Rozhodnutie – Opravné prostriedky proti… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/6/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200168
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:1015200168.2

Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: J. L. D. D., Q..
XX.XX.XXXX T. J. U., Z., Z. Š. R., G. Q., Z. T. Y. T., Ž., O. R. Č.. Y. XXXXXXX Y. D. R. D. XX.XX.XXXX,
R. W. R. T. M. T. J. U., J. Č. G. Š., G., U. Č.. XXX, I. Č.. X, Č. D. XX, Z., toho času miesto pobytu U.
X, Ž., právne zastúpený Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava,
o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-306-18/PO-Ž-2014 zo dňa 19.12.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 19.12.2014 ČAS: MU-306-18/PO-Ž-2014 v časti o
neudelení azylu.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Štát n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-306-18/PO-Ž-2014 zo dňa 19.12.2014

podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa
ustanovenia § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo svojom rozhodnutí odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 14.10.2014 na základe Dublinského
dohovoru vrátený z A. na územie SR a podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa považuje za žiadateľa, nakoľko
na konanie je príslušná SR.

Bol s ním vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v Z. jeho otec za vlády Saddama
Husseina pracoval ako profesionálny vojak v hodnosti generálmajora. Po páde režimu sa neznámi ľudia
začali otcovi vyhrážať a keďže nechcel rodinu vystaviť nebezpečenstvu, rozhodol sa z U. odísť a usadiť
sa v meste J. na severe krajiny. Jeho rodina obdržala dňa 16.08.2013 výhražný list od islamistickej
skupiny G. G. G. (ďalej len „G.“), v ktorom bol jeho otec obvinený z pohanstva a bola mu vyčítaná
práca pre Z. armádu. Súčasťou listu bolo aj ultimátum, aby jeho otec do jedného týždňa opustil dom, v
opačnom prípade mal byť on, aj celá jeho rodina, usmrtení. Takéto vyhrážky boli v tom čase v U. bežné
a preto im rodina neprikladala veľkú vážnosť. Dňa 24.08.2013 však pri odchode žiadateľa z domu do
práce začali neznámi ľudia na neho z auta strieľať, no podarilo sa mu skryť v blízkom dome a útok prežil
bez zranenia. Hoci útok polícii nehlásil, táto sa o ňom dozvedela a spísala s ním o incidente zápisnicu.
Následne sa jeho rodina z obavy o vlastnú bezpečnosť presídlila v rámci U. k príbuzným a následne

všetci odišli do J., odkiaľ začiatkom októbra 2013 žiadateľ odišiel do Z. v W.. Pri pokuse nelegálne sa
dopraviť do E. bol zadržaný tureckou políciou a vrátený naspäť do Z.. Opätovne vycestoval do Z., kde
sa zdržal do 09.06.2014, kedy sa sám dobrovoľne vrátil do Z., kde sa nakontaktoval na prevádzača,
ktorý mu zaistil leteckú cestu do N.. Vo T. ho čakal iný prevádzač, v sprievode ktorého vycestoval do
A., kde požiadal o azyl. Tu sa dozvedel, že otca a jeho sestru v Z. uniesli radikálni islamisti, ktorí sa
snažia o vytvorenie islamského štátu. Na základe rozhodnutia A. imigračného úradu bol transferovaný
na Slovensko. Z uvedených dôvodov v prípade návratu do krajiny pôvodu sa obával o svoj život.

Odporca vo svojom rozhodnutí konštatoval, že pri vstupe do azylovej procedúry žiadateľ predložil
cestovný pas na meno J. L. W., ktorým sa preukázal po príchode na Slovensko a ktorý mu počas pobytu
vo A. poslala rodina z Z.. Uviedol však, že jeho skutočné meno je J. L. D. D., o čom nasvedčuje aj
Laissez Passer, vydaný A. štátnymi orgánmi, na základe občianskeho preukazu. Z fotokópie služobného
preukazu otca je zrejmé, že priezvisko po otcovi je skutočne D..

V súvislosti so žiadosťou o udelenie azylu poukázal odporca na spoločné stanovisko EÚ o
harmonizovanom prístupe k pojmu utečenec zo dňa 04.03.1996, ako aj ustanovenie § 8, § 2 písm. d/
a e/ zákona o azyle.

Z výpovede žiadateľa odporca vyvodil, že svoju žiadosť o azyl zakladá na prenasledovaní neštátnymi
aktérmi, teda príslušníkmi radikálnej skupiny G. G. G.-F. (ďalej len „G.“), ktorí kvôli otcovým aktivitám
v čase vlády Saddama Husseina útočili nielen na otca, ale aj na celú ich rodinu. Predložené dôkazné
prostriedky odporca nespochybnil a vzal ich do úvahy pri posudzovaní žiadosti. Skupina G. je Z. Š.
polovojenská skupina, ktorá vznikla odštiepením od Z. Š. milícií. V minulosti viedli boj proti koaličným
silám v krajine, nakoľko sa považujú za mudžahedínov, ktorých poslaním je so sunnitmi bojovať za sväté
záujmy. Ich záujmom nie je potlačenie islamských radikálov, bojujúcich za vytvorenie Islamského štátu
z Z., ale ich cieľom je vytvorenie štátu podľa ich predstáv a pravidiel. Migračný úrad nevylúčil, že k týmto
udalostiam skutočne mohlo dôjsť.

Odporca uviedol k objektívnym prvkom opodstatnenosti strachu v zmysle definície Ženevskej konvencie
z roku 1951, že žiadateľ, ani jeho otec, nevyvíjali žiadne politické aktivity, kvôli ktorým by sa mohli
vystaviť ohrozeniu svojej bezpečnosti. Pozícia armádneho dôstojníka otca žiadateľa síce súvisela s
vtedajším štátnym zriadením, ale v konaní nebolo ničím preukázané, že by otec alebo žiadateľ boli
nejakým spôsobom v minulosti alebo v súčasnosti politicky aktívni a kvôli svojim politickým názorom boli
prenasledovaní. Migračný úrad preto vylúčil prenasledovanie z politických dôvodov.

Ďalej sa odporca zaoberal výhražným listom, v ktorom členovia radikálnej skupiny G. označili otca
žiadateľa za osobu, ktorá opustila učenie islamu, nakoľko v čase vlády Saddama Husseina zastával
v armáde vysokú funkciu. V konaní však nebolo preukázané, že by sa otec žiadateľa v súvislosti s
postavením v armáde vzdal islamu ako štátneho náboženstva. Podľa vyjadrenia žiadateľa sám je J.
a neuviedol žiadne indície, ktoré by svedčili o tom, že by niekto z jeho rodiny bol iného náboženstva
a bol kvôli tomu prenasledovaný. Odporca preto vylúčil prenasledovanie z náboženských dôvodov.
V Z. sú síce rôzne náboženské skupiny terčom prenasledovania, predovšetkým zo strany radikálov
islamského štátu na severe krajiny, no terčom ich útokov sú hlavne kresťania a jezidi. Odporca nevylúčil,
že predmetom ich útokov sa nemôžu stať aj J., ale v prípade útokov sa jedná predovšetkým o ľudí, ktorí
sa im postavili na odpor, čo nie je prípad žiadateľa.

Vo svojom rozhodnutí sa odporca podrobne zaoberal definíciou sociálnej skupiny v zmysle § 8 zákona
o azyle. Odporca vychádzal z toho, že ak otec žiadateľa bol za vlády Saddama Husseina vojakom z
povolania, skutočne sa mohol stať terčom ich útoku, keďže Saddam Hussein sa dopúšťal násilia na
ľuďoch, hlásiacich sa k inej, ako Y. vetve islamu. Otec žiadateľa a jeho rodina mohla byť v istom zmysle
ohrozenou skupinou obyvateľstva krajiny, ale nie sociálnou skupinou v zmysle charakteristiky rozsudku
Najvyššieho súdu SR 4Sžo/KS/60/06 z 27.02.2007, ako aj rozsudku 1Sža 4/07 z 18.09.2007. Odporca
v prípade členstva otca žiadateľa v ozbrojených zložkách bývalého režimu túto skutočnosť nestotožnil
s definíciou sociálnej skupiny, pretože v jeho prípade sa nejedná o vrodenú a nemennú charakteristiku.

K záveru, že žiadateľa nemožno v pravom slova zmysle považovať za utečenca podľa Ženevskej
konvencie z roku 1951, dospel migračný úrad aj na základe toho, že v konaní nebolo preukázané, že
by mu zo strany štátnych orgánov bola odopretá vnútroštátna ochrana a že v jeho prípade nejestvovala
alternatíva vnútroštátneho presídlenia. Súd nariadil policajným zložkám sťažnosť žiadateľa urýchlene
prešetriť a potrestať vinníkov, teda štátne orgány boli ochotné zaistiť mu požadovanú ochranu, no
žiadateľ z U. odišiel a výsledok šetrenia mu nebol známy.

V konaní bolo objektívne preukázané, že žiadateľ využil alternatívu vnútroštátneho presídlenia z U.
do J., kde nebol útočníkmi viac ohrozovaný. Po dobytí mesta povstalcami sa jeho rodina presídlila
do X., ale žiadateľ z bezpečnostných dôvodov radšej z Z. odišiel. Z uvedeného odporca vyvodil, že
vnútroštátnym presídlením žiadateľ svoje problémy s útočníkmi G. vyriešil a preto dôvody, týkajúce sa
problémov s príslušníkmi G., nepovažoval za relevantné pre udelenie azylu. Odchod z J. nemožno spájať
s problémami s G., ale s dôvodmi všeobecnej nepriaznivej situácie tejto krajiny, zapríčinenej sektárskym
násilím, a to nielen na severe krajiny, ale v celom Z.. Nepriaznivá všeobecná situácia sama o sebe
nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu.

Odporca prihliadol tiež na „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951
a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov“, vydané UNHCR, v zmysle ktorých osoby, ktoré sú
donútené opustiť rodnú krajinu následkom medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených konfliktov,
sa obvykle nepovažujú za utečencov, pokiaľ tento konflikt neprechádza priamo do perzekúcie v zmysle
Dohovoru. Takým osobám je však zabezpečená ochrana podľa iných medzinárodných dokumentov, čo
Migračný úrad zohľadnil pri posudzovaní doplnkovej ochrany. Správny orgán rozhodol, že žiadateľovi je
potrebné poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR podľa § 13a zákona o azyle.

Odporca tiež uviedol, že sa vysporiadal so stanoviskom právnej zástupkyne, podľa ktorej informácie
o krajine pôvodu žiadateľa potvrdzujú jeho tvrdenia a obavy, pre ktoré bol nútený z Z. odísť a preto
podľa jej názoru sú splnené podmienky pre poskytnutie medzinárodnej ochrany v zmysle zákona o
azyle. Dostupné informácie v spisovom materiáli svedčia o nepriaznivej bezpečnostnej situácii v Z., ktorá
však sama o sebe nezakladá relevantný dôvod na udelenie azylu, no keďže v prípade nedobrovoľného
návratu do Z. by žiadateľ mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/,
odporca rozhodol, že žiadateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu v zmysle § 8 a § 10 zákona o azyle
a preto mu neudelil azyl, ale podľa § 13a zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na území SR.

Za účelom posúdenia žiadosti odporca využil informácie z databázy Migračného úradu č. p. MÚ-
ODZS-2014/00069-004 z 13.08.2014 a MÚ-ODZS-2014/00069-010 zo dňa 26.09.2014, ako aj z iných
verejne dostupných zdrojov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok - návrh, prostredníctvom pošty dňa
28.01.2015, v zákonnej lehote, prostredníctvom splnomocnenej advokátky. Namietal nedostačujúce
zistenie skutkového stavu veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť, aj nesprávne
právne posúdenie a preto navrhol napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť v časti výroku o neudelení
azylu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Návrh navrhovateľ odôvodnil tým, že jeho žiadosť je potrebné posudzovať minimálne v intenciách:

- ako osobu, ktorej je prisudzované politické presvedčenie (ako osoba v opozícii k súčasnej vláde)

- ako osobu, ktorá už čelila útokom z dôvodu stanoveným v zákone o azyle a ktorej rodina bola obeťou
únosu z politických/náboženských dôvodov

- ako osobu spadajúcu do samostatnej sociálnej skupiny

- ako príslušníka Y. vierovyznania, žijúceho v oblasti pod hrozbou útokov zo strany Š..

V návrhu navrhovateľ poukázal na to, že odporca považuje za preukázanú totožnosť navrhovateľa,
vrátane jeho pôvodu (syn vojenského hodnostára počas vlády Saddama Husseina), náboženskú
príslušnosť navrhovateľa, skutočnosť, že jeho rodina už bola predmetom útoku z dôvodov a vo forme,
ktorú možno považovať za prenasledovanie a všeobecnú bezpečnostnú situáciu v Z. vo vzťahu k
civilistom. Napriek tomu odporca mal za to, že dôvody útokov na navrhovateľa nespadali pod dôvody
uvedené v Ženevskej konvencii a súčasne, že nakoľko navrhovateľ údajne zakladá svoju žiadosť
na prenasledovaní zo strany neštátnych subjektov, nebola preukázaná skutočnosť, že štát odmietol
navrhovateľovi poskytnúť ochranu. Tieto závery označil za nesprávne.

Navrhovateľ namietal, že svoju žiadosť zakladá na prenasledovaní z dôvodu pôsobenia jeho otca v
silových zložkách počas vlády Saddama Husseina. Odporca vyvodil, že navrhovateľ zakladá svoju
žiadosť na prenasledovaní zo strany neštátnych subjektov, hoci podľa verejne dostupných správ u G. sa
jedná o najsilnejšiu organizáciu Š. milícií, ktorá vykonáva operácie na území Z. s podporou vlády a preto
je vláda zodpovedná za ich činnosť a prenasledovanie Y., pričom navrhovateľova rodina bola terčom
takéhoto prenasledovania. Uviedol, že nie je známe, prečo odporca neposudzoval útoky proti rodine
navrhovateľa ako útoky majúce svoj pôvod aj v náboženstve, keďže navrhovateľ je Y.. Oprávnenosť obáv
navrhovateľa preukazuje i fakt o unesení členov jeho rodiny. Odporca iba skonštatoval, že navrhovateľ
nie je odpadlík, čo v kontexte vzťahov medzi Y. a Š. nie je pravda. Pôsobenie otca navrhovateľa v armáde
Saddama Husseina a príslušnosť navrhovateľa k Y. nemožno od seba oddeliť a spoločne predstavujú
dôvody, prečo by navrhovateľ v prípade návratu čelil prenasledovaniu.

S ohľadom na pôsobenie otca navrhovateľa v armáde za Saddama Husseina, je podľa názoru
navrhovateľa v zmysle Príručky UNHCR, aktualizovanej k októbru 2014, je potrebné takéto osoby
považovať za osoby v postavení oponentov vlády Z. a preto by u nich malo byť zvážené poskytnutie azylu
z dôvodu im prisudzovaného politického presvedčenia. Namietal tiež, že správy, z ktorých vychádzal
odporca, sú z 13.08.2014 a 26.09.2014, takže ku dňu vydania rozhodnutia boli tri mesiace staré a v
zmysle príručiek UNHCR je potrebné získať presné a aktuálne údaje z príslušných zdrojov, napríklad od
Vysokého Komisára OSN pre utečencov a Európskeho podporného úradu pre azyl.

Rozhodnutie z uvedených dôvodov trpí vadami konania, a to:

- správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci v kontexte využitia starých informácií o krajine
pôvodu, neskúmanie postavenia Y. v oblasti, z ktorej pochádzal navrhovateľ, neskúmania postavenia
rodinných príslušníkov členov armády za režimu Saddama Husseina, neskúmania napojenia G. G. G.-F.
na vládne sily a v prípade argumentácií možnosťou presídlenia nebolo skúmané postavenie a možnosti
presídlencov.

- Správny orgán vec nesprávne právne posúdil, keď a) neposudzoval žiadosť navrhovateľa v kontexte
jeho náboženskej príslušnosti (Y.), b) neposudzoval žiadosť navrhovateľa v kontexte prisudzovaného
politického presvedčenia ako oponenta vlády, c) keď tvrdil, že navrhovateľ nemôže spadať do sociálnej
skupiny, nakoľko charakteristika sociálnej skupiny vyžaduje vrodenosť, či inú nemennosť (to, že je syn
podporovateľa Saddama Husseina je vrodené, nemenné a navrhovateľom neovplyvniteľné).

Rozhodnutie je v časti nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť

a) v časti tvrdenia na strane 4 rozhodnutia, že ľudia blízki aparátu Saddama Husseina boli terčom kritiky
a fyzických útokov, končiacich fyzickou likvidáciou, no napriek tomu navrhovateľa nemožno považovať
za príslušníka sociálnej skupiny, lebo sa nejedná o vrodenú a nemennú charakteristiku

b) vylúčenie prenasledovania z politických dôvodov, keď odporca zároveň konštatuje, že pozícia
armádneho dôstojníka súvisela s vtedajším štátnym zriadením

c) tvrdenia odporcu, že síce nevylučuje útoky na moslimov, avšak ide predovšetkým o ľudí, ktorí
sa postavili na odpor radikálnym skupinám (keď mal za preukázané a akceptoval skutočnosť, že
navrhovateľ už útokmi trpel)

d) tvrdenia odporcu na strane 5 rozhodnutia, že navrhovateľ úspešne využil alternatívu presídlenia z U.,
no následne musel opustiť krajinu pôvodu a dve osoby boli z bezpečného miesta unesené.

Odporca svojim podaním zo dňa 18.03.2015 sa písomne vyjadril k opravnému prostriedku navrhovateľa.
Považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné, nakoľko navrhovateľ počas konania
o udelenie azylu, ani v opravnom prostriedku, neuviedol také dôvody, ktoré by oprávňovali správny
orgán udeliť azyl, nakoľko absentuje odôvodnenosť navrhovateľovej obavy z prenasledovania z dôvodov
uvedených v § 8 zákona o azyle.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa odporca uviedol nasledovné:

Odporca konštatoval, že navrhovateľ uvádzal, že po páde režimu sa otcovi navrhovateľa, ktorý bol
dôstojníkom v armáde v čase režimu Saddama Husseina, začali vyhrážať neznámi ľudia a preto sa
presťahoval do mesta G. J. a v U. rodinu iba navštevoval. Dňa 16.08.2013 dostala rodina výhražný list od
islamistickej skupiny G. G. G.-F., adresovaný otcovi, v zmysle ktorého je navrhovateľov otec konvertent,
ktorý opustil učenie J. a Z. a bol dôstojníkom v období zašlého režimu a mal preto s rodinou v priebehu
týždňa opustiť dom. Dňa 24.08.2013 pri odchode navrhovateľa z domu do práce začali na neho strieľať
neznáme osoby z auta. Od tohto incidentu nemal navrhovateľ žiadne ďalšie problémy s touto skupinou.
Navrhovateľ po odchode z krajiny pôvodu požiadal vo A. o udelenie azylu a až tu sa mal dozvedieť
od matky, že 01.10.2014 uniesli otca a jeho sestru islamskí radikáli, pričom jeho rodina sa nachádza v
súčasnosti v meste X..

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že za použitia ustanovenia § 250q ods. 2 O. s. p.
je napadnuté rozhodnutie odporcu potrebné potvrdiť ako vecne správne.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).

Na pojednávaní krajského súdu, nariadenom na deň 29.04.2015, krajský súd vykonal dokazovanie
výsluchom navrhovateľa, splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa a splnomocnenej zástupkyne
odporcu a bol tiež oboznámený administratívny spis odporcu ČAS: MU-306/PO-Ž-2014.

Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že trvá na svojom návrhu z dôvodov, že situácia v Z. je taká aká je.
Otec je unesený, teta z otcovej strany bola zavraždená, dom v U. opustili, išli do J., ktorý je pod kontrolou
Islamského štátu, ktorého príslušníci páchajú zverstvá voči obyvateľstvu. Takisto bol terčom atentátu,
militanti, ktorí spáchali tento atentát, patria k vláde, ktorá podporuje Š. skupiny a spája sa tu štátna moc s
mocou militantných Š. skupín. Nevedel, čo je s domom v U., zobrali im aj dom v J. zo strany príslušníkov
Islamského štátu. Pokiaľ ide o rodinu, títo bývajú v zlých podmienkach v utečeneckom tábore na okraji
X.. V posledných mesiacoch boli zavraždení štyria z príbuzných Islamským štátom. Pre úplnosť ešte
dodal, že situácia v Z. je taká, že členovia bývalého režimu a členovia ich rodiny mohli bývať len v J. a
ako poslední v X., bašte Y., avšak odkedy sú oblasti pod kontrolou Islamského štátu, nie je tam miesto
pre nich z dôvodu, že ostatné oblasti sú pod kontrolou štátu a Š. militantných skupín.

Svoju výpoveď navrhovateľ upresnil tak, že tetu podľa jeho mienky zavraždili z dôvodu, že bola
kandidátkou miestnej správy v J. na strane vlády a označil to za jediný dôvod, prečo ju Islamský štát
zavraždil. Výhražný list dostal od G. v U., táto militantná skupina operovala v U., okolí U. a na juhu Z.,
ale nemali dosah do J.. V čase, kedy odchádzal z Z., kde nechal manželku a deti, ešte nebol J. pod
úplnou kontrolou Islamského štátu, relatívne v tej dobe bolo bezpečne pre manželku a deti, ale nie pre
neho, ako muža Y. vyznania, ktorí boli terčom prenasledovania a únosu.

Pôvodne nemal žiaden cieľ, chcel sa dostať do ktorejkoľvek bezpečnej krajiny, prevádzač ho zobral do
A., kde mu môžu dať azyl. Zopakoval svoju výpoveď ohľadom výhražného listu a okolností vyšetrovania
a oznámenia útoku na jeho osobu. Prítomný tlmočník upresnil, že J. a J. sú totožné mestá.

Splnomocnená zástupkyňa navrhovateľa sa pridržala písomných dôvodov, uvedených v opravnom
prostriedku a navrhla, aby súd rozhodnutie odporcu zrušil v časti o neudelení azylu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

Splnomocnená zástupkyňa odporcu v záverečnom návrhu k odvolacím námietkam poukázala
na skutočnosti a ich vyhodnotenie odporcom, pre ktoré považovala napadnuté rozhodnutie za
preskúmateľné a zákonné, ako je to uvedené tiež vo vyjadrení odporcu k opravnému prostriedku a preto
žiadala, aby súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

V zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

V zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo
opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych
opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického
alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia,

2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,

4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,

6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

V zmysle § 2 písm. e) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia:

1. štát

2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho
územia, alebo

3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo
ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu
v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o
udelenie azylu zo dňa 23.10.2014, niekoľkými skutočnosťami a to, že sa jeho otcovi a celej rodine
vyhrážali z dôvodu jeho práce ako generálmajora počas vlády Saddama Husseina, ďalej že na neho
strieľali neznámi muži, pravdepodobne zo skupiny G. (pri jeho dome) a že sa obáva o svoj život.
Do konania predložil navrhovateľ dôkazné prostriedky, ktoré boli preložené z G. jazyka do jazyka

slovenského a nachádzajú sa v administratívnom spise odporcu, ktoré mali potvrdiť pravdivosť jeho
výpovede ohľadom útokov voči jeho rodine. Odporca sa dôsledne zaoberal situáciou v krajine pôvodu
navrhovateľa - Z., ako aj Z. Š. polovojenskou skupinou G.. Tvrdenia navrhovateľa posudzoval z hľadiska
subjektívnych prvkov, ale tiež objektívnych prvkov definície Ženevskej konvencie z roku 1951 na
odôvodnenie strachu navrhovateľa z prenasledovania. Odporca dospel k záveru, že v konaní nebolo
ničím preukázané, že by otec navrhovateľa alebo navrhovateľ boli nejakým spôsobom v minulosti alebo
v súčasnosti politicky aktívni a kvôli svojim politickým názorom prenasledovaní a preto odporca vylúčil
prenasledovanie z politických dôvodov, s čím sa krajský súd stotožňuje, keďže zo žiadnej skutočnosti
z výpovede navrhovateľa nevyplýva akékoľvek politické presvedčenie navrhovateľa, ktorý v Z. nebol
politicky aktívny a nemožno mu prisudzovať politické presvedčenie ako osoby v opozícii k súčasnej
vláde.

Rovnako odporca vo svojom rozhodnutí hodnotil okolnosti výhražného listu od radikálnej skupiny G.,
ktoré sa mali týkať skutočnosti, že otec navrhovateľa zastával v armáde Saddama Husseina vysokú
funkciu a bol obvinený z pohanstva. Podľa vyjadrenia navrhovateľa sám je J. a neuviedol žiadne indície,
ktoré by svedčili o tom, že by niekto z jeho rodiny bol iného náboženstva a bol kvôli tomu nejakým
spôsobom prenasledovaný. Odporca preto vylúčil aj prenasledovanie z náboženských dôvodov.

Ďalej sa odporca zaoberal možnosťou zaradenia rodiny navrhovateľa do sociálnej skupiny v zmysle § 8
zákona o azyle. Dospel k záveru, že ak otec navrhovateľa bol vysokým dôstojníkom v armáde Saddama
Husseina, v ktorej náboženské presvedčenie v zmysle Z. bolo v Z. jednou zo základných podmienok
zastávania vysokých postov v armáde, mohol byť on, aj celá jeho rodina v istom zmysle ohrozenou
skupinou obyvateľstva v krajine, avšak v žiadnom prípade ho nemožno zaradiť do sociálnej skupiny v
zmysle Ženevskej konvencie z roku 1951.

V zmysle § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú
vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť alebo zdieľajú charakteristiku
alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala
byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná.

Odporca sa zaoberal jednotlivými znakmi tejto definície a dospel k záveru, že tieto znaky neboli
opodstatnené. Za neopodstatnenú v tomto smere považuje krajský súd odvolaciu námietku, že
navrhovateľ spĺňa podmienky na zaradenie do sociálnej skupiny v zmysle definície, keďže navrhovateľ
nesúhlasil s tým, že by sa jednalo o vrodenú a nemennú charakteristiku, s poukazom na skutočnosť,
že by navrhovateľ vedel sám zmeniť, že je synom bývalého podporovateľa Saddama Husseina. Krajský
súd sa stotožňuje s tým názorom odporcu, že nijakej osobe nie je vrodené a nemenné, že je synom
vysokého vojenského funkcionára.

Navrhovateľ svoju žiadosť o azyl založil na prenasledovaní príslušníkmi radikálnej skupiny G. kvôli
otcovým aktivitám, ktorých odporca označil za neštátnych aktérov. Faktom je skutočnosť, ktorá vyplýva
zo samotnej výpovede navrhovateľa v súvislosti s jeho tvrdením, doloženým fotografiami, že na neho
strieľali neznámi muži, pravdepodobne z tejto skupiny G. pri jeho dome, ale ho nezasiahli, pretože
sa pred nimi ukryl. Túto skutočnosť uvádzal navrhovateľ aj na pojednávaní krajského súdu. Tvrdil,
že v súvislosti s tým sa neobrátil na orgány Z. na prešetrenie, nakoľko tvrdil, že orgány sa náležite
nevenujú prešetreniu takýchto prípadov. Tvrdil dokonca, že bol k tomu prinútený príslušníkmi Z. tajnej
služby, ktorí najprv jeho matku a potom jeho presviedčali o tom, že túto skutočnosť má oznámiť
príslušným úradom. Tieto však nezistili páchateľa tohto incidentu, avšak zaoberali sa touto skutočnosťou,
takže nie je možné uviesť, že by orgány štátu neboli schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred
prenasledovaním. Odporca dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľovi bola
zo strany štátnych orgánov odopretá vnútroštátna ochrana. Súd nariadil policajným zložkám sťažnosť
navrhovateľa urýchlene a dôsledne prešetriť a následne vypátrať a potrestať vinníkov. Navrhovateľ však
z U. odišiel a výsledok šetrenia mu nebol známy, avšak uvedené kroky štátnych orgánov jednoznačne
nasvedčujú tomu, že tieto boli ochotné v danej záležitosti konať a zaistiť mu požadovanú ochranu. K

únosu jeho otca a tety, u ktorej navrhovateľ uvádzal iné dôvody jej zavraždenia, malo dôjsť po odchode
navrhovateľa z Z., teda v inom čase, než sa posudzujú podmienky prenasledovania pre udelenie azylu.

Taktiež považoval odporca za objektívne preukázané, že navrhovateľ využil alternatívu vnútroštátneho
presídlenia z U. do J., kde už viac s útočníkmi do kontaktu neprišiel a nebol nimi viac ohrozovaný.
Po dobytí mesta povstalcami sa rodina presídlila do X.. Na pojednávaní navrhovateľ doplnil, že jeho
rodina, teda manželka i deti, žijú v utečeneckom tábore na okraji X.. Tvrdil, že v čase, kedy opúšťal
svoju rodinu a odchádzal mimo Z., bola tam situácia dobrá a z toho dôvodu tam rodinu zanechal, hoci
doplnil, že situácia bola bezpečná pre manželku, ale nie pre neho ako muža Y. vyznania, ktorí boli
terčom prenasledovania a únosu. Pred odporcom však neuviedol náboženské vyznanie ako dôvod jeho
odchodu a obavu o svoju bezpečnosť, uvádzal iba obavy pre funkciu svojho otca v armáde Saddama
Husseina. Odporca vyhodnotil výpoveď navrhovateľa v dotazníku tak, že navrhovateľ z J. odišiel nie
pre problémy s G., ale výlučne z dôvodu nepriaznivej všeobecnej situácie v tejto krajine, zapríčinenej
sektárskym násilím, a to nielen na severe krajiny, ale v celom Z.. Nepriaznivá všeobecná situácia však
sama o sebe nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu. Na pojednávaní krajského súdu odôvodnil
navrhovateľ odchod z krajiny pôvodu do Európy tým, že chcel sa usídliť v ktorejkoľvek európskej krajine,
ako bezpečnej krajine, hoci o azyl požiadal vo A., kam bol dopravený prevádzačom.

K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôrazňuje, že predpokladom udelenia azylu
podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených
v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon
o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 2), okrem všeobecných predpokladov
(objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe -
navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba
za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu,
teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu.
Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského
dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli
splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.

Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v
zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa
zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov,
ktoré boli ochotné poskytnúť navrhovateľovi ochranu pred prenasledovaním neštátnym pôvodcom.

V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o
postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Aj v prípade únosu jeho otca a otcovej sestry, teda jeho tety, militantnou islamistickou skupinou,
navrhovateľ uviedol, že za únosom jeho otca stojí jeho minulosť, a to že pracoval za režimu Saddama
Husseina v armáde. Na pojednávaní krajského súdu navrhovateľ uviedol novú skutočnosť, že teta
bola zavraždená. Podľa jeho názoru z toho dôvodu, že kandidovala do miestnej samosprávy v J. na
strane vlády, čo považoval za jediný dôvod jej vraždy zo strany príslušníkov Islamského štátu. Aj z tejto
výpovede navrhovateľa je však zrejmé, že dôvodom údajného usmrtenia jeho tety mala byť skutočnosť
nesúvisiaca s osobou navrhovateľa, ani s jeho blízkou rodinou.

K odvolacej námietke v opravnom prostriedku, že odporca pochybil, keď neposudzoval postavenie
navrhovateľa v kontexte jeho Y. vyznania s prihliadnutím na to, že Y., žijúci na území pod kontrolou Š.
sú ohrozenou skupinou a v súvislosti s U. sa hovorí o prenasledovaní Y. Š. milíciami, ako aj o páchaní
vojnových zločinov, pričom aj organizácia G. má podporu vo vláde krajiny pôvodu, krajský súd udáva,
že navrhovateľ vo svojej výpovedi nehovoril o prenasledovaní svojej osoby, či svojej rodiny z dôvodu

príslušnosti k Y. vetve, a to príslušníkmi Š. skupín. Ako dôvod konania voči osobe svojej, i svojho
otca, vždy uvádzal len skutočnosť, že jeho otec bol generálmajorom počas vlády Saddama Husseina.
Napokon ani v opravnom prostriedku navrhovateľ pri konštatovaní dôvodov žiadosti o udelenie azylu v
bode II. odvolania nehovoril o tom, že by sa bol cítil prenasledovaný z náboženských dôvodov. Odporca
sa však vo svojom rozhodnutí zaoberal zložitou vnútroštátnou situáciou v Z. a vzťahmi medzi príslušníkmi
islamského vierovyznania - Y. a Š. vetvy. Ako zdôrazňoval odporca aj vo svojom vyjadrení k opravnému
prostriedku, navrhovateľ v konaní pred odporcom uviedol iba to, že je J. - Y., no neuvádzal, že by streľba
na jeho osobu súvisela s jeho náboženskou príslušnosťou. V krajine pôvodu nebol prenasledovaný
z tohto dôvodu, ani tento dôvod neuvádzal ako dôvod svojej žiadosti. Nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi streľbou na osobu navrhovateľa a jeho príslušnosťou k J. vyznaniu Y. vetvy. Navrhovateľ
žiadnou formou nekonal proti činnosti militantnej skupiny G. a podľa svojej výpovede sa žiadnou formou
politicky ani neangažoval.

Krajský súd teda k odvolacej námietke, týkajúcej sa neposudzovania náboženskej príslušnosti
navrhovateľa ako dôvodu jeho prenasledovania, udáva, že pokiaľ by navrhovateľ bol pociťoval
prenasledovanie aj z náboženského dôvodu, mal tento dôvod uviesť už v priebehu správneho konania.
Vzhľadom k tomu, že sa tak nestalo, nemohol krajský súd k týmto tvrdeniam nijako prihliadnúť, hoci
poukazuje na to, že odporca sa vo všeobecnosti zaoberal aj zložitou situáciou v krajine pôvodu
navrhovateľa medzi jednotlivými náboženskými skupinami. Z ustanovenia § 250i ods. 1 O. s. p. totiž
vyplýva, že pri preskúmavaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
napadnutého rozhodnutia.

Napokon k odvolacím dôvodom, týkajúcim sa situácie v krajine pôvodu a neaktuálnosti správ, z ktorých
odporca pri vydávaní rozhodnutia vychádzal, krajský súd dodáva, že túto odvolaciu námietku nepovažuje
za opodstatnenú, nakoľko navrhovateľovi bola poskytnutá doplnková ochrana.

V tejto spojitosti považuje krajský súd za neodôvodnenú námietku, že odporca neprihliadol na Príručku
UNHCR ohľadom návratov do Z., keď v zmysle článku 8 Kvalifikačnej smernice majú členské štáty
zohľadniť v čase prijímania rozhodnutia o žiadosti všeobecné okolnosti, prevládajúce v tejto časti krajiny
a osobné okolnosti žiadateľa v súlade s článkom 4. Odporca sa zaoberal aj všeobecnou situáciou v
krajine pôvodu, ale rovnako individuálne skúmal dôvody žiadosti navrhovateľa o medzinárodnú ochranu.
Ohľadom povinnosti prihliadnúť na rôzne Príručky UNHCR v spojitosti s tou ktorou krajinou pôvodu
krajský súd poukazuje na skutočnosť, že vo viacerých rozhodnutiach, i Krajského súdu v Košiciach, ale
i Najvyššieho súdu SR, bolo doporučenie prihliadnúť i na tieto príručky, ale nie povinnosť vychádzať v
každom prípade z príslušnej príručky, viazanej na danú krajinu pôvodu.

Poskytnutím doplnkovej ochrany, vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia v tejto časti, sa krajský
súd nezaoberal. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v
opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom
o azyle, keď v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil.
Krajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľa ohľadom nesprávneho
vyhodnotenia správ z krajiny pôvodu a nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj rozporov s
obsahom spisov, za dôvodné. Námietky navrhovateľa nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.

Krajský súd považoval za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom dospel k záveru, že ten dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil
skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov
pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona
o azyle.

Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami a preto bolo potrebné rozhodnutie odporcu v
časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O. s. p..

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ a jeho splnomocnená zástupkyňa boli v konaní neúspešní a nemali
preto právo na náhradu trov konania. Odporcovi náhrada trov konania nepatrí, preto súd účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

O trovách štátu bolo rozhodnuté podľa § 148 ods. 1 O. s. p.. Trovy spojené s tým, že účastník koná vo
svojom materinskom jazyku, v zmysle ustanovenia § 141 ods. 2 O. s. p. platí štát, preto súd náhradu
trov štátu nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 14. 7. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.