Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. marec 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/120/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200540
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200540.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov
senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa v právnej veci žalobcu: DOMBY, s.r.o. Viničná 126,
Viničky, právne zastúpeného JUDr. Alicou Petrovskou - Homzovou, advokátkou so sídlom Moyzesova
46, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,
Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/467857-683987/2012/4897 z

02.04.2012, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa prostredníctvom právnej zástupkyne žalobou podanou v lehote podľa § 250b ods.
1 O.s.p. domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
č. 1020503/1/467857-683987/2012/4897 z 02.04.2012, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého

stupňa podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“)
v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/17253/11/Kaš zo dňa 06.07.2011, ktorým správca dane
podľa § 44 ods. 6 písm. b), ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 v sume 51 406,51 eur.

Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa - Daňového úradu Kráľovský Chlmec
bolo odôvodnené výsledkami daňovej kontroly oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 obsiahnutými v protokole č.
I/332/11698-55790/2011/Mašk zo dňa 16.05.2011. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca
dane poukázal na zistenia vyplývajúce z dokazovania vykonaného u žalobcu v rámci daňovej kontroly

týkajúcej sa faktúr č. 160410/V4 z 16.04.2010, č. 160410/V5 zo 16.04.2010, č. 160410/V6 zo 16.04.2010
od dodávateľa Z. N. - N., Malá Tŕňa č. 125 na nákup 30 800 ks drevených kolíkov, 30 800 ks drevených
kolíkov a 15 400 ks drevených kolíkov v sumách 128 282,00 eur, 128 282,00 eur a 64 141,00 eur, vrátane
dane z pridanej hodnoty, ako aj faktúry č. 20100014 z 18.03.2010 od dodávateľa MS - KOVOMIX,
Hlavná 75, Malý Kamenec na nákup tam uvedeného tovaru v sume 1 262,13 eur vrátane dane z
pridanej hodnoty. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1,

§ 52 až § 54 zákona o DPH (zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov) správca dane v
odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k označeným faktúram konštatoval, že pri kontrole
nebolo možné vychádzať len z dokladov, ktoré boli predložené daňovým subjektom, keďže samotnáexistencia faktúry a zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá
podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane. Zhrnúc vlastné dôkazné zistenia správca
dane konštatoval, že právny subjekt vystupujúci vo faktúrach č. 160410/V4, č. 160410/V5 a č. 160410/

V6 nesplnil právne podmienky pre vznik daňovej povinnosti dňom dodania tovaru v zmysle § 19 ods.
1 zákona č. 222/2004 Z.z. o ani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Ďalej správca dane
konštatoval, že konateľ spoločnosti DOMBY s.r.o. (žalobcu) nepredložil žiadne relevantné dôkazy o
tom, že obchod deklarovaný faktúrami sa uskutočnil, že tovar reálne nadobudol, že prišlo k fyzickému
dodaniu tovaru, že spoločnosti vznikli prevádzkové náklady, ktoré by súviseli s činnosťou podnikania

a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník a zároveň nepreukázal, že by použil
tovar na účely svojho podnikania ( faktúra č. 20100014 z 18.03.2010 - dodávateľ MS - KOVOMIX s
fakturovanou sumou 1 262,13 eur. ) Na základe zistených skutočností správca dane konštatoval, že
žalobcovi nevzniklo právo odpočítať daň v sume 51 406,51 eur z tovaru, ktorý bol predmetom hore
uvedenej fakturácie, pretože pri tovare nevznikla daňová povinnosť a ani nepreukázal, že použije tovar
na účely svojho podnikania. Žalobca tým podľa správcu dane porušil § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004

Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

Žalobca vo včas podanom odvolaní z 22.07.2011 proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového
úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/17253/11/Kaš zo dňa 06.07.2011 uviedol odvolacie námietky
obsahovo zhodné so žalobnými námietkami uvedenými v žalobe z 21.05.2012, pričom svoju

argumentáciu sústredil predovšetkým na dôvodnosť fakturácie dodávok tovaru uvedených vo faktúrach
č. 160410/V4, č. 160410/V5 a č. 160410/V6 , všetky s dátumom 16.04.2010 (fakturácia drevených
kolíkov od dodávateľa Z. N. - VENIKOM), ako aj faktúre č. 20100014 z 18.03.2010 ( fakturácia
elektroinštalačného materiálu od dodávateľa MS - KOVOMIX )

Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 02.04.2012 uviedol skutkové zistenia vyplývajúce z
obsahu protokolu správcu dane č. I/332/11698-55790/2011/Mašk zo dňa 16.05.2011, osvojil si skutkové
a právne závery obsiahnuté v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správcu dane z 06.07.2011 a
vo vzťahu k námietkam uvedeným v riadnom opravnom prostriedku žalobcu uviedol: „Ustanovenie § 49
zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie

dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť ( § 19
zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená
automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ
dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na

odpočítanie dane, t.j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii
doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 citovaného zákona.
Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov platiteľ dane
môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ dane môže odpočítať daň,

ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dane dodané. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vzniká nárok na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy. Súčasne svojim charakterom vypovedajú, čím tento
nárok treba doložiť, preukázať. Keďže zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov určil
pre dokazovanie prísnejšie podmienky, treba ich zo strany platiteľa dodržať, keďže dôsledky z iného

postupu dopadajú na neho. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých
okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len
jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky,
k takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-
právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť.

Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi dane z
pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie
dane. Preto k rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie
dane nestačí len mechanické porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné
zabezpečiť aj iné dôkazy. Ako dôkaz možno v zmysle ust. § 29 os. 4 zákona SNR č. 511/1992 Zb.

v znení neskorších predpisov použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecnými
právnymi predpismi. Z ust. § 29 os. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt,t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní
ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti
tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku
na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Faktúry musia
jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť.

Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť. Dôkazná
povinnosť je pre daňovníka - platiteľa dane nie iba povinnosťou, ale aj významným právom, ktoré daňový
subjekt DOMBY s.r.o. využil tým, že nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o
skutočnostiach uvedených na faktúrach od Z.Á. N. - VENIKOM a MS - KOVOMIX, nepredložil žiadne
z požadovaných dôkazov a nepodal žiadne vysvetlenie, ani vyjadrenie, ktoré správca dane požadoval
vo výzve zo dňa 14.02.2011. Dôkaznej povinnosti sa daňový subjekt nemôže zbaviť iba predložením

faktúr, pokladničných dokladov a tvrdením, že obchodovaný tovar fyzicky existoval a bol aj predmetom
uskutočnených zdaniteľných obchodov. Daňový subjekt počas daňovej kontroly nepredložil požadované
doklady a neposkytol požadované informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku faktúr,
na základe ktorých bolo uplatnené odpočítanie dane v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
apríl 2010, nepreukázal prepravu, manipuláciu s kolíkmi, nepreukázal, že zakúpený elektroinštalačný

materiál použil na účely svojho podnikania, čím nesplnil povinnosť úzko spolupracovať so správcom
dane a nepreukázal skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, a na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt nepreukázal vierohodnosť a správnosť povinných
evidencií a záznamov ním vedených a svojím konaním (nepredložil požadované dôkazy a nevysvetlil

požadované skutočnosti) neumožnil preveriť všetky skutočnosti týkajúce sa predmetných zdaniteľných
obchodov. Daňový subjekt nepreukázal skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako je uvedené
na faktúrach od Z. N. - VENIKOM a MS - KOVOMIX, doklady, ktoré predložil nemali takú výpovednú
hodnotu, aby ich bolo možné použiť ako jednoznačný dôkaz o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
obchodov. Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňového subjektu tak, ako to vyplýva z ust. § 2 ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Daňový subjekt nepreukázal realizáciu zdaniteľných obchodov medzi ním a jeho
dodávateľmi Z. N. - VENIKOM a MS - KOVOMIX, čím nepreukázal, že splnil podmienky vyplývajúce
z ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Námietky daňového

subjektu preto nie sú opodstatnené. Finančné riaditeľstvo SR k námietkam daňového subjektu, že
správca dane všeobecné zistenia týkajúce sa sídla spoločnosti, evidencie a účtovania nákladov,
motorových vozidiel, bankového účtu, zamestnancov a nesúčinnosti daňového subjektu, vyhodnotil
jednostranne a v rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu a že správca
dane svoje rozhodnutie odôvodnil iba dôkazmi svedčiacimi v neprospech daňového subjektu a nevzal

do úvahy objektívne dôkazy svedčiace o uskutočnení zdaniteľných obchodov uvádza: Správca dane v
odôvodneníodvolanímnapadnutéhododatočnéhoplatobnéhovýmeru,okreminýchskutočností,uviedol
aj skutočnosti týkajúce sa sídla spoločnosti (neoznačený rodinný dom patriaci Z. M., neohlásenie
žiadnych prevádzkových priestorov obecnému úradu), účtovníctva (daňovému subjektu nevznikli žiadne
náklady ani na nákup tovaru, ani na nájomné, ani mzdové, ani ostatné náklady; daňový subjekt nemá v

účtovníctve zaevidované žiadne režijné náklady, ani mu nevznikli žiadne režijné náklady - čo vyplynulo
aj z odpovedí dodávateľov vody, plynu, elektriny - ktoré by súviseli s podnikaním, vozidlá nevyužíval
za účelom podnikania), účtu (z odpovede Československej obchodnej banky, a.s. Bratislava vyplynulo,
že účet slúžil na poukazovanie nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty, ktoré boli vybraté ešte
v ten istý deň, ako boli pripísané na účet) a výzvy na vyjadrenie sa k otázkam správcu dane, na ktorú

daňový subjekt vôbec nereagoval. Uvedené zistenia uvádzané v odôvodnení odvolaním napadnutého
dodatočného platobného výmeru majú svoj zmysel a opodstatnenie, boli vyhodnotené v súlade s ust. §
2 ods. 3 a ust. § 29 ods. 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb., v znení neskorších predpisov a sú schopné
utvoriť obraz o obchodných aktivitách a samotnom výkone podnikateľskej činnosti daňového subjektu
a jeho obchodných partnerov. Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že daňový subjekt v odvolaní neuviedol

žiadnu konkrétnu svedeckú výpoveď, neuviedol dôkazy, ktoré by svedčili o uskutočnení zdaniteľných
obchodov a neuviedol žiadne objektívne dôkazy svedčiace o uskutočnení zdaniteľných obchodov, ktoré
by správca dane nebol vzal do úvahy a ktoré by nebol uviedol do odôvodnenia odvolaním napadnutého
dodatočného platobného výmeru, alebo by sa s nimi správca dane dostatočne nevysporiadal. Námietkydaňového subjektu preto nie sú opodstatnené. Finančné riaditeľstvo SR k námietkam, ktoré sa týkali
vyhodnotenia skladovej evidencie daňového subjektu Z. N. - VENIKOM, ktoré daňový subjekt nemohol
žiadnym spôsobom ovplyvniť uvádza, že daňový subjekt má v zmysle ust. § 2 , § 15 a § 29 zákona

SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov práva a povinnosti. Kontrolovaný daňový subjekt má
právo vedome usmerňovať a ovplyvňovať dokazovanie vedené správcom dane počas výkonu daňovej
kontroly, a to až do dátumu ukončenia kontroly. V danom prípade, daňový subjekt svoje práva nevyužil
tým, že nespolupracoval so správcom dane, nereagoval na výzvy a nepredložil také dôkazy, ktorými
by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na faktúrach od Z.B. N. - VENIKOM a ktoré

by deklarované dodávky drevených kolíkov od Z. N. - VENIKOM zachytili čo do priebehu a výsledku,
nepreukázal vierohodnosť a pravdivosť svojich tvrdení o realizovaní deklarovaných obchodov. V prvom
rade malo byť v záujme daňového subjektu a v nadväznosti na to aj povinnosťou, aktívne sa starať o to,
aby svoje procesné práva v daňovom konaní využil. Zodpovednosť za nevyužívanie svojich zákonných
oprávnení nesie daňový subjekt. V danom prípade správca dane poskytol daňovému subjektu dostatok
príležitostí nielen na predkladanie dôkazov, ale aj na podávanie vyjadrení a vysvetlení k zisteniam

správcu dane. Správca dane pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupoval v
súladesust.§2ods.6zákonaSNRč.511/1992Zb.vzneníneskoršíchpredpisov,podľaktoréhosaberie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti
daňovým subjektom predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov, ktoré predložil daňový subjekt,

ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie zamerané na preverenie dodania drevených kolíkov od Z.Á.
N. - VENIKOM. Správca dane (aj bez súčinnosti daňového subjektu) zaobstaral konkrétne dôkazy
týkajúce sa deklarovaných zdaniteľných obchodov v súlade s ust. § 29 zákona SNR č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov jednotlivo a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti,
prioritou pritom bola ich pravdivosť a preukázaná hodnota. Správca dane hodnotil všetky zabezpečené

dôkazy podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením
dôkazov zabezpečil objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preverovanie údajov v
skladovejevidenciiZ.N.-VENIKOMbolojednýmzospôsobov,ktorýmsprávcadanepreverovalreálnosť
nákupu drevených kolíkov od Z. N. - VENIKOM. Správca dane poukázal na zistené nezrovnalosti v
skladovej evidencii, ktoré však vyhodnotil v súvislosti s ďalšími zisteniami týkajúcimi sa deklarovaného

obchodovania s drevenými kolíkmi (spochybnenie výroby drevených kolíkov z dôvodu nepreukázania
dostatočného množstva materiálu na ich výrobu a na výrobu ostatných drevených výrobkov, spôsob
obchodovania a manipulácie s drevenými kolíkmi v skladových priestoroch v Strede nad Bodrogom -
bez manipulácie, iba prekladaním tabuliek, obchodovanie v personálne prepojených spoločnostiach bez
toho, aby vznikli náklady súvisiace s podnikateľskou činnosťou). K námietke týkajúcej sa neuznania

nároku na odpočítanie dane z faktúry č. 20100014 od daňového subjektu A. Z. - MS- KOVOMIX, Malý
Kamenec, žalovaný uviedol, že daňový subjekt neúčtoval o žiadnych nákladoch. nepredložil dôkaz,
ktorýmbypreukázalsvojetvrdenieopoužitífakturovanéhomateriáluvjehopodnikaní,čím nepreukázal,
že splnil podmienku uvedenú v § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Finančné riaditeľstvo SR z
vyššie uvedených skutočností, ako aj z predloženého spisového materiálu a vykonaného dokazovania

zistilo, že správca dane objektívne spochybnil preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok
predloženými faktúrami od Z. N. - VENIKOM a MS - KOVOMIX, ktorých vierohodnosť a pravdivosť
daňový subjekt nepreukázal. Správca dane obchodné vzťahy medzi daňovým subjektom DOMBY s.r.o.
a Z. N. - VENIKOM, ako aj DOMBY s.r.o. a A. Z. - MS- KOVOMIX vyhodnotil tak, že zdaniteľné obchody
deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené, t.j. daňová povinnosť v zmysle ust. §

19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov nevznikla a spoločnosti DOMBY s.r.o.
nevzniklo právo na odpočítanie dane tak, ako to predpokladá zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov.

Z uvedených dôvodov Finančné riaditeľstvo SR považuje námietky odvolávajúceho sa daňového

subjektu za neopodstatnené. Finančné riaditeľstvo SR nepovažuje za odôvodnené ani námietky
daňového subjektu týkajúce sa spochybnenej ceny obchodovaného tovaru, pretože všeobecné
konštatovanie o tom, že nebol porušený žiadny všeobecne záväzný právny predpis, že na internetových
stránkach možno nájsť aj iné údaje o cene a že daňový subjekt pri kúpe mohol mať zabezpečený
odbyt nakúpených výrobkov za vyššiu cenu napr. v zahraničí, daňový subjekt nepreukázal žiadnym

konkrétnym a preveriteľným dôkazom. Finančné riaditeľstvo SR k námietke daňového subjektu, že
uskutočneniu zdaniteľných obchodov v apríli 2010 nebránili ani pochybnosti a poukazovanie správcu
dane na osobné pomery a vzťahy Mikuláša Varehu st. a na manipuláciu tovaru, z ktorých správca
dane vyvodil záver, že nevznikla daňová povinnosť dňom dodania tovaru, uvádza, že z predloženéhospisového materiálu je zrejmé, že správca dane v odôvodnení odvolaním napadnutého dodatočného
platobného výmeru zhrnul všetky zistené skutočnosti, na základe ktorých konštatoval, že vecné plnenie
z predložených faktúr nenastalo, deklarované dodania tovarov sa ukázali len ako formálne, predložené

dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné a vystavené bez reálneho podkladu. Z uvedených zistení správca
dane konštatoval, že daňovému subjektu Z. N. - VENIKOM nevznikla daňová povinnosť dňom dodania
tovaru v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona číslo 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Zápisnica z
miestneho zisťovania vykonaného dňa 11.05.2011 u daňového subjektu DOMBY s.r.o. nie je v rozpore
s týmto záverom správcu dane, pretože pri tomto miestnom zisťovaní daňový subjekt DOMBY s.r.o.

preukázal fyzickú existenciu 202 600 kusov drevených kolíkov, (čo je dokonca viac, ako mal mať
podľa skladovej karty), ale nepreukázal, že sa jedná o drevené kolíky, ktoré reálne dodal dodávateľ
Z. N. - VENIKOM. Daňový subjekt síce tvrdil, že drevené kolíky nachádzajúce sa vo Viničkách boli
prevezené zo Stredy nad Bodrogom, ale k tomuto tvrdeniu neposkytol správcovi dane žiadne dôkazy
o preprave a manipulácii. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že napriek tvrdeniu daňového subjektu o
premiestnení drevených kolíkov zo Stredy nad Bodrogom do Viničiek, v skladových priestoroch v Strede

nad Bodrogom nebol zaznamenaný úbytok drevených kolíkov. V Strede nad Bodrogom nedochádzalo
k manipulácii s drevenými kolíkmi, dochádzalo iba k zmene názvu označenia drevených kolíkov, o čom
svedčia zápisnice z miestnych zisťovaní vykonaných v dňoch 13.09.2010, 25.01.2011, 01.02.2011 a
14.06.2011.“

Obsahom žaloby z 21.05.2012 boli nasledovné tvrdenia a žalobné námietky žalobcu: Poukazujúc na
ustanovenia článku 2 ods. 2,3 Ústavy Slovenskej republiky, § 29 ods. 3, 4, 8 a § 48 ods. 2,5,6 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov uviedol, že predmetnými
ustanoveniami Ústavy SR a zákona č. 511/1992 Zb. sa žalovaný, ako aj správca dane ako prvostupňový

orgán neriadili, pričom ďalej uviedol: „Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a zmenách v sústave
finančných orgánov (ďalej len „zákon“) presne vymedzuje rozsah a spôsob, ktorým môžu konať daňové
orgány, teda aj žalovaný. Ak 1. stupňový orgán (správca dane) dospel k názoru, že žalobca ako daňový
subjektnepredložilvdaňovomkonanípožadovanédôkaznéprostriedky,vyjadreniaavysvetlenia,nebolo
by možné nič namietať voči takémuto postupu, za predpokladu, že správca dane, resp. následne

aj žalovaný by postupovali v súlade s vyššie cit. zákonnými ustanoveniami zákona o správe daní,
najmä pokiaľ ide o dodržanie zásad na hodnotenie dôkazov vykonaných v daňovom konaní. Ujmu na
svojich právach spôsobenú rozhodnutím žalovaného vidí žalobca, nielen v porušení vyššie citovaných
zákonných ustanovení, ale i v tom, že v dôsledku tohto rozhodnutia dochádza k nezákonnému zásahu
do majetkových práv žalobcu ako podnikateľského subjektu, v konečnom dôsledku aj do jeho práv

garantovaných Ústavou SR. Napadnuté rozhodnutie je teda v rozpore so zákonom, a to najmä preto,
že: - rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, - zistenie skutkového
stavu je nedostatočné a posúdenie veci, - zistenie skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisov, -
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia.

Podľa ust. § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo vyšlo v
daňovom konaní najavo. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov,
pri ktorom správny orgán má podľa ust. § 2 ods. 3 zák.č. 511/1992 Zb. právo, ale i povinnosť prikloniť sa
jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia. Žalobca

má za to, že žalovaný pri vyhodnotení jednotlivých zistení správu dane uvedených v dodatočnom
platobnom výmere za preukázané nepostupoval v súlade so základnou zásadou daňového konania
uvedenou v § 2 ods. 1,3 zákona č. 5111/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Žalobca je toho názoru,
že žalovaný neodôvodnil svoj záver presvedčivo, nereagoval na všetky jeho námietky, ktoré majú pre
vec zásadný význam a hodnotenie dôkazov vykazuje závažné znaky svojvôle. Žalovaný v odôvodnení

svojho rozhodnutia len zopakoval argumentáciu správcu dane, bez toho aby sa nestranne zaoberal
jednotlivými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní zo dňa 22.7.2011. Žalobca je toho názoru,
že žalovaný sa nekriticky a bez pádnych dôvodov stotožňuje so závermi správu dane. Žalobca
namieta, že všeobecné zistenia správcu dane v daňovom konaní spočívajúce v poznatkoch alebo
podozreniach o tom, že - v sídle žalobcu sa nachádza rodinný dom neoznačený sídlom spoločnosti,

žalobca nemá ohlásené žiadne prevádzkové priestory, - žalobca neuviedol dôsledne evidenciu nákladov
spoločnosti,- nevyužívanie rodinného domu na podnikateľské účely z dôvodu, že nemá v účtovníctve
vedené režijné náklady spojené s podnikaním, - žalobca je vlastníkom motorových vozidiel a neúčtoval
náklady na ich prevádzku, - účet v ČSOB slúžil aj na poukazovanie nadmerných odpočtov, - neexistovalizamestnanci v pracovnom pomere, - žalobca na výzvy správcu dane na podanie potrebných vysvetlení
dostatočne nereagoval a neposkytol dostatočnú súčinnosť v daňovom konaní, vyhodnotil správca dane
a pri preskúmavaní jeho rozhodnutia aj žalovaný jednostranne v nadväznosti na jednotlivé zdaniteľné

plnenia tak, že v rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu uzavrel, že
daňovým subjektom - žalobcom nebola vykonávaná ekonomická činnosť, neprebehli vecné plnenia
z predložených faktúr, ktoré boli vystavené bez reálneho podkladu. Takéto zhodnotenie skutkového
stavu je v rozpore s princípom legality v tom, že záujem štátu na maximalizovaní výnosu daní a
poplatkov sa nemôže dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť v priamom rozpore so zásadou presného a úplného
zistenia skutkového stavu v tom, že správca dane a následne aj žalovaný upriami pozornosť a dôvodí
rozhodnutie len dôkazmi svedčiacimi v neprospech žalobcu a neberie do úvahy objektívne dôkazy
svedčiace o tom, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo spôsobom, ktorý bol deklarovaný v daňovom
priznaní a účtovných dokladoch. V danom prípade, žalobca opätovne poukazuje na to, že neúčtovanie
režijných výdavkov nasvedčuje porušovaniu predpisov o účtovníctve, avšak porušenie týchto predpisov

vylučuje, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia došlo. Žalobca namieta, že žalovaný sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia dostatočne nezaoberal námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní vo vzťahu ku
obchodovaniu s komoditou drevené kolíky. Vo vzťahu ku tejto komodite správca dane a následne
žalovaný v napadnutých rozhodnutiach vyvodili záver o neuznaní uskutočnenia zdaniteľného plnenia od
dodávateľa - Z. N. - VENIKOM, ktoré bolo faktúrované v cene za ks 3,50 eur, - faktúrou č. 160410/V4,

interné číslo FP0800008, predmet fakturácie drevené kolíky 3 x 5 x 110 s dátumom dodania 16.04.2010
v množstve 30 800 ks, základ dane 107 800,00 eur, daň v sadzbe 19 % 20 482,00 eur, - faktúrou č.
160410/V5, interné číslo FP0800009, predmet fakturácie drevené kolíky 3 x 5 x 110 s dátumom dodania
16.04.2010 v množstve 30 800 ks, základ dane 107 800,00 eur, daň v sadzbe 19 % 20 482,00 eur,
- faktúrou č. 160410/V6, interné číslo FP08000010, predmet fakturácie drevené kolíky 3 x 5 x 110 s

dátumom dodania 16.04.2010 v množstve 15 400 ks, základ dane 53 900,00 eur, daň v sadzbe 19 % 10
241,00 eur, v dôsledku čoho dospel k záveru, že daňovému subjektu Z. N. - VENIKOM (ako dodávateľ)
nevznikla daňová povinnosť dňom dodania tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Kupujúci daňový subjekt DOMBY s.r.o. nenadobudol
právo nakladať s tovarom ako vlastník a daňovému subjektu DOMBY s.r.o. nevzniklo právo odpočítať

daň v sume 51 205,00 eur z tovaru, pretože pri tovare nevznikla daňová povinnosť a ani nepreukázal,
že použil tovar na účely svojho podnikania. Daňový subjekt DOMBY s.r.o. porušil § 49 ods. 1, 2, zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Žalobca je toho názoru,
že žalovaný ako prvostupňový orgán dospeli k spochybneniu samotnej fyzickej existencie drevených
kolíkov, ktoré boli predmetom zdaniteľného plnenia ako aj uskutočnených obchodov, vyhodnotením

vykonaných dôkazov výlučne v neprospech daňového subjektu a nezistením presného a úplného
skutkového stavu veci. Žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní vo
vzťahu k tomu, že z nedostatkov, resp. nezrovnalosti v skladovej evidencii daňového subjektu Z. N. -
VENIKOM vyvodil záver o tom, že zdaniteľné plnenie neprebehlo. Správca dane a žalovaný v tomto
prípade svoje kontrolné zistenia opreli výlučne o dôkazy a úvahy svedčiace v neprospech žalobcu a

v neprospech žalobcu vyhodnotili aj dôkazy, ktoré nasvedčovali uskutočneniu zdaniteľného plnenia.
Ide najmä o spochybnenie hodnovernosti dodávateľa - daňového subjektu Z. N. - VENIKOM z hľadísk
dostatočného množstva materiálu, ceny, skladových priestorov, prepravy, personálneho prepojenia
firiem, nesúladu účtovných dokladov, nedostatkom v skladovej evidencii.

K tomu žalobca oponuje, že tieto pochybnosti o hodnovernosti dodávateľa a jeho skladovej a dokladovej
evidencie nemôžu sa pripísať v neprospech žalobcu v zmysle úplného spochybnenia uskutočnenia
zdaniteľného plnenia. Argumentácia správcu dane a žalovaného pri hodnotení vierohodnosti u Z. N.
- VENIKOM a vo vylúčení uskutočnenia zdaniteľného plnenia je vo viacerých bodoch nelogická a
podľa názoru žalobcu nedostatky zistené v jednotlivých napádaných rozhodnutiach môžu spochybňovať

preukaznosť účtovníctva, zmlúv a skladovej evidencie u dodávateľa, nevylučujú však uskutočnenie
obchodov. Žalobca je toho názoru, že žiadne zo zistení správcu dane uvádzané v rozhodnutí
(spochybnenie výroby drevených kolíkov z dôvodu nepreukázania dostatočného množstva materiálu
na ich výrobu, spôsob obchodovania a manipulácie s drevenými kolíkmi, obchodovanie v personálne
prepojených spoločnostiach a pod.) nie sú dôkazom o tom, že tovar fyzicky neexistoval a nebol následne

predmetom zdaniteľného obchodu. Žalobca dôrazne oponuje, že tieto pochybnosti o hodnovernosti
dodávateľa a jeho účtovnej a dokladovej evidencie nemôžu sa pripísať v neprospech žalobcu v zmysle
úplného spochybnenia uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že
žiaden právny predpis mu neukladá povinnosť skúmať svojich dodávateľov z vyššie uvedených hľadísk.V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozsudok NS SR č. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, v ktorom
súd uvádza, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali
výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. Žalobca

ďalej poukazuje na to, že žalovaný ako aj správca dane rozhodol na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu, ktorý nesprávne a nezrozumiteľne vyhodnotil. Žalobca predložil správcovi dane
daňové doklady a doklady o zaplatení, cez existenciu ktorých sa v daňovom konaní zvyčajne posudzuje
splnenie podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Vzhľadom k tomu, že
podľa správcu dane existujú dôvodné pochybnosti o tom, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť

a či im neabsentuje materiálny podklad, správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazných
prostriedkov na preukázanie deklarovaných zdaniteľných obchodov, a z dôvodu ich nepredloženia, resp.
neunesenia dôkazného bremena prijal vyššie uvedený záver. Žalobca však poukazuje na to, že pod
dôkaznú činnosť daňovníka, nemožno zaradiť aj samotnú činnosť, ktorou sa pre potreby rozhodnutia
majú nestranne objasniť doklady a listiny predkladané daňovníkom, ktorými preukazuje uplatnený nárok
na odpočet DPH (rozsudok NS SR č.k. 4Sž 62/2000 zo dňa 28.11.2000). Ak teda žalovaný touto

žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie 1. stupňového orgánu, porušil tým ust. článku
2 ods. 2,3 Ústavy SR a zákon číslo 511/1992 Zb. v platnom znení v jeho ust. § 2 ods. 1,2,3 a 5, § 7
ods. 3, § 15 ods. 5 písm. f), ods. 6 písm. c) a d), § 26 ods. 1, § 29 ods. 1, až 5 a ods. 8, § 48 ods.
2,5 a ods. 6. Všetky doklady a rozhodnutia, na ktoré bolo v tejto žalobe poukázané sa nachádzajú
v spisových materiáloch žalovaného a správcu dane. V súlade s ust. § 250j ods. 2 O.s.p. sú splnené

zákonné podmienky, aby konajúci súd zrušil okrem rozhodnutia žalovaného aj 1. stupňové rozhodnutie
a súčasne zaujal vo veci právny názor, ktorý bude v súlade s ust. § 250j ods. 6 O.s.p. právne záväzný
pre konajúce správne orgány.“ Žalobca, vzhľadom na uvedené žalobné námietky uviedol, aby súd zrušil
preskúmavané rozhodnutie žalovaného z 02.04.2012, ako aj rozhodnutie správcu dane z 06.07.2011
a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si

žalobca uplatnil právo na náhradu trov konania. Obsahom žaloby bol aj návrh na odklad vykonateľnosti
preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v súlade s ustanovením § 250c ods. 1, druhá veta O.s.p.

V písomnom vyjadrení z 15.08.2012 (č.l. 57-63 spisu) žalovaný poukázal na výsledky daňovej kontroly
vykonanej Odborom výkonu daňových kontrol Banská Bystrica, obsiahnuté v protokole z 16.05.2011

a ďalej reagujúc na obsah žalobných námietok uviedol: „Žalobca namieta v žalobe porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a zásady úplného zistenia skutkového stavu upravenej v ustanovení § 2
ods. 1,3 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca v dodatočnom platobnom výmere nepostupoval v súlade s
citovaným ustanovením zákona. Žalovaný neodôvodnil svoj záver presvedčivo a nereagoval na všetky
námietky žalobcu, ktoré majú pre vec zásadný význam a hodnotenie dôkazov vykazuje závažné znaky

svojvôle. Ďalej žalobca namieta, že všeobecné zistenia správcu dane v daňovom konaní spočívajúce v
poznatkoch alebo podozreniach o tom, že: - v sídle spoločnosti sa nachádza rodinný dom neoznačený
sídlom spoločnosti, spoločnosť nemá ohlásené žiadne prevádzkové priestory, - daňový subjekt neviedol
dôsledne evidenciu nákladov spoločnosti, - nevyužíval rodinný dom na podnikateľské účely z dôvodu,
že nemá v účtovníctve vedené režijné náklady spojené s podnikaním, - daňový subjekt je vlastníkom

motorových vozidiel a neúčtoval náklady na ich prevádzku, - neexistovali zamestnanci v pracovnom
pomere, - účet v ČSOB slúžil aj na poukazovanie nadmerných odpočtov vyhodnotil správca dane a pri
preskúmaní jeho rozhodnutia aj žalovaný jednostranne v nadväznosti na jednotlivé zdaniteľné plnenia
tak, že v rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu uzavrel, že daňovým
subjektom nebola vykonávaná ekonomická činnosť, neprebehli vecné plnenia z predložených faktúr,

ktoré boli vystavené bez reálneho podkladu. Takéto zhodnotenie skutkového stavu je v rozpore s
princípom legality v tom, že záujem štátu na maximalizovaní výnosu daní a poplatkov sa nemôže
dosiahnuť na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov nemôže byť v priamom rozpore so zásadou presného a úplného zistenia skutkového stavu
v tom, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo spôsobom, ktorý bol deklarovaný v daňovom priznaní a

účtovných dokladoch. Poukazuje na to, že neúčtovanie režijných výdavkov nasvedčuje porušovaniu
predpisov o účtovníctve, avšak porušenie týchto predpisov nevylučuje, že k uskutočneniu zdaniteľného
plnenia došlo. Žalobca v žalobe poukazuje na spochybnenie podnikateľskej činnosti prvovýrobcu a
subdodávateľa drevených kolíkov pre žalobcu, Z. N. - VENIKOM. K tomu uvádza, že tieto pochybnosti
o hodnovernosti dodávateľa a jeho účtovnej a skladovej evidencie nemožno pripísať v neprospech

žalobcu v zmysle úplného spochybnenia uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Tieto zistenia vedúce k
pochybnostiam u daňového subjektu Z. N. - VENIKOM boli navyše dokazované v inom daňovom konaní,
ktoré žalobca nemohol ovplyvniť.Žalobca namieta v súvislosti s pochybnosťami o hodnovernosti dodávateľa a jeho účtovnej a dokladovej
evidencie, že žiadny právny predpis mu neukladá skúmať svojich dodávateľov z vyššie uvedených
hľadísk. Prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty ktorým

vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch
upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jeho príjmovú
časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konajú
na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Jednou z foriem
realizácie tejto úlohy je aj výkon daňovej kontroly upravenej v ustanovení § 15 zákona č. 511/1992

Zb., ktorou správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu,
ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
Správca dane na dosiahnutie tohto účelu vykonáva dokazovanie, ktoré je upravené v ustanovení § 29
citovaného zákona a to v zmysle základných zásad daňového konania upravených v § 2 zákona č.
511/1992 Zb. Podľa ods. 3 citovaného paragrafu správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a dôkazy vo vzájomnej súvislosti , pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. To znamená, že pri dôkaznej povinnosti žalobcu zakotvenej v ustanoveniach §
29 ods. 8 a § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., ak žalovaný na základe určitých zistení nadobudol
závažné pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov, nemusí tieto doklady uznať
ako relevantné, ale žalobca musí preukázať ich hodnovernosť. Z obsahu odôvodnenia dodatočného

platobného výmeru, ako aj napadnutého rozhodnutia vyplýva, že kontrolná skupina v rámci kontroly
vykonala dokazovanie zamerané na preverenie dodania drevených kolíkov daňovým subjektom Z. N.
- VENIKOM a výsledky dokazovania spochybnili uskutočnenie deklarovaného obchodu. Žalovaný sa
nestotožňuje s námietkami žalobcu, že absencia dôkazných prostriedkov, resp. neúplnosť účtovných
dokladov, na ktoré poukazuje žalobca v žalobe, nevylučujú uskutočnenie obchodov. V tomto prípade ide

o dôkazné prostriedky, ktorých predloženie podmieňuje uznanie nároku na odpočítanie dane u žalobcu z
dôvodudodaniatovarudodávateľomZ.N.-VENIKOM.Zozisteníkontrolnejskupinyvyplýva,ževdanom
prípade žalobcovi, v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou, režijné výdavky ani nevznikli,
o čom svedčia napr. aj odpovede dodávateľov vody, energie, plynu (dôkaz 16). Neopodstatnené sú
námietky žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný dôvodia rozhodnutia len dôkazmi svedčiacimi

v jeho neprospech a nebrali do úvahy objektívne dôkazy svedčiace o tom, že zdaniteľné plnenie sa
uskutočnilo spôsobom, ktorý bol deklarovaný v daňovom priznaní a účtovných dokladoch. Kontrolná
skupina v rámci kontroly uplatňovala zásadu materiálnej pravdy a jej účelom bolo úplne a presne
zistiť skutkový stav vec. Dôkazné prostriedky predložené žalobcom neboli spôsobilé preukázať, že
k deklarovanému plneniu fakticky došlo, resp. neboli spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane o

reálnosti deklarovaných obchodných transakcií. Doklady o prijatí deklarovaného plnenia vyhotovené
so všetkými zákonom požadovanými náležitosťami nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku na
odpočítanie dane, pokiaľ nie je preukázané, že k uskutočneniu deklarovaného plnenia skutočne došlo.
V tomto prípade to bol žalobca, ktorý neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil všetky požadované
doklady v zmysle upovedomenia o vykonaní kontroly a výziev na predloženie dôkazných prostriedkov.

Daňový subjekt nevyvrátil predložením hodnoverných dôkazných prostriedkov závery kontrolnej skupiny
ohľadom nezrovnalostí v skladovej evidencii daňového subjektu Z. N. - VENIKOM. Z uvedených
dôvodov, ako aj k skutočnosti, že s touto komoditou obchodoval celý reťazec spoločností prepojených
ekonomicky a personálne s Z. N., ktorý prevzal na seba aj povinnosť predkladania dôkazných
prostriedkov za tieto spoločnosti, kontrolná skupina si zabezpečila dôkazy aj formou nahliadnutia do

spisov niektorých z týchto spoločností, o ktorom vyhotovila úradné záznamy. Pokiaľ ide o spochybnenie
hodnovernosti podnikateľskej činnosti dodávateľa Z. N. - VENIKOM kontrolná skupina vychádzala zo
zistení v rámci kontroly a poukázala na to, že menovaný daňový subjekt nemal vytvorené technické,
materiálne, finančné a ani personálne podmienky na výrobu a dodávku drevených kolíkov. Takéto
zhodnotenie skutkového stavu nie je v rozpore s princípom legality. Kontrolná skupina v tomto prípade

len plnila účel kontroly a preverovala u žalobcu splnenie podmienok pre odpočítanie dane upravených
v hmotnoprávnom predpise, zákone č. 222/2004 Z.z. Postupovala pritom v súlade so všeobecne
záväznými predpismi, chránila záujmy štátu a obcí a dbala pri tom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov žalobcu (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Žalobca mal možnosť v priebehu
kontroly kedykoľvek uplatniť svoje práva v zmysle ustanovenia § 15 ods. 5 písm. c) až g) zákona

č. 511/1992 Zb., tieto práva nevyužil. Prepojenie medzi spoločnosťami, v ktorých figuroval ako
konateľ, resp. spoločník Z. N. a žalobcom preukazuje tiež vyjadrenie A. M., konateľa a žalobcu, ktoré
je obsahom zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 11.05.2011 (dôkaz 13), že faktúry vystavovali
zamestnanci obchodného partnera Z.Š. N., účtovné doklady sa nachádzali v jeho kancelárii, pretožemali spoločného účtovníka. Spoločnosť DOMBY, s.r.o. obchodovala so spoločnosťami Z. N. preto, že
sa s pánom N. pozná už 25 rokov. Tieto skutočnosti poukazujú na to, že žalobca mal vedomosti o
výrobných, ako aj obstarávacích procesoch daňových subjektov pred dodaním tovaru. Napadnuté

rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného vydané v daňovom konaní majú všetky náležitosti
v zmysle § 30 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli
obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutia jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane a žalovaný
vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Preto žalovaný považuje námietky

žalobcu ohľadom porušenia vyššie citovaných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. za neopodstatnené.
Zisteniasprávcudanetýkajúcesadeklarovanéhoobchodovaniasdrevenýmikolíkmi(žalobcovinevznikli
prevádzkové náklady, nezamestnáva zamestnancov, spochybnenie výroby drevených kolíkov z dôvodu
nepreukázania dostatočného množstva materiálu na ich výrobu, spôsob obchodovania a manipulácie
s drevenými kolíkmi v skladovacích priestoroch v Strede nad Bodrogom - bez manipulácie dochádzalo
len k presunu tabuliek s názvami daňových subjektov, čiže tovar sa neprekladal v rámci skladových

priestorov jednotlivých spoločností, nadhodnotená cena tovaru oproti trhovej cene) preukazujú, že v
prípade takéhoto konania žalobcu, v reťazci vzájomne prepojených firiem, nebol vytvorený predpoklad
ekonomickej činnosti v rozsahu deklarovanom v daňovom priznaní a dokladoch predložených pri
kontrole. Obchodné operácie sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom, ale
výlučne s cieľom získania daňovej výhody - odpočítania dane z pridanej hodnoty. Žalovaný v tejto

súvislosti poukazuje na rozsudok NSS Českej republiky č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, podľa ktorého za
dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky
dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok
na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. Právo nárokované platiteľom
dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie

než práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci
obvyklých obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s
cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za zneužitie objektívneho
daňového práva.“

Súdnazákladeust. §244anasl.O.s.p.preskúmalrozhodnutiežalovanéhovprávnychmedziachžaloby
(§ 249 ods. 2 O. s. p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a správcu dane,
a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Predseda senátu upovedomením zo dňa 27.08.2012 nevyhovel žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti

žalobou napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 O. s. p.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a

povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 249 ods. 2 O. s. p. žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho

orgánu, a aký konečný návrh robí. Súdne preskúmavacie konanie podľa druhej hlavy, piatej časti O. s.
p. (§ 247 a nasl. O.s.p.) je prísne ovládané dispozičnou právnou zásadou vyplývajúcou predovšetkým
z citovaného ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p., z ktorej vyplýva, že súd nemôže preskúmavať správne
rozhodnutie nad rámec žalobcom vymedzených žalobných námietok uvedených v žalobe (iudex ne
eat ultra petita partium - sudca nech nejde nad návrhy strán). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyplýva, že správny súd je povinný prísne rešpektovať danú procesnú
zásadu vo všetkých právnych veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Procesnoprávne výnimky oproti danému procesnému postupu súdu sú
upravené v ustanovení § 250j ods. 3 O.s.p. reprezentujúcom zásadu oficiality v správnom súdnictve. Z
uvedených dôvodov, ako to opakovane judikuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, žalobné námietky

tvoria právny rámec súdneho preskúmavacieho konania, pričom zároveň predovšetkým pokiaľ ide
o námietky hmotnoprávnej povahy smerujúce proti preskúmavanému rozhodnutiu, súd sa nimi môže
zaoberať iba v prípade, ak dané námietky vzniesol účastník administratívneho konania (žalobca) už v
priebehu samotného administratívneho konania, predovšetkým v riadnom opravnom prostriedku.Z obsahu žaloby v preskúmavanej právnej veci, ako aj z obsahu odvolania žalobcu z 22.07.2011
proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/17253/11/Kaš z

06.07.2011vyplýva,žežalobcasvojevýhradyvočirozhodnutiamdaňovýchorgánovobochstupňovoprel
o vlastné tvrdenia, podľa ktorých správca dane a žalovaný nesprávne vyhodnotili skutkový a právny stav
týkajúci sa neuznaných faktúr od dodávateľa Z. N. - VENIKOM č. 160410/V4, interné číslo FP0800008,
č. 160410/V5, interné číslo FP0800009, č. 160410/V6 s predmetom fakturácie drevené kolíky v
množstve 30 800 ks, 30 800 ks a 15 400 ks. Žalobca tvrdil, že k spochybneniu ním deklarovaných

obchodov a samotnej existencie drevených kolíkov, ktoré boli predmetom zdaniteľného plnenia, ako aj
uskutočnených obchodov došlo vyhodnotením vykonaných dôkazov výlučne v neprospech daňového
subjektu a nezistením presného a úplného stavu veci.

Preskúmaním obsahu administratívneho spisu daňových orgánov oboch stupňov súd konštatoval
dôvodnosť tvrdení správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí - dodatočnom platobnom výmere

Daňového úradu Kráľovský Chlmec z 06.07.2011 o nesplnení si dôkaznej povinnosti žalobcu viažúcej
sa na dané zdaniteľné plnenia a nevyvrátenie podľa názoru súdu dôvodných pochybností správcu dane
ohľadom predmetných deklarovaných obchodov žalobcu, a to vo všetkých konkrétnostiach uvedených
v prvostupňovom rozhodnutí týkajúcich sa predmetných fakturácií, u ktorých dôvodnosť fakturácie a
reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca nepreukázal a nevyvrátil tým dôvodné pochybnosti

správcu dane týkajúce sa označených faktúr.

Súd v súvislosti s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu vyplývajúcou z ustanovení § 49 ods.
1, 2 písm. a), § 51 ods. 1, § 52 až § 54 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov dáva do pozornosti účastníkov konania zistenia správcu dane vyplývajúce

z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej kontroly obsiahnuté v protokole z
31.05.2011, predovšetkým výsledky miestnych zisťovaní u žalobcu a dodávateľa fakturovaného tovaru
Z. N. - VENIKOM, pričom tak ako to vyplýva z obsahu protokolu z 16.05.2011, výsledky miestnych
zisťovaní z 13.09.2010, 11.05 2011, 14.06.2011, ako aj neohlásené miestneho zisťovania 25.01.2011,
akoajďalšiedokazovaniezameranénapreukázaniereálnostifakturovanýchdodávokdrevenýchkolíkov

od dodávateľa Z. N. - VENIKOM navodili dôkazný stav zhrnutý správcom dane v protokole o daňovej
kontrole z 16.05.2011 preukazujúci fiktívnosť fakturovaných dodávok a absenciu reálneho obsahu
žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov. Súd pritom poukazuje na podrobné zistenia správcu
dane obsiahnuté v protokole č. I/332/11698-55790/2011/Mašk z 16.05.2011 korešpondujúce s obsahom
administratívneho spisu správcu dane, a to predovšetkým na konštatovanie správcu dane, že daňový

subjekt Z. N. - VENIKOM ako dodávateľ žalobcu nepreukázal dostatočné množstvo materiálu, z ktorého
by mohli byť vyrobené kolíky, existenciu potrebného stavu zamestnancov a výrobných prostriedkov atď.
Výsledky daňovej kontroly pritom jasne preukázali stav, podľa ktorého drevené kolíky v Strede nad
Bodrogom boli stále tie isté, ale patrili viacerým spoločnostiam, pričom sa s nimi nemanipulovalo a
dochádzalo len k presunom tabuliek s názvami daňových subjektov podľa aktuálnej potreby preukázania

konkrétnych obchodov nemajúcich žiadne reálne ekonomické obchodné opodstatnenie.

Súd je preto zhodne s daňovými orgánmi toho názoru, že žalobca vo vzťahu k faktúram z 16.04.2010 od
dodávateľa Z. N. - VENIKOM, ako aj vo vzťahu k faktúre č. 20100014 z 18.03.2010 od dodávateľa MS
- KOVOMIX, jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu

dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení. K obsahu žalobných námietok vo vzťahu k obsahu
a záverom administratívneho konania v preskúmavanej právnej veci súd, opierajúc sa o ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzťahujúcu sa na rozhodovaciu činnosť daňových
orgánov týkajúcu sa dane z pridanej hodnoty uvádza:

Podľa § 165b daňového poriadku zák. č. 563/2009 Z.z. (prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra
2012) daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.

Konanie v preskúmavanej právnej veci vykonané správcom dane v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a § 165 ods. 2 daňového poriadku saprocesnoprávne riadilo príslušnými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení
neskorších predpisov.

Poukazujúc na danú procesnoprávnu úpravu a dotknuté ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (§ 49 ods. 1, 2 písm. a) uvedeného zákona)
súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR k preskúmavanej právnej problematike
vzťahujúcej sa na dôkaznú povinnosť daňového subjektu, vyplývajúcu okrem iného z obsahu rozsudku
Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sžf/4/2011 z 15.3.2011, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR konštatoval:

„Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu
dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a

daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods.
3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové
subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej

zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov
preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje

povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Spoukazomna§29ods.8zákonač.511/1992Zb.jepotrebnéuviesť,žepodmienkyuvedenév§49ods.

1, 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné
splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje)
ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak
zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na

odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli
uskutočnené. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,
najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom
prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba
predloženie faktúry, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K

tejtonámietkedávažalobcovidopozornosti,ževzmyslevyššiecitovanéhoustanoveniazákonaospráve
daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosť daňového
subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len
vykonáva.

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné orgány samostatne. V
rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní, a v rámci tohto konania majú a
môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj
splniť svoju dôkaznú povinnosť.

V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na
riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť
voči štátu, platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazu o vykonaní v tomto
konaní kompetentným orgánom, ale aj zásada prejednávacia (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pre

daný prípad toto predstavovalo, že žalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom očakávať,
že správca dane bude a musí čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy, ktoré
by mohli nasvedčovať v jeho prospech. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd bude suplovať činnostifinančných orgánov, a že v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré daňovník
mal a mohol predložiť v daňovom konaní, ale tak neurobil.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá
kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy“.

K obsahu žaloby súd zároveň považuje za nevyhnutné uviesť, že pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku
veci, prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH pre priznanie nadmerného odpočtu
DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a
daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych
podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym východiskovým základom
ustálenej judikatúry súdov SR pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej

hodnoty je jednak požiadavka, aby daňové doklady odrážali skutočnosť, pri súčasnom zvýrazňovaní
dôkazného bremena, ktorým je zaťažený daňový subjekt, a nie správca dane, ktorému však na druhej
strane nemožno uprieť právo vykonania takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné
pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu SR
č.k. 8Sžf/29/2010 z 10.03.2011, č.k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, č.k. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, č.k.

2Sžf/41/2010 z 15.06.2011 a ďalšie.

V priamej právnej nadväznosti na uvedenú argumentáciu súd, reagujúc na obsah žalobných námietok
uvedených v žalobe z 21.05.2012, uvádza, že obsahom administratívneho spisu je okrem iného
aj výzva na predloženie dokladov č. I/332/17460/2011/Mašk. zo 14.02.2011, ktorá bola žalobcovi

zaslaná v priebehu daňovej kontroly za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu dane z pridanej hodnoty, na ktorú žalobca nereagoval. Bolo preto oprávnením správcu dane
vyplývajúcim z hore citovaných zákonných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov a zákona č. 222/2004 Z.z. v platnom znení vykonať vo veci dokazovanie týkajúce sa
žalobcom deklarovaného zdaniteľného plnenia a z obsahu vykonaných dôkazov vyvodiť vlastné závery.

Zistenia správcu dane tvoriace súčasť protokolu o daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie apríl 2010 z
16.05.2011 sú v súlade s obsahom administratívneho spisu správcu dane a vyplýva z nich podľa názoru
súdu absolútne nereálnosť deklarovaných zdaniteľných obchodov daná neexistenciou ekonomických
dôvodov a podnikateľských podmienok na strane žalobcu a jeho dodávateľa Z.B. N. - VENIKOM pre
reálne uskutočnenie fakturovaných dodávok majúce skutočný ekonomický obsah a význam. V tejto

súvislosti súd uvádza, že za preukázané považuje zistenia daňových orgánov, že žalobca v účtovníctve
nemá zaevidované žiadne režijné a prepravné náklady súvisiace s podnikaním, teda ani s deklarovaným
zdaniteľnýmplnením,nemážiadnychzamestnancov,niejevedenývregistrizamestnávateľovanevznikli
mu teda ani žiadne mzdové náklady, že žalobca v mieste svojho sídla (Viničky, Viničná 126) reálne
nepodniká a v obci Viničky nemá ohlásené žiadne prevádzkové priestory (správa obce Viničky z

22.09.2010), ako aj ďalšie zistenia správcu dane preukazujúce fiktívnosť fakturovaných dodávok tovaru.

Podľa názoru súdu preto nemajú žiadne reálne právne opodstatnenie žalobné námietky vytýkajúce
daňovým orgánom nedostatky vo vykonanom dokazovaní, resp. právneho vyhodnotenia obsahu
dokazovania. Súd pritom opakovane zvýrazňuje základné právne požiadavky vyplývajúce z hore

citovaných zákonných ustanovení pre možnosť odpočítania dane z pridanej hodnoty, pričom zároveň
uvádza, že povinnosťou súdu v rámci správneho súdnictva je v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s preskúmavanou právnou vecou. Všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (rozhodnutia Ústavného súdu
SR č. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04 a iné, rozsudok NS SR č.k. 2Sžo/61/2012 z 18. decembra 2013 a
ďalšia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky reagujúca na ústavnoprávne požiadavky na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia).

Žalobcom zvýrazňované procesnoprávne a ústavnoprávne rozmery preskúmavanej právnej veci súd
hodnotil aj v intenciách judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a v súlade s ňou dáva do
pozornosti účastníkov konania, že „zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení článku
47 ods. 3, z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z článku 6 Dohovoru je zabezpečiť, abybola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného
orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledky konania
využitím svojich procesných práv za podmienok, ktorého nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície

v porovnaní s druhým účastníkom konania. Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval
protiústavný zásah do označených základných práv (resp. práv zaručených dohovorom), ak by
účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci
(vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a
návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom,klásťsvedkomotázky,využívaťprávnupomocvkonaní,alebouplatniťopravnéprostriedky,az
hľadiska konania ako celku by tým postavil niektorého z účastníkov do podstatne nevýhodnejšej pozície.
Pokiaľ však procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor
uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil ( prípadne
nevyužil v plnom rozsahu ) nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na
súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu

práva na spravodlivé súdne konanie (nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 153/07-35 z 18.10.2007) “.

Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu
zamietol ako nedôvodnú.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol
úspešný nepriznal právo na náhradu trov konania.
Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
posúdenia veci.