Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/37/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013201012
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3013201012.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr.

Aleny Radičovej a JUDr. Eleny Zaťkovej v právnej veci žalobcu GIBALEX, s.r.o., so sídlom Slovenskej
armády 48, Nemšová, IČO: 31 408 401, práv. zast. Advokátskou kanceláriou MOJŽIŠ a Partneri s.r.o. so
sídlom Sasinkova 10, Bratislava, IČO: 35 892 994 proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
zo dňa 16. októbra 2013, č. 1100306/1/498088/2013/5051 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania a zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného
rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Trenčín č. 9301401/5/3381759/2013/Vask zo dňa 12. júla 2013, ktorým podľa § 68 ods.
5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj
2010 vo výške 15 966,40 euro, keď správca dane s poukazom na ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z.z. neuznal žalobcovi právo odpočítať si DPH v celkovej výške 15 966,40 euro z dodávateľskej faktúry
od dodávateľa Ostwerke, s.r.o. so sídlom Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica, IČO: 36 743 950 za

nákup bravčového mäsa - polovičky, droby a prasiatka, a to:

- faktúra číslo 900110 zo dňa 20. mája 2010, základ dane 84 033,60 euro, DPH vo výške 15 966,40
euro, celková suma 100 000 eur.

Žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane. Zopakoval,
že žalobca si uplatnil odpočítanie DPH zo spornej faktúry od dodávateľa Ostwerke, s.r.o., pričom tovar

uvedený v tejto spornej faktúre spoločnosť Ostwerke, s.r.o. žalobcovi reálne nedodala. Vyššie uvedený
dodávateľ žalobcu - spoločnosť Ostwerke, s.r.o. so sídlom Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica, IČO:
36 743 950 podľa výpisu z obchodného registra sídlila do 20. apríla 2009 na adrese Pod kaštieľom
627/10, Dubnica nad Váhom, od 21. apríla 2009 do 15. augusta 2011 na adrese Školská 768/25
Bánovce nad Bebravou a od 16. augusta 2011 na adrese Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica. Od
17. októbra 2008 je jediným spoločníkom spoločnosť Kovošrot s.r.o., Kukučínova 504/6, Trenčín. V
mene spoločnosti Ostwerke, s.r.o. konal od 7. marca 2008 do 28. júna 2010 Peter Sýkora, od 28.

júna 2010 do 29. júla 2010 Imréne Klelmen, Maďarská republika a od 29. júla 2010 László Ágh.
Polícia šetrením realizovaných obchodov s bravčovým mäsom zistila, že tento tovar (bravčové mäso)
nadobudli slovenskí predajcovia z iných členských štátov Európskej únie. Všetky slovenské subjekty
boli zaregistrované ako platitelia DPH, pričom sa jedná o nastrčené spoločnosti, ktoré v skutočnostinevykonávali žiadnu reálnu činnosť, sídla spoločností boli len formálne, konatelia spoločností boli alebo
sú bezdomovci, osoby v pátraní s bohatou kriminálnou minulosťou, resp. subjekty boli prevedené na
občanov Maďarska. Zodpovedné osoby za tieto subjekty nepodávali daňové priznania, nekomunikovali

s príslušnými daňovými úradmi. V intrakomunitárnych dodaniach tovaru od dodávateľov z Európskej
únie na Slovensko pochybnosti nie sú, za to závažné pochybnosti sú v deklarovaných nadobúdateľoch
tovaru z Česka. Na základe faktúr, ktoré mali vystaviť nadobúdatelia (Ostwerke, s.r.o., HK trade, s.r.o.,
PARADISSE, s.r.o., ...) si uplatnili odpočítanie dane viaceré daňové subjekty na Slovensku a v súvislosti
s takto deklarovanými dodávkami mäsa z členských štátov Európskej únie došlo a dochádza ku kráteniu

štátneho rozpočtu Slovenskej republiky vo veľkom rozsahu. Miestnym zisťovaním na adrese sídla
spoločnosti Ostwerke, s.r.o. bolo preverené, že spoločnosť sa nenachádza na adrese sídla uvedenej v
obchodnomregistri,aaninažiadnejzbudovnachádzajúcichsanaZvolenskejceste14,BanskáBystrica
nemá označené sídlo. Na žiadosť správcu dane o zapožičanie účtovných dokladov (ktorá žiadosť bola
doručená splnomocnenému zástupcovi spoločnosti H. H. dňa 13.11.2012) spoločnosť Ostwerke, s.r.o.
a ani jej splnomocnený zástupca nereagovali, požadované doklady správcovi dane nepredložili, a to

ani na opakovanú žiadosť. Príslušný správca dane (Daňový úrad Bánovce nad Bebravou) určoval u
spoločnosti Ostwerke, s.r.o. daň podľa pomôcok na Dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január - marec 2009, september 2009 a február 2010 a taktiež i na Dani z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie 2009, nakoľko spoločnosť Ostwerke, s.r.o. nepredložila doklady pri výkone
daňových kontrol. Spoločnosť Ostwerke, s.r.o. podala posledné daňové priznanie k Dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011, pričom v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobia
január - apríl 2011 spoločnosť Ostwerke, s.r.o. uviedla, že jej v uvedených obdobiach nevznikla daňová
povinnosť ani nárok na odpočítanie dane. Spoločnosť Ostwerke, s.r.o. si neplní svoje povinnosti tak, ako
ukladá § 3 ods. 8 daňového poriadku, podľa ktorého právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných
osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. Správca dane

predvolával opakovane na výsluch splnomocneného zástupcu spoločnosti Ostwerke, s.r.o. H. H., ktoré
zásielky si menovaný prevzal dňa 4. februára 2013 a dňa 8. marca 2013, na výsluch sa však nedostavil.
Správca dane predvolával opakovane na výsluch i bývalého konateľa spoločnosti Ostwerke, s.r.o. Petra
Sýkoru, ktoré zásielky sa vrátili správcovi dane s poznámkou „adresát neznámy“. Dňa 19. marca 2013
sa splnomocnený zástupca spoločnosti Ostwerke, s.r.o. H. H. telefonicky skontaktoval so správcom

dane, pričom uviedol, že dňa 8. apríla 2013 sa nemôže dostaviť na Daňový úrad Trenčín, nakoľko je
dlhodobo odcestovaný v zahraničí, prisľúbil však, že koncom mája telefonicky potvrdí správcovi dane
návrat a zároveň dohodne so zamestnancom správcu dane termín. H. H. v telefonickom rozhovore
ďalej správcovi dane oznámil, že doklady spoločnosti Ostwerke, s.r.o. nemá a že konateľ spoločnosti
Ostwerke, s.r.o. zomrel. H. H. sa už viac so správcom dane neskontaktoval. V zmysle ustanovenia §

20 ods. 2 a 3 daňového poriadku využil správca dane inštitút predvedenia útvarom Policajného zboru
a bývalý konateľ spoločnosti Ostwerke, s.r.o. Peter Sýkora bol dňa 14. marca 2013 predvedený na
Daňový úrad Trenčín, kde pred správcom dane Peter Sýkora uviedol, že má k dispozícii protokol o
odovzdaní dokladov novému konateľovi spoločnosti Ostwerke, s.r.o. a predloží ho správcovi dane do
22. marca 2013, čo však Peter Sýkora neučinil. Bývalý konateľ spoločnosti Ostwerke, s.r.o. Peter Sýkora

pred správcom dane potvrdil, že žalobcovi ako odberateľovi vystavil faktúry, avšak len za zdaňovacie
obdobie január 2009, a to konkrétne faktúru číslo 12009 zo dňa 1. januára 2009 v sume 10 230,12
euro, faktúru číslo 22009 zo dňa 4. januára 2009 v sume 9969,33 euro, faktúru číslo 32009 zo dňa 4.
januára 2009 v sume 14 484,98 euro, faktúru číslo 1162009 zo dňa 26. januára 2009 v sume 9130,52
euro, faktúru číslo 1172009 zo dňa 27. januára 2009 v sume 9459,81 euro, faktúru číslo 1182009

zo dňa 28. januára 2009 v sume 10 288,98 euro a faktúru číslo 1192009 zo dňa 29. januára 2009
v sume 4012,37 euro (pozornosti Krajského súdu v Trenčíne neunikla zrejmá nesprávnosť v písaní,
keď správne mali byť v napadnutom rozhodnutí žalovaného uvedené faktúry nie za obdobie január
2009, ale za obdobie máj 2010, ktoré obdobie je predmetom v súdenej veci. Ako však vyplýva zo
zápisnice správcu dane o ústnom pojednávaní zo dňa 14.03.2013, č. 930101/5/983383/2013 medzi

faktúrami, ktorých vystavenie a podpísanie Peter Sýkora pred správcom dane potvrdil, sa faktúra,
ktorá je predmetom v súdenej veci nenachádza, t.j. spornú faktúru uvedenú v úvode odôvodnenia
tohto rozsudku nevystavil a nepodpísal Peter Sýkora, resp. jej vystavenie a podpísanie Peter Sýkora
poprel). Vystavenie spornej faktúry, ktorá je predmetom tohto konania Peter Sýkora, ktorý bol konateľom
spoločnosti konateľ Ostwerke, s.r.o. v rozhodnom období máj 2010 pre žalobcu nepotvrdil. Zmluvy

na dodávky tovaru - mäsa medzi spoločnosťou Ostwerke, s.r.o. a žalobcom uzatváral Peter Sýkora
s konateľom žalobcu, s pánom Gibalom. Faktúry za dodaný tovar spoločnosťou Ostwerke, s.r.o. boli
doručené žalobcovi poštou, k ukončeniu spolupráce so žalobcom, ktorá bola ukončená v septembri
2010, sa Peter Sýkora nevyjadril. Tovarom deklarovaným na faktúrach bolo mäso, ktoré spoločnosťOstwerke, s.r.o. kupovala od dodávateľov z Českej republiky. Dodávateľmi boli Mäsokombinát Makovec,
Mäsokombinát Kostelec na Hané, bitúnok Bučovice. Podľa vyjadrení Petra Sýkoru dodávky mäsa sa
vozili v chladiacich kamiónoch od českého dodávateľa, prepravcov však osobne nevybavoval, osobne

nevybavoval ani tieto dodávky, nevedel ani uviesť, kto ich vybavoval, ani kde sa presne vykladalo,
dokonca nevedel, kto objednal prepravu a kto dodávky mäsa prepravoval, a ani kde skončila preprava
tovaru. Peter Sýkora nevedel, ako prebiehala manipulácia s tovarom - mäsom, kto tovar - mäso zo strany
spoločnosti Ostwerke, s.r.o. odovzdával a kto zo strany platiteľa tovar preberal. Peter Sýkora však tvrdil,
že bol pri nakládke a vykládke, ale nepamätá si, kde sa presne vykladalo, pričom spoločnosť Ostwerke,

s.r.o. neznášala náklady na prepravu. Faktúry boli uhrádzané prevodom na účet, Peter Sýkora osobne
robilúhradydodávateľskýchfaktúr.Skutkovýstavžalovanýprávneposúdilpodľa§49ods.1,2,§51ods.
1 zákona o DPH, rovnako ako správca dane v prvostupňovom rozhodnutí. S odkazom na to, že záver,
ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil, zodpovedá zásadám logického myslenia a
správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH, žalovaný rozhodol
vo veci tak, ako je uvedené vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu. Žalobca vytýka žalovanému, že správca dane
v daňovom konaní porušil základné zásady daňového konania. Správca dane sa neriadil dôsledne
ustanovením § 3 ods. 2 daňového poriadku, keď neoboznámil žalobcu s pochybnosťami počas konania,
čím bola žalobcovi odňatá možnosť odstránenia nedostatkov v daňovom konaní.

Taktiež správca dane porušil § 24 ods. 1 písm. b) daňového poriadku, keď uzatvoril daňovú kontrolu
rozhodnutím, bez vykonania ústneho pojednávania s oznámením pochybností. Správca dane v
rozhodnutí neuviedol, v akej skutočnosti konkrétne bol porušený zákon zo strany žalobcu a taktiež
neuviedolnaústnompojednávaníkonkrétnenávrhy,akobymalžalobcaakoplatiteľodstrániťnedostatky

v procese daňovej kontroly.

Žalobca vytýka žalovanému, že na objasnenie skutkového stavu nevyužil správca dane inštitút
predvedenia vo vzťahu k svedkovi H. H., hoci vo vzťahu k svedkovi Petrovi Sýkorovi tak učinil. Správca
dane tak svoj záver opiera hlavne o výpoveď Petra Sýkoru, bývalého konateľa spoločnosti Ostwerke,

s.r.o.

Ako zdôraznil žalobca v žalobe, Peter Sýkora ako bývalý konateľ spoločnosti Ostwerke, s.r.o. vo svojej
výpovedi uviedol, že sa nepamätá, kto vybavoval dodávky tovaru, kde sa tovar nakladal a vykladal a
kto tovar za žalobcu preberal. Avšak vo svojej výpovedi Peter Sýkora uviedol, že tovar bol vozený v

chladiacich kamiónoch, že sa osobne zúčastnil nakládky a vykládky tovaru. Vzhľadom na čas, ktorý
ubehol medzi predmetnými udalosťami a výpoveďou svedka, nie je ničím nezvyčajným, že si svedok
nevie vybaviť detaily, ako napr. kde sa tovar nakladal a kde sa tovar vykladal, meno vodiča, značku auta
a pod. Žalobca pokladá za dôležité to, čo si svedok pamätal a čomu správca dane pripísal len malú
dôležitosť a síce, že tovar nakladaný, vozený a vykladaný bol. Z výpovede predmetného svedka Petra

Sýkoru je jednoznačné, že tovar existoval, a teda že plnenie prebehlo riadne a nielen fiktívne. Žalobca
tvrdí, že správca dane nesprávne vyhodnotil dôkaz menovaného svedka Petra Sýkoru.

Žalobca ďalej v správnej žalobe poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 7. decembra 2010, sp. zn. 3Sžf 25/2010, podľa ktorého právny záver vo veci, t.j. právne posúdenie

veci, musí urobiť daňový orgán so všetkých skutkových zistení a nielen právnych tvrdení zástupcov
obchodných spoločností zúčastnených na transakciách. Vo vyššie uvedenom rozsudku Najvyšší súd
Slovenskej republiky taktiež uviedol, že z daňového hľadiska je hospodárska kauza významnejšia ako
samotný typ právneho úkonu. Žalobca taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17. mája 2007, sp. zn. 4 SžoKS 90/2006, podľa ktorého zisťovanie ekonomického

dôvodu daňovej transakcie je súčasťou zásady skutočného obsahu právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Žalobca tvrdí, že správca dane bezprostredný
hospodársky cieľ pri svojom rozhodovaní nijak nebral v úvahu, a tým dospel k nesprávnemu rozhodnutiu
o neexistencii plnenia.

Žalovaný podľa žalobcu taktiež pochybil pri uplatňovaní § 74 ods. 2 daňového poriadku aj tým,
že rozhodnutie správcu dane, ktoré obsahovalo odôvodnenie, ale neobsahovalo povinné náležitosti
rozhodnutia, nezrušil. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku sa v odôvodnení okrem iného uvedie tiež,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia a aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov.Žalobca zdôraznil, že disponuje niekoľkými nákladnými listami CMR, tieto však správcovi dane
nepredložil, nakoľko z dikcie zákona o DPH, a to konkrétne z § 49 mal žalobca za to, že faktúry a daňové

priznania sú dostatočným dôkazom na uplatnenie práva na odpočet DPH.

Taktiežžalobcavsprávnejžalobezdôraznil,žepreúčelyuplatneniaDPHniejepodstatnáskutočnosť,od
koho dodávateľ žalobcu tovar nadobudol. Celý priebeh obchodu od prvého dodávateľa až k poslednému
odberateľovi je reťazovým obchodom, pričom sa nejednalo o podvodný reťazový obchod, nakoľko

tovar, s ktorým sa obchodovalo, aj reálne existoval. Účastník reťazového obchodu právo disponovať s
tovarom ako vlastník vôbec nemusí získať a získanie tohto práva nie je podmienkou uznania platnosti
obchodného vzťahu medzi jednotlivými účastníkmi reťazového obchodu. Opačný názor žalovaného
je v rozpore so všeobecne platným výkladom Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktorým je
usmerňovaná podnikateľská verejnosť. Keďže žalovaný uznáva, že sa jednalo o reťazový obchod,
uznáva aj reálny tok tovaru, nemôže bezdôvodne z obchodného reťazca vylúčiť žalobcu, ktorý bol v

tomto obchode legálne zapojený.

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal, navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom
rozsahu zamietnuť.

K námietke žalobcu o porušení základných zásad daňového konania, keď správca dane neoboznámil
žalobcu s pochybnosťami počas konania, čím mala byť žalobcovi odňatá možnosť odstránenia
nedostatkov v daňovom konaní, žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že správca dane
postupoval v súlade s ust. § 45 ods. 1 písm. f), § 46 ods. 5, § 68 ods. 1 až 3 daňového poriadku.
Dňa 13. mája 2013 správca dane doručil žalobcovi Oboznámenie sa so skutočnosťami zistenými v

rámci výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december
2009, č. 9301401/5/1789174/2013/Vask zo dňa 9. mája 2013, pričom žalobca využil svoje právo
a v stanovenej lehote sa písomne vyjadril k zisteným skutočnostiam správcu dane. Dňa 11. júna
2013 bol žalobcovi doručený Protokol z daňovej kontroly č. 9301401/5/2522468/2013/Vask a Výzva č.
9301401/5/2522720/2013/Vask na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, pričom žalobca sa

listom zo dňa 24.06.2013 vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole a pripomienky žalobcu k protokolu
boli so žalobcom prerokované dňa 11.07.2013, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 9301401/5/3359928/2013/Vask. V zápisnici je uvedené, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy ani
doklady, ktoré by vyžadovali ďalšie dokazovanie a ktoré by menili záver správcu dane. Žalobca bol
so všetkými zisteniami riadne oboznámený, predkladať dôkazy mohol a mal počas daňovej kontroly,

vyrubovacieho konania a mohol ich predložiť aj spolu s odvolaním. Vyrubovacie a odvolacie konania
prebiehali po oboznámení žalobcu so všetkými zisteniami správcu dane. Žalobca mal teda dostatočný
priestor na odstránenie nedostatkov v daňovom konaní.

K námietkam žalobcu, že 1. správca dane nevyužil vo vzťahu k svedkovi H. H. inštitút predvedenia, že

2. správca dane sa dopustil nesprávneho voľného hodnotenia dôkazov, že 3. právne posúdenie veci
musí urobiť daňový orgán zo všetkých skutkových zistení, že 4. z daňového hľadiska je hospodárska
kauza významnejšia ako samotný typ právneho úkonu, a teda, že zisťovanie ekonomického dôvodu
daňovej transakcie je súčasťou zásady skutočného obsahu právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane, žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že

správca dane je ten, ktorý určuje procesný postup v daňovom konaní, keď je povinný postupovať
v medziach zákona. Správca dane je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu
prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený
rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi.
Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá

skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či si treba obstarať ešte
iné podklady pre rozhodnutie. Dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno
preukázať svoje tvrdenia však spočíva na žalobcovi (§ 24 ods. 1, 2 daňového poriadku). V rámci
dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho
právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich preukaznosti.

Finančné orgány preverili viacerých účastníkov obchodov a na základe kompletných zistení si správca
dane urobil úsudok. Takéto konanie správcu dane je postupom v súlade s ustanoveniami § 44, §
45, § 46, § 47 daňového poriadku, v nadväznosti na § 24 ods. 2 daňového poriadku, keď viedol
dokazovanie a použil všetky dostupné prostriedky, ktorými bolo možné zistiť a objasniť skutočnostirozhodujúce pre správne určenie dane (§ 24 ods. 4 daňového poriadku). Správca dane dodržal zásady
uvedené v § 3 daňového poriadku, postupoval podľa všeobecne záväzných predpisov, chránil záujmy
štátu a obcí a dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných

osôb (§ 3 ods. 1 daňového poriadku), pri správe dane postupoval v úzkej súčinnosti s daňovým
subjektom a inými osobami, ktoré boli poučené o procesných právach a povinnostiach (§ 3 ods. 2
daňového poriadku). Správca dane vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku) a v neposlednom rade vykonal úkony pri správe daní aj z

vlastného podnetu, ako napríklad zaslané dožiadanie alebo predvolania a vypočutia svedkov (§ 3
ods. 1 v poriadku). Podľa § 3 ods. 8 daňového poriadku právom a povinnosťou daňových subjektov
a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane.
Zákonný postup správcu dane, ktorý prihliadal na všetky dôkazy zistené v daňových konaniach, nie
je možné vyhodnotiť ako postup v neprospech daňového subjektu. Vo vzťahu k predvedeniu H. H.
žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že správca dane neúspešne predvolával menovaného H. H.

- splnomocneného zástupcu spoločnosti Ostwerke, s.r.o., tento sa dňa 19. marca 2013 telefonicky
skontaktoval so správcom dane, pričom uviedol, že dňa 8. apríla 2013 sa nemôže dostaviť na Daňový
úrad Trenčín, nakoľko je dlhodobo odcestovaný v zahraničí. H. H. uviedol, že koncom mája telefonicky
potvrdí návrat a zároveň dohodne so zamestnancom správcu dane termín. H. H. zamestnancovi správcu
dane v telefonickom rozhovore oznámil, že doklady nemá a konateľ spoločnosti Ostwerke, s.r.o. zomrel.

H. H. sa do dňa spracovania protokolu neskontaktoval so správcom dane. Správca dane nepostupoval v
rozpore so zákonom, keď nepožiadal políciu o predvedenie svedka, pokiaľ sa H. H. zdržuje v zahraničí.
Správca dane vykonával daňové kontroly u obchodných partnerov žalobcu, pričom zistil, že spoločnosť
Ostwerke, s.r.o. deklarovala faktúrami obchody s mäsom a mäsovými výrobkami, v skutočnosti však
tovar v deklarovanom množstve nenakupovala ani nepredávala, pričom spoločnosť Ostwerke, s.r.o. ku

kontrole nepredložila žiadne doklady a kontrola bola vykonaná na základe pomôcok. Správca dane pri
uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní bral do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu
alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 3 ods. 6 daňového poriadku)
a zistil, že celá obchodná transakcia je obchodom založeným len na vystavovaní faktúr, nezakladá sa
na priamom vlastníctve tovaru a jeho dodaní. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 7. decembra 2010, sp. zn. 3Sžf/25/2010 žalovaný uviedol, že v prípade citovaného rozsudku ide
o diametrálne odlišný prípad. Správca dane postupoval v súlade s názorom vysloveným v citovanom
rozsudku, keď posúdil skutočnosť, že spoločnosť Ostwerke, s.r.o. vystavovala faktúry bez skutočného
dodania tovarov so záverom uplatnenie odpočítania DPH bez jej odvedenia do štátneho rozpočtu na
predchádzajúcom stupni. Ekonomickým dôvodom obchodnej transakcii nemôže byť odpočítanie dane z

faktúr, ktoré nezodpovedajú skutočnému dodaniu tovaru.

K námietke žalobcu, že žalovaný pochybil pri uplatňovaní § 74 ods. 2 daňového poriadku, keď nezrušil
prvostupňové rozhodnutie správcu dane, žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že podrobne preskúmal
rozhodnutie prvostupňového orgánu, spisový materiál žalobcu a zistil, že rozhodnutie správcu dane

vychádzalo z podrobne zisteného skutkového stavu, ktorý bol v rozhodnutí zaznamenaný. Odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového orgánu má všetky náležitosti podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, správca
dane dobre vystihol podstatu veci, odôvodnenie je zrozumiteľné a presvedčivé.

K námietke žalobcu, že disponuje niekoľkými nákladnými listami CMR, ktoré preukazujú existenciu

prepravovaného tovaru nad všetky pochybnosti žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že dokazovanie
v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od
priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje
dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení (uznesenie Ústavného súdu SR, sp.
zn. III. ÚS 401/09-17, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. mája 2000, sp. zn. 4Sž/136/1999).

Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré
je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady
podľa zákona č. 431/2002 Z.z. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní,

teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov,
hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovomsubjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných
dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní
kpresúvaniudôkaznéhobremenamedzisprávcomdaneadaňovýmsubjektom,čopredstavujepraktické

vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Žalobca
je povinný viesť svoju evidenciu, uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných
partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady preto, aby riadne
preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. To, že v súčasnosti
dodávateľ nepodáva daňové priznanie a je fakticky nezastihnuteľný, nemôže byť podkladom pre

poskytnutie úľav žalobcovi spočívajúcich v obmedzení povinnosti riadne preukázať všetky podklady
pre overenie správnosti uplatneného odpočtu dane. V zmysle § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací
orgán preskúma odvolanie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Odvolací orgán preskúmaval
odvolaním napadnuté rozhodnutie a posudzoval jeho správnosť v nadväznosti na námietky uvedené
v odvolaní a predložené dôkazy. Ak žalobca disponoval CMR už počas daňovej kontroly, bol povinný
ich predložiť už počas daňovej kontroly, následne mal možnosť ich predložiť vo vyrubovacom konaní a

najneskôr v odvolacom konaní. Ani jedno z CMR žalobcom najneskôr v odvolacom konaní predložené
nebolo. Predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky proti prvostupňovému rozhodnutiu
správcu dane, s ktorými sa musel žalovaný ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom
rozhodnutí napadnutom žalobou. Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút
odvolacieho konania ako nevyhnutného predpokladu na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného súdom podľa II. hlavy piatej časti O.s.p. V daňovom konaní platí nielen
zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada
prejednávacia. Tým sa daňové konanie líši od všeobecného správneho konania, v ktorom platí zásada
vyhľadávacia.

K námietke žalobcu, že v súdenej veci sa jedná o reťazový obchod, a teda, že účastník reťazového
obchodu nemusí disponovať s tovarom ako vlastník, žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca
v odvolaní vyhlasoval, že nikdy nebol členom žiadneho obchodného reťazca a nezúčastnil sa vedome
nikdy na žiadnom reťazovom obchode, v žalobe však žalobca zaujal presne opačný postoj, keď
vyhlásil, že obchod bol správne posúdený ako reťazový obchod. Pri reťazovom obchode je pre správne

uplatnenie dane dôležité určiť pohyblivú dodávku, t. j. dodávku s prepravou, ostatné dodávky sú
nepohyblivé. Podnikateľ, účastník reťazového obchodu, môže previesť na iného podnikateľa právo
disponovať s tovarom ako vlastník, len ak toto právo predtým získal od svojho dodávateľa. Toto
vyjadrenie nie je možné vykladať tak, že počas reťazového obchodu je nepodstatné právo nakladať
s tovarom ako vlastník. Práve naopak, počas reťazového obchodu každý zmluvný vzťah je potrebné

posudzovať samostatne a správne identifikovať dodávku. Intrakomunitárny nadobúdateľ tovaru musí
z neho priznať daň a odviesť ju do štátneho rozpočtu, nakoľko daňová povinnosť vzniká v krajine
dodania tovaru. Formálne vystavenie dokladov a vloženie peňažných prostriedkov na účet preukazuje
lenzapojenieobidvochúčastníkovdotransakcií,bezďalšíchdôkazovnepreukazujereálneuskutočnenie
zdaniteľného obchodu. Reťazový obchod nie je problém, pokiaľ pohyblivá dodávka tovaru skutočne

ide od dodávateľa ku konečnému odberateľovi a všetci účastníci si splnia svoje daňové povinnosti.
Spoločnosť Ostwerke, s.r.o. podľa zistení správcu dane je problémový, resp. nekontaktný subjekt,
svedkovia, ktorí boli predvolávaní (bývalý konateľ spoločnosti Peter Sýkora, splnomocnený zástupca
spoločnosti H. H.) nepreukázali objektívne a dôveryhodným spôsobom, že tovar naozaj vlastnili,
manipulovali s ním a následne ho dodávali odberateľom. Podľa výpovede H. H. on doklady nemá a

konateľ spoločnosti nežije. Spoločnosť Ostwerke, s.r.o. nepreukázala zaplatenie dane z nadobudnutého
tovaru. Na uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 v nadväznosti na § 51 zákona
o DPH nepostačuje skutočnosť, že žalobca, ktorý si nárokuje odpočítanie dane z predložených
dokladov, formálne preukáže správcovi dane, že došlo k obchodným transakciám. V prípade žalobcu sa
nepreukázalo, že daň bola reálne do štátneho rozpočtu odvedená. Keď spoločnosť Ostwerke, s.r.o. daň

do štátneho rozpočtu neodviedla a v tejto spoločnosti daň je nevymožiteľná, tak uplatnením odpočítania
dane žalobcom došlo k narušeniu princípu neutrality dane. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane z
tovarov, z ktorých daň nebola odvedená, čím bol narušený princíp neutrality dane. Žalovaný postupoval
objektívne, keď do štátneho rozpočtu neodvedenú daň nepriznal žalobcovi.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe ďalej správne poukázal na rozporuplnosť správnej žaloby v
bodoch II., III. a údajov na prvej a poslednej strane žaloby, keď z takto podanej správnej žaloby nie je
zrejmé, voči ktorému rozhodnutiu žalovaného žaloba vôbec smeruje. V tejto súvislosti Krajský súd v
Trenčíne dopĺňa, že na výzvu súdu žalobca podaním došlým na Krajský súd v Trenčíne dňa 20.01.2014uviedol, že žaloba smeruje proti v záhlaví tohto rozsudku označenému rozhodnutiu žalovaného, t.j.
rozhodnutiu zo dňa 16. októbra 2013, č. 1100306/1/498088/2013/5051.

Žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu Krajský súd v Trenčíne
nevyhovel, o čom bol žalobca prostredníctvom svojho advokáta písomne upovedomený listom zo dňa
23.05.2014, č.k. 11S/37/2013-52, ktorý prevzal jeho advokát dňa 05.06.2014.

Krajský súd v Trenčíne ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 246 ods. 1 O.s.p., § 246a ods.

1 veta druhá O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 247 ods. 1
O.s.p. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi
žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j ods. 3 O.s.p. argumentum a contrario). Po zistení, že
odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, zastúpenou advokátom (§ 250a O.s.p.), v zákonnej lehote
(§ 250b ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu podľa druhej
hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 2, § 248 O.s.p.), Krajský súd v Trenčíne rozhodol o žalobe bez

pojednávania, pretože to nie je v rozpore s verejným záujmom (§ 250f ods. 1 O.s.p.) a po oboznámení
sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívneho spisu dospel Krajský súd v
Trenčíne jednohlasne k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v
súlade so zákonom (keď Krajský súd v Trenčíne v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú
vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia podľa ust. § 250j

ods. 3 O.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a preto rozsudkom vyslovil, že sa žaloba
zamieta (§ 250j ods. 1 O.s.p.).

Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. októbra 2013, č.
1100306/1/498088/2013/5051, ktorým podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Trenčín č. 9301401/5/3381759/2013/Vask zo dňa 12. júla 2013, ktorým podľa § 68 ods.
5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj
2010vovýške15966,40euro,keďsprávcadanespoukazomnaust.§49ods.1zákonač.222/2004Z.z.
neuznal žalobcovi právo odpočítať si DPH v celkovej výške 15 966,40 euro z dodávateľskej faktúry od
dodávateľa Ostwerke, s.r.o. so sídlom Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica, IČO: 36 743 950 za nákup

bravčového mäsa - polovičky, droby a prasiatka, a to faktúry podrobne popísanej v úvode odôvodnenia
tohto rozsudku.

K záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom dospel
Krajský súd v Trenčíne preto, lebo žalobné námietky žalobcu obsiahnuté v správnej žalobe vyhodnotil

Krajský súd v Trenčíne ako neopodstatnené.

K žalobnej námietke žalobcu, že správca dane v daňovom konaní porušil základné zásady daňového
konania, a to konkrétne § 3 ods. 2 a § 24 ods. 1 písm. b) daňového poriadku Krajský súd v Trenčíne
uvádza, že z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplýva, a to konkrétne

vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatočnej súčinnosti správcu dane so žalobcom (§ 3 ods. 2
daňového poriadku), že 1. správca dane dňa 13. mája 2013 doručil žalobcovi Oboznámenie sa so
skutočnosťamizistenýmivrámcivýkonudaňovejkontroly(naktorézistenianakoniecžalobcaajreagoval
podaním zo dňa 27. mája 2013), že 2. správca dane dňa 11. júna 2013 doručil žalobcovi Protokol
z daňovej kontroly s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole (na ktoré zistenia

žalobca taktiež reagoval podaním zo dňa 24. júna 2013), že 3. správca dane dňa 11. júla 2013
prerokoval so žalobcom pripomienky a dôkazy, z čoho bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní,
t.j. žalobca bol zo strany správcu dane priebežne informovaný o skutočnostiach zistených v rámci
výkonu daňovej kontroly, pričom z takto zistených a žalobcovi oznámených skutočností jednoznačne
vyplynulo, že správca dane mal od počiatku pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného plnenia,

a teda záver správcu dane vyslovený v prvostupňovom rozhodnutí nemohol mať pre žalobcu povahu
prekvapivého a neočakávaného rozhodnutia (v úplnej zhode s tým, že žalobca očakával prvostupňové
rozhodnutie v znení, ako bolo vydané je i tá skutočnosť, že žalobca priebežne podával námietky voči
všetkým zisteniam správcu dane, ktoré mu boli oznámené). Námietka nedostatočnej súčinnosti správcu
dane so žalobcom nie je absolútne namieste. Obsahom § 24 ods. 1 písm. b) daňového poriadku je

povinnosť daňového subjektu (v súdenej veci žalobcu) preukazovať skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania. Odsek 1 písm. b)
citovaného zákona však nemožno interpretovať izolovane a to tak, že daňový subjekt preukazuje len
tie skutočnosti, na ktoré ho vyzve správca dane. Správna interpretácia citovaného ustanovenia musíbyť učinená ako celok, t. j. že daňový subjekt preukazuje - okrem skutočností, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (§ 24 ods. 1 písm. b/
cit. zákona) - i tie skutočnosti, na ktoré nebol zo strany správcu dane vyzvaný, ale ktoré majú vplyv na

správne určenie dane, alebo, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré
je povinný podávať podľa osobitných predpisov (§ 24 ods. 1 písm. a/ cit. zákona). Pokiaľ bol teda žalobca
s poukazom na znenie ust. § 24 ods. 1 písm. b) daňového poriadku toho právneho názoru, že správca
dane bol povinný uviesť - označiť daňovému subjektu (v súdenej veci žalobcovi) konkrétne návrhy -
doklady, ktoré má daňový subjekt (žalobca) predložiť správcovi dane na odstránenie pochybností o

reálnosti zdaniteľného plnenia, takýto názor žalobcu nie je správny.

K námietke žalobcu, že vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, Krajský súd v Trenčíne
uvádza, že z pripojeného administratívneho spisu je zrejmé, že vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu -
spoločnosti Ostwerke, s.r.o. bolo miestnym zisťovaním preukázané, že spoločnosť Ostwerke, s.r.o.
sa na adrese uvedenej v obchodnom registri nenachádza, a ani na žiadnej z budov nachádzajúcich

sa na Zvolenskej ceste č. 14 v Banskej Bystrici nemá označené sídlo. Splnomocnený zástupca
spoločnosti Ostwerke, s.r.o. H. H., ani bývalý konateľ spoločnosti Ostwerke, s.r.o. Peter Sýkora na
žiadosť správcu dane o zapožičanie dokladov spoločnosti Ostwerke, s.r.o. nereagovali a doklady
správcovi dane nepredložili. H. H., hoci ho správca dane opakovane predvolával na výsluch, sa k
správcovi dane neustanovil, do telefónu sa správcovi dane vyjadril, že doklady spoločnosti Ostwerke,

s.r.o. nemá a konateľ spoločnosti Ostwerke, s.r.o. zomrel. Peter Sýkora musel byť pred správcu dane
predvedený orgánmi polície, nakoľko zásielka s predvolaním sa opakovane vrátila správcovi dane s
poznámkou „adresát neznámy“. Pred správcom dane nevedel Peter Sýkora (ktorý bol v rozhodnom
období máj 2010 konateľom spoločnosti Ostwerke, s.r.o.) uviesť žiadne podrobnosti zdaniteľných plnení,
1. nevedel uviesť, kto vybavoval prepravu mäsa, 2. nevedel, kde sa tovar vykladal, hoci tvrdil, že

bol prítomný pri nakládke a vykládke, 3. nevedel, ako prebiehala manipulácia s mäsom, kto mäso
zo strany spoločnosti Ostwerke, s.r.o. odovzdával a kto zo strany žalobcu mäso preberal, 4. nevedel,
s kým uzatváral za spoločnosť Ostwerke, s.r.o. zmluvy, na nikoho si nepamätal, hoci tvrdil, že
osobne uzatváral zmluvy k dodávke mäsa, 5. nevedel kto prepravu objednal, kto ju realizoval, ani kde
skončila preprava tovaru. Správcovi dane neboli predložené doklady spoločnosti Ostwerke, s.r.o., táto

spoločnosť je problematickou spoločnosťou, ktorá sa na adrese sídla nenachádza, so správcom dane
nekomunikuje, preto s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno ustáliť, že spoločnosť Ostwerke,
s.r.o. neodviedla do štátneho rozpočtu DPH na výstupe z faktúr, ktoré vystavila v období mesiaca máj
2010 žalobcovi, a ktoré sú predmetom tohto konania. V úplnej zhode s týmto záverom je i výpoveď
bývalého konateľa spoločnosti Ostwerke, s.r.o., ktorý sa absolútne nevedel vyjadriť k podrobnostiam

zdaniteľného plnenia. Z týchto skutočností je podľa názoru Krajského súdu v Trenčíne jediný logický
záver, že k reálnemu zdaniteľnému plneniu uvedenému na sporných faktúrach medzi spoločnosťou
Ostwerke, s.r.o. a žalobcom nedošlo. K predloženým CMR Krajský súd len v stručnosti uvádza, že v
súdenej veci sú predmetom dodávky mäsa od spoločnosti Ostwerke, s.r.o. v období mesiaca máj 2010.
Pre Krajský súd v Trenčíne je nepochopiteľné, prečo sa žalobca odvoláva na CMR, kde dátum dodania

tovaru pre spoločnosť Ostwerke, s.r.o. je 26.02.2009, resp. sa odvoláva na CMR, kde subjektom dodania
tovaru je spoločnosť PARADISSE. Námietka žalobcu, že vo veci nebol dostatočne zistený skutkový stav,
nie je dôvodná. Na tento záver súdu priamo nadväzuje námietka žalobcu, že správca dane nezisťoval
ekonomický dôvod daňovej transakcie. Krajský súd v Trenčíne v tejto súvislosti poukazuje na to, že
pokiaľ medzi odberateľom a dodávateľom nedôjde k reálnemu zdaniteľnému plneniu (tak ako je tomu

práve v súdenej veci), a napriek tomu dodávateľ vystaví odberateľovi faktúru, jediným ekonomickým
dôvodom takéhoto konania je získanie nenáležitej daňovej výhody, ktorá vo vzťahu k štátnemu rozpočtu
predstavuje daňový únik (neodvedená DPH na výstupe zo strany dodávateľa pri jej uplatnení na vstupe
odberateľom zakladá tento daňový únik). Charakteristickým typom takýchto fiktívnych obchodov sú
práve nelegálne reťazové obchody, o ktorý prípad ide aj v súdenej veci. Ani táto námietka žalobcu nie

je dôvodná.

K námietke žalobcu, že správca dane nevyužil voči svedkovi H. H. inštitút predvedenia Krajský súd v
Trenčíne uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zdôvodnil,
prečo správca dane nepristúpil k predvedeniu H. H. (správca dane nepožiadal políciu o predvedenie

menovaného svedka, pokiaľ sa zdržiaval v zahraničí). Z administratívneho spisu je zrejmé, že H. H.
sa dňa 19. marca 2013 telefonicky skontaktoval so správcom dane, pričom uviedol, že dňa 8. apríla
2013 sa nemôže dostaviť na Daňový úrad Trenčín, nakoľko je dlhodobo odcestovaný v zahraničí,
pričom prisľúbil správcovi dane, že koncom mája telefonicky potvrdí návrat a zároveň dohodne sozamestnancom správcu dane termín. H. H. sa však už správcovi dane viac neozval. Krajský súd
v Trenčíne je toho názoru, že skutočnosť, že sa svedok zdržiava v zahraničí, je takou okolnosťou,
ktorá bráni jeho predvedeniu. Pokiaľ správca dane z tohto dôvodu nepožiadal o predvedenie H. H.,

nepostupoval správca dane v rozpore so zákonom.

Ani námietku žalobcu, že žalovaný pochybil pri uplatňovaní § 74 ods. 2 daňového poriadku tým, že
nezrušil rozhodnutie správcu dane, ktoré neobsahovalo skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia
a ani úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov, nevyhodnotil Krajský súd v Trenčíne ako námietku

dôvodnú. Krajský súd v Trenčíne po posúdení prvostupňového rozhodnutia, ktoré vydal správca dane,
musí konštatovať, že z uvedeného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, ktoré skutočnosti boli pre správcu
dane podkladom rozhodnutia, a taktiež z prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa
správca dane uberal pri hodnotení dôkazov.

Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi

v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku

z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za
dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý
nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať
jednak to, že 1. zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre, a
jednak, že 2. prijaté služby a tovary ďalej použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.

V súdenej veci správne orgány oboch stupňov dôvodne ustálili, že zdaniteľné plnenia neboli reálne

uskutočnené, preto žalobcovi nemohlo byť priznané právo na odpočet DPH na vstupe podľa ust. § 49
ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.

Podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a
z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len "v medziach žaloby") dospel k záveru, že rozhodnutie a postup

správnehoorgánuvmedziachžalobysúvsúladesozákonom,vyslovírozsudkom,žesažalobazamieta.

Za použitia vyššie citovaného ustanovenia zákona súd vo výroku tohto rozsudku vyslovil, že žaloba sa
zamieta.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).

Poučenie:

Protitomutorozsudku je prípustné odvolanie do15 dníodjehodoručenia,písomne,cestoutunajšieho
krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p. pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie
náležitostimusíbyťzpodaniazjavné,ktorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorejvecisatýkaačosleduje,
a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami
tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak

účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní samá popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.