, že návrh zamietol.

O práve na náhradu trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 2 O.s.p., za použitia

ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keď mal za to, že účastníci mali v konaní úspech pomerný, nakoľko zo žalovanej
istiny 10.426,64 eur bol navrhovateľ úspešný v 1/2 a to v časti zaplatenie sumy 5.213,32 eur (rozsudkom
č.k. 7C/6/2014-116 zo dňa 29. mája 2006, právoplatným vo vyhovujúcej časti dňom 24.05.2007).

Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.