Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 11, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/475/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225995
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225995.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. I. O. a členov JUDr. W. Q. a Mgr. Q. I.

v právnej veci navrhovateľa V., s.r.o., so sídlom O., V. XX, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou E. V., s.r.o. so sídlom O., F. 4, proti odporcovi W. Y., zastúpenej Q. W. W. Y., so sídlom O.,
G. námestie XX, o zaplatenie 125,- Eur a iné s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín, zo dňa 11. marca 2015, č.k. 22C/331/2012 - 114 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi

zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 787,39
Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody na základe nesprávneho úradného
postupu, ktorý spočíval v nerozhodnutí súdu o žiadosti na vydanie poverenia súdneho exekútora
vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty. Odporca žiadal návrh zamietnuť ako

nedôvodný. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za
škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Súdny exekútor podal dňa 26.04.2010 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 08.04.2011 č.k. 61Er/982/2010 -
12 predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu že exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok ako aj
samotná zmluva o úvere obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky. Od podania predmetnej žiadosti

do rozhodnutia uplynula doba necelých 12 mesiacov. Dôkazné bremeno preukázať podmienky
náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobcovi. Zákonná lehota 15
dní od doručenia žiadosti v zmysle cit. ust.. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho
znenie platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou
nelimituje. Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať ,že postupom dotknutého súdu v danej
veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a

teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Keďže potom
podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na
vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu , ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom aškodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.

1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
okresný súd vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ urobil

podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na
tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám

nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež

na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým,
že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom
nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou,
ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,

ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými

dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého

vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívneudržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania

pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III ÚS
36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom

základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote
na vydanie poverenia. Súd prvého stupňa žiadosť zamietol uznesením zo dňa 08.04.2011 a exekútor
požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 26.04.2010. K rozhodnutiu súdu
tak došlo v lehote necelých 12 mesiacov po doručení žiadosti o udelenie poverenia, pričom dôvodom
jej zamietnutia bol nesúlad exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok a pripojenej úverovej

zmluvy so zákonom, čo v konečnom dôsledku viedlo aj k zastaveniu exekúcie.

Krajský súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu dodáva, že zo znenia ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna

prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z
najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú

aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve
preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie
exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní

vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného
poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých
druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa,
podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať aj na to, že aj nie každý prípadne zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa

totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila,
že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a
faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konanípostupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom
na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I.
ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia v lehote necelých 12 mesiacov po doručení
žiadosti , nebolo možné považovať za zbytočné prieťahy.

Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného
rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonnérozhodnutiepodľa§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.Zodpovednosťzaškoduznesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.

2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol domáhať len podľa §
5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu ako
nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa však nestalo.

Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému

postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .

Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.
1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu, resp.

zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však okresný súd ani
odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny

proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedenánámietkanavrhovateľajenedôvodná.Vovecibolonariadenépojednávanianadeň11.03.2015.
Predvolanie na pojednávanie prevzal jeho právny zástupca dňa 14.01.2015. Písomné vyjadrenie

odporcu súdu doručené nebolo. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na
prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal oveľa väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť
pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to
vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie uviedol,okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa. Okresný súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti

riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola
prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť

vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva.Možnosťprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka(zástupcu)trebaposudzovaťvždyvzhľadomna
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje
inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý

dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale môže žiadosť o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania zo dňa 05.03.2015 sa za dôvod pre zrušenie

pojednávania (aj pre odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom
vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s
uznesením krajského súdu o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci. Žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej
republiky. Následne doručeným podaním žiadal tiež prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia

o prejudiciálnych otázkach v konaní pred OS Prešov č.k. 7C 6/2010. Súd prvého stupňa uznesením zo
dňa 11. 03. 2015, č.k. 22C/331/2012-111 obidva návrhy na prerušenie konania zamietol. Odvolací súdu
uznesením pod č.k. 6Co 474/2015 toto potvrdil z dôvodu, že zhodne so súdom prvého stupňa dospel
k záveru, že v prejednávanom prípade, nie sú dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie
konania podľa 109 ods. 1 písm. b), preto ani prípadné prebiehajúce konanie o ústavnej sťažnosti,

týkajúcej sa uznesenia Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 6NcC/185/2012-12 nemôže byť zákonným
dôvodom na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.. Naviac, odvolací súd z úradnej
činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol uznesením č.k. .
I. ÚS 250/2013 zo dňa 30.04.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (zákon o ústavnom súde), čím nielenže pominuli, ale ani v čase podania návrhu na prerušenie
konania neexistovali skutkové okolnosti od ktorých odvodzuje navrhovateľ dôvodnosť svojich návrhov
na prerušenie konania, opodstatnenosť ktorých odvodzuje od ním podanej ústavnej sťažnosti.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu zodpovedania prejudiciálnych
otázok ktorý súd prvého stupňa rovnako zamietol , aj v tomto smere odvolací súd považoval
rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne. Okresný súd Prešov uznesením č. k. 7C/6/2010-269
zo dňa 07.10.2013 rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o
prejudiciálnych otázkach. Proti uzneseniu bolo podané odvolanie, o ktorom Krajský súd Prešov rozhodol

dňa 22.12.2014 č.k. 12Co/127/2013-290 tak, že zrušil predmetné uznesenie Okresného súdu Prešov
a vrátil vec na ďalšie konanie z dôvodu zistenia, že neexistuje rozhodnutie uvedeného súdu o tom,
že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie v konkrétnej prejudiciálnej otázke, pričom úvahy
Okresného súdu Prešov o predložení prejudiciálnej otázky zostali len jeho úvahami, pričom konkrétne
rozhodnutie o tom ,že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej

otázke, resp. že už naformuloval otázky a tieto predložil súdnemu dvoru, nebolo preukázané, z
ktorého dôvodu nie je ani zákonný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p..
V odôvodnení tiež uviedol, že pokiaľ súd prvého stupňa neurobil prvý krok v tom, že sa rozhodol
požiadať Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie v konkrétnej predbežnej otázke, nie jejasné, aké predbežné otázky vôbec súdnemu dvoru položené budú, pričom rozhodnutie o ich položení
musí predchádzať prerušeniu konania. Z úradnej činnosti odvolací súd zistil, že OS Prešov následne
uznesením pod č.k. 7C 6/2010-316 zo dňa 12.3.2015, právoplatným dňa 30.04.2015 rozhodol o položení

prejudiciálnych otázok v uvedenom konaní a zároveň konanie prerušil do rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ o týchto otázkach. V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti aj
návrhu na prerušenie konania z dôvodu predloženia vyššie uvedených prejudiciálnych otázok SD EÚ,
napriek tomu, že aktuálne mu už boli preukázateľne predložené, pretože vyriešenie otázok porušenia
komunitárneho práva v rámci iniciovaného konania na Súdnom dvore Európskej únie, v dôsledku

čoho bolo prerušené konanie vedené pred Okresným súdom Prešov pod č.k. 7C/6/2010, vzhľadom
na znenie položených prejudiciálnych otázok, nie je objektívne spôsobilé mať vplyv na rozhodnutie
vo veci samej v predmetnom konaní. Proti navrhovateľke, ktorá sa v predmetnom konaní náhrady
škody domáha, bolo v exekučnom konaní vymožené plnenie na podklade neprijateľnej rozhodcovskej
doložky a pred Európskym súdnym dvorom má byť zodpovedané, či vzhľadom na absolútnu nečinnosť
navrhovateľky a nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy ide o také závažné porušenie

komunitárneho práva, ktoré by bolo spôsobilé privodiť na jej strane právo na náhradu škody, prípadne
bezdôvodné obohatenie a založiť zodpovednosť odporcu 1/ za vznik takejto škody. V tomto konaní,
ktoré navrhovateľ žiada prerušiť, však tento uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá podľa
jeho tvrdenia mu mala vzniknúť nesprávnym úradných postupom exekučného súdu spočívajúceho v
tom,žeojehožiadostinavydaniepovereniabolorozhodnuté pouplynutízákonomstanovenej15dňovej

lehoty. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, teda zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok,
iniciovaných v rámci prebiehajúceho konania pred OS Prešov pod č.k. 7C/6/2010, nie je spôsobilým
dôvodom na fakultatívne prerušenie konania v preskúmavanej veci podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
ktorého sa domáha navrhovateľ. Odvolací súd zároveň dodáva, že preskúmaním veci nezistil ani
dôvod na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 O.s.p., a to pre neexistenciu skutočností,

spôsobilých mať za následok takýto postup súdu.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že procesné práva účastníka nie sú samoúčelné. Procesné práva
súvisia s všeobecným chápaním základného práva na súdnu ochranu, ktorá sa prejavuje vo vyjadrení
účelu O.s.p., ktorým podľa § 1 je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na dodržiavanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam
inýchosôb.Podľanázoruodvolaciehosúduuplatnenýnávrhnavrhovateľavdanejveci,akoajvmnohých
analogických prípadoch v rámci celej republiky, ako aj opakovane podávané návrhy na prerušenie
konania z dôvodov, ktoré neexistujú už v čase ich podaní, možno považovať za zneužívanie práva, jeho
šikanóznyvýkon,ktorýsaprejavujeajvprocesnýchobštrukciáchvuvádzanýchkonaniach,odďaľujúcich

rozhodnutia vo veci samej. Odvolaciu námietku navrhovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom
postupom súdu prvého stupňa tak vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní

bezdôvodne vzdal.

Odvolací súd sa taktiež zaoberal tvrdením navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané
vylúčenýmsudcom.Vustanovení §14 O.s.p.súupravenépodmienky,ktorýchsplneniemázanásledok,
že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne

obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.
a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby
bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého
rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).

Predpokladom skutočného uplatnenia zásady rovnosti účastníkov v konaní a zaistenie záruk správneho
a spravodlivého procesu je, aby v konaní konal a rozhodoval sudca nezaujatý, ktorý nie je v žiadnomosobnom vzťahu k účastníkom, k jeho zástupcom a ktorý nie je v žiadnom smere zainteresovaný na
výsledku konania.

Podľa ust. § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkov alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. I
keď zákon v citovanom zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania
veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o
ich nezaujatosti (viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých

spravodlivosť nielen že musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná) nemožno
prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej
ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Z vyššie uvedeného vychádza judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva
subjektívnehľadiskonestrannostisudcu,ktorézahrňujeosobnépresvedčenieasprávaniesudcuvoveci,
ahľadiskoobjektívne,založenénaexistenciidostatočnýchzárukprevylúčenieakýchkoľvekpochybností
o zaujatosti sudcu. K vylúčeniu sudcov z prejednávania a rozhodovania veci môže preto dôjsť len vtedy,

keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní
nezávisle a nestranne rozhodovať.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že zákonná sudkyňa ktorej bola prejednávaná vec od
začiatku konania pridelená na prejednanie a rozhodnutie nebola uznesením Krajského súdu č.k.

6NcC/185/2012-12 zo dňa 19. októbra 2012 vylúčená z prejednávania a rozhodnutia danej veci. V
dôsledku následného prerozdelenia spisov, bol následne Pokynom č. 21/13-II. Spr. 214/2013 spis
pridelený dňa 14.2.2013 na prejednanie a rozhodnutie veci sudkyni JUDr. Q. P., ktorá ako zákonný sudca
o návrhoch na prerušenie konania rozhodla.

Zákonná sudkyňa JUDr. Q. P., ktorej bola vec pridelená dňa 14.02.2013 nebola sudcom Okresného
súdu Trenčín ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci ani v čase rozhodovania o
námietke zaujatosti odvolacím súdom a teda logicky ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v
exekučnej veci vedenej pod č.k. 61Er 982/2010, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky
v predmetnom konaní. Skutočnosť, že v exekučnej veci nerozhodovala ako zákonný sudca, vyplýva aj

z jej vyjadrenia, kde súčasne uvádza, že vo veci sa necíti byť zaujatá.

V danej veci navrhovateľ zaujatosť odvodzuje zo skutočnosti, že sám prvostupňový súd ako štátny
orgán bol škodcom v spore medzi navrhovateľom a štátom a tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcu
tohto súdu rozhodoval predmetný spor, v čom vidí zaujatosť sudcu vzhľadom na jeho pomer k veci a

k účastníkom konania.

Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu
sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je v prípade, keď sudca by bol sám účastníkom konania, na
strane navrhovateľa alebo na strane odporcu, alebo v prípade, že by rozhodnutím súdu mohol byť

priamodotknutýnasvojichprávach.Vylúčenýjetiež sudca,ktorýzískalovecipoznatkyinýmspôsobom,
než z dokazovania pri prejednávaní veci. Sudcov pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže
byť založený predovšetkým na príbuzenskom, či inom obdobnom vzťahu. Do úvahy prichádza i vzťah
ekonomickej závislosti napr. v súvislosti s vedeckou, pedagogickou, či inou publikačnou činnosťou
sudcu, v súvislosti so správou vlastného majetku a podobne.

Samotná skutočnosť, že súd prejednáva vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tohto súdu v inej veci, hypotézu právnej normy
ustanovenia§14ods.1O.s.p.nenapĺňa.Vtejtosúvislostikrajskýsúduvádza,žepodľačlánku144ods.1
Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní

ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Vymenovaním
za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú
vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Práve osobitnosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi
konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa štátu,s ktorým tento vzťah po dobu výkonu svojej sudcovskej funkcie má, ako aj veciach týkajúcich sa súdu,
na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné
všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Rozhoduje

nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom(§2ods.2zákonač.385/2000Z.z.).Nezávislosťsudcujenevyhnutnévidieťajakonezávislosť
v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).
Takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť. Len sama
skutočnosť, že sudca vykonáva svoju činnosť na služobnom úrade, z ktorého nesprávneho úradného

postupu navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok, nemôže bez ďalšieho aj vzhľadom na objektívne hľadisko
vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci zakladajúci pochybnosti o jeho nezaujatosti
by za daných okolností v tomto konaní mohol byť naplnený vtedy, ak by mal ten istý sudca prejednať
žalobu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená jeho vlastným
postupom v posudzovanom konaní, poprípade postupom iného sudcu či sudkyne, ku ktorým by bol
zákonný sudca vo vzťahu osoby blízkej. Existencia takýchto okolností zistená nebola.

Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany navrhovateľa dospel
k záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v zmysle §
14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a
účastníkom konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti

predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov
navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti o jej nezaujatosti, nemôžu byť ani úvahy navrhovateľa založené
na skutočnosti, že prvostupňový súd svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)
zapríčinil vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič
o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že

by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil
uplatnenúodvolaciunámietkunavrhovateľaakonedôvodnú.Zároveňdotknutýzáveronevylúčenísudcu
rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z
31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu s predvolaním na pojednávanie
ktoré riadne prevzal dňa 14.01.2015. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa,
ako bolo už vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému

stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou
tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu
a pod..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.