Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 23. september 2011

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 4C/4/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8406200199
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8406200199.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a

sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcov: 1. nebohej Q., za účasti
právnych nástupcov: 1a. Q. a 1b.U., 2. S., 3. A., 4. X., 5. A., 6. S., 7. E., 8. Q., 9. W., 10. Q., 11. X., 12.
Q., 13. U., 14. X., 15. V., všetci právne zastúpení JUDr. Milanom Križalkovičom, advokátom, Advokátska
kancelária so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 11 proti žalovaným: 1. X., 2. B.o, obaja
právne zastúpení JUDr. Dušanom Kracinom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom vo Zvolene,
Námestie SNP č. 80/22, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k. 4C 4/2006
- 191 zo dňa 30. 11. 2010 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovia v 1. - 15. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy
odvolacieho konania vo výške 548,60 Eur na účet JUDr. Dušana Kracinu v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Uložil žalobcom v 1. - 15. rade povinnosť
zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 1 725,90 Eur.

V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou v konečnej úprave domáhali určenia,
že žalobkyňa v 1. rade je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. I.,
zapísaných na liste vlastníctva (ďalej len LV) č. XXX, ktoré tvoria pozemok parc. č. XXXX - záhrada o

výmere 655 m2, pozemok parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 693 m2 a rodinný dom
súp. č. XXX, stojaci na pozemku parc. č. XXXX, a to polovice spoluvlastníckeho podielu zapísaného pod
bodom B6 na žalovaného v 1. rade vo výške 7/48 a polovice podielu zapísaného na žalovanú v 2. rade
pod B7 vo výške 7/48. Žalobu odôvodnili tým, že žalobkyňa v 1. rade spolu s nebohým manželom E. v
roku 1957 kúpili od manželov X. na základe kúpnej zmluvy spísanej na Štátnom notárstve v S. dňa 15.
08. 1957 spoluvlastnícke podiely na predmetných domových nehnuteľnostiach vedených v tom čase v
pozemnoknižnej vložke č. XXXX, k. ú. I. pod por. č. 1, 2, parc. č. XXX, XXX - záhrada v intraviláne,

dom popisné č. XXX o celkovej výmere 13 árov 45 m2 pod B2a, 2b vo výške 7/24, spolu 14/24 v
pomere k celku. Predmetné vlastníctvo žalobkyne v 1. rade a jej nebohého manžela bolo zapísané v
pozemnoknižnej vložke č. XXXX, k. ú. I. pod B6a a b. Žalobkyňa v 1. rade spolu s jej nebohým manželom
v roku 1957 odkúpili na základe ústnej kúpnej zmluvy aj ďalší podiel na týchto nehnuteľnostiach, a to
podiel vo výške 7/24 v pomere k celku. Tento podiel odkúpili od R., ktorému postupne v rokoch 1960 -
1962 splátkami zaplatili kúpnu cenu v celkovej výške 7 000 Kč. Od tejto doby nehnuteľnosti pokojne a
nerušene užívali. Vlastníctvo k tomuto podielu, ktorý je predmetom sporu v danej veci, je v pozemkovejknihe zapísané na meno H. pod B8. Tento podiel v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 1138/2001
prešiel na žalovaných v 1. a 2. rade. Podiel nebohého manžela žalobkyne v 1. rade E., ktorý zomrel dňa
18. 03. 2001 v dedičskom konaní vedenom na Notárskom úrade v Kežmarku pod sp. zn. D 149/2001

zdedila žalobkyňa v 1. rade. Žalobcovia v 2. - 15. rade odvodzovali aktívnu legitimáciu v konaní tvrdením,
že ako dedičia po nebohom manželovi žalobkyne v 1. rade, jeho deti a potomkovia musia byť tiež
účastníkmi tohto konania.

Následne súd poukázal na stanovisko žalovaných. Citoval ust. § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku a uviedol, že základnou podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je existencia

naliehavého právneho záujmu na určení práva alebo právneho vzťahu, ktorý žalobca učinil predmetom
konania. Vo vzťahu k žalobcom v 2. - 15. rade súd uviedol, že nepreukázali naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva. Z tohto dôvodu žalobu voči žalobcom v 2. - 15. rade pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu zamietol.

Vovzťahužalobkynev1.radevočižalovanýmsúdďalejpoukázalnavýsledkyvykonanéhodokazovania,
zistený skutkový stav a uviedol, že oboznámením sa s obsahom aktuálneho výpisu z LV č. XXX, k.

ú. I. zistil, že žalobkyňa v 1. rade je v súčasnosti vedená ako podielová spoluvlastníčka domových
nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. I., rodinného domu súp. č. XXX, stojaceho na pozemku parc.
č. XXXX, parcely registra C č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 693 m2 a pozemkovej
parcely registra C č. XXXX - záhrady o výmere 655 m2 v pomere 7/24, v pomere k celku na základe
pozemnoknižnej vložke č. XXXX (vz. 197/83) a v podiele 7/24 v pomere k celku na základe dedičského

rozhodnutia sp. zn. 4D 149/2001 (vz 105/2002). Ako ďalší spoluvlastníci daných nehnuteľností sú vedení
žalovaní v 1. a 2. rade, každý v podiele vo výške po 7/24 v pomere k celku na základe dedičského
rozhodnutia sp. zn. D 1138/2001 (vz. 163/2002). Žalovaný v 1. rade na základe osvedčenia sp. zn.
Nz 84741/2003 je vedený aj ako spoluvlastník zvyšného podielu, a to podielu vo výške 3/24 z celku.
Z úplného výpisu z pozemnoknižnej vložky č. XXXX, k. ú. I. súd zistil, že ako pôvodní podieloví

spoluvlastníci domových nehnuteľností vedených v tejto zložke pod A1 ako mpč. XXX - záhrada v
miestnej trati o výmere 583 m2 a pod A2 ako mpč. XXX - dom popisné č. 103 v miestnej trati o výmere
762 m2 boli právnym titulom dedenia (kúpy) zo dňa 28. 02. 1930, č. d. XXX vedení pod B1a B. v podiele
7/24 k celku, pod B1b R. v podiele 7/24 v pomere k celku, pod B1c F. v podiele 7/42 v pomere k celku a
podB1dP.vpodiele3/24vpomerekcelku.NazákladeprídelovejlistinybývaléhoOkresnéhonárodného

výboru v Kežmarku zo dňa 06. 10. 1952 bolo podielom pod B1a a pod B1c, teda podielom patriacim B.
a F. vložené do pozemkovej knihy vlastnícke právo manželom X. v podiele 7/24 v pomere k celku a U.
v podiele tiež 7/24 v pomere k celku.

Oboznámením sa s ďalším zápisom v časti B pozemnoknižnej vložky pod B6a a b notárskej zápisnice
spísanej na Notárskom úrade v Kežmarku dňa 15. 08. 1957 pod sp. zn. N 246/57, Nz 160/57

predloženým v konaní žalobcami, ako aj dedičského spisu Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 4D
49/2001 súd považoval za preukázané tvrdenie žalobcov, že žalobkyňa v 1. rade spolu so svojím
manželom E. na základe kúpnej zmluvy uzavretej formou notárskej zápisnice dňa 15. 08. 1957 odkúpili
spoluvlastnícke podiely manželov Q. na domových nehnuteľnostiach. Kúpna zmluva bola na Štátnom
notárstve v Poprade zaregistrovaná dňom 22. 05. 1962, na základe ktorej boli vložené a zapísané

pod B6a a b vlastnícke právo manžela žalobkyne v 1. rade E. vo výške 7/24 v pomere k celku a
vlastnícke právo žalobkyne v 1. rade v podiele 7/24 v pomere k celku. Manžel žalobkyne zomrel dňa 18.
03. 2001 a právoplatným osvedčením súdneho komisára vydaného v dedičskom konaní vedeného na
Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 4D 149/2001 zo dňa 06. 09. 2001 bolo nadobudnutie dedičstva
k predmetnému spoluvlastníckemu podielu poručiteľa potvrdené v prospech žalobkyne v 1. rade. Ďalej

súd poukázal na tvrdenia žalobcov k skutočnostiam týkajúcim sa ústnej kúpnej zmluvy uzavretej v roku
1957 ohľadne aj spoluvlastníckeho podielu patriaceho R. vo výške 7/24 v pomere k celku s tým, že
splátkami poukazovanými poštou postupne v rokoch 1960 - 1962 mali zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu
vo výške 7 000 Kč. Žalobcovia boli toho názoru, že spoluvlastnícky podiel riadne kúpili, prípadne ho
nadobudli vydržaním.

Následne súd citoval ust. § 111 zákona č. 141/1950 Zb., t. j. stredného Občianskeho zákonníka a
uviedol, že od účinnosti tohto zákona, t. j. 01. 01. 1951 nebolo podmienkou prevodu odovzdanienehnuteľnej veci cestou intabulácie do pozemkovej knihy tak, ako to bolo podmienkou za obyčajového
práva platného na území Slovenska do 31. 01. 1950. Právne vzťahy k nehnuteľnostiam sa aj za účinnosti
stredného Občianskeho zákonníka naďalej zapisovali do pozemkovej knihy, ktoré boli zastavené až

zákonom č. 22/1964 Zb. od 01. 04. 1964. Tieto zápisy už nemali konštitutívny charakter. K prevodu
vlastníctva k nehnuteľnostiam však podľa ust. § 40 ods. 1 stredného Občianskeho zákonníka bola
potrebná písomná forma a podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 65/1951 Zb. o prevodoch nehnuteľností
a prenájmoch poľnohospodárskej a lesnej pôdy aj privolanie Okresného národného výboru. Súd na
základevýsledkovvykonanéhodokazovaniaprijalzáver,žežalobkyňav1.radesjejnebohýmmanželom

nemohli v roku 1957 uzavrieť kúpnu zmluvu a ani následne v roku 1960 až 1962 ju splácať, a preto
nemohli nadobudnúť sporný vlastnícky podiel na domových nehnuteľnostiach na základe kúpnej zmluvy.
Žalobcovia v konaní vôbec netvrdili, že by k prevodu spoluvlastníckeho podielu bol daný súhlas bývalého
Okresného národného výboru.

Ďalej súd poukázal na ust. § 115 stredného Občianskeho zákonníka, a to spôsob nadobudnutia
vlastníctva k nehnuteľným veciam vydržaním. Uviedol, že žalobkyňa v 1. rade spolu s jej nebohým

manželom mali do oprávnenej držby vstúpiť v dôsledku ústnej kúpnej zmluvy z roku 1957. Pre splnenie
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa stredného Občianskeho zákonníka bolo
potrebné, aby oprávnená držba trvala minimálne 10 rokov, t. j. do roku 1967. V roku 1967 však s
účinnosťou od 01. 04. 1964 na území Slovenska začal platiť Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý
držbuavydržanieaždoúčinnostinovelizáciezákonomč.131/1982Zb.,t.j.do01.04.1983neupravoval.

Zákonč.131/1982Zb.vust.§132aa§135aupravilochranudržbyavydržaniasmožnosťouzapočítania
času predchádzajúcej držby pred 01. 04. 1983 tak, že tento čas sa nemohol skončiť skôr než 01.
04. 1984 (§ 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Podľa tejto právnej úpravy účinnej od 01. 04. 1983
vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve, nadobudol občan, ktorý mal nehnuteľnú vec
nepretržite v držbe tri roky a nehnuteľnú vec 10 rokov, s vecou nakladal ako so svojou a so zreteľom

na všetky okolnosti bol dobromyseľný, že mu vec patrí. Nebolo možné však nadobudnúť vec z majetku
v socialistickom vlastníctve. V prípade pozemku bolo vydržanie upravené osobitne tak, že vydržať bolo
možné iba pozemok, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vlastníctvo k
takémuto pozemku však nadobudol štát a občan nadobúdal zo zákona iba právo na uzavretie dohody o
osobnom užívaní pozemku. Vychádzajúc z tohto citovaného právneho stavu, k vydržaniu vlastníckeho

práva na základe oprávnenej držby súd uviedol, že vzhľadom na obmedzenie právnej úpravy týkajúcej
sa vydržania pozemku, účinnej od 01. 04. 1983, bolo možné vydržať pozemky iba v prospech štátu.

Dňa 01. 01. 1992 nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991
Z. z., podľa ktorej od 01. 01. 1992 z vydržania nie je vylúčený žiadny subjekt a predmet vydržania
je obmedzený len celkom okrajovo (§ 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vychádzajúc z judikatúry

všeobecných súdov, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom
veci na základe vydržania nadobudnutím účinnosti zákona, t. j. dňom 01. 01. 1992, pokiaľ oprávnená
držba pokračovala do tohto dňa.

V predmetnej veci bol súd toho názoru, že žalobkyňa v 1. rade a jej nebohý manžel sa mohli na základe
oprávnenej držby začatej v roku 1957 stať vlastníkmi sporného podielu k rodinnému domu najskôr k 01.

04. 1984 a k pozemkom najskôr ku dňu 01. 01. 1992 za predpokladu, že ich oprávnená držba trvala po
celú požadovanú dobu. Oprávnená držba predpokladala, že žalobkyňa v 1. rade a jej nebohý manžel
celú zákonom požadovanú dobu nehnuteľnosti nielen fakticky užívali, ale že ich užívali so zreteľom na
všetky objektívne okolnosti v dobrej viere a že im okrem spoluvlastníckeho podielu, ktorý riadne odkúpili
od manželov Q. patrí aj sporný spoluvlastnícky podiel R.. Pri hodnotení dobrej viery držiteľa je vždy

potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti mohol alebo nemohol po celú vydržaciu dobu
dôvodne pochybovať o tom, že mu vec alebo právo patrí.

Vkonanínebolosporným,žežalobkyňav1.radespolusjejmanželompredmetnédomovénehnuteľnosti
v I. začali užívať v roku 1957 po tom, čo predali dom vo B. na G. a s manželmi Q. uzavreli kúpnu
zmluvu o odkúpení spoluvlastníckeho podielu na týchto nehnuteľnostiach v I. vo výške 14/24 v pomere

k celku. Spoluvlastník sporného podielu R. s manželkou U. v čase nasťahovania sa žalobkyne v 1. rades manželom do nehnuteľnosti bývali v susedstve, kde mali obchod a skladové priestory. Išlo o dom
súp. č. XXX. Vychádzajúc z obsahu spisu bývalého Štátneho notárstva v Poprade sp. zn. D 44/63 R.
zomrel dňa XX. XX. XXXX. Jeho spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach na základe

právoplatnéhouzneseniazodňa13.11.1963nadobudladedenímjehodcéraH.,zapísanávpozemkovej
knihe pod B8. Manželka R. U. podľa obsahu dedičského spisu bývalého Štátneho notárstva v Poprad
sp. zn. D 360/66 zomrela dňa XX. XX. XXXX. Sporný spoluvlastnícky podiel po H., ktorá podľa obsahu
spisu bývalého Štátneho notárstva v Poprade sp. zn. D 61/87 zomrela dňa XX. XX. XXXX, nadobudol
dedením jej syn Q., ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX. V dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde

vo Zvolene pod sp. zn. D 1138/2001 bolo nadobudnutie sporného podielu potvrdené žalovaným v 1. a
2. rade, ako jeho deťom.

V predmetnej veci nebolo sporným to, že domové nehnuteľnosti žalobkyňa v 1. rade užívala od roku
1957 dodnes. Žalobkyni v 1. rade sa však v konaní nepodarilo preukázať existenciu takej skutočnosti,
resp. udalosti, na základe ktorej by súd mohol prijať záver, že žalobkyňa v 1. rade nehnuteľnosti užívala
objektívne a dôvodne, v presvedčení, že sa stala spoluvlastníčkou nielen podielu riadne odkúpeného od

manželov Q., ale aj sporného podielu od R.. Žiaden dôkaz vykonaný v konaní nenasvedčuje skutočnosti
tvrdenej žalobcami, a to, že žalobkyňa v 1. rade a jej nebohý manžel uzavreli v roku 1957, príp. v
následnýchrokochsR.ústnukúpnuzmluvuohľadnetohtopodielu.Súdzdôraznil,ževýpovedežalobcov
nasvedčovali iba záveru, ktorý mal súd preukázaný aj listinnými dôkazmi, a to, že manžel žalobkyne v 1.
rade v rokoch 1960 až 1962 poukazoval poštou najprv R. a po jeho smrti ešte jeho manželke U. mesačne

po350Kčs.Tátoskutočnosťsamaosebebezďalšiehonepostačujeprevysloveniezáveru,žežalobkyňa
a jej manžel nadobudli v tom čase objektívne dôvodné presvedčenie, že sa stali spoluvlastníkmi aj
podielu R.. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že by medzi žalobkyňou v 1. rade a jej manželom na
strane jednej a R. na strane druhej niekedy došlo k dohode o odpredaji podielu za konkrétnu kúpnu cenu.
Svedecká výpoveď U., ktorá predložila súdu listinný dôkaz o jednaní na bývalom Miestnom národnom

výbore v Ľubici ohľadne odpredaja podielu H. dňa 11. 08. 1965 (v spise na č. l. 135) s tým, že pri tomto
jednaní bola osobne prítomná, záver o uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1957 za kúpnu cenu 7 000 Kčs
jednoznačne vyvracia. Naopak, ohľadne posielaných splátok v rokoch 1960 - 1962 žalovaní tvrdili, že
to bolo nájomné za užívanie spoluvlastníckeho podielu aj R., čo potvrdila aj samotná svedkyňa U.. K
tomuto záveru nasvedčuje aj zápis na poštovom ústrižku, kde je uvedené vždy „splátka na dom za

príslušný mesiac“.

Následne súd zdôraznil, že žalobkyňa v 1. rade a v tom čase jej manžel, mali vedomosť, že k
prevodu nehnuteľností je potrebná písomná forma. Aj v prípade uzavretia ústnej kúpnej zmluvy ohľadne
spoluvlastníckeho podielu, právny omyl nie je možné považovať za ospravedlniteľný. Súd zdôraznil,
že od 01. 01. 1957 bol upravený inštitút registrácie zmlúv iba v zákone č. 26/1957 Zb. o notárskych

poplatkoch pre právne úkony o prevode majetku, z ktorého sa platí poplatok z darovania alebo poplatok
z prevodu nehnuteľností a až následne s nadobudnutím účinnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. od 01. 04. 1964 sa stal všeobecným inštitútom občianskeho práva.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania bol súd toho názoru, že nebolo preukázané, že by
žalobkyňa v 1. rade s manželom sa vôbec niekedy ujali oprávnenej držby spoluvlastníckeho podielu

na domových nehnuteľnostiach, ako aj že oprávnená držba trvala celú dobu. Naopak, R. zomrel v roku
1962,jehomanželkaU.vroku1966.IchdcéraH.malavčasesmrtimatky54rokov.Zomrelavroku1986,
teda vo veku 74 rokov. Aj samotná žalobkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi potvrdila, že už dcéra R. H.
chodila kvôli domu za jej manželom s tým však, že nevedela uviesť prečo. Svedkyňa U., manželka syna
H., Q. a matka žalovaných vo svojej výpovedi uviedla, že od roku 1961, kedy sa zoznámila s manželom,

chodili do I.. V roku 1962 sa osobne s manželom a svokrou zúčastnila stretnutia so žalobkyňou v 1. rade
a jej manželom, na ktorom im svokra ponúkla odpredaj jej podielu za 30 000 Kčs, čo však oni odmietli
z dôvodu, že nemajú finančné prostriedky. Ďalej bola prítomná aj pri tom, keď svokru zavolali na bývalý
Miestny národný výbor v Ľubici, aby podpísala záznam zo dňa 11. 08. 1965 o tom, že sa dohodla so
B. na kúpnej cene 15 000 Kčs za podiel a že z toho bolo už zaplatených 7 000 Kčs, čo však svokra

odmietla, lebo to nebola pravda. Z tohto dôvodu súd uzavrel, že žalobkyňa v 1. rade nepreukázala
splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spornému spoluvlastníckemu
podielu ani vydržaním, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že priznal
žalovaným náhradu trov konania, ktoré špecifikoval.

V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie žalobcovia. Poukázali

na to, že žalobkyňa v 1. rade zomrela dňa XX. XX. XXXX a že žalovaní v 2. - 15. rade sú jej zákonnými
dedičmi, rovnako ako po nebohom E. z titulu univerzálnej sukcesie, a preto podali odvolanie ako právni
nástupcovia žalobkyne v 1. rade a aj ako účastníci, proti ktorým bola žaloba zamietnutá. Namietali
nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie. Zdôraznili, že právni predchodcovia
žalobcov užívali celú nehnuteľnosť v dobrej viere od roku 1957. Na základe perfektnej kúpnej zmluvy

odkúpili 14/24 nehnuteľnosti od manželov Q. a následne kúpili aj podiely Q., pričom kúpnu cenu
zaplatili v splátkach. Ďalej tvrdili, že nebohá žalobkyňa v 1. rade nadobudla vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam vydržaním k domu najneskôr k 01. 04. 1984, k pozemku k 01. 01. 1992 a že oprávnená
držba trvala nepretržite a bola nerušená. Z tohto dôvodu navrhli zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe
vyhovieť. Uplatnili si náhradu trov konania.

Právny zástupca žalovaných vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na skutkové okolnosti preukázané v

konaní. Namietal, že súd nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy. Trval na tom, že žalobcovia ani právni
predchodcovia nemohli byť nikdy dobromyseľní vôbec, a nie to ešte so zreteľom na všetky okolnosti.
Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky k posúdeniu všetkých okolností dobrej vôle
držiteľa. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktorú
písomne špecifikoval.

Na odvolacom pojednávaní právny zástupca žalobcov trval na dôvodoch písomne podaného odvolania.
Zdôraznil, že žalobkyňa v 1. rade zomrela dňa 12. 01. 2011. Písomne oznámil okruh právnych nástupcov
po nebohej žalobkyni v 1. rade s tým, že právnymi nástupcami sú žalobcovia v 2. - 15. rade. Na základe
predloženého osvedčenia o prejednaní dedičstva po nebohej poručiteľke Q. sp. zn. 3D 28/2011 - 40 zo
dňa 22. 03. 2011 sú právnymi nástupcami pôvodne žalobcovia v 10. a 13. rade.

Právny zástupca žalovaných na odvolacom pojednávaní taktiež trval na vyjadrení k odvolaniu. Poukázal
na zistený skutkový stav vyplývajúci z výsledkov vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvého
stupňa.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s.

p .), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 156 ods.
3 O. s. p.), o ktorom boli účastníci konania písomne upovedomení a zároveň bol oznámený na úradnej
tabuli súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 80 písm. c/ O. s. p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Ak sa žalobca domáha určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je , musí v zmysle ust. § 80
písm. c/ O. s. p. preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení.Naliehavý právny záujem na tomto určení jestvuje pritom najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo
ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým (Zborník
IV.; str. 176).

Z obsahu spisu, ako aj oboznámením sa s výsledkami vykonaného dokazovania, odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový
stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.).

Žalobcovia v 2. - 15. rade v konaní nepreukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva
v prospech žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa správne žalobu
z titulu nepreukázaného naliehavého právneho záujmu, ako aj nedostatku samotnej aktívnej legitimácie

na strane žalobcov v 2. - 15. rade zamietol.

V priebehu odvolacieho konania zomrela žalobkyňa v 1. rade dňa 12. 01. 2011 a zákonnými dedičmi v
súlade s ust. § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej
len Občianskeho zákonníka) sú žalovaní v 2. - 15. rade, ktorí podali odvolanie v mene nebohej žalobkyne
v 1. rade, ako aj v mene svojom ako účastníci konania. Z predloženého osvedčenia o prejednaní

dedičstva po nebohej poručiteľke Q., č. k. 3D 28/2011 - 40 zo dňa 22. 03. 2011, s právoplatnosťou
od 08. 04. 2011 vyplýva, že dedička zomrela bez zanechania závetu a listine o vydedení. Všeobecná
cena majetku bola stanovená vo výške 9 413,88 Eur, z toho výška dlhov z titulu pohrebných nákladov 1
650 Eur, a preto čistá hodnota dedičstva bola stanovená v sume 7 763,88 Eur. Dedičia pri vyporiadaní
dedičstva uzavreli dohodu, na základe ktorej rodinný dom, súp. č. XXX, nachádzajúci sa v k. ú. I.,

postavený na pozemku parc. č. XXXX s pozemkom C KN parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 693 m2 zapísané na LV č. XXX pre obec a k. ú. I. s podielom pod B3 v podiele 7/24, pod B5 v
podiele 7/24, spolu s 14/24 v pomere k celku a 14ks kmeňových akcií na doručiteľa A.., H.: XX XXX XXX,
ISIN: SK XXXXXXXXXX, zapísané v Centrálnom depozitári cenných papierov Slovenskej republiky, a.
s., Bratislava na čísle účtu: XXXXXXXXXXXXX v celosti, so zostatkom na účte č. XXXXXXXX/XXXX

vedenom v V.. v celosti nadobúdol Q.. Nehnuteľnosť parc. č. XXXX - záhrada o výmere 655 m2, vedená
na LV č. XXX pre obec a k. ú. I. s podielom pod B3 v podiele 7/24, pod B5 7/24, spolu 14/24 v pomere k
celku nadobudla U. v celosti. Títo právni nástupcovia nebohej žalobkyne v 1. rade sú účastníkmi konania
ako právni nástupcovia aj po nebohom E. z titulu univerzálnej sukcesie označení ako žalobcovia v 10.
a 13. rade.

Namietané nesprávne skutkové závery súdu prvého stupňa neboli opodstatnené. Súd prvého stupňa
náležite posúdil všetky okolnosti týkajúce sa dôvodnosti uplatneného nároku pôvodnej žalobkyne v 1.
rade s tým, že z vykonaného dokazovania neboli preukázané zákonné podmienky pre nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním, a to predovšetkým dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov.
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že preukázané mesačné splátky v období rokov 1960 - 1962

predstavovali splátky nájomného za užívanie celej nehnuteľnosti, t. j. i spoluvlastníckeho podielu R..
Ďalej tvrdená dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov bola vyvrátená aj tvrdením, že ešte v
roku 1976 svedkyňa U. (na č. l. 131) tvrdila, že H. jednala so B. o odpredaji spoluvlastníckeho podielu.
Túto skutočnosť súd prvého stupňa správne vyhodnotil. Dobromyseľnosť bola narušená v roku 1976,
kedy svokra svedkyne U. ponúkla manželom B. nehnuteľnosť na odpredaj, ktorí túto odmietli, ako aj

ďalšie jednanie ohľadom predaja spoluvlastníckeho podielu prebehlo v roku 1987. Taktiež aj záznam
nachádzajúci sa v spise na č. l. 135 zo dňa 11. 08. 1965 spísanom E. o údajnom splatení kúpnej ceny
za spoluvlastnícky podiel svedčí o nedobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcov vo vzťahu k
spoluvlastníckemu podielu R., ktorý v dedičskom konaní po jeho smrti nadobudla H..

Navyše po smrti žalobkyne v 1. rade po rozhodnutí vo veci samej žalobcovia v odvolacom konaní naďalej

trvali na určení podielového spoluvlastníctva v prospech nebohej žalobkyne v 1. rade. Na takomto určení
žalobcovia nemali naliehavý právny záujem, čo vyplýva z ust. § 80 písm. c/ O. s. p. Zákonné podmienky
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neboli splnené, a preto odvolanie žalobcov nebolo
opodstatnené.Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane súvisiaceho
výroku o trovách konania, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142

ods. 1 O. s. p., t. j. zásadou úspechu žalovaných v odvolacom konaní. Z titulu náhrady trov odvolacieho
konania odvolací súd priznal žalovaným náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby
á 57 Eur (§ 11 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov; ďalej len citovanej vyhlášky v spojení s ust. § 13 ods. 2
citovanej vyhlášky, zníženej o 50 %, lebo sa jedná o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb), t. j. v

sume 28,50 Eur, a to za vyjadrenie k odvolaniu a účasť na odvolacom pojednávaní (§ 14 ods. 1 písm. b/
a c/ citovanej vyhlášky), t. j. v sume 114 Eur. Súčasťou priznanej náhrady je náhrada režijného paušálu
4 x 7,41 Eur (§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky), t. j. v sume 29,64 Eur. Za účasť na odvolacom pojednávaní
dňa 13. 05. 2011 bola priznaná 2x náhrada straty času za sedem polhodín á 12,35 Eur, t. j. v sume
172,90 Eur (§ 17 ods. 1 citovanej vyhlášky). Ďalej bola priznaná náhrada cestovného za použité osobné
motorové vozidlo zn. MERCEDES - BENZ, ES 320 CDI 4 MATIC, ŠPZ: ZV 001 BS za cestu Zvolen -

Prešov a späť, za 460 km pri náhrade výdavkov za pohonné hmoty 56,46 Eur a priemernej spotrebe
8,9l/100 km a cene pohonných hmôt 1,379 Eur/1l a základnej náhrade 84,18 Eur,. t. j. celkom 140,63 Eur
(§ 18 ods. 2 citovanej vyhlášky). Právny zástupca žalovaných preukázal, že je platcom dane z pridanej
hodnoty (ďalej len DPH), a to osvedčením pre DPH vydaným Daňovým úradom Zvolen dňa 17. 02. 2009,
ev. č. pre daň SK 1031925114 (v spise na č. l. 230), a preto odvolací súd priznal aj uplatnenú 20 %

DPH zo sumy 457,17 Eur (§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky). 20 % predstavuje sumu 91,43 Eur. Celkom
z titulu náhrady trov odvolacieho konania odvolací súd priznal žalovaným náhradu vo výške 548,60 Eur,
k zaplateniu ktorých zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne.

Právnym zástupcom žalovaných nebola správne uplatnená tarifná odmena znížená o 20 % pri
zastupovaní dvoch účastníkov konania. Novelou vykonanou vyhláškou č. 232/2010 Z. z., účinnou od 01.

06. 2010 bolo novelizované ust. § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky tým, že základná sadzba tarifnej odmeny
pri zastupovaní dvoch a viacerých osôb sa znižuje o 50 %.

Povinnosť žalobcov nahradiť žalovaným trovy právneho zastúpenia vyplýva z ust. § 149 ods. 1 O. s. p.,
ktorých výška je v súlade s citovanou vyhláškou.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.