Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. júl 2015

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/129/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218211
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Matulák

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2015:3812218211.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Róbertom Matulákom v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s.r.o., Bratislava, Gröslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Návrh navrhovateľa vo veci samej z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125 eur z titulu majetkovej
škody a sumy 495 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie poverenia
v exekučnom konaní EX 9681/2009 - povinná T. P., nar. XX.X. XXXX (v návrhu na začatie konania
je uvedený nesprávny dátum narodenia povinnej 9.3. 1976) v zákonom stanovenej lehote. Uviedol, že
napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si
takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodolaždňa29.3.2010rozhodnutímopoverení,pričomomeškaniepredstavujeviacako9mesiacov.

K rozhodnutiu súdu vo veci teda došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Navrhovateľ si uplatnil
nárok na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a táto mu mala vzniknúť ako škoda predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky v období,
ktoré zbytočne plynulo medzi doručením žiadosti a rozhodnutím o nej. Ďalej uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 495 eur, pretože márnym plynutím času bol vystavený riziku zániku
povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku vzniku insolvencii
povinného. Výšku nemajetkovej ujmy určil podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu, t.j. vo výške 660

eur za rok, čo predstavuje 55 eur za mesiac omeškania.

V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti, súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza Krajskému súdu v Trenčíne. Uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 6NcC/414/2012-16 zo dňa 2.11.2012 bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Valéria Píšová
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 8C/129/2012.Ďalším uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6NcC/2/2013-24 zo dňa 16.1. 2013 bolo rozhodnuté
(po odchode JUDr. Píšovej do dôchodku), že sudca JUDr. Róbert Matulák, ktorému predmetná právna
vec bola pridelená rozvrhom práce, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania uvedenej veci.

Odporca písomným vyjadrením zo dňa 14.5.2013 zaujal stanovisko k návrhu navrhovateľa. Poukázal
na zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Je nepravdivé a klamlivé tvrdenie,
že navrhovateľ nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaní, pretože v
týchto konaniach bol účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo

jedným z dôvodov, pre ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho
ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody,
pretože si navrhovateľ uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, na
druhej strane i z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ neuvádza kroky,
ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní, neuvádza či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy
predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v konaní o náhradu škody

nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc má iba predseda súdu
alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené odporcovi prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých bola obsiahnutá aj žiadosť vo veci, ktorá
je predmetom tohto konania. Návrh na súd pritom navrhovateľ podal už dňa 28.9. 2012, teda pred
uplynutím 6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Ide preto o predčasne uplatnený nárok na súde. Navrhovateľ pritom
napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil, neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel
o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie

práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným a podobne. Odporca preto
ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za
predbežne prerokovaný.

Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uvádza stanovisko k rozhodnutiu o poverení exekútora po 15-
dňovej lehote. Podľa jeho názoru súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je

výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto
15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titulevoveciach,vktorýchbolažiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciepodanápo1.6.2011.
I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo

skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú
právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv. Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu
škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované

predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom, keď uviedol, že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k
uplynutiu 15 - dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri
roky pred dňom kedy boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku), vznáša námietku
premlčania.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Poukázal na to, že navrhovateľ vyčíslil
uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych
výdajoch funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca
a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Podľa jeho názoru uvedenú paušalizáciu vecných nákladov

nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech a preto
nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Odporca tiež poukázal na to,
že navrhovateľ je spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi a k svojej činnosti potrebuje a
využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Akákoľvek výška nákladovprevádzkovania na správu informačného systému vznikala navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie odporca považuje za účelové. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal
odporca na to, že vychádzať z paušálnej sumy 660 eur je nesprávnou úvahou, pretože i Ústavný

súd SR vychádza vždy z okolností jednotlivého prípadu, predovšetkým z významu sporu pre žalobcu.
Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal
možnosť zjednať prípadnú nápravu. Nie je možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba
a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im

priamo nevzniká žiadna škoda. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo
k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa.
Navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie /k uvedenému odporca pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D /2010/1360/, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv

spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca
preto považuje konanie navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže škoda mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
činnosti, pričom aj súdna moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na

vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a
podobne, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom
na charakteristiku príčinnej súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom
škody alebo nemajetkovej ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného
súdu nevznikla. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie

náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada
ich zamietnuť. Zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 16.9.2013 a
následne aj dňa 12.11. 2013 návrh na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania.
Návrhzdôvodniltým,žepodalnaÚstavnýsúdSlovenskejrepublikysťažnosťvočirozhodnutiuKrajského

súdu v Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania súd rozhodol uznesením č. k. 8C/129/2012-94 zo dňa 23.12. 2013 tak, že návrh navrhovateľa
na prerušenie konania sp. zn. 15C/175/2012 do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania,
pričom dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie
je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne
spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia,
ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V
predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom
zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd

Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo
veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto
skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho
základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami,

nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o
nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej
námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom (§ 16 ods. 3 O.s.p.), pričom o túto
situáciu nešlo. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 17Co/322/2014-121 zo dňa 26.3. 2014 uznesenie
prvostupňového súdu potvrdil a Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v konaní pod

sp. zn. 2 Cdo 289/2014 uznesením zo dňa 27.5. 2015 odmietol.Podaním zo dňa 17.7. 2015 opätovne navrhol navrhovateľ zrušiť nariadený termín pojednávania dňa
23.7. 2015 a prerušiť konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach,
ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky v konaní o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie prebiehajúcom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Ide o tieto otázky: 1. Môže vzniknúť zodpovednosť
členského štátu za porušenie komunitárneho práva predtým, ako účastník konania využije všetky právne
prostriedky patriace mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia;
vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred

samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať
vydanie bezdôvodného obohatenia? 2. V prípade, že áno, je dostatočne jasným a závažným porušením
komunitárneho práva konanie orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä
vzhľadom na jej absolútnu nečinnosť a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov
nápravy umožnených právom členského štátu? 3. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné
porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať

členský štát; možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným
obohatením? 4. Má vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred
náhradou škody? Vzhľadom na to, že súd o tomto návrhu musí rozhodnúť písomným uznesením, proti
ktorému je prípustné odvolanie, je zrejmé, že nariadené pojednávanie musí byť odročené. Súčasne
navrhovateľnavrhol,abysúdkonanieprerušildoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci
nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

Súd zamietol návrh na prerušenie konania v rozhodnutí vo veci samej bez odročenia pojednávania,
na pojednávaní dňa 23.7. 2015, na ktoré boli všetci účastníci riadne predvolaní, pretože aj bez

predchádzajúceho rozhodnutia o prejudiciálnej otázke v inom súdnom konaní bolo možné o návrhu
navrhovateľa rozhodnúť, pretože odpovede na otázky, ktoré v konaní vedenom pred Okresným súdom
Prešov sp. zn. 7C 6/2010 majú byť položené Súdnemu dvoru Európskej únie, pre konanie sp. zn.
8C/129/2012 nemajú význam pričom o neprerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika,

zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o náhradu škody pre porušenie
práva Európskej únie prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 už tunajší súd
opakovane v iných právnych veciach rozhodol, skutočnosť ktorá bola navrhovateľovi dobre známa.
O návrhu na prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti už súd v tomto konaní raz
rozhodol. V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje na to, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa

§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len rozhodnutie o takej
skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej

sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení
zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti
navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z
prejednávania a rozhodovania vo veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie

vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie
navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so
začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva

len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom (§ 16 ods.
3 O.s.p.), pričom o túto situáciu nešlo. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vydané pod sp. zn. 3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd v obdobnej
veci navrhovateľa proti odporcovi o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy (vec vedená na OS
Bratislava II) v súvislosti s námietkou navrhovateľa, že už pri vyrubovaní súdneho poplatku rozhodoval

vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca máprejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo. Z
vyššie uvedených dôvodov súd návrhy navrhovateľa o prerušenie konania zamietol.

Navrhovateľ ani odporca sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu nedostavili,

svoju neúčasť ospravedlnil len navrhovateľ. Pretože súd nezistil dôvody pre odročenie pojednávania, za
splneniapodmienokust.§101ods.2Občianskehosúdnehoporiadkuvovecipojednávalvneprítomnosti
účastníkov konania a vykonal dokazovanie oboznámením pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn.
15Er/2244/2009, oboznámením písomných vyjadrení účastníkov konania ako aj oboznámením obsahu
ostatného spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Z obsahu spisu tunajšieho súdu sp. zn. 15Er/2244/2009, EX/9681/2009 - oprávnený Pohotovosť, s.r.o.,

povinný T. P., súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 28.10. 2009. Súd uznesením č. k. 15 Er/2244/2009-17 zo dňa 25.3. 2010 v časti o vymoženie
istiny - poplatkov vo výške 512,51 eur, v časti úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy
956,67 eur od 22.12. 2008 do zaplatenia, v časti trov konania (rozhodcovského) vo výške 232,60 eur a
v časti trov exekúcie oprávneného vo výške 67,54 eur návrh zamietol. Vo vyššie uvedenom uznesení

tunajší súd podrobne, na 11 stranách zdôvodnil, z akého dôvodu návrh sčasti zamietol. Poukázal na
to, že medzi oprávneným a povinným (exekučné konanie) bol uzavretý spotrebiteľský zmluvný vzťah,
pričom zmluva o úvere obsahuje celý rad ustanovení a sankcií, ktoré hrubým spôsobom porušujú
rovnováhu zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda obsahuje neprimerané zmluvné podmienky.
Vyššie uvedené uznesenie Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 4CoE/306/2010-44 zo dňa 30.7.

2010 potvrdil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.10. 2010. Ďalšími uzneseniami zo dňa
11.4. 2012 súd exekučné konanie v časti o vymoženie istiny - poplatkov vo výške 512,51 eur, v časti
úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 956,67 eur od 22.12. 2008 do zaplatenia, v časti
trov konania (rozhodcovského) vo výške 232,60 eur a v časti trov exekúcie oprávneného vo výške
67,54 eur zastavil (č. k. 15Er/2244/2009-49) a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil

(č. k. 15Er/2244/2009-50), majúc za to, že existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť
základom právomoci rozhodcovského súdu. Uznesením č. k. 16CoE/86/2012-76 zo dňa 31.1. 2013
Krajský súd v Trenčíne návrh oprávneného z exekúcie na prerušenie konania zamietol a uznesenie
okresného súdu, ktorým exekúciu vyhlásil za neplatnú a túto zastavil, potvrdil. Okresný súd Prievidza
dňa 29.3. 2010 vydal vo veci sp. zn. 15Er/2244/2009, EX/9681/2009 poverenie na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému.

Navrhovateľ si podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu, ktorý spočíva v tom, že o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnej T. P. (EX 9681/2009) súd rozhodol po uplynutí zákonom
stanovenej doby.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného

postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní EX/9681/2009, ktoré je na tunajšom súde
vedené pod sp. zn. 15Er/2244/2009. Svoj nárok odvodzoval od toho, že v tejto veci bolo rozhodnuté
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po zákonom stanovenej lehote, pričom
omeškanie malo trvať viac ako 9 mesiacov. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že tvrdenia
navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 28.10. 2009 a tunajší súd o žiadosti rozhodol dňa 29.3. 2010,
teda po piatich mesiacoch.

Nárokynavrhovateľanazaplateniemajetkovejškodyanemajetkovejujmypovažovalsúdzanedôvodné.
Pri uplatnení a vyčíslení majetkovej škody vychádza navrhovateľ len z hypotetických úvah o vecných
nákladoch, pričom na preukázanie vzniku škody nepredložil súdu žiadne dôkazy. Nijako nepreukázal

ani údajne mu vzniknutú nemajetkovú ujmu, pričom jeho tvrdenia o 9 mesačnej nečinnosti súdu, z ktorej
doby pri vyčíslení nemajetkovej ujmy vychádzal, nezodpovedali realite. Súd v rámci svojich možností
v exekučnej veci priebežne konal a poverenie exekútorovi vydal bezprostredne po predchádzajúcom
rozhodnutí uznesením č. k. 15 Er/2244/2009-17 zo dňa 25.3. 2010, ktorým v časti o vymoženie istiny
- poplatkov vo výške 512,51 eur, v časti úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 956,67

eur od 22.12. 2008 do zaplatenia, v časti trov konania (rozhodcovského) vo výške 232,60 eur a v časti
trov exekúcie oprávneného vo výške 67,54 eur návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol.
Vo vyššie uvedenom uznesení tunajší súd podrobne, na 11 stranách zdôvodnil, z akého dôvodu návrh
sčasti zamietol. Poukázal na to, že medzi oprávneným a povinným (exekučné konanie) bol uzavretý
spotrebiteľský zmluvný vzťah, pričom zmluva o úvere obsahuje celý rad ustanovení a sankcií, ktoré

hrubým spôsobom porušujú rovnováhu zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda obsahuje
neprimerané zmluvné podmienky.Vychádzajúc z týchto skutkových okolností nemožno v postupe súdu vo vyššie uvedenej veci vidieť
nesprávny úradný postup. Po doručení žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
nemohol vydať poverenie v zákonnej lehote, pretože bolo potrebné zisťovať, či exekučný titul nie je

v rozpore so zákonom. K tomuto nevyhnutne potreboval súd súčinnosť s oprávneným, resp. súdnym
exekútorom, pričom aj z ,množstva iných obdobných konaní vedených na tunajšom súde je preukázané,
že oprávnený neposkytol súdu základnú súčinnosť, a keďže súdny exekútor postupom podľa § 40
ods. 2 Exekučného poriadku nenavrhol zastavenie časti exekučného konania, súd musel žiadosť o
udelenie poverenia sčasti zamietnuť, keď vychádzal z obsahu rozhodcovského rozsudku, keď vo svojom

rozhodnutí podrobne uviedol, v čom vidí vady exekučného titulu. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia došlo v podstate obratom potom, čo súd posúdil dôvodnosť žiadosti o udelenie poverenia.

Súd dospel k záveru, že v postupe súdu vzhľadom na navrhovateľom predkladaný exekučný titul v
exekučnom konaní, ktorý viedol až k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k jej zastaveniu, nemožno
vidieť nesprávny úradný postup pre účely citovaného zákona. I keby dĺžka konania súdu o žiadosti o
udelenie poverenia vykazovala znaky prieťahov v konaní, predovšetkým v dobe od doručenia žiadosti

do prvého úkonu súdu, navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v
príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti vznikla. Jeho tvrdenia o majetkovej škode a
nemajetkovej ujme, resp. strate možnosti zaobstarať si iný exekučný titul považuje súd len za účelové
a ničím nepodložené tvrdenia. Vychádzajúc aj z vyššie uvedeného, súd návrh navrhovateľa považoval
za nedôvodný. Pre úplnosť súd však dodáva, že navrhovateľ pri uplatnení a vyčíslení škody vychádza

len z hypotetických úvah o vecných nákladoch, pričom na preukázanie vzniku škody neprodukoval
žiadne dôkazy. Súd doručil navrhovateľovi vyjadrenie odporcu, v ktorom odporca namietal všetky prvky
zodpovednostného vzťahu, pričom navrhovateľ zostal v konaní čo do veci samej absolútne nečinný.
Od tejto dôkaznej povinnosti navrhovateľa neodbremeňuje ani veľké množstvo podaných žalôb, ani
ťažkosti pri vyčíslení a preukázaní škody a podobne. K nárokom navrhovateľa na nemajetkovú ujmu súd

s poukazom na § 17 ods. 2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza, že svoje nároky navrhovateľ zdôvodnil
na základe nepravdivých tvrdení o počte dní omeškania súdu s rozhodovaním v konkrétnej veci, preto
jeho tvrdenia o „pocitoch členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery“ sú až absurdné. Navrhovateľ je pritom obchodnou spoločnosťou, ktorá viac rokov poskytovala
fyzickýmosobámúveryvrozporespravidlaminaochranuspotrebiteľa.Vdôsledkučinnostinavrhovateľa

ako správne poukázal aj odporca, boli praktiky navrhovateľa aj predmetom záujmu Európskej komisie a
navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky.

Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola sčasti zamietnutá s poukazom na to, že
v zamietajúcej časti rozhodcovský súd priznal plnenie v rozpore s normami spotrebiteľského práva,
resp. z neplatnej rozhodcovskej doložky. V postupe exekučného súdu vo vyššie uvedenej exekučnej

veci nie je možné ani z tohto dôvodu vidieť nesprávny úradný postup. Pokiaľ súd rozhodol o návrhu
exekútora o zamietnutie časti návrhu exekútora o udelení poverenia a potom následne exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a túto následne zastavil, nekonal nesústredene tak ako tvrdí navrhovateľ. Súd
vo viacstranovom rozhodnutí podrobne rozoberá v čom videl dôvody na nepripustenie exekúcie, keď
sa zaoberal povahou prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku v zmysle § 45 ods. 1 písm.

c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom rozsudku. Vzhľadom na zložitosť tohto posúdenia, keď
exekučný súd jednotlivo hodnotil istinu, príslušenstvo pohľadávky aj z pohľadu spotrebiteľského práva,
konal práve naopak promptne a s náležitou odbornosťou. Súdny exekútor však, disponujúc poverením
pre vymoženie istiny, mohol vykonávať kroky k vymoženiu tejto časti pohľadávky. Navrhovateľovi preto
nemohla vzniknúť žiadna škoda a ani nemajetková ujma v príčinnej súvislosti s postupom súdu v danom

exekučnom konaní, pretože uplatnené náklady na správu pohľadávky, udržanie a správu informačného
systému a na spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním v sume 125 eur vznikli /ak vôbec vznikli/ oprávnenému i pri čiastočnom vymáhaní
pohľadávky. Navrhovateľ teda nepreukázal, že by v príčinnej súvislosti s prípadným oneskoreným
rozhodnutím súdu mu súd spôsobil škodu z titulu týchto výdavkov, pretože z exekučného spisu vôbec

nevyplýva, že by oprávnený smerom k súdu do rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
vôbec konal. I keby dĺžka konania súdu o žiadosti o udelenie poverenia vykazovala znaky prieťahov v
konaní, navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti
so skorším rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia vznikla. Jeho tvrdenia o majetkovej škode a
nemajetkovej ujme, resp. strate možnosti zaobstarať si iný exekučný titul považuje súd len za účelovéa ničím nepodložené tvrdenia, pričom je zrejmé aj s poukazom na dĺžku exekučného konania, že k
vymoženiu pohľadávky oprávneného v časti istiny zrejme ani nedošlo z dôvodov na strane povinného.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011, platila uvedená právna
úpravastým,želehotanavydaniepoverenianeplatilaakišlooexekučnýtitulpodľa§41ods.2písm.c/a
d/Exekučnéhoporiadku.Súčinnosťouod1.6.2011docitovanéhoustanoveniabolazavedenálenúprava
ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v platnom znení. Novela
Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou od 1.6.2010 vypustila

zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, platného do 31.5.2011, exekučným titulom
sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej
správy k tejto novele vyplýva, že účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota

bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o
notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej
zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo
o novelu procesných ustanovení Exekučného poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v
ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu.

Následne novelou Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela
procesného charakteru neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky
konania, v ktorých súd k 1.6. 2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V zmysle uvedenej jednoznačnej právnej úpravy po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna

zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky.
Súd však zastáva názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia
odvolacích súdov a nakoniec i dôvodové správy k vyššie uvedeným zákonom, ktoré novelizovali
Exekučný poriadok. Súd prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie

exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie
litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. V tomto smere je argumentácia
navrhovateľa spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie
lehoty na vydanie poverenia, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval

začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru
súdu, vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktoromkoľvek znení,
prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípadeaksúdnezistilrozporžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,návrhunavykonanie
exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situáciu, keď súd takýto

rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú 15 -dňovú lehotu vsunúť obe procesné
situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so
zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší
proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ teda

navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučných
konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon
lehotu neupravuje.

Pokiaľideomajetkovúškodu,ktorúnavrhovateľvtejtosúvislostiuplatňujeatátomápredstavovaťúčelne

vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, pričom malo ísť o náklady na
správuprostredníctvompracovnýchvýkonovzamestnanca,naudržanieasprávuinformačnéhosystému
a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné
a podobne, považuje súd aj tento druhý zodpovednostný prvok za neopodstatnený. Vo všetkých

obdobnýchkonaniachvedenýchnatunajšomsúdesinavrhovateľuplatňovalpaušálnesumu125eurako
hmotnú materiálnu škodu. Zároveň si uplatňoval aj nemajetkovú ujmu v peniazoch z rovnakých dôvodov
ako v konaniach, kde namietal oneskorené rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, pretože
márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že dôjde k vymoženiu
pohľadávky, ďalej k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, k insolvencii povinného a najmä vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu

v zákonnej lehote mohol včas a účinne uskutočniť rad iných krokov, smerujúcich k zabezpečeniu
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá a je potrené uskutočniť náhradu exekučného titulu.

Vo všeobecnosti súd udáva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa otázkou majetkovej ujmy, ktorá
mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní zaoberal napríklad vo

veci 3Cdo 134/2003, rozsudok z 27.11.2003. Okrem iného konštatoval, že charakter majetkovej ujmy
má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením
možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia /v danej veci predajom dlžníkovej
nehnuteľnosti/,akkzmareniupredajaapoklesuhodnotyjehopohľadávkydošlovdôsledkunesprávneho
úradného postupu. V dôvodoch rozhodnutia NS SR uvádza, že reálna hodnota pohľadávky, ktorá bola

veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého
súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od
solventnostidlžníkaamožnostiuspokojeniapohľadávkyzjehomajetku.Inúhodnotumásúdompriznané
plnenie, ktoré veriteľ môže vymôcť bez problémov od bonitného dlžníka a inú hodnotu, ak dlžník má
nepatrný alebo žiadny majetok. V zmysle týchto tvrdení aj podľa názoru súdu v predmetných veciach

vznik majetkovej ujmy prichádza do úvahy len vtedy, ak by oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku
neprišiel pri zachovaní predpísaného úradného postupu. Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom
prípade stotožňovať s výškou pohľadávky, pre ktorú bol výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu
spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná
až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak.

V prejednávanej veci navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol vykonať exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky, čo bolo dôvodom zamietnutia časti žiadosti o udelenie poverenia, resp. súd
posúdil plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku ako v rozpore so zákonom podľa § 45 ods.

1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. K zamietnutiu časti žiadosti o udelenie
poverenia došlo preto výlučne z dôvodov na strane oprávneného. Skutočnosť, že oprávnený si dal
„prisúdiť“ plnenia zo zmluvy o úvere rozhodcovskému súdu a tento vydal nezákonný exekučný titul,
pretože na uvedené nemal žiadne oprávnenie v dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky, išlo o
nulitný právny akt, ktorý nikdy nemohol byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Túto skutočnosť

nemôže teraz navrhovateľ využiť vo svoj prospech. Bol to práve dôsledný postup exekučného súdu,
ktorý v tomto exekučnom konaní ale aj v ďalšom veľkom množstve exekučných konaní zamedzil
vymoženiu pohľadávky oprávneného na základe takéhoto exekučného titulu, pričom k vymoženiu takejto
pohľadávky nikdy nemohlo dôjsť. Právo veriteľa sa preto nestalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s
nesprávnymúradnýmpostupomsúdu,alevpríčinnejsúvislostistým,žeoprávnenývrozporesviacerými

zákonnými ustanoveniami navrhoval vykonať exekúciu na podklade nespôsobilého exekučného titulu,
a to napriek tomu, že by mal právo poznať, keďže vo všetkých konaniach bol právne zastúpený
advokátskou kanceláriou.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v
konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil.
Súd mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie musí obsahovať označenie účastníkov konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom
rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu
súdu, čoho sa odvolaním domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno odôvodniť

len z dôvodov podľa § 205 ods.2 O.s.p..