Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. december 2014

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 14Er/33/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712217546
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Janák
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2014:6712217546.3

Uznesenie

Okresný súd Zvolen v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v
Bratislave,Pribinova25,zast.Advocates.r.o.,IČO:36865141,sosídlomvBratislave,Pribinova25,proti
povinnémuL.M.,nar.XX.XX.XXXX,bytom,A.B.XXX/XX,XXXXXY.,vedenejpodspisovouznačkouEX
19054/12 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave,
Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1 840,83 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo dňa 31.08.2012 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 27.08.2012 sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie
sumy 1 840,83 Eur s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so

sídlom v Bratislave zo dňa 12.08.2011, sp. zn. SR 07614/11, ktorý podľa vyznačenej doložky
nadobudolprávoplatnosťdňa30.08.2011avykonateľnosťdňa02.09.2011.Žiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu dňa 16.10.2012. Uznesením č. k.
14Er/33/2012-11 zo dňa 29.10.2012 súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Voči rozhodnutiu podal
odvolanie oprávnený. Krajský súd v Banskej Bystrici odvolaniu vyhovel, uznesenie Okresného súdu
Zvolen zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (uznesenie č. k. 2CoE/71/2013-26 zo dňa 04.07.2013.

V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy 1 840,83 Eur spolu so
zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1 840,83 Eur od 2.4.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom
vo výške 6 % ročne zo sumy 1 840,83 Eur od 4.5.2011 do zaplatenia a náhradou trov konania vo
výške 429,92 Eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti. Z príloh, ktoré oprávnený priložil k návrhu
na vykonanie exekúcie súd zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 22.10.2010 zmluvu o úvere.

Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že povinný po vydaní rozhodcovského rozsudku nezaplatil
oprávnenému žiadnu splátku. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku,
oprávnený a povinný zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou
(blankozmenka) vystavenou dňa 22.10.2010. V odôvodnení sa ďalej uvádza, že účastníci sa v zmysle
rozhodcovskej zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej

túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a
priznal oprávnenému hore špecifikované plnenia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V predmetnej exekučnej veci je pokladom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok.
Rozhodcovskému súdu však jeho právomoc rozhodovať spor neplynie priamo zo zákona, ale získava ju
ažnazákladedohodymedziúčastníkmisporuobsiahnutejvrozhodcovskejzmluve.Práverozhodcovská
zmluva je aj základom právomoci rozhodcovského súdu, ktorý je na jej základe povolaný právne
aprobovaným spôsobom k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská

zmluva je dobrovoľný akt súkromnoprávnej povahy, pričom výsledkom rozhodcovského konania je
rozhodnutie, ktorému zákon priznáva silu exekučného titulu a teda spôsobilosť byť podkladom na
vykonanie exekúcie. Exekučný titul musí byť vykonateľný po formálnej aj materiálnej stránke.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podkladom pre

vykonanieexekúcie,máatribútyexekučnéhotitulu,napodkladektoréhojemožnévykonaťexekúciu,súd
vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem a jednak z noriem európskeho práva a judikatúry
Súdneho dvora.

Podľa článku 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o

zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej prípadne len „smernica
2008/48/ES“), táto smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej

zmluvy o úvere (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely
tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľskýchzmluvách(ďalejlenako„smernica93/13/EHS“),spotrebiteľznamenáakúkoľvekfyzickú
osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom,
podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa§2písm.a)zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejjeponúkaný
alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej prípadne len „OZ“), spotrebiteľ

je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa čl. 3 písm. a) smernice 2008/48/ES, „spotrebiteľ“ je fyzická osoba, ktorá pri transakciách, na ktoré
sa vzťahuje táto smernica, koná s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodnou, podnikateľskou ani profesijnou

činnosťou.

Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.Súd preskúmal predmetnú žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom zistil

nasledovný stav:
Oprávnenýakododávateľapovinnýakospotrebiteľuzavrelidňa22.10.2010zmluvuoúvere.Súdposúdil
predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti oprávneného na výpise z
Obchodného registra, ktorý sa zaoberá v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytovaním úverov z
vlastných zdrojov, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v

obdobných prípadoch rovnakého druhu a neurčitého počtu vystupuje opätovne. Z okolností utvárania
zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy - subjektov právneho vzťahu je zrejmé, že veriteľ pri
uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným
ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Okolnosť, že formulár na ktorom je zmluva uzatvorená, má názov
„Zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho práva SR obsiahnutá v Obchodnom
zákonníku, nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť

príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. V zmysle § 52 ods. 2 OZ sa
ustanovenia o ochrane postavenia spotrebiteľa použijú vždy pokiaľ je účastníkom právneho vzťahu
spotrebiteľ. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy nielen s poukazom na povahu subjektov
právneho vzťahu a okolnosti uzatvorenia, ale aj s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. OZ, ako aj
s poukazom na znenie § 1 a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom týmto zákonom bola v

zmysle jeho prílohy č. 1 prebratá do právneho poriadku SR smernica 2008/48/ES. Smernica 2008/48/
ES v článku 2 ods. 2 obsahuje negatívne vymedzenie, na ktoré druhy úverov sa nevzťahuje, táto
úprava smernice je v podstate zhodná s ustanovením § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2008/48/ES sa táto smernica vzťahuje na zmluvy o úvere, teda na
všetky úvery s výnimkou tých, ktoré sú z jej pôsobnosti vylúčené článkom 2 ods. 2. Z uvedeného

teda vyplýva, že na základe zásady nepriameho účinku je bez výnimky na právny vzťah zo zmluvy o
úvere daná pôsobnosť ustanovení predmetnej smernice 2008/48/ES, ale aj predpisu, ktorým bola do
právneho poriadku SR implementovaná - zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej s poukazom na
povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so zásadou nepriameho účinku
daná aj pôsobnosť ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom ktorých bola implementovaná do právneho
poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to, že predmetná zmluva bola
uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení svojho cieľa smernica v článku 6
ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva

neboli pre spotrebiteľa záväzné. Nakoľko Obchodný zákonník je nepochybne súčasťou vnútroštátneho
práva SR, aj na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť smernice 93/13/EHS, ak sú
účastníkmi na jednej strane osoba konajúca s cieľom vzťahujúcim sa k svojim obchodom, podnikaniu a
povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade predmetnej zmluvy o úvere.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že povinný v zmluve o úvere zaškrtol políčko, že „Dlžník prehlasuje, že
finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania“, súd považuje za podstatné na tomto
mieste uviesť, že výkladom ustanovenia obsiahnutého v § 52 ods. 4 OZ možno dospieť k záveru,
že „nespotrebiteľom“ je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb
vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ako vyplýva

z legálneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ v znení § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ochrana
patriaca spotrebiteľom nie je odňatá fyzickým osobám, ktoré sú držiteľmi oprávnenia na podnikanie.
Táto však nepatrí osobám, ktoré pri uzatváraní a plnení zmluvy konajú v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Na tomto mieste tunajší súd poukazuje na
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 10CoE/70/2010, podľa ktorého „...v prípade

pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ) a že existujúce pochybnosti treba odstrániť
spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí
byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.“ a ako súd dôvodí
ďalej „...bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí

úveru) na výkon povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký
konkrétny súvis s týmto povolaním či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy
má“. V posudzovanej veci však oprávnený toto nepreukázal a preto uvedenú okolnosť nemožnohodnotiť inak, ako formálny pokus o vyňatie posudzovaného právneho vzťahu spod ochranného režimu
spotrebiteľského práva.

Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku
rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší, napr. ak je zmluva čiastočne
neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvorí nielen Zmluva o
úvere a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ale aj predmetné kogentné právne normy majúce
za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako spotrebiteľského zobral do

úvahy povahu poskytnutého úveru, postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali
uzatvorenie zmluvy, keď zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom predtlačenom formulári,
ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal
súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi
je nutné okrem ustanovení Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré sa odôvodnenie
rozhodcovského rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice 2008/48/ES, Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú
súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán a bez ohľadu na to, či zmluva bola uzatvorená
podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú

najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane
vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 153 ods. 1 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS), smernica je záväzná pre
každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa
voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Spôsob, akým majú členské štáty Európskej únie plniť svoje povinnosti, ktoré im vyplývajú z primárneho

unijného práva, teda zo Základných zmlúv, vyplýva a je konkretizovaný v judikatúre Súdneho dvora.
Napríklad v rozsudkoch vo veciach C-334/92 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial
zo dňa 16.12.1993, 14/83 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen zo
dňa 10.4.1984 alebo 79/83 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH zo dňa 10.4.1984 Súdny dvor
uviedol, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať,

že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Pri použití
vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je
povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol
cieľsledovanýsmernicouvsúladesodsekom3článku189ZmluvyozaloženíEHS(dnešnýčl.288ods.3Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Hoci toto ustanovenie ponecháva členským štátom možnosť voľby
spôsobov a prostriedkov na zabezpečenie, že smernica je implementovaná, táto sloboda nemá vplyv
na povinnosť všetkých členských štátov, ktorým je smernica určená, prijať v rámci ich vnútroštátnych

právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade
s cieľom, ktorý sleduje. Táto povinnosť je záväzná pre všetky orgány členských štátov v rámci ich
jurisdikcie, vrátane súdov.

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods. 1 písm. e), nekalé sú podmienky, ktorých zmyslom alebo
účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu

ako náhradu.

K okolnostiam výkladu a aplikácie vnútroštátneho práva, ktoré je výsledkom implementácie smernice
93/13/EHS, v záujme toho, aby tento výklad a aplikácia boli konzistentné s cieľmi smernice, sa
Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane vyjadroval a dosiaľ vyjadruje. Z relevantnej judikatúry

Súdneho dvora (najmä rozsudok v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial
SA v Roció Murciano Quintero zo dňa 27.06.2000, rozsudok vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza
Claro proti Centro Móvil Milenium SL zo dňa 26.10.2006 a rozsudok vo veci C-243/08 Pannon GSM
Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi zo dňa 04.06.2009) vyplýva niekoľko zásadných požiadaviek na
interpretáciu vnútroštátneho práva, ktoré je nutné vziať do úvahy aj v prejednávanej veci. Systém

ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Cieľ

čl. 6 smernice 93/13/EHS, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú
pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej
povahetakýchpodmienok.Prostriedkomnadosiahnutievýsledku,stanovenéhovčl.6smernice,jepreto
možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, čím je zároveň presadzovaný verejný záujem,

z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica 93/13/EHS zaisťuje spotrebiteľom. Vnútroštátnemu súdu
prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS
ako nekalú a je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú
ustanovenia smernice.

Pri posúdení ne/prijateľnosti konkrétneho dojednania obsiahnutého v spotrebiteľskej zmluve je z
hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1 OZ rozhodujúci obsah tohto zmluvného dojednania, ktoré nesmie
spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Ak však ide o dojednanie, ktoré takúto nerovnováhu medzi účastníkmi spotrebiteľskej zmluvy v
neprospech spotrebiteľa spôsobuje, nie je rozhodujúce, či ho možno podradiť pod niektorú z

neprijateľných podmienok obsiahnutých v demonštratívnom neuzavretom výpočte v ustanovení § 53
ods. 4 OZ, pretože aj také zmluvné dojednanie, ktoré sa v tomto výpočte nenachádza, možno posúdiť
ako neprijateľnú podmienku v zmysle tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 1
OZ. Výnimkami z generálnej klauzuly sú na prvom mieste zmluvné dojednania týkajúce sa hlavnéhopredmetu plnenia a primeranosti ceny, ak boli v zmluve vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo na
druhom mieste, ak ide o zmluvné dojednania, ktoré síce z hľadiska svojho obsahu spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ale tieto boli z

hľadiska kontraktačného procesu dojednané individuálne. To znamená, že spotrebiteľ mal možnosť
spotrebiteľskú zmluvu uzatvoriť bez zmluvného dojednania, spôsobujúceho značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, inak povedané spotrebiteľ sa v rámci
kontraktačného procesu môže reálne, a nielen iluzórne, rozhodnúť, či si zmluvné ustanovenie s takýmto
obsahom želá do obsahu zmluvy zahrnúť alebo nie. Ďalšou možnosťou je, že spotrebiteľ má možnosť

podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvného dojednania, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v jeho neprospech, t.j. má reálnu možnosť ovplyvniť a
formulovať obsah tohto zmluvného dojednania.

Ako už bolo uvedené, súd je pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok viazaný nielen
výpočtom obsiahnutým v § 53 ods. 4 OZ, ale aj obsahom generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53

ods. 1 OZ; rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky posudzovaných zmluvných podmienok. Pri výklade
súd teda vychádza aj z ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľ citovaných ustanovení OZ
o spotrebiteľských zmluvách, ako aj smernice 93/13/EHS je zhodný a je ním dosiahnutie toho, aby
spotrebiteľnebolneprijateľnýmizmluvnýmipodmienkamiviazaný.Zhľadiskazásadynepriamehoúčinku
sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v

zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky
potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom
vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri
výklade predmetnej smernice, ale aj implementujúcich predpisov súd vychádza z teleogického výkladu
a teda vychádza z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel.

Vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci ide medzi účastníkmi exekučného konania o právny vzťah, ktorý
vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy, venoval súd pozornosť skúmaniu, či predmetná zmluva o úvere, ktorú
oprávnený a povinný uzatvorili dňa 22.10.2010, neobsahuje neprijateľné podmienky, pričom zvýšenú
pozornosť venoval dojednaniu rozhodcovskej zmluvy a dohode o vyplnení zmenky. Zo Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere zo dňa 22.10.2010, bodu 13 „Dohoda o
vyplnení zmeniek“ súd zistil, že „na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmeniek
vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ dve zmenky, v
ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto
vystavených zmeniek zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Remitent má právo uplatniť si celý svoj peňažný

nárok vyplnením ktorejkoľvek zmenky. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní
na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh
splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí časti splátok,
alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať
zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia

prvej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak,
že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany a
ručiteľ sa dohodli, že remitent je oprávnený vyplniť druhú nevyplnenú zmenku v prípade, ak zmenka,
ktorá bola vyplnená ako prvá, bola zničená alebo stratená, a to tak, že zmenková suma bude pozostávať
zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia

druhej zo zmeniek. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na druhej zo zmeniek remitent
tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zmluvné strany
sa dohodli, že takto vyplnená zmenka bude predstavovať samostatný zmenkový nárok veriteľa voči
dlžníkovi a ručiteľovi.“

Exekučný súd vyhodnotil dohodu o vyplnení zmenky obsiahnutú v bode 13 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ako jednu z neprijateľných podmienok obsiahnutých v spotrebiteľskej zmluve. Z
predloženej zmenky súd zistil, že predmetnou zmenkou sa dlžník ako vystaviteľ zmenky zaviazal
veriteľovi ako remitentovi zaplatiť okrem zmenkovej sumy aj zmenkový úrok 0,25 % denne. Pri
posudzovaní uvedeného zmluvného ustanovenia súd vychádzal z toho, že primárnym účelom

predmetnej zmenky je zabezpečenie záväzku dlžníka z uzavretej úverovej zmluvy, tak ako sa to uvádza
vbode13Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru.Akosavšakuvádzavdohodeovyplnenízmenky,
zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent najskôr v deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite. Zmenka bola vystavenádňa 22.10.2010, teda v ten istý deň ako boli uzatvorené zmluva o úvere a rozhodcovská zmluva. Z
uvedeného vyplýva, že zmenku vystavil dlžník ako vystaviteľ v deň uzatvorenia úverovej zmluvy. K
vyplneniu zmenky veriteľom, a tým aj počiatku plynutia zmenkového úroku, však došlo až v príčinnej

súvislostisneplnenímzáväzkuzostranyspotrebiteľa.Samotnádohodaovyplnenízmenkyjeobsiahnutá
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, teda jej obsah a ani konkrétne znenie nebolo so
spotrebiteľom individuálne dohodnuté. V zmysle zmenky sa zmenková suma úročí zmenkovým úrokom
0,25 % denne od 02.04.2011, teda odo dňa, kedy sa stal v zmysle čl. 4 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru splatný celý dlh. K samotnému vyplneniu zmenky teda veriteľ ako remitent pristúpil až

v príčinnej súvislosti so zosplatnením celého dlhu, pričom k zosplatneniu dlhu došlo z dôvodu neplnenia
zmluvných záväzkov zo strany spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené možno v kontexte posudzovaného
právneho vzťahu považovať toto zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky za také, ktoré
umožňuje v rozpore s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) OZ požadovať od spotrebiteľa neprimerane
vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Podľa názoru súdu teda uvedené
zmluvné dojednanie predstavuje neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve.

Dojednanie dohody o vyplnení zmenky je podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) v spojení s
ustanovením prílohy ods. 1 písm. e) smernice 93/13/EHS, ako aj v zmysle § 53 ods. 4 písm. k) OZ
výslovne nekalá, nakoľko ide o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd
oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysoké

príslušenstvo pohľadávky - zmenkový úrok 0,25 % denne zo sumy 1 840,83 Eur od 02.04.2011 do
zaplatenia, tak ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice 93/13/EHS, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s

predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe

údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa

§ 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

Podľa § 25 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, na zabezpečenie nárokov veriteľa zo
spotrebiteľského úveru zmenkou alebo šekom sa do 31. decembra 2010 vzťahujú ustanovenia
doterajších predpisov.

Podľa § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,
účinného do 10.06.2010, v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje
splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie

svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma
v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a
príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere)
vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú
veriteľomvrozporespredchádzajúcouvetouveriteľnesmieprijaťajepovinnýjudlžníkovikedykoľvekna

požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia
práv zo zmenky.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie
je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný nebol.
Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sámosebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska pozitívneho práva
nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď sa niekto správa
podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/alebo nežiadúci.

V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie vymoženia sumy 1
840,83 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1 840,83 Eur od 02.04.2011 do
zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1 840,83 Eur od 04.05.2011 do zaplatenia.
Sadzba zmenkového úroku 0,25 % denne predstavuje 91,25 % ročne. Plnenie v tejto výške súd

považuje za rozporné s dobrými mravmi. Tu je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 4 ods.
6 zákona č. 258/2001 Z.z., ktoré sa uplatní v prípade predmetnej zmluvy o úvere, je zakázané
splniť dlh zmenkou alebo šekom a veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojich
nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o zabezpečovaciu zmenku. Na základe uvedeného má
súd za to, že je v rozpore s citovaným kogentným zákonným ustanovením, v zmysle ktorého má
zabezpečovacia zmenka slúžiť len na zabezpečenie nárokov vyplývajúcich z poskytnutého úveru, aby

bol v zabezpečovacej zmenke obsiahnutý zmenkový úrok v neprimeranej sadzbe 91,25 % ročne. Ako
už bolo uvedené, je zrejmé a nepochybné, že k plynutiu zmenkového úroku nedochádza automaticky,
pokiaľ dlžník - spotrebiteľ plní svoje záväzky obsiahnuté v zmluve o úvere, ale v zmysle dohody o
vyplnení zmenky až vtedy, keď dlžník neplní včas a/alebo riadne. Svojou podstatou ide teda o sankčné
plnenie, k plynutiu ktorého dochádza výlučne na základe (následkom) porušenia zmluvných povinností

zo strany dlžníka. Tu je však potrebné uviesť, že podľa právnej úpravy účinnej v SR od 15.01.2009,
konkrétne ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka (resp. od 01.02.2013 podľa ust. § 369
ods. 3 Obchodného zákonníka) platí, že ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom
je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov
občianskeho práva, t.j. zákonnej výšky úrokov z omeškania stanovenej nariadením vlády SR č. 87/1995

Z.z. Z uvedeného je teda zrejmé, že pri vystavení neúplnej zmenky s úrokom 0,25 % denne ide o
obchádzanie uvedeného zákonného ustanovenia so zámerom získať v prípade porušenia zmluvných
povinností dlžníka sankčné plnenia v uvedenej neprimeranej výške. Avšak sankčné plnenie v tejto
výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane
spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre

oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe v hrubom nepomere
vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas a/alebo riadne a vzbudzuje odôvodnené
pochybnosti, či skutočnou kauzou právneho úkonu nie je práve získanie takéhoto neprimeraného
plnenia. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR č.k. 33 Cdo 1682/2007: „Právny úkon sa prieči dobrým
mravom, ak sa jeho obsah ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných

vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými zásadami
mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém,
ale sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným
pravidlám slušnosti, poctivého jednania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné

historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.“
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dohoda o vyplnení zmenky, obsiahnutá vo všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru, je právnym úkonom obchádzajúcim zákon (§ 369 ods. 1, resp. súčasný
ods. 3 Obchodného zákonníka), ktorý je teda v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný.

Ďalej súd zistil, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN),
pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere,
ktorej účastníkom je spotrebiteľ a zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti tým, že v takom prípade
sa poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Preskúmaním exekučného titulu a zmluvy o úvere súd zistil, že dotknutý

rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného nielen na zaplatenie istiny poskytnutého úveru, ale aj na
zaplatenie odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, a to v zjavnom rozpore so znením zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu obchádzajúceho zákon platí aj pre rozhodcovskú

zmluvu, ktorá bola v prejednávanej veci z hľadiska formy uzatvorená na samostatnej listine. Napriek
tomu však išlo v prípade tejto rozhodcovskej zmluvy v zmysle terminológie smernice 93/13/EHS (čl.
3 ods. 2) o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Povaha zmluvy je adhézna, teda spotrebiteľ
ju mohol prijať buď ako celok, alebo odmietnuť. Záver, že predmetná rozhodcovská zmluva boladojednaná individuálne v kontexte posudzovaného zmluvného vzťahu podľa názoru súdu spochybňuje
ustanovenie všeobecných podmienok poskytnutia úveru, bod 14 veta prvá a druhá, podľa ktorých
„Veriteľ, dlžník a ručiteľ (ďalej aj „zmluvné strany“) prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia

sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a
zmenky. Zmluvné strany sa dohodli, že pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom
môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu, pri ktorej zmluvné strany pomocou mediátora riešia
spor, ktorý vznikol z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky
vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie.“ Teda vopred pripravené formulárové zmluvné

ustanovenie Všeobecných podmienok poskytnutia úveru priamo predpokladá rozhodcovské konanie
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Podľa názoru súdu aj keď by dodávateľ a spotrebiteľ rozhodcovskú
zmluvu uzavreli skutočne individuálne, pričom adhézna forma rozhodcovskej zmluvy a jej previazanosť
s vopred stanoveným predpokladom použitia rozhodcovského konania tomu nenasvedčujú, aj v takom
prípade by vôľa zmluvných strán rozhodcovskej zmluvy mohla smerovať len k dojednaniu náležitostí a
obsahu rozhodcovskej zmluvy v súlade s požiadavkami zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002

Z.z. Je však vylúčené, aby vôľa jednej zo zmluvných strán uzavretím rozhodcovskej zmluvy (v tomto
prípade spotrebiteľa) smerovala k tomu, aby sa vzdala svojho práva na spravodlivý proces. V uvedenom
prípade však bolo dôsledkom a účinkom rozhodcovského konania práve to, že konajúci rozhodcovský
súd priznal oprávnenému plnenia v zjavnom rozpore s právnymi predpismi a spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a smernice 2008/48/ES, ako aj

ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch,
čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a absolútne nerešpektovanie príslušných
kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa. Horeuvedené dôsledky
dojednania rozhodcovskej zmluvy sú teda z hľadiska predmetných noriem nežiadúce, nepredpokladané
a zakázané. Prostredníctvom využitia inštitútu právom dovoleného a predvídaného (rozhodcovskej

zmluvy) došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázanému. Podľa názoru súdu je teda
z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej zmluvy v posudzovanom právnom vzťahu
právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd
povinnosť prihliadnuť ex offo.

Na základe uvedeného súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy,
povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k záveru, že
dojednanie dohody o vyplnení zmenky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru,
na základe ktorej veriteľ získal oprávnenie vyplniť zmenku so zmenkovým úrokom 0,25 % denne, je
neprijateľnou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že oprávnenému

ako veriteľovi boli priznané plnenia, ktoré sú v rozpore s jeho zákonnými nárokmi vyplývajúcimi mu z
Obchodnéhozákonníka,Občianskehozákonníkaazákonaospotrebiteľskýchúveroch.Keďžeexekučný
súd z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania
ako neplatnú, rozhodcovský rozsudok na jej základe vydaný nemôže spĺňať a ani nespĺňa podmienky
formálnej a materiálnej vykonateľnosti, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie

exekúcie. Na základe uvedeného súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 31.08.2012 zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,

a to písomne v troch vyhotoveniach.

Vodvolanísa mápopri všeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu

nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.Podľa § 374 ods. 4 prvá a druhá veta O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník
alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje

za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.