Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. apríl 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 15C/264/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219884
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Zajacová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812219884.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prievidzi sudkyňou JUDr. Katarínou Zajacovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grősslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenskej republike -
Ministerstvo spravodlivosti SR, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z a s t a v u j e .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom podľa § 152 ods. 2
veta druhá O.s.p. rozhodol o tom, že odporca je zodpovedný za škodu , ktorá vznikla navrhovateľovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní EX 8764/2010 v
zákonnej 15-dňovej lehote vedenom pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 3601479 povinným F. U., nar. X.X.XXXX a rozsudkom vo veci samej
rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a

z titulu nemajetkovej ujmy sumu 385,- eur.

V obsahu návrhu poukázal na to, že ako veriteľ zo zmluvy o úvere č. 3601479 navrhol súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonným
ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla
nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 3601479, ktorú ako dlžník uzavrela F. U.,
nar. X.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej

veci číslo EX 8764/2010. Súdny exekútor predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom tunajšiemu súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.11.2010 rozhodnutím o poverení

súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol po uplynutí
zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 7 mesiacov. Postup súdu považoval za nesprávny,
charakterizovaný tým, že nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov a nesprávny úradný postup vykonaním úradného postupu bez splneniazákonných podmienok bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

Takýto postup exekučného súdu považoval za nesprávny a v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
z dôvodu, že v predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali

smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ počas súdneho konania nachádzal, čo
je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Zdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúdunavrhovateľuplatnilvočiodporcovináhradu
majetkovej škody v sume 125,- eur, ktorú špecifikoval ako náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,

ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. V tomto období navrhovateľ na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystémuvynaložilsumu70,-eur,naudržiavanieasprávu
informačného systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštovné a v telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil
sumu 15,- eur. Celkom navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu, uplatnil sumu 125,- eur. Táto
suma by navrhovateľa nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Súčasne voči nemu uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý podľa názoru
navrhovateľa je dôsledkom nesústredenej činnosti exekučného súdu takej intenzity, ktorá má za
následok zmarenie vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa. Nesprávnym úradným postupom

došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde
k vymoženiu jeho pohľadávky a k vyvolaniu rizík zániku povinného subjektu, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a k insolventnosti povinného. Poukázal na to, že navrhovateľ mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho

pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Postup exekučného súdu zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
Na podporu oprávnenosti svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako ďalšie dôvody uviedol
i to, že neexistuje akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu,
neexistuje možnosť súdneho uplatnenia pohľadávky a jej príslušenstva a vzniknutá situácia vyvolala u

navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo zánik ďalších plánovaných, podnikateľských
aktivít navrhovateľa, zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku spôsobila
hospodársku stratu na jeho strane. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie jeho

podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní jeho ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR,
podľa ktorého pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660,- eur. Pomerná výška náhrady za jeden mesiac

predstavuje sumu 55,- eur (660,- eur ročne : 12 mesiacov). V prejednávanej veci náhradu nemajetkovej
ujmy navrhovateľ uplatnil v sume 385,- eur. Náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil aj za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie práv
navrhovateľa, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky.

Pri uplatnení nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľ postupoval v
súlade s ust. § 15 ods. 1 Zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca do podania návrhu na súd vo veci samej na
žiadosť pozitívne nereagoval.

Na trovách konania uplatnil trovy právneho zastúpenia.

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu zo dňa 14.5.2013 poukázal na to, že v podanom návrhu
navrhovateľa sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú
značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je exekučná vec vedená na súde, chýbajú
relevantné údaje, ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci

a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej
škody a nemajetkovej ujmy. Tvrdenie navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisovej značke ním
namietaného exekučného konania sa podľa odporcu nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho
tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním

uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom
identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Poukázal na to, že neoznačenie
spisovej značky exekučného konania, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany
exekučného súdu, bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa
na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. rozhodnutie Ústavného súdu

SR sp.zn. II. ÚS 211/2012, IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012). Podľa názoru odporcu nie je jasný ani titul
nároku na náhradu škody navrhovateľa. Navrhovateľ uvádza v obsahu návrhu rozhodnutie o zamietnutie
žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie
nezákonného rozhodnutia, ale súčasne namieta nesprávne úradný postup v podobe prieťahov v
exekučnom konaní. Z takto formulovaného návrhu nie je potom jednoznačne jasné, na základe akého

titulu navrhovateľ uplatňuje náhradu škody, pretože v návrhu sa tieto tituly prelínajú. Nie je zrejmé,
či navrhovateľ uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov v súdnom
konaní, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote.

Vo vzťahu k tvrdeným prieťahom v exekučnom konaní odporca poukázal na to, že navrhovateľom
zvolený postup podávania žiadosti o informáciu o stave konania nie je možné považovať za riadny
prostriedok smerujúci k zabránenie tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Poukázal na
Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 69/2011 zo dňa 3.5.2011, v obsahu ktorého bolo konštatované, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať podľa zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje

právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. Poukázal i na to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc
má iba predseda súdu alebo ústavný súd.

K žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody odporca uviedol,

že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už v mesiaci september 2012 bol súdu doručený návrh
vo veci samej, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty uvedenej v § 16
ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení
neskorších predpisov, preto odporca jeho nárok považoval za predčasne uplatnený. Poukázal i na to,

že navrhovateľ napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody nepreukázal žiadané skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa
dozvedeloškode,nepredložildokladypreukazujúcevyčíslenúmajetkovúškoduaneuviedolskutočnosti,
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy. Navrhovateľ teda neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie jeho žiadosti a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok

na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Z týchto dôvodov nárok navrhovateľa odporca
nepovažoval za predbežne prerokovaný.K samotnému nároku na náhradu škody, konkrétne k nesprávnemu úradnému postupu týkajúceho sa
rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej lehote odporca poukázal na
to, že lehota na poverenie exekútora vykonaním exekúcie je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy

objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský
rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1, písm. c/ Zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov
exekučného konania. V tomto smere poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ - Austurcom C-40/08,
ktorý nevylúčil posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Konštatoval, že unáhlené

konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu a tým aj
otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal na to, že z ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 jednoznačne vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, čo znamená, že akýkoľvek
nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011, nemá žiadnu oporu v zákone. Pokiaľ

ide o stav pred 1.6.2011, odporca konštatoval, že v samotnej dôvodovej správe je k novelizovanému
ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj NR
SR ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských
súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto

ustanovenia. Argumentácia navrhovateľa je v interpretácii toho, čo zákonodarca zamýšľal, nefundovaná
a nepravdivá a § 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské
rozsudky aj pred 1.6.2011. Poukázal i na to, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní, čo konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí
spis. zn. I. ÚS 16/02.

Skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si podľa názoru odporcu vyžaduje osobitnú
právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv. Vo vzťahu k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
čo navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup, odporca uviedol, že tento postup nemôže

byť nesprávnym úradným postupom podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. a nemôže sa jednať ani o škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím okrem iného je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná
príslušným orgánom, čo v danom prípade nebolo splnené. Zo znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o

udelenie poverenia, táto sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe
exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že
by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Ak navrhovateľ tvrdil, že súd
v exekučnom konaní prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal opätovné posúdenie práva

navrhovateľa na zaplatenie dlhu, odporca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. IV. ÚS
60/2011 ako i na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z obsahu ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd
má povinnosť z úradnej povinnosti preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú
povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu,

v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy.

K tvrdeniu existencii prieťahov v konaní odporca poukázal na § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z., v
platnom znení, v ktorom je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Poukázal na
to, že navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov konaní
nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosti preukázania. Nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy,
existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia
ESĽP, či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je pritom kompetentný preskúmať len Ústavný súd.
V súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporca vzniesol námietku premlčania a uviedol, že
pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti oudelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. 3 roky pred dňom, kedy boli doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku) vznáša námietku premlčania.

K vyčíslenej náhrade škody odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, považoval za hypotetické. Navrhovateľ neuviedol, či ním špecifikované vecné
náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Odporca navrhovateľom uvedenú paušalizáciu
vecných nákladov nepovažoval ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový
prospech, na základe čoho sa potom nemôže domáhať ich náhrady podľa Zákona č. 514/2003

Z.z.. Poukázal na to že navrhovateľ v prejednávanej veci na preukázanie vzniku škody by musel
produkovať dôkazy preukazujúce vznik škody pri každej individuálne pohľadávke. Pokiaľ za skutočnú
škodu považoval náklady na využívanie informačného systému, odporca tvrdil, že tento systém
navrhovateľ využíval nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom
a to nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne
exekúcie neprebiehali. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania a správy informačného systému

vznikala navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie odporca považoval za účelové.
Rovnako aj udržiavanie informačného systému je činnosťou, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na
každodennej báze. Požadovať paušálne sumy za tieto veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne
a znovu účelové. Rovnako za neprimerané čiastky považoval náklady navrhovateľa na administratívne
spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje. Z tohto dôvodu odporca uplatnenie nároku

na majetkovú škodu navrhovateľom považoval za nepodložené, uplatňovanie si paušálnej sumy 125,-
eur na každého dlžníka považoval za nadhodnotené a nepreukázané.

K uplatnenej nemajetkovej ujme v pomernej výške k sume 660,- eur odporca uviedol, že poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany

súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur, prípadne
660,- eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je podľa názoru odporcu nesprávna úvaha.
Rovnako nie je možné prihliadať na tvrdenú frustráciu, úzkosť, neistotu a nedôveru členov riadiacich
orgánovnavrhovateľa,pretoženárokyuplatňujeprávnickáosobaaniefyzickéosoby,ktorésanačinnosti
právnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,pretožeimpriamonevznikážiadnaškoda.Poukázalna

to, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie, k čomu ako dôkaz pripojil list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č.
JUST/A3/RM/kb D /2010/1360/, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na
všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné

podmienky, zneužívajúca slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca konanie
navrhovateľa považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, pričom aj súdna moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a
to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo

nevydajú, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody navrhovateľovi
podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. odporca považoval návrh za neopodstatnený a navrhol ho zamietnuť.

Voči navrhovateľovi uplatnil náhradu trov konania, ktoré nevyčíslil.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu
neustanovili,svojuneprítomnosťneospravedlnili.Napojednávaniesanestanovilaniodporca,ktorýsvoju
neprítomnosť písomne ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania. Neprítomní účastníci a právny
zástupca navrhovateľa pojednávanie z dôležitého dôvodu odročiť nežiadali, preto súd v súlade s ust. §

101 ods. 2 O.s.p. vo veci konal a rozhodol v ich neprítomnosti, s prihliadnutím na obsah spisu a vykonané
dôkazy.

Po oboznámení sa s obsahom exekučného spisu tunajšieho súdu 16Er/2334/2010, s písomným
vyjadrením odporcu k návrhu zo dňa 14.5.2013, so stanoviskom Európskej komisie, Generálneho

ministerstva pre spravodlivosť z čl. 34 spisu, s vyjadrením odporcu zo dňa 18.10.2013, so sťažnosťou
navrhovateľa na prieťahy v konaní vo veci 16Er/2334/2010 zo dňa 23.11.2010, s odpoveďou na sťažnosť
zo dňa 7.12.2010, s ostatnými listinnými dôkazmi v spise založenými, súd zistil nasledovný skutkový
stav:V exekučnej veci tunajšieho súdu sp. zn. 16Er/2334/2010, EX 8764/2010, v ktorej ako oprávnený
vystupoval navrhovateľ a povinný R.osť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 25.8.2010. Uznesením č.k. 16Er/2334/2010-9 zo dňa
30.11.2010tunajšísúdžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietol
v časti o vymoženie poplatku za poskytnbutie úveru v sume 191,20 eur, poplatku za upomienky v sume
11,94 eur, úroku z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 260,24 eur od 13.9.2009 do zaplatenia,
trov rozhodcovského konania v sume 127,38 eur a trov oprávneného v exekučnom konaní v sume

42,19 eur z dôvodu rozporu exekučného titulu s § 52 a nasledovnými Občianskeho zákonníka, § 142
ods. 2 O.s.p., § 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, s Vyhl. č. 655/2004 Z.z.
a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku. Súčasne dňa 30.11.2010 bolo súdnemu exekútorovi vydané
poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 68,86 eur. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k.
6 CoE/73/2011-25 zo dňa 30.3.2011 uznesením prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Uznesením č.k. 16Er/2334/2010-31 zo dňa 13.6.2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a zastavená. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.2012 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu Trenčín č.k. 6CoE/328/2011-42 zo dňa 27.3.2012.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený dňa 23.11.2010
podal sťažnosť na zbytočné prieťahy. Predsedníčka Okresného súdu Prievidza v odpovedi zo dňa

7.12.2010 na sťažnosť uviedla, že ju považuje za neopodstatnenú.

Navrhovateľ nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa Zákona č.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov,
uplatnil z dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu spočívajúceho v tom, že o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému Q. v exekučnej veci
16Er/2334/2010, EX/8764/2010 súd rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona v znení platnom od 1.1.2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno

vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený

požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 3 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Zhodnotením skutkového stavu dospel súd k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, ktorý upravuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa právnej úpravy
platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody, sa za nesprávny úradný

postup považovalo porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb aprávnických osôb. Právo na náhradu škody má len ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť,

b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaný zákonom koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla),
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je článok
46 ods. 3 Ústavy - každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Vzťah príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí
byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama
príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný
postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k

takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

V súvislosti so zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Vo
vzťahu k tvrdeným zbytočným prieťahom v exekučnom konaní súd poukazuje na to, že otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v
súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z

hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že všeobecné súdy by preskúmavali
postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu súdnictva.

V exekučnej veci 16Er/2334/2010 navrhovateľ podal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v
snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Sťažnosť nebola považovaná za opodstatnenú. Nebolo

však preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR
pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na
ochranu majetku. Pokiaľ sa navrhovateľ na ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté
z dôvodu nedostatku zákonom prepísaných náležitostí podaní sťažovateľa.

Navrhovateľ ďalej tvrdil, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že spôsobil prieťahy v
exekučnom konaní tým, že rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15-dňovej lehote, ale po viac
ako 7 mesiacoch. Vychádzal z toho, že exekučné konanie EX 8764/2010, ktoré bolo tunajším súdom
vedené pod sp. zn. 16Er/2334/2010 bolo začaté dňa 25.8.2010 podaním žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tvrdil, že súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol až
dňa 30.11.2010, t.j. po uplynutí zákonom stanovej lehoty.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu 25.8.2010 (podanie žiadosti o udelenie
poverenia), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného tituluso zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2, písm. c/, d/ Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu 25.8.2010, podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,

vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2010 vypustila
zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ sa jednalo o exekučné
tituly podľa § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Z dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy

mohliobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,pokiaľišloonotárskejzápisnicearozhodcovskérozsudky,
zvlášť, keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku, Zákonom

č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6.2011 nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci 16Er/2334/2010 bola tunajšiemu
súdu doručená dňa 25.8.2010 a súd o nej rozhodol dňa 30.11.2010 a následne dňa 13.6.2011. V
tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že v čase rozhodovania súdu o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia, o ktorej bolo rozhodnuté dňa 30.11.2010, v prípade, ak exekučným titulom boli podľa §
41 ods. 2 písm. d/ vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, 15-

dňová lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi neexistovala, keďže v období po účinnosti
novely Exekučného poriadku vykonanej Zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2010, bola
vypustená, pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, čo
sa vzťahovalo aj na rozhodcovské rozsudky. Súd zastáva názor, že aj pred 1.6.2011 sa súdnou praxou
rozhodcovské rozsudky považovali za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku,

čomu zodpovedala aj argumentácia odvolacích súdov a nakoniec i dôvodové správy k novelám, ktoré
novelizovaliExekučnýporiadok.Aksadozákonnejformulácieexekučnéhotituluvložilislová"rozhodnutí
rozhodcovských súdov", išlo len o explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným
interpretáciám tohto ustanovenia, ako správne uviedol odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu.
Argumentácia navrhovateľa spočívajúca v tom, že do 1.6.2011 nebolo možné považovať za exekučné

tituly podľa § 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku rozhodcovské rozsudky a na ne sa nevzťahovalo
vyňatie lehoty na udelenie poverenia, je mylná. Navrhovateľ ani v samotných exekučných konaniach
nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod § 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného
poriadku.Súdzastávanázor,žeprípadná15-dňoválehotasavzťahovalavždylennaudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na

vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne je osobitne upravená situácia, keď
súd takýto rozpor zistí a je povinný rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Keby bol
zámer zákonodarcu pod zákonnú 15-dňovú lehotu vsunúť obidve procesné situácie, nebola by osobitne
upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so zákonom.

Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť tunajšieho súdu v exekučných
veciach, v ktorých zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej
lehote, sú jeho tvrdenia nesprávne, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia Exekučný
poriadok žiadnu lehotu nestanovuje. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa,
že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote s omeškaním viac ako 7 mesiacov, je

nepravdivé a zavádzajúce. Z uvedeného je zrejmé, že odporca sa nedopustil žiadneho nesprávneho
postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. O zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a
nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu rozhodovania súdu o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, preto nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto
žiadosti za nesprávny.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia (25.8.2010) upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo na návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok. Už toto samotné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávňovalo
exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Pri
posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný
súd síce nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu (okrem spotrebiteľských vzťahov), ale
skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc a či je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie

súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória a súdna prax takého rozhodnutie za zdanlivé,
ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba
priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna

úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie
je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor so
spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,
nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení
Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu

alebo platnosť tejto zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto
interpretáciu označených ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa,
ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou

zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná
pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.

V danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. S poukazom na vyššie uvedené bol
súd jednoznačne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade

so Zákonom o rozhodcovskom konaní a tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia - zmluva o úvere,
neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučnýsúdpretosprávneskúmalexekučnýtitul(rozhodcovskýrozsudok),čitentobolvydanývsúlade
s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a konštatovaní,

že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, tento rozsudok ako exekučný titul neuznal.
Svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. Exekučný súd dňa 13.6.2011 uznesením
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať
dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva

i z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010 a rozhodnutí
Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002. Súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul
v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry
tak Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a stanovísk Súdneho dvora Európskej únie. Napríklad
rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci ASTURCOM TELECOMUNICACIONES SL proti

Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08) Súdny dvor rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.V exekučnej veci tunajšieho súdu sp. zn. 16Er/2334/2010, EX 8764/2010 žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
225.8.2010. Uznesením č.k. 16Er/2334/2010-31 zo dňa 13.6.2011 tunajší súd exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil ju z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, ktorá nemohla byť základom
právomoci rozhodcovského súdu. Rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 10.4.2012 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6CoE/328/2011-42 zo dňa 27.3.2012, ktorým bolo
rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené. Vzhľadom k tomu, že exekučné konanie bolo v konečnom
dôsledku zastavené, k vymoženiu pohľadávky oprávneného by v danom konaní nikdy nedošlo.

Navrhovateľ teda nepreukázal, že by prípadným oneskoreným rozhodnutím súdu mu bola spôsobená
škoda vo výške vecných výdavkov a nákladov na správu pohľadávky, výdavkov na urgencie, publikačné
výdaje, poštovné a podobne, pretože z obsahu exekučného spisu nevyplýva, že by oprávnený vo
vzťahu k súdu do rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vôbec konal, pretože v
spise sa nenachádza žiadna urgencia, žiadosť o informáciu o stave konania. Tvrdenia navrhovateľa
o tom, že podával opakované žiadosti o informácie o stave konania sú nepravdivé. Z týchto dôvodov

nemožno vidieť v postupe súdu v prejednávanej exekučnej veci nesprávny úradny postup. I keby dĺžka
konania súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vykazovala znaky prieťahov v
konaní, navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vznikla.

K námietke premlčania nároku navrhovateľa vznesenej odporcom súd uvádza, že navrhovateľovi mala
vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote. Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola súdu
doručená 25.8.2010, pričom dňa 10.9.2010 mu začala plynúť 3-ročná lehota na uplatnenie tohto nároku.
Návrh bol podaný dňa 27.09.2012, t.j. pred uplynutím zákonnej lehoty a teda nie je premlčaný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia

po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ
nepreukázal opodstatnenosť uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nepreukázal
splnenie základných zákonných podmienok Podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. a preto jeho návrh súd
považoval v celom rozsahu za nedôvodný a zamietol ho.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal, aby súd vyčkal s rozhodnutím vo veci na znalecký posudok, o vypracovanie
ktorého požiadal znalca z odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, ktorý by mal
zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993
v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd jeho návrh na doplnenie
dokazovania neakceptoval z dôvodu, že pokiaľ navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu vznikla škoda, mal by disponovať dôkazmi, ktorými by ju relevantne
preukázal. Za danej situácie nie je jasné, ako navrhovateľ dospel k výške ním tvrdenej majetkovej škody,
keď žiadnymi dôkazmi nedisponuje a žiadne súdu nepredložil. Znalecký posudok je na preskúmanie
správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania a nemôže odpovedať na otázky právneho
charakteru. V danom prípade otázka existencie skutočností zakladajúcich nesprávny úradný postup

exekučného súdu je právnou otázkou, nie skutkovou a preto tento návrh na doplnenie dokazovania
nebolo možné považovať za opodstatnený.

V súlade s ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. súd konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
zastavil s poukazom na ust. § 159 ods. 3 O.s.p.. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo

rozhodnuté uznesením č.k. 15C/264/2012-57 zo dňa 11.11.2013, právoplatným dňa 12.3.2014 tak, že
návrh bol zamietnutý. Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu
Trenčín č.k. 17Co/1048/2013-79 zo dňa 11.2.2014, ktoré právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa
12.3.2014. Dňa 4.4.2014 navrhovateľ z totožných dôvodov, podaním s totožným obsahom o p a k o v
a n e podal ďalší návrh na prerušenie konania. Vzhľadom k tomu, že o jeho návrhu už bolo právoplatne

rozhodnuté, jedná sa prekážku rei iudicatae, ktorá má za následok zastavenia konania.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ichneuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trenčíne, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach § 42 ods. 3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu, Zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej
činnosti.