Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 28, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/512/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213002
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412213002.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a
členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.
9C/110/2012 - 95 zo dňa 28. 07. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 23. 07. 2014
zamietol. Súd žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a nemajetkovú ujmu zamietol. O trovách konaniach rozhodol tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd pred rozhodnutím vo veci samej skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania
na základe návrhu žalobcu zo dňa 23. 07. 2014, ktorý súdu doručil vo všetkých horeuvedených veciach
dňa 23. 07. 2014, a to do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti žalobcu pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd. Okresný
súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že podanie ústavnej sťažnosti aj v
prípade, ak by žalobca preukázal podanie sťažnosti na ústavný súd doručením proti rozhodnutiu súdu
o vylúčení sudcov okresného súdu, nie je takým dôvodom, ktorý by zakladal či už obligatórnu povinnosť
súdu konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. alebo fakultatívnu možnosť prerušenia konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Vylúčenie sudcu okresného súdu nie je prejudiciálnou otázkou a o
námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom bolo rozhodnuté nadriadeným súdom. Vedenie konania
o ústavnej sťažnosti nie je dôvodom na prerušenie konania, pretože o námietke zaujatosti už bolo
právoplatne rozhodnuté; dospel k názoru, že nie je daný žiadny zákonný dôvod na prerušenie konania,
a preto návrh na prerušenie konania zamietol.

Vo veci samej z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 5Er/923/2010 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na
začatie exekúcie voči povinným na podklade exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava. V konaní sp. zn. 5Er/923/2010 bola súdu doručená
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 23. 09. 2010, súd dňa 28. 01.

2011 uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Prvostupňový súd dospel
k záveru, že v exekučnom konaní nebolo postupované v rozpore s Exekučným poriadkom, nemožno
konštatovať, že exekučné konanie vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. za situácie, že prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu,
a to nesprávny úradný postup, nebol v exekučnom konaní zistený, nedošlo k vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Keďže nebol splnený primárny predpoklad pre založenie zodpovednosti za škodu, a to nesprávny
úradný postup, súd i z dôvodu hospodárnosti ďalšieho konania v prejednávanej veci ďalšie dokazovanie
nevykonával a rozhodol tak, že návrh ako nedôvodný zamietol. Poukázal na to, že pri posudzovaní
žiadosti o udelenie poverenia je súd zo zákona povinný skúmať exekučný titul a v prípade zistenia
rozporu so zákonom, návrh exekútora na vydanie poverenia zamietnuť. Takéto konanie súdu si vyžaduje
širší časový priestor na preskúmanie exekučného titulu, a to z pohľadu aplikácie spotrebiteľského práva
a následného posúdenia zákonnosti vedenej exekúcie na podklade konkrétneho exekučného titulu. Po
oboznámení sa s pripojeným exekučným spisom mal prvostupňový súd za to, že súd konal vo veci
bez akýchkoľvek zbytočných prieťahov, konal priebežne. V postupe súdu nevzhliadol žiadne prieťahy,
ktoré by bolo možné posúdiť ako jeho nesprávny úradný postup. Poukázal na to, že ústavný súd vo
viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že lehota 15 dní neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (napr. rozhodnutie II.ÚS
245/2013, II.ÚS 112/2013). Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca ako oprávnený v exekučných
konaniach podával v rovnakom čase hromadné návrhy a zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní
a vzhľadom k tomu musel počítať i s určitým technicko-administratívnym zdržaním. Vzhľadom na to, že
dospel k názoru, že nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nie je dôvodný z dôvodu, že
exekučný súd neporušil práva navrhovateľa, nie je potrebné vyhodnocovať aj predpoklady na určenie
výšky nemajetkovej ujmy, takýmito predpokladmi by sa súd zaoberal iba v prípade, ak by náhradu
nemajetkovej ujmy priznal a odôvodňoval by jej výšku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, hoci
žalovaný mal vo veci plný úspech, v spojení s konaním mu trovy konania nevznikli, preto súd rozhodol
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom strany musia
mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň
musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté, nakoľko pred
vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu, toto mu bolo
doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol oboznámený
so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však
v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že konaním súdu
mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 357/09). Žalobca v konaní uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému vec bola
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie, okresný súd
preto nemal vec meritórne prejednať. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania, vydaním meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o prerušení
konania zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju

ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka. Podľa žalobcu súd ignoroval všetky
tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, urgencií, publikačné údaje spojené s
vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. Namietal, že z odôvodnenia rozsudku
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca ďalej v
odvolaní uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník. Poukázal na to, že pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu. Namietal, že žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného
súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je vyčerpávajúce,
zrozumiteľné, jasné a presvedčivé, námietky žalovaného uvedeného v odvolaní odvolací súd
nepovažuje za dôvodné a prijateľné.

K rozhodnutiu okresného súdu, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania odvolací súd
uvádza, že sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť žalobu, ktorou sa žalobca domáha
náhrady škody, ktorá by mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, na ktorom
sudca vykonáva súdnictvo nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/43/2013). Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov,
pričom svoj nárok odvodzuje od postupu toho ktorého okresného súdu. Ústavný súd sťažnosti žalobcu
odmietol pre nedostatok právomoci prerokovať a rozhodnúť takúto vec (napr. sp. zn. I.ÚS 89/2013, I.ÚS
92/2013) s odôvodnením, že okolnosť, že o veci napriek rozhodnutiu nadriadeného súdu rozhoduje
sudca, ktorý by mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z jej prejednávania vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa O. s. p. a ústavný
súd nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľa, že vo veci rozhodol nezákonný sudca. Za takejto
situácie odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, ktorým
sa žalobca domáha prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd
považuje za vecne správne. O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom v žalobe na začatie konania
rozhodol nadriadený súd, a to Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 3NcC/342/2012 zo dňa 19. 10. 2012, ktorým uznesením sudca Okresného súdu Žiar nad
Hronom A.. P. N., ktorému vec bola pôvodne pridelená elektronickými prostriedkami na rozhodnutie, bol

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp.
zn. 9C/110/2012. Sudkyňa Okresného súdu Žiar nad Hronom A.. A. E. vyššie uvedeným uznesením
nariadeného súdu z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená nebola. Po vylúčení sudcu A.. N. bola
vec elektronickými prostriedkami náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni
A.. A. E., ktorá z prejednávania veci vylúčená nadriadeným súdom nebola. Uznesenie nadriadeného
súdu bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 31. 05. 2013. Sudkyňa A.. E. nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania vecí, nakoľko nebola zákonnou sudkyňou v exekučných veciach,
v ktorých konaniach mala byť postupom súdu žalobcovi spôsobená škoda z dôvodu nesprávneho
úradného postupu. Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie
základného práva zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, otázku či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda nie ústavný
súd v konaní o sťažnosti žalobcu, na čo odvolací súd už poukázal vyššie. Okresný súd teda dospel k
správnemu názoru, že neexistoval dôvod na prerušenie konania.

K podanému odvolaniu odvolací súd ďalej uvádza:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil. Nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že okresný súd
porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a to z dôvodov, že žalobca mal možnosť oboznámiť
sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť
súdne konanie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným
vyjadrením žalovaného k návrhu, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu zistil, že okresný súd vo
veci nariadil pojednávanie na deň 28. 07. 2014, na toto pojednávanie bol s dostatočným časovým
predstihom predvolaný žalobca, právny zástupca žalobcu, ako aj žalovaný, pričom písomné vyjadrenie
žalovaného súd doručil právnemu zástupcovi žalobcu spolu s predvolaním na pojednávanie, ktoré
prevzal právny zástupca žalobcu dňa 23. 06. 2014. Vzhľadom na to, že žalobca a jeho právny zástupca
boli na pojednávanie riadne predvolaní, na pojednávanie sa bez náležitého ospravedlnenia nedostavili,
nemožno považovať postup prvostupňového súdu, ktorý vo veci konal a aj rozhodol na pojednávaní dňa
28. 07. 2014, za nesprávny.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 28. 07. 2014, účastníci na
toto pojednávanie boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný
a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil, len podaním zo dňa
23. 07. 2013 súd požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestranného súdu a sudcu, ktorým podaním zároveň žiadal súd o prerušenie konania až do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Keďže
žalobca sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil a ani neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý
sa pojednávania zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho
právneho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bez ohľadu na to, že žalobca podal návrh na zrušenie
nariadeného pojednávania a návrh na prerušenie konania. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou
žalobcu na súdne pojednávanie sa dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť
prejednanie veci bez jeho prítomnosti na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný
považované za postup súdu, ktorým by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania,
oboznámiť sa s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať
pred súdom. Práve zo správania sa žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania
spočívajúca v marení postupu súdu prejednať vec v primeranej lehote bez prieťahov. Napriek tomu,
že na pojednávanie sa nedostavil ani žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a
zároveň uviedol, že nežiada o odročenie pojednávania okresnému súdu nič nebránilo, aby vec v zmysle
§ 101 ods. 2 O. s. p. prejednal.

Vzhľadom na to, podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd dôvodne zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania s tým, že súčasne žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces, odvolací súd prejednal následne i rozhodnutie
okresného súdu vo veci samej. Žalobca v návrhoch na začatie konanie tvrdil, že okresný súd rozhodol
o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Odvolací súd súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení,
že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15-
dňovej lehoty. Súdna prax sa ustálila v závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V preskúmavanej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdu doručená dňa 23. 09. 2010, pričom exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zo dňa 28. 01. 2011 č. k. 5Er/923/2010 - 8 zamietol, toto uznesenie
bolo v primeranej lehote doručované súdnemu exekútorovi ako aj účastníkom exekučného konania
a nadobudlo právoplatnosť dňom 19. 02. 2011. Uvedený postup a obdobie nemožno považovať
za nesprávny úradný postup, za vznik prieťahov v súdnom konaní a je plne odôvodnený potrebou
skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Odvolací súd uvádza,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom (čo je
odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti), je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia
lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti; odvolací súd v tomto smere poukazuje na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 a II.ÚS/245/2012.

Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, je
zodpovednosť objektívna, bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi
vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného
súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.
Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve nesprávny
úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom
č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom. Ak prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za
škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, naopak vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že okresný súd postupoval v súlade so zákonom a nebolo zistené, že by okresný súd
rozhodoval vo veci so zbytočnými prieťahmi, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom, nebol teda zistený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti, a preto okresný
súd sa dôvodne nezaoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti, a teda existenciou škody
a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou. Odvolací súd
ďalej poukazuje na to, že navrhovateľ však nepreukázal ani ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti,
a teda existenciu samotnej škody, ktorá by mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom, ako
aj príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou vzniknutou škodou, čo však
žalobca v konaní nepreukázal. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa neho nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a majetkovou
ujmou, nemožno v tomto smere okresnému súdu nič vytknúť vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní
nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú pri výkonnej moci, a to nesprávny úradný postup exekučného súdu. V súlade so zásadou
hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním
uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy (čo správne v odôvodnení uviedol aj prvostupňový súd).
Táto skutočnosť nespôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca v odvolaní
namietal, že hodlal predložiť v konaní pred súdom dôkazy, a to aj znalecký posudok na preukázanie
výšky škody, odvolací súd konštatuje, že vzhľadom k tomu, že žalobca bol na pojednávanie riadne
predvolaný, nič nebránilo žalobcovi takýto dôkaz súdu predložiť do rozhodnutia vo veci samej; je zrejmé,

že vzhľadom na to, že žalobca už v žalobe samej vyčíslil výšku škody, nepochybne už pri podaní žaloby
musel disponovať dôkazmi preukazujúcimi výšku škody.

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2, 3
O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z
ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie
§ 151 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.