Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 19, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 7C/36/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111204779
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Dúbravková
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5111204779.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Dúbravkovou, v právnej veci
navrhovateľa: Z. C., G.. XX.X.XXXXX, E. K. Z. E. XXX/XX, Ž., právne zastúpený JUDr. Kristínou Mitrovou
Polkovou, so sídlom Na Priekope č. 174/13, Žilina, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške
6.684,38 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 33.194,- Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške 661,91 Eur s ročným úrokom z
omeškania 9% od 19.6.2010 do zaplatenia a príslušenstvo vo výške 96,90 Eur , a to všetko do troch
dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamieta.

O trovách konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom, doručeným súdu dňa 17.2.2011 domáhal súdneho výroku, v ktorom by súd v
návrhu označeného odporcu zaviazal na zaplatenie náhrady škody v zmysle Zákona 514/2003 Z. z., a
to titulom trov obhajoby vo výške 1.659,69 EUR, ušlého zisku vo výške 5.000,-- EUR a nemajetkovej
ujmy vo výške 33.194,-- EUR spolu s príslušenstvom v podobe náhrady trov právneho zastúpenia
v konaní o predbežnom prejednaní nároku vo výške 1.026,32 EUR a náhrady trov konania, ktorá
mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci. Svoj návrh skutkovo
odôvodňoval tým, že uznesením OR PZ Žilina ČVS ORP-1223/OVK-ZA-2008 z 11.12.2008 mu bolo
vznesené obvinenie pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, ods.
2 písm. d/ Trestného zákona. Navrhovateľ poukazoval na to, že uznesením OP Žilina, sp. zn. 2PV
1175/08 z 11.12.2008 bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu policajného orgánu o vznesení
obvinenia. Uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 0TP 607/2008 z 12.12.2008 sudca pre prípravné
konanie zobral navrhovateľa do väzby, kde lehota väzby začala plynúť dňa 10.12.2008 o 22.40 hod.
Uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 0TP 607/2008 z 8.1.2009 sudca pre prípravné konanie
prepustil navrhovateľa z väzby na slobodu s tým, že mu určil dohľad probačného a mediačného úradníka
a uložil určité povinnosti a obmedzenia. Uznesením prokurátora OP Žilina č. konania 2PV 1175/08-27
z 18.6.2009 právoplatným dňa 19.6.2009 bola trestná vec navrhovateľa postúpená obvodnému úradu v
Žiline na prejednanie veci ako priestupok. V trestnom konaní, vedenom proti navrhovateľovi ho obhajoval
zvolený obhajca, ktorý vyúčtoval úkony právnej služby na sumu 50.000,-- SKK, čo je 1.659,69 EUR z
5.1.2009. Ďalej poukazoval na to, že bolo proti nemu vedené trestné konanie pol roka a vo väzbe bol
29 dní. Prebiehajúce trestné konanie a čas prežitý vo väzbe mu spôsobovalo veľkú psychickú traumu,
vyplývajúcu z neistoty a obáv o osobnú a pracovnú budúcnosť, ako i prípadného justičného omylu. V

čase trestného konania bol aj je súkromným podnikateľom v oblasti obchodu, ktorý nemohol v plnom
rozsahu vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. V období väzby nemohol svoju prevádzku (obchod)
prevádzkovať, a tým mu ušiel zisk, ktorý v mesiaci, kedy bol vo väzbe, bola najväčšia tržba (pred
Vianocami). Zisk v roku 2006 v mesiacoch november a december predstavoval sumu 132.500,-- SKK,
čo je 4.398,20 EUR a v roku 2007 v uvedených mesiacoch predstavoval sumu 64.718,-- SKK, čo je
2.148,24 EUR. Odporca na jeho písomnú žiadosť zo dňa 14.12.2009 žiadnym spôsobom nereagoval.

Odporca sa k podanému návrhu vyjadril písomne, podaním doručeným súdu dňa 1.4.2011, v ktorom
okrem iných skutočností poukázal na to, že navrhovateľ v žalobnom návrhu vymenoval niekoľko
uznesení ORPZ Žilina, Okresnej prokuratúry v Žiline a Okresného súdu Žilina, nikde v žalobnom návrhu
však neoznačil, ktoré uznesenie vo veci považuje za nezákonné v zmysle § 5 a násl., a teda od ktorého
z nich odvodzuje uplatňovaný nárok na náhradu škody, či od uznesenia o vznesení obvinenia, alebo od
uznesenia o vzatí do väzby. Odporca má však zato, že ani v jednom prípade navrhovateľovi nevznikol
nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci a žalobný návrh
považuje za nedôvodný, a to primárne s ohľadom na § 8 ods. 6 písm. a/ Zákona o zodpovednosti
za škodu. Vzhľadom na okolnosti prípadu, vyplývajúce zo spisu sp. zn. 2PV 1175/08 má zato, že
navrhovateľ závažnosťou vzneseného obvinenia pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa §
208 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, ktoré bolo vznesené na podklade trestného
oznámenia poškodenej L. C. a vykonania neodkladného a neopakovateľného úkonu podľa § 154
Zákona č. 201/2005 Z. z. Trestného poriadku - ohliadkou miesta činu, svojim predošlým správaním a
spôsobom, keď bol preukázane tri krát súdom potrestaný, pričom v čase vydania uznesenia o vznesení
obvinenia a o vzatí do väzby bol trestným rozkazom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1T 83/2008 zo dňa
31.7.2008 neprávoplatne odsúdený na úhrnný podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov
so skúšobnou dobou 12 mesiacov pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ TZ a
prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c/ TZ, spolu so skutočnosťou, že
navrhovateľ (obvinený) vo výpovedi pred sudcom pre prípravné konanie uviedol, že skutočnosti, ktoré
sa nachádzajú v uznesení o vznesení obvinenia sú pravdivé, čím sa priznal k spáchaniu skutku, pre
ktorý bolo vznesené obvinenie a že v prípade nevzatia do väzby reálne hrozilo pokračovanie v trestnej
činnosti zo strany obvineného (navrhovateľa), u ktorého bolo podľa záverov sudcu pre prípravné konanie
dôvodné konštatovať, že u obvineného sú sklony k riešeniu manželských problémov požívaním alkoholu
a následným hrubým správaním vo vzťahu k svojej manželke, ktoré presahuje rámec spoločensky
akceptovateľného správania a nadobúda rozmer konania s trestno-právnou zodpovednosťou, nedal vo
veci konajúcemu prokurátorovi, ktorý podal návrh na vzatie obvineného do väzby a najmä sudcovi pre
prípravné konanie inú možnosť, ako vziať navrhovateľa do väzby. Z odôvodnenia uznesenia o vzatí do
väzby tiež vyplýva, že obvinený sám priznal, že manželský konflikt v danom prípade bol riešený aj v
kontexte požitého alkoholu, ktorý požíval preto, aby manželku potrestal. Všetkými vyššie uvedenými
skutočnosťami, primárne však priznaním obvineného k spáchaniu skutku, uvedeného v uznesení o
vznesení obvinenia a priznaním zámeru potrestať manželku pred sudcom pre prípravné konanie sa
objektívne naplnil dikcia ustanovenia Zákona o väzbe z dôvodu zavinenia páchateľa. Vzhľadom k tomu,
že zákon o zodpovednosti za škodu v ustanovení § 8 ods. 6 nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby,
postačuje k naplneniu tohto predpokladu i nevedomá nedbanlivosť. Z vyššie uvedeného je tiež zrejmé, že
Okresný súd Žilina pri vzatí obvineného do väzby postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku o väzbe, pričom vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu, ktorý odôvodňoval
oprávnenosť uvalenia väzby na obvineného. Obvinený nevyužil ani možnosť uplatniť proti tomuto
uzneseniu opravný prostriedok v podobe sťažnosti ku Krajskému súdu v Žiline, čo je jednou z podmienok
priznania nároku na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 2 Zákona
o zodpovednosti za škodu. K vydaniu nezákonného rozhodnutia, teda v prípade uznesenia o vzatí
obvineného do väzby, nedošlo. Ďalej poukazoval na to, že Okresný súd Žilina sa žiadosťou obvineného
o prepustenie z väzby zaoberal na verejnom zasadnutí dňa 8.1.2009 a na tomto zasadnutí sudca pre
prípravné konanie rozhodol v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/, t/, p/ o nahradení väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka a rozhodol o okamžitom prepustení obvineného z väzby s tým, že mu uložil
povinnosti v zmysle § 80 ods. 2 TP. Aj v tomto štádiu trestného konania však mal súd za dôvodné
podozrenie, že obvinený sa trestnej činnosti, ktorá mu je vyšetrovateľom kladená za vinu dopustil tak,
ako je to popísané v uznesení o vznesení obvinenia, a to aj napriek zmenenej výpovedi poškodenej,
ktorá bola jedným z hlavných dôkazov, svedčiacich v neprospech obvineného v čase vzatia obvineného
do väzby. V zmenenej výpovedi zo dňa 17.12.2008 poškodená v podstate oľutovala samotné oznámenie
veci polícii, avšak ani v tejto neskoršej výpovedi nepopierala všetky formy protiprávneho konania, ktorého

sa voči nej dopúšťal manžel. Za daného skutkového a právneho stavu bol sudca pre prípravné konanie
toho názoru, že nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka bude dostatočným
a vhodným nástrojom na to, aby vyšetrovanie obvineného prebiehalo na slobode a súčasne aby boli
vytvorené podmienky pre to, aby menovaný v trestnej činnosti ďalej nepokračoval. Väzba obvineného
- navrhovateľa teda trvala len po nevyhnutne potrebný čas na zabezpečenie účelu, obsiahnutého v
§ 71 ods. 1 písm. c/ TP a bola nariadená a vykonávaná plne v súlade s príslušnými ustanoveniami
trestného poriadku. Jej nariadením ani výkonom nemohlo prísť k neoprávnenému ani neodôvodnenému
zásahu do základných práv navrhovateľa. V následnom trestnom konaní bola vec uznesením Okresnej
prokuratúry v Žiline zo dňa 18.6.2009 sp. zn. 2PV 1175/2008-27 postúpená Obvodnému úradu v Žilne,
odboru všeobecnej vnútornej správy, pretože výsledky vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný
čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. To však nič nemení na fakte, že v čase vzatia
obvineného do väzby boli preukázané zákonné dôvody, ktoré vyplývali z predchádzajúceho konania
obvineného a z dôkazov nasvedčujúcich nutnosti vziať obvineného do väzby. Odporca poukazoval na
to, že prokurátor Okresnej prokuratúry v Žiline ako orgán dozorujúci zákonnosť trestného stíhania podľa
§ 230 ods. 1 TP, teda vec nepostúpil príslušnému orgánu z dôvodu, že sa skutok nestal, resp. že
ho nespáchal obžalovaný, iba vyhodnotil jeho konanie ako nedosahujúce takú mieru nebezpečnosti
pre spoločnosť, ktorá by odôvodňovala posúdenie skutku ako trestného činu a jeho odsúdenie v
trestnom konaní, pričom ale proti vzneseniu obvinenia nemal najmenšie výhrady a považoval tento
postup za plne dôvodný a v súlade so zákonom. V žiadnom prípade teda v danej veci nemôže ísť
o nezákonné rozhodnutie, a to ani v prípade vznesenia obvinenia ani uznesenia o nariadení väzby
navrhovateľovi. Trestné stíhanie bolo začaté a vedené plne v súlade s príslušnými ustanoveniami TP
a vývojom dôkaznej situácie vo veci, pričom okamžite po vyhodnotení dôkazného stavu v prospech
obvineného bola vec postúpená príslušnému orgánu na prejednanie a trestné stíhanie bolo už v
štádiu prípravného konania bez zmeškania uznesením prokurátora zastavené. Väzba obvinenému bola
nariadená s ohľadom na okolnosti prípadu, ktoré zakladajú stav, predpokladaný v § 8 ods. 6 písm. a/
Zákona o zodpovednosti za škodu. Z uvedených dôvodov Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán
príslušný konať v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 po predbežnom
prerokovaní žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nevyhovelo a
podanú žalobu považuje za neodôvodnenú, nakoľko priznaniu nároku bráni ustanovenie § 8 ods. 6 písm.
a/ Zákona o zodpovednosti za škodu, resp. neexistencia nezákonného rozhodnutia príslušného orgánu
verejnej moci. Odporca ďalej poukázal na to, že navrhovateľ vo svojom návrhu taktiež neuniesol dôkazné
bremeno, v prípade preukázania vzniku samotnej škody a rozsahu náhrady, ktorej sa svojou žalobou
domáha. Navrhovateľ v návrhu žiadnym spôsobom nepreukázal ani samotný vznik a rozsah škody, resp.
ujmy, ktorú mal utrpieť a ktorej náhrady sa domáha. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody vo výške
1.659,69 EUR titulom náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní. Na preukázanie tohto nároku
priložil k žalobnému návrhu potvrdenie o zaplatení sumy 50.000,-- SKK, z toho však nie je preukázané,
za aké právne služby a v akej veci bola daná suma advokátovi JUDr. Štefanovi Schnellymu, uvedenému
na potvrdení, uhradená. Navrhovateľ nepreukázal ani len to, že by ho uvedený advokát v trestnom konaní
zastupoval. Navrhovateľ v žalobe nepriložil žiaden doklad, špecifikujúci reálne vynaložené prostriedky
na jednotlivé úkony obhajoby, smerujúce k zrušeniu nezákonného rozhodnutia. Potvrdenie o zaplatení
sumy bez uvedenia účelu platby, vzťahujúce sa k uplatňovanému nároku nepovažuje odporca za dôkaz
vzniku škody, súvisiace s namietaným nezákonným rozhodnutím. Keďže však s ohľadom na skutočnosti,
uvedené v prvej časti svojho vyjadrenia, k vydaniu nezákonného rozhodnutia v tomto prípade ani
nedošlo absentuje medzi takto vynaloženými nákladmi obhajoby a rozhodnutím orgánu verejnej moci
i príčinná súvislosť. Ďalej si navrhovateľ uplatňuje náhradu ušlého zisku za nemožnosť prevádzkovať
obchodnú činnosť počas trvania väzby, pričom tento si vyčíslil na 5.000,-- EUR. Žiadnym spôsobom však
nepreukázal na základe akých skutočností a podkladov určil hodnotu ušlého zisku práve na uvedenú
sumu. Navrhovateľ neuviedol, akú podnikateľskú činnosť prevádzkuje. Z návrhu taktiež nie je zrejmé,
či je práve jedinou osobou, ktorá mohla obchodnú činnosť v danom období prevádzkovať a nie je
ani preukázané, že v dôsledku jeho uväznenia bola znemožnená bežná prevádzka jeho obchodu. Za
tohto stavu považuje odporca tvrdenia o ušlom zisku z dôvodu vzatia do väzby za neodôvodnené a
nepreukázané. Navrhovateľ si ďalej uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.194,-- EUR.
Podľa názoru odporcu je pre preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy ako ďalšieho uplatneného nároku
nevyhnutné preukázať neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa zo strany orgánov
činných v trestnom konaní, pričom o neoprávnenom zásahu do osobnosti fyzickej osoby nie je možné
hovoriť v prípade, kde je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom, pokiaľ
tak nie sú prekročené zákonom stanovené medze). V priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch ako
náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom

výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a k okolnostiam, za ktorých porušeniu práva došlo. Je potrebné vychádzať aj z jednotlivých
okolností konkrétneho prípadu. Musí sa prihliadnuť na intenzitu, povahu a spôsob neoprávneného
zásahu k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté a podobne. Navrhovateľ žiadnym
spôsobom nepreukázal v čom mal spočívať neoprávnený zásah do jeho ľudských práv a základných
slobôd a v žalobnom návrhu úplne absentuje preukázanie a odôvodnenie výšky a rozsahu vyčíslenej
nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa svojim návrhom domáha. Tak, ako už bolo uvedené, ako trestné
stíhanie tak aj väzba začali a prebiehali plne v súlade s ustanoveniami trestného poriadku, stanovujúcimi
presné podmienky, za akých mohlo a môže dôjsť k takýmto formám zásahu do osobnostných práv
navrhovateľa. Väzba obvineného - navrhovateľa trvala len po nevyhnutne potrebný čas. Jej nariadením
ani výkonom tak nemohlo dôjsť k neoprávnenému ani neodôvodnenému zásahu do základných práv
navrhovateľa. Rovnako tak trestné stíhanie skončilo uznesením prokurátora o postúpení veci už v štádiu
prípravného konania. Vo veci teda nebola vznesená ani len obžaloba. V časti o náhradu trov právneho
zastúpenia v konaní o predbežnom prejednaní nároku vo výške 1.026,32 EUR poukázal odporca na
ustanovenie § 18 ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého súčasťou trov konania nie sú
náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom a v tejto časti
žiadal o zastavenie konania. Odporca teda považuje uplatnenú náhradu škody a najmä jej rozsah za
nepreukázaný a nedôvodný. V závere svojho vyjadrenia odporca uviedol, že má zato, že navrhovateľ
nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia v zmysle § 5 a násl. Zákona o zodpovednosti za
škodu. V prípade rozhodnutia o väzbe má taktiež zato, že do tejto bol vzatý plne v súlade so zákonom,
pričom dôvody vzatia do väzby boli úzko späté s osobnosťou obvineného, závažnosťou vzneseného
obvinenia a okolnosťami prípadu, čím sa objektívne naplnila dikcia ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a/
Zákona o zodpovednosti za škodu o väzbe z dôvodu zavinenia obvineného, ktorá vylučuje vznik nároku
na náhradu škody. Rovnako tak navrhovateľ dostatočne nepreukázal samotný vznik škody, resp. inej
ujmy, ktorú mal utrpieť v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, ako ani príčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a prípadnou ním utrpenou škodou. Preto odporca navrhol,
aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

Na pojednávaní navrhovateľ a odporca zotrvali na svojich písomných podaniach.

Právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala o pripustenie zmeny žaloby, ktorou sa navrhovateľ domáha,
aby bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody vo výške 6.684,83 EUR s ročným
úrokom z omeškania 9 % od 19.6.2010 do zaplatenia, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.194,--
EUR, príslušenstvo nároku na náhradu škody vo výške 1.026,32 EUR a trovy konania. Súd na
pojednávaní pripustil zmenu žalobného petitu v zmysle návrhu právnej zástupkyne navrhovateľa. Právna
zástupkyňa navrhovateľa zároveň predložila písomné vyjadrenie k vyjadreniu odporcu, v ktorom sa
vyjadrila k jednotlivým námietkam odporcu, kde poukázala na to, že trestné stíhanie (a v rámci neho
aj prípadný výkon väzby) predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do
jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu, garantovaného v
článku 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti, tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1
a 2 Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého
trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať
vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Poukazovala
na ustanovenie § 11, § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Prebiehajúce trestné konanie negatívne
ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho
rozhodnutia nutné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre
každého obvineného. Trestné stíhanie (konečne aj výkon trestu) tak zasahuje do súkromného života
jednotlivca, jeho cti a dobrej povesti. Sú teda zároveň spôsobilé vedľa porušenia práva na osobnú
slobodu obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného
života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, poprípade
výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, sú spôsobilé vyvolať vedľa
vzniku materiálnej škody (majetková hodnota, o ktorú bol ukrátený majetok poškodeného) i vznik
nemateriálnej ujmy. Pritom je možné konštatovať, že doba, počas ktorej beží trestné stíhanie, resp.
doba, po ktorú pôsobí následne zrušené odsudzujúce rozhodnutie, je tým nelegitímnym faktorom, ktorý
je treba skúmať. V takýchto prípadoch je treba príslušné obmedzenie osobnostných práv podrobiť

testu proporcionality, teda skúmaniu, či obmedzenie základného práva (či právo na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a právo na súkromie) je ešte primerané zhora vymedzenému
verejnému záujmu. Ďalej poukazovala na to, že ústavno-právny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení článku 46
ods. 3 Ústavy SR, alebo vo všeobecnej rovine, predovšetkým v článku 1 ods. 1 tohto základného
zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. V tejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotí pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na
náhradu škody, spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody,
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. V tejto súvislosti poukázala na
právny názor, vyslovený uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Ncdo 15/2009. Zároveň uviedla, že
navrhovateľ si uplatňuje v žalobe príslušenstvo, ktoré predstavuje náklady navrhovateľa, vynaložené
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, kde poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Cdo 7/1999, kde Najvyšší súd povedal: „Náklady spojené s predbežným prerokovaním
nároku na náhradu škody podľa Zákona 58/1969 Zb. sú príslušenstvom tohto nároku“. Neexistuje
teda žiadny rozumný dôvod tento právny názor neaplikovať aj na náklady, spojené s predbežným
prerokovaním nároku na náhradu škody, podľa Zákona č. 514/2003 Z. z., o to viac, že tento zákon už
jednoznačne rieši v minulosti neriešený právny problém, že tieto náklady nie sú trovy konania. Predbežné
prejednanie nároku na náhradu škody je obligatórne a každý má právo na odbornú právnu pomoc v
zmysle článku 47 ods. 2 Ústavy SR. V prípade, ak by mal poškodený sám znášať náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, došlo by k znehodnoteniu úspešnosti v spore a vzniknutý stav
by bol v rozpore s článkom 46 ods. 3 Ústavy SR. Právna zástupkyňa uviedla, že nárok navrhovateľa
odvodzuje od nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľom OR PZ
Žilina a od tohto sa potom odvíja aj ďalší sled udalostí, teda aj nárok na ušlý zisk a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy.

Zástupca odporcu uviedol, že žiadne z rozhodnutí uvádzaných v písomnom návrhu nie je možné
považovať za nezákonné, resp. že v prípade rozhodnutia o väzbe sú dané podmienky v zmysle § 8 ods.
6 písm. a) Zák. č. 514/2003 Z.z. a navrhovateľ si svojim konaním predchádzajúcim rozhodnutiu o vzatí
do väzby vzatie do väzby zavinil sám. K predloženej faktúre a vyčísleniu trov obhajcu namietal vyčíslenú
výšku ako aj rozsah poskytnutých právnych služieb, ktoré neboli vyčíslené v súlade s vyhláškou o
odmenách, pričom navrhovateľ uhradil obhajcovi odmenu a náhrady vo väčšom rozsahu ako mu mala
prináležať a týmto rozdielom došlo k vzniku na strane navrhovateľa, takáto škoda mu nevznikla v
príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ale v príčinnej súvislosti s nesprávnym a nadhodnoteným
vyúčtovaním. V prípade úspechu navrhovateľa v konaní požadoval primerané zníženie náhrady škody
za trovy obhajoby v zmysle špecifikovaných námietok.

Tunajší súd rozsudkom č.k. 7C 36/2011-84 zo dňa 17.12.2012 návrh navrhovateľa zamietol,
keď vychádzal z právneho názoru, že predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. je predovšetkým existencia
nezákonného rozhodnutia, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Podľa ustálenej judikatúry v
prípade, že dôjde k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby z dôvodu, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť. Pri posudzovaní nároku
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím nemožno paušálne vychádzať len z týchto
všeobecných dôsledkov, ale je potrebné prihliadať aj na osobitné okolnosti konkrétnej trestnej veci.
Uvedený záver bol vyslovený aj v rozhodnutí ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 165/02, v ktorom Ústavný súd
zdôraznil, že nie každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatne odsudzujúci rozsudok,
by bolo možné paušálne považovať za nezákonné. Uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje
konečný záver o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Rozhodnutie je vydávané na základe
dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin. Ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania

alebo najmä k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí preto vždy znamenať, že uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané nesprávne. Je potrebné si tiež uvedomiť, že jednotlivé dôvody zastavenia
trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby nemajú z hľadiska hodnotenia správnosti uznesenia o
vznesení obvinenia rovnaký význam. Na základe uvedených skutočností vyvodil záver, že nezákonnosť
predmetného uznesenia o vznesení obvinenia nemožno vyvodiť len zo skutočnosti, že následne bola
trestná vec postúpená na prejednanie priestupku, pričom je potrebné vychádzať z toho, že nebolo
zistené porušenie zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona
postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených
skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou a zo skutočností,
že preukázanie viny je až vecou dokazovania vykonaného pred súdom. Trestné stíhanie bolo začaté
a vedené v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a vývojom dôkaznej situácie
vo veci, ako aj konštatoval prokurátor v postúpení veci, nebola preukázaná existencia nezákonného
rozhodnutia, v dôsledku ktorého mala byť škoda spôsobená. Z uvedených dôvodov nepovažoval preto
nárok navrhovateľa za dôvodný.

Proti vyššie uvedenému rozsudku tunajšieho súdu podal navrhovateľ odvolanie, ktoré odôvodňoval tým,
že podmienky ustanovenia § 6 Zák. č. 514/2003Z.z. nemožno vykladať extenzívne. Za správny je
možné považovať taký výklad (nezákonného rozhodnutia), že nenaplnenie predpokladov o spáchaní
trestného činu obvineným má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného
(prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, čo znamená, že podozrenie zo spáchania
trestného činu sa nepotvrdilo, vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o
vznesení obvinenia. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze
č. konania II. ÚS 25/2011-33 z 24.3.2011. Okresný súd taktiež ignoroval jeho argumentáciu právnym
názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení sp.zn. 4M Cdo 15/2009. Postup okresného súdu
pri výklade ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR týkajúcej
sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že rovnakým podmienkam sa musí dať rovnaká
odpoveď. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie
rieši iným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Podľa nálezu Ústavného
súdu III.ÚS 192/06 z 3. novembra 2006 bez toho, aby sa súd argumentačne vyrovnal so skoršími
súdnymi rozhodnutiami, nekonal v súlade s princípom právnej istoty. Právne názory Ústavného súdu SR
vyslovené v náleze č. II.ÚS 25/2011-33 a NS SR v uznesení 4M Cdo 15/2009 boli aplikované aj v inej
veci vednej na Okresnom súde v Žiline ako aj v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co 59/2011.
Žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací vyššie uvedený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol, že zo zisteného
skutkového stavu je možné ustáliť, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k
takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie končí a
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (viď názor publikovaný
v uznesení NS SR sp. zn. 4M Cdo 15/2009 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a rozhodnutí súdu SR pod číslom 57/2010). Pri výklade pojmu nezákonného rozhodnutia v zmysle
podmienok uvedených v § 3 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. existuje rozsiahla
rozhodovacia činnosť súdu, ktorá sa zaoberala skúmaním zákonných predpokladov nároku na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo 53/93, 1Cz 41/90 a ďalšie).

Za dôvodné považoval krajský súd odvolanie navrhovateľa proti rozsudku okresného súdu v tvrdení,
že za ústavne konformný je treba považovať taký výklad § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. (nezákonné
rozhodnutie), podľa ktorého, v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k
takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad v spáchaní trestného činu obvinením,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí.
Uvedené závery konštatuje Ústavný súd SR v náleze č.k. II.ÚS 25/2011-33 z 24.3.2011, na ktorý
poukázal v odvolacom konaní navrhovateľ (viď ďalej napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo 54/2011). Už vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu
SR v obdobných veciach, bol nesprávny záver okresného súdu, ak skúmal podmienky nezákonného
rozhodnutia vo vzťahu k posudzovaniu, či vznesenie obvinenia bolo vydané vyšetrovateľom dôvodne
alebo nedôvodne, či postup vyšetrovateľa v doterajšom štádiu konania bol zákonný a dôvodný a na
základe akých skutkových okolností bola vec postúpená na prejednanie priestupku. Je potrebné totiž
vychádzať z koncepcie zákona č. 514/2003 Z.z., na základe ktorého zákonodarca určil podmienky a
predpoklady, na základe ktorých sa môže oprávnená osoba domáhať nároku na náhradu škody.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, keďže okresný súd nesprávne vyložil predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá
zákona č. 514/2003 Z.z., krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie s tým, že okresný súd bude posudzovať dôvodnosť uplatneného nároku navrhovateľa
k jednotlivým (dielčim) nárokom na náhradu škody uplatnených v žalobnom návrhu.

Súd na základe vykonaného dokazovania vykonaného v pôvodnom konaní, nakoľko účastníci ďalšie
návrhy na vykonanie dokazovania po zrušení pôvodného rozsudku tunajšieho súdu nemali a to
výsluchom navrhovateľa, výsluchom svedkov Y. C. Q. N. C., oboznámením sa s listinnými dôkaznými
prostriedkami, a to najmä:

- žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 14.12.20109, spolu s podacím lístkom zo dňa
15.12.2009

- potvrdenka zo dňa 5.1.2009 č. 051600

- doklady z registračnej pokladne, založené na č. listu 8 spisu

- faktúra č. OF 09/67 zo dňa 2.7.2009, súčasťou ktorej je vyčíslenie náhrady trov konania s DPH za
obdobie do 31.12.2008, po 1.1.2009

Z pripojeného vyšetrovacieho spisu č. ČVS ORP 1223/OVK-ZA-2008:

- uznesenie zo dňa 11.12.2008 o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia

- uznesenie Okresnej prokuratúry Žilina 2Pv 1175/08-6 zo dňa 11.12.2008

- návrh na vzatie do väzby zo dňa 11.12.2008, podaný Okresnou prokuratúrou Žilina č. 2Pv 1175/08-7

- uznesenie tunajšieho súdu sp. zn. 0Tp 607/2008 zo dňa 12.12.2008, a to najmä

- odôvodnenie na str. 2 a 3

- príkaz na prijatie do väzby zo dňa 12.12.2008

- uznesenie Okresného súdu Žilina 0Tp 607/2008 zo dňa 8.1.2009

- plnomocenstvo pre JUDr. Schnellyho zo dňa 16.12.2008, založené na č. listu 89 pripojeného
vyšetrovacieho spisu

- zápisnica z výsluchu poškodenej L. C. zo dňa 17.12.2008, za prítomnosti JUDr. Štefana Schnellyho,

- zápisnica o výsluchu svedka K.. I. V. zo dňa 10.3.2009, na ktorej bol prítomný aj právny zástupca
navrhovateľa,

- zápisnica z výsluchu maloletej G. C. zo dňa 10.3.2009, na ktorej sa zúčastnil právny zástupca
navrhovateľa,

- zápisnica z výsluchu svedka M. B. zo dňa 23.3.2009, na ktorej sa zúčastnil právny zástupca
navrhovateľa,

- zápisnica z výsluchu svedka W. K. zo dňa 25.3.2009, na ktorej sa zúčastnil právny zástupca
navrhovateľa,

- zápisnica z ohliadky miesta činu s fotodokumentáciou

- výpis zo živnostenského registra navrhovateľa zo dňa 7.1.2009

- odpoveď daňového úradu zo dňa 22.1.2009 z č. listu 153

- záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 7.4.2009, ktorého sa zúčastnil právny zástupca
navrhovateľa.

- návrh na podanie obžaloby

- uznesenie Okresnej prokuratúry zo dňa 18.6.2009 č. 2Pv 1175/08-27 zo dňa 18.6.2009.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 0Tp 607/2008 :

- návrh na vzatie do väzby

- zápisnica o výsluchu obvineného zo dňa 12.12.2008

- žiadosť o prepustenie z väzby zo strany právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 19.12.2008

- zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 8.1.2009

- príkaz na prepustenie obvineného z väzby na slobodu zo dňa 8.1.2009

- uznesenie 0Tp 607/2008 zo dňa 6.7.2009

zistil nasledovný skutkový stav:

Uznesením vyšetrovateľa OR PZ Žilina, č. ČVS:ORP-1223/OVK-ZA-2008 zo dňa 11.12.2008 bolo
začaté trestné stíhanie a súčasne navrhovateľ stíhaný ako obvinený zo zločinu týrania blízkej osoby a
zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona. Proti uvedenému
uzneseniu podal navrhovateľ ako obvinený ústne do zápisnice sťažnosť s odôvodnením, že to, čo je
mu kladené za vinu, nie je pravda. Uznesením prokurátora OP Žilina, sp. zn. 2PV 1175/08 zo dňa
11.12.2008 bola sťažnosť navrhovateľa zamietnutá ako nie dôvodná. Z odôvodnenia predmetného
uznesenia vyplýva, že prokurátor preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti
ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutému
uzneseniu. Preskúmaním spisového materiálu, ktorý mu bol predložený zistil, že vyšetrovateľ ORPZ
UJ AKP, Odboru justičnej polície Žilina vzniesol obvinenie na podklade skutočností, dostatočne
odôvodňujúcich záver, že trestný čin spáchala konkrétna osoba. Vznesenie obvinenia odôvodňovali
skutočnosti, uvádzané L. C., ktorá podrobne popísala spáchanie skutku Z. C. pri podávaní trestného
oznámenia, tak, ako je to uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Vyšetrovateľ ďalej zabezpečil
do vyšetrovacieho spisu zápisnicu o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou, zápisy o dychových
skúškach, ako aj fotodokumentáciu ohľadne zranení, ktoré utrpela poškodená dňa 10.12.2008, ktoré
postačovali na postup vyšetrovateľa podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Prokurátor OP nezistil v
postupe vyšetrovateľa pochybenie a jeho rozhodnutie považoval za zákonné a dôvodné.

Uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 0TP 607/2008 z 12.12.2008 sudca pre prípravné konanie
na základe návrhu OP v Žiline zo dňa 11.12.2008 zobral navrhovateľa do väzby s tým, že lehota väzby
začala plynúť dňa 10.12.2008 o 22.40 hod. Navrhovateľ proti uzneseniu o vzatí do väzby v zákonom
stanovenej lehote nepodal sťažnosť.

Uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 0TP 607/2008 z 8.1.2009 sudca pre prípravné konanie
prepustil navrhovateľa z väzby na slobodu s tým, že určil dohľad probačného a mediačného úradníka
nad navrhovateľom ako obvineným, ku ktorému je obvinený povinný sa dostaviť jeden krát za tri
týždne, podľa konkrétneho určenia probačného a mediačného úradníka Okresného súdu v Žiline, pričom
obvinený je povinný prvý krát sa dostaviť k probačnému a mediačnému úradníkovi dňa 14.1.2009 o 9.00
hod. do budovy Okresného súdu v Žiline. Zároveň uložil obvinenému povinnosti a obmedzenia, a to
povinnosť pravidelne sa dostavovať na predvolanie orgánov činných v trestnom konaní a pred súd, zákaz
akejkoľvek konzumácie alkoholických nápojov v domácom prostredí ako aj na verejnosti a povinnosť
oznámiť policajtovi, prokurátorovi a súdu každú zmenu miesta pobytu. V odôvodnení predmetného
uznesenia sudca pre prípravné konanie uviedol, že obvinený vypovedal pred sudcom pre prípravné
konanie v čase, keď sa rozhodovalo o návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby. V tejto výpovedi
obvinený uviedol, že skutočnosti, špecifikované v uznesení o vznesení obvinenia sa zakladajú na
pravde, poukázal na to, že dôvodom jeho konania bolo naopak správanie manželky, na ktoré takto
reagoval. V ďalšom priebehu prípravného konania svedkyňa, poškodená L. C., dňa 17.12.2008 vo svojej
výpovedi uviedla, že výpoveď, ktorú učinila pred vyšetrovateľom 11.12.2008 podávala tendenčne, pričom
si myslela, že manžela iba postraší, tak, aby sa do budúcna správal lepšie. Zdôraznila, že skutok,
ktorý sa manželovi kladie za vinu nespáchal. Svoju predchádzajúcu výpoveď v tam uvedenom kontexte
odôvodňovala aj tým, že bola rozrušená a sama mala požitý alkohol. Sudca pre prípravné konanie
preskúmal predložený vyšetrovací spis, celú doposiaľ zabezpečenú matériu, pričom konštatoval, že aj v
tomto štádiu konania je dôvodné podozrenie, že obvinený sa trestnej činnosti, ktorá mu je vyšetrovateľom
kladená za vinu dopustil tak, ako je to popísané v uznesení o vznesení obvinenia. V tomto štádiu konania
ku dňu rozhodovania sudcu pre prípravné konanie boli v spisovom materiáli zabezpečené iba vyššie
špecifikované dôkazy. Aj napriek zmene postoja a výpovedi svedkyne poškodenej k veci je potrebné
poukázať na výpoveď obvineného pred sudcom pre prípravné konanie v čase, keď sa rozhodovalo o
návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby. V tom čase sa obvinený k trestnej činnosti v podstate
priznával, pričom na svoju obranu poukazoval iba na to, že konania popísaného v uznesení o vznesení
obvinenia sa dopúšťal iba v dôsledku predchádzajúceho sa správania manželky k nemu a vzájomných
konfliktov, ktoré medzi sebou mali. Sudca pre prípravné konanie zmenu výpovede svedkyne poškodenej
zhodnotil na verejnom zasadnutí, tak, že táto bola vykonaná z dôvodu, aby sa v trestnom stíhaní
manžela nepokračovalo, pričom ako sama priznala, samotné oznámenie veci polícii svojim spôsobom
oľutovala. Aj napriek uvedenému stavu, porovnaním jednotlivých častí výpovede svedkyne poškodenej
vo výpovediach z 11.12.2008 a 17.12.2008 mal sudca pre prípravné konanie preukázané, že v neskoršej
výpovedi svedkyňa - poškodená nepopierala všetky formy protiprávneho konania, ktorého sa mal voči
nej dopúšťať manžel. V porovnaní s jej prvou výpoveďou menovaná v druhej výpovedi nepoprela tú
skutočnosť, že by sa obvinený voči nej nedopúšťal konania, uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia
v tej podobe, že by jej osobné veci neschovával, a že by ju nekopol nohou do tela. Svedkyňa za týmto
účelom poukazovala aj na tú skutočnosť, že v dôsledku manželovho správania bola nútená vyhľadať
pomoc psychiatra. Vzhľadom na doterajšie okruhy dôkaznej matérie mal sudca pre prípravné konanie
aj v tomto štádiu konania preukázanú vyššiu mieru dôvodného podozrenia, že obvinený sa konania,
špecifikovaného v uznesení o vznesení obvinenia skutočne dopustil. Z uvedeného dôvodu bol postup
vyšetrovateľa v doterajšom štádiu konania zákonný a dôvodný. Všetky skutočnosti, ktoré boli uvádzané
tak obvineným na svoju obranu, ale i svedkyňou - poškodenou, budú v ďalšom priebehu konania
preverované dôkazmi, vyhodnotením ktorých bude možné následne zodpovedať otázku vyvodenia
možnej trestnej zodpovednosti obvineného za svoje konanie.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením zo dňa 18.6.2009 pod. sp. zn. 2PV 1175/08-27 trestnú
vec obvineného Z. C., stíhaného pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona postúpil Obvodnému úradu v Žiline, Odboru všeobecnej
vnútornej správy, pretože výsledky vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý
by mohol byť priestupkom. V odôvodnení predmetného uznesenia prokurátor uviedol, že po skončení
vyšetrovania bol súvisiaci spisový materiál predložený na Okresnú prokuratúru v Žiline na ďalšie konanie

s návrhom na podanie obžaloby, pričom s návrhom vyšetrovateľa sa stotožnil a bol toho názoru, že
konaním obvineného bol naplnený iba priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1
písm. d/ Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. S poukazom na vykonané dokazovanie konštatoval,
že na základe trestného oznámenia L. C. zo dňa 10.12.2008 bolo voči Z. C. dňa 10.12.2008 vznesené
obvinenie pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm.
d/ Trestného zákona. K vzneseniu obvinenia došlo v súlade so zákonom, keď na základe vyjadrenia
Lenky Kubičkovej existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania tohto trestného činu zo strany Z. C., a
teda postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, vznesenie obvinenia Z. C. bol dôvodný. S poukazom
na zabezpečené dôkazy bol prokurátor toho názoru, že konanie Z. C. nie je možné posúdiť ako zločin
týrania blízkej osoby a zverenej osoby, ale jeho konanie, ktorého sa dopustil dňa 10.12.2008 by mohlo
byť posúdené ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu.

Navrhovateľ listom zo dňa 14.12.2009, adresovaným Ministerstvu spravodlivosti SR, podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorej si uplatnil
náhradu škody, spočívajúcu v trovách obhajoby vo výške 1.659,69 EUR ušlého zisku vo výške 5.000,--
EUR, nakoľko v období väzby nemohol svoju prevádzku - obchod prevádzkovať, keď poukazoval na
to, že zisk v roku 2006 v mesiacoch november a december, predstavoval sumu 132.500,-- SKK a v
roku 2007 uvedených mesiacov sumu 64.718,-- SKK a v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 Zákona
514/2003 si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 33.194,-- EUR a zároveň
príslušenstvo svojho nároku, ktorým sú trovy právneho zastúpenia v konaní o predbežnom prejednaní
nároku vo výške 1.026,32 EUR (jeden úkon 506,21 EUR + 6,95 EUR režijný paušál = 513,16 EUR x 2
úkony, prevzatie, príprava a písomné podanie.) Na uvedenú žiadosť Ministerstvo spravodlivosti žiadnym
spôsobom nereagovalo v zákonom stanovenej šesť mesačnej lehote.

Z pripojeného vyšetrovacieho spisu mal súd za preukázané, že navrhovateľ udelil dňa 16.12.2008 plnú
moc JUDr. Štefanovi Schnellymu, advokátovi, na zastupovanie v predmetnej trestnej veci.

Z príjmového pokladničného dokladu č. R zo dňa 5.1.2009 mal súd za preukázané, že navrhovateľ
zaplatil JUDr. Štefanovi Schnellymu sumu 50.000,-- SKK ako účel platby je uvedené trovy právneho
zastupovania. Zvolený obhajca faktúrou č. U zo dňa 2.7.2009 vyúčtoval trovy právneho zastúpenia
v predmetnej trestnej veci, kde uviedol sumu 1.348,90 EUR, režijný paušál 66,93 EUR, uhradený
preddavok klientom mínus 1.496,59 EUR a zároveň uvedené mínus 96,11 EUR. Súčasťou predmetnej
faktúry je aj vyčíslenie náhrady trov konania, kde je odmena advokáta vyčíslená za jednotlivé úkony
právnej pomoci vo výške 1.684,83 EUR. Pri poskytnutom preddavku dňa 16.12.2008 - 10.000,-- SKK,
dňa 5.1.2009 - 10.000,-- SKK, preddavok nehoda 40.000,-- SKK - vyúčtovanie nehoda mínus 210,70
EUR. Celkom je vyúčtovaný preplatok mínus 96,11 EUR.

K uplatnenému ušlému zisku navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že je živnostník. Spolu s manželkou
majú spoločný obchod, avšak každý má svoju kasu. Tovar majú v jednom priestore. V čase neprítomnosti
si to navzájom účtujú. V decembri, teda v čase, keď bol vo väzbe, bývajú najväčšie tržby a keby bol v
tomto čase v predajni, mohol zarobiť 5.000,-- EUR. Túto skutočnosť preukazoval výpisom z pokladní za
roky 2006 a 2007 v období november až december, obrat v roku 2006 uvedených mesiacov predstavoval
sumu 4.398,20 EUR a v roku 2007 sumu 2.148,24 EUR. Navrhovateľ poukazoval na to, že v uvedených
rokoch mal zisk a suma 5.000,-- EUR predstavuje ušlý zisk za obdobie, keď bol navrhovateľ vo väzbe,
teda za 29 dní. Navrhovateľ poukazoval na to, že na porovnanie by mohol doložiť daňové priznania za
predchádzajúce obdobie, ktoré však v priebehu celého konania nepredložil.

K nároku na priznanie nemajetkovej ujmy navrhol navrhovateľ vypočuť svedkov z rodinného a
spoločenského prostredia, nakoľko v dôsledku trestného stíhania sa mu obrátil celý život. Rodina ho
odsudzovala, susedia, kamaráti a známi celkovo ho ignorovali, nezdravili ho, a to preto, že bol vzatý do
väzby, čo bol len následok uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré považuje za nezákonné.

Súd vo veci vypočul ako svedkyňu Y. C., sestru navrhovateľa, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že s
navrhovateľom sa o predmetnej veci nikdy nerozprávala, nakoľko to nikdy nikomu nechcel povedať.

Rozprávala sa o tom iba s druhým bratom. O tom, že bol navrhovateľ vo väzbe sa dozvedela s nejakým
časovým odstupom. Povedali jej to cudzí ľudia, a preto volala svojmu staršiemu bratovi, ktorý jej to
potvrdil. Túto situáciu vnímala veľmi ťažko, nakoľko v tom čase mali veľmi chorého otca, ktorému to
povedali až neskôr. Otec to veľmi ťažko znášal, pretože navrhovateľ bol jeho obľúbenec a postavil sa
k tomu tak, že ho skoro chcel zaprieť. Neskôr sa mu zhoršil zdravotný stav a následne po nejakom
čase zomrel. S navrhovateľom bola v kontakte, avšak navrhovateľ sa prestal s ňou stretávať, lebo sa jej
hanbil ukázať na oči. Toto vnímala veľmi ťažko. Vzťahy sa im nezhoršili, jednoducho sa prestali stýkať,
pretože sa navrhovateľ zamlčoval. Podarilo sa jej s ním skontaktovať asi až dva roky po tom, čo sa udiali
tieto udalosti. Avšak nikdy nerozoberali situáciu, prečo bol vo väzení. Bolo to pre nich tabu, pretože on
to nikdy nechcel riešiť, pretože sa hanbil. V predchádzajúcom období sa ako súrodenci a rodina vždy
stretávali, navštevovali sa rodiny, chodili na rôzne akcie a potom takmer dva roky nebolo nič. Aj v deň, keď
otec zomrel, navrhovateľovi volali, aby prišiel, avšak neprišiel, pretože sa s tým nedokázal vysporiadať.
Švagriná jej povedala, že mali určité problémy, avšak nikdy sa o tom nechceli baviť. Všetkých to mrzí.
Poukazovala na to, že sú veci, ktoré rodina rozoberá a ktoré nie, a keď si brat želal, že to rodina nemá
vedieť, tak sa o tom ani nerozprávali. Avšak nejaké informácie z piatej ruky ju nezaujímali, nevedela
uviesť ani ako dlho bol navrhovateľ vo väzbe. Stačilo jej však, keď ho videla, ako vyzerá. Jej pohľad na
brata sa však nezmenil, je to jej brat, len je to hanba pre rodinu. Uviedla, že vzťah navrhovateľa a jeho
manželky je úplne normálny, taký, aký bol aj predtým. Nikdy tam nevidela žiadny problém, a preto bola
veľmi prekvapená, čo všetko sa malo udiať a že z toho vznikli až také následky. S bratom nemá žiaden
problém a je rada, že jej konečne zdvíha aj telefón a že za ním môže prísť aj do roboty a normálne sa
spolu porozprávajú. Nie je to až také vrúcne, v podstate je to chladnejšie, ako keby bola cudzia. Uviedla,
že si myslí, že jeho správanie ovplyvnila táto skutočnosť a všetko po tom, čo sa udialo. V čase, keď sa
tieto udalosti diali, navrhovateľ nezdvíhal telefón, nemali bližšie informácie, nevedeli, čo sa deje, tak mu
ani nič nemohli vyčítať. Vlastne až potom, keď zomrel otec, tak mu to vyčítali, že tieto okolnosti, ktoré
nastali, urýchlili odchod otca. Svedkyňa uviedla, že predtým ako bol vzatý do väzby nevedela o tom,
že by bol niekedy odsúdený.

Svedkyňa N. C., ktorá je rodinnou priateľkou navrhovateľa a jeho rodiny, vo svojej svedeckej výpovedi
uviedla, že o tom, že voči navrhovateľovi bolo vedené trestné stíhanie, sa dozvedela až s určitým
odstupom po tejto skutočnosti. S navrhovateľom aj s jeho rodinou udržiavali blízke rodinné kontakty,
chodievali na rodinné oslavy, na rôzne posedenia a podujatia a keď sa im na dlhší čas odmlčal, nevedeli,
čo sa stalo. Až potom jej manžel povedal, že navrhovateľ bol vo väzbe a že išlo o nejakú rodinnú
záležitosť, avšak nechcelo sa jej tomu veriť, pretože navrhovateľa pozná ako mierumilovného zábavného
človeka a takejto veci nemohla uveriť. Toto si doma povedali a v podstate sa už o tom ani nijako moc ďalej
nebavili. Snažili sa aj s navrhovateľom neskôr skontaktovať. Podarilo sa im to až so značným odstupom
času, avšak navrhovateľ zostal veľmi zvláštny, zostal uzavretý. Rozprávala sa o tom aj s manželkou
navrhovateľa, ktorá však o tom nechcela hovoriť, cítila sa veľmi trápne a ponižujúco. Zasiahlo to celú
rodinu. O tom, čo sa konkrétne stalo, sa však s nikým nebavili. Túto tému nechceli rozoberať ani so
sestrou navrhovateľa a ani s ich priateľmi. Svedkyňa uviedla, že sa jej nechce veriť, že by sa takéto
niečo mohlo stať. S navrhovateľom potom prestali menej komunikovať, a to aj z toho dôvodu, že sa im
neozýval. Odmlčal sa a svedkyňa nevedela uviesť, ako sa skončilo trestné stíhanie. Vedela o tom, že
bol neprávom zatvorený asi mesiac. Pýtala sa na to aj navrhovateľa, avšak nechcel to viacej rozoberať,
a to ani jeho manželka.

Právna zástupkyňa navrhovateľa vo svojom záverečnom vyjadrení zotrvala na doterajších stanoviskách
a vyjadreniach , zdôraznila, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Poukázala na
právny názor vyslovený Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Ncdo/15/2009, ktorého je úplne
zrejmé, že aktuálna judikatúra vysvetľuje nezákonné rozhodnutie „a jeho zrušenie“ úplne rovnako ako
pôvodne vo vzťahu k Zákonu č. 58/1969 Zb. Trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby
predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho
osobný život a životný osud. Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti,
a preto je spôsobilý okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovanú článkom 17 ods. 1 Ústavy
SR, obmedziť a porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života,
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je teda
nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované

v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody
aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Navrhla preto aby súd návrhu v celom rozsahu
vyhovel a zaviazal odporcu na náhradu trov konania.

Zástupca odporcu vo svojom záverečnom vyjadrení naďalej zotrval na stanovisku, v zmysle ktorého
nárok navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný a to aj po vydaní zrušujúceho uznesenia krajským
súdom. Toto stanovisko odvodzoval z tej skutočnosti, že krajský súd síce vyslovil v zrušujúcom
uznesení názor, v zmysle ktorého je potrebné poukazovať alebo riadiť sa judikatúrou súdov SR, ktorá vo
všeobecnosti ustanovila, že ten kto, proti komu bolo vedené trestné stíhanie a následne bol oslobodený
spod obžaloby zásadne má právo na náhradu škody, pričom však krajský súd vo svojom uznesení
naznačil, že takýto postup alebo takýto pohľad na vec by mal byť v každom prípade, s čím ale zásadne
nesúhlasí. Podľa názoru odporcu okresný súd v prvom rozsudku správne posudzoval dôvodnosť vedenia
samotného trestného stíhania a jeho začiatku, tak ako to bolo aj uvedené v prvom rozsudku okresného
súdu, ktorý bol následne krajským súdom zrušený. Skutočnosť, že náhrada škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania je posudzovaná ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a to uznesením o vznesení obvinenia, ktoré je neskôr zrušené, nie je možné vždy a v
každom prípade, v prípade každého vznesenia obvinenia považovať takéto rozhodnutia a zrušenie tohto
vznesenia obvinenia za nezákonné. Aj podľa názoru Ústavného súdu SR vysloveného v uznesení 1US
548/2012 je pri posúdení takéhoto nároku na náhradu škody nevyhnutné prihliadnuť na všetky okolnosti
daného prípadu a až potom je možné prijať záver o skutočnosti, či bolo uznesení o vznesení obvinenia,
či spĺňa podmienky nezákonného rozhodnutia alebo nie. Tak ako bolo už v predchádzajúcom konaní
zo strany odporcu uvádzané, zákon zodpovednosti za škodu tento nárok nepriznáva automaticky, bol
odvodený judikatúrou a aj judikatúra hovorí, že po splnení zákonných podmienok a prihliadnutí na všetky
okolnosti daného prípadu tak ako teda je to uvedené v tomto uznesení Ústavného súdu, na ktoré odporca
poukázal, a tak ako to je uvedené aj v ďalších rozhodnutiach, napríklad Ústavného súdu ČR, na ktoré
už odporca poukazoval v predchádzajúcom priebehu konania. Pokiaľ by mal súd za to, že nárok takto
uplatnený je dôvodný a predmetné uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím, na
základe ktorého by mala byť navrhovateľovi priznaná škoda, uviedol, že tak ako je navrhovateľom
požadovaná náhrada škody nebola v konaní preukázaná. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že
zákon o zodpovednosti za škody rozlišuje škodu spôsobenú jednak nezákonným rozhodnutím, jednak
rozhodnutím o vzatí do väzby. Navrhovateľ v tomto konaní uplatnil si nároky v súvislosti s uznesením
o vznesení obvinenia, ktoré má byť nezákonným rozhodnutím, a preto len prípadná škoda, ktorá bola
spôsobená týmto rozhodnutím, môže byť vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu posudzovaná a následne
prípadne aj priznaná. Čo sa týka uplatnenej náhrady trov navrhovateľa , k tejto skutočnosti a otázke sa už
vyjadrili v priebehu predchádzajúceho konania na prvom stupni, kde aj vo svojom vyjadrení z 31.10.2012
odporca namietol niekoľko úkonov, ktoré mali byť vykonané v rámci právneho zastúpenia a na tomto
svojom vyjadrení naďalej zotrval. Vo vzťahu k uplatnenému ušlému zisku poukazázal na tú skutočnosť,
že tento jednak nebol žiadnym spôsobom zo strany navrhovateľa relevantne preukázaný a jednak pokiaľ
by aj súd mal tento ušlý zisk za preukázaný, navrhovateľ si ho uplatňuje za obdobie výkonu väzby, pričom
nárok je uplatnený ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ktorým má byť
vznesenie obvinenia. Vznesenie obvinenia a začatia trestného stíhania spôsobuje rôzne, iné následky v
živote obvineného ako vzatie obvineného do väzby. Tieto následky nie je možné zamieňať a nie je možné
ani ich navzájom nejakým spôsobom prepájať. Na toto poukázal vo svojom uznesení, resp. v náleze aj
Ústavný súd SR, ide o nález 2US 163/2013, resp. takisto rovnaký názor vyslovil vo svojom uznesení
aj Najvyšší súd SR zo dňa 31.7.2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012. Pokiaľ teda navrhovateľom požadovaný
ušlý zisk, mal byť spôsobený za obdobie, v ktorom nemohol vykonávať svoju podnikateľskú činnosť,
lebo bol vo výkone väzby, táto skutočnosť sa žiadnym spôsobom nevzťahuje k vzneseniu obvinenia
a nejedná sa o prípadnú škodu, ktorá by mohla byť spôsobená uznesením o vznesení obvinenia.
Vo vzťahu k uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy platí rovnaká argumentácia s tým dovetkom,
že vykonané dokazovanie, ktoré prebehlo a to predovšetkým výsluchom navrhovateľa a výsluchom
svedkov, vzťahovalo sa k následkom, ktoré mali byť v prípade navrhovateľa spôsobené vykonaním
väzby. V tomto smere vyjadrovala sa jednak sestra navrhovateľa a jednak ich rodinná známa, pričom v
tejto súvislosti poukázal aj na to, že navrhovateľ bol už v minulosti viackrát či už trestne stíhaný alebo
dokonca aj odsúdený a obidve svedkyne aj navrhovateľ sa vyjadril, že ak nastala zmena vo vzťahu
správania sa k okoliu navrhovateľa alebo v jeho postavení, tak sa vzťahovala práve k výkonu väzby,
pričom v tejto súvislosti opätovne poukázal na to, že nárok je uplatnený vo vzťahu k uzneseniu o

vznesení obvinenia. Vzhľadom na uvedené odporca zotrval na tom stanovisku, že nárok je v celom
rozsahu nedôvodný a žiadal ho zamietnuť.

Podľa § 1 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z. z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom

Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) 1 Zákona č. 514/2003 Z. z.. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 5 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákona neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá Zák. č. 514/2003 Z. z. právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov.

Podľa § 8 ods. 5 pís. c ) Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má ten, kto bol vzatý do väzby, ak vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa § 8 ods.6 písm. a) Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne

ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama,

Podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobnej
nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa
§ 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku, alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 Zák. č 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 18 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, alebo rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí, a inom pozbavení osobnej slobody,
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 3 Zák. č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške
ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa 226 O.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Súd v konaní postupoval podľa § 132 O. s. p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Pritom starostlivosti prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Rozhodnutie bolo vydané v
súlade s § 153 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z
vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné ak o nich,
alebo o ich pravosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Medzi účastníkmi bol sporný právny základ
nároku navrhovateľa, ako aj výška uplatnenej náhrady, rozsah poskytnutých služieb právnej pomoci,
vyčíslenie ušlého zisku ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

Zo skutkového vymedzenia návrhu, ktoré právna zástupkyňa navrhovateľa spresnila na pojednávaní
dňa 24.10.2012 navrhovateľovi mala vzniknúť škoda v dôsledku nezákonného rozhodnutia - uznesenia
o vznesení obvinenia zo dňa 11.12.2008 vydaného vyšetrovateľom ORPZ Žilina ČVS: ORP-1223/OVK-
ZA-2008 . Na tomto mieste je potrebné uviesť, že sporové konanie je ovládané zásadou dispozičnou,
podľa ktorej platí, že súd je viazaný žalobou, teda tým, ako navrhovateľ vymedzil predmet konania; nárok
uplatnený žalobou je vymedzený opísaním rozhodujúcich skutkových okolností a žalobným návrhom
(petitom). Rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. sú údaje, ktoré sú potrebné k
tomu, aby bolo jasné o čom a na akom skutkovom podklade má súd rozhodnúť. V žalobe preto musia
byť uvedené také skutočnosti, ktorým je opísaný skutok (skutkový dej), na základe ktorého je uplatnený
nárok. Určujúce je uvedenie tých skutočností, ktoré umožňujú celkom jednoznačnú individualizáciu
uplatneného nároku. Právna kvalifikácia uskutočňovaná súdom je závislá od skutkových okolností, ako aj
právneho dôvodu uvádzaného v žalobe, preto pokiaľ navrhovateľ trvá na návrhu z dôvodu ktorý uvádza,
je súd s týmto jeho návrhom viazaný. V danom prípade, so zreteľom na to, ako a čím navrhovateľ
vymedzil skutkový rámec, z ktorého vyvodzoval svoj nárok na náhradu škody a zaplatenie žalovanej
sumy je zrejmé, že pre uplatnenie nároku v súdnom konaní považoval za rozhodujúce uznesenia o
vznesení obvinenia zo dňa 11.12.2008 vydaného vyšetrovateľom ORPZ Žilina ČVS: ORP-1223/OVK-
ZA-2008, napriek tomu však časť trov obhajoby, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy odvodzoval od tej
skutočnosti, že bol rozhodnutím OS Žilina sp. zn. 0Tp 607/2008 zo dňa 12.12.2008 vzatý do väzby.

Súd na základe vyššie uvedeného skutkového vymedzenia návrhu základ nároku navrhovateľa na
náhradu škody posudzoval podľa ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) Zákona č. 514/2003
Z. z. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej

existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu (až na prípady hodné osobitného zreteľa) je podmienená
využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu.

K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia v danej veci došlo
na základe tej skutočnosti, že trestné stíhanie navrhovateľa bolo postúpené Obvodnému úradu v Žiline
na prejednanie veci ako priestupok. Vo vzťahu k takto vymedzenému a uplatnenému nároku súd pri jeho
posudzovaní vychádzal z vyššie citovaného právneho názoru vysloveného Krajským súdom v Žiline v
rozhodnutí č.k. 7Co 58/2013-116 zo dňa 10.4.2013, ktorý je pre súd záväzný a podľa ktorého v prípade
posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil
predpoklad v spáchaní trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci
inému orgánu trestné konanie končí . Ten proti ktorému bolo trestné stíhanie postúpené na prejednanie
priestupku, má teda podľa ust.§ 1, § 3 ods. 1 písm. a) Zák. č.514/2003 Z.z zásadne právo na náhradu
škody, spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

Súd mal v konaní za preukázané, že v súvislosti so začatím trestného stíhania a vznesenia obvinenia
si navrhovateľ zvolil obhajcu. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní fyzická
osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov
na obvineného (navrhovateľa), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa § 1 ods. 1, § 3 ods.
1 písmeno a/ Zák. č. 514/2003 Z. z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol
obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. V konkrétnom prípade súd dospel k názoru, že
navrhovateľ si dôvodne zvolil obhajcu pre trestné konanie, ktoré bolo v konečnom dôsledku postúpené
na prejednanie priestupku. V súvislosti so zvolením si obhajcu mu nepochybne vznikli trovy. Trovy
obhajoby navrhovateľ uhradil svojmu obhajcovi na základe vyúčtovania zo dňa 2.7.2009, v ktorom
obhajca špecifikoval jednotlivé úkony, pričom vychádzal z vyhl.655/2004 Z.z.

Súd posudzoval účelnosť vyčíslených trov obhajoby, ktoré obhajca musel vynaložiť v súvislosti s
odstránením nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a dospel k záveru, že v súvislosti s
odstránením nezákonného stavu, obhajcom vyčíslené trovy právneho zastúpenia účelne vynaložené
boli: prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 16.12.2008, účasť na výsluchoch : L. C. dňa 17.12.2008 od
10.00 hod. do 12.15 hod, opatrovníka dňa 10.3.2009 od 8.15 hod. do 8.45 hod., mal. G. dňa 10.3.2009
od 9000 hod. do 9.30 hod., svedka B. M. dňa 23.3.2009 od. 8.25 do 8.45 hod., svedka K.Ž. W. dňa
23.3.2009 od 9.15 hod. do 9.35 hod., preštudovanie spisu dňa 7.4.2009 od 14.00 hod. do 14.30 hod.
Pokiaľ obhajca v špecifikácii vyúčtovania účtoval úkon porada s klientom dňa 16.12.2009, kedy však
zároveň aj prevzal zastúpenie, takéto vyúčtovanie je v rozpore s ust. § 14 ods. 1 pís. a) Vyhl. MS SR
655/2004 Z.z., nakoľko prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom
je potrebné posudzovať ako jeden úkon právnej pomoci a takto ho účtovať a nie ako dva úkony právnej
pomoci.

Pri preskúmavaní hodnoty jedného úkonu právnej pomoci vychádzal súd z ust. § 12 ods. 3 písm. c)
citovanej vyhlášky.

V roku 2008, v čase uskutočnenia úkonov prevzatia a prípravy obhajoby a účasť na výsluchu L. C.
predstavoval výpočtový základ sumu 19.045,- Sk, z čoho 1/6 predstavovala sumu 3.174,- Eur, čo v
prepočte na euro predstavuje 105,36 Eur a režijný paušál sumu 190,- Sk, v prepočte na euro 6,31.

V roku 2009, v čase výsluchu svedkov a preštudovania spisu výpočtový základ predstavoval sumu
20.950,- Sk, z čoho 1/6 predstavovala sumu 3.491,66 Sk čo v prepočte na euro predstavuje sumu 115,90
Eur a režijný paušál sumu 6,95 Eur.

Za dva úkony v roku 2008 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a d) citovanej vyhlášky predstavujú trovy obhajoby
spolu s režijným paušálom sumu 223,34 Eur.

Pri preskúmavaní hodnoty úkonov vykonávaných pri výsluchu svedkov v roku 2009 a pri oboznámení
sa z výsledkami vyšetrovania súd vychádzal z ust. § 14 ods. 1 písm. d) citovanej vyhlášky. Vyúčtovanie
obhajcom, ktorý účtoval trovy obhajoby vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny za každý úkon pri
výsluchu svedkov samostatne nie je v súlade s uvedeným ustanovením. Podľa uvedeného ustanovenia
za výsluchy svedkov dňa 10.3.2009 (mal. G., opatrovník) v celkovom trvaní 1 hod. prináleží obhajcovi
odmena za jeden úkon vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny 115,90 Eur, za výsluchy svedkov
dňa 23.3.2009 (B. M., K.Á. W.) v celkovom trvaní 40 min. prináleží odmena za jeden úkon vo výške
základnej sadzby tarifnej odmeny 115,90 Eur, a nie za 4 úkony ako účtoval obhajca. Za preštudovanie
vyšetrovacieho spisu prináleží odmena za jeden úkon vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny 115,90
Eur.

Za tri úkony v roku 2008 podľa § 14 ods. 1 písm. d) citovanej vyhlášky predstavujú trovy obhajoby sumu
spolu s režijným paušálom sumu 368,55 Eur + 19% DPH 70,02 Eur predstavujú sumu 438,57 Eur.

Celkovo účelne vynaložené trovy obhajoby, ktoré bolo nevyhnutné vynaložiť k odstráneniu nežiaducich
právnych dôsledkov na obvineného (navrhovateľa)v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia,
uznesenia o vznesení obvinenia predstavujú sumu 661,91 Eur, čo predstavuje škodu , ktorá
navrhovateľovi preukázateľne vznikla v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, uznesenia a o
vznesení obvinenia, teda je tu daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Pokiaľ ide o uznesie OS Žilina o vzatí do väzby, od ktorého navrhovateľ odvíjal nároky v súvislosti s
trovami obhajoby, ušlý zisk a nemajetkovú ujmu, súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom
na skutkové vymedzenie návrhu sa navrhovateľ domáhal náhrady škody v príčinnej súvislosti s
nezákonnosťou obvinenia, a nie v súvislosti s nezákonnosťou väzby. Rozhodnutie o vzatí do väzby
nadobudlo právoplatnosť a nebolo zvrátené riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom.
Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo
právoplatnosti. Nezákonnosť rozhodnutia nie je účelné a dokonca ani možné preskúmať v samotnom
konaní o náhradu škody. Pre konanie o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase
prejednávania nároku poškodeného subjektu už vysloviť príslušný orgán, ktorý je v zmysle príslušných
procesných predpisov oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Potom nevyhnutne platí,
že súd rozhodujúci o uplatnenom nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať zákonnosť
(nezákonnosť) rozhodnutia, v ktorého dôsledku došlo k vzniku škody. Túto otázku nemôže riešiť ani
ako predbežnú, keďže tú už dostatočne preukázane vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi,
ktorého autoritu musí rešpektovať aj súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. V zásade platí, že
právo na náhradu škody je možné uplatniť až vtedy, keď právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, zrušil alebo zmenil pre jeho nezákonnosť príslušný orgán. Účelom predmetného konania
teda nie je preskúmať a revidovať vyššie uvedené právoplatné rozhodnutie OS Žilina o vzatí do väzby.
Predmetné uznesenie nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, a to ani z dôvodu, že
predmetná vec bola neskôr prokurátorom postúpená na prejednanie priestupku.

Príčinou väzby navrhovateľa nebolo vydanie uznesenia o vznesení obvinenia, ale rozhodnutie súdu
o jeho vzatí do väzby. Je potrebné rozlišovať rozhodnutie o vznesení obvinenia a rozhodnutie o
väzbe. Zákon č. 514/2003 Z.z. rozlišuje škodu spôsobenú jednak nezákonným rozhodnutím a jednak
rozhodnutím o vzatí do väzby. Obsahuje osobitnú úpravu o škodových nárokoch vzniknutých v súvislosti
s väzbou, vzhľadom na existenciu tejto špeciálnej úpravy súd nemôže pri vyčíslení škody uplatnenej iba
v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia zahrnúť do tejto škody aj nároky spojené
s obdobím väzby, pretože navrhovateľ si náhradu škody navyše aj z tohto dôvodu neuplatnil, ale uplatnil
si ju len a len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. K uvedenému záveru dospel
súd na základe nálezu II.ÚS SR 163/2013 zo dňa 13.11.2013 , v ktorom ústavný súd uviedol, že
„uvedenému postupu prisvedčuje aj špeciálna právna úprava o zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonnosťou väzby, ktorej uvaleniu musí síce vždy predchádzať obvinenie (t. j. uzneseniu o vzatí
do väzby musí vždy predchádzať uznesenie o vznesení obvinenia), avšak to automaticky neznamená,

že po vznesení obvinenia musí byť obvinený vždy vzatý aj do väzby (obvinený môže byť stíhaný aj na
slobode, pozn.). Ak by to tak totiž bolo, potom by zákonodarca nemal potrebu navyše osobitne upravovať
aj otázku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonnou väzbou, pretože tá by sa automaticky odvíjala
od nezákonného obvinenia. Osobitná právna úprava o zodpovednosti za škodu pri nezákonnej väzbe
by potom nemala nikdy praktické uplatnenie, keďže do väzby nemôže byť vzatá neobvinená osoba.
Inými slovami, z uvedeného vyplýva, že ak by v danom prípade mala byť do škody uplatnenej žalobcom
započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s väzbou, žalobca si mal uplatniť nárok na
jej náhradu nielen z titulu nezákonnosti obvinenia, ale aj z titulu nezákonnosti väzby, čo však aj podľa v
minulosti učineného zistenia ústavného súdu žalobca neurobil.“ O obdobnú situáciu ide aj v predmetnej
veci, nakoľko navrhovateľ si uplatnil nároky v súvislosti s nezákonnosťou vznesenia obvinenia a nie
z titulu nezákonnosti vzatia do väzby. Príčinou väzby navrhovateľa teda nebolo vydanie uznesenia o
vznesení obvinenia, ale rozhodnutie OS Žilina o vzatí navrhovateľa do väzby.

Avšak ani pri inom výklade, podľa ktorého v súvislosti s väzbou zákon nepredpokladá nezákonnosť
rozhodnutia o väzbe, ale len na základe zastavenia trestného stíhania, oslobodenia spod obžaloby
a postúpenia veci inému orgánu zakladá podľa § 8 ods. 5 právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe , by navrhovateľovi právo na odškodnenie za väzbu nevzniklo, nakoľko to vylučuje
ust. § 8 ods. 6 Zák. č. 514/2013 Z.z., pretože navrhovateľ si vzatie do väzby zavinil sám. K tomuto
záveru dospel súd na základe obsahu odôvodnenia uznesenia súdu o vzatí navrhovateľa do väzby.
Nárok nevzniká bez ďalšieho len postúpením veci inému orgánu, ale je potrebné skúmať, či sa väzbu
poškodený nezavinil sám. Väzba je prostriedkom k zaisteniu obvineného pre účely trestného stíhania so
zákonom stanovených dôvodov. Trestné stíhanie proti určitej osobe za začína vznesením obvinenia, ak
konkrétne skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol určitou osobou spáchaný trestný čin a s väzbou súvisí
iba tak, že do väzby možno vziať iba toho, komu bolo vznesené obvinenie. Dôvody väzby a dôvody
trestného stíhania sú rozdielne. Zavinenie so vzatím do väzby preto nemožno stotožňovať so zavinením
na začatí trestného stíhania. Zákon v ust. § 8 ods. 6 písm. a) nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby,
k naplneniu tohto predpokladu postačuje aj nevedomá nedbanlivosť.

Z odôvodnenia rozhodnutia o vzatí navrhovateľa do väzby je nepochybné, že navrhovateľ bol vzatý do
väzby s poukazom na ust. § 71 ods. 1 písm. c) TP, keď sudca pre prípravné konanie bral do úvahy osobu
navrhovateľa ako obvineného, ktorý bol v minulosti 3x súdom potrestaný, z toho 2x pre násilnú trestnú
činnosť, v čase rozhodovania o väzbe bol trestne stíhaný za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1,2 písm. a) TZ a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. c) TZ, a
konštatoval, že tak v trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu ako aj v trestnej veci, ktorá je vedená
na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 1T 83/2008 sa tam špecifikovaných konaní dopustil pod vplyvom
alkoholu. Obvinený sa sám priznal, že manželský konflikt v danom prípade bol riešený aj v kontexte
požitého alkoholu, ktorý požíval preto, aby manželku takto potrestal. Vzhľadom na okolnosti spáchanej
trestnej činnosti ako aj osobu obvineného bolo taktiež dôvodné konštatovať, že u obvineného sú sklony k
riešeniu manželských problémov požívaním alkoholu a následným hrubým správaním vo vzťahu k svojej
manželke, ktoré presahuje rámec spoločensky akceptovateľného správania a nadobúda rozmer konania
s trestnou právnou zodpovednosťou. Zavinenie navrhovateľa preto súd posudzoval práve z ohľadom na
jeho správanie pred vzatím do väzby a vychádzal zo skutočností, ktoré boli konkrétnym dôvodom pre
jeho väzbu, navrhovateľ bol vzatý do väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) TP, z väzby bol prepustený
s tým, že súd určil dohľad probačného a mediačného úradníka a zároveň mu boli uložené povinnosti a
obmedzenia, teda nie preto, že odpadol väzobný dôvod. Postúpenie veci inému orgánu ako výsledok
trestného konania, je základnou podmienkou z hľadiska § 8 ods. 5 písm. c) zák.č. 514/2003 Z.z. pre
vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou
pre posúdenie či ten, koho vec bola postúpená inému orgánu, si väzbu zavinil sám ( § 8 ods. 6 písm.
a) ). To že neskôr vyšlo v trestnom konaní najavo, že skutok, ktorého sa navrhovateľ dopustil a pre ktorý
bol stíhaný, nenaplňuje znaky trestného činu, nič nemení na tom, že zavinené konanie navrhovateľa
bolo príčinou jeho vzatia do väzby, podľa § 17 ods. 1 písm. c) TP, tento väzobný dôvod trval aj keď bol
navrhovateľ z väzby prepustený na základe toho, že väzba bola nahradená dohľadom probačného a
mediačného úradníka, ktorú zákon umožňuje len v prípade, že je daný dôvod väzby podľa § 71 ods.
1 písm. a) a c).

V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou súd poukazuje na to, že tak ako bola skutkovo uplatnená
a navrhovateľom preukazovaná vzťahovala sa k výkonu väzby . Samotný navrhovateľ a ním označení
svedkovia sa vyjadrovali len k následkom spôsobeným výkonom väzby, ktoré však neboli v príčinnej
súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia.

Preto súd uplatnené nároky navrhovateľa odvíjajúce sa od jeho väzby , a to v časti trov obhajoby :
žiadosť o prepustenie z väzby, porada s klientom 7.1.2009, verejné zasadnutie OS Žilina dňa 8.1.2009,
probačný a mediačný úradník dňa 14.1.2009, ušlý zisk 5.000,- Eur za obdobie trvania väzby, ktorú
navyše navrhovateľ ani nepreukázal a nemajetkovú ujmu , ktoré boli uplatnené v súvislosti s výkonom
väzby zamietol, nakoľko tieto neboli v príčinnej súvislosti s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia.

Na základe vyššie uvedených skutočností a vysloveného právneho názoru súd zaviazal odporcu na
náhradu škody, ktorá navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia vo
výške 661,91 Eur, ktorá predstavuje účelne vynaložené náklady trov obhajoby, ktoré bolo nevyhnutné
vynaložiť k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na navrhovateľa v súvislosti s vydaním
nezákonného rozhodnutia, uznesenia o vznesení obvinenia. Navrhovateľ preukázal, že dňa 15.12.2009
podal doporučenou zásielkou žiadosť adresovanú odporcovi na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, o ktorej odporca v 6-mesačnej lehote nerozhodol, k 19.6.2010 bol teda odporca v
omeškaní s plnením peňažného dlhu zo sumy 661,91 Eur a navrhovateľovi vzniklo právo požadovať
popri plnení aj úroky z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka. Uplatnená výška úroku z
omeškania zodpovedá ust. § 3 ods. 1 NV SR č. 87/1995, preto súd zaviazal odporcu aj na zaplatenie
úroku z omeškania zo sumy 661,91 Eur vo výške 9% od 19.6.2010.

V súvislosti s uplatnením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody navrhovateľovi
vznikli náklady vynaložené na právne zastúpenie, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a písomnú
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré súd posudzoval ako príslušenstvo
nároku na náhradu škody. Vzhľadom na priznanú výšku škody 661,91 Eur, náklady právneho zastúpenia
pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody predstavujú sumu 96,90 Eur, za dva úkony + 2x
režijný paušál, jeden úkon po 41,50 Eur a režijný paušál po 6,95 Eur, ktoré súd priznal ako príslušenstvo
náhrady škody.

Na základe vyššie uvedených dôvodov vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania rozhodne súd podľa § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p., aj ďalej), t.j. ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné

dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).