Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13C/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114207178
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriel Slobodník
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6114207178.1

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v právnej veci navrhovateľa v 1/ rade Ľ. Š., G.. XX. XX. XXXX, E. K. K. K.,
O. XXXX/XX, navrhovateľa v 2/ rade T.. K. Š., G.. XX. XX. XXXX, K. K. K., O. XXXX/XX, navrhovateľky
v 3/ rade T.. B. Ď., P.. Š., G.. XX. XX. XXXX, K. K. K., Š.Q. XX, navrhovateľa v 4/ rad E. Š.E., G.. XX. XX.
XXXX,K.K.K.,O.XXXX/XX,všetcikonanízastúpeníJUDr.ZuzanouBejdovou,advokátkou,Advokátska
kancelária Banská Bystrica, Skuteckého ul. č. 30, proti odporcovi Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.,

so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o povolenie obnovy konania vo veci
právoplatného rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/56/2011-86 zo dňa 07. 11.
2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 13Co/39/2012-110 zo dňa
06. 03. 2012, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľov 1/ až 4/ z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia 1/ až 4/ podaným návrhom zo dňa 27. 03. 2014 žiadali súd, aby povolil obnovu konania
vo veci, ktorá sa prejednávala pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/56/2011. V tejto
veci súd vyhlásil rozsudok dňa 07. 11. 2011 pod č. k. 7C/56/2011-86, ktorý po podanom odvolaní potvrdil
Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozhodnutím pod č. k. 13Co/39/2012-110 dňa 06. 03. 2012.

Z rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica vyplýva, že tento zamietol návrh navrhovateľov voči
odporcovi v 2/ rade, ktorý aj v tomto konaní vystupuje ako odporca. Zároveň nepriznal náhradu

trov konania, vo zvyšku vec vylúčil na samostatné konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici svojím
rozhodnutím zo dňa 06. 03. 2012 potvrdil napadnutý rozsudok v plnom rozsahu.

Navrhovatelia sa návrhom na povolenie obnovy konania domáhali zmeny tohto právoplatného
rozhodnutia, nakoľko tento je v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskych spoločenstiev zo dňa
24. 10. 2013 vo veci C-22/12.

Navrhovatelia svoj návrh zdôvodnili tým, že z dôvodu nejednotnosti výkladu článku 3 Smernice Rady

72/166/EHS z 24. 04. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, bol dňa 17. 01.
2012 doručený Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor Európskych
spoločenstiev rozsudkom zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 prijal jednotný výklad sporného
ustanovenia a vyslovil, že „Povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“

Z bodu 47 odôvodnenia uvedeného rozhodnutia potom vyplýva, že pod pojem ujma na zdraví patríakákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne
právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú, ako aj psychickú traumu.

Navrhovatelia tvrdili, že konanie, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.
7C/56/2011,bolopráveviazanénanáhradunemajetkovejujmypozostalýchpoobetizdopravnejnehody.
Navrhovatelia 1/ až 4/ teda tvrdili, že právoplatný rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica je v rozpore
s vydaným rozsudkom Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktorý vyvracia interpretáciu Smernice
Rady č. 72/166/EHS, na ktorom bola postavená obrana odporcu v 2/ rade v tomto konaní. Z týchto

dôvodov potom žiadali, aby súd povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp. zn. 7C/56/2011.

V tejto súvislosti súd vykonal dokazovanie rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k.
7C/56/2011-86 zo dňa 07. 11. 2011. Z uvedeného rozhodnutia potom súd zistil, že súd zamietol návrh
žalobcov 1/ až 4/, ktorí sú totožní s navrhovateľmi v tomto konaní proti žalovanému v 2/ rade, ktorý je
totožný s odporcom v tomto konaní. Súd rozhodol teda tak, že zamietol návrh žalobcov voči žalovanému

v 2/ rade tak, že žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že navrhovatelia v konaní netvrdili, že by odporca v 2/ rade porušil
nejakú svoju povinnosť, ktorou by bol zasiahol do subjektívnych práv navrhovateľov, ktorých ochrana
je zabezpečená v súlade s ustanovením § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. V konaní ani
nebolo preukázané, že by bola priama povinnosť vzniku nároku navrhovateľov voči odporcovi v 2/ rade.

Odporca v 2/ rade nezasiahol do osobnostných práv navrhovateľov a tento nárok nebol preukázaný a
nebol ani tvrdený. V konaní si navrhovatelia uplatnili nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch z dôvodu
zásahu do ich osobnostných práv, ktoré sú upravené v prvej časti Občianskeho zákonníka ako jeden z
právnych prostriedkov ochrany osobnostných práv. Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch
je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie.

Skutočnú ujmu nie je možné presne zistiť, dá sa len predpokladať a výška nemajetkovej ujmy sa nedá
presne vyčísliť a teda ani preukázať. Súd v konaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
4Cdo/168/2009 zo dňa 20. 04. 2011, z ktorého vyplýva, že medzi pojmami škoda a nemajetkovou ujmou
v peniazoch uplatnenou v súlade s ustanovením § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je
obsahová ani pojmová blízkosť. Úplne rozdielna je ich podstata ako aj účel, ktorému tieto dva inštitúty

majú slúžiť.

Zároveň súd v odôvodnení konštatoval, že ani podľa článku 1 bod 2 Smernice 72/166 nie je
možné vyvodiť, že by pri zbližovaní predpisov malo nutne viesť k rozšíreniu subjektívnych práv voči
poisťovateľom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

Na základe takýchto skutkových a právnych záverov potom súd návrh navrhovateľov 1/ až 4/ voči

odporcovi v 2/ rade, t. j. odporcovi v tomto konaní, zamietol.

Na základe podaného odvolania v sporovej veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý svojím
rozsudkom zo dňa 06. 03. 2012 pod č. k. 13Co/39/2012-110 rozhodol tak, že rozsudok okresného
súdu v časti, v ktorej zamietol žalobu navrhovateľov 1/ až 4/ proti odporcovi v 2/ rade a v časti, v
ktorej nepriznal odporcovi v 2/ rade náhradu trov konania, potvrdil. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia

potom vyplýva, že dôvodom pre potvrdenie rozsudku prvostupňového súdu bolo to, že okresný súd
správne vnútroštátne konformne vyložil rozdiel medzi škodou ako ju upravuje Občiansky zákonník a
zákon č. 381/2001 Z.z. a ako je pojem škody judikovaný aj Najvyšším súdom SR a nárokmi súvisiacimi
so zásahmi do osobnostných práv človeka spojených s ochranou osobnosti. Z vnútroštátnej právnej
úpravy jednoznačne vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedná z foriem satisfakcie

za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby nepatrí medzi nároky kryté poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Zároveň konštatoval, že takýto
výklad nie je možné vyvodiť ani z článku 3 ods.1 Smernice Rady č. 72/166/EHS zo dňa 24. 04. 1972.Súd ďalej vo veci vykonal dokazovanie rozsudkom Súdneho dvora zo dňa 24. 10. 2013 vo veci
C-22/12, z ktorého záveru je potom zrejmé, že právne predpisy členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle,

že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravnej nehode ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej.

Odporca v konaní na základe svojho písomného vyjadrenia uviedol, že s predmetným návrhom na

obnovu konania nesúhlasí a to najmä z dôvodov, že citované rozhodnutie Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev vo veci C-22/12 sa nezaoberá výkladom vnútroštátneho práva, vykladá len smernicu,
pričom v žiadnej časti tohto rozhodnutia neuviedol, že nemajetková ujma je krytý vnútroštátnym
právom, len konštatuje, že má byť krytá. Zároveň uvádza, že smernica ako sekundárny prameň
európskeho práva zaväzuje len štát, nie jednotlivca a je povinnosťou štátu zosúladiť vnútroštátne právo
so smernicou. V prejednávanom prípade neprichádza do úvahy priame uplatnenie smernice a ani

aplikácia eurokomfortného výkladu práva.

Odporca uviedol, že z rozsudku Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci C-22/12 zo dňa 24.
10. 2013 boli súdnemu dvoru položené dve otázky v tom zmysle, či má článok 1 odsek 1 Smernice
Rady 90/232/EHS a článok 3 odsek 1 Smernice Rady 72/166/EHS vykladať tak, že mu odporuje
vnútroštátna právna úprava akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 zákona č. 381/2001 Z. z., podľa

ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú
ujmu vyjadreniu v peňažnej forme spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla. V prípade takej odpovede na prvú otázku, že uvedená právna úprava
nie je v rozpore s právom únie, majú sa ustanovenia § 4 ods.1, § 4 ods.2, § 4 ods.4 zákona č. 381/2001
Z. z. vykladať tak, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade s článkom 1 ods.1 Smernice Rady

90/232/EHS a článkom 3 odsek 1 Smernice Rady 72/166/EHS priznal nárok na nemajetkovú ujmu
spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla ako
poškodením aj v peňažnej forme.

Odporca ďalej uviedol, že odpoveďou Súdneho dvora na prvú otázku bolo, že povinné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať (nie že kryje) aj

náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám, obeti usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej.

Odporca ďalej uviedol, že Smernica ako sekundárny prameň európskeho práva zaväzuje len štát,
nie jednotlivca a je povinnosťou štátu zosúladiť vnútroštátne právo so smernicou. Uviedol, že v

zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora je potrebné Smernice Rady vykladať len vo vzťahu
výlučne v rozsahu nepriamej záväznosti ako interpretačný rámec, ktorý však nesmie byť contra legem
vnútroštátnemuprávu.Zároveňtakýtovýkladjepotrebnéposkytnúťvovzťahukpriamejzáväznosti,kedy
zaväzuje taká smernica len výlučne členské štáty Európskej únie na ich transponovanie do právneho
poriadku. Z tohto dôvodu neprichádza do úvahy priame uplatnenie smernice a ani jej aplikácia ako

eurokomfortného výkladu práva. Uviedol, že s poukazom na uvedené rozhodnutia, ktoré predložil v
konaní, vnútroštátnych súdov je pre súdy záväzná vnútroštátna právna úprava.

K uvedenému navrhovatelia 1/ až 4/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že Súdny dvor
Európskych spoločenstiev, ktorého právomoc je zakotvená v článku 220 zmluvy o založení európskych
spoločenstiev, zabezpečuje výklad práva a to nielen primárneho, ale aj sekundárneho a podieľa sa na

jeho dotváraní. Na tejto úrovni plní špecifickú úlohu na úrovni ústavnej, ktorým je aj konanie o vydanie
rozsudku. Rozsudok je záväzný nielen pre tú konkrétnu vec, ale aj pre všetky súdy, ktoré môžu v danej
veci rozhodovať. Výklad o tom, že rozhodnutie Súdneho dvora používa spojenie „má pokrývať poistenie“
a nie že „kryje“, je vo všeobecnosti neprijateľné.Podľa § 228 ods.1 písm.e) OSP, právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu
konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu
Európskych spoločenstiev.

Podľa § 230 ods.1 OSP, návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času,
keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa § 230 ods.2 písm.e) OSP, po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z
dôvodu uvedeného v § 228 ods. 1 písm. e) OSP.

Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal za preukázané,
že rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 7C/56/2011-86 zo dňa 07. 11. 2011 nadobudol

právoplatnosťdňa12.03.2012potom,čovovecinazákladeodvolaniarozhodovalKrajskýsúdvBanskej
Bystrici pod č. k. 13Co/39/2012-110 svojím rozhodnutím zo dňa 06. 03. 2012.

Zdikcieustanovenia§230ods.2písm.e)OSPvyplýva,ženávrhnapovolenieobnovykonaniazdôvodov
ustanovenia § 228 ods.1 písm.e) OSP je možné podať aj v lehote po troch rokoch od právoplatnosti
tohto rozsudku. Vzhľadom na uvedené potom súd konštatuje, že návrh na povolenie obnovy konania

bol podaný včas. Súd však konštatuje, že v danej sporovej veci nie je možné aplikovať ustanovenie §
228 ods.1 písm.e) OSP o tom, že právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. 7C/56/2011 je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.

Právny názor súdu v tomto konaní je možné temer stotožniť s právnym názorom tak, ako ho prezentoval
odporca v tomto konaní. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev vo veci C-22/12,

ktorýpodávazáväznúinterpretáciuniektorýchustanoveníprávaEurópskychspoločenstiev,jerelevantný
pre posúdenie otázky, kto a v akom rozsahu zodpovedá za náhradu nemajetkovej ujmy v prípadoch
náhradynemajetkovejujmyprepozostalýchpoobetiachdopravnýchnehôd.Európskydvorsavosvojom
rozhodnutívžiadnomzosvojichčlánkovnezaoberalvýkladomvnútroštátnehoprávaaaninekonštatoval,
že nemajetková ujma je krytá vnútroštátnym právom, len konštatoval, že by mala byť krytá. Zároveň

súd zhodne s tvrdeniami odporcu uvádza, že smernica ako sekundárny prameň Európskeho práva
zaväzuje len štát, nie jednotlivca a je povinnosťou štátu zosúladiť vnútroštátne právo so smernicou.
Takýto záver vyplýva z toho, že Smernice Rady nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi
a ich záväznosť je daná v rámci rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev výlučne vo
vzťahu k nepriamej záväznosti, ktorá tvorí interpretačný rámec, ktorá však nesmie byť v rozpore s

vnútroštátnym právom. Takýto nepriamy účinok smerníc spočíva v tom, že členské štáty sú povinné
vykladať znenia vnútroštátnych predpisov vo svetle znenia a cieľov smernice, neznamená to však,
že by takýto výklad mohol byť v rozpore s vnútroštátnym právom. Pre prípad, že výsledok stanovený
smernicou by nemohol byť dosiahnutý na základe výkladu, právo spoločenstva ukladá členským
štátom povinnosť nahradiť škodu, ktorú spôsobili jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice. V tejto

súvislosti tak, ako rozhodnutia a konštantnú judikatúru súdov Slovenskej republiky poukázal odporca,
súd uvádza rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Cdo/168/2009, z ktorého je zrejmé, že
chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak
v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život.
Skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava je pri rozhodovaní v danom type sporov pre súd záväzná,

vyplýva aj z rozhodnutí súdov v rámci Slovenskej republiky, napr. Krajského súdu v Žiline pod sp.
zn. 5Co/141/2011 a napokon aj v odvolacom konaní, vo veci ktorej obnova konania mala byť v tomto
konaní povolená, teda z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 13Co/39/2012-110
zo dňa 06. 03. 2012. Vzhľadom k tomu, že text zákona č. 381/2001 Z. z. jednoznačným spôsobom
uvádza, že nemajetková ujma nie je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, neumožňuje iný výklad inými výkladovými prostriedkami,
napr. gramatickým, logickým, účelovým, systematickým alebo historickým výkladom dospieť k inému
výkladu tak, ako to vyžadoval prípadný eurokomfortný výklad, ktorý v danom prípade neprichádza do
úvahy.Z uvedeného potom súd návrh navrhovateľov 1/ až 4/ zamietol ako nedôvodný, pretože rozhodnutie
Okresného súdu Banská Bystrica v konaní pod sp. zn. 7C/56/2011, v ktorom bolo vydané rozhodnutie
pod č. k. 7C/56/2011-86 zo dňa 07. 11. 2011, je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev. Vzhľadom k tomu, že takéto rozhodnutie nie je teda v rozpore s rozhodnutím Súdneho
dvora, pretože toto rozhodnutie výslovne konštatuje len tú okolnosť, že nemajetková ujma by mala byť
krytáazanesprávneimplementovanieSmerniceEÚnenesiezodpovednosťjednotlivec,alevýlučneštát,
ktorý mal smernicu riadne implementovať do právneho poriadku a teda vnútroštátny právny poriadok
takýto výklad neumožňuje.

Súd zároveň rozhodol o práve na náhradu trov konania v zmysle § 142 ods.1 OSP tak, že náhradu
trov konania nepriznal ani jednému z účastníkov konania, pretože navrhovatelia 1/ až 4/ boli v konaní
neúspešní, preto právo na náhradu trov konania nemali a odporca si právo na náhradu trov konania
neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia

jeho písomného vyhotovenia, písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému

rozsudku smeruje, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť

podpísané a datované. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom

rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý

účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník

nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd zhotoví kópie na trovy

odvolateľa. (§ 205 ods. 1 OSP, § 42 ods.3 OSP).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.