Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/131/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4014200649
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4014200649.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.vprávnejvecižalobcu:Deregs.r.o.,Kopčianska10,
Bratislava, IČO: 47 635 177 (predtým HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o., Štúrova 41/1419, Nitra, IČO:
46 139 397), zastúpený JUDr. Zuzanou Porubskou, advokátkou, Farská 25, Nitra, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 22. apríla 2014 č. 1100302/1/195727/2014/857, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou osobne podanou na tunajší súd dňa 14. 07. 2014 domáhal preskúmania a zrušenia

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zo dňa 22. 04. 2014 č. 1100302/1/195727/2014/857, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 02. 01. 2014 č. 9104408/5/6085/2014/
Jaro, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011 v sume 1.440,- eur.

Namietal, že žalobou napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu
boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho vyhodnotenia
dôkazov, čím došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu. Uviedol, že Daňový úrad Bratislava

ako prvostupňový správny orgán v postavení správcu dane vykonal u žalobcu v postavení daňového
subjektu kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj až december 2011, o výsledku
ktorej vyhotovil protokol zo dňa 12. 11. 2013, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou
na vyjadrenia sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 18. 11. 2013, pričom týmto dňom bolo možné
považovaťdaňovúkontroluzaukončenú.Nazákladevýsledkovzistenýchvykonanoudaňovoukontrolou
DaňovýúradBratislavavydaldňa02.01.2014rozhodnutieč. 9104408/5/6085/2014/Jaro,ktorýmvyrubil
žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011 v sume 1.440,- eur.

Na základe vykonanej daňovej kontroly a protokolu zo dňa 02. 01. 2014 vydal Daňový úrad Bratislava
ďalšie rozhodnutia, v ktorých vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 37.925,80 eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011, rozdiel dane v sume 19.166,67 eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011, rozdiel dane v sume 19.465,- eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011, rozdiel dane v sume 7.800,- eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 a rozdiel dane v sume 26.484,38 eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011. Poznamenal, že voči rozhodnutiu prvostupňového orgánupodal odvolanie zo dňa 30. 01. 2014. Následne bolo žalobcovi doručené písomné podanie Daňového
úradu Bratislava označené ako „oznámenie č. 9104408/5/783922/14/NecZ zo dňa 28. 02. 2014“, v
ktorom Daňový úrad Bratislava uviedol, že k nim bolo doručené dňa 04. 02. 2014 odvolanie žalobcu

podané dňa 03. 02. 2014 voči rozhodnutiam vydaným na základe vykonanej daňovej kontroly na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia máj 2011 až december 2011. V oznámení Daňový úrad
Bratislava uviedol, že od 01. 01. 2014 je podľa § 14 ods. 1 Daňového poriadku povinnosťou daňového
subjektu, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, doručovať finančnej správe podania elektronickými
prostriedkami podľa § 13 ods. 5 a že v rozhodnutiach vydaných správcom dane je uvedená forma

podania, ale nie spôsob mysliac tým zrejme poučenie. Z uvedeného dôvodu Daňový úrad Bratislava
uviedol, že na žalobcom podané odvolania sa hľadí ako na nepodané, pretože sú v rozpore s citovaným
ustanovením. Konštatoval, že mu bolo doručené ďalšie rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo
dňa 20. 02. 2014 č. 9104408/694594/2014/NecZ, ktorým prvostupňový správny orgán zastavil daňové
konanie vo veci vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014 u
žalobcu, pričom zdaňovacie obdobie mesiaca jún 2014 bolo tiež podrobené daňovej kontrole, výsledkom

ktorej bolo vydanie protokolu. Následne bolo žalobcovi doručené rozhodnutie vydané žalovaným dňa 22.
04. 2014, teda napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný rozhodoval o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu
prvostupňového orgánu, a to takým spôsobom, že ho potvrdil. Poznamenal, že v priebehu konania
sa odvolal voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu, ktorý vydal následne oznámenie zo dňa 28. 02.
2014, v ktorom uviedol, že na žalobcom podané odvolanie sa hľadí ako na nepodané. Následne mu

dňa 14. 05. 2014 bolo doručené rozhodnutie zo dňa 22. 04. 2014, ktorým bolo odvolanie žalobcu voči
rozhodnutiu prvostupňového orgánu zamietnuté. Žalobca si teda opodstatnene kladie otázku, či teda
bolo alebo nebolo jeho odvolanie správnym orgánom akceptované a ktoré z týchto rozhodnutí je preto
záväzné. Pre túto zmätočnosť a vady konania považoval postup správneho orgánu za nezákonný,
vyvolávajúci stav právnej neistoty, a to i z dôvodu, že mu nebolo doručené žiadne vysvetlenie zo

strany správnych orgánov k dvom protichodným rozhodnutiam a nevie ako s nimi naložiť. Poukázal na
judikatúru v oblasti daňového práva, konkrétne na rozhodnutie NUS 24/2010, z ktorého vyplýva, že ak
dĺžka daňovej kontroly prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania 12 mesiacov, protokol z
takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní
nemôže byť použitý. V prípade ak protokol použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou

nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas
nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. V
tejto súvislosti žalobca namietal, že v danej veci správne orgány nezistili náležite skutkový stav veci,
ale len narýchlo rozhodli na základe jediného úkonu, ktorým bolo dožiadanie prostredníctvom miestne
príslušného daňového úradu len s tým cieľom, aby stihli zákonnú lehotu a celá daňová kontrola tak

bola „naoko zákonnou“. Ďalej poukázal na ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/, ods.
2, § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
ust. § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Daňového poriadku, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/14/2012, sp. zn. 5Sžf/22/2009, sp. zn. 3Sžf/1/2010, sp. zn. 5Sžf/97/2009 a sp. zn. 3Sžf/1/2010
a rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics

Ltd (C-353/03), Bond House Systems Ltd (C-484/03) a Kittel (C-439/04). Poznamenal, že dôkazné
bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp.
orgánoch činných v trestnom konaní, pričom žalobcovi (daňovému subjektu) zákon nedáva právne
prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, že
žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení,

ktoré je spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa
zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, avšak musia byť v
rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné
bremeno je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených
skutočností. Mal za to, že on ako kontrolovaný daňový subjekt nemal žiaden právne prostriedky na

to, aby predviedol svedkov, prípadne zaobstaral účtovné doklady spoločnosti AH INVEST, s.r.o. a
Jiman, s.r.o. a naviac ani nemôže robiť prácu namiesto správcu dane. Správca dane podložil svoje
rozhodnutieibaskutkovýmizisteniami,ktorésabezprostrednenedotýkajúkonkrétnehoprávnehovzťahu
medzi kontrolovaným daňovým subjektom a týmito spoločnosťami. V súvislosti so základnými zásadami
upravenými v daňovom poriadku - zásadou zákonnosti, zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu

so správcom dane, zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania, zásadou voľného hodnotenia
dôkazov, zásadou rovnosti procesného postavenia daňových subjektov a zásadou oficiality poukázal
na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M-Sž do V 1/00, sp. zn. 7 Sž 161-166/99
zo dňa 04. 07. 2000, sp. zn. 5 Sž 198/00 zo dňa 30.05.2001, sp. zn. 4 Sž 136/99 a sp. zn. 4 Sž149/2000. Konštatoval, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí iba kopíruje rozhodnutie prvostupňového
orgánu, keď iba uvádza, že spoločnosť AH INVEST, s.r.o. a Jiman, s.r.o. nesídli v mieste zapísanom
v Obchodnom registri, všetky zásielky, teda jedna zásielka, ktorú spoločnostiam správca dane zasielal

sa vrátili nedoručené späť a konatelia spoločností so správcom dane nekomunikujú. Tiež poukázal
na tú skutočnosť, že správca dane jedinú zásielku, ktorá má byť „celým dokazovaním“ vykonaným v
rámci daňovej kontroly, bola doručovaná v októbri 2013, teda tesne pred uplynutím lehoty na vykonanie
daňovej kontroly. Ďalej mal za to, že v napadnutom rozhodnutí absentujú úvahy, akými sa zaoberal
prvostupňový správny orgán pri výkone daňovej kontroly a z ktorých vyvodil závery, ktoré boli podkladom

pre vydanie napadnutého rozhodnutia, naviac prvostupňový správny orgán počas celého roka, t. j. od
momentu začatia kontroly až takmer do jej ukončenia, nepožadoval žiadne vysvetlenia k predloženým
dokladom, nekomunikoval s daňovým poradcom žalobcu a nepožadoval žiadnu súčinnosť. Z uvedeného
dôvodu bol žalobca toho názoru, že dokazovanie nebolo postačujúce, resp. žiadne. Žalobca požiadal i
o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Žalovaný správny orgán žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobné

dôvody v merite veci sú zhodné s dôvodmi odvolania, ktoré predchádzalo žalobe, podal vyjadrenie
zhodné s dôvodmi uvedenými v žalobou napadnutom rozhodnutí a pridržiava sa dôvodov uvedených
v tomto rozhodnutí. Konštatoval, že Daňový úrad Bratislava vydal dňa 02. 01. 2014 rozhodnutie č.
9104408/5/6085/2014/Jaro, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 17. 01. 2014 a proti ktorému podal
žalobca odvolanie na poštovú prepravu dňa 03. 02. 2014 , teda odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote, osobou oprávnenou, písomnou formou, prostredníctvom pošty. Správca dane v
reakcii na odvolanie dňa 28. 04. 2014 zaslal daňovému subjektu oznámenie č. 9104408/5/783922/2014/
NecZ, podľa ktorého sa na podané odvolanie hľadí ako na nepodané z dôvodu, že od 01. 01. 2014
má platiteľ dane povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronicky. Správca dane žalobcovi
ešte ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vykonal daňovú kontrolu, ale dňom 31. 12. 2013 správca

dane zrušil žalobcovi registráciu pre daň, určil posledné zdaňovacie obdobie december 2013 a od
01. 01. 2014 tak už žalobca nebol platiteľom DPH. Správca dane tak zaslal daňovému subjektu
nesprávne oznámenie zo dňa 28. 02. 2014 (nie rozhodnutie, ako uvádza žalobca), keďže platiteľovi
dane bola dňom 31. 12. 2013 zrušená registrácia na DPH a netýkala sa ho teda povinnosť podávať
podania elektronicky. Vzápätí na to ale správca dane uvedené pochybenie napravil, keď v zmysle § 73

ods. 2 daňového poriadku obratom postúpil predmetné odvolanie žalovanému, o čom žalobcu listom
zo dňa 10. 03. 2014 upovedomil a súčasne mu oznámil, že keďže žalobcovi bolo určené posledné
zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty december 2013, má považovať zaslané oznámenie
zo dňa 28. 02. 2014 za bezpredmetné. Správca dane tak jednoznačne zákonným spôsobom postúpil
odvolanie daňového subjektu Finančnému riaditeľstvu SR a následne Finančné riaditeľstvo SR vydalo

vo veci zákonné rozhodnutie. V súvislosti s námietkou žalobcu, že v obdobnej
veci ako je táto vydal žalovaný rozhodnutia č. 1100302/1/204349/2014/857 zo dňa 28. 04. 2014 a č.
1100302/1/204804/2014/857 zo dňa 28. 04. 2014, v ktorých ale rozhodol odlišným spôsobom tak, že
prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, mal žalovaný za to, že táto argumentácia
žalobcu bola bezpredmetná. Žalobca si uplatňoval nárok na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa

Jiman s.r.o., nám. Slobody 3, Vranou nad Topľou (predtým FREEBAU CONSTRUCTION, s.r.o.), v prvom
prípade za nákup lešenia a druhom za nákup stavebných prác, pričom miestne príslušný správca dane
spoločnosti Jiman s.r.o. Daňový úrad Prešov poskytol Daňovému úradu Bratislava podrobné informácie
ohľadom sídla spoločnosti. Tieto informácie boli vo vzťahu k deklarovaným zdaniteľným plneniam
nedostatočné a keďže išlo o podstatné informácie vo vzťahu k uplatňovanému nároku na nadmerný

odpočet od spoločnosti Jiman s.r.o., odvolací orgán správcu dane zaviazal v ďalšom konaní preverovať
dodanie predmetného lešenia a uskutočnenie stavebných prác formou opätovného dožiadania miestne
príslušnému správcovi dane spoločnosti Jiman, s.r.o. alebo priamo, s využitím inštitútu predvolania a
predvedenia podľa daňového poriadku. V uvedenom prípade išlo výlučne a vykonanie doplňujúcich
šetrení vzhľadom na uplatňovaný nárok na odpočítanie DPH z faktúr od spoločnosti Jiman, s.r.o.

a so žiadnym iným dôvodom, pre ktorý daňový subjekt (žalobca) podal odvolanie za zdaňovacie
obdobia október 2011 a november 2011 sa žalovaný nestotožnil. Uvedené skutočnosti sú pritom úplne
irelevantné vo vzťahu k tomuto žalobou napadnutého rozhodnutia za kontrolované zdaňovacie obdobie
december 2011, v ktorom si žalobca neuplatňuje žiaden nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
z faktúr od spoločnosti Jiman, s.r.o., ale uplatňuje si od personálne prepojenej osoby, dodávateľa AH

INVEST, s.r.o., a to za dodanie 200 m2 kompletného lešenia. V prípade zdaňovacích období október
2011 a november 2011, v ktorých boli vydané odlišné rozhodnutia, teda vôbec nejde o obdobnú právnuvec ako v prípade zdaňovacieho obdobia december 2011. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom
procesného pochybenia správcu dane pri vyhotovení protokolu spočívajúcim v nejednoznačnosti, ktorá
má veľký vplyv na začiatok daňovej kontroly tým, že správca dane v protokole uviedol, že daňovému

subjektu bolo oznámenie o výkone daňovej kontroly doručené dňa 15. 11. 2013, miesto správneho 15.
11. 2012 žalovaný uviedol, že toto pochybenie nie je žiadnou procesnou vadou a v žiadnom prípade
nie je možné vyvodiť záver, že vykonaná daňová kontrola bola nezákonná. Uvedenie nesprávneho roku
doručenia oznámenia v protokole je zrejmou nesprávnosťou a ide o jednoznačnú chybu v písaní roku
správcu dane. Poukázal na to, že správca dane zaslal žalobcovi protokol z daňovej kontroly zo dňa

12. 11. 2013 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktorý bol žalobcovi
doručený dňa 18. 11. 2013, avšak zásielka sa vrátila na daňový úrad s poznámkou „adresát neznámy“.
Daňový subjekt (žalobca) mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvedeným v protokole
i poukázať na chybu v písaní správcu dane v protokole, avšak daňový subjekt (žalobca) toto právo
nevyužil a žiadne pochybenie správcu dane nenamietal. Daňová kontrola bola u žalobcu začatá dňom
určeným v oznámení správcu dane zo dňa 04. 12. 2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 15. 11.

2012, pričom deň začatia daňovej kontroly nie je závislý odo dňa doručenia oznámenia o výkone
daňovej kontroly. Daňová kontrola bola ukončená dňa 18. 11. 2013, t. j. dňom doručenia protokolu
s výzvou, a správca dane tak dodržal ročnú lehotu stanovenú zákonom na výkon daňovej kontroly.
Tvrdenie žalobcu, že splnil všetky podmienky na odpočet DPH, preto mu daňový úrad v roku 2011
nárokovanú sumu nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2011 aj vyplatil považoval

žalovaný za zmätočné, vychádzajúce z celkovej neznalosti fungovania zákona o DPH a daňového
poriadku. Na základe daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december
2011, podaného dňa 25. 01. 2012, si daňový subjekt uplatnil nárok na vrátanie nadmerného odpočtu v
sume 1.709,27 eur. Predmetný nadmerný odpočet v sume 1.709,27 eur, na ktorý si podaným daňovým
priznaním uplatnil daňový subjekt nárok, bol splatný dňa 25. 03. 2013, a to v zmysle § 79 zákona o DPH

platného v rozhodnom čase. Z uvedeného je zrejmé, že vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie december 2011 bolo v roku 2012 realizované bez výkonu kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona (zákona o DPH). Správca dane
tak bez toho, aby začal výkon daňovej kontroly, vrátil zákonným spôsobom v zmysle zákona o DPH
daňovémusubjektunadmernýodpočet.Ibavprípade,akbydaňovýúradvroku2012vlehotenavrátenie

nadmerného odpočtu začal daňovú kontrolu, vrátil by nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej
kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Správca dane začal daňovú kontrolu vykonávať až
dňa 04. 12. 2012, t. j. po vyplatení nadmerného odpočtu. Až následnou kontrolou bolo zistené, že
daňový subjekt si vyplatenie nadmerného odpočtu v sume 1.709,27 eur nárokoval neoprávnene a
svojím konaním porušil ust. § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH; vrátenie nadmerného odpočtu

na základe podaného daňového priznania v roku 2012 bolo tak jednoznačne v súlade so zákonom.
Ďalej uviedol, že žalobca sa vo svojej žalobe domnieval, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane, keďže predložil všetky doklady potrebné na výkon daňovej kontroly. Skutočnosť,
že platiteľ dane má faktúru od dodávateľa, ešte nie je relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu služieb
uvedených na faktúre reálne došlo. Samotná existencia faktúr neznamená, že prijímateľ tovaru má právo

na odpočítanie dane, pretože je potrebné, aby boli splnené všetky podmienky na odpočítanie dane
stanovené v zákone č. 222/2004 Z. z. Zdôraznil, že pokiaľ daňový subjekt nepreukáže, že k dodaniu
tovaru - 200 m2 lešenia došlo a daňová povinnosť vznikla, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie
dane. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje
svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z

pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Poukázal na skutočnosť, že pracovníci Daňového úradu Bratislava opakovane vykonali
miestne zisťovanie v sídle žalobcu za účelom preverenia jeho ekonomickej činnosti za zdaňovacie
obdobia roku 2011 a tiež preverenie reálneho sídla spoločnosti. V čase vykonania miestneho zisťovania

sa v sídle spoločnosti nikto nenachádzal a správcovi dane nikto neposkytol požadované informácie o
ekonomickej aktivite spoločnosti v roku 2011. Správca dane zistil, že žalobca mal uzatvorenú zmluvu
o nájme kancelárskych priestorov, ale zásielky správcu dane adresované na adresu sídla spoločnosti
sa už v tom čase vracali späť správcovi dane s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“.
Dňa 30. 10. 2013 správca dane vykonal znova miestne zisťovanie v sídle žalobcu a zistil, že žalobca

už nemá označené sídlo, ani schránku a na sídle sa nikto zo spoločnosti nenachádzal, spoločnosti bola
daná správcom nehnuteľnosti výpoveď z nájmu ku dňu 21. 05. 2013, tzn. od 21. 05. 2013 bolo sídlo
žalobcu len fiktívne, nezodpovedalo realite a daňový subjekt vedome nespolupracoval so správcom
dane, keď novú adresu na doručovanie nahlásil na daňový úrad až na základe oznámenia zo dňa 29. 11.2013. Poukázal na opakované tvrdenie žalobcu, že správca dane nedodržal zásadu úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom, nekonal a tým porušil ústavné zásady a princípy, pričom takéto tvrdenie je
preukázateľnevrozporesobsahomspisu.Žalobcutvrdil,žesprávcadanemalpreveriťdaňovéaúčtovné

doklady dodávateľa predvolať konateľa dodávateľa ako svedka, tieto úkony neurobil a dokazovanie tak
bolo nedostatočné. Deklarovaným dodávateľom bola v predmetnom prípade spoločnosť AH INVEST,
s.r.o., ktorej správca dane v zmysle zákona zaslal výzvu na predloženie dokladov, pričom zásielka sa
vrátila na daňový úrad s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“ a daňový subjekt AH
INVEST, s.r.o. tak správcovi dane požadovanú súčinnosť neposkytol. Žalovaný poukázal na skutočnosť,

že konateľom spoločnosti AH INVEST, s.r.o. bol Alan Hamzič, ktorý bol aj spoločníkom tejto spoločnosti,
od 13. 03. 2012 je novým spoločníkom VISUALDENT Corp., Seychelská republika. Žalobca, ktorého
konateľom je Alan Hamzič v podanej žalobe tvrdil, že nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové
subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním
tovaru, keďže zákon nedáva daňovníkovi právne prostriedky na sledovanie týchto procesov u svojich
dodávateľov. Zdôraznil, že nakoľko dodávateľom žalobcu s jediným konateľom Alanom Hamzičom bol

AHINVEST,s.r.o.,ktoréhojedinýmkonateľombolAlanHamzič,atedažalobcamoholperfektnesledovať
obstarávacie, resp. výrobné procesy u svojho dodávateľa AH INVEST, s.r.o. Nestotožnil sa s tvrdením
žalobcu, že nemal žiadne právne prostriedky na zaobstaranie si účtovných dokladov dodávateľa AH
INVEST, s.r.o. a výpovede konateľa spoločnosti AH INVEST, s.r.o. Alana Hamziča, nakoľko jediný, kto
mal a má všetky právne prostriedky na predloženie účtovných a daňových dokladov spoločnosti AH

INVEST, s.r.o. a vypovedanie vo veci je práve konateľ spoločnosti p. Alan Hamzič, ktorý tak ale neučinil a
neposkytol správcovi dane vo veci absolútne žiadne súčinnosť. Preukázateľne nepravdivé bolo tvrdenie
žalobcu, že spoločnosť HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o. a spoločnosť AH INVEST, s.r.o. nie sú v
žiadnom právnom vzťahu, z dôvodu, že obe spoločnosti majú podľa výpisu z obchodného
registra rovnakého spoločníka VISUALDENT Corp., Seychelská republika a rovnakého konateľa p.

Alana Hamziča. Konateľ spoločnosti HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o. Alan Hamzič neposkytol
správcovi dane počas daňového konania a daňovej kontroly žiadnu súčinnosť. Dňa 10. 12. 2012 bolo
doručené na Daňový úrad Bratislava plnomocenstvo, v ktorom dňa 06. 11. 2012 konateľ spoločnosti
Alan Hamzič splnomocnil na zastupovanie spoločnosti HOCBAU KONSTRUKTION s.r.o. pred Daňovým
úradom Bratislava splnomocnenca AUDIT TAX CONSULTING, k.s. Dňa 19. 12. 2012 sa jediný konateľ

žalobcu dostavil na daňový úrad za účelom zodpovedania otázok týkajúcich sa zdaniteľných obchodov
uskutočnených v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, avšak konateľ žalobcu nezodpovedal žiadnu
otázku správcu dane a na všetky otázky odpovedal tak, že sa vyjadrí písomne v lehote určenej správcom
dane“. Predmetné písomné vyjadrenie konateľa žalobcu obdržal správca dane dňa 24. 01. 2013.
Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom

najvyšší súd poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, a to,
že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán
obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania, ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí.
Ak takéto vedomosti štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide

o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka ochranu, tzn.
pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady
obsiahnutejvust.§2ods.6zákonač.511/1992Zb.oprávnené.Narozdielodžalobcu,žalovanýzastával
názor, že citované tvrdenie NS SR o poctivom obchodnom styku už neobstojí v kontexte aktuálnej
judikatúry. Žalovaný mal za to, že výrok NS SR v nadväznosti na príslušné ustanovenie obchodného

zákonníka má všeobecnú platnosť a žalobca ani neuviedol žiadnu aktuálnu judikatúru, ktorá by o
poctivom obchodnom styku tvrdila niečo iné. Keďže podľa vlastného vyjadrenia p. Hamziča spoločnosť
nemá žiadnych zamestnancov a celú činnosť spoločnosti zabezpečuje sám, bol konateľ Alan Hamzič
jedinou osobou, ktorá mala byť plne kompetentná zodpovedať všetky otázky správcu dane a napriek
tomu tak neučinil a nepreukázal žiadne znalosti o obsahu a rozsahu činností, s ktorými podnikateľ

napĺňal jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania. Jedným z opatrení prijatých v zápisnici o ústnom
pojednávaní zo dňa 19. 12. 2012 bolo, že konateľ spoločnosti sa má opätovne dostaviť
osobne na úrad do 25. 01. 2013, presný termín si mal konateľ dohodnúť, avšak počas celej daňovej
kontroly sa už na daňový úrad nikdy osobne nedostavil, zásielky adresované na sídlo spoločnosti si
nepreberal a neposkytol správcovi dane žiadnu súčinnosť. Splnomocnený zástupca spoločnosti AUDIT

TAX CONSULTING, k. s., v mene ktorého konal Ing. Artúr Oberhauser - daňový poradca, dňa 08. 11.
2013 zrušil plnú moc na zastupovanie spoločnosti. Zdôraznil, že v danom prípade nebolo preukázané
reálne uskutočnenie dodávky tovarov a služieb, v tomto prípade dodávky kompletného lešenia a
súčasne nebolo preukázané ani to, že ich mala dodať zdaniteľná osoba, uvedená na faktúre, a to AHINVEST, s.r.o., pričom správca dane podložil svoje rozhodnutie výhradne skutkovými zisteniami, ktoré
sa bezprostredne dotýkajú konkrétneho právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom
a spoločnosťou AH INVEST, s.r.o., t. j. priamym dodávateľom kontrolovaného daňového subjektu.

Žalovaný sa stotožnil s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 04. 07. 2000 č. 7 Sž 161-166/9, na
ktorý sa vo svojom odvolaní žalobca odvolával a podľa ktorého, kto vedome neplní procesné povinnosti,
ktoré mu zákon ukladá v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu počas výkonu kontroly, nemôže sa
účinne domáhať zrušenia preskúmavaného rozhodnutia pre nezákonnosť spočívajúci v nedostatočnom
zistení skutkového stavu, ktorý sám zavinil. Poznamenal, že jeho rozhodnutie netrpí žiadnou vadou

nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Konštatoval, že z rozsudkov
ESD C-354/03, C-353/03 a C-484/03, na ktoré poukázal žalobca jednoznačne vyplýva, že nárok na
odpočítane je chránený iba v prípade, že platiteľ dane o zámere skrátiť daň, resp. o plnení poznačenom
podvodom vo vzťahu k DPH nevedel a nemohol s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti vedieť
a prijal všetky opatrenia, ktoré po ňom mohli byť v rozumnej miere požadované k overeniu plnenia,
ktoré uskutočňuje, nepovedú k jeho účasti na daňovom podvode. Takýto výklad je v súlade s cieľom

Šiestej smernice (teraz Smernica Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z
pridanej hodnoty v platnom znení, ktorá od 01. 01. 2007 zrušila a nahradila šiestu smernicu). Naopak,
ak sa preukáže, že dodávka uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel, alebo musel vedieť, že sa
svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, je náležité odmietnuť
tomuto platiteľovi dane priznanie práva na odpočet DPH. V uvedenom prípade sa dodávka tovaru, z

ktorej správca dane nepriznal nárok na odpočítanie DPH, uskutočnila medzi personálne prepojenými
osobami AH INVEST, s.r.o. a žalobcom v osobe konateľa oboch spoločností p. Hamziča, ktorý o svojom
vlastnom konaní musel vedieť a nemohol tak konať v dobrej viere. V prípade žalobcu, na rozdiel
od prípadu vo veci 3Sžf/1/2010, nebola preukázaná už základná skutočnosť, že prijaté zdaniteľné
plnenie (200 m2) materiálne existuje, t.j. vôbec nebola preukázaná existencia predmetnej fakturovanej

dodávky.Druhouskutočnosťouje,ževzniklapochybnosťoosobedodávateľa,ktorýalenielenženevedel
preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. obstaral, ale tento vôbec nespolupracoval so správcom
dane a nepredložil mu k predmetnej dodávke žiadne daňové a účtovné doklady. Poukázal na to, že
miestne zisťovanie v septembri 2012, výsledkom ktorého bolo začatie daňovej kontroly za máj až
december 2011 dňa 04. 12. 2012, vykonal Daňový úrad Bratislava na základe požiadavky Prezídia

Policajného zboru, úradu bola proti organizovanej kriminalite, odbor Bratislava, oddelenie finančnej
polície č. PPZ-BOK-BA-FP-225005/2012 zo dňa 15. 08. 2012. Mal za to, že Finančné riaditeľstvo SR
rozhodlo správne, keď odvolanie žalobcu zamietlo, nakoľko žalovaný vychádzal zo správneho právneho
posúdenia veci a prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Námietky uvedené v žalobe
podľa názoru žalovaného neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a postup žalovaného ako

aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom.

Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 22. 04. 2014, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol

pomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004Z.z.osúdochaozmeneadoplneníniektorýchzákonov
v znení neskorších predpisov).

Vo veci súd rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 250f ods. 2 OSP. Žalobca ani
žalovaný sa nevyjadrili k tomu, či súhlasia s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Rozsudok
súd dňa 18. 02. 2015 verejne vyhlásil (§ 246c a § 156 ods. 1 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis
prvostupňového správneho orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že na základe poverenia na výkon

daňovej kontroly č. 91024085/3202326/12/Jar zo dňa 05. 11. 2012 správca dane dňom 04. 12. 2012
začal vykonávať daňovú kontrolu (v priestoroch Daňového úradu Bratislava), ktorej predmetom bola daňz pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj - december 2011 u daňového subjektu (žalobcu). Zo
zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 04. 12. 2012 vyplýva, že ústneho pojednávania sa zúčastnil
daňový poradca žalobcu a predložil doklady ku kontrole DPH za máj až december 2011. Zo zápisnice

z ústneho pojednávania zo dňa 19. 12. 2012 vyplýva, že sa ústneho pojednávania zúčastnil konateľ
žalobcu p. Alan Hamzič za účelom preverenia ekonomickej činnosti žalobcu za zdaňovacie obdobia
roku 2011 v zmysle ust. § 3 zákona č. 222/2004 Z. z., avšak na položené otázky správcom dane
konateľ žalobcu neodpovedal, resp. uviedol, že sa vyjadrí písomne v lehote určenej správcom dane.
Následne bolo dňa 24. 1.2 013 správcovi dane doručené vyjadrenie konateľa žalobcu zo dňa 22. 01.

2013. Písomným podaním zo dňa 08. 11. 2013 oznámil správca dane žalobcovi výsledok daňovej
kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia máj až december 2011 u daňového subjektu,
avšak zásielka obsahujúca toto oznámenie sa vrátila späť správcovi dane s poznámkou „adresát je
neznámy“. Výzvou zo dňa 12. 11. 2013 vyzval správca dane žalobcu, aby sa vyjadril k zisteniam
uvedeným v protokole z daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013, ktorý mu v prílohe zaslal a označil
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Predmetná

zásielka sa správcovi dane vrátila s poznámkou „adresát neznámy“. Z úradného záznamu spísaného
Daňovým úradom Bratislava dňa 13. 09. 2012 vyplýva, že zamestnanci správcu dane sa dostavili do
sídla spoločnosti HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o., kde sa nik nenachádzal a neboli predložené
listinné doklady, zostavy, písomnosti spoločnosti, neboli poskytnuté žiadne informácie o podnikateľských
aktivitách spoločnosti za preverované zdaňovacie obdobia roku 2011 v zmysle zákona č. 222/2004 Z.

z. Podaním zo dňa 13. 09. 2012 predvolal správca dane konateľa žalobcu na ústne pojednávanie vo
veci zisťovania a preverovania ekonomických aktivít žalobcu za zdaňovacie obdobia roku 2011. Zásielka
obsahujúca predvolanie sa vrátila späť správcovi dane ako „neprevzatá v odbernej lehote“. Správca
dane opätovne predvolal (predvolaním zo dňa 17. 10. 2012, ktoré bolo konateľovi žalobcu doručené dňa
25. 10. 2012 a žalobcovi bolo doručené dňa 29. 10. 2012) konateľa žalobcu na ústne pojednávanie. V

predloženom administratívnom spise sa nachádzajú daňové priznania dane z pridanej hodnoty žalobcu
za zdaňovacie obdobie máj 2011 zo dňa 25. 06. 2011, jún 2011 zo dňa 20. 07. 2011, júl 2011 zo dňa
24. 08. 2011, august 2011 zo dňa 22. 09. 2011, september 2011 zo dňa 20. 10. 2011, október 2011
zo dňa 23. 11. 2011, november 2011 zo dňa 22. 12. 2011 a december 2011 zo dňa 25. 01. 2012.
Faktúru č. 072011 zo dňa 30. 08. 2011 vyhotovila spoločnosť Merlingold s.r.o. pre žalobcu v sume

169.306,80 eur za Graf lešenie. Predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 20. 08. 2011 uzatvorenej medzi
spoločnosťou Merlingold s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim bolo lešenie Graf. Faktúru
č. 082011 vystavila spoločnosť Merlingold s.r.o. dňa 31. 08. 2011 pre žalobcu v sume 58.248,- eur za
lešenie typu Graf. Faktúru č. 092011 zo dňa 31. 08. 2011 vystavil žalobca dňa pre spoločnosť Freebau
construction s.r.o. v sume 35.388,- eur za stroj na strojovú omietku Maltech. Z kúpnej zmluvy zo dňa

26. 08. 2011 uzatvorenej medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Freebau Construction s.r.o.
ako kupujúcim vyplýva, že predávajúci sa zaviazal kupujúcemu dodať nové stroje na omietku Maltech
M5 (3ks). Faktúru č. 102011 zo dňa 31. 08. 2011 vystavil žalobca pre spoločnosť Freebau Construction
s.r.o.nasumu3.600,-eurzaprenájomvozidlaHUNDAYTERRACAN.Faktúruč.112011zodňa 31.
08. 2011 vystavil žalobca pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. na sumu 121.119,36 eur za Graf

lešenie. Predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 26. 08. 2011 uzavretej medzi žalobcom ako predávajúcim
a spoločnosťou Freebau Construction s.r.o. ako kupujúcim bolo lešenie Graf. Faktúru č. 182011 zo
dňa 30. 09. 2011 vystavil žalobca pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. na sumu 5.040,- eur za
prenájom lešenia 3.500 m2 za obdobie od 01. 09. 2011 do 30. 09. 2011 a faktúru č. 192011 zo dňa 30.
09. 2011 vystavil žalobca ako dodávateľ pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. ako odberateľa

v sume 3.600,- eur za prenájom vozidla. Faktúru č. 201107 zo dňa 22. 10. 2011 vystavila spoločnosť
Freebau Construction s.r.o. pre žalobcu ako odberateľa na sumu 49.173,60 eur vrátane DPH za predaj
800 m2 kompletne vybaveného lešenia, faktúru č. 201106 zo dňa 25. 10. 2011 vystavil dodávateľ
spoločnosť Freebau Construction s.r.o. pre odberateľa žalobcu na sumu 67.616,40 eur za predaj 1200
m2 kompletne vybaveného lešenia. Podľa zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 01. 08. 2011

sa sprostredkovateľ (žalobca) zaviazal zabezpečiť pre objednávateľa (spoločnosť Riazanská invest,
s.r.o.) na základe objednávky prípravné práce a zabezpečenie organizácie práce súvisiacej so začatím
stavebných prác na stavbe Riazanská, pričom sa sprostredkovateľ zaviazal, že bude vyvíjať činnosť
smerujúcu k tomu, aby zabezpečil pre objednávateľa uzavretie zmlúv s vybranými dodávateľmi stavby
a zabezpečil stavebný dozor, žalobca vystavil pre spoločnosť Riazanská-invest, s.r.o. Za stavebné

práce podľa subdodávateľskej zmluvy spoločnosť Freebau Construction s.r.o. vystavila pre žalobcu ako
odberateľa faktúru č. 201112 zo dňa 20. 11. 2011 na sumu 115.000,- eur a za dohodnuté práce na stavbe
Riazanska ulica v Bratislave vystavil žalobca pre spoločnosť Riazanská - invest, s.r.o. faktúru č. 252011
zo dňa 25. 11. 2011 na sumu 119.838,- eur.V súvislosti s kontrolou DPH u žalobcu vykonal správca dane dňa 17. 10. 2013 v sídle spoločnosti AH
INVEST s.r.o., Drieňová 34, Bratislava miestne zisťovanie, pri ktorom zistil, že uvedená spoločnosť má
na tejto adrese iba označenú schránku. Podaním zo dňa 18. 10. 2013 vyzval správca dane spoločnosť

AH INVEST s.r.o. na predloženie dokladov. Zásielka obsahujúca túto výzvu sa vrátila späť správcovi
dane s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Správca dane vykonal dožiadanie na
Daňový úrad Prešov za účelom vykonania šetrenia u daňového subjektu Jiman, s.r.o. a preverenia
faktúr od žalobcu. Daňový úrad Prešov oznámil podaním zo dňa 25. 11. 2013, že v spoločnosti Jiman,
s.r.o., Námestie slobody 3, Vranou nad Topľou vykonal miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti,

avšak takúto spoločnosť nenašiel. V súvislosti s výkonom daňovej kontroly požiadal Daňový úrad Košice
o vykonanie miestneho zisťovania v spoločnosti Lui s.r.o., ale konateľ tejto spoločnosti uviedol, že
nikdy neposkytol súhlas vlastníka nehnuteľnosti so zápisom nehnuteľnosti ako sídla podnikania do OR
spoločnosti Jiman s.r.o. K protokolu z vykonanej daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013 sa písomným
podaním zo dňa 06. 12. 2013 vyjadril žalobca, avšak oneskorene.

Správca dane - Daňový úrad Bratislava dňa 02. 01. 2014 vydal rozhodnutie č. 9104408/5/6085/2014/

Jaro, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011 v sume 1.400,- eur. Proti uvedenému rozhodnutiu
podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím a žiadal rozhodnutie
zrušiť. Žalovanýsprávnyorgánrozhodnutímzodňa22.04.2014č.1100302/1/195727/2014/857potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 02. 01. 2014 č. 9104408/5/6085/2014/Jaro.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov

3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania
základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, ale bo vznik daňovej

povinnosti daňového subjektu.

V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad
návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda konkrétne tvrdenie
žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale

musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho
súdnictva však nie je pokračujúcim správnym konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza
činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu), pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v
čase vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP) a posudzuje iba otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je, aby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo a aby
boli splnené vecné a časové podmienky na odpočítanie dane. V administratívnom konaní bolo vykonané
rozsiahle dokazovanie dožiadaním, ohliadkou miesta sídla žalobcu, výsluchom konateľa, predložením

listín, a pod. Podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z. z. sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie
nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet

stanovil. Odpočet DPH si žalobca uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky
doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúre.

Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal
všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. rozsudky ESD vo veciach
napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré

možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na
zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí
predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach
Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) pripomenul boj proti

podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady
2006/112/ES. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na
odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V
predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré
zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry a že faktúra

obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES. V predmetnej právnej veci však nebolo
preukázané, že by sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, nebola teda splnená jedna z podmienok, za
ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci
nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené
v smernici 2006/112/ES. Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich

účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo 17. júla
2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza,
Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639- bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-80/11,
C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s
cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení,

ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu,
závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej. V súlade s článkom 273, prvým
odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako uvedené v tejto smernici,
ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým

podvodom.

Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované doklady
a že správca dane nad rámec zákona prenášal na neho neprimerané dôkazné bremeno. V prípade
týkajúceho sa žalobcu nebola preukázaná principiálna skutočnosť, že prijaté zdaniteľné plnenie (lešenie
- 200 m2 ) skutočne existuje, t. j. existencia predmetnej fakturovanej dodávky.

Zákon o DPH sa vzťahuje na platiteľov dane z pridanej hodnoty a tento nie je možné aplikovať, resp. jeho
ustanovenia na neplatiteľov DPH. Pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol
reálne uskutočnený tak, ako ju deklaroval v daňovom priznaní alebo v zmysle predložených dokladov, a
to aj osobou uvedenou na týchto dokladoch, čo žalobca nevedel listinami preukázať, i keď ho zaťažuje

dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 zák. č. 563/12009 Z. z.Žalobca namieta, že prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom nevyporiadal s jeho námietkami
a judikatúrou Súdneho dvora EÚ, predovšetkým ním citovaných rozsudkov žalobe. K tejto námietke
súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ sa žalobca v súdnom konaní, ako i v daňovom konaní v

podanom odvolaní odvolával na niektoré rozsudky Najvyššieho súdu SR alebo rozhodnutia ESD, bolo
jeho povinnosťou preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie, t. j. dodanie - 200 m2 lešenia, má
prvky niektorého z citovaných rozsudkov v žalobe, a nie iba uvádzať niektoré právne závery v uvedených
rozhodnutiach. Žalobca, s poukazom na citované rozhodnutia, dáva dôraz iba na tú skutočnosť, že
dôkazné bremeno v daňových veciach znáša aj správca dane, a nie iba daňový subjekt, pokiaľ ide o

zodpovednosť za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností správcom dane,
resp. že zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich
dodávateľov. Zo spisového materiálu žalovaného však jednoznačne vyplýva, že žalobca ako daňový
subjekt, ktorý má povinnosť predložil daňovým orgánom podklady, na základe ktorých uplatnil nárok na
odpočítanie dane, nepreukázal vznik tohto nároku, t. j. dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom podľa
faktúry od spoločnosti AH INVEST, s.r.o. V konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun dôkazného

bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudkoch najvyššieho súdu uvádzaných
žalobcom. V prípade žalobcu bola predmetom zdaniteľného plnenia dodávka tovaru (lešenia - 200 m2).
Prípad žalobcu sa odlišuje od judikovaného prípadu tým, že ide o dodávku strojov a preto vždy musí
byť aj zrejmé, kto dodávku realizoval.

Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť

svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia
iuris non excusat“), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe
do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika,
ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR č.
5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný

dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale
aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti
osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z
§ 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v
zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho

sa to týka.

Z obsahu spisu je nepochybné, že konateľom obchodnej spoločnosti AH INVEST, s.r.o. bol v čase
vystavenia faktúry na dodávku lešenia Alan Hamzič, ktorý bol aj konateľom žalobcu (od 13. 03. 2012 je
novým spoločníkom VISUALDENT Corp., Seychelská republika), ktorý sa stal konateľom žalobcu ako
daňovéhosubjektuuplatňujúcehosinároknavrátenienadmernéhoodpočtuztejtododávky,tedatotožná

osobaakožalobca.Vzhľadomnaosobné(personálne)prepojeniepredmetnýchobchodnýchspoločností
a skutkové zistenia týkajúce sa realizácie daňovej transakcie (obchodu) medzi týmito spoločnosťami,
správca dane vyvodil správny právny záver o nepreukázaní dodania lešenia. Tvrdenie žalobcu, ktorým
poukazuje na neserióznosť obchodného partnera, odvolaciemu súdu sa javí viac ako účelová, keďže na
strane oboch obchodných partnerov vystupovala tá istá osoba, ktorá mala prístup ku všetkým účtovným

a daňovým dokladom spoločnosti AH INVEST, s.r.o. a povinnosť ich predložiť správcovi dane.

Správca dane daňovému subjektu riadne oznámil a doručoval oznámenie o výkone daňovej kontroly,
avšak zásielka sa vrátila nedoručená s poznámkou „adresát neznámy“ a oznámenie bolo žalobcovi
doručené dňa 15. 11. 2012. Správca dane vykonal i šetrenie na deklarované sídlo spoločnosti podľa
výpisu z obchodného registra, ako i ekonomickú činnosť žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie,

avšak zistil (dňa 30. 10. 2013), že žalobca už nemá označené sídlo, ani schránku a na sídle spoločnosti
podľa výpisu z Obchodného registra sa nikto zo spoločnosti nenachádzal. Spoločnosti bola daná
správcom nehnuteľnosti výpoveď z nájmu ku dňu 21. 05. 2013 a žalobca túto skutočnosť neoznámil
správcovi dane. Správca dane žalobcovi ako daňovému subjektu zrušil registráciu na DPH ku dňu 31.
12. 2013. Pokiaľ ide o Alana Hamziča, ktorý v čase kontroly zdaňovacieho obdobia bol spoločníkom

a konateľom žalobcu i dodávateľskej spoločnosti podľa vystavenej faktúry, tento neposkytol správcovi
dane súčinnosť a komunikoval s daňovým úradom iba za účelom oddialiť dohodnutý termín výsluchu
a predlžovať daňovú kontrolu. Alan Hamzič sa dňa 19. 12. 2012 dostavil na daňový úrad za
účelom zodpovedania otázok týkajúcich sa zdaniteľných obchodov uskutočnených v kontrolovanýchzdaňovacích obdobiach, avšak nezodpovedal žiadnu otázku správcu dane a stretnutie zmaril odkazom
na podanie písomného vyjadrenia v lehote určenej správcom dane, ktoré obdržal správca dane až
dňa 24. 01. 2013. Aj podľa názoru súdu správne poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal obdobným správaním
daňového subjektu, že kto iný ako „štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen
o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania,
ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí“. Jednoznačne námietka žalobcu, že správca dane
nespolupracoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, neobstojí, súd ju považuje za účelovú v

snahe vyhnúť sa zodpovednosti za svoje konanie voči štátu.

K námietke žalobcu ohľadom zaslaného oznámenia správcom dane ako reakcia na podané odvolanie
žalobcu dňa 28. 04. 2014 proti rozhodnutiu správcu dane a následne doručené rozhodnutie žalovaného
ako odvolacieho orgánu, ktorým rozhodoval o jeho odvolaní, súd uvádza, že žalovaný vo svojom
rozhodnutí vysvetlil a zodpovedal túto námietku žalobcu dostatočne a pre súd je rozhodujúce, že
žalovaný správny orgán rozhodol o odvolaní žalobcu, ktoré mu riadne doručil a žalobca využijúc svoje

procesné právo, v lehote podľa § 250d ods. 1 OSP podal na súd žalobu v zmysle § 247 ods. 1, 2
s náležitosťami podľa § 249 OSP v konaní správneho súdnictva. V danej veci preto nie je podstatné
tvrdenie žalobcu, že správca dane zaslal žalobcovi oznámenie, v ktorom uvádza správca dane, že na
podané odvolanie sa hľadí ako na nepodané z dôvodu zmeny daňového poriadku od 01. 01. 2014 a že
ide o zmätočnosť a vady konania, a že považuje postup správneho orgánu za nezákonný, vyvolávajúci

stav právnej neistoty.

K námietke žalobcu ohľadom procesného pochybenia správcu dane pri vyhotovení protokolu ako
výsledku daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013, súd nezistil pochybenie správcu dane, čo súd vyššie
zdôvodnil. Žalobca si na označenej adrese sídla spoločnosti nepreberal zásielky a správca dane
postupoval v zmysle daňového poriadku. Súd nezistil pochybenie, ani pokiaľ ide o námietku v dĺžke

daňovej kontroly, keďže v oznámení správcu dane daňová kontrola u žalobcu sa začala dňom 04.
12. 2012 a toto oznámenie bolo žalobcovi doručené 15. 11. 2012 v súlade s daňovým poriadkom.
Treba prisvedčiť správcovi dane, že daňová kontrola nie je závislá odo dňa doručenia oznámenia o
výkone daňovej kontroly, ale začína sa dňom uvedeným v oznámení. Tento dátum nie je sporný a
daňová kontrola bola ukončená dňa 18. 11. 2013, t. j. dňom doručenia protokolu s výzvou a správca

dane postupoval v zmysle daňového poriadku a daňovú kontrolu u žalobcu za kontrolované zdaňovacie
obdobie ukončil v jednoročnej lehote stanovenej zákonom na výkon daňovej kontroly.

Žalobca si nesprávne vysvetľuje zákon o DPH v spojení so zákonom č. 511/1992 Zb. platný v čase
podania daňového priznania za kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca podal daňové priznanie k
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011 dňa 25. 01. 2012 a uplatnil si nárok

na vrátenie nadmerného odpočtu v sume 1.440,- eur. V čase, keď daňový subjekt uplatnil tento nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu, platil iný režim zákona o DPH a správca dane postupoval v súlade
so zákonom keď mu podľa § 79 zákona o DPH, platného v čase podania daňového priznania vrátil
uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2011 predtým, ako u neho vykonal
daňovú kontrolu. Pokiaľ žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane

o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie, postupoval v súlade so
zákonom, keďže na základe daňovej kontroly bolo nesporne zistené, že žalobca ako daňový subjekt
nepreukázal dodanie tovaru - 200 m2 lešenia od dodávateľa AH INVEST, s.r.o. a uplatnil si vyplatenie
nadmerného odpočtu neprávom na základe podaného daňového priznania.

Súdzdôrazňuje,žedôkaznébremenobolonadaňovomsubjekte-žalobcovi,ktorýmalzákonomuloženú

povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom. V danej veci súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného

súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 zákona č. 563/2009 Z. z. v spojení s §49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených
podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej

hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje
odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok“. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na
následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Aj keď faktúry obsahujú
po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich
deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.

Za nedôvodnú považoval súd i námietku žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia
skutkového stavu. Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje
rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom
napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1
Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo

a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.

Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia
zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01.
1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument
účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je

pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný
správny orgán vysvetlil podstatu podmienok ust. § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH na zistený skutkový
stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci žalobca spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek
pochybnosti nepreukázal, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH v zmysle zákona o DPH tak,

ako to deklaroval v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom daňovej kontroly.

V preskúmavanej veci súd považuje za potrebné uviesť, že s prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS

63/2014, II.ÚS 218/02, III.ÚS 198/07).

Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám
logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia.
Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach,

nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté
rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom
namietané. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 OSP.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Žalobca, cestou právnej zástupkyne, po vyhlásení rozhodnutia v danej veci oznámil súdu, že žalobca
zanikol zlúčením so spoločnosťou Akradia s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava na základe
zmluvy o zlúčení obchodných spoločností zo dňa 11. 12. 2014 vo forme notárskej zápisnice ku dňu 14.
01. 2015. Uvedená spoločnosť zanikla zlúčením so spoločnosťou Dereg s.r.o. so sídlom Kopčianska 10,
851 01 Bratislava, IČO: 47635177 na základe zmluvy o zlúčení zo dňa 19. 03. 2015, spísanej vo forme

notárskej zápisnice. Žalobca je potom v konaní označený ako uvedená spoločnosť Dereg s.r.o...Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej

republiky v Bratislave, do 15-tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného

súdu, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha (§ 205 ods. 1 OSP).