Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. júl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/11/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514204232
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Sládok
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2514204232.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792
752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, v zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti povinnému: V. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. X, XXX XX J., o vymoženie sumy 925,06 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie,
vedenej u súdneho exekútora: Mgr. Ing. Ivan Šteiner, PhD., so sídlom Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad

Váhom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 25. septembra 2014
pod č. k. 53Er/1670/2014 - 19, EX 568/2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora Mgr. Ing. Ivana Šteinera, PhD.
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 568/2014

zamietol. Rozhodnutie odôvodnil použitím ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 44 ods. 2, 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a),
písm. b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a
ods. 4 písm. r), § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že exekučným titulom
v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Victoria rozhodcovský
súd v Žiline, sp. zn.: RK-PC-14795/13-EK (pozn. odvolacieho súdu: správne má byť uvedené sp.

zn.: RK-PC-1495/13-EK) zo dňa 20.05.2013. Vymáhaný nárok vznikol zo Zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8100041794 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 02.11.2011. Právny vzťah medzi
účastníkmi prvostupňový súd posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. Zistil, že neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy je aj Rozhodcovská
zmluva, ktorá má charakter vopred pripraveného formulára, ktorého ustanovenia spotrebiteľ nemôže
nijakým spôsobom pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť. V rozhodcovskej zmluve je veriteľom vopred určený

konkrétny rozhodcovský súd príslušný na prejednávanie sporov medzi veriteľom a dlžníkom, právo
výberu pre spotrebiteľa je len iluzórne, patrí len žalobcovi, ktorým je najčastejšie sám veriteľ. Súd
prvého stupňa uviedol, že podstatou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je
skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť, či zmeniť. Podľa prvostupňového súdu rozhodcovská zmluva koncipovaná

v takomto znení je neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne
spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.Rozhodcovskýrozsudokbolvydanývoveci,ktoránemôžebyťpredmetomrozhodcovského
konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným

titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského
súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul jeneúčinný. Vzhľadom na uvedené, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.

Protitomutouzneseniuprostredníctvomsvojhoprávnehozastúpeniapodaloprávnenýodvolanie,ktorým

sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolateľ
uviedol, že rozhodcovská zmluva je individuálnou dohodou, ktorá nebola podmienkou uzavretia úverovej
zmluvy. Pritom z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy výslovne vyplýva, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a súčasne dlžník nie
je povinný prijať návrh danej rozhodcovskej zmluvy a z bodu 7 rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že

dlžník môže odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy v lehote 14 kalendárnych dní od jej uzavretia. Je
samostatným právnym úkonom, ktorého uzavretie je možnosťou, ale nie povinnosťou. Povinný mohol
nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, resp. aj jednostranne dosiahnuť zánik takejto dohody,
a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie resp. existenciu (hlavnej) zmluvy o revolvingovom
úvere. Rozhodcovská zmluva preto spĺňa podmienku individuálneho ustanovenia a nemôže byť
neprijateľnou podmienkou. Odvolateľ uviedol, že pojem spotrebiteľ z pohľadu uzatvárania jednotlivých

zmlúv, transakcií či vykonávania úkonov je chápaný ako osoba, ktorá je v rozumnej miere dobre
informovaná, vnímavá a obozretná. Ani európske právo nepribližuje chápanie tohto pojmu na úroveň
subjektu zbaveného či obmedzeného v spôsobilosti na právne úkony, nespôsobilého a neschopného
chápať význam a dôsledky vlastného konania, poučenia daného tretím subjektom a pod. Odvolateľ
poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3M Cdo 14/2011 z 22.11.2012, kde súd posudzoval možnosť

zrušenia rozhodcovskej zmluvy zakotvenej vo všeobecných podmienkach. V prejednávanej veci pritom
rozhodcovská zmluva ani nie je súčasťou všeobecných podmienok. Povinnosťou súdu bolo vec posúdiť
objektívne a nestranne a na základe platných právnych predpisov. Povinný ako dlžník rozhodcovskú
zmluvu uzavrieť nemusel, mohol od nej odstúpiť, mohol sa domáhať určenia jej neplatnosti, mohol
namietať jej neplatnosť v rozhodcovskom konaní, či mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Z hľadiska účinkov rozhodcovskej zmluvy a samotného rozhodcovského konania poukázal
odvolateľ tiež na to, že spotrebiteľovi poskytuje minimálne rovnaký a v niektorých smeroch oveľa širší
rozsah ochrany a možnosti uplatnenia práv, ako je tomu pri konaní pred súdom. Rozhodcovská zmluva
dohodnutá medzi účastníkmi by nespĺňala ani definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1,
respektíve ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Neprijateľným môže byť totiž len také ustanovenie,

ktoré by spotrebiteľovi nedávalo možnosť na výber pri podaní jeho žaloby. V prípade predmetnej
rozhodcovskej zmluvy je, vzhľadom na ustanovenie bodu 3 a 5, vylúčené splnenie podmienky podľa § 53
ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a teda rozhodcovská zmluva ani žiadnu neprijateľnú podmienku
neobsahuje a ani sama takouto podmienkou nie je. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne
prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými

stranami atď. Z jej obsahu je zrejmé, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a
teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa
nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri
podaní žaloby. Cieľom ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je zneplatnenie
rozhodcovskej zmluvy ako takej, ale zaručiť spotrebiteľovi právo vybrať si miesto pre rozhodovanie o

ním podanej žalobe. Predmetné ustanovenie nerieši situáciu, kedy žalobu podáva dodávateľ. Hodnotiť
porušovanie zmluvy dlžníkom ako častejší dôvod vedúci k vzniku sporu v prospech dlžníka v žiadnom
prípade nepredstavuje ochranu spotrebiteľa. Základné právo spotrebiteľa nie je právo na porušovanie
zmluvy, či dokonca na výhodnejšie postavenie z tohto porušovania. Odvolateľ poukázal na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE/372/2013 z 21.11.2013, ktorý posudzoval totožnú

zmluvu a dospel k záveru, že je platne uzavretá. Zároveň poukázal i na rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE/328/2013 z 10.12.2013 a na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 8 Co/4/2014-42 z 31.01.2014, v ktorých súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka totožného
znenia nie je neprijateľnou podmienkou. Odvolateľ taktiež uviedol, že moment, kedy dôjde k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemá vplyv na platnosť rozhodcovskej zmluvy. Práve možnosť jednostranného

odstúpenia od predmetnej rozhodcovskej zmluvy garantuje spotrebiteľovi jednostranne zmeniť svoje
rozhodnutie o uzavretí rozhodcovskej zmluvy. Možnosť využiť právo zahŕňa aj jeho nevykonanie, teda
akceptovanie stavu ktorý buď trvá alebo nastane v nadväznosti na nevykonanie práva. Odvolateľ taktiež
poukázal i na dôvodovú správu k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak by
niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodcovského súdu, nie

je následkom neplatnosť celej rozhodcovskej doložky, ale spotrebiteľ má možnosť uplatniť svoje práva
aj v občianskoprávnom konaní. Neobstojí ani výklad založený na nepriamom účinku smernice 93/13/EHS, pretože táto považuje za nekalú iba takú zmluvnú podmienku, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje riešiť
spory v rozhodcovskom konaní, ktoré nie je upravené právnymi predpismi. Rozhodcovská zmluva však
odkazuje na úpravu zákona č. 244/2002 Z. z., t. j. nejde o arbitráž neregulovanú právnymi predpismi.

Na základe uvedeného odvolateľ navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 44 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne
správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je

oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený

výkon rozhodnutia neprípustný.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu

nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskouzmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo

§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní

ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého

výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania.Zákonorozhodcovskomkonanínevylučuje,abyotázka(nedostatku)právomocirozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V predmetnej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 02.11.2011 uzatvorená Zmluva o
revolvingovom úvere. Predmetná zmluva spĺňa kritéria stanovené ustanovením § 52 Občianskeho

zákonníka, bola uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Na tento právny vzťah je teda
nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 Občianskeho zákonníka účinné v čase uzatvorenia zmluvy.
Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany
spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

Medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená aj Rozhodcovská zmluva, pričom povinným bola

podpísaná dňa 27.10.2011, v rovnaký deň, v ktorý podpísal aj Zmluvu o revolvingovom úvere.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením oprávneného o individuálnom dojednaní tejto zmluvy. Predmetná
rozhodcovská zmluva je formulárovou zmluvou nachádzajúcou sa na samostatnej listine, podpísaná
oboma zmluvnými stranami. Z týchto skutočností však jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú
zmluvu. Je nesporné, že predmetnú zmluvu podpísal povinný spolu so Zmluvou o revolvingovom úvere

ako viacero spolu súvisiacich dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný
papier malo za účel obchádzanie zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie
rozhodcovskej doložky. Odvolací súd preto dospel k záveru, že napriek skutočnosti, že rozhodcovská
doložka je uvedená ako samostatná rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace
súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť,

preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno považovať za individuálne dojednanú.
Skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, nie je dostatočným dôkazom, že tomu tak aj bolo.
Nesporným dôkazom slobodného a individuálneho uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy by bola situácia,
keď rozhodcovská doložka resp. zmluva by bola uzatvorená až určitý čas po uzatvorení zmluvy o

úvere a poskytnutí finančných prostriedkov, samozrejme len za predpokladu, že by nebolo uzatvorenie
inej dohody v prospech dlžníka (napr. splátkového kalendára) podmienené uzatvorením rozhodcovskej
zmluvy, ako to v praxi často býva.Z tohto dôvodu odvolací súd podrobil predmetnú rozhodcovskú doložku preskúmaním z hľadiska, či
nejde o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

Z predmetnej rozhodcovskej doložky vyplýva, že akékoľvek spory budú riešené cestou príslušného súdu

v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, výber je na žalobcovi. V prípade, že
žalobca sa rozhodne podať žalobu na rozhodcovský súd, vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských
súdov. Súd prvého stupňa rozhodcovskú doložku správne posúdil ako neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná rozhodcovská doložka je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou
doložkou, teda dáva na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, pričom možnosť voľby

je vždy na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda aj
právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna. Možno teda uzavrieť,
že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú
jednostrannú výhodnosť pre veriteľa - dodávateľa, pretože výber rozhodcov dodávateľom je obsahom
všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená,

a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako
celok len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by rozhodcovská
doložka bola individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou. Rozhodcovská doložka dojednaná za
týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu
spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd (rozhodca) bude rozhodovať o

prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd (rozhodcu) zdrojom príjmov, preto je
namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského
súdu objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase

uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd ďalej len dodáva, že pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je
potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje len

demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná definícia uvedená
v ods. 1.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul, v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je
skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za

spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Rešpektujúc zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

Pre úplnosť v dôsledku zrušenia ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní s účinnosťou od 1. januára

2015 (pred rozhodovaním odvolacieho súdu) sa žiada doplniť, že toto ustanovenie v čase rozhodovania
súdu prvého stupňa platilo a bolo účinným. Na prípady exekúcií na základe rozhodcovských rozsudkovvydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá nové prechodné
ustanovenie§243d odsek2Exekučnéhoporiadku,podľaktoréhonaexekučnékonaniazačatévsúlade
s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom

konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli
ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (čím treba rozumieť
záujem zákonodarcu na dobehnutí všetkých exekúcií vedených na podklade rozhodcovských rozsudkov
pred 1. januárom 2015 a k takémuto dňu ešte neskončených podľa celého sumára právnych predpisov
upravujúcich problematiku exekúcií na podklade rozhodcovských rozsudkov a platiacich do dňa

predchádzajúceho súčasnému nadobudnutiu účinnosti zákonov č. 335/2014 Z.z. a 336/2014 Z.z., t.j.
vrátane už dnes zrušeného § 45 zákona o rozhodcovskom konaní - tu napokon por. tiež čl. V body 7
a 49 a čl. VIII zákona č. 335/2014 Z. z.).

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.