Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. júl 2011

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 6Er/643/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5809204091
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Bugeľ
ECLI: ECLI:SK:OSNO:2011:5809204091.2

Uznesenie

OkresnýsúdNámestovovprávnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,IČO:35807598,sosídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom Advokátskej
kancelárie so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, proti povinnej: R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., W.
č. XXX/X, v exekučnom konaní pre vymoženie pohľadávky vo výške 641,25 EUR s príslušenstvom a
trov exekúcie, o zastavení exekúcie, takto

r o z h o d o l :

I. Exekúciu z a s t a v u j e.

II. Oprávnený je p o v i n n ý uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, Exekútorský úrad
Bratislava, Záhradnícka č. 62, náhradu trov exekúcie v sume 39,50 EUR do troch dní od právoplatnosti
tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 21.07.2009 začalo exekučné konanie pod sp.

zn. EX XXXX/XX na vymoženie pohľadávky vo výške 641,25 EUR s prísl., priznanej Rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno č. 8,
Bratislava, IČO: 35 922 761, SR XXXXX/XX zo dňa 22.05.2009. Súdnemu exekútorovi bolo udelené
poverenie č. XXXX XXXXXX * zo dňa 17.09.2009.

Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie sa člení
na niekoľko štádií. Súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok) skúma v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie iba to, či má návrh na vykonanie exekúcie všetky náležitosti, či je k
návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti a či exekučný titul spĺňa podmienku
materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu. Na základe uvedeného tak exekučného súdu neprislúcha v tejto časti konania
posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych

záverov orgánu, ktorý ho vydal.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.Podľa § 45 ods. 1 zákona NR SR č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len "zákon o
rozhodcovskom konaní"), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov16)nanávrhúčastníkakonania,protiktorémubolnariadenývýkonrozhodcovskéhorozsudku,

konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Tunajší súd po vydaní poverenia v súlade s citovanými ustanoveniami ex offo preskúmal podmienky
zákonnosti exekúcie a zistil, že táto je vedená na základe exekučného titulu, ktorý priznáva zákonom
nedovolené plnenie, ktoré je súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi. Súd je zároveň po preskúmaní

exekučného titulu zo stránky vecnej správnosti toho názoru, že predmetný exekučný titul nespĺňa
podmienku materiálnej vykonateľnosti. Pojmovým znakom materiálnej vykonateľnosti je aj presné
určenie obsahu práv a povinností vrátane rozsahu plnenia. Preskúmaním exekučného titulu z vecnej
stránky súd zistil, že z predmetného titulu nie je možné oddeliť plnenie zákonom dovolené od plnenia
nedovoleného, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nevykonateľnosť takéhoto rozhodnutia.

Predmetná exekúcia sa vykonáva na základe tuzemského rozhodcovského rozsudku.

Z odôvodnenia predmetného exekučného titulu súd zistil, že právnym dôvodom konania pred
rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinnej zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa
17.07.2008 uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Na základe výzvy, oprávnený doručil
súdu predmetnú zmluvu o úvere, preskúmaním ktorej mal súd preukázané, že v danom prípade sa jedná

ospotrebiteľskýprávnyvzťah,naktorýsapretomusiaaplikovaťnormyspotrebiteľskéhopráva.Zobsahu
exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a základe toho priznal
plnenie zákonom nedovolené. Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ust. §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj

špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, a to zákon č. 258/2001 Z. z., ktorý definuje spotrebiteľský úver
ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom
prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver
poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa

za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická
osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch. Jednou zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dojednanie ročnej

percentuálnej miery nákladov (ďalej len "RPMN"), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského
úveru. Zohľadňuje úroky a poplatky spojené s poskytnutím úveru a časové obdobie ich splácania. Zákon
ospotrebiteľskýchúverochspájaabsenciuRPMNsnegatívnymdôsledkompreveriteľa,atotým,žeúver
poskytnutý na základe takej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských
úveroch).Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu,
vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci svojej
podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme

úveru. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I súd zistil, že predmetom činnosti
oprávneného je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Zákon o spotrebiteľských
úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje.
Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte
uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia

zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru , ktoré povinný
ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S
poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka nemá na posúdenie právneho vzťahu
medzi oprávneným a povinným význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení

Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva
sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní
právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis).
Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa za každých
okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu

na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po
preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne
vyplýva, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere.

Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa
svojím obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal

zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných
podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané

zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že
spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol. V predloženej
zmluveospotrebiteľskomúvereakoajvodôvodnenípredmetnéhorozhodcovskéhorozsudku absentuje
údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi
už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu

v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Účelom
RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi umožnené porovnávať ponuky
rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb. Absenciu
RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však poskytuje
spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému
právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 1.202,26 EUR s prísl.,
pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá
na poplatok. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol zaviazať
povinného na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru.

Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s
požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na
základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z
omeškania. Zákon o spotrebiteľských úveroch neupravuje výšku úrokov z omeškania. Zmluvné strany si
voľbou práva dojednali, že ich vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý v čase

uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval. Nakoľko však ide o spotrebiteľský právny
vzťah, na daný prípad bolo treba aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre
spotrebiteľa výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad, medzi
ktoré patrí aj to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu odchýliť
od ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré

mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahuspotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného sa tak
spotrebiteľ nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovský súd
priznaloprávnenémuzmluvnedojednanýúrokzomeškaniavovýške91,25%ročne,svojímrozhodnutím

zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne
prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v
spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.

V spotrebiteľských zmluvách je dodávateľ povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade
s ustanoveniami spotrebiteľského práva a s dobrými mravmi a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania

ako napr. neuvedenie úroku, dohodu o voľbe práva a pod. Takýmto obchádzaním zákona dochádza k
popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva.

Vyššie uvedený výklad je v súlade so smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky
prebratá zákonom č. 150/2004 Z. z.. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže súd členského štátu
prostredníctvom eurokonformnej interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a

cieľmi smernice) interpretovať a aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa
ochrana spotrebiteľa maximálne priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom
prípade smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je tak nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne

dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna

konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok
zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú
štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola
individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Podľa bodu 1, písm. e) prílohy citovanej smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je

okrem iných aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú
sumu ako kompenzáciu.

Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ je voči dodávateľovi v
slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako aj pokiaľ ide o jeho úroveň poznania. Uvedená
skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené dodávateľom bez

možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými
podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov
ex offo.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej

rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Teda navonok v súlade s pozitívnym právom sa javí využitie inštitútu - dojednania rozhodcovskej
doložky, ktoré je právnym úkonom, vo všeobecnosti právom dovoleným a predvídaným. Avšak, v
tomto prípade dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom vo
svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné

ustanovenia smernice 93/13/EHS a smernice 87/102/EHS, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníkao spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je zrejmé a preukázateľné
vzhľadom na priznané plnenie a absolútne nerešpektovanie príslušných kogentných európskych a
vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa. Vyššie uvedené dôsledky dojednania rozhodcovskej

doložky sú teda, z hľadiska predmetných noriem nežiaduce, nepredpokladané a zakázané.
Prostredníctvom využitia inštitútu právom dovoleného a predvídaného došlo v predmetnej veci
dosiahnutiu výsledku právom zakázanému. Podľa názoru súdu je teda z hľadiska vnútroštátneho práva
dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim
zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Teda na základe uvedeného súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania
zmluvy, povahy účastníkov zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k
názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych

predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, OZ o
spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v
rozpore príslušnými ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch
ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS.

Exekučnýsúdmôževsúladesust.§57ods.2Exekučnéhoporiadkuvspojenísust.§45ods.2zákonao

rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Súd tak v rámci exekúcie môže kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu
v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal súd preukázané, že
rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec

nepreskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah.

Nakoľko z formulácie výroku ako aj z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť nedovolené
plnenie od ostatného vymáhaného plnenia, súd v súlade s citovanými ustanoveniami exekúciu zastavil
v plnom rozsahu. Nemožnosť oddelenia plnenia nedovoleného od ostatnej časti vymáhanej pohľadávky
zároveň spôsobuje materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu, ktorá bráni ďalšiemu vykonávaniu

predmetnej exekúcie.

V zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej

hodnoty podľa osobitného zákona, 17bb) zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. V zmysle
§ 197 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

V zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného,
súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Pretože oprávnený ako dodávateľ spôsobil stav, že sa domáhal na rozhodcovskom súde nedôvodného

plnenia, preto táto skutočnosť bola rozhodujúca pri rozhodovaní o trovách konania. Sám oprávnený
spôsobil, že sa domáhal nezákonných nárokov a nárokov v rozpore s dobrými mravmi a tomu
predchádzazjehostranynedostatokodbornejstarostlivosti.Totomalovýznamprirozhodovaníotrovách
exekučného konania, preto súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť náhradu trov exekúcie súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému v sume 39,50 EUR, v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivostiSlovenskejrepublikyč.288/1995Z.z.oodmenáchanáhradáchsúdnychexekútorov(ďalej
len "vyhlášky") vo výške 33,19 EUR, súd zároveň zvýšil túto odmenu o 19 % daň z pridanej hodnoty vovýške 6,31 EUR, nakoľko je súdny exekútor jej platiteľom (osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej
hodnoty, platiteľ od 1.júna 2007). Súdny exekútor si vyúčtoval trovy exekúcie dňa 22.12.2010, doručené
tunajšiemu súdu dňa 27.12.2010.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie
(§ 374 ods. 4 O.s.p.), ktoré je možno podať do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde ( 204
ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. 1,2,3 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.