Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/235/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204184
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113204184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou Mgr. Luciou Mizerovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 357,74 eura, t a k t o

r o z h o d o l :

Žaloba sa zamieta.

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 21.9.2012 doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.9.2012 domáhal,

aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dlžníkom: H. D., narodený XX.XX.XXXX (ďalej
len povinný), v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 357,74 eura do
troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Žalobca uviedol, že je právnickou osobou,

ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním,
postupom podľa § 38 Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere povinným, pričom
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
375/2011. Nakoľko exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym
exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou

žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Podľa žalobcu
bolo povinnosťou exekučného súdu, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu, v zmysle ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku, rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 25.7.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 194 dní). Žalobca vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun
v exekučnom konaní, keď dňa 2.7.2009 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, dňa23.9.2009 podal opätovnú žiadosť, dňa 13.11.2009 spísal a podal ďalšiu žiadosť o informáciu o stave
konania , opätovne namietal porušovanie svojich práv a požadoval konkretizáciu prekážky, ktorá bráni
rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, dňa 25.2.2010 podal žiadosť

o informáciu o stave konania/podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu, dňa 30.8.2010 podal
sťažnosťapodnetnapreskúmaniezákonnostipostupusúdu,dňa23.11.2010podalsťažnosťnaprieťahy
v konaní v nadväznosti na nesprávny procesný postup súdu, dňa 25.5.2011podal opätovne sťažnosť
na prieťahy v konaní. Podľa žalobcu je postup exekučného súdu nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje

okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej
dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v
článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla
majetková škoda v sume 125 eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o
nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje s spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15
eur. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu,

že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Vyčíslenie vychádza z účtovnej
agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií
nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň
si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 357,74 eura, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom

súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného a najmä žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad
iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by
vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi

správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca uviedol, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti; časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou

pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľských plánov; vyvolaná strata zisku, spôsobila hospodársku stratu na
stranežalobcuajehomajiteľov;nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Potreba náhrady nemajetkovej
ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej

nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca analogicky vychádzal z doktríny prijatej Ústavným
súdom (poukázal na konkrétne nálezy), podľa ktorej sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakciavovýške660eur.Žalobcasiuplatňujeakoprimeranúnáhradunemajetkovejujmyzavnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,

stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery
v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu
357,74 eura, teda 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to na základeaplikácie uvedenej doktríny Ústavného súdu (660 eur za rok : 12 mesiacov= 55 eur za mesiac). Žalobca
uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal
žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby

na žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal túto žalobu.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.5.2013 doručenej súdu dňa 27.5.2013 uviedla, že žalobca
v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú
dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Uviedla, že zo žaloby nie

je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z
dôvodu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo z dôvodu nerozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote. Žalobca za kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní
považuje žiadosť o informáciu o stave konania, avšak takýto úkon nie je možné považovať za riadny
prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca
neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaniach predsedovi okresného

súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda
súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Dňa 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že už
dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí

6-mesačnej lehoty, keď poškodený podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. sa môže práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie
podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody,

o ktorého prerokovanie sám požiadal, preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K
nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným
titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo veľkým

počtom nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. K novelizovanému § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku je v dôvodovej správe uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR a skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“
predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto

ustanovenia. Zo samej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, 15 dňová lehota sa týka
prípadu,keďsúdpoveríexekútoravykonanímexekúcienazákladeexekučnéhotituluokremexekučného
titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z
3.3.2011, č. k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011,

uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.9.2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu
SR z 29.3.2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade rozhodcovského
súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od

1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť
o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom

konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho
konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa z. č. 514/2003 Z. z., ale lenÚstavnýsúdSRnapodkladeústavnejsťažnosti,resp.predsedasúdunapodkladesťažnostinaprieťahy.
Všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalovaná preto nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. Zo skutkových okolností

uvádzaných v niektorých žalobách žalobcu vyplýva, že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť
v období pred marcom 2009. V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej
lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej
lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom

k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej
lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom
23.4.2009. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré
spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených
so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov, pričom neuvádza, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za

zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Skutočnú škodu je potrebné dokázať
listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok a žalobca nepreukázal jednak vznik škody
a ani výšku škody. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že jednak
vychádzať z paušálnej sumy 660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha, pretože Ústavný súd
prihliada vždy na konkrétne okolnosti prípadu a jednak vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb

a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia
„ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy
ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci, žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie

nízkopríjmových osôb a v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie
žalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomatickynastáva
zvýšenérizikoohrozeniaaleboporušeniaprávaspotrebiteľa.Sprihliadnutímnapopísanúcharakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť

práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalovaná ďalej uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva
názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu

s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Žalovaná ďalej uviedla, že
na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
spočívajúcom v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej

lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu
zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.5.2013 doručenej súdu dňa 27.5.2013 ďalej uviedla, že
v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 jej bolo doručených 43.597 žiadostí žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí
nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať. Žalovaná vzhľadom na to súdu predložila ňou
priebežne vytvorený zoznam žiadostí (z ktorého vyplýva, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku

v predmetnej veci jej bola doručená dňa 25.9.2012 - pozn.). Žalobca žalovanej neposkytol v rámci
predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázalkumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Žalobca vo svojom návrhu zároveň vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a
rozhodovania veci a o prikázanie veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 24NcC/53/2012-15 zo dňa 14.11.2012 rozhodol, že sudcovia

Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na
prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 21.2.2013.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (jedná sa o drobný spor), pričom vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou zo dňa
21.9.2012, s vyjadreniami žalovanej zo dňa 20.5.2013, s obsahom spisu Okresného súdu Senica

spisová značka 8Er/55/2011. Rozsudok bol verejne vyhlásený bez nariadenia pojednávania v zmysle §
156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené
na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na verejnom vyhlásení rozsudku neboli
prítomní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 8Er/55/2011 súd zistil, že oprávnený dňa
12.1.2011 u súdneho exekútora spísal do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie, čím sa začalo
exekučné konanie. Dňa 28.1.2011 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému: H.,
pre vymoženie pohľadávky 723,59 eura s príslušenstvom. Okresný súd Senica uznesením č.k.

8Er/55/2011-10 zo dňa 4.7.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, pričom predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.7.2011. Z obsahu tohto
uznesenia Okresného súdu Senica vyplýva, že dôvodom zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol záver exekučného súdu, že predložený exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný, pretože právomoc rozhodcovského

súdu, ktorý vydal predmetný exekučný titul bola založená na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky
- rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná. Exekučný súd ďalej uznesením č. k. 8Er/55/2011-14 zo dňa
14.10.2011 exekučné konanie zastavil, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.10.2011.

Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 357,74 eura.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá

za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

Podľaustanovenia§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Každý je povinný bez zbytočného
odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c, d), zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení
platnom a účinnom ku dňu začatia exekučného konania, (t.j. v znení účinnom do 31.5.2011) podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i) zákona č. 233/1995 Z. z. , podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu
začatia exekučného konania, (t.j. v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011) súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá majetková
škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Senica v exekučnom konaní uvedenom vyššie. Nesprávny úradný postup okresného súdu mal podľa
žalobcu spočívať v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v zákonnej 15- dňovej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, keď podľa
žalobcu k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby
na vydanie tohto rozhodnutia s omeškaním viac ako 194 dní. Žalovaná sa bránila v konaní tvrdením,
že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje navydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia ani na rozhodnutie o poverení
pre exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku.

Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanej a doručeným jej dňa 25.9.2012, domáhal v zmysle
§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku
na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci
rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti žalovanou, žalobu tak súd
nepovažoval za predčasnú.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodovacou. Nesprávnym
úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo
v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá

objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch
podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému
a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci

síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup
nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré
je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i
hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.

Vychádzajúczvykonanéhodokazovaniapovažovalsúdnárokžalobcunanáhraduškodyanemajetkovej
ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. V
sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený
nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď
skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku

uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť
Okresný súd Senica v exekučnom konaní, ktorý Okresný súd Senica nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote.

Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 194 dní. Z obsahu
exekučného spisu súd zistil, že dňa 28.1.2011 doručil súdu súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia
navykonanieexekúcie,exekučnýsúduznesenímzodňa4.7.2011žiadosťsúdnehoexekútoraoudelenie
poverenianavykonanieexekúcie zamietol. Súdtedaožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
rozhodol v 157. deň po doručení žiadosti a nie až po 194 dňoch ako nesprávne uvádza žalobca v žalobe.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase začatia exekučného konania
možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že
exekučným titulom boli aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský
rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 1.6.2011.Preto by bola takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že
rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods.
2Exekučnéhoporiadku,podľaktoréhoknoveleúčinnejod1.6.2011ozániku15dňovejlehotynavydanie

poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností,
pre prípad neprípustnosti exekúcie. Novela č. 144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred
účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na
základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6

CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR
prezentovaný v dôvodovej správe k novele ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V
čase začatia predmetného exekučného konania lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.

V predmetnej exekučnej veci exekučný súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, preto žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol. V zmysle
citovaných ustanovení, Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania (aj
podľa platného právneho stavu) určoval lehotu iba na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to
tiež len na prípady exekučných titulov iných ako podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku.
Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania neurčoval lehotu na vydanie

iného rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako pre udelenie poverenia.
V prípade, ak má súd za to, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom takéto rozhodnutie
nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená pätnásťdňová lehota. Pre rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje, a

teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci nebola dodržaná lehota na vydanie rozhodnutia,
keďže zákon v čase začatia exekučného konania lehotu neurčoval. Zo skutkových okolností, ktoré sa
týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na
to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Platí záver, že pre

rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia zákonná lehota neexistuje.

Vzhľadom na to, Okresný súd Senica v predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia - zamietnutím po lehote 15 dní neporušil žiadne zákonné ustanovenie. Navyše ani
nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS

16/2002).

Žalobca v žalobe poukazoval na to, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v predmetnom
exekučnom konaní, keď podával opakovane žiadosti o informácie o stave konania a sťažnosti na
prieťahy v konaní. Z obsahu pripojeného exekučného spisu sp. zn. 8Er/55/2010 súd takéto skutočnosti

nezistil a konštatuje, že v predmetnom exekučnom konaní nebola podaná ani jedna taká žiadosť alebo
sťažnosť.

Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, nerozhodoval Ústavný súd
Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované
ustanovenie je platné od 1.1.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné
ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto
konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval

rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne
príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade,
ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda
súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní.
Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola splnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného súduboli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
takýmto orgánom nie je.

Ustanovenie § 9 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu. Pre
priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie
troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená,
že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno

preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, tu žalobcovi. V tomto prípade, vzhľadom
na vyššie uvedené, nie je splnená už prvá podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody podľa z.
č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.

Žalobca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu o nej bol v neistote a hrozila mu akákoľvek

škoda, nepreukázal, že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom
predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže v mnohých
iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená právomoc rozhodcovského
súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.

Nepochybne o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté. Predmetné
exekučné konanie je právoplatne skončené. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne
také pochybenia, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že sa dopustil nesprávneho úradného postupu a z
pohľadu súdnictva vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako o
prijateľnom časovom intervale. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná

podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci,
ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd
návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca

žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j.
povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou
povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola
inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo

skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi
nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej
veci vznikla akákoľvek majetková škoda, či ujma. Žalobca tvrdil, že mu vznikla majetková škoda v
celkovej výške 125 eur. Uplatnil si nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním
pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému

spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto
mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu
formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na
správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v

exekučnej veci. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané
nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku.

Žalobca nepreukázal ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania a zamedzenie vymoženia pohľadávky

cestou exekúcie. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný a pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická
osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie
nekonkretizoval a taktiež nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila podnikateľské postupy žalobcu.

Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu nie je podložená nijakými reálnymi skutočnosťami, či odôvodnenými výpočtami.
Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na
udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vznikuinsolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť
ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého
podnikateľského subjektu. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,

že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo zo žaloby nevyplýva, preto
žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v
peniazoch.

Súd nevidel dôvod, aby sa ďalej existenciou škody, jej rozsahom a nemajetkovou ujmou zaoberal,

keďže mal za to, že v predmetnej veci nie je splnená základná podmienka existencie nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu vo veci, preto nemôže byť ani splnená podmienka existencie
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, vzhľadom k tomu nie je teda
potrebné skúmať výšku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha. Navyše súd má zato, že
samotnúsituáciusivyvolalsámžalobcatým,žeuprednostnilrozhodcovskýsúd(súkromnoprávnyorgán)
pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských

úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe. Nepochybne žalobcovi musela byť
všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a
to ešte pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej
problematike rozhodcovských rozsudkov. Navyše ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnej veci nie
je splnená základná podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vo veci,

preto nemôže byť ani splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, vzhľadom k tomu nie je teda potrebné skúmať výšku škody, či nemajetkovej ujmy,
ktorej sa žalobca domáha.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. O
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 28.1.2011, preto sa súd vznesenou námietkou premlčania
nezaoberal.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal
svoj nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

a preto je jeho návrh v celom rozsahu nedôvodný a z tohto dôvodu súd žalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, plne úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil a žalovaná ani nepreukázala, že by jej
trovy konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí

byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.