Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14Cpr/7/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114214358
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5114214358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa:SociálnapoisťovňasosídlomvBratislave,pobočkaŽilina,sosídlomAntonaBernoláka53,
01001Žilina,protiodporcomv1/rade:ŽilinskáuniverzitavŽiline,Univerzitná8215/1,01026Žilina,IČO:
00 397 563, 2/ rade: P. H., nar. XX. marca XXXX, W. XXXX/XX, XXX XX N., právne zastúpená: Fridrich
Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Grôsslingová 4, 811 19 Bratislava, v konaní o určenie zodpovednosti za
chorobu z povolania, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporkyni v rade 2/ trovy konania vo výške 510,59 eur a tieto
zaplatiť na účet právneho zástupcu odporkyne v 2/ rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd odporcovi v 1/ rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 24.4.2014 sa domáhal určenia, že odporca 1/ nezodpovedá odporkyni
2/. za chorobu z povolania, ktorú hlásila Univerzitná nemocnica Martin, Klinika pracovného lekárstva a
toxikológie ako chorobu z povolania z DNJZ končatín - choroby šliach, šliach. pošiev a sval. úponov z
nadmerného preťaženia s dátumom prvého zistenia 1. decembra 2011. Zároveň navrhoval, že ak súd

zistí zodpovednosť odporcu 1/ za chorobu z povolania, aby rozhodol tak, že odporca 1/ zodpovedá
odporkyni 2/ za chorobu z povolania, ktorú hlásila Univerzitná nemocnica Martin, Klinika pracovného
lekárstva a toxikológie ako chorobu z povolania z DNJZ končatín - choroby šliach, šliach. pošiev a sval.
úponov z nadmerného preťaženia s dátumom prvého zistenia 1. decembra 2011.
Návrh odôvodnil tým, že žiada rozhodnúť predbežnú otázku sporného právneho základu, ktorým je
zistenie, či odporca 1/ je nositeľom zodpovednosti za chorobu z povolania, ktorá bola zistená a hlásená
odporkyni 2/.

Procesnú právnu subsumáciu pre podanie tejto žaloby odvodil navrhovateľ z ustanovenia § 198 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ZSP). Predmetnú procesnú
možnosť podania takéhoto návrhu navrhovateľ vo svojej aplikačnej praxi úrazového poistenia doposiaľ
využil len dva krát. Cieľom tohto ustanovenia je totiž dať možnosť navrhovateľovi, ako verejnoprávnej
inštitúcii vybavenej rozhodovacou právomocou a úlohami podľa ZSP, aby takto riešil napr. legislatívne
neupravené veci, alebo veci, ktoré spôsobujú výkladový problém a vyriešenie predbežnej otázky sa

dotýka určitej cieľovej skupiny. Možnosť, nie povinnosť podania takéhoto návrhu na príslušný súd
potvrdil navrhovateľovi aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v jednom konkrétnom spore o právomoc.
Navrhovateľ hneď na úvod poukázal na to, že sporné otázky právneho základu, akým je určenie
zodpovednosti za chorobu z povolania v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce totiž patriado právomoci súdov a je na účastníkoch právneho vzťahu, aby sa v týchto otázkach obracali na
súd v zmysle § 7 ods. 1 OSP. ZSP ukladá navrhovateľovi povinnosti pri zhromažďovaní finančných
prostriedkov a následne pri ich prerozdeľovaní v zmysle zákonných hmotnoprávnych ustanovení k

rukám oprávnených fyzických osôb v procese rozhodovania o dávkach sociálneho poistenia. Nie je
preto na mieste, aby to bol navrhovateľ, kto má suplovať aktivity za osobu, ktorá sa cíti na svojich
právach dotknutá, navyše, ak má zvoleného procesného zástupcu. V danej veci poukázal na skutkový,
hmotnoprávny a procesnoprávny stav, ktorý ho viedol k tomuto z našej strany neštandardnému postupu.
Navrhovateľovi bolo 23. júla 2012 doručené Hlásenie choroby z povolania diel VIII. zo 17. júla 2012,

ktorým Univerzitná nemocnica Martin, Klinika pracovného lekárstva a toxikológie (ďalej len „KPL") hlásila
odporkyni 2. chorobu z povolania z DNJZ končatín - choroby šliach, šľach. pošiev a sval. úponov z
nadmerného preťaženia s dátumom prvého zistenia 1. decembra 2011. Ako zamestnávateľ zodpovedný
za chorobu z povolania bol na hlásení uvedený odporca 1., stravovacia prevádzka. Listom z 31. júla
2012 odporca 1. oznámil o. i., že mal doručené predmetné hlásenie choroby z povolania, ktoré zaslal
v prílohe spolu s listom od Regionálneho úradu verejného zdravotníctva z 26. apríla 2012 (ďalej len

„RÚVZ") a s odborným vyjadrením PZS Pro Benefit s.r.o., Okružná 1427/52, 020 01 Puchov zo 16.
mája 2012. V závere odborného vyjadrenia zo 16. mája 2012 sa uvádza, že odporkyňa 2/ pracovala
u odporcu 1/ 14 rokov, posledných 5 rokov pri príprave zeleninových tanierov a výdaji jedál, jej práca
nebola stereotypná, manipulovala predovšetkým so zeleninou a pri výdaji stravy s taniermi s jedlom,
množstvo zmanipulovaných bremien bolo v rámci limitných hodnôt stanovených legislatívou. Na základe

skutočnosti, že odporca 1/ neuplatnil ako zo zákona poistený zamestnávateľ v zmysle § 16 zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZSP"), svoje nároky, vyzval ho navrhovateľ, vecne a
miestne príslušná pobočka Žilina (ďalej len navrhovateľ") listom z 2. augusta 2012, aby tak urobil. Listom
z 12. septembra 2012 odporca 1. o. i. oznámil navrhovateľovi, že v zmysle § 195 ods. 4 Zákonníka
práce podľa ich názoru poškodená nepracovala za podmienok, z ktorých vzniká predmetná choroba z

povolania preto nesúhlasia so schválením jej zdravotnej diagnózy za chorobu z povolania. V prílohe listu
predložil Záznam Inšpektorátu práce Žilina č. IZA - 51-52-2.2/Z-J7-12 z 10. septembra 2012 sa v závere
konštatuje, že ochorenie odporkyne 2. uvedenou chorobou z povolania pri práci, ktorá nie je riziková
pre vznik takejto choroby je možno považovať za nedostatok osobných predpokladov odporkyne 2.
Odporkyňa 2. podala 27. februára 2013 u navrhovateľa v zmysle § 184 ZSP žiadosť na úrazový príplatok

za dočasnú pracovnú neschopnosť trvajúcu od 6. decembra 2011 do 18. marca 2012 v súvislosti s
priznanou chorobou z povolania. Zároveň 27. februára 2013 podala odporkyňa 2. u navrhovateľa žiadosť
o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ku ktorej priložila lekársky posudok zo
17. júla 2012, ktorý vystavila KPL a ktorým bodovala odporkyni 2. položku 67 v zmysle zákona č.
437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v počte 700 bodov. Na ústnom

pojednávaní konanom 4. marca 2013 u navrhovateľa poučil navrhovateľ prítomnú odporkyňu 2., že
odporca 1. odmieta uznať zodpovednosť za predmetnú chorobu z povolania a že riešenie tejto otázky
spadá do právomoci súdov v zmysle § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 14 Zákonníka práce.
Odporkyňa 2. bola poučená o možnosti podania určovacej žaloby, aby súd rozhodol, kto je zodpovedný
za jej chorobu z povolania a bola jej daná lehota do 2. apríla 2013, aby informovala navrhovateľa ako sa

rozhodla. Zároveň bola poučená, že v prípade podania takejto žaloby z jej strany, navrhovateľ konania o
žiadostiach o úrazový príplatok a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia preruší do vyriešenia
tejto otázky súdom.

Uviedol, že aj keď je zodpovednosť za chorobu z povolania objektívna, v prípade že zodpovedný

subjekt odmieta svoju zodpovednosť, je na strane poškodeného zamestnanca daná aktívna legitimácia
na podanie žaloby proti subjektu, ktorý neuznáva svoju zodpovednosť. Z uvedeného vyplýva, že pre
účely priznania úrazových dávok podľa ZSP musí poškodený preukázať, že právny základ je nesporný.
Odporkyňa2.ostalavtomtosmerenečinnáatoajpotom,akosizvolilaprávnehozástupcunakonaniavo
veci o. i. aj úrazových dávok. Na základe tejto skutočnosti, s poukazom na stanoviská RÚVZ, inšpekcie

práce a odborného vyjadrenia, navrhovateľ Rozhodnutím č. 29527-10/2013-ZA z 26. júna 2013 rozhodol
tak, že odporkyni 2. náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nepriznal, proti rozhodnutiu nebolo
podané odvolanie a nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2013. Rovnako Rozhodnutím č. 29527-9/2013-
ZA z 25. júna 2013 navrhovateľ nepriznal odporkyni úrazový príplatok za dobu dočasnej pracovnej
neschopnosti od 6. decembra 2011 do 18. marca 2012. Listom z 8. júla 2013 oznámil Fridrich Paľko,

s.r.o., doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. advokát a konateľ, že prevzal zastupovanie odporkyne 2. a
priložil plnomocenstvo od nej. Následne podaním zo 16. júla 2013 podal právny zástupca odvolanie proti
rozhodnutiu navrhovateľa vo veci úrazového príplatku. O predmetnom odvolaní rozhodoval odvolací
orgán - navrhovateľ - ústredie, ktorý Rozhodnutím č. 37276-2/2013-BA z 19. augusta 2013 rozhodoltak, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Odporkyňa 2. prostredníctvom svojho
právnehozástupcupodalažalobuopreskúmanierozhodnutiaodvolaciehoorgánu.VovecikonalKrajský
súd v Žiline, ktorý Rozsudkom č. 20S/119/2013-41 zo 4. februára 2014 rozhodol tak, že Rozhodnutie

navrhovateľa - ústredie č. 37276-2/2013-BA zrušil a vec vrátil navrhovateľovi - ústredie na ďalšie
konanie. Navrhovateľ - ústredie Rozhodnutím č. 13562-12/2014-BA z 27. marca 2014 rozhodol tak,
že zrušil rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 29527-9/2013-ZA z 25. júna 2013 vo veci nároku na
úrazový príplatok a uložil postupovať v zmysle intencií rozsudku Krajského súdu v Žiline. Navrhovateľ
v úvode podania už naznačil svoje právne postavenie. Pokladáme za účelné podrobnejšie vysvetliť

jeho právne postavenie v zmysle ZSP a to jednak vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý je nositeľom
zodpovednosti za pracovný úraz alebo chorobu z povolania a jednak k samotnému zamestnancovi,
ktorý mal poškodené zdravie pri práci. Podľa právnej úpravy platnej do 31. decembra 2003, bola
konštrukcia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania
upravená v príslušných ustanoveniach aktuálne platných Zákonníkov práce, prakticky zhodne. V nich
boli upravené hmotnoprávne predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na zdraví

následkom pracovných úrazov a chorôb z povolania, predpoklady zbavenia sa ich zodpovednosti, ako
aj predpoklady na vznik nárokov na jednotlivé dielčie nároky na náhradu škody, ktoré bol povinný
zodpovedný zamestnávateľ plniť k rukám postihnutého zamestnanca ako odškodnenie. Sociálna
poisťovňa vstúpila do týchto pracovnoprávnych vzťahov medzi zamestnávateľa a zamestnanca od 1.
apríla 2002 ako právny nástupca pôvodného vykonávateľa poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za

škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré bolo do nášho právneho poriadku zavedené
od 26. novembra 1993. Podľa § 3 zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni až do jeho zrušenia,
dňom31.decembra2003,Sociálnapoisťovňavykonávalapoisteniezodpovednostizaškodupodľatohto
zákonaapodľazák.č.311/2001Z.z.,Zákonníkapráceazabezpečovalavýplatunáhradyškodynazdraví
za poistených zamestnávateľov postupom podľa § 44a a nasl. ZSP. Poistený zamestnávateľ mal právo,

abyprivznikupoistnejudalostiSociálnapoisťovňazanehohradilapreukázanénárokynanáhraduškody
na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému došlo počas trvania poistenia zodpovednosti
za škodu, a chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz zistená počas poistenia zodpovednosti za
škodu. Plnenie za poisteného zamestnávateľa sa vykonávalo výlučne na hmotnoprávnej báze aktuálne
platného Zákonníka práce. Spôsob vyplatenia náhrady škody sa vykonal podľa dispozície poisteného

zamestnávateľa v zmysle § 44b uvedeného zákona buď priamo k rukám poškodeného, alebo ako
refundácia zamestnávateľovi, ktorý už postihnutému zamestnancovi sám plnil; vo vzťahu k poškodeným
zamestnancom nebolo predpísané procesné konanie ako je tomu odo dňa účinnosti ZSP, t.j. odo dňa 1.
januára 2004. Z uvedeného vyplýva, že do 31. decembra 2003 bol navrhovateľ vykonávateľom poistenia
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania.

Odo dňa 1. januára 2004, t.j. odo dňa účinnosti ZSP, je navrhovateľ vykonávateľom sociálneho poistenia,
a v rámci neho aj úrazového poistenia, a to podľa § 120 ods. 1 v nadväznosti na § 2 písm. c) ZSP.
Zamestnávateľ, vymedzený v§7 ZSP, ktorý je poistený podľa § 16 ZSP, má podľa § 231 ods. 1 písm. h),
v nadväznosti na § 17 ods. 1 ZSP povinnosť oznamovať vykonávateľovi úrazového poistenia, že došlo

k poistnej udalosti, ktorá môže zakladať nároky na úrazové dávky jeho postihnutému zamestnancovi,
ktorý u neho utrpel pracovný úraz alebo získal chorobu z povolania. ZSP v § 294 bod 27. o. i. zrušil
tie ustanovenia Zákonníka práce, ktoré upravovali jednotlivé dielčie nároky postihnutých zamestnancov
v podobe tam uvedených náhrad. Právna úprava zodpovednosti za pracovný úraz a chorobu z
povolania a liberačné dôvody ostali v Zákonníku práce zachované aj po účinnosti ZSP. Z uvedeného

vyplýva,ženavrhovateľakovykonávateľZSPnemáprávomoczasahovaťdopracovnoprávnychvzťahov
zamestnávateľa a zamestnanca v prípade pracovného úrazu resp. choroby z povolania. Poistený
zamestnávateľ resp. poškodený pri uplatňovaní práv z úrazového poistenia musí vykonávateľovi ZSP
preukázať, že medzi účastníkmi takéhoto zodpovednostného vzťahu existuje zhoda čo do právneho
základu a rozsahu zodpovednosti v zmysle § 195 a nasl. Zákonníka práce. Až keď je táto zhoda medzi

účastníkmi zodpovednostného vzťahu nesporná (spornosť v týchto pracovnoprávnych otázkach patrí
do právomoci súdov), nastupuje úloha vykonávateľa úrazového poistenia a uplatní sa právna úprava
uvedená v § 17 ods. 1 ZSP. Podľa predmetného ustanovenia má zamestnanec nárok na úrazové
dávky, vymedzené v §13 ods. 3 ZSP, a to z úrazového poistenia jeho zamestnávateľa. Zisťovanie, či
sú splnené podmienky zákona na priznanie konkrétnych dotknutých úrazových dávok je v právomoci

vykonávateľa ZSP. Tretia časť ZSP upravuje pre vykonávateľa ZSP osobitné procesné konanie o. i. aj
v dávkových veciach úrazového poistenia. Vecná a miestna príslušnosť pobočiek vykonávateľa ZSP vo
veciach úrazových dávok je daná ustanoveniami §§ 178 ods. 1 písm. a) 3., 180 ods. 1 písm. a) ZSP.
Ako už bolo uvedené, navrhovateľ je verejnoprávna inštitúcia a ako taká v zmysle ZSP zhromažďujepredpísaným spôsobom verejné prostriedky od poistencov, ktoré zákonom regulovaným spôsobom
rozdeľuje v procese rozhodovania o priznávaní a vyplácaní nárokov z týchto prostriedkov. Predpokladom
vzniku subjektívnych práv postihnutého zamestnanca na zabezpečenie úrazovými dávkami je splnenie

celého radu právnych skutočností, ktoré sú vymedzené najmä v ustanoveniach §§ 4,8, 87 a nasl., §
110,111 ZSP.

Navrhovateľ vyzval odporcu 1/ v zmysle § 231 ods. 1 písm. g) ZSP aby predložil oznámenie poistnej
udalosti, t.j. uplatnil svoj nárok ako poistený v prospech odporkyne 2/ Odporca 1/ písomne odmietol svoje

právo uplatniť z dôvodu odmietnutia svoje zodpovednosti za predmetnú chorobu z povolania hlásenú
odporkyni 2/.

Navrhovateľ už raz v tomto návrhu poukázal, že nie je jeho úlohou suplovať procesné úkony za subjekty,
ktoré sú vo sfére súkromného práva ohrozené na svojich právach. Navrhovateľ od samého počiatku
nabádal odporkyňu 2/, ako aj jej právneho zástupcu, že tento prípad je potrebné riešiť súdnou cestou

a aby v tomto smere boli podniknuté potrebné kroky. Advokátska kancelária nepodnikala kroky voči
zamestnávateľovi odporkyne 2/. Tu opakovane zdôraznil, že navrhovateľ má úplne iné poslanie a
úlohy značného rozsahu, pre ktoré suplovanie úkonov za povolané subjekty, ako je podanie žaloby zo
strany odporkyne 2/, nemožno od neho so všetkou samozrejmosťou požadovať. Dôvodov, prečo sa
navrhovateľ, konajúca pobočka rozhodla podať tento návrh je niekoľko. Navrhovateľ nikdy nezasahoval

klinikám pracovného lekárstva do postupov ohľadne hlásenia choroby z povolania. Vo veci je potrebné
zdôrazniť, že hlásenie KPL, ktorým je hlásená choroba z povolania, nie je žiadnym rozhodnutím, teda
aktom aplikácie práva. Navrhovateľ zo svojej aplikačnej praxe vie, že pracoviská oddelení pracovného
lekárstva v Slovenskej republike riešia medicínske otázky a zamestnávateľa označia takého, akého
im identifikuje postihnutý zamestnanec. Nezameriavajú sa teda na zodpovedanie právnej otázky

zodpovednosti označeného subjektu. V súvislosti s podaním tohto návrhu poukazáli hlavne na to, že
procesné prostriedky v Tretej časti ZSP sú obmedzené a dokazovanie je konštruované na výšku nároku,
nie na sporný právny základ nároku. Tieto procesné prostriedky neumožňujú navrhovateľovi vo svojom
procesnom konaní vykonať také dokazovanie ako na to poukázal Krajský súd v Žiline v rozsudku v
rámcisprávnehosúdnictva.LensúdvcivilnomsporovomkonanípostupompodľaObčianskehosúdneho

poriadku môže vykonať náležité dokazovanie čo do sporného právneho základu.

Odporca v 1/ rade sa k žalobe písomne nevyjadril.

Odporca v 2/ rade vo vyjadrení k žalobe namietal vecnú príslušnosť žalobcu s poukazom na § 178 ods. 2

v spojení s § 179 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., nakoľko do pôsobnosti pobočky nepatrí
rozhodovať v konaní o úrazovej rente, na účely ktorého žalobca uvedenú žalobu podáva. Uviedol, že v
zmysle§198ods.1č.461/2003Z.z.aksavkonanívyskytneotázka,oktorejužprávoplatnerozhodoliný
príslušný orgán, organizačná zložka je týmto rozhodnutím viazaná. Namietal tým existenciu predbežnej
otázkynakoľkoodporcav2/radesiuplatnilnároknaúrazovúrentupodanímžiadostiopriznanieúrazovej

renty podľa § 88 zákona, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 19. marca 2014, na základe Hlásenia
choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania, vystaveného Klinikou pracovného lekárstva
atoxikológie Univerzitná nemocnica Martin zo dňa 17.7.2012, kde bol ako zamestnávateľ zodpovedný za
vznik choroby z povolania uvedený zamestnávateľ Žilinská univerzita v Žiline, Stravovacia prevádzka,
ICO: 00397563.

Zdôraznil, že rozhodovať o odbornej otázke, ktorou je priznanie choroby z povolania prináleží v zmysle
zákona č. 461/2003 Z. z. a jej vykonávacej vyhlášky klinikám pracovného lekárstva v Bratislave, Martine
a Košiciach.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 18. augusta 2006 o spôsobe

hlásenia, registrácie a evidencie choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania:
„Chorobu z povolania a ohrozenie chorobou z povolania písomne oznamuje na tlačive, ktorého vzor
je uvedený v prílohe, ambulancia klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie, oddelenie
klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie alebo klinika pracovného lekárstva a klinickej
toxikológie v Bratislave, Martine alebo Košiciach (ďalej len „špecializované pracovisko“, ktorá chorobu

z povolania a ohrozenie chorobou z povolania priznala."Zdôraznil, že príslušným orgánom, ktorý o predbežnej otázke v konaní o priznaní nároku na úrazovú
rentu rozhodol, bola Klinika pracovného lekárstva a toxikológie Univerzitná nemocnica Martin a to
Hlásením choroby z povolania zo dňa 17.7.2012.

K uvedenému postupu navrhovateľa namietal aj nedostatok aktívnej legitimácie na iniciovanie
takéhoto konania, nakoľko sa jedná výlučne o spor z pracovnoprávneho vzťahu, účastníkmi ktorého sú
odporca v 1/ rade a odporca v 2/ rade, tak ako sú uvedení v žalobnom návrhu. Aktívne legitimovanými
účastníkmi môžu byť iba odporcovia, pričom je irelevantné, z koho strany by bolo takéto konanie

iniciované.

Uvedeným konaním navrhovateľa ako vykonávateľom sociálneho poistenia došlo k faktickej nerovnosti
účastníkov konania, čo je v rozpore s § 173 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.. Konanie žalobcu je
v rozpore s 51. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého je štátny orgán povinný konať len na základe
zákona a v jeho medziach. Nesprávne právne posúdenie veci žalobcom vidieť v samotnom odôvodnení

žalobného návrhu na 2. strane žaloby, kde legitimáciu na podanie žaloby odôvodňuje vzniknutým
sporom o právomoc pri určovaní zodpovednosti za vzniknutú chorobu z povolania, čo sa rozchádza s
predchádzajúcou argumentáciou o existencii predbežnej otázky. Žalobca následne ďalej sám uvádza,
že: „Nie je preto na mieste, aby to bol navrhovateľ, kto má suplovať aktivity za osobu, ktorá sa cíti na
svojich právach dotknutá, navyše ak má zvoleného právneho zástupcu. "

Zdôraznil, že pri riadnom konaní je nevyhnutné dospieť k záveru, že odporca v 2/ rade trpí chorobu
z povolania: Choroba z DNJZ končatín - choroby šliach, šľach. pošiev a sval. úponov z nadmerného
preťaženia. Táto choroba mu bola zistená dňa 1.12.2011. Naposledy pracoval u odporcu v 1/ rade na
pracovnej pozícii kuchár, pričom (t.j. za podmienok, za ktorých uvedená choroby z povolania vzniká)
u odporcu v 1. rade a tento je za túto chorobu z povolania zodpovedný. Poukázal pritom na rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 36/98 publikovaného v Zo súdnej praxe číslo 41/1999. Ako vyplýva
z uvedeného rozhodnutia, cit.: „Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania zodpovedá
zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec naposledy pracoval pred jej zistením za podmienok, z ktorých
choroba z povolania, ktorou bol postihnutý, vzniká. Rozhodujúci je teda čas zistenia choroby z povolania
a posledný pracovný pomer pred týmto zistením, avšak za predpokladu existencie objektívnych

podmienok pre vznik tejto choroby. Ak zamestnanec od vzniku choroby z povolania do jej zistenia
pracoval u viacerých zamestnávateľov, rozhodujúcim z hľadiska určenia zodpovednosti toho - ktorého
zamestnávateľa za škodu spôsobenú v súvislosti s touto chorobou je, či sú u neho objektívne dané
podmienky, z ktorých choroba z povolania vzniká alebo môže vzniknúť. Je irelevantné, či zamestnanec
u takéhoto zamestnávateľa na zistenú chorobu z povolania aj skutočne ochorie." Obdobné závery

vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So 100/2009 publikovaného pod zn. R 116/2011,
v ktorom sa uvádza, cit.: subjektom povinným plniť zo zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou
z povolania je zamestnávateľ, u ktorého navrhovateľ vykonával naposledy prácu pred jej zistením v
pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý."
Existenciu podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania odporcu v 2/ rade konštatoval Regionálny

úrad verejného zdravotníctva (ďalej len „RÚVZ") u odporcu v 1. rade, KPLaT vychádzala zo záverov
hygienického prieskumu a na Hlásení choroby z povolania zo dňa 17.07.2012 správne označila za
zodpovedný subjekt, kde vznikla choroba z povolania, odporcu v 1/ rade, kde odporca v 2/ rade
naposledy pred zistením choroby z povolania pracoval za podmienok, z ktorých choroba z povolania
vzniká.

Podľa jeho názoru splnil všetky zákonné podmienky na priznanie úrazových dávok o ktoré si riadne
požiadal z titulu zistenej choroby z povolania. Regionálne úrady verejného zdravotníctva a Kliniky
pracovného lekárstva sú zriadené zákonom, vybavené pôsobnosťou a právomocou so zverenými
úlohami v súvislosti s procesom zistenia choroby z povolania. RÚVZ je orgán na ochranu, podporu

a rozvoj verejného zdravia, ktorý plní podľa § 11 zákona č. 355/2007 Z.z. špecializované úlohy
verejného zdravotníctva, medzi ktoré podľa písm. j) uvedeného ustanovenia patrí aj prešetrovať
pracovné podmienky a spôsob práce fyzickej osoby pri podozrení na chorobu z povolania alebo
ohrození chorobou z povolania a podmienky výkonu práce u ostatných zamestnancov rovnakej profesie
na tom istom pracovisku. Nakoľko RÚVZ šetrením na pracovisku odporcu v 2. rade v súvislosti s

podozrením na chorobu z povolania konštatoval existenciu podmienok, za ktorých táto vzniká, a KPLaT
konštatovalo existenciu klinických podmienok vzniku choroby z povolania, je jednoznačný záver o
tom, že choroba z povolania vznikla, a dátum zistenia choroby z povolania jednoznačne zakladá
zodpovednosť zamestnávateľa - odporcu v 1. rade.Zákonné podmienky na priznanie úrazových dávok z titulu zistenej choroby z povolania odporca v
2. rade splnil, a iniciovanie uvedeného konania o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania, o
ktorej už bolo KPLaT rozhodnuté, nemá oporu v zákone 461/2003 Z. z.. Zodpovednosť za chorobu z

povolania je objektívna, a žalobca má rozhodnúť na základe predložených dôkazov. Ak zamestnávateľ
nesúhlasí so záverom, že u neho vznikla choroba z povolania, je to práve on kto má iniciovať
konanie o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania, aby sa zbavil tejto zodpovednosti, ktorú
zákonodarca konštruoval ako objektívnu, práve z predchádzania uvedených komplikácii pri výkone
úrazového poistenia. Neexistencia konania o určení zodpovednosti za chorobu z povolania zakladá

povinnosťsprávnehoorgánurozhodnúťnazákladevykonanéhodokazovaniaapredloženýchrozhodnutí
špecializovaných orgánov vykonávajúcich svoju pôsobnosť v súvislosti so šetrením vzniku choroby z
povolania, ktoré vykonali šetrenie ako hygienické, tak i klinické.

Navrhovateľ k vyjadreniu odporcu v 2/ rade uviedol, že nepodal návrh na vyriešenie predbežnej otázky
v súvislosti s úrazovou rentou. Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že pobočka Žilina eviduje

dve žiadosti odporkyne 2/ o úrazové dávky, a to žiadosť o úrazový príplatok a žiadosť o sťaženie
spoločenského uplatnenia. Vo veci týchto žiadostí je daná vecná príslušnosť pobočky podľa § 178
ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
Zároveň je daná miestna príslušnosť pobočky podľa § 180 ods. 1 a) ZSP. Už v žalobe poukázali na
to, že nevstupujú príslušným klinikám pracovného lekárstva do procesu, ktorým sa zisťujú a hlásia

choroby z povolania. Ide skutočne o odborné medicínske otázky. S čím však nemožno súhlasiť je
názor odporkyne 2. vyjadrený v jej podaní a to, že príslušným orgánom, ktorý o predbežnej otázke
v konaní (nie o úrazovú rentu) rozhodol bola Klinika pracovného lekárstva a toxikológie Univerzitná
nemocnica Martin (ďalej len „KPL"). V konaniach oboch žiadostí, ako rozhodujúca organizačná zložka
nikdy nespochybnili hlásenie choroby z povolania, ktorým KPL hlásila odporkyni 2. chorobu z povolania s

dátumomzistenia1.decembra2011.KPLpritakýchtohláseniachnevydávarozhodnutia,niejevybavená
rozhodovacou právomocou a jej hlásenia preto nemožno považovať za už vyriešenú predbežnú otázku
právnej zodpovednosti. Odporca 1/ v zmysle § 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v
znení neskorších predpisov svoju zodpovednosť neuznal a toto je sporná predbežná otázka. V liste z 12.
septembra 2012 uviedol o. i., že nesúhlasí so schválením zdravotnej diagnózy odporkyne 2/. za chorobu

z povolania. Z obsahu žaloby totiž vyplýva skutkový a právny stav veci. Tu je potrebné konštatovať, že za
desať rokov aplikačnej praxe pobočky pri rozhodovaní o úrazových dávkach pobočka nezaznamenala
taký prístup k veci, aký zvolila odporkyňa 2/. zastúpená advokátskou kanceláriou, keď sama nepodala
takýto návrh na súd. V prípade, ako je tento, pobočka vždy poučila účastníkov pracovnoprávneho
vzťahu, predovšetkým poškodených zamestnancov, že sa majú domáhať ochrany na súde, ak sa cítia

dotknutí na svojich právach. A skutočne v takýchto sporných otázkach tak poškodení urobili. Pobočka v
takýchto prípadoch vždy prerušila konania vo veciach žiadostí o úrazové dávky podľa § 193 ods. 1 ZSP.
Po právoplatnom skončení súdnych sporov pristúpila k meritórnemu rozhodovaniu čo do výšky nároku
v zmysle príslušných hmotnoprávnych ustanovení ZSP. Máme za to, že naše konanie nie je v rozpore s
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Odporkyňa 2. neustále presadzovala svoje právo nie proti odporcovi 1., ale proti

pobočke a to podaním podnetu na protest prokurátorovi, žaloby na súd pre nesprávny úradný postup,
medializovanie, že zamestnanci pobočky sa správali voči odporkyni povedzme to slovom „nekorektne".
Nakoniec v záujme odporkyne 2. sme túto žalobu podal navrhovateľ. Poukázal aj na to, že skutočne
iniciovala spor o právomoc, keď tunajší súd zastavil konanie s tým, že predbežnú otázku má vyriešiť
sama. Najvyšší súd SR Uznesením 8 Rks/23/2007 z 31. januára 2008 s poukazom na 2 Cdo 65/06, 2

Cdo 85/07 skutočne potvrdil, že pobočka si môže, ale nemusí predbežnú otázku vyriešiť. V žalobnom
návrhu takto podporili naše stanovisko, že zodpovedanie otázky zodpovednosti za chorobu z povolania
odporkyni 2. vyžaduje náležité dokazovanie, na ktoré navrhovateľ nebol zákonodarcom prioritne určený.
Ďalej uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením, že zákonné podmienky na priznanie úrazových dávok
odporkyni 2. boli splnené, lebo už bolo KPL rozhodnuté. V tej súvislosti tiež zdôraznil, že pobočka, ako

orgán vybavený rozhodovacou právomocou, pristupovala k uplatneným nárokom odporkyne 2. vždy
objektívne.Vkonaniachoúrazovýpríplatokanáhraduzasťaženiespoločenskéhouplatneniasavyskytla
závažná námietka zo strany odporcu 1. Preto nesúhlasí s postojom odporkyne 2., ktorá všetky námietky
sústredila na orgán vybavený rozhodujúcou právomocou a nie na zodpovedného zamestnávateľa. V
civilnom sporovom konaní je daná aktívna legitimácia toho subjektu, ktorého práva boli ohrozené alebo

porušené, preto tvrdenie, že konanie o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania mal iniciovať
zamestnávateľ - odporca 1. nemá oporu v § 3 OSP.

Na pojednávaní účastníci zotrvali na podaných návrhoch a vyjadreniach.Navrhovateľ uviedol, že v konaní pred navrhovateľom vo veci úrazového príplatku boli okrem iných
vykonaný dôkaz a to odborné vyjadrenie z 16.5.2012 spoločnosti Pro Benefit s.r.o. so sídlom kat. Jaroša

1929/49, 020 01 Púchov, ktoré pre odporkyňu 1/ táto spoločnosť vypracovala. Ide o spoločnosť, ktorá
je zapísaná v zozname fyzických a právnických osôb, ktoré majú oprávnenie na vykonávanie činnosti
pracovnej zdravotnej služby dodávateľským spôsobom, podľa § 5 ods. 4 písm. q a r, zákona č. 355/2007
Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v zmene a doplnení niektorých zák. v znení
neskorších predpisov a podľa zápisu v obchodnom registri predmetom činnosti je práve aj pracovná

zdravotná služba. Jedným z ktorých konateľov tejto spoločnosti je MUDr. Viliam Bršiak, oprávnený
samostatne konať. V zozname na ktorý poukázali je MUDr. Bršiak zapísaný ako vedúci tímu pracovnej
zdravotnej služby v právnickej osobe Pro Benefit s.r.o. Púchov, ktorá v roku 2014 vydala publikáciu
prevencia ochorení horných končatín spôsobených prácou, ktorej autori sú: MUDr. Viliam Bršiak, PhDr.
MichaelaKotrbancová,aMUDr.SoňaCisáriková,ktorásamavykonávalahygienickýprieskumuodporcu
1/.

Odporca žiadal žalobu zamietnuť v podstate z tých istých dôvodov ako uviedol aj PZ žalovanej 2/.
Poukázal na § 7 a 8 O.s.p., kde je zrozumiteľne uvedené, že v občianskom súdnom konaní súdy
prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa tohto zákona neprejednávajú a

nerozhodujú o nich iné orgány. Čo sa týka § 8, ak sa má pred konaním na súde konať u iného orgánu,
súdy môžu konať len vtedy, ak nebola vec v takomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená. V tomto
prípade zákon o soc. poistení prikazuje konať práve žalobcovi. Podľa § 184 ods. 1 zák., dávkové
konanie sa začína, ak tento zákon neustanovuje inak, na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby,
ktorá si uplatnila nárok na dávku a nárok na výplatu dávky. Žaloba tak, ako bola podaná by preniesla

zodpovednosť za vyriešenie nároku na dávku, vlastne na súd a v takom prípade orgán na to príslušný
podľa zákona o soc. poistení, teda žalobca by už potom rozhodoval iba o nároku na výplatu, to znamená,
či áno dávku vyplatiť a potom v akej výške vyplatiť. Považuje preto žalobu od samotného počiatku za
nezákonnú. Ak by tejto žalobe bolo súdom vyhovené, došlo by aj k nerovnakému postaveniu účastníkov
v konaní a síce na strane žalobcu a na strane žalovaného 1/, pretože žalovaný 1/ má nárok uplatniť

všetky obranné inštitúty, ktoré mu zákon umožňuje. Tak napr. podľa Zák. práce aj keď je objektívne daná
zodpovednosť zamestnávateľa za škodu v prípade vzniku choroby z povolania za zákonom určených
podmienok, žalobca sa teda zamestnávateľ sa môže vyviniť úplne alebo čiastočne. V takomto prípade
je dokazovanie v plnom rozsahu rozhodne a jednoznačne na orgáne, ktorý je na to určený a síce na
žalobcovi. Žalobca jednoznačne rozhoduje v dávkovom konaní podľa § 172 ods. 3 písm. a/ zák. o soc.

poistení a nemôže byť nahradený súdom. Podľa § 173 ods. 1 zák. o soc. poistení, účastník v konaniach
vo veciach soc. poistenia v rozsahu upravenom zákonom o soc. poistení je právnická alebo fyzická
osoba, o ktorej právach alebo povinnostiach ust. týmto zákonom sa má konať, alebo ktorej práva alebo
povinnosti ustanovené týmto zákonom môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Čo sa týka postupu
v tomto konaní aké predpokladá resp. ukladá zák. o soc. poistení, tak tento zákon umožňuje, aby

organizačná zložka soc. poisťovne ako vecne príslušná, pred vydaním rozhodnutia postupovala tak, aby
presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel si obstarala potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa § 196 ods. 1 zák. o soc. poistení dôkazom je všetko, čo môže prispieť k objasneniu skutočného
stavu veci, dokonca podľa § 196 ods. 3 cit. zákona organizačná zložka soc. poisťovne môže ustanoviť
znalca podľa zákona o znalcoch, ak je na odborné posúdenie skutočnosti dôležitých pre rozhodnutie

potrebný znalecký posudok. Tiež je aj povinnosťou aj teda možnosťou účastníka navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Dôležitou činnosťou, ktorú súd ukladá organizačnej zložke SP je, hodnotiť
dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Žalobca
podával žalobu s poukázaním na § 198 ods. 1 zák. o soc. poistení z toho titulu, že ak sa v konaní
vyskytne otázka o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka SP takýmto

rozhodnutím viazaná, inak si organizačná zložka môže o takejto povinnosti urobiť úsudok, alebo dá
príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Máme zato, že v nadväznosti na § 198 ods. 2 zák. o
soc. poistení, takýmto iným príslušným orgánom aký je spomínaný v tom predchádzajúcom § 198 ods. 1
zák. o soc. poistení nie je súd. Pretože čo sa týka súdu, je o súde a jeho úlohe v takomto konaní v § 198
ods.2 zák. o soc. poistení uvedené, že organizačná zložka soc. poisťovne si nemôže ako o predbežnej

otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt alebo o osobnom
stave fyzickej osoby ak patrí o ňom rozhodovať súdu. Nič nebráni soc. poisťovni, aby vo veciach konala.Odporkyňa v 2/ rade uviedla, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Čo sa týka
dávkového konania na základe uplatnených žiadostí o priznanie nároku na úrazový príplatok a úrazovú
rentu, ako aj sťaženia spoločenského uplatnenia odporca 2/ splnil všetky zákonom predpokladané

podmienky na to, aby mu bol priznaný nárok na jednotlivé úrazové dávky, ako aj nárok na ich výplatu.
Aj s poukazom na možnú liberáciu podľa Zák. práce zodpovedného zamestnávateľa a tento nemôže
svoju zodpovednosť sa zbaviť vyjadrením spoločnosti Pro Benefit ktorá zo zákona nie je oprávnený
rozhodovať o zodpovednosti za vzniknutú chorobu z povolania, na to zákon alebo právny poriadok
stanovuje osobitné orgány, ktorým je klinika pracovného lekárstva, či už v Martine, Košiciach alebo

v Banskej Bystrici a RÚVZ príslušný podľa sídla zamestnávateľa, ktorý jednoznačne konštatoval, že
u zamestnávateľa boli splnené podmienky ako klinické tak aj hygienické, o hygienických rozhodovala
klinika pracovného lekárstva a o hygienických RÚVZ, takže došlo k naplneniu zákonom vyžadovaných
náležitostí na to, aby mohlo dôjsť k vydaniu hlásenia o zodpovednosti za vznik choroby z povolania.
Spoločnosť Pro Benefit s.r.o. je v zmluvnom vzťahu s zamestnávateľom, takže o záveroch, o objektivite
záverov možno mať skutočne len pochybnosti, preto právny poriadok konštruuje takúto zodpovednosť

na vznik choroby z povolania ako objektívnu. Nakoľko teda zamestnávateľ na základe takýchto tvrdení
ohľadne teda stanovísk súkromnej obchodnej spoločnosti Pro Benefit sa vyjadril, že nesúhlasí so
vznikom choroby z povolania, nenaplnil konkrétny liberačný dôvod podľa Zák. práce, z toho dôvodu
soc. poisťovňa, ktorá je vybavená právomocou a pôsobnosťou rôznymi donucovacími prostriedkami a
hlavne má povinnosť zo zákona zistiť skutočný stav veci mala žiadať od zamestnávateľa, aby konkrétne

naplniljedenzliberačnýchdôvodov.Tosavšaknestaloapretokonanieovýplatuapriznaniejednotlivých
dávok úrazového poistenia stagnujú. Sociálna poisťovňa je ten orgán, ktorý má rozhodnúť o uplatnených
žiadostiach o výplatu a o priznanie dávok úrazového poistenia, za tým účelom mala si zabezpečiť
relevantné podklady, ktoré sú podľa zákona o soc. poistení potrebné, to sa však nestalo a z toho dôvodu
jej postup je nesprávny. Ako je možné vidieť zo spisu, jedná sa teda o poškodenie zdravia, ktoré vyústilo

k rozviazaniu pracovného pomeru, takže od roku 2012 sa navrhovateľka nedomohla plnení z titulu
poškodenia zdravia z dôvodu profesionálneho poškodenia zdravia, toto je aj v rozpore s celým účelom
zák. o soc. poistení a o úrazových dávkach poskytnúť v takýchto prípadoch plnenie a nejakú náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia, za stratu na zárobku a pod. iných ťažkostí z tohto dôvodu.
Konanie, ktoré teda iniciovala navrhovateľka ako predbežnú otázku nevyhnutnú na posúdenie nárokov

žiadal zamietnuť.

Vo veci súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov.

Hlásenie choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania, č.k. 476/12/A prijala Sociálna

poisťovňa 23.7.2012. Týmto bola hlásená choroba z povolania odporkyne 2/ a to doc. MUDr. Otom
Osinom PhD..
Odporca 1/ listom zo dňa 31.7.2012 na adresu soc. poisťovne v zmysle zák. 461/2003 Z.z. oznámil,
že zistenie choroby z povolania P. H., oznámené hlásením č.j. 476/12/A doručené 24.7.2012. Táto
pracovala do 30.11.2011 ako kuchárka, následne zo zdravotných dôvodov v zmysle výsledkov

opakovanej lek. prehliadky bol s ňou po odmietnutí iného pracovného zaradenia ukončený pracovný
pomer. Oznámili, že listom zo dňa 26.4.2012 boli požiadaní Regionálnym úradom verejného
zdravotníctva o zaslanie podkladov na prešetrenie podozrenia na chorobu z povolania, kde 21.5.2012
odovzdali RÚVZ odborné vyjadrenie po miestnom šetrení na pracovisku poškodenej s pracovnou
zdravotnou službou Pro Benefit s.r.o..

Listom RÚVZ zo dňa 26.4.2012 bolo vyzvané stravovacie zariadenie ŽU na zaslanie podkladov pre
zistenie a prešetrenie podozrenia na chorobu z povolania spolu s vyjadrením spoločnosti Pro Benefit
s.r.o., k jednotlivým otázkam, a to, opisu pracovnej činnosti od 8.9.1997 do 30.11.2011, vyžiadanie
podkladov poistnej udalosti, ktoré listom zo dňa 2.8.2012 žiadala SP od odporcu 1/ vo vzťahu k chorobe
z povolania odporkyne 2/.

Odporca 1/ odpoveďou zo dňa 12.9.2012 uviedol, že nesúhlasí so schválením zdravotnej diagnózy z
choroby z povolania a to z dôvodu, že ich stanovisko je v súlade s odborným vyjadrením MUDr. I., lekárky
PZS, ktoré bolo poskytnuté RÚVZ v Žiline a doručené 1.8.2011 SP a ktoré je aj v súlade so stanoviskom
Inšpektorátu práce (IP).
Súd oboznámil aj záznam Inšpektorátu práce č. -12IZA-51-52-2.2/Z-J7-12 zo dňa 10.9.2012, ktorým

uviedol, že údaje o chorobe z povolania odporkyne 2/ boli zistené 1.12.2011 s udávaným miestom
vzniku pracovisko stravovacieho zariadenia ŽU v Žiline, pričom pracovisko nebolo charakterizované ako
rizikové. Zdrojom choroby z povolania mala byť choroba z dlhodobého nadmerného a jednostranného
zaťaženia končatín ochorenie kosti, kĺbov šliach a nervov končatín 29-2. Po opise deja v časti Fuviedol opis pracovnej činnosti, kde v nadväznosti na vyjadrenie RÚVZ zaslanom na kliniku pracovného
lekárstva MFN v Martine bolo uvedené, že ochorenie pravého ramena mohlo vzniknúť v príčinnej
súvislosti s vykonávanou prácou.

Odporkyňa2/žiadosťouadresovanounavrhovateľovioúrazovýpríplatokč.ZA-160111/2013,doručenou
dňa 27.2.2013, žiadala o priznanie preplatenia úrazového príplatku spolu s potvrdením o dočasnej
PN odporkyne 2/ vystavenom 6.12.2011 s označením príčin PN choroba. Ďalej žiadosťou odporkyne
2/ č. poistnej udalosti 111601200346 doručenou 27.2.2013, žiadala o priznanie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia spolu s lekárskym posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského

uplatnenia, ktorýé doc. MUDr. Oto E. PhD. stanovil celkovým počtom bodov 700 a to pre diagnózu
ochorenie kosti, kĺbov šliach a nervov končatín z dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaženia.
Podľa zápisnice z konania pred Sociálnou poisťovňou dňa 4.3.2013, bolo dané odporkyni 2/ poučenie s
vyslovením názoru, že pokiaľ zamestnávateľ zotrvá na svojom stanovisku a poprie svoju zodpovednosť
za chorobu z povolania SP nemôže pristúpiť k uspokojeniu nárokov z titulu choroby z povolania, pretože
nemá právomoc zasahovať do pracovnoprávnych sporov zamestnávateľa a zamestnanca, ktoré spadá

do právomoci súdov. Ďalej bolo uvedené, že ak podá žalobu na OS v Žiline žiadajú o doručenie
rovnopisu, pričom jej bola daná lehota do 2.4.2013.

RozhodnutímSociálnejpoisťovnezodňa26.6.2013,č.29527-10/2013-ZA,nebolaodporkyni2/priznaná
náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu choroby z povolania zistenej 1.12.2011 a

to okrem iného aj z dôvodu, že zodpovedný zamestnávateľ nárok nielenže neuplatnil, ale výslovne
svoju zodpovednosť poprel a s názorom, že predpokladom vzniku subjektívnych práv postihnutého
zamestnanca je splnenie celého radu právnych skutočností vymedzených v ust. § 88 a násl. až § 110,111
ZP. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 25.6.2013 č. 29527-9/2013-ZA, ktoré nadobudlo ppl.
28.8.2010 bolo rozhodnuté o nepriznaní úrazového príplatku po dobu dočasnej pracovnej neschopnosti

od 6.12.2012 do 18.3.2012 v dôsledku choroby z povolania zistenej 1.12.2011. Proti rozhodnutiu č.
29527-9/2013-BApodalaodporkyňa2/odvolanie,ktoréboloSociálnoupoisťovňouústredierozhodnutím
zo dňa 19.8.2013 č. 37276-2/2013-BA zamietnuté a napadnuté rozhodnutie SP pob. V Žiline bolo
v celom rozsahu potvrdené. Následne rozsudkom Krajského súdu Žilina č.k. 20S/119/2013-41 bolo
rozhodnutie č. k. 37276-2/2013-BA zo dňa 18.9.2013 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom

súd v závere zdôraznil, že pokiaľ žalobkyňa tvrdila nejaké skutočnosti, nebolo potrebné odkazovať
na iniciovanie pracovnoprávneho sporu so zamestnávateľom, pretože o vzniku choroby nerozhodli
zamestnanci, ale príslušné zdravotnícke zariadenie a uvedený právny názor nerieši situáciu vzniknutú
tvrdením zamestnávateľa o jeho liberalizácii, hlásenie choroby predstavuje len jeden z predpokladov a
ak nastala situácia, že zamestnávateľ procesný úkon smerujúci k vyvineniu v rámci správneho konania

učinil a skutočne nastal spor medzi ním a žalobkyňou ohľadom miery zodpovednosti zamestnávateľa,
resp. zamestnanca za vznik choroby z povolania, správny orgán si o tejto otázke musí v zmysle ust. §
198 ods. 1 Zákona o soc. poistení urobiť úsudok sám ako o predbežnej otázke.
Následne rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 29.3.2014 č. 13562-12/2014-BA, bolo
vyhovené odvolaniu odporkyne 2/ a napadnuté rozhodnutie bolo v celom rozsahu zrušené a vec vrátená

SP na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Podľa § 198 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. ďalej len ZSP, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej
už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto
rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť

úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.

Podľa § 198 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako o
predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o
osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.

Usta. § 198 ods. 1 ZSP ukladá Sociálnej poisťovni, aby rešpektovala rozhodnutie o otázke, o ktorej už
rozhodol príslušný orgán. Takýmto rozhodnutím je viazaná. Iba v prípade, ak o takejto otázke nebolo
pred príslušným orgánom rozhodnuté, môže si buď takejto otázke urobiť úsudok alebo dať príslušnému
orgánu podnet na začatie konania.

Súd však nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený na základe podnetu konať. Samotný
zákon č. 461/2003 Z.z. striktne rozlišuje medzi štátnymi orgánmi a súdom. Pod orgánom,
ktorému môže dať podnet sociálna poisťovňa na konanie je potrebné rozumieť orgán vzmysle zákona 180/2013 Z.z. zákona o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene
a doplnení niektorých zákonov ,

ktorý vymedzuje orgány štátu (orgány verejnej moci) a ich právomoc. Organizácia súdov je určená
zákonom 757/2004 Z.z. kde podľa odseku dňa sú súdy vymedzené ako osobitná zložky štátnej moci,
ktoré a) prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci podľa predpisov o občianskom súdnom
konaní (ďalej len "občianskoprávne veci"), b) prejednávajú a rozhodujú trestné veci podľa predpisov o
trestnom konaní (ďalej len "trestnoprávne veci"), c) konajú a rozhodujú o žalobách alebo o opravných

prostriedkoch proti rozhodnutiam, zásahom, iným opatreniam alebo nečinnosti v oblasti verejnej správy,
rozhodujú o zákonnosti rozhodnutí a postupu orgánov verejnej moci a o ochrane pred nezákonným
zásahom alebo opatrením orgánu verejnej moci, v prípadoch ustanovených zákonom rozhodujú vo
volebných veciach, vo veciach referenda a vo veciach politických strán a hnutí, ak tak ustanoví zákon,
a v ďalších veciach, ak to ustanovuje zákon (ďalej len "správne veci"), d) rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených zákonom, právne záväzným aktom Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.

Podľa čl. 141 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene

od iných štátnych orgánov.

To že podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány, neznamená, že ak má právomoc v určitej veci rozhodnúť oprávnený orgán, avšak o
určitej, predbežnej časti nároku môže rozhodnúť aj súdu, že o takejto predbežnej časti musí aj
súd rozhodnúť. Zákon o sociálnom poistení tiež zakotvuje dôležitú zásadu,
podľa ktorej výkonné orgány Sociálnej poisťovne sú pred vydaním rozhodnutia povinné zistiť presne

a úplne skutočný stav veci a objasniť všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v
prospech, alebo v neprospech poistenca alebo iného účastníka konania. S tým súvisí aj úprava, podľa
ktorej účastník konania má právo na náhradu trov konania, ak bol v konaní úspešný.

Súdu sú známe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Cdo 65/06, 2 Cdo 85/07, avšak pri ich aplikácii

nemožno odhliadnuť ani na postupné legislatívne zmeny a posilnenie rozhodovacej právomoci sociálnej
poisťovne. Hoci v rozhodnutí č.k. 2 Cdo 65/06 bol vyjadrený názor, že Sociálna poisťovňa samostatne
vo forme rozhodnutia o otázke, či ide o pracovný úraz alebo o otázke rozsahu zodpovednosti za škodu
ním vzniknutú nerozhoduje. Sociálna poisťovňa si môže v rámci konania o úrazovej dávke o takejto
otázke urobiť len úsudok. Preto nemožno v takomto konaní vylúčiť ani podanie tzv. žaloby svojho

druhu. V takomto prípade neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého právneho záujmu tak ako je
tomu pri určovacích žalobách. Sociálna poisťovňa si môže sama (avšak nemusí) v konaní o nároku
na úrazovú dávku urobiť úsudok o predbežnej otázke, ktorou v tomto konaní nepochybne môže byť aj
otázka,čiideopracovnýúrazalebootázkarozsahuzodpovednostizamestnávateľazaškodupracovným
úrazom vzniknutú. Ak tak neurobí (spravidla, ak takáto otázka je sporná) konanie preruší, pričom sa

nevylučuje, že na začatie takéhoto konania dá sama podnet. Sociálna poisťovňa však samostatne
vo forme rozhodnutia o otázke či ide o pracovný úraz alebo o otázke rozsahu zodpovednosti škodu
ním vzniknutú nerozhoduje. Priamo prejednať a rozhodnúť takúto vec môže len súd v občianskom
súdnom konaní. Takýmto rozhodnutím je Sociálna poisťovňa potom v samotnom konaní o úrazovej
dávke viazaná.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 157/2008 vyplýva, že v konaní vo veciach
úrazového poistenia je Sociálna poisťovňa oprávnená riešiť predbežné otázky, ktorých posúdenie je
nevyhnutnéprerozhodnutieopriznaníavýplatedávky.Akopredbežnúotázkumôžetedariešiťajotázku,
či poškodenie zdravia je pracovným úrazom a či sú splnené podmienky pre čiastočné alebo úplné

zbavenie zodpovednosti za poškodenie zdravia pracovným úrazom. Riešenie týchto otázok predpokladá
priamo zákon o sociálnom poistení.V danom konaní o ktorom prebieha konanie pred Sociálnou poisťovňou a nakoniec na základe
ňou podanej žaloby aj pred súdom nie je sporným, či sa vznikla alebo nevznikla u odporkyne v
2/ rade choroba z povolania ale len to, či vznikla za podmienok, za ktorých odporkyňa v 2/ rade

pracovala u odporcu v 1/ rade, teda liberalizácia odporcu 1/. Podľa názoru súdu, však samotné takéto
rozhodnutie je pre Sociálnu poisťovňu bez právneho významu, pretože nárok na úrazový príplatok,
či úrazovú rentu či iné nároky nie sú podmienené tým, či poistený zamestnávateľ za chorobu z
povolania aj zodpovedá. Podľa § 85 ZSP zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ktorý v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania bol uznaný za dočasne práceneschopného, má nárok na

úrazový príplatok od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, ak má nárok na náhradu príjmu pri
dočasnej pracovnej neschopnosti podľa osobitného predpisu alebo nárok na výplatu nemocenského
z nemocenského poistenia. Podľa § 16 ZSP povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý
zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu,
38) v štátnozamestnaneckom pomere, 39) v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah
k družstvu, 39a) v služobnom pomere 39b) okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca alebo prokurátor alebo

ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej
funkcie podľa osobitných predpisov. 39c) Povinne úrazovo poistený je aj ústav na výkon väzby a ústav
na výkon trestu odňatia slobody, ktoré plnia povinnosti zamestnávateľa podľa osobitného predpisu 39d)
pre fyzickú osobu vo výkone väzby a pre fyzickú osobu vo výkone trestu odňatia slobody, ak sú zaradené
do práce.

Obdobne pri ust. § 88 ZSP poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu
alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť
zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len "pokles pracovnej schopnosti") a
nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Navrhovateľ si musí uvedomiť, že ako Sociálna poisťovňa vypláca dávky zo sociálneho poistenia a
neuhrádza škodu za iné osoby.

Súd sa stotožňuje s názorom vysloveným najvyšším súdom, že Sociálna poisťovňa nemôže rozhodnúť

o tom či sa stal pracovný úraz, prípadne o zodpovednosti za pracovný úraz či chorobu z povolania,
pretože ona rozhoduje o priznaní nárokov podľa ZSP. Zodpovednosť za pracovný úraz či chorobu z
povolania je potrebné zistiť len pre prípadné vymáhanie regresných nárokov voči tretím osobám zo
strany Sociálnej poisťovne, najmä pokiaľ sa jedná o chorobu z povolania. Pre stanovenie choroby z
povolania je podstatné oznámenie podľa § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

republiky z 18. augusta 2006 o spôsobe hlásenia, registrácie a evidencie choroby z povolania a
ohrozenia chorobou z povolania podľa ktorého „Chorobu z povolania a ohrozenie chorobou z povolania
písomne oznamuje na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe, ambulancia klinického pracovného
lekárstva a klinickej toxikológie, oddelenie klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie alebo
klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Bratislave, Martine alebo Košiciach (ďalej len

„ špecializované pracovisko), ktorá chorobu z povolania a ohrozenie chorobou z povolania priznala.".
Pracovnoprávna zodpovednosť za chorobu z povolania je len za vecnú škodu, pretože zamestnanec
podľa § 198 ZP iný nárok voči zamestnávateľovi nemá a Sociálna poisťovňa nemôže rozhodnúť o
nevyplatení nároku len z dôvodu, že posledný zamestnávateľ za chorobu z povolania nezodpovedá.
Rozhodnúť o nepriznaní nároku môže len vtedy, ak nevznikla choroba z povolania, teda choroba

vznikla z iných dôvodov ani z dôvodu vykonávania práce, pričom podmienkou tohto konštatovania
je to, že zamestnanec by vôbec nepracoval za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania,
ktorou bol postihnutý. Teda napríklad, že v danom prípade by výdaj a príprava stravy u odporcu 1/
ako zamestnávateľa bol plne automatický, bez zásahu odporkyne v 2/ rade, ktorá by len obsluhovala
automatizované zariadenie pre výdaj stravy.

Súd je preto názoru, že v tomto konaní sa vôbec nemá riešiť prejudiciálna otázka pre rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, nakoľko návrh o ktorom má súd rozhodnúť je bez právneho výzamu.
Ďalej podľa názoru súdu nie je Sociálna poisťovňa vôbec aktívne legitimovaná na podanie takejto
žaloby, pretože nej z toho nevyplývajú žiadne práva. Aktívna legitimácia je však daná len a výhradne

nositeľovi práva. Určite takúto žalobu nemožno považovať za podnet, pretože podnet súdu je možné dať
len v presne vymedzených veciach, kedy súd koná ex offo. Navyše popri samotnej úplnej rozpornosti
dvoch častí žalobného petitu súd poukazuje aj na skutočnosť, že ak by mal súd vo veci rozhodnúť,
musel by sám ex offo vykonávať dokazovania, hľadať alebo zapierať nároky odporcov, ktorí by malivystupovať proti sebe a na inej strane. Zároveň nikoho nemožno nútiť, aby konal proti svojej vôli
ani nikoho, okrem pasívne legitimovanej osoby, ktorej z hmotného práva vyplýva určitá povinnosť,
aby bol účastníkom súdneho konania. Vôbec už nemožno mimo osobitných konaní nútiť dve osoby s

protichodnými záujmami, aby sami riešili spor v súdnom konaní, ak o takéto konanie nemajú záujem,
ktorý by prejavili podaním žaloby, poprípade na rozhodnutí sporu má záujem niekto iný. Preto ak
účastník nereaguje na odkaz Sociálnej poisťovne a žalobu na základe jej podnetu nepodá, musí
Sociálna poisťovňa využiť svoju zákonom stanovenú právomoc, riadne zistiť skutkový stav a rozhodnúť
o dávkach, teda aj o prípadných čiastkových či prejudiciálnych otázkach.

Súd je názoru, že navrhovateľovi nič nebráni, aby rozhodol o nároku z úrazovej renty podľa § 88 a násl.
ZSP alebo úrazovom príplatku podľa § 85 ZSP. Pokiaľ by nemohol rozhodnúť o tomto nároku, nemohol
by rozhodnúť ako v konaní č. 29527-10/2013-ZA, kde rozhodnutím zo dňa 26. júna 2013 rozhodol tak,
že odporkyni 2/ náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nepriznal.

Podľa vyššie citovanej literatúry môže Sociálna poisťovňa iniciovať súdne konanie len výnimočne, ak
napríklad nemá preukázané, že sa vôbec stal pracovný úraz. V tomto konaní má však konštatované
oprávneným orgánom, že sa jedná o chorobu z povolania. Preto Sociálna poisťovňa musí rozhodnúť a
využiť svoje právo rozhodovať a nie sa jej zamestnanci či orgány zbavovať zodpovednosti odkazom na
konanie pred súdom. Pokiaľ teda zamestnanec či zamestnávateľ nevyužije právo na podanie žaloby,

nemôže Sociálna poisťovňa podať žalobu na miesto zamestnanca či zamestnávateľa.

Vzhľadom na uvedené súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhrada trov konania náleží

úspešným odporcom. Nakoľko však odporca v 1/ rade si náhradu trov konania neuplatnil, súd mu
náhradu trov konania nepriznal.

Súd priznal úspešnej odporkyni v 2/ rade náhradu trov konania za tri úkony právnej pomoci podľa
uplatneného návrhu zo dňa 11.2.2015 a to za úkony 1/ príprava a prevzatie zastúpenia 15.7.2014 podľa

§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., 2/ písomné podanie na súd - vyjadrenie z 28.11.2014 podľa
§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. a 3/ účasť na pojednávaní dňa 10.2.2015 podľa § 14 ods.
1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške úkonu určeného podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v hodnote 61,84
eur (2X) pre úkony v roku 2014 a 64,53 eur pre úkony v roku 2015 a to aj napriek tomu, že navrhovateľ
si uplatnil úkon v hodnote 134 eur za rok 2014 a 139,83 eur, pričom súd takýto nárok nezistil, odporca

2/ ho neodôvodnil.
Súd zároveň priznal odporkyni v 2/ rade náhradu paušálnych nákladov ku každému úkonu právnej
pomoci vo výške 8,04 eur (2x) za rok 2014 a 8,39 eur za rok 2015. Spolu priznal súd odporkyni 2/
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 212,68 eur.
Súd zároveň priznal odporkyni 2/ náhradu cestovných výdavkov za cestu motorovým vozidlom zo sídla

advokáta Bratislava do Žilina a späť, 2 x 202 km, pri základnej náhrade 0,183 eur/km a spotrebe PHM
5,5 l BA/100km pri cene BA 1,217 eur/l, spolu 2 x 50,487 eur, za cestu na pojednávanie a späť 100,97
eur. Zároveň súd priznal odporcovi aj náhradu straty času za cestu na pojednávanie a späť za celkovo 8
polhodín, 4 polhodinu za cestu Bratislava - Žilina a 4 polhodiny cesta späť vo výške 13,98 eur /polhodín,
spolu 111,84 eur. Zároveň súd priznal odporkyni 2/ aj náhradu DPH zo sumy 425,49 eur vo výške 20%

v sume 85,10 eur. Súd podľa § 149 ods. 1 O.s.p. uložil navrhovateľovi zaplatiť celkovú náhradu trov
konania vo výške 510,59 eur na účet právneho zástupcu odporcu v 2/ rade.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).