Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. marec 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 9Er/28/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200791
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Siskovičová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2111200791.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:
35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast.: advokátska kancelária Advocate, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti povinnému E. T., Q.. XX.XX.XXXX, Y. XXXX/XX, XXX XX W.,
vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava,
o vymoženie pohľadávky vo výške 719,59 EUR s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania vo

výške 248,14 EUR a trov exekúcie takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu z a s t a v u j e.

II. Súd povoľuje odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX
17957/10 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 9Er/28/2011 - 18.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 106202 zo dňa 31.01.2011 bol súdny exekútor JUDr.
Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe vykonateľného
rozhodnutia - rozhodcovského rozsudku JUDr. Michala Rašlu, rozhodca, Stály rozhodcovský súd
zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04
Bratislava, sp. zn. SR 06340/10 zo dňa 23.09.2010.

Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť sumu
719,59 EUR s príslušenstvom, trovy prechádzajúceho konania vo výške 248,14 EUR. Povinný si svoju
povinnosť založenú rozhodcovským rozsudkom podľa vyjadrenia oprávneného nesplnil riadne a včas.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 204700046 uzatvorenej
dňa 25.08.2009 (ďalej len ,,Zmluva o úvere“), ktorou bol povinnému poskytnutý úver v celkovej výške

588,00 EUR, ktorú povinný riadne a včas neplnil.

Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z., o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd exekúciu zastaví na návrh alebo
aj bez návrhu.

V zmysle ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Súd po preskúmaní súdneho spisu a dôvodov na čiastočné zastavenie tejto exekúcie, v súvislosti
s neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, dospel k záveru, že v zmysle § 57 ods.

2 Exekučného poriadku v predmetnom exekučnom konaní existuje taký dôvod, pre ktorý je nutnépredmetnú exekúciu, ktorá je v zmysle príslušných právnych predpisov neprípustná, bezodkladne
zastaviť.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský
úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.11.2009 (ďalej

len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o

spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý

spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2009 (ďalej
len ,,Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky

iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli

neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka sa za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Z okolností uzatvárania zmluvy o úvere a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že

oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril
s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu
založeného zmluvou o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve oúvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby - nepodnikateľa, aj napriek tomu, že zmluva o úvere
priamovpredtlačiponúkamožnosťoznačeniadlžníkaidentifikačnýmiúdajmivyžadovanýmiObchodným
zákonníkom a zákonom o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa. Súd má ďalej z výpisu

z Obchodného registra Slovenskej republiky za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má
v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol
predmetný úver poskytnutý povinnému na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia mal súd za jednoznačne preukázané, že v danom prípade

sa jedná o spotrebiteľský vzťah a predmetná zmluva o úvere má povahu spotrebiteľskej zmluvy.
Obsah zmluvy spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. zákonné znaky spotrebiteľských
úverov vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj
ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu
právnemu režimu uvedeného zákona. Na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na dohodu strán.

Vtomtoprípadetedavôbecnezaváži,žesiúčastnícizmluvyoúverevbode17 Všeobecnýchpodmienok
poskytnutia úveru dohodli režim Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka,
nakoľko nimi dohodnutý zmluvný vzťah musí byť v súlade s citovanými kogentnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka,

s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone
práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku,
majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva

o úvere nespĺňala ani túto obchodno-právnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej
rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky je
v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo v rozpore s dobrými mravmi (napr. neprimeraná zmluvná
odmena za poskytnutie úveru, povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak,
práva len oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov, a podobne). Táto občiansko-právna zásada

vyjadrená v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je o to určujúcejšia pre oblasť súkromného práva
a jej porušenie je v konečnom dôsledku i v ostrom rozpore so zásadou ekvity, ktorej uplatnenie je
neodmysliteľné najmä v spotrebiteľských vzťahoch, pri ktorých hrozí nezanedbateľné nebezpečenstvo,
že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území
Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného
poriadku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (1) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm.
a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na

výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie
aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). (3) Proti
rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský

rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.

Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznanéhov rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe,
t.j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Tunajší súd zdôrazňuje,
že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí

podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie
účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ
v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo
editorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SL).

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného

poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom

rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996
uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania

i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej v texte ako „úverové zmluvné podmienky“), v ustanoveniach ktorých článok
15. obsahuje rozhodcovskú doložku uzatvorenú podľa § 244/2002 Z.z., v zmysle ktorej „všetky spory,

ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v
Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným
súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,

výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“

Uvedenú alternatívnu rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú,
nakoľko je zrejmé, že v prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ
ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd, čo priamo potvrdzuje aj
rozhodcovská doložka uvedená v článku 15 úverových zmluvných podmienok. Súd dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových zmluvných podmienkach je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4 Občianskeho zákonníka
v znení do 31.12.2009. V odseku 3 sú demonštratívnym výpočtom uvedené neprijateľné podmienky
v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory sdodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom
je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou Rady č. 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). V

zmysle eurokonformného výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už
existujúceho všeobecného ustanovenia.

Podľačlánku6odseku1.smernice,členskéštátyzabezpečia,abynekalépodmienkypoužitévzmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,

neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.

Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,

ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať

od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v zmluve o úvere vychádzal

súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký
štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti

eurokonformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle úverových zmluvných podmienok si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť
príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených

podmienkach, t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, bol už dopredu určený rozhodca
oprávnený rozhodnúť, resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby,
resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i
ustanovenie § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci

predsúdommôžunakonanievybraťajsúdspríslušnosťouvmiesteichbydliska.Rozhodcovskádoložka
je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do úverových zmluvných podmienok poskytnutia
úveru bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý
bybolinakpríslušný.Nazákladetejtorozhodcovskejdoložkyspotrebiteľeštepredvznikomakéhokoľvek
sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,

spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto
kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonnýsúd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti
arbitrážneho súdu.

Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie
absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby príslušného súdu zo strany
povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch
vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je teda

pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na úkor
spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä
skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Ustanovenie zmluvy v uvedenom znení je v neprospech spotrebiteľa aj z
dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime

tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký počet spotrebiteľov, čo znamená, že spotrebiteľ ju
mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.

Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j. drobný, ťažko
čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa

s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si
bol spotrebiteľ vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou nesie „dohodnuté“ znenie rozhodcovskej
doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú kogentné
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2009 a tiež smernica č.

93/13/EHS.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Dodávateľ finančnej služby - oprávnený (oproti neznalému spotrebiteľovi - povinnému) s odbornou
starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený si mohol a mal byť vedomý, že súd

nemôžeposkytnúťprávnuochranunárokom,majúcimzákladvneprijateľnejpodmienkevspotrebiteľskej
zmluve.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy o úvere v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v

jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, od 1.1.2008 v zmysle §53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom
znení absolútne neplatná.

Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a takýto

rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská
doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu
so zákonom, čo je aj dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení

s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok bol v zmysle § 40 ods. 1 písm.
a) zákona o rozhodcovskom konaní vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to

možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu
vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť
počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučnéhotitulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý
v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné

vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda
nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd SR
obdobne rozhodol v uznesení č. I. ÚS 456/2011-19, v ktorom konštatoval, že okresný súd je nielen

oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre
účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného

titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil. Exekučný
súd totiž dospel k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným.

V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno

očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odklad exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný
úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom
odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného,

pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto
rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61
Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem
(navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný
skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť,

že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru,
že návrh na povolenie odkladu exekúcie je dôvodný.

Nakoľko má tunajší súd za to, že zo strany povinného boli dostatočne preukázané základné predpoklady
nutné pre povolenie odkladu exekúcie,

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi

odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a trovách exekúcie rozhodne
osobitným uznesením.

V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti obom výrokom tohto uznesenia je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15
dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca

odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacejlehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a
opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).