Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 10, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/74/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211216
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114211216.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s. r. o.,
NaganaOfficeCenter,Kčervenémudvoru3269/25A,Praha3,IČO:26429705,Českárepublika,právne
zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému F. U., bytom V. XXX/XX, X. - Q., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného
Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO:
42 362 962, právne zastúpený JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom, Zámocka 36, Bratislava, o
zaplatenie 854,17 Eur istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k.

25C/122/2014-41 zo dňa 08. 12. 2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a
vedľajším účastníkom.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa pripustil vstup vedľajšieho účastníka Občianskeho
združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Šafárikovo námestie 7, Bratislava do konania na
strane žalovaného. Žalobu žalobcu zamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podaným návrhom na uplatnenie pohľadávky podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. 07. 2007, ktorým sa ustanovuje európske

konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, domáhal zaplatenia zmenkovej sumy vo výške 854,17
Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 854,17 Eur od 03. 12. 2010 do zaplatenia,
ako aj sa domáhal priznania úroku vo výške 6 % ročne zo zmenkovej sumy 854,17 Eur od 15. 03. 2011
do zaplatenia a zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,85 Eur, uplatnil si náhradu
trov konania.

Súd poukázal na dôvody žaloby, citoval čl. 1 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 7 ods. 1, 2, 3
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES 861/2007 z 11. 07. 2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a uviedol, že tlačivo C doručil žalovanému dňa 12. 05.

2014, ktorý vyplnené tlačivo C súdu nepredložil. Súd poukázal na to, že sa jedná o konanie s nízkou
hodnotou sporu, vychádzal z listinných dôkazov predložených žalobcom zo zmenky zo dňa 25. 05. 2009,ako aj z pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 79Er/630/2012 a zistil, že žalovaný uzavrel
dňa 25. 05. 2009 úverovú zmluvu, na základe ktorej veriteľ POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava poskytla
žalovanému úver vo výške 800 Eur. Ďalej žalovaný dňa 25. 05. 2009 vystavil vlastnú zmenku, obsahom

ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r.
o. sumu 854,17 Eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 03. 12. 2010. Zmenka bola vystavená ako
vistazmenka a opatrená doložkami „bez protestu“ a na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia,
pričom za miesto platenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky
vyplýva, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava indosovala zmenku na rad žalobcu. Listina má

znaky vzorového tlačiva, do ktorého boli rukou vpísané údaje, dátum a miesto vystavenia, identifikačné
údaje vystaviteľa a jeho podpis. Zmenková suma vyjadrená číslom, aj slovami a dátum začiatku úročenia
zmenkového úroku sú v listine uvedené odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.
Žalovaný doposiaľ z úveru nič nezaplatil. Súd poukázal na všeobecné úverové podmienky zmluvy, ako
aj na to, že predmetom konania je spor zo zmenky, a preto skúmal, či zmenka spĺňa náležitosti v zmysle
ust.§ 17 zákona č. 191/1990 Zb. o zmenkách a šekoch. Uviedol, že i napriek záveru o splnení formálnych

náležitosti platnej zmenky podrobil súdnej kontrole aj dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyplývajúcej
z čl. 17 Všeobecných úverových podmienok remitenta. Pri uzatváraní úverovej zmluvy a v súvislosti s
ňou aj vystavenie zmenky, súd posúdil ako vzťah spotrebiteľský, a preto aplikoval normy na ochranu
práv spotrebiteľov.

Následne citoval ust. § 37 ods. 1, § 39, § 52, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1

Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ďalej § 52 ods. 2, 3, 4, § 53 ods. 1,
2, 3, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že úverovú zmluvu, na zabezpečenie ktorej bola
zmenka vystavená posúdil podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, v danom prípade k 30. 11. 2009. Ďalej súd citoval ust. § 4 ods. 1, ods. 3 zákona č.
258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomvčaseuzavretiazmluvyauviedol,žezmenka

má síce formálne náležitosti platnej zmenky, ale je nepochybné, že vznikla, resp. bola vystavená na
základe spotrebiteľského vzťahu. Z tohto dôvodu je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/
EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami vychádzajúc z tohto princípu
pri kolízií zmenkového práva so spotrebiteľskými právami žalovaného musí mať prednosť ochrana práv
spotrebiteľa. Dohodu o vyplňovacom práve zmenky súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku

s poukazom na ust.§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú

uvedené v ust.§ 4 ods. 2 písm. d), h), i), j) zákona č. 258/2001 Z. z., čo spôsobuje, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru. Zmenka
túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca umožňuje aj vymáhať zmenkový úrok 0,25 % denne, t. j.

ročne 91,25 %. Je nepochybné, že takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo
spôsobuje ich neplatnosť (§ 39 v nadväznosti na ust.§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dohoda o
vyplňovacom práve zmenky bola uvedená vo všeobecných úverových podmienkach, teda vo formulári,
ktorý spracoval právny predchodca žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich ovplyvniť. Nepochybne táto
podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

účastníkov v neprospech spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožňuje vymáhať
plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom. Uvedená zmluvná podmienka je neplatná s poukazom na
ust.§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Ak je neplatná dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky,
je neplatná aj samotná zmenka. Tento záver možno prijať aj vzhľadom na právny záver vyslovený
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/161/2007 z 06. 05. 2008, z ktorého

rozhodnutia vyplýva, že z neplatnej úverovej zmluvy nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie
blankozmenky a neplatnosť úverovej zmluvy vyvodil z nerovnosti podmienok účastníkov zmluvy v
dôsledku neprimerane vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval
zmluvu za priečiacu sa dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku. Ďalej poukázal
na judikatúru Európskeho súdneho dvora napr. vo veci C-419/2011 zo dňa 14. 03. 2013, ďalej na

list Európskej komisie zo dňa 25. 04. 2013 pod č. 2012/4165 adresovaný Slovenskej republike s
upozornenímnanedodržaniespotrebiteľskéhoprávaEurópskejúnie,pričomvlistesavýslovnespomína
obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ s. r.o..

Ďalej súd uviedol, že dohodu o vyplňovacom práve blankozmenky a tým aj samotnú zmenku možno
považovať za neplatnú aj pred obchádzanie zákona s poukazom na ust.§ 39 Občianskeho zákonníka.O obchádzanie zákona ide ak právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi
dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. V danom prípade sa právny predchodca žalobcu
snažil vyhnúť posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácií zákona o spotrebiteľských úveroch,

dôsledkom čoho je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie
obligatórnychnáležitostízmluvyospotrebiteľskomúvere.Takýtopostupžalobcunemôžepožívaťprávnu
ochranu v zmysle ust.§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca si uplatnil právo výslovne zo
zmenky, ktorú súd považoval za neplatnú, a preto žalobu zamietol. Vo vzťahu k abstraktnosti zmenky
uviedol, že zo spisu vyplynulo, že nároky, ktoré si žalobca uplatňuje sú určite neprimerané alebo možno

ich hodnotiť ako neprimerané sankcie vo vzťahu k žalovanému a takéto konanie nemôže požívať súdnu
ochranu, lebo je v rozpore so dobrými mravmi. Z dôvodu, že ide o spotrebiteľský vzťah upravený
spotrebiteľským právom je nutné vychádzať z úverovej zmluvy, ktorá bola základom pre vystavenie
zmenky, ktorú súd vyhodnotil ako bezúročnú a bez poplatkov a samotnú zmenku ako neplatnú pre rozpor
so zákonom, a preto nebolo možné priznať ani ďalšie položky, ktoré uplatňoval žalobca v konaní, teda
zákonný úrok vo výške 6 % ročne a ani zmenkovú odmenu vo výške 2,85 Eur.

Podaním zo dňa 04. 09. 2014 občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Bratislava
oznámilo vstup do konania na strane žalovaného. Podaním zo dňa 28. 11. 2014, žalobca vzniesol
námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/357/2012 zo dňa 30. 10. 2013, týkajúce sa vstupu vedľajšieho
účastníkadokonaniavtzv.skrátenomkonaní.Žalobcapoukázalnanesúladust.§93ods.2Občianskeho

súdneho poriadku s Ústavou Slovenskej republiky, najmä čl. 19 ods. 2 a 3. Súd ďalej citoval ust. § 25
ods. 1 a 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a uviedol, že z citácie ust.§ 93 Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva podmienka vstupu vedľajšieho účastníka do konania spočívajúca v
súhlase žalovaného so spracovaním jeho osobných údajov vedľajším účastníkom. Poukázal na čl.
19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky s tým, že o prípadnom porušení týchto ústavných práv

žalovaného v súvislosti so vstupom vedľajšieho účastníka do konania má v zmysle čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky právomoc rozhodovať výlučne Ústavný súd Slovenskej republiky na základe
sťažnosti žalovaného. Tento namietaný zásah do ústavných práv žalovaného nemôže byť dôvodom na
nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania. Ďalej súd poukázal na podmienky vstupu vedľajšieho
účastníka do konania s tým, že uviedol, že oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania bolo

žalovanému doručené dňa 18. 11. 2014, ktorý žiadnym spôsobom nereagoval, ale ani nevyslovil ani
výslovný nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania. Skutočnosť, že absentuje výslovný
nesúhlas účastníka konania, na strane ktorého by mal vedľajší účastník vystupovať, nebráni naplneniu
samotného účelu účasti vedľajšieho účastníka v konaní. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 z 05. 02. 2013. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa

pripustil vedľajšieho účastníka Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Bratislava do konania na strane
žalovaného.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom podľa ust.§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak,
že žalovanému, ktorý si trovy konania neuplatnil ich nepriznal a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
konania nepriznal, lebo uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia nepovažoval za účelne uplatnenú.

Poukázal na to, že právne zastúpenie je odôvodnené len v mimoriadne náročných právnych veciach,
čo v danom prípade nebolo.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobcu. Namietal
inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej, že účastníkovi bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia. Jednotlivé dôvody odvolania bližšie konkretizoval s tým, že poukázal a to, že súd mohol
a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Poukázal na procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veci s nízkou hodnotou sporu.
Zdôraznil abstraktný charakter zmenky, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5Obo/3/2008 z 22.10.2008, podľa ktorého z povahy zmenky ako abstraktného a
nesporného záväzku vyplýva, že majiteľ zmenky nemusí pri jej predložení k zaplateniu, príp. vymáhaniu
preukazovať, že mu odporca zmenkovú sumu aj skutočne dlhuje. Ďalej poukázal aj na iné rozhodnutia
súdov týkajúce sa obdobnej veci. Nesprávny procesný postup spočíval aj v poučovacej povinnostisúdu prekročením ust. § 5 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vykonávaním jednotlivých dôkazných
prostriedkov, pričom súd prihliadal na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadať a nemohli
byť v sporovom konaní vedenom podľa príslušného nariadenia ani vykonané bez návrhu. Zdôraznil,

že pokiaľ zo strany žalovaného nebola vznesená a preukázaná žiadna námietka, neexistuje dôvod,
na základe ktorého by súd mohol opodstatnene vykonať dôkazy týkajúce sa obsahu kauzálnej zmluvy
predchádzajúcej vystaveniu takejto zmenky. Povinnosť tvrdenia takýchto námietok, ale aj dôkazné
bremeno na ich preukázanie je vždy na dlžníkovi, t. j. vystaviteľovi zmenky. Posudzovanie súdom
prvého stupňa základného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, považoval za

nesprávne. Uviedol, že záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych zmluvných záväzkov sú
záväzkami samostatnými a abstraktnosť zmenkových záväzkov znamená, že v prípade zmenky ide
o záväzky celkom oddelené od všeobecných záväzkových vzťahov, ktoré viedli k jej vzniku, čo platí
aj pre zmenky zabezpečovacie. Ďalej namietal výrok o priznanej náhrade trov konania vedľajšiemu
účastníkovi. Podľa jeho názoru úkony vedľajšieho účastníka ani nesmerovali k ochrane žalovaného.
Taktiež poukázal na iné rozhodnutia v obdobnej veci. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe

vyhovieť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval.

V zákonom stanovenej lehote podal proti výroku o trovách konania odvolanie vedľajší účastník na strane
žalovaného. Namietal nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že uplatnenú náhradu považoval
za účelnú a dostatočne preukázanú. Navrhol zmeniť napadnutý výrok a priznať vedľajšiemu účastníkovi
trovy konania, ktoré špecifikoval.

Právny zástupca žalobcu, ani žalovaný sa k doručeným odvolaniam písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 212 Občianskeho súdneho poriadku, s nariadením termínu
verejnéhovyhláseniarozhodnutia,ktorýboloznámenýnaúradnejtabulisúdu,akoajinternetovejstránke

(§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k záveru, že
odvolania nie sú dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva

ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom
odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec
posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietanú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, resp., žeby postupom súdu bolo odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací
súd nepovažoval za dôvodnú. Súd prvého stupňa v súlade s čl. 19, ako aj úvodnými ustanoveniami
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. 07. 2007 postupoval s tým, že
aplikoval rozhodné vnútroštátne, procesné právo, ak nariadil pojednávanie a vykonával dokazovanie

oboznámením sa s obsahom pripojených listinných dôkazov, vzhľadom na posudzovanie aj základného
záväzkového vzťahu, ktorým sa zmenka zabezpečovala, ako aj svojim postupom rešpektoval zásady
vyplývajúci z Charty základných práv Európskej únie, ako aj rešpektoval práva na spravodlivý proces a
zásadu kontradiktórneho procesu, najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, dôkazných
prostriedkov v rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. Takýto procesný postup súdu nemožno

považovať za postup, ktorým by bolo porušené právo účastníka na súdnu ochranu zaručeného Ústavou
Slovenskej republiky. Uplatnené námietky preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné.Ani námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci nebola opodstatnená. Súd prvého
stupňa správne posudzoval i napriek abstraktnému charakteru zmenky, zmenku z titulu ex offo, a to z
titulu absolútnej neplatnosti z dôvodu rozporu so zákonom, vrátane dohody o vyplňovacom práve, t. j.

v rozpore s ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Výkonu práva, ktorý nepožíva právnu ochranu, nebolo
možné poskytnúť súdnu ochranu, na ktorú skutočnosť súd prvého stupňa taktiež správne poukázal,
vrátane kolízie právnych noriem spojených za zachovaním a poskytnutím ochrany práv spotrebiteľa i
napriek uplatnenému nároku zo zmenky.

Vo veci samej preto odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý
rozsudok potvrdil v zamietavom výroku ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku.

Za nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie vedľajšieho účastníka, ktorý namietal nepriznanie
náhrady trov konania. Súd prvého stupňa sa s otázkou náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi
správne vysporiadal, pričom vychádzal z účelnosti uplatnenej náhrady trov konania. Odvolací súd
súhlasí s názorom vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, že vstúpil do konania na ochranu práv

spotrebiteľa na základe osobitného právneho predpisu, t. j. ust. § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku v znení platnom do 31. 12. 2014, nevyžadovalo výslovný súhlas žalovaného - účastníka, na
strane ktorého v konaní vystupuje. Právo na právne zastúpenie v súdnom konaní vyplýva z čl. 47 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, a preto právo na právne zastúpenie nie je možné účastníkovi odoprieť,
avšak automaticky neznamená právo na náhradu aj trov konania v súvislosti s právnym zastúpením.

Rozhodnutie súdu o trovách konania musí byť logickým ukončením celého súdneho procesu, a preto súd
pri rozhodovaní o trovách konania musí dôkladne zvážiť všetky okolnosti prípadu a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Súd prvého stupňa správne postupoval, ak vychádzal z účelnosti uplatnenej náhrady
trov konania, na ktorú zásadu účelnosti pri posudzovaní dôvodnosti uplatnenej náhrady trov konania
prihliadal. Náhradu trov konania nepriznal vedľajšiemu účastníkovi z dôvodu, že sa jedná o trovy konania

vzniknuté zastupovaním v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o
aktualizáciu tej ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch Slovenskej republiky, čo nemožno považovať
za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. Nepriznanie náhrady trov konania
vedľajšiemu účastníkovi odvolací súd nepovažoval za porušenie jeho práva na náhradu trov konania,
ktoré je súčasťou práva na súdnu ochranu, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol náležité

dôvody, pre ktoré tak rozhodol. Odvolací súd sa s nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi stotožnil, a preto jeho odvolanie nepovažoval za dôvodné.

O trovách odvolacieho konania účastníkov odvolací súd rozhodol podľa čl. 16 a 19 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. 07. 2007 tak, že náhradu trov odvolacieho
konania žalovanému nepriznal, lebo návrh na priznanie predložený nebol (§ 224 ods. 1 v spojení s ust.§

151 ods. 1 a § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách konania odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a vedľajším účastníkom odvolací
súd rozhodol podľa ust.§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, že vyslovil, že
žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, lebo v odvolacom konaní neboli
žalobca, ani vedľajší účastník na strane žalovaného úspešní.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.