Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. máj 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/337/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013201011
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4013201011.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobcu: U.J. - INTERNATIONAL, s.r.o.,
Hrad 323, Krušovce, zastúpeného Mgr. Petrom Mesárošom, advokátom, Novozámocká 214, Nitra, proti
žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a
rozhodnutia žalovaného zo dňa 9. júla 2013 č. S/2013/01883-2.1, 0-100/2013, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 04. 09. 2013 (v znení opravy vykonanej v podaní zo dňa 20. 11. 2013)
domáhal preskúmania postupu a zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 09. 07. 2013 č.

S/2013/01883-2.1, 0-100/2013, ktorým žalovaný podľa ust. § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu - Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 05. 04. 2013 č. k.: 17/13/práv. a toto rozhodnutie
potvrdil.

V podanej žalobe žalobca uviedol, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 05. 04.
2013 mu bola uložená pokuta 2.000,- eur podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce

a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za porušenie povinností vyplývajúcich z
predpisov uvedených v ust. § 2 ods. 1, písm. a/, prvom bode vyššie citovaného zákona, konkrétne
za porušenie povinností vyplývajúcich z ust. 120 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v
znení neskorších predpisov tým, že trom svojim zamestnancom neposkytol mzdu najmenej v sume
minimálneho mzdového nároku pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta. Zároveň
správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca porušil i povinnosť vyplývajúcu z

ust. § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov tým, že do
desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov nevykonal vyúčtovanie pracovnej
cesty za mesiac apríl a máj 2012 u svojho zamestnanca U. O. a neuspokojil tak jeho nároky súvisiace
s vyúčtovaním pracovnej cesty.

Vpodanomodvolaníprotirozhodnutiuprvostupňovéhosprávnehoorgánusažalobcabrániltým,žetento
zamestnanec mu neposkytol potrebnú súčinnosť a nesie zodpovednosť za vznik nedostatku, nakoľko

nepredložil písomné doklady potrebné k vyúčtovaniu cestovných náhrad. K neuspokojeniu jeho nárokov
potom došlo v dôsledku porušenia ust. § 36 ods. 7 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách
v znení neskorších predpisov zo strany tohto zamestnanca a nejednalo sa o svojvoľné porušenie
príslušných ustanovení zákona zo strany žalobcu. Žalobca v priebehu konania predložil inšpektorompráce vnútropodnikový doklad „zahraničná služobná cesta U. O. za obdobie apríl a máj 2012“, ktorý
ale nemožno považovať za doklad preukazujúci vyúčtovanie náhrad, pretože sa jedná o účtovný doklad
vygenerovaný automaticky príslušným softwarom, ktorý umožnil zúčtovať základné náležitosti pracovnej

cesty, ale nie je spôsobilý zohľadniť individuálne nároky zamestnanca, ktoré mohli vzniknúť počas
zahraničnej pracovnej cesty. Tieto nároky je možné zúčtovať až po predložení písomných dokladov zo
strany zamestnanca a automaticky vygenerovaný interný doklad, ktorý musí byť vygenerovaný vždy
na konci mesiaca, aby bolo možné príslušný kalendárny mesiac účtovne uzavrieť, nie je konečným
vyúčtovaním zahraničnej pracovnej cesty a nepredstavuje preto ani riadne vyúčtovanie zahraničnej

pracovnej cesty príslušného zamestnanca. Žalobca v žalobe tvrdil, že potrebné písomné doklady mu
zamestnanec nepredložil a správny orgán prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav potrebný na
posúdenie veci a nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, pričom mal za to, že žalobca
podmieňuje vyplatenie cestovných náhrad uhradením zamestnancom spôsobenej škody. Žalobca a jeho
právny zástupca však poukazovali na škodu spôsobenú zamestnancom výlučne za účelom preukázania
neplnenia si pracovných povinností zo strany tohto zamestnanca a správne orgány tak vychádzali z

mylného predpokladu.

V podanej žalobe žalobca zároveň uviedol, že správny orgán prvého stupňa mu uložil pokutu i za
porušenie ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov z dôvodu, že v prípade
niektorýchsvojichzamestnancovnedodržalichminimálnymzdovýnárokprepríslušnýstupeňnáročnosti

práce. Podľa rozhodnutia patril dotknutým zamestnancom minimálny mzdový nárok v sume 392,64 eur,
ale podľa pracovných zmlúv im patrila mzda v sume 383,- eur, čo je menej o 9,64 eur. Tento nedostatok
žalobca odstránil a vzniknutý rozdiel dotknutým zamestnancom doplatil následne potom, ako mu bol
v protokole zo dňa 25. 10. 2012 vytknutý, pričom sa nejednalo o flagrantné porušenie príslušného
zákonného ustanovenia a pokuta 2.000,- eur je pre sumu 9,64 eur podľa názoru žalobcu neprimerane

prísna.

Žalobca považoval žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 09. 07. 2013 za nezákonné a
nedôvodné v celom rozsahu, nakoľko žalovaný sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a dôvodmi
uvádzanými v podanom odvolaní, pričom vo svojom rozhodnutí nezohľadnil ani porušenie povinností

zo strany zamestnanca, ktoré bolo príčinou nevyúčtovania zahraničnej pracovnej cesty a v dôsledku
ktorého žalobca nemohol pracovnú cestu svojho zamestnanca vyúčtovať. Žalovaný vo svojom
rozhodnutí nezohľadnil ani odstránenie nedostatku spočívajúceho v nedodržaní minimálneho mzdového
nároku u dotknutých zamestnancov a nesprávne aplikoval ust. § 19 ods. 6, písm. a/ zák. č. 125/2006
Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom

zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko
závažnosť následkov bola vzhľadom na doplatenie sumy 9,64 eur minimálna. Žalobca taktiež tvrdil, že
žalovaný pri uložení pokuty nevychádzal z objektívne zisteného skutkového stavu veci a nezohľadnil ani
príčiny nevyúčtovania zahraničnej pracovnej cesty, ktoré vznikli z dôvodov na strane zamestnanca, v
dôsledku čoho je uložená pokuta nedôvodná a v rozpore so zákonom.

S poukazom na uvedené potom rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nedostatočne zisteného
skutkového stavu veci a z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom skutkový stav, z ktorého
rozhodnutia vychádzali, je v rozpore s obsahom spisu a ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, najmä pokiaľ ide o odôvodnenie uloženia pokuty a jej výšky. Žalobca zároveň

uviedol, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach nevyjadrili výšku pokuty pre každé zo zistených
porušení, ktoré sú od seba nezávislé.

Na základe výzvy súdu žalovaný podal v predmetnej veci písomné vyjadrenie zo dňa 09. 10. 2013,
v ktorom uviedol, že pokuta v sume 2.000,- eur bola žalobcovi uložená za dvojnásobné porušenie

pracovnoprávnych predpisov, ktoré bolo zistené počas výkonu inšpekcie práce v období od 17. 10.
2012 do 25. 10. 2012 a ktorého sa žalobca dopustil tým, že neposkytoval svojim trom zamestnancom
mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre príslušný stupeň náročnosti práce
príslušného pracovného miesta, ako i tým, že v zákonom stanovenej lehote nevykonal vyúčtovanie
pracovnej cesty uskutočnenej jeho zamestnancom v mesiacoch apríl a máj 2012 a neuspokojil tak jeho

nároky súvisiace s touto cestou.

K porušeniu povinnosti vyplývajúcej z ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce (poskytovať mzdu najmenej
v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce) žalovaný uviedol, žeskutkový stav tu nie je sporný a ani žalobca nespochybňuje náležitosť úvah, ktoré správy orgán prvého
stupňa viedli k uloženiu pokuty za toto protiprávne konanie, ale poukazuje na menšiu závažnosť tohto
porušenia a promptné odstránenie nedostatku. Pokiaľ ide o porušenie ďalšej povinnosti zamestnávateľa,

a to vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných
dokladov zo strany zamestnanca, žalovaný zdôraznil, že inšpektori práce jasne vymedzili všetky
požadované doklady potrebné k výkonu inšpekcie práce, pričom jedným z týchto dokladov boli i
podklady pre výpočet cestových náhrad zamestnanca U. O. za rok 2012 a žalobca predložil doklad
s názvom „zahraničné služobné cesty“. Žalobca tento doklad začal spochybňovať v snahe vyviniť

sa zo zisteného porušenia právneho predpisu a poukazuje na podmienku predloženia vyúčtovania
pracovnej cesty zo strany zamestnanca. Správy orgán prvého stupňa však nemal dôvod spochybňovať
žalobcom predložený účtový doklad, z ktorého zamestnávateľ vychádza pri výplate náhrad, nakoľko je
z neho zrejmý zamestnanec, ktorého sa vyúčtovanie týka, jednotlivé jazdy s dátumom a časom, počet
najazdených kilometrov, záloha na jazdy a vyúčtovanie. Právne irelevantná je i argumentácia žalobcu
týkajúca sa porušenia povinnosti zo strany zamestnanca, a to povinnosti poskytnúť zamestnávateľovi

písomné podklady potrebné k vyúčtovaniu náhrad, pričom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
pravdivosť svojich tvrdení (napr. zaslaním výzvy zamestnancovi na predloženie dokladov potrebných na
vyúčtovanie pracovných ciest) a správny orgán ani nie je povinný skúmať, či žalobca mal k dispozícii
vyúčtovanie od zamestnanca, nakoľko je pre neho podstatný účtovný doklad, z ktorého zamestnávateľ
vychádza pri výpočte náhrad. Žalovaný uviedol, že poukazovaním na porušenie, resp. nedodržanie

povinnostizamestnancasažalobcasnažíodvrátiťpozornosťsúduodskutočnéhodôvoduneuspokojenia
nároku zamestnanca O., a to jednostranného započítania škody spôsobenej podľa tvrdenia žalobcu
týmtozamestnancom.Skutkovúoporupretototvrdeniežalovanéhodávavyjadreniežalobcukprotokolu,
ako i jeho vyjadrenie k začatiu správneho konania, v ktorých žalobca jednoznačne a nespochybniteľne
prezentoval reálny dôvod nevyplatenia cestovných náhrad svojmu zamestnancovi.

K výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že táto bola uložená na spodnej hranici a v súlade s ust.
§ 19 ods. 6 zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.
z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, pričom bolo potrebné vziať do úvahy nielen jej represívnu, ale i preventívnu

úlohu. Výška uloženej pokuty je vo všeobecnosti vecou voľnej úvahy správneho orgánu a súd by mohol
rozhodnutie žalovaného, pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, zrušiť len v prípade, ak by voľná úvaha,
ktorou sa správny orgán pri ukladaní pokuty riadil, nezodpovedala obsahu spisu, alebo by sa priečila
zásadám logického myslenia (rozsudok NS SR v konaní pod sp. zn. Sž-o-Ns 19/2003). Žalovaný bol
toho názoru, že pri ukladaní pokuty nedošlo k žiadnemu pochybeniu zo strany správnych orgánov

a argumentácia žalobcu týkajúca sa nevyjadrenia výšky sankcie pre každé porušenie zákona, resp.
nedostatočné odôvodnenie jej uloženia, nemá oporu v žiadnom právnom predpise. V závere svojho
vyjadrenia žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol.

V podaní zo dňa 27. 01. 2014 žalobca reagoval na vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe, pričom

zotrval na svojich vyjadreniach uvedených v žalobe.

Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal
žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 09. 07. 2013, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu podľa § 247 ods. 1 a nasl. OSP v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že podaná žaloba

nie je dôvodná, a preto ju podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd takto rozhodol v pomere hlasov
3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.

Z predloženého administratívneho spisu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu,

súd zistil, že sa v ňom nachádza i žiadosť zo dňa 17. 10. 2012 adresovaná žalobcovi, v ktorej správny
orgán prvého stupňa, t. j. Inšpektorát práce Nitra žiadal žalobcu, aby predložil doklady potrebné na
výkon inšpekcie práce a okrem iného i zoznam zamestnancov k výplatnému obdobiu september 2012,
pracovné zmluvy zamestnancov a podklady pre výpočet cestových náhrad za rok 2012. Následne
žalobca predložil i pracovné zmluvy troch svojich zamestnancov (O., D., F.), ako i ďalšie doklady, z

ktorých je zrejmé, že títo pracovali u žalobcu ako vodiči medzinárodnej kamiónovej dopravy od 17. 03.
2012 do 16. 05. 2012 (O.), resp. od 07. 04. 2012 do 03. 05. 2012 (D., F.), pričom ich hrubá mzda bola
383,- eur. Zároveň žalobca predložil i tri doklady s označením „zahraničná pracovná cesta“ týkajúce sa
zamestnanca U. O. za obdobie od 17. 03. 2012 do 31. 03. 2012, od 01. 04. 2012 do 19. 04. 2012 aod 06. 05. 2012 do 15. 05. 2012. V doklade „zahraničná pracovná cesta“ za obdobie od 07. 03. 2012
do 31. 03. 2012 sú v časti vyúčtovanie zahraničnej cesty uvedené konkrétne dátumy, odjazd, príjazd,
štát, čas, doprava a kilometre, pričom v závere sú uvedené výdavky, zálohy a suma vyúčtovania 897,-

eur. Tieto konkrétne údaje, týkajúce sa dátumu ako i odjazd, príjazd, štát, čas, doprava a kilometre, sú
uvedené i v doklade „zahraničná pracovná cesta“ za obdobie od 01. 04. 2012 do 19. 04. 2012, pričom v
závere sú taktiež uvedené výdavky, zálohy a suma vyúčtovania 869,- eur a rovnaké údaje sú uvedené
i v doklade za obdobie od 06. 05. 2012 do 15. 05. 2012 v časti vyúčtovanie zahraničnej cesty s tým,
že suma vyúčtovania je 451,- eur. Súčasťou predloženého administratívneho spisu je i doklad zo dňa

13. 07. 2012 s označením „kompletné vyúčtovanie“, adresovaný U. O., v ktorom mu žalobca oznamuje,
že kompletná škoda pri jeho poslednej furmanke je v sume 1.049,68 eur, ktorá mu bude odpočítaná z
aprílovej a májovej výplaty a zvyšok mu bude riadne vyplatený.

Dňa 25. 10. 2012 bol spísaný protokol o výsledku inšpekcie práce, v ktorom sú uvedené zistené
nedostatky, spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ neposkytol svojim zamestnancom - D., O.

a F. ako vodičom medzinárodnej kamiónovej dopravy mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového
nároku, určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného miesta (stupeň 2 - vodič medzinárodnej
kamiónovej dopravy), čo je v rozpore s ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov
a čo bolo zistené a preukázané z pracovných zmlúv, mzdových listov za rok 2012, výplatných pások a
dokladov o vyplácaní mzdy. Ďalšie porušenie spočívalo v tom, že žalobca do desiatich pracovných dní

odo dňa predloženia písomných dokladov nevykonal vyúčtovanie pracovnej cesty za mesiac apríl a máj
2012 u zamestnanca O., čo je v rozpore s ust. § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách
v znení neskorších predpisov, čo bolo zistené a preukázané z dokladov predložených žalobcom -
cestovných príkazov a dokladov o vyplácaní cestovných náhrad. Žalobcovi bolo uložené, aby zistené
nedostatky odstránil v najbližšom výplatnom termíne určenom u neho na výplatu mzdy zamestnancom.

Protokol o výsledku inšpekcie práce bol so splnomocneným zástupcom žalobcu prerokovaný dňa 25.
10. 2012, ktorý uviedol, že cestovné náhrady neboli zamestnancovi vyplatené z dôvodu nedoriešenia
spôsobenej škody vyčíslenej v liste zo dňa 13. 07. 2012.

Dňa 06. 02. 2013 prvostupňový správny orgán vydal oznámenie o začatí správneho konania, pričom
žalobca zastúpený právnym zástupcom podal písomné vyjadrenie zo dňa 04. 03. 2013 k
začatiu správneho konania, v ktorom uviedol, že výška mzdy zamestnancom pracujúcim ako vodiči
medzinárodnej kamiónovej dopravy bola upravená takým spôsobom, aby to bolo v súlade s ust. § 120
ods. 1 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. K nevykonaniu vyúčtovania pracovnej cesty

vodiča O.alobca uviedol, že tento zamestnanec mu spôsobil škodu v sume 1.049,68 eur, za ktorú
zodpovedá a ktorú nebolo možné s ním prejednať z dôvodu ukončenia pracovného pomeru a z dôvodu
nedostavenia sa do sídla zamestnávateľa. Žalobca v tomto vyjadrení zároveň poukázal na vyúčtovanie
škody, ktoré zaslal bývalému zamestnancovi s upozornením, že škoda mu bude odpočítaná zo mzdy
za mesiac apríl a máj 2012. V závere svojho vyjadrenia žalobca uviedol, že zamestnanec sa nedostavil

do jeho sídla, nie je možné sa s ním skontaktovať a uskutočniť tak vyúčtovanie pracovnej cesty. Zistený
nedostatok teda nebolo možné odstrániť, ale nie z viny zamestnávateľa, ale z viny zamestnanca, v
dôsledku čoho nebolo vykonané vyúčtovanie cestovných náhrad.

Následne správny orgán prvého stupňa vydal dňa 05. 04. 2013 rozhodnutie, ktorým žalobcovi uložil

pokutu 2.000,- eur podľa ust. § 19 ods. 1, písm. a/ zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a
doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov
uvedených v ust. § 2 ods. 1 písm. a/, prvom bode vyššie citovaného zákona, konkrétne za porušenie
povinnosti vyplývajúcej z ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov tým, že

ako zamestnávateľ neposkytol zamestnancom - D., O. a F. ako vodičom medzinárodnej kamiónovej
dopravy mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce
príslušného miesta - vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy a za porušenie povinnosti vyplývajúcej z
ust. § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov tým, že do
desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov nevykonal vyúčtovanie pracovnej

cesty za mesiac apríl a máj 2012 u zamestnanca O. - vodiča medzinárodnej kamiónovej dopravy.
Správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zdôvodnil i výšku uloženej pokuty.Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že rozhodnutie
bolo vydané na základe nesprávne posúdeného skutkového stavu, pričom poukázal na to, že pokiaľ
ide o výšku mzdy vodičov medzinárodnej kamiónovej dopravy, tak zistený nedostatok odstránil a

zamestnancom zabezpečil doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho
mzdového nároku stanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. K ďalšiemu
porušeniu uviedol, že zamestnanec O. nepredložil písomné doklady potrebné na vyúčtovanie
cestovných náhrad, v dôsledku čoho sám porušil ust. § 36 ods. 7 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov a neposkytol potrebnú súčinnosť. K neuspokojeniu nárokov

tohto zamestnanca tak došlo z dôvodu porušenia zákona z jeho strany. Pokiaľ ide o doklad označený
ako „zahraničná služobná cesta“, žalobca uviedol, že tento nemožno považovať za doklad preukazujúci
vyúčtovanie náhrad zo strany zamestnanca, pretože sa jedná o doklad vygenerovaný softwarom, ktorý
umožní zúčtovať len základné náležitosti pracovnej cesty, ale nie individuálne nároky zamestnanca,
ktoré počas pracovnej cesty mohli vzniknúť.
Následne žalovaný vydal rozhodnutie zo dňa 09. 07. 2013, ktorým odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu

správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 05. 04. 2013 zamietol a toto rozhodnutie potvrdil ako vecne
správne.

Podľa § 120 ods. 1, 4 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov platnom
do 31. 08. 2012, zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej

zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku
určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda
zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ
poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho
mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.

Sadzba minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy
pri ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak
ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta
minimálnej mzdy,
Stupeň Koeficient minimálnej mzdy

1 1, 0
2 1, 2
3 1, 4
4 1, 6
5 1, 8

6 2, 0

Podľa prílohy č. 1 k vyššie citovanému zákona (Charakteristiky stupňov náročnosti pracovných
miest), pracovné miesta sú podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca
vymedzené týmito charakteristikami:

b) pracovné miesto zodpovedajúce druhému stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených
obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov
alebo prevádzkových režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých
remeselných prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných,
kontrolovateľných prác administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovotechnických alebo

ekonomických podľa pokynov alebo ustanovených postupov.

Podľa§1nariadeniavládySlovenskejrepublikyč.343/2001Z.z.,ktorýmsaustanovujesumaminimálnej
mzdy na rok 2012, suma minimálnej mzdy na rok 2012 sa ustanovuje na
a) 327,20 eura za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou.

Podľa § 35 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov platnom
do 30. 06. 2012, ak tento zákon požaduje preukázanie výdavkov a zamestnanec ich nepreukáže,
môže mu zamestnávateľ poskytnúť náhrady v ním uznanej sume s prihliadnutím na určené podmienky
pracovnej cesty (§ 3).

Podľa § 36 ods. 7, 8 vyššie citovaného zákona, zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo
dňa skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona
predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovanýpreddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo
vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť

zakladajúca nárok na náhrady skončená.
Zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov
vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto
zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so
zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie

však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené
písomné doklady.

Podľa § 2 ods. 1, písm. a/, bod 1 zák. č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.
82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov platnom v čase rozhodovania žalovaného, inšpekcia práce je

a) dozor nad dodržiavaním
1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a
skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok
žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili
15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

Podľa § 19 ods. 1, 6 vyššie citovaného zákona, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento
zákon neustanovuje inak
a) zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2
ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich

z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým
bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur.
Inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri
určovaní výšky pokuty prihliada najmä na
a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,

b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,
c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. b),
d)skutočnosť,čizistenéporušeniepovinnostíjedôsledkomneúčinnéhosystémuriadeniaochranypráce
u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,
e) opakované zistenie toho istého nedostatku.

Úlohou súdu v danej veci bolo posúdenie správnosti postupu a právnych záverov žalovaného, ako i
správnehoorgánuprvéhostupňa,ktoréviedlikuloženiupokutyazároveňposúdiťdôvodnosťjejuloženia
v sume 2.000,- eur.

Zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
upravuje okrem iného inšpekciu práce, ktorej prostredníctvom sa presadzuje ochrana zamestnancov
pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce. Inšpekcia práce vykonáva dozor i nad
dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,

zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov, teda i nad dodržiavaním
Zákonníka práce, ktorý v ust. § 120 stanovuje minimálne mzdové nároky, ktoré je povinný rešpektovať
zamestnávateľ v prípade, pokiaľ nie je odmeňovanie jeho zamestnancov dohodnuté v kolektívnej
zmluve. Žalobca ako zamestnávateľ vodičov medzinárodnej kamiónovej dopravy, bol pri odmeňovaní
týchto svojich zamestnancov povinný dodržiavať ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce v znení neskorších

predpisov a poskytovať im mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre
stupeň náročnosti ich práce, čo nebolo v konaní sporné, nakoľko ich odmeňovanie nebolo dohodnuté v
kolektívnej zmluve. Minimálny mzdový nárok vodičov medzinárodnej kamiónovej dopravy, ktorých práca
je zaradená do druhého stupňa náročnosti (čo v konaní taktiež nebolo sporné), je určený koeficientom
(1,2) minimálnej mzdy s poukazom na ust. § 120 ods. 4 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov,

pričom výška minimálnej mzdy v roku 2012 bola 327,20 eur, čo znamená, že ich minimálny mzdový
nárok v roku 2012 činil 392,64 eur (1,2 x 327,20 eur). Sporné nebolo ani to, že žalobca v roku 2012
u troch svojich zamestnancov (O., D., F.) tento minimálny mzdový nárok preukázateľne nedodržal
a neakceptoval, keď s nimi uzavrel pracovné zmluvy (so zamestnancom O. dňa 17. 03. 2012 a sozamestnancami D. a F. dňa 06. 04. 2013), v ktorých je uvedená hrubá mzda 383,- eur, ktorú im počas
trvania ich pracovného pomeru i vyplácal, čo je preukázané dokladmi o vyplácaní ich mzdy za obdobie
trvania ich pracovného pomeru, t. j. u zamestnanca O. od 17. 03. 2012 do 16. 05. 2012 a u

zamestnancov D. a F. od 07. 04. 2012 do 03. 05. 2012. Predmetný nedostatok žalobca odstránil až 5
mesiacov po skončení ich pracovného pomeru u neho, keď mu nedodržanie ich minimálneho mzdového
nárokubolovytknutézostranyinšpekcieprácevykonanejvoktóbri2012.Vtejtosúvislostisúdpoukazuje
na tú skutočnosť, že žalobca podľa ním predloženého dokladu zo dňa 17. 10. 2012 uzavrel v období od
01. 01. 2012 do 17. 10. 2012 pracovný pomer s 11 zamestnancami (vrátane troch vyššie uvedených),

pričom pracovný pomer v tomto období ukončil s 13 zamestnancami (vrátane troch vyššie uvedených)
a v troch prípadoch bolo zistené porušenie Zákonníka práce pre nedodržanie minimálneho mzdového
nároku zamestnanca o sumu 9,64 eur (392,64 eur mínus 383,- eur). Na zistenom a žalobcom zavinenom
porušení Zákonníka práce u troch jeho zamestnancov spočívajúcom v tom, že žalobca týmto svojim
zamestnancom nevyplácal ani sumu, ktorá predstavovala ich minimálny mzdový nárok, nemôže nič
zmeniť ani tá skutočnosť, že chýbajúcu sumu im žalobca ešte v priebehu správneho konania doplatil.

Ďalšieho pochybenia a porušenia pracovno-právnych predpisov sa žalobca dopustil v tom, že
neuspokojil nároky zamestnanca O. vyplývajúce z dvoch zahraničných pracovných ciest ním
vykonaných v období od 01. 04. 2012 do 19. 04. 2012 a od 06. 05. 2012 do 15. 05. 2012 a nevyplatil mu
náhrady v súvislosti s vykonaním týchto ciest. Na základe žiadosti správneho orgánu prvého stupňa zo

dňa 17. 10. 2012 o predloženie podkladov pre výpočet cestovných náhrad za rok 2012 u zamestnancov
O., D. a F. žalobca predložil okrem iného doklady označené ako „zahraničná služobná cesta“ týkajúce sa
zamestnanca O. a ním vykonaných pracovných ciest v období od 17. 03. 2012 do 31. 03. 2012, od 01.
04. 2012 do 19. 04. 2012 a od 06. 05. 2012 do 15. 05. 2012. Súčasťou týchto dokladov je i vyúčtovanie
zahraničnej cesty, a to osobitne za marec 2012 v sume 897,- eur, apríl 2012 v sume 869,- eur a máj 2012

v sume 451,- eur, pričom v každom jednotlivom vyúčtovaní je uvedený dátum, odjazd, príjazd, štát, čas,
dopravaakilometre.Žalobcatedavykonalvyúčtovaniezahraničnejpracovnejcestysvojhozamestnanca
O., pričom tieto svoje doklady žiadnym spôsobom nespochybňoval, ani netvrdil, že zamestnanec mu
nepredložil doklady potrebné k vyúčtovaniu cestovných náhrad. Je nepochybné, že tieto vyúčtovania za
mesiac apríl a máj 2012 predložené žalobcom museli byť vypracované na základe údajov poskytnutých

alebo predložených zamestnancom, resp. zaznamenaných v motorovom vozidle, na ktorom žalobca
pracovnú cestu uskutočnil, ktoré sa museli dostať do dispozície žalobcu ako zamestnávateľa, nakoľko
sú v nich uvedené konkrétne údaje týkajúce sa cesty, vrátane odjazdu a príjazdu, času a najazdených
kilometrov. Napriek tomu, že zamestnávateľ žalobcu vykonal vyúčtovanie zahraničných pracovných
ciest zamestnanca O. za obdobie apríl a máj 2012, cestovné náhrady mu nevyplatil tvrdiac, že počas

poslednej zahraničnej cesty mu spôsobil škodu v sume 1.049,68 eur, ktorú mu odpočíta z aprílovej
a májovej výplaty, čo zamestnancovi i oznámil v podaní zo dňa 13. 07. 2012. Na tomto svojom
stanovisku zotrval splnomocnený zástupca žalobcu i vo vyjadrení k protokolu zo dňa 25. 10. 2012, keď
jednoznačne uviedol, že dôvodom nevyplatenia cestovných náhrad bolo nedoriešenie škody spôsobenej
zamestnancom a toto svoje stanovisko žalobca potvrdil i v písomnom vyjadrení zo dňa 04. 03. 2013

k začatiu správneho konania. V tomto svojom vyjadrení žalobca opätovne poukázal na vyúčtovanie
škody zo dňa 13. 07. 2012 s tým, že zamestnanec sa do sídla zamestnávateľa nedostavil, nie je možné
sa s ním skontaktovať a uskutočniť tak vyúčtovanie pracovnej cesty. Nevyplatenie cestovných náhrad
teda žalobca už v priebehu kontroly vykonanej inšpektormi práce i v následnom správnom konaní
zdôvodňoval škodou spôsobenou zamestnancom. Až následne, v odvolaní podanom proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu, žalobca tvrdil, že zamestnanec mu nepredložil písomné doklady
potrebné na vyúčtovanie náhrad a porušil tak svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho z ust. § 36 ods.
7 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov s tým, že nároky
zamestnanca možno zúčtovať až po predložení týchto dokladov, čo je ale povinnosťou zamestnanca.
Žalobca zároveň v podanom odvolaní, ako i v žalobe spochybňoval ním vystavený a predložený

doklad a tvrdil, že doklad označený ako „zahraničná pracovná cesta“, súčasťou ktorého je i vyúčtovanie
zahraničnej cesty, nemožno považovať za doklad preukazujúci vyúčtovanie náhrad, nakoľko sa jedná o
doklad vygenerovaný príslušným softwarom, ktorý umožňuje zúčtovať iba základné náležitosti pracovnej
cesty, ale nie je spôsobilý zohľadniť individuálne nároky zamestnanca. Súd je toho názoru, že doklad
označený ako „zahraničná pracovná cesta“, v ktorom je uvedené konkrétne vyúčtovanie konkrétnej

zahraničnej pracovnej cesty a jeho suma, môže vygenerovať výpočtová technika len na základe
zadaných údajov, nakoľko sa nejdená o čisté tlačivo, ale o doklad s konkrétnymi údajmi. Táto skutočnosť
spochybňuje tvrdenie žalobcu o vygenerovaní dokladu príslušným softwarom, ktorý podľa názoru
žalobcu umožňuje zúčtovať len základné náležitosti pracovnej cesty, ale nie je spôsobilý zohľadniťindividuálne nároky zamestnanca. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ust. § 35 ods. 1 zák. č. 283/2002
Z.z.ocestovnýchnáhradáchvzneníneskoršíchpredpisov,ktoréumožňuje,abyzamestnávateľposkytol
zamestnancovi náhradu v ním uznanej sume s prihliadnutím na určené podmienky pracovnej cesty, a to

i v prípade, ak tento zákon požaduje preukázanie výdavkov a zamestnanec ich nepreukáže.

S poukazom na uvedené potom súd dospel k tomu záveru, že pokiaľ žalobca vyhotovil vyúčtovanie
zahraničnej pracovnej cesty svojho zamestnanca, musel mať k tomu konkrétne podklady a vyúčtovanú
sumu mal zamestnancovi i vyplatiť, a teda uspokojiť jeho nároky vyplývajúce z vykonanej pracovnej

cesty. Náhrada za vykonanú pracovnú cestu je nárok patriaci zamestnancovi, ktorý mu má byť a
musí byť vyplatený a poskytnutý najmä v prípade, ak mal zamestnávateľ k dispozícii také podklady,
na základe ktorých vyhotovil vyúčtovanie pracovnej cesty, ako tomu bolo i v predmetnej veci. S
poukazom na vyjadrenia žalobcu, prezentované v priebehu správneho konania, i súd dospel k tomu
záveru, že skutočným dôvodom nevyplatenia cestovných náhrad zamestnancovi O. bolo žalobcom
tvrdenie spôsobenie škody zo strany tohto zamestnanca, ktorej výšku žalobca preukázateľne mienil

kompenzovať s cestovnými náhradami tohto zamestnanca za pracovné cesty vykonané v apríli a
v máji 2012, čo jednoznačne vyplýva z podania žalobcu zo dňa 13. 07. 2012, ako i z vyjadrenia
zástupcu žalobcu v protokole zo dňa 25. 10. 2012 a z vyjadrenia k začatiu správneho konania.
Žalobca teda pôvodne netvrdil, že dôvodom nevyplatenia cestových náhrad zamestnancovi bolo
nepredloženie dokladov potrebných k vyúčtovaniu zahraničnej pracovnej cesty zo strany zamestnanca,

alejednoznačneanespochybniteľnenevyplateniecestovnýchnáhradzdôvodňovalnedoriešenímškody,
ktorú mu mal spôsobiť zamestnanec, čo však nebolo predmetom konania a žalobca spôsobenie škody
zamestnancom ani nepreukázal. Nárok na náhradu cestovných nárokov zamestnanca pri realizovanej
pracovnej ceste však nemožno kompenzovať s tvrdenou, ale nepreukázanou škodou, ktorú mal
žalobcovi spôsobiť jeho zamestnanec.

Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu a z neho vyplývajúcich skutkových zistení,
je i podľa názoru súdu nepochybne preukázané, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania
spočívajúceho v tom, že ako zamestnávateľ porušil svoju povinnosť poskytnúť trom zamestnancom
mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce

príslušného pracovného miesta (vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy) zakotvenú v ust. § 120 ods.
1 Zákonníka práce. Taktiež porušil i ďalšiu povinnosť vyplývajúcu pre neho z ust. § 36 ods. 8 zák.
č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, čo bolo taktiež nepochybne
preukázané z vykonaného dokazovania. S poukazom na takto istený skutkový stav, s ktorým sa súd
stotožnil, správny orgán prvého stupňa potom dôvodne vo svojom rozhodnutí zo dňa 05. 04. 2013 uložil

žalobcovi pokutu 2.000,- eur, pričom na základe odvolania žalobcu žalovaný toto rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil.

Postup a spôsob rozhodovania odvolacieho správneho orgánu, ktorý má v odvolacom konaní široké
oprávnenia, upravuje ust. § 59 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov,

ktorý sa vzťahuje i na konanie v predmetnej veci. V zásade je jeho povinnosťou preskúmať celé
odvolaním napadnuté rozhodnutie, pričom nie je viazaný iba dôvodmi uvedenými v odvolaní, ani
skutkovými zisteniami a právnym názorom, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán a podľa
výsledkovkonaniamôženapadnutérozhodnutiepotvrdiť,zmeniťalebozrušiť.Vpredmetnejvecisipodľa
názoru súdu žalovaný dôvodne osvojil správne skutkové zistenia správneho orgánu prvého stupňa,

ktoré neboli sporné a vyplývajú z protokolu o výsledku inšpekcie práce zo dňa 25. 10. 2012 a dôvodne
rozhodnutie tohto správneho orgánu zo dňa 05. 04. 2013 potvrdil, pričom svoje rozhodnutie zo dňa 09.
07. 2013 riadne a v súlade so zákonom zdôvodnil, vrátane zdôvodnenia uloženia pokuty 2.000,- eur.

Žalobca v podanej žalobe namietal predovšetkým to, že zamestnancovi nemohol vyúčtovať a vyplatiť

cestovné náhrady vyplývajúce zo zahraničných pracovných ciest, nakoľko mu zamestnanec nepredložil
podklady k tomu potrebné, ktoré by zohľadňovali jeho individuálne nároky vzniknuté počas pracovnej
cesty. Takúto námietku, ktorú žalobca začal uplatňovať až v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu, súd považoval za účelovú a nedôvodnú, nakoľko ako vyplýva z opakovaných tvrdení
žalobcu (v podaní zo dňa 13. 07. 2012 a vyjadrení v protokole zo dňa 25. 10. 2012), skutočným

dôvodom nevyplatenia cestových náhrad bola kompenzácia týchto nákladov so škodou, ktorú mu mal
spôsobiť zamestnanec pri pracovnej ceste vykonanej v máji 2012. Predmetné nároky však nemožno
bez súhlasu zamestnanca kompenzovať, naviac ak žalobca spôsobenie škody svojim zamestnancom
žiadnym spôsobom nepreukázal.K výške uloženej pokuty, ktorú žalobca považoval za neprimerane vysokú, je potrebné uviesť, že
ukladanie sankcií má význam tak represívny, ako i preventívny. Postih za porušenie povinnosti, resp.

nesplnenie povinnosti musí mať silu odradiť od nezákonného postupu, a to tak samotného účastníka
konania, ako i ďalšie právnické, resp. fyzické osoby oprávnené na podnikanie a zamestnávajúce
zamestnancov v pracovnom pomere. Takýto účinok však môže vyvolať len postih zodpovedajúci
významu chráneného záujmu, ktorý je i vecne správne vyvodený. Treba konštatovať, že výška uloženej
sankcie v rámci zákonom určeného rozpätia, resp. sadzby je zásadne otázkou správneho uváženia,

ale táto voľná úvaha pri rozhodnutí o výške sankcie musí zodpovedať zistenému skutkovému stavu
a zásadám logického myslenia. Súd teda skúmal, či toto uváženie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP) a či pokuta bola uložená s prihliadnutím na závažnosť,
spôsob a následky porušenia povinnosti, pričom dospel k tomu záveru, že pokuta 2.000,- eur bola
žalobcovi uložená dôvodne. Za porušenie povinnosti zakotvenej v ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce
a ust. § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, možno

uložiť pokutu až do výšky 100.000,- eur, a preto pokuta v sume 2.000,- eur je uložená na samej dolnej
hranici a podľa názoru súdu zodpovedá závažnosti a počtu zistených porušení povinností žalobcu,
ako i závažnosti ich následkov, čo žalovaný vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil. Pokutu v tejto
výške treba podľa názoru súdu považovať za adekvátnu a dostatočnú sankciu za protiprávne konanie,
ktorého sa žalobca nepochybne a preukázateľne dopustil, keď porušil svoju povinnosť poskytovať

zamestnancom mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti
práce príslušného pracovného miesta (vodiči medzinárodnej kamiónovej dopravy) a zároveň porušil
povinnosť uspokojiť nároky zamestnanca vyplývajúce z vykonanej zahraničnej pracovnej cesty a jej
vyúčtovania, ktoré sám vyhotovil, pričom uložená pokuta podľa názoru súdu zodpovedá i požiadavke
generálnej prevencie. Súd po oboznámení sa o obsahom predloženého administratívneho spisu a s

výsledkami dokazovania vykonaného v správnom konaní nedospel k záveru o potrebe zmeniť výšku
uloženej pokuty v rámci moderačného práva súdu.

Vychádzajúc zo žalobcom tvrdených dôvodov nezákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 05. 03.
2013 súd konštatoval, že žalovaný vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade s vyššie citovaným

zákonom č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej
práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, platnom v čase rozhodovania žalovaného. V postupe žalovaného vo vzťahu k žalobcovi súd
nezistil žiadne pochybenia, ani porušenie základných pravidiel a zásad správneho konania. Rozhodnutie
žalovaného zo dňa 09. 07. 2013 podľa názoru súdu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového

stavu veci, pričom predmetnou vecou sa dôsledne zaoberal a v zmysle zákona i rozhodol. Záver,
ktorý žalovaný ustálil na základe zistených skutkových okolností vo svojom rozhodnutí, zodpovedá
zásadámlogickéhomyslenia,pričomtotosvojerozhodnutieidostatočnevyargumentoval.Z rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa, ako i žalovaného nepochybne vyplýva, že žalobcovi bola uložená
pokuta za porušenie dvoch povinností zákonom stanovených (ust. § 120 ods. 1 Zákonníka práce -

trojnásobné porušenie a ust. § 36 ods. 8 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení
neskorších predpisov) a svoje rozhodnutie i pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty riadne zdôvodnili.
Námietku žalobcu vo vzťahu k výške uloženej pokuty súd nepovažoval za dôvodnú, a to s poukazom
na zistený skutkový stav, ktorý žalobca v prípade neposkytovania minimálnych mzdových nárokov
pre svojich zamestnancov ani nepopieral, spôsob spáchania a závažnosť porušenia povinností, ako i

dôsledky a okolnosti ich zistenia. Za absolútne nedôvodnú súd považoval námietku žalobcu spočívajúcu
v tom, že správne orgány nevyjadrili výšku pokuty za každé zo zistených porušení, ktoré sú od seba
nezávislé, pričom takáto námietka nemá oporu v zákone. Zo žiadneho ustanovenia zák. č. 125/2006
Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle

ktorého bola pokuta žalobcovi uložená nevyplýva povinnosť vyjadrovať výšku pokuty za každé jednotlivé
porušenie zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietnuť.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov
konania nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).