Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. február 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 23Cb/113/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213210569
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Paulína Pacherová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1213210569.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v konaní pred samosudkyňou JUDr. Paulínou Pacherovou v právnej veci

žalobcu: LIMIT RECYCLING SLOVAKIA, a.s., so sídlom Miletičova 23, Bratislava, IČO: 35 956 500,
zast. JUDr. Miroslavom Ištokom, advokátom so sídlom v Bratislave, proti žalovanému: Viessmann, s.r.o.,
so sídlom Ivánska cesta 30/A, Bratislava, IČO: 31 388 841, zast. AK Právny dom - advokáti, s.r.o., so
sídlom v Banskej Bystrici, o zaplatenie 3.408,- eur, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.408,- eur, náhradu trov právneho zastúpenia žalobcu
v sume 498,24 eur a iných trov konania žalobcu v sume 204,50 eur, k rukám právneho zástupcu žalobcu,
a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 10.4.2013 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 3.408,-

€ s príslušenstvom a trovami konania titulom plnenia zo Zmluvy o spolupráci č. EL/30/2010 zo dňa
18.5.2010 (ďalej len „Zmluva“). Žalobu odôvodnil tým, že ako kolektívna organizácia podľa § 54ga
ods. 2 zák. č. 223/2001 Z.z. o odpadoch, zapísaná v Registri kolektívnych organizácii, vykonával pre
žalovaného, ako výrobcu elektrozariadení podľa § 54a ods. 11 písm. c/ cit. zákona, zapísaného v Registri
výrobcov elektrozariadení, plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona o odpadoch. V zmysle uzavretej
Zmluvy zabezpečil pre žalovaného plnenie záväzných limitov zberu odpadu, a to na základe žalovaným
vyhotoveného Výkazu o množstvách elektrozariadení (v kg) uvedených na trh v SR v roku 2011.

Faktúrou č. 250/EL/13, splatnou dňa 6.2.2013 žalovanému fakturoval zmluvný poplatok za plnenie zberu
odpadov z elektrických a elektronických zariadení za rok 2012 v sume 3.408 €, ktorý žalovaný neuhradil.
Žalobca sa preto plnenia domáha súdnou cestou.
Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č.k. 33Rob 595/2013-31 zo dňa 16.4.2013, voči ktorému
podal žalovaný v zákonnej lehote odpor. Nárok žalobcu označil za neopodstatnený. Poukázal na
skutočnosť, že MŽP SR rozhodnutím č.k. 4685/2013 vyňalo z pôsobnosti zákona o odpadoch Plynové
kotle so zásobníkmi na teplú vodu rady Vitogas 200F a rady Vitopend 100 W a ekvitermicky digitálne

riadené regulácie vykurovacieho okruhu. Charakteristika týchto elektrozariadení, pre ktorú boli vyňaté
z pôsobnosti ôsmej časti zákona o odpadoch sa odsťahuje aj na tepelné čerpadlá, ktoré žalovaný
uviedol vo Výkaze zo dňa 14.3.2012. Tepelné čerpadlá podľa názoru žalovaného teda rovnako nepatria
do pôsobnosti ôsmej časti zákona o odpadoch a žalovaný nie je povinný platiť žalobcovi poplatok za
záväzné limity zberu, ktorého úhrady sa žalobca domáha. Žalovaný ďalej namietol nesprávnosť výpočtu
poplatku, nakoľko podľa článku IV. bod 2. Zmluvy o spolupráci sa uvádza, že dohodnutá sadzba bez
DPH je stanovená za tonu elektrozariadení a v prílohe číslo 2 k zmluve sú uvedené sadzby v € bez

DPH za kg.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odporu označil tvrdenia žalovaného za neopodstatnené. Uviedol,
že rozhodnutie MŽP SR č. 4685/2013, na ktoré sa žalovaný odvoláva, nadobudlo právoplatnosť
až 21.2.2013. Je všeobecne známou právnou zásadou, že nielen administratívne rozhodnutia vovšeobecnosti sú záväzné len do budúcnosti a nie spätne (retroaktívne). Naviac žalovaný opomenul
že listom MŽP SR č.14356/2013 zo 7.3.2013 bolo poučený, že „plynové kotle“ do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia č. 4685/2013, t.j., do 21.2.2013 patrili do pôsobnosti ôsmej časti zákona o

odpadoch. Žalovaný bol povinný plniť limity zberu v roku 2012 za množstva ním uvedené na trh v roku
2011, a to v kolektívnej organizácii, s ktorou mal uzavretú zmluvu. Faktúra č. 250/EL /13, ktorej úhrady
sa žalobca domáha predstavuje poplatok za plnenie zberu odpadov z elektrických a elektronických
zariadení za rok 2012, teda za obdobie, keď bol žalovaný povinný plniť limity zberu za množstva
elektrických či elektronických zariadení uvedených na trh v roku 2011. Žalobca plnil pre žalovaného

podľa platnej a účinnej Zmluvy čo žalovaný žiadnym právne relevantným spôsobom nespochybnil.
Faktúru nereklamoval ani do množstva ani do výšky poplatku. Účelovo a bez opory v zákone a v
Zmluve zmenil názor, že jeho plynové kotle a čerpadlá nepatria do pôsobnosti ôsmej časti zákona, čo
však žalobca nemohol uznať, nakoľko za dané obdobie (rok 2011) boli nepochybne elektrozariadeniami
patriacimi do pôsobnosti zákona o odpadoch. Zmena vyplývajúca z rozhodnutia MŽP SR platí až do
budúcnosti a nie spätne. Pokiaľ ide o výpočet množstva tento je správny a vyplýva z prepočtu metrických

jednotiek kg/tona, ktoré nemali za následok žiadnu cenovú odchýlku či nezrovnalosť. Žalovaný bol
v zmysle Zmluvy povinný zasielať žalobcovi štvrťročné Výkazy o množstvách elektrozariadení (v kg)
uvedených na trh v SR, pričom za správnosť Výkazu podľa Zmluvy zodpovedal žalovaný (čl. III ods.
2 zmluvy). Žalovaný sám vo Výkaze zo dňa 14.3.2012 vykázal, že v roku 2011 uviedol na trh v SR v
kategórií č. 1 druh výrobku "tepelné čerpadlá“ v celkovom objeme 14,2 t, čo predstavuje 14.200 kg.

Pokiaľ žalovaný v odpore argumentuje rozhodnutím Ministerstva životného prostredia SR č. 4685/2013,
vo výroku ktorého sa uvádza, že „plynové kotle so zásobníkom na teplú vodu rady Vitgas 200-F a
rady Vitoped
100 W nepatrila do ôsmej časti zákona o odpadoch“, táto výnimka sa rozhodne nemôže vzťahovať aj na
tepelné čerpadlá. Tento právny názor vyplýva aj zo stanoviska MŽP SR č. 2181/2013 z 11.1.2013, podľa

ktorého „o tom či zariadenie je alebo nie je elektroodpadom rozhoduje ministerstvo životného prostredia
aniesvojvoľnevýrobca. FirmaViessmann,s.r.o.,niejeoprávnenádeklarovať,žejejelektrozariadeniach
nepatria do ôsmej časti zákona o odpadoch ....... a bola povinná dodržať a plniť Zmluvu o spolupráci
so spoločnosťou LRS, a.s“.
Súdvykonaldokazovanie oboznámenímsasobsahomspisu,najmäžalobou,faktúroučíslo 250/EL/13,

Zmluvou o spolupráci č. EL/30/2010, Výkazom žalovaného zo 14.3.2012, rozhodnutím Ministerstva
životného prostredia SR, č. 4685/2013, listom Ministerstva životného prostredia SR zo 7.3.2013
adresovanom žalobcovi, žiadosťou žalobcu z 11.1.2013, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými
v spise, prednesom PZ účastníkov, výsluchom predsedu predstavenstva žalobcu a zistil tento skutkový
stav:

Účastníci konania uzavreli dňa 18.5.2010 Zmluvu o spolupráci č. EL/30/2010, ktorou sa žalobca ako
kolektívna organizácia pre zber a nakladanie s elektroodpadom zaviazal poskytovať žalovanému, ako
výrobcovi elektrozariadení plnenia spočívajúce v zbere, zhodnotení, opätovnom použití a recyklácii
elektroodpadu, za ktorý je žalovaný povinný dodržiavať minimálne limity zberu, zhodnotenia a
opätovného použitia stanovené nariadením vlády SR. Zmluvný vzťah účastníkov trval do 1.2.2013,

kedy skončil uplynutím výpovednej lehoty, na základe výpovede Zmluvy zo strany žalovaného.
Podľa čl. III ods.1 v spojení s Prílohou č.3 Zmluvy Výkaz obsahuje údaje o kategórii, druhu, značke
elektroodpadu, pôvode (výroba v SR, dovoz do SR, vývoz zo SR) a údaje o uvedení na trh v t.
Podľa čl. III ods. 2 Zmluvy za správnosť údajov vo Výkaze zodpovedá žalovaný a Výkaz bol podkladom
pre plnenie záväzných limitov na ďalší nasledujúci rok.

Podľa čl. IV Zmluvy bol žalovaný povinný hradiť žalobcovi za poskytnuté plnenia dojednanú odplatu,
splatnú štvrťročne na základe faktúry žalobcu vystavenej podľa údajov žalovaného uvedených vo
Výkaze.
Žalovaný dňa 14.3.2012 vystavil Výkaz o množstvách elektrozariadení uvedených na trh v SR v roku
2011, z ktorého vyplýva, že v roku 2011 uviedol na trh tepelné čerpadlá kategórie 1., a to v objeme

14,2 ton ( pozn. súdu, čo v prepočte na kg predstavuje 14.200 kg).
Žalobca,nazákladeúdajovzVýkazužalovanéhozarok2011,vystavilžalovanému dňa6.2.2013 faktúru
č. 250/EL/13, ktorou mu účtoval poplatok za zber elektroodpadu za rok 2012 v sume 3.408,- €. Z obsahu
označenej faktúry je zrejmé, že žalobca poplatok vypočítal ako súčet objemu elektroodpadu (14.200
kg) uvedeného vo Výkaze žalovaného za rok 2011 a ceny za 1 kg (0,20 €) dohodnutej v prílohe č. 2 k

Zmluve pre 1. Kategóriu elektrozariadení.
Žalobca v rámci sadzieb uvedených pre túto kategóriu pritom použil sadzbu nižšiu uvedenú pre
zariadenia spadajúce do kategórie 1a).Rozhodnutím MŽP SR č. 4685/2013 zo 6.2.2013, právoplatným dňa 21.2.2013, došlo k vyňatiu
plynových vykurovacích kotlov so zásobníkmi na teplú vodu rady Vitogas 200-F a rady Vitopend 100-
W a ekvitermicky riadených digitálnych regulácii vykurovacieho okruhu z pôsobnosti ôsmej časti

zákona o odpadoch. V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že tieto elektrozariadenia spĺňajú definíciu
elektrozariadenia podľa § 54a ods. 2 zák. o odpadoch. Sú určené na použitie v domácnostiach
a priemyselných zariadeniach. Vzhľadom na spôsob ich montáže a funkčnosť, ktorá vyžaduje ich
pripojenie na pevne zabudované časti stavby je možné na ne aplikovať výnimku podľa § 54a ods. 20
cit. zák., podľa ktorého sa na nakladanie s elektroodpadmi a s odpadom z nich pochádzajúcich, ktoré

sú pevnou súčasťou iných zariadení ako elektrozariadení, nevzťahujú ustanovenia ods. 1 až 19 § 54b
až 54i.
Z vyjadrenia MŽP SR č. 2181/2013 zo dňa 1.1.2013 vyplýva, že správny orgán na úseku odpadového
hospodárstva zaujal negatívne stanovisko k žiadosti žalobcu o vyradenie žalovaného z kolektívnej
organizácie žalobcu a k zníženiu cieľu zberu žalobcu o podiel žalovaného. V odôvodnení stanoviska
správny orgán uviedol, že o tom, či zariadenia výrobcu elektroodpadu patria alebo nepatria do

pôsobnosti ôsmej časti zákona o odpadoch, rozhoduje MŽP SR a nie svojvoľne výrobca. Žalovaný nie je
oprávnený deklarovať, že jeho elektrozariadenia nepatria do pôsobnosti ôsmej časti zákona o odpadoch.
MŽP SR vec uzavrelo tak, že žalobca je povinný do konca roku 2012 zabezpečiť pre žalovaného plnenie
zberového podielu elektroodpadov.
Z listu MŽP SR č. 14356/2013 zo dňa 7.3.2013 súd zistil, že správny orgán žalobcovi na jeho žiadosť

oznámil, že žalovaný bol povinný plniť limity zberu v roku 2012 za množstvá uvedené na trh v roku
2011, a to v kolektívnej organizácii, s ktorou mal uzavretú zmluvu. S odvolaním sa na predchádzajúce
stanovisko č. 2181/2013 MŽP SR opätovne uviedlo, že žalovaný nie je oprávnený svojvoľne rozhodnúť
o tom, či jeho zariadenia patria alebo nepatria medzi elektroodpad (8. časť zákona o odpadoch) a v
prípade pochybností žalovaného ako výrobcu o tejto otázke rozhoduje MŽP SR.

Spor účastníkov konania spočíval v tom, či je žalovaný vzhľadom na rozhodnutie MŽP SR č. 4685/2013
povinný platiť žalobcovi poplatok za zber, likvidáciu a recykláciu elektroodpadu za rok 2012, ktorý
mu bol fakturovaný fa. č. 250/EL/13, a to podľa údajov vo Výkaze za rok 2011. Žalovaný tvrdil, že
charakteristika uvedená v rozhodnutí MŽP SR č. 4685/2013 sa vzťahuje aj na tepelné čerpadlá uvedené
na trh v roku 2011, za ktoré vystavil a žalobcovi doručil Výkaz, preto ani tieto zariadenia nepatria do

pôsobnosti ôsmej časti zákona o odpadoch a žalovaný nie je povinný plniť limity zberu za rok 2012.
Žalobca s týmto tvrdením žalovaného nesúhlasil.
Na túto spornú otázku súd zameral dokazovanie a vec takto skutkovo a právne posúdil:
Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z.z. o odpadoch, (v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, ako
aj v čase vyhotovenia Výkazu za rok 2011), tento zákon upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy

a obcí, práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri predchádzaní vzniku odpadov a pri
nakladaní s odpadmi, zodpovednosť za porušenie povinností na úseku odpadového hospodárstva a
zriadenie Recyklačného fondu.
Podľa § 54a ods. 2 zák. o odpadoch, v cit. znení, elektrozariadenia sú zariadenia, ktoré na svoju činnosť
potrebujú elektrický prúd alebo elektromagnetické pole a zariadenia na výrobu, prenos a meranie takého

prúdu a poľa, ktoré patria do kategórií elektrozariadení uvedených v prílohe č. 3a a ktoré sú určené na
použitie pri hodnote napätia do 1 000 V pre striedavý prúd a do 1 500 V pre jednosmerný prúd.
Podľa § 54a ods. 2 zák. o odpadoch, v cit. znení, elektroodpad sú elektrozariadenia podľa odseku 2,
ktoré sú odpadom (§ 2 ods. 1) vrátane komponentov, konštrukčných dielcov a spotrebných dielcov, ktoré
sú súčasťou elektrozariadenia v čase, keď sa ho držiteľ zbavuje.

Podľa § 54a ods. 2 zák. o odpadoch, v cit. znení, na nakladanie s elektrozariadeniami a s odpadom
z nich pochádzajúcim, ktoré sú pevnou súčasťou iných zariadení ako elektrozariadení, sa nevzťahujú
ustanovenia odsekov 1 až 19 a § 54b až 54i.
Podľa § 54b ods. zák., písm. i) o odpadoch, v cit. znení, výrobca elektrozariadení okrem diaľkového
výrobcu elektrozariadení a zahraničného výrobcu elektrozariadení je povinný zabezpečiť dodržanie

ustanovených limitov pre zhodnotenie elektroodpadu a opätovné použitie a recykláciu komponentov,
materiálov a látok, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením a podľa podielu na trhu
výrobcov elektrozariadení [§ 54e ods. 2] zabezpečiť plnenie cieľa odpadového hospodárstva uvedeného
v § 3 ods. 2
Podľa § 68 ods. 1 zákona o odpadoch, Ministerstvo je ústredný orgán štátnej správy odpadového

hospodárstva.
Podľa § 68 ods. 2 písm. ac) zákona o odpadoch, (v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, ako aj v
čase vyhotovenia Výkazu za rok 2011), ministerstvo rozhoduje v prípade pochybností, či zariadenie je
alebo nie je elektrozariadením, na ktoré sa vzťahuje ôsma časť zákona.Zákon o odpadoch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy ako aj v čase vyhotovenia Výkazu za
rok 2011 definuje elektroodpad ako elektrozariadenia podľa odseku 2, ktoré sú odpadom (§ 2 ods. 1)
vrátane komponentov, konštrukčných dielcov a spotrebných dielcov, ktoré sú súčasťou elektrozariadenia

v čase, keď sa ho držiteľ zbavuje. Za elektrozariadenia pritom zákon označuje elektrozariadenia, ktoré
na svoju činnosť potrebujú elektrický prúd
alebo elektromagnetické pole a zariadenia na výrobu, prenos a meranie takého prúdu a poľa, ktoré patria
do kategórií elektrozariadení uvedených v prílohe č. 3a a ktoré sú určené na použitie pri hodnote napätia
do 1 000 V pre striedavý prúd a do 1 500 V pre jednosmerný prúd.

Zákon o odpadoch vytvára zákonnú konštrukciu (zákonnú domnienku), že všetky elektrozariadenia
spĺňajúce definíciu § 54a ods. 1 majú charakter elektroodpadu. Výrobca elektrozariadení, akým
je aj žalovaný je povinný pri likvidácii takýchto elektrozariadení postupovať podľa ustanovení zákona
o likvidovaní elektroodpadu. V prípade pochybností o tom, či konkrétne zariadenie je alebo nie je
elektroodpadom o tejto otázke rozhoduje Ministerstvo životného prostredia SR.
Zo znenia § 68 ods. 2 písm. ac) vplýva, že správny orgán v prípade pochybností rozhoduje vždy

o konkrétnom (druhovo a typovo vymedzenom) zariadení, o čom svedčí aj žalovaným uvádzané
rozhodnutie MŽP SR č. 4685/2013, vydané pre konkrétny druh a typ elektrozariadenia.
Plynový vykurovací kotol, na ktorý sa vzťahuje rozhodnutie MŽP SR č. 4685/2013 a tepelné čerpadlo
sú dve nezávislé, druhovo a typovo vzájomne odlišné elektrozariadenia nachádzajúce sa v obchodnom
sortimente žalovaného.

Skutočnosť, že konkrétny typ elektrozariadenia (v danom prípade Plynový vykurovací kotol so
zásobníkmi na teplú vodu rady Vitogas 200F a rady Vitopend 100 W) bol vyňatý z pôsobnosti ôsmej
časti zákona o odpadoch neznamená, že na základe tohto rozhodnutia môže žalovaný sám „vyradiť“
z pôsobnosti ôsmej časti zákona o odpadoch aj iné svoje elektrozariadenie, na ktoré sa rozhodnutie
výslovne nevťahuje. Žalovaným uvádzaná argumentácia nemá oporu v ustanoveniach zákona o

odpadoch.
Pokiaľ mal žalovaný za to, že charakteristiku elektrozariadenia označeného v rozhodnutí MŽP SR č.k.
4685/2013 spĺňa aj iné jeho elektrozariadenie (tepelné čerpadlá), ktoré uviedol vo Výkaze za rok 2011,
potom bolo jeho povinnosťou obrátiť sa v pochybnostiach na MŽP SR, ako príslušný správny orgán a
žiadať o posúdenie či dané elektrozariadenie je alebo nie je elektroodpadom. Žalovaný sám si však

podľa názoru súdu túto otázku rozhodnúť nemôže.
Rovnako ani súd nie je v prejednávanej veci kompetentný riešiť či tepelné čerpadlá majú alebo nemajú
charakter elektroodpadu, nakoľko riešenie danej otázky bolo zverené inému štátnemu orgánu.
Argumentáciu žalovaného, že povinnosťou žalobcu bolo žalovaného usmerniť, ktoré jeho
elektrozariadenia spadajú do pôsobnosti zákona o odpadoch súd považuje za nedôvodnú nemajúcu

oporu v zákone ani v ustanoveniach medzi účastníkmi uzavretej Zmluvy. Súd sa
v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalobcu o rozsahu povinností žalobcu, ako kolektívnej
organizácie.
Súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa v súvislosti s odmietavým postojom žalovaného ohľadne
trvania jeho povinnosti platiť poplatok za limity zberu odpadov za rok 2012, sám písomne obrátil na

MŽP SR so žiadosťou o výmaz žalovaného z Registra výrobcov a o úpravu cieľu zberu elektroodpadov
na rok 2012.
Listom č. 2181/2013 z 11.1.2013 MŽP SR žiadosti žalobcu nevyhovelo a uviedlo, že cieľ zberu pre
kolektívnu organizáciu žalobcu nebude znížený o zberový podiel spoločnosti Viessmann, s.r.o.. Správny
orgán poukázal na to, že podľa § 68 ods. 2 písm. ac) zákona o odpadoch účinného v čase uzavretia

Zmluvy medzi účastníkmi, o tom či zriadenie je alebo nie je elektroodpadom rozhoduje MŽP SR a
nie svojvoľne výrobca elektrozariadenia. Spoločnosť Viessmann (žalovaný) preto nie je oprávnená
deklarovať, že jej elektrozariadenia nepatria do pôsobnosti ôsmej časti zákona o odpadoch. Zmluva po
výpovedi danej spoločnosťou Viessmann, s.r.o., zanikne až 1.2.2013 uplynutím 3 mesačnej výpovednej
lehoty. MŽP SR preto žalobcovi oznámilo, že je do konca roku 2012 bol povinný zabezpečiť pre

Viessmann, s.r.o., plnenie zberového podielu elektroodpadov.
Rovnaké stanovisko zaujalo MŽP SR aj v liste č. 14356/2013 zo 7.3.2013, ktorým žalobcovi opätovne
uviedlo, že rozhodnúť o tom, ktoré zariadenia majú charakter elektroodpadu môže len MŽP SR a
nie výrobca. Ďalej sa v liste uvádza, že rozhodnutie o vyňatí plynových kotlov č. 4685/2013 zo dňa
6.2.2013 nadobudlo právoplatnosť až 21.2.2013. Do tohto dátumu uvedené elektrozariadenie patrilo

do pôsobnosti ôsmej časti zákona o odpadoch a spoločnosť Viessmann s.r.o., bola povinná plniť limity
zberu v r. 2012.
Súd s poukazom skutkový stav zistený z vykonaného dokazovania ako aj s poukazom na ustanovenia
zákona o odpadoch, dospel k záveru, že výrobca elektrozariadení nemá kompetenciu sám určovať ktoréz jeho elektrozariadení spadajú alebo nespadajú do pôsobnosti ôsmej časti zákona odpadoch. Žalovaný
súdu nepreukázal, že by tepelné čerpadlá uvedené na trh v SR v roku 2011 a označené vo Výkaze za
rok 2011 ako elektrozariadenia 1.kategtórie boli vyňaté z pôsobnosti ôsmej časti zákona odpadoch. Z

listinných dôkazov, a to stanovísk MŽP SR je nesporné, že žalovaný bol povinný plniť si za rok 2012
povinnosti týkajúce sa zberu, likvidácie a recyklácie elektroodpadu, a to u žalovaného, s ktorým mal v
danom čase uzavretú Zmluvu.
Súd preto vzhliadol žalobu v celom rozsahu dôvodnou. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný výpočet
poplatku súd sa v celom rozsahu stotožňuje a odkazuje na argumentáciu žalobcu. Z Výkazu za rok 2011

vyhotoveného žalovaným je nesporné, že obsahuje údaje o celkovom ročnom objeme elektrozariadení
uvedených na trh v SR v roku 2011. Žalovaný vo výkaze tento objem uviedol v mernej jednotke tona
(14,2 t), ktorú žalobca pri výpočte výšky poplatku len prepočítal na základnú mernú jednotku kg
(14.200 kg) a vynásobil

zmluvne dohodnutou cenou za 1kg elektroodpadu 1. kategórie. Tento výpočet je správny a z hľadiska

matematického výsledku identický s výpočtom, ktorý by bol vykonaný v tonách. Súd pritom s poukazom
na svoju už vyššie uvedenú argumentáciu uvádza, že žalobca pri výpočte výšky poplatku použil v rámci
cien uvedených pre 1. kategóriu elektrozariadení cenu nižšiu (0,20 €/kg).
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaný si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu
zo Zmluvy uzavretej so žalobcom a neuhradil poplatok za zber, likvidáciu a recykláciu odpadu za rok

2012, ktorý bol žalobcovi povinný uhradiť. Súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich
náhradu vo výške trov právneho zastúpenia vo výške 498,24 € podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. za 3 úkony
právnej pomoci (príprava/prevzatie, podanie žaloby, účasť na pojednávaní dňa 6.2.2014) uplatnené v
tarifnej sadzbe 131,13 €/ úkon + 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odporu uplatnený v 1 tarifnej

sadzby 65,57 € + 3 x 7,81 € režijný paušál + 1 x 8,04 € režijný paušál, a iných trov konania žalobcu vo
výške súdneho poplatku 204,50 € zaplateného za žalobu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde,
písomne dvojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolacími
dôvodmi môžu byť skutočnosti uvedené v § 205 ods. 2 O.s.p. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu
ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona.