Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/44/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414213315
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6414213315.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Advocate s.r.o., IČO: 36865141, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, za ktorú koná JUDr. Martin
Máčaj, advokát a konateľ, proti povinnému O. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom v N., č. XX, vedenej pod sp.
zn. EX 39608/14 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave,

Záhradnícka č. 60, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 673,17 EUR s príslušenstvom, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 5Er/702/2014-14 zo dňa
07.01.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd tak rozhodol v nadväznosti na ustanovenia § 45 ods. 1 a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. k) a r)
a § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (v texte aj ako „OZ“), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods.
2 písm. j) a § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj s použitím európskej

právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa (najmä
Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách),
pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor vyplývajúci z výkladu danej smernice
obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ vo veciach C-240/98 zo dňa 27. 06. 2000, vo veci
C-168/05 zo dňa 26. 10. 2006 a vo veci C-40/08. V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že súdny
exekútordňa20.11.2014požiadalexekučnýsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievprospech

oprávneného pre vymoženie pohľadávky v sume 673,17 EUR s príslušenstvom. Oprávnený navrhol
vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 07881/13
zo dňa 16.12.2013. Exekučný titul bol vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vyvodil svoju právomoc
z článku II. rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 11.11.2011 spolu so
Zmluvou o úvere č. 609600332. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere

posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Zistil, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu
mieru nákladov v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Dotknutý
rozhodcovský rozsudok však povinného zaväzuje nielen na zaplatenie istiny poskytnutého úveru, ale aj
na zaplatenie odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, a to v zjavnom rozpore so znením zákona
o spotrebiteľských úveroch. Exekučný súd konštatoval, že dohoda o vyplnení zmenky obsiahnutá v bode
13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch

a dôsledkoch viedla k tomu, že oprávnenému ako veriteľovi boli priznané plnenia, ktoré sú v rozpore sjehozákonnýminárokmivyplývajúcimimuzObčianskehozákonníkaazákonaspotrebiteľskýchúveroch.
Ďalej súd konštatoval, že povaha rozhodcovskej zmluvy, od ktorej legitimitu na vydanie exekučného
titulu odvodzoval rozhodcovský súd, vylučuje, aby bola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne, a

to s poukazom na jej formulárový charakter predpripravený veriteľom a predložený spotrebiteľovi
len na podpis. Spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah rozhodcovskej zmluvy a ani určiť osobu,
prípadne rozhodcovský súd, ktorý by spory zmluvných strán rozhodoval, keď voľba rozhodcovského
súdu bola uskutočnená veriteľom priamo v predtlačenom formulári. Na základe uvedeného exekučný
súd posúdil rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú podmienku, ktorá je podľa okresného súdu v rozpore

s ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a je neprijateľnou podmienkou zmluvy, ktorá je v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná. Nakoľko právomoc rozhodcu na rozhodnutie v predmetnej veci
bola založená na neexistujúcom a absolútne neplatnom právnom úkone a exekučný titul bol vydaný
v rozpore so zákonom, okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uviedol, že
exekučný súd v predmetnej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva
z Exekučného poriadku a nadväzne z ustanovení z § 45 ods. 2 ZoRK. Formálne preskúmanie
exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu, tak
ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 ZoRK. Preskúmaním materiálnej stránky exekučný súd zisťuje, či sú

splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi).
Exekučný súd v rámci exekučného konania však nemá právo skúmať rozhodcovské konanie a má sa
obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Exekučný súd teda nemôže zaujímať v rámci
exekučného konania právne stanoviská a úvahy k výroku exekučného titulu a musí sa obmedziť len
na dôvody zastavania exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Postupom exekučného

súdu v danej veci dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov
exekučným konaním, čo je v rozpore s účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný titul
bol vydaný oprávneným orgánom v konaní vedenom podľa ZoRK, pričom povinnému dojednaním o
rozhodcovskej doložke nebola odňatá ani možnosť, aby sa domáhal ochrany aj pred všeobecným
súdom. Okresnému súdu vytkol, že tento nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď konštatoval, že

zmluvnými stranami nebola dojedná žiadna rozhodcovská zmluva alebo doložka. V tejto súvislosti dal
do pozornosti odvolaciemu súdu, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a
nasl. ZoRK formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je
rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné
strany záväzné. Konajúci súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu, pričom zákonný sudca odvolaniu oprávneného
nevyhovel (§ 374 ods. 4 O.s.p.), preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
v texte len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.

Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom

konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného
pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe
návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie
exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do

31. decembra 2014 (§ 243d ods. 2 Exekučného poriadku). Poznámka „4ead)“ k ustanoveniu § 243d
ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z.z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a
o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 31.12.2014 exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014),
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor požiadal dňa 20.11.2014 exekučný súd o udelenie
poverenianavykonanieexekúcievprospechoprávnenéhoPohotovosť,s.r.o.sosídlomvBratislaveproti
povinnémunapodkladeexekučnéhotitulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokvydanýrozhodcomStáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave,

sp. zn. SR 07881/13 z 16.12.2013, ktorý sa stal právoplatným dňa 03.02.2014 a vykonateľným dňa
06.02.2014. Rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe zmluvy
o úvere č. 609600332 zo dňa 11.11.2011 uzatvorenej medzi žalobcom (oprávnený) a žalovaným
(povinným), zabezpečenej blankozmenkou. Exekučným titulom rozhodcovský súd povinnému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 673,17 EUR spolu so zmenkovým úrokom

vovýške0,25%dennezosumy673,17EURod07.04.2013dozaplatenia,zákonnýmúrokomvovýške6
% ročne zo sumy 673,17 EUR od 22.05.2013 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo
výške253,72EUR,atovšetkovmesačnýchsplátkachvovýške100,-EURsplatnýchvždykposlednému
dňu v mesiaci.

Okresný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej Zmluvy

o úvere, Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako aj rozhodcovskej zmluvy - vec správne
právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný
vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj
vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací
súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou

Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08,
C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. Navyše
právne posúdenie vzťahu medzi oprávneným a povinným ako vzťahu spotrebiteľského nespochybnil vo
svojom odvolaní ani sám oprávnený.

Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej

právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,neobstojí. Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku,
ako aj ZoRK, je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný dôsledne
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým

povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku, a tiež,
či uvedený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Keďže
exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné, okrem už
uvedených ustanovení Exekučného poriadku, vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z

ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s §
45 ZoRK v znení účinnom do 31. 12. 2014 je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie.
Preto exekučný súd v tejto fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody neprípustnosti
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK v znení účinnom do 31. 12. 2014.
V zmysle citovaných ustanovení je okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by
bolopotrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť(uznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.
zn.I.ÚS456-/2011-19zo23.novembra2011).Právetakátoúpravajeprostriedkomostatnejpreventívnej
kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona,
ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam,

kde by práve opak - obrazné posvätenie exekúcie - bolo možným len za cenu porušenia práva. V
uvedenej súvislosti preto stále platí to, že „odobrenie" exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň
žiadajúceho, je možné len pri nezistení rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností)
v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh
na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej

zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde
je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť,
návrh alebo exekučný titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad so zákonom má charakter
porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva). Záveru o možnosti skúmania zákonnosti
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia §

35 ZoRK v znení účinnom do 31. 12. 2014, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len
na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku
svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie
je súkromnoprávnym konaním. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým

v judikáte Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES)
v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov

3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou.

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť odvolacích námietok oprávneného, keďže stále treba trvať
na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie

na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa
splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície
apelačného alebo kasačného súdu, môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností
(napríklad z dôvodu rozporu so zákonom) odoprieť vykonateľnosť. Exekučný súd totiž nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a
nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný
súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu -
povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho

exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či
rozhodnutierozhodcovskéhosúduuvedenévnávrhunavykonanieexekúciejevykonateľné,jeexekučný
súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskejzmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R
46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho
účinky paaktu. Nulitný rozhodcovský rozsudok pritom nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci
tak, ako to namietal oprávnený.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného

súdu, ktorý skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto
rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného

exekučného konania bol okresný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky
(viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn.
6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na
uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Rozhodcovskú zmluvu koncipovanú v takom znení, ako bola založená do súdneho spisu, okresný
súd správne posúdil ako obsahujúcu neprijateľnú podmienku, a s poukazom na ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd dodáva, že
exekučný súd v rozhodnutí navyše správne aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy dotýkajúcej sa

spotrebiteľského práva podporne aj znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej Smernice
obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že so spotrebiteľom nebola individuálne
dojednaná. Skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej

zmluvy v ten istý deň ako Zmluva o úvere ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne
dohodnutá a svedčí o vôli povinnej pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej
zmluvytotižmajúnielenvšeobecnéobchodnépodmienky,aleajpredformulovanézneniarôznychvariant
zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej
zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné

strany uzavreli samotnú Zmluvu o úvere. Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského
súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že
povinný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní
a že povinnému boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v

rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná
ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. V
danom prípade z návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť, o čom svedčí aj skutočnosť, že veriteľ už vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod

14) predpokladá uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy s dlžníkom (viď. slovné spojenie „pred rozhodnutím
sporu rozhodcovským súdom“). Rozhodcovská zmluva navyše nebola, napriek jej formulácii, skutočne
alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil výber
predpokladaný v čl. II rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť
podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu,

čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým a nestranným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide
o rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej
zmluvy je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom
konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy

bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojhopráva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu
konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa
voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí

s obdobným skutkovým základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú
dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskými spoločnosťami a jednou zo zmluvných
strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe
k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému
voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Uvedený
nedostatok je už sám o sebe dôvodom neumožňujúcim poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy potom ďalšie konštatované vady exekučného titulu -
konkrétne, že rozhodcovský súd priznal veriteľovi nárok v rozpore so zákonom, ako aj ďalšie - už vyznejú

len ako dôvody navyše podporujúce správnosť záveru o zákonných prekážkach brániacich vykonaniu
exekúcie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2
O.s.p. potvrdil, pričom sa nezaoberal zjavne neopodstatnenou odvolacou argumentáciou oprávneného,
že bolo nesprávne konštatovanie okresného súdu, že medzi účastníkmi nedošlo k uzatvoreniu žiadnej

rozhodcovskej zmluvy, keď okresný súd svoje rozhodnutie nezaložil na konštatovaní neexistencie
rozhodcovskej zmluvy, ale len na tom, že táto nebola účastníkmi uzatvorená platne.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.