Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/290/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225739
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225739.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, právne zast. Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 125,00 € a iné
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy na prerušenie konania s a z a m i e t a j ú .

II. Žaloba s a z a m i e t a .

III. Žalovanej s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

IV. Žalobkyni s a náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňasažalobou,doručenoutunajšiemusúdudňa27.09.2012,domáhalaprotižalovanejzaplatenia
náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 € a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 695,19 € z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedla, že Okresný súd Trenčín ako
exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ňou zvoleným

exekútorom vo veci dlžníka (povinného) K. S. pod sp. zn. súdneho exekútora EX XXXX/XXXX. Súd však
v primeranej lehote od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o žiadosti
až dňa 18.04.2012 rozhodnutím o jej zamietnutí, pričom exekučné konanie začalo už dňa 07.04.2011.
Došlo k omeškaniu viac ako 377 dní. Žalobkyni tak vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobkyňa vynaložila v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,00
€, na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,00 € a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,00 € (zároveň uviedla, že na exekučnom

súde sa dopytovala na stav konania, príp. podala sťažnosť na prieťahy v konaní v dňoch 02.07.2009,
23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011), t.j. celkovo suma 125,00
€. Žalobkyňa poznamenala, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych, funkčných a mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom
z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné

korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si žalobkyňa
uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažovala za dostatočné
zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času
boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu

jej pohľadávky a došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku
povinného; b) k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného.
Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním
vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít žalobkyne a vzniku neistoty v plánovaní ďalších
jej podnikateľských postupov a aktivít. Žalobkyňa si uplatňovala primeranú náhradu nemajetkovej ujmy

podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 660,00 € za rok, čo je 55,00 €
za mesiac. V prejednávanej veci žiadala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 695,19 € pri omeškaní
exekučného súdu v trvaní 377 dní. Žalobkyňa podľa ustanovenia § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z.z.")
písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, avšak

do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala. Žiadala aj náhradu trov konania.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 01.08.2013 č. k. XXC/XXX/XXXX-XX bola žaloba
zamietnutá a žalovanej nebola priznaná náhrada trov konania.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.08.2014 č. k. XXCo/XXX/XXXX-XX bol rozsudok
okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že dôvodom na zrušenie rozsudku okresného súdu bola vada konania spočívajúca
v nesplnení povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom konania realizáciu

ich procesných práv priznaných O.s.p. a porušil ich právo na spravodlivý súdny proces v intenciách čl.
48 ods. 1 Ústavy SR. V závere dodal, že v novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách
odvolacieho konania.

Po vrátení veci okresný súd nariadil termín pojednávania na deň 11.11.2014 (neskôr zmenený na deň

27.11.2014) s tým, že si v rámci doručovania predvolania splnil poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods.
4 O.s.p.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Svoju neúčasť
žalovanáneospravedlnila.Žalobkyňanavrhlazrušiťnariadenépojednávaniezdôvoduporušeniazásady

nestrannosti súdu a sudcu až do konečného ústavne konformného rozhodnutia Ústavného súdu SR na
základe jej ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa
v tejto veci nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Opätovne tiež namietala zaujatosť všetkých
sudcov Okresného súdu Trenčín. Vzhľadom na podanú ústavnú sťažnosť mala za to, že sú dané dôvody
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. , a preto navrhla

konanie v predmetnej veci prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o jej ústavnej
sťažnosti. Z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 12.09.2013 č. k. II. ÚS 436/2013-11 bolo zistené,
že o ústavnej sťažnosti žalobkyne ústavný súd rozhodol tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie odmietol. Dôvod uvádzaný žalobkyňou tak už v súčasnosti neexistuje, nakoľko
jej ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá.

Žalobkyňa ďalším podaním navrhla konanie prerušiť z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní
pod sp. zn. XC/X/XXXX uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1
písm. c) O.s.p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o
4 prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná 1/ - Slovenská republika, zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti SR. Žalobkyňa návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2
písm. c) O.s.p. odôvodnila tým, že pre ďalší priebeh a rozhodnutie v predmetnej právnej veci má
zodpovedanie prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XC/
X/XXXX zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny významposúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Súd z úradnej činnosti zistil,
že uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa XX.XX.XXXX č. k. 7C/6/2010-269 o prerušení konania,

na ktoré poukazovala v návrhu na prerušenie konania žalobkyňa, doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť,
nakoľko ho odvolaním napadla práve žalobkyňa Pohotovosť, s.r.o., pričom odvolacie konanie doteraz
nebolo právoplatne skončené. V konaní pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 je zároveň
žalobkyňou fyzická osoba a žalovanými sú 1/ SR - Ministerstvo spravodlivosti SR a 2/ Pohotovosť, s.r.o.,
s tým, že konanie je vedené ako žaloba o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. súd môže konanie prerušiť aj v prípade, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet. Toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená
prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných
situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe

vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť, nie však povinnosť. Prerušenie
podľa tohto ustanovenia bude odôvodnené v konaniach, v ktorých výsledok iného začatého konania
môže relevantne ovplyvniť výsledok iného konania, a to toho, v ktorom bolo konanie prerušené. Tento
záver sa uplatní najmä v prípade, ak toto konanie vecne (skutkovo) súvisí s týmto konaním, resp. môže
významne ovplyvniť jeho výsledok, keď je vhodné vyčkať na výsledok tohto ďalšieho konania tak, aby

sa súd vlastným predbežným posúdením otázok, ktoré sa riešia v inom konaní, nedostal do rozporu s
právoplatným rozhodnutím súdu.

Vzhľadom k predmetu sporu, ktorý je prejednávaný na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010,
ako aj na doposiaľ neprávoplatné rozhodnutie o prerušení konania v tejto veci z dôvodu položenia

prejudiciálnychotázok,malsúdzato,žeanitentonávrhžalobkynenaprerušeniekonanianiejedôvodný.
V konaní pred Okresným súdom Prešov je žalobkyňa žalovanou 2/ a v tomto konaní ide o náhradu
škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie, pričom v predmetnej právnej veci ide naopak o nárok,
ktorý má podľa žalobkyne vyplývať z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď súd o tejto rozhodol po uplynutí zákonom

stanovenej doby tak, že túto zamietol.

Preto súd oba návrhy žalobkyne na prerušenie konania zamietol (výrok I.).

Súd rovnako na opätovne podanú námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté

odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Súd tak v konečnom dôsledku dôvod neúčasti
žalobkyne na pojednávaní neuznal za ospravedlniteľný. Pri tom účasť účastníka konania na pojednávaní
je jeho právom, ktoré v danom prípade nebolo využité. Súd posudzoval žiadosť žalobkyne o zrušenie
nariadeného pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom a ak sa žalobkyňa na
pojednávanie riadne nedostavila a nepresvedčila sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jej žiadosti o

odročenie, musí znášať sama aj následky svojej neprítomnosti. Preto súd vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala tento v celom rozsahu zamietnuť, pretože žalobkyňa
nepreukázala splnenie základných zákonných podmienok potrebných na priznanie náhrady škody podľa

Zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázala na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že žalobkyňa nedokázala
uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania (i keď v exekučnom konaní bola v
postavení oprávnenej), chýbali v nej relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum,
kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú
dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať sama. Žalobkyňa neoznačila titul nároku

na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny
postup v podobe prieťahov. Preto nie je zrejmé, či si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody
z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia súdu v zákonom stanovenej lehote. Čo

sa týka prieťahov, žalobkyňa neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikla na odstránenie neželaného stavu,
t.j. napr. či využila možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom
konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, pričom žalovaná má za to, že všeobecnému súdu
neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Žalovaná tiež poukázala na to, že žaloba bola podaná nasúde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného nároku na náhradu
škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., keď poškodený má právo domáhať sa náhrady
škody až po uplynutí týchto 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti žalobkyne o predbežné

prerokovanie nárokov na náhradu škody boli doručené žalovanej dňa 23.04.2012), preto je nárok na
súde predčasne uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že napriek výzve na doplnenie žiadosti žalobkyňa
neposkytla nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmarila akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jej nároku na náhradu škody, a preto žalovaná ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok žalobkyne nepovažuje za predbežne

prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. zároveň ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalovaná poukázala tiež na
to, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a z ustanovenia § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri

rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu, čo znamená, že akýkoľvek
nárok žalobkyne, vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely Exekučného
poriadku podľa Zákona č. 102/2011 Z.z.), nemá oporu v zákone. Pred 01.06.2011 ustanovenie § 41 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku znelo "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených". Pri tom v dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky
ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských
súdov" predstavovala explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto

zákonnéhoustanovenia.Pretoargumentáciažalobkynejevinterpretáciítoho,čozamýšľalzákonodarca,
nepravdivá a ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku sa pred 01.06.2011 aplikovalo
aj na rozhodcovské rozsudky. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
16/02, ktorá konštatuje: "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty,

ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (I. ÚS 63/00)". Z uvedeného jasne vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Pri tom zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania
exekučného súdu o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na

to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu tzv. spotrebiteľských zmlúv. Vzhľadom na
to, že žalobkyňa poukázala aj na prieťahy v konaní, žalovaná odkázala na ustanovenie § 9 ods.
2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení Zákona č. 412/2012 Z.z.), kde je explicitne uvedené, z čoho
je možné výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
zbytočných prieťahoch v konaní. Žalobkyňa si v tomto smere nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť

ich preukázania a žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za
preukázanú. Naviac má za to, že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na
náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované
predsedom súdu či Ústavným súdom SR (v tejto súvislosti žalovaná dala do pozornosti uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS 476/2012). Zároveň v súlade s ustanovením

§ 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania všetkých uplatnených
nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009 z dôvodu
uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobkyňa sa v žalobe
okrem iného domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 125,00 €. Pre úspešné uplatnenie
nároku podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. je však nevyhnutné preukázať existenciu škody,

ktorú žalobkyňa nepreukázala, a preto nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.
Žalobkyňa v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý
zisk. Žalovaná má za to, že žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizovala, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň zastáva názor, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciuvecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový
prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. Od
povinnosti riadne škodu preukázať neodbremeňuje žalobkyňu ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti

pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných
informácií, ktorými žalobkyňa odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Tiež žalobkyňa uplatnila
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K tomu žalovaná uviedla, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany ústavného súdu.
Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy je nesprávna úvaha. Navyše pri

rozhodovaní Ústavný súd SR vychádza aj z významu sporu pre žalobcu a prihliada aj na to, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave. V druhom rade žalovaná poznamenala, že vznik nemajetkovej ujmy
u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (na tento aspekt poukazuje samotná judikatúra v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). Žalobkyňa poukázala aj na zánik podnikateľských

aktivít a podnikateľských plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež nespresnila, v čom a
ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Zároveň zjavne opomenula, že pri uplatňovaní
nárokunanáhradunemajetkovejujmyjepotrebnépreukázať,žekonštatovanieprávaniejedostatočným
zadosťučinením. Uvedené zo žalôb ale nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik
nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala

na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2, ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej
ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je
možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobkyne, povedomí, ktoré má žalobkyňa v súvislosti s

podnikaním vytvorené, pričom v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť
na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť žalobkyne na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na
list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360
adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na

to, že v súvislosti s podnikaním žalobkyne dostala sťažnosti od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, v ktorých sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobkyne, súvisiace najmä s
nákladmi na úver vo výške takmer 100 %, ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25 % ročne a pod. Žalobkyňa je vnímaná verejnosťou
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie

nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobkyne považuje
žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si žalobkyňa uplatňuje náhradu škody voči štátu,
ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne. Z ustanovení § 5
ods. 1 a § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
podľaZákonač.514/2003Z.z.jenevyhnutnépreukázaťtaktiežpríčinnúsúvislosťmedzitýmitozložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci
ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok), pričom vzťah príčiny a následku musí byť
priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristiky príčinnej súvislosti nemožno podľa žalovanej tvrdiť, že žalobkyni vznikla škoda postupom
okresného súdu. V zhrnutí svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobkyňa nepreukázala, že by

činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobkyňa ocitla, si zavinila sama spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti a pasivitou pri obhajovaní svojich práv. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu

trov konania.

Vyjadrenie žalovanej bolo dňa 14.11.2014 doručené právnemu zástupcovi žalobkyne s tým, že sa k
nemu môže písomne vyjadriť v lehote 7 dní. Žalobkyňa však svoje vyjadrenie súdu nedoručila.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, úradného záznamu zo dňa 26.11.2014 a k nemu
pripojených listín, pričom zistil tento skutkový stav veci:Okresnému súdu Trenčín bola dňa 20.05.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého so sídlom v Bratislave o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (žalobkyne) proti povinnému: S. K., E. XX, XXX XX X., pre vymoženie

974,87 €, istiny s príslušenstvom. Spisová značka súdneho exekútora bola EX XXXX/XXXX. Návrh na
vykonanie exekúcie bol spísaný pred súdnym exekútorom zápisnicou dňa 07.04.2011.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 20.03.2012 č. k. XXEr/XXXX/XXXX-XX zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 12.04.2012. V odôvodnení súd uviedol, že exekučný titul - rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, sp. zn. SR 13694/10 zo
dňa 27.01.2011, okrem toho, že priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom,
je nevykonateľný, a teda nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku. Súd zároveň poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o úvere.

Okresný súd Trenčín následne uznesením zo dňa 02.05.2012 č. k. 61Er/1390/2011-12, právoplatným
dňa 25.05.2012, exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania
uznesenia exekučného súdu o zamietnutí tejto žiadosti uplynulo 305 dní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou Zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,

z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa

porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na:

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Podľa§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomvčasepodaniapredmetnejžiadosti(t.j.
od 01.06.2010) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti (t.j. od
01.06.2010) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobkyňa v žalobe poukazovala na to, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného

súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. V
danej veci žalobkyňa odôvodňovala nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom
stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a v bezdôvodnej nečinnosti (zbytočnými prieťahmi)
v konaní, keď exekučný súd konal nesústredene a o žiadosti rozhodol v omeškaní 377 dní.

Súd, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne žalobou (§ 153 ods. 2 O.s.p.), žalobnými tvrdeniami (§ 79
ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne významných skutočnostiach, z ktorých
žalobkyňa vyvodzovala uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že
nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na

žalobkyňou tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
kumulatívne splnenie 3 základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa
konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup smeroval.

Je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 61Er/1390/2011 nebol povinný udeliť (vydať)
poverenie,resp.rozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoravlehote15dníoddoručeniažiadosti.Zprávnej
úpravy na vec sa vzťahujúcej, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v
čase podania predmetnej žiadosti, vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota platí len v prípadoch, v ktorých
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade opaku, t.j. zistenia rozporu žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadnu lehotu na vydanie zamietajúceho uznesenia
zákon neupravoval. Zároveň bola s účinnosťou od 01.06.2010 (bez prechodných ustanovení na novelu
Exekučného poriadku sa vzťahujúcich) prijatá právna úprava, podľa ktorej zákonná 15-dňová lehota navyporiadaniesasúdusožiadosťousúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianeplatívtakýchexekučných
konaniach, v ktorých exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Preto nie je pravdou to, čo v žalobe
uvádza žalobkyňa, t.j. že došlo k omeškaniu s rozhodnutím exekučného súdu o poverení v trvaní 377

dní, nakoľko právna úprava žiadnu (procesnú, zákonnú i poriadkovú) lehotu na rozhodnutie súdu o
zamietnutí takejto žiadosti v inkriminovanom čase neupravovala.

Súd tiež poznamenáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný splnomocneným zástupcom
žalobkyne pred súdnym exekútorom dňa 07.04.2011 a súdny exekútor doručil exekučnému súdu žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 20.05.2011, t.j. po lehote uvedenej v ustanovení §
44 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetnej žiadosti, ktoré porušenie nemožno
vzťahovať na nečinnosť exekučného súdu.

Súd nutne poznamenáva, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský

rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.09.2011 sp. zn. XMCdo 11/2010), ktoré je výnimkou
z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku a v zmysle ktorého exekučný súd
je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol. Tento v sebe
zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku

priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení.
Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom.
Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa
ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu

na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ
má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú

doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm. t/)
každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa

nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom
nie sú súdu zasielané. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na
žiadosť súdneho exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia
a posúdenia. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne.

Zo zákona nevyplýva, že súd musí žiadosti vždy vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval
dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutia, takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bol nesprávny
a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Súd v tomto ďalej poukazuje na judikatúru,
a to konkrétne: rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdom 129/97, podľa

ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov
pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/04, podľa ktorého nesprávny úradný
postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho
orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou

štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.08.2009 sp. zn. 25Cdo 1018/07, podľa ktorého rozhodovaciu činnosť,
ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Je teda zrejmé, že
posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia
podmienok podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola

škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) možno posúdenie
veci a vydanie rozhodnutia považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia
exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmaná materiálna správnosťrozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu.

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS XXX/
XXXX, že žalobkyňa pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o
stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd SR konštante
judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie,

nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát, zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.
Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali
adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril po
vzore Európskeho súdu pre ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v
takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami
svojich podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania. V prípadoch, keď jediná

spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať
daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd
iných.Tútoskutočnosťjetedapotrebnézohľadniťpriposudzovaníkritériafaktickejzložitostiveci,oktorej
súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v
súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.

2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného
súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť
pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie

je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd
koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu
vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z
dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne
dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa

so všetkými návrhmi žalobkyne, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu
poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných
konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci
pre žalobkyňu je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor,
pracovný spor či spor pre žalobcu inak existenčný.

Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR
vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS
471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené

lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci.Porušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvzmyslecitovanéhočlánkuústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné

prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6
ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k

nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad
zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto
uplatňovaného dôvodu.

Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.Lennaokrajpretosúdlenpoznamenáva,žežalobkyňatiežnepreukázalavznikškody(majetkovejujmy),
keď vyúčtované režijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané
na celkovú podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá je podnikateľským subjektom, a preto náklady

vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno považovať
za škodu. Podnikateľ musí znášať aj podnikateľské riziko, ktorým môže byť nepochybne aj ekonomický
neúspech obchodných prípadov. K vyčísleným nákladom na urgencie a zisťovanie stavu konania vo
výške 15,00 € je potrebné uviesť, že žiadne urgencie od žalobkyne (oprávnenej) či súdneho exekútora
neboli obsahom spisu exekučného súdu. Nie je pravdou to, čo uvádzala žalobkyňa, teda že sa na

exekučnom súde sa dopytovala na stav konania, príp. podávala sťažnosti na prieťahy v konaní v
dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011, a to
aj s poukazom na to, že konanie o žiadosti sa na exekučnom súde začalo až dňa 20.05.2011.
Žalobkyňa nepreukázala ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003
Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. V žalobe totiž vychádzala len z predpokladov, nepredložila žiadne
dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnila, aká nemajetková (morálna) ujma jej vznikla, vzhľadom

na subjekt žalobkyne, ktorý je právnickou osobou, neozrejmila závažnosť ujmy, závažnosť následkov.
Je tiež nepochybné, že žalobkyňa naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd zdôrazňuje, že
pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie a pod. sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo 675/2011). Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa ako podnikateľský subjekt uzatvára

obdobné zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov,
ktoré žalobkyňa ako nebankový subjekt poskytla, ako i výška zmluvných úrokov, pokút a pod. Príjmy
žalobkyne z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského
rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na žalobkyňu a jej ďalšiu existenciu. Súd taktiež nezistil,
že by v danej exekučnej veci žalobkyňa využila nejaké právne prostriedky do udelenia (vydania)

poverenia, a teda, že by chcela zvrátiť ten stav, v ktorom pociťovala neistotu, frustráciu a pod. Toto
je tiež jeden z aspektov, na ktorý musí súd prihliadať. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobkyňa nepreukázala, že
bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo
k vzniku tvrdenej škody.

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé
procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy
alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno).
Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.).

Pokiaľ ide návrh žalobkyne na vykonanie listinného dôkazu - znaleckého posudku na preukázanie
výšky škody, ktorý dňa 11.06.2014 predložila súdu prostredníctvom súdnej správy (Spr 703/2014),
súd tento dôkaz v konaní nevykonal, nakoľko z výsledkov dokazovania mal dostatok podkladov pre
meritórne rozhodnutie a tiež s poukazom, že do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým

vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať
všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so
zásadouspravodlivéhorozhodnutiaovecisúduumožňujevykonaťlendôkazy,ktorépodľajehouváženia
k takémuto rozhodnutiu vedú. Naviac znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení
žalobkyne a nemôže ich nahrádzať. Tvrdenia žalobkyne o škode sú všeobecné po skutkovej stránke,

sú vyjadrené len výslednou sumou, bez skutkovej a matematickej špecifikácie. Neexistujúce všeobecné
tvrdenia preto nemožno znalecky ani inak preskúmať. Už v čase podania žaloby bolo povinnosťou
žalobkyne produkovať všetky tvrdenia a dôkazy (§ 79 ods. 1, ods. 2 O.s.p.).

Ak žalobkyňa ďalej žiadala o vydanie medzitýmneho rozsudku, je potrebné zo strany súdu poznamenať,

že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom
princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom prípade právo
a ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej
veci (§ 152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.), t.j. v prejednávanej veci na základe predmetu
konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nemožno teda pripustiť úvahu súdu v prejednávanej

veci o vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého
predmetu konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p.Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovanej, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok žalobkyne na náhradu škody nebol
preukázaný. Preto súd na námietku premlčania žalovanej neprihliadal.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnej
žalobkyni, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy konania ani nevyplynuli (výrok III.).

Podľa § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) v odvolacom konaní

úspešnej žalobkyni nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej, pretože
žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy odvolacieho konania nevyplynuli (výrok IV.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na
Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov. Ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, možno odôvodniť tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
- rozhodol vylúčený sudca
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť v konaní preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej)
- odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účastník konania bez svojej viny nemohol
dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O.s.p.).