Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/1076/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212998
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912212998.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného právnym
zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene
ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti odporcovi:
Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 9C/195/2012-30 zo dňa 17.02.2014,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania proti navrhovateľovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti proti
rozhodnutiu krajského súdu o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (prvý
výrok); zamietol návrh navrhovateľa na začatie konania, ktorým sa voči odporcovi domáhal vyčíslenej

náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní
tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenianavykonanieexekúciepouplynutízákonnejlehotyasúčasnepreskúmanímvecnejsprávnosti
predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom (druhý výrok);
náhradu trov konania odporcovi nepriznal (tretí výrok). Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným
spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená dňa 28.03.2011 a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 08.04.2011;

uzavrel, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodoldojedenástichdníodjejdoručenia;okremtohokonštatoval,ženazamietnutiežiadostisúdneho
exekútora o udelenie poverenia zákon nestanovuje žiadnu lehotu; uvedené obdobie bolo potrebné na
preskúmanie formálnej a materiálnej vykonateľnosti navrhovateľom predloženého exekučného titulu z
hľadiska ustanovení na ochranu spotrebiteľa; na základe vykonaného dokazovania exekučným spisom
dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu exekučného súdu nedošlo k prieťahom v konaní a
exekučný súd bol oprávnený skúmať, či predložený exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) nie je v

rozpore so zákonom. Nenašiel zákonný dôvod na prerušenie konania, pretože o námietke zaujatosti
navrhovateľa proti sudcom okresného súdu rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Okresný súd uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený
nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcuza škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; o trovách konania

rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené

zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné rozhodnutie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu (vyjadrenie odporcu mu nebolo doručené) ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd
založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia

okresného súdu o dodržaní zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi
uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v
jeho neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu
určil sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej
lehoteavyjadrilnepochopenienadpostupomokresnéhosúdu,ktorýnekonštatovalporušeniejehopráva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty zo
strany exekučného súdu.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a
2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi

domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom; navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom

okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa
odporcovi na vyjadrenie; obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania
okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p.; zo spisu nevyplýva doručenie vyjadrenia odporcu k

návrhu navrhovateľovi pred rozhodnutím vo veci samej. Na prejednanie veci samej nariadil okresný
súd pojednávanie, na ktoré riadne a včas predvolal právneho zástupcu navrhovateľa a zástupcu
odporcu; pred pojednávaním doručil navrhovateľ okresnému súdu žiadosť o zrušenie nariadeného
pojednávania a návrh na prerušenie konania do rozhodnutia ústavného súdu o jeho sťažnosti proti
rozhodnutiu nadriadeného súdu o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci;

okresný súd uznesením vyhláseným do zápisnice o pojednávaní nariadil vykonanie pojednávania
v neprítomnosti účastníkov konania; následne vykonal dokazovanie pripojeným exekučným spisom,
vyhlásil dokazovanie za skončené a verejne vyhlásil napadnutý rozsudok. K spisu okresného súdu je
pripojený v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania,
v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu

spôsobená tvrdená škoda.

Odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného

súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd udáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu
o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu

za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa
viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými
v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011zodňa27.04.2012).Onavrhovateľomvznesenejnámietkezaujatostizákonnéhosudcu
riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil; zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu bolo účastníkom

riadne doručené. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.

Okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania správne zamietol. O námietke zaujatosti
navrhovateľa proti sudcom okresného súdu riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje

dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pretože neprebieha žiadne konanie,
v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Samotné podanie
ústavnej sťažnosti navrhovateľom nie je dôvodom, ktorý by zakladal obligatórnu povinnosť prerušiť
konanie, pretože v danom prípade ide o otázku procesného charakteru (zaujatosť sudcu), ktorá nemá
priamy dopad na posúdenie nároku navrhovateľa, t.j. nemá priamy súvis s vyriešením sporu vo veci

samej a teda nejde o prejudiciálnu otázku, od vyriešenia ktorej priamo závisí výsledok sporu. Okresný
súd dospel k správnemu záveru, že nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p. do prípadného rozhodnutia ústavného súdu, pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a
mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými

namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/89/2013 zo dňa 06.02.2013
alebo sp. zn. I.ÚS/92/2013 zo dňa 13.02.2013, ktorými sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniam
nadriadeného súdu, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania

a rozhodovania veci, ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie). Navyše podľa zistenia odvolacieho súdu bola uvedená
ústavná sťažnosť navrhovateľa uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/199/2014
zo dňa 24.04.2014 odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prejednanie.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom
a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie
na pojednávanie doručil okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa riadne prostredníctvom poštya včas s poskytnutím päťdňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávanie. Navrhovateľ žiadal
o zrušenie pojednávania v podstate z dôvodu, že zákonný sudca je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci, iný dôvod na odročenie pojednávania neuviedol. O námietke zaujatosti sudcov

okresného súdu vznesenej navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol; nesúhlas navrhovateľa
s rozhodnutím nadriadeného súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože
navrhovateľovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.). Na vykonanie pojednávania
v neprítomnosti riadne a včas predvolaného navrhovateľa preto boli podľa odvolacieho súdu splnené

zákonné podmienky (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Postupom okresného súdu v súlade so zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred
súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), toto však pozostávalo len s oboznámením
sa s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na
začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah

exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy,
pretože z exekučného spisu vyplýva, že všetky rozhodnutia boli navrhovateľovi riadne doručené. Iné
dokazovanie okresný súd nevykonal. Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru,
že v tomto rozsahu vykonané dokazovanie je dostatočné na rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ

navrhovateľ v odvolaní namietal, že mu nebolo doručené vyjadrenie odporcu k návrhu, je potrebné
pripustiť, že zo spisu skutočne nevyplýva doručenie vyjadrenia odporcu k návrhu navrhovateľovi pred
pojednávaním (vyjadrenie doručoval okresný súd odporcovi až spolu s napadnutým rozsudkom); tento
postup okresného súdu však nemožno v prejednávanej veci označiť za vadu konania, ktorá by mala za
následoknesprávnerozhodnutievoveci(§212ods.3O.s.p.)apodľaodvolaciehosúduaninemohlamať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože okresný súd jednak
nerozhodol na základe argumentov odporcu uvedených vo vyjadrení k návrhu (zo spisu vyplýva, že
odporca doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k návrhu až po pojednávaní) a jednak je odvolaciemu
súdu z jeho činnosti známe (§ 121 O.s.p.), že totožné vyjadrenie k návrhu navrhovateľa podal
odporca aj v nespočetnom množstve ostatných právnych vecí navrhovateľa a odporcu prejednávaných

odvolacím súdom, v týchto konaniach bolo vyjadrenie navrhovateľovi doručené a teda jeho obsah je
navrhovateľovi nepochybne známy. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani
postupom okresného súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím
právoplatnosti výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Týmto postupom
okresného súdu nebol navrhovateľ vylúčený z uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia a

je plne odôvodnený hospodárnosťou konania; navyše vyhláseným rozhodnutím o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania bol okresný súd viazaný (§ 156 ods. 4 O.s.p.; § 170 ods. 1 O.s.p.)
a preto mohol pokračovať v konaní.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného

súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna prax sa však ustálila
na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013
zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013). Preto v prípade, že okresný súd
v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28.03.2011 (v tejto

súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením zo
dňa 08.04.2011 (zo spisu vyplýva, že v mesiaci nasledujúcom po vydaní bolo uznesenie aj doručované
účastníkom exekučného konania), uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávnyúradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti predloženého exekučného titulu; odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo
exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj

relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn.
II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd
nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc
rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej
správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či
predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho vyvodiť všetky právne
dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou zmluvou viazaná, t.j.

exekučnýsúdjepovinnýžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepovereniazamietnuť(porovnajnapríklad
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp.
zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v

Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn.
5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo
dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013

a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa
22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011
ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Ivete
Korčkovskej zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej
veci.

Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno okresnému súdu ani vytknúť, že sa v napadnutom rozsudku
nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Nakoľko navrhovateľ v konaní
nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade

so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať
nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom
rozsahu ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne

správny a odôvodnený plným úspechom odporcu v konaní, ktorý však žiadne trovy konania nežiadal
nahradiť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.
1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi
právo na náhradu trov konania. Keďže však odporca neurobil žiadny návrh na rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania a ani mu žiadne nevyplývajú zo spisu, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania proti navrhovateľovi nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.