Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 16C/158/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218220
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Zajacová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812218220.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prievidzi sudkyňou JUDr. Katarínou Zajacovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grősslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenskej republike -
Ministerstvo spravodlivosti SR, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z a s t a v u j e .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom podľa § 152 ods. 2
veta druhá O.s.p. rozhodol tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože nerozhodol o jeho návrhu na
zmenu súdneho exekútora, v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 3410415 dlžníkom K. H., nar. XX.X.XXXX. Po
prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučné veci č. EX/14173/2011 (pôvodné
číslo pridelené súdnym exekútorom bolo EX/1186/2005). Rozsudkom vo veci samej navrhovateľ žiadal

uložiť odporcovi povinnosť nahradiť mu majetkovú škodu v sume 175,- eur a nemajetkovú ujmu v sume
276,60 eur.

V obsahu podaného návrhu navrhovateľa poukázal na to, že súdny exekútor v súlade s ust. § 44 ods.
1 Exekučného poriadku predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému
súdu Prievidza ako exekučnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky vymáhanej súdnym exekútorom spísal

dňa 16.9.2010 a podľa ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku podal exekučnému súdu návrh na
zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonnej 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora tak, ako mu to ukladá ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Navrhovateľ postup exekučného
súduhodnotilakonesprávnyavrozporesozákonom,konkrétnesust.§44ods.7Exekučnéhoporiadku,

resp. od 1.12.2006 s ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Tvrdil, že v predmetnej veci neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučného súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť
exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával voveci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v exekučnej
veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2
Ústavy SR. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil

do porušenia jeho práv a spôsobenej škody po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 23.2.2011
o zmene súdneho exekútora.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej
škody, ktorú špecifikoval ako náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou

uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období navrhovateľ
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému vynaložil sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur. Ďalšie náklady,
ktoré navrhovateľ vynaložil a uplatnil ich ako majetkovú škodu spočívali v administratívnom spracovaní

textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, v publikačných výdajoch spojených s vyhotovením
urgencií adresovaných exekučnému súdu, v poštovnom a v telekomunikačných výdajoch spojených s
urgovaním a kontrolou stavu konania. Tieto výdavky vyčísli sumou 15,- eur. Celkom navrhovateľ vo veci
správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o tomto návrhu a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti

exekučného súdu, uplatnil sumu 175,- eur. Táto suma by navrhovateľa nezaťažila, ak by exekučný súd
postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora dodržal zákonom stanovenú lehotu.

Poukázal na to, že dôvodom k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora bola strata dôvery
navrhovateľa k exekútorovi a to najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali

k riadnej a včasnej ochrane jeho oprávnených záujmov. Navrhovateľ mal odôvodniteľné podozrenie
vzniku škody na jeho strane. Vzhľadom k tomu, že exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu
súdneho exekútora nečinný, musel toto obdobie navrhovateľ prekrývať svojou aktivitou cielenou na
udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov,
čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky navrhovateľom. Náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch navrhovateľ uplatnil voči odporcovi z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s
porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v
primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá mu bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom. Neprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy

navrhovateľa riziku zániku povinnej osoby, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
a riziku insolventnosti povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vnímal ako spravodlivú
satisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokov.Zaďalšiedôvody,prektoréuplatnilnárokna
náhradu nemajetkovej ujmy, považoval neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové

omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou
a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik
už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane navrhovateľa a rovnako aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy a spôsobila neistotou v plánovaní

ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
z právneho názoru Ústavného súdu SR, podľa ktorého pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom
konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88
eur. Pomerná výška náhrady za jeden mesiac predstavuje sumu 55,32 eur (663,88 eur ročne : 12
mesiacov). V prejednávanej veci náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ uplatnil v sume 276,60 eur

za nečinnosť exekučného súdu viac ako 160 dní. Náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil aj za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie
práv navrhhovateľa, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky.

Pri uplatnení nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľ postupoval v
súlade s ust. § 15 ods. 1 Zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežnéprerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca do podania návrhu na súd vo veci samej na
žiadosť pozitívne nereagoval.

Odporca v písomnom vyjadrení vo veci samej zo dňa 14.5.2013 poukázal na to, že navrhovateľ v
prejednávanej veci prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má
znášať sám. Jeho tvrdenia, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných
konaní sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože
nespochybňuje, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora.

Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol
sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu. Zdôraznil, že
nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Na jednej strane navrhovateľ namieta nezákonné konanie
v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, ale na
druhej strane zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovaného

návrhu nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu uplatňuje škodu, ak v návrhu sa tieto tituly
prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu svoj nárok na náhradu škody uplatňuje.

K prieťahom v konaní odporca uviedol, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich
odstránenie, neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných

konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Zdôraznil, že
všeobecnýsúdvkonaníonáhraduškodyniejeoprávnenýposudzovaťprieťahyvkonaní.Tútoprávomoc
má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Odporca ďalej poukázal na to, že dňa 23.4.2012 mu
boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012.
Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 bol súdu doručený návrh vo veci samej, je zrejmé, že

navrhovateľ návrh nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty uvedenej v § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003
Z.z.. Podľa názoru odporcu poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Vzhľadom k tomu, že
navrhovateľ takýmto spôsobom nepostupoval, tvrdil, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Pokiaľ navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, odporca k tomuto uviedol, že
všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má pôvodného exekútora nahradiť. V praxi
je zaužívaný model, podľa ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu exekútora, predloží

túto žiadosť pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie
príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinností vyplývajúcich exekučnému súdu z
ust. § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Odporca pripustil, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej
30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny

exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť. V takýchto prípadoch exekučný súd objektívne
nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútoratak,abyvtejtolehoterozhodolajotrováchexekúciepôvodnéhosúdnehoexekútoraasúčasne
postúpil exekučný spis pôvodného súdneho exekútora novému súdnemu exekútorovi. Poukázal na to,
že v prípadoch podozrenia navrhovateľa, že exekučný súd nekonal o návrhoch na zmenu súdneho

exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy a to podanie sťažnosti
predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť
podľa § 415 Obč. zákonníka, pretože si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku.

Pokiaľ navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval prieťahy v exekučnom konaní, odporca
s poukazom na ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní
len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenie sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí ESĽD, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov. Odporca konštatoval, že navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom
posúdenia existencie zbytočných prieťahov v exekučnom konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani
povinnosť preukázania a nepovažoval existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Poukázal na to,

že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z
existencie prieťahov v súdnom konaní iba v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo
Ústavným súdom SR. Odporca súčasne vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku
navrhovateľa, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho
exekútora pred dňom 23.4.2009, t.j. 3 roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

K vyčíslenej náhrade škody odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a
nároky, ktoré si uplatňuje, považoval za hypotetické. Navrhovateľ neuviedol, či ním špecifikované vecné
náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Odporca navrhovateľom uvedenú paušalizáciu
vecných nákladov nepovažoval ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový

prospech, na základe čoho sa potom nemôže domáhať ich náhrady podľa Zákona č. 514/2003
Z.z.. Poukázal na to že navrhovateľ v prejednávanej veci na preukázanie vzniku škody by musel
produkovať dôkazy preukazujúce vznik škody pri každej individuálne pohľadávke. Pokiaľ za skutočnú
škodu považoval náklady na využívanie informačného systému, odporca tvrdil, že tento systém
navrhovateľ využíval nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom

a to nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne
exekúcie neprebiehali. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania a správy informačného systému
vznikala navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie odporca považoval za účelové.
Rovnako aj udržiavanie informačného systému je činnosťou, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na
každodennej báze. Požadovať paušálne sumy za tieto veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne

a znovu účelové. Rovnako za neprimerané čiastky považoval náklady navrhovateľa na administratívne
spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje. V tomto smere poukázal na samotné
stanovisko navrhovateľa zo dňa 2.7.2012 k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, ktoré boli zaslané odporcovi a v ktorom uviedol, že disponuje jednotnou a
nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme a tieto návrhy boli spracovávané v elektronickej

forme a súdom boli odoslané tiež elektronicky. Z tohto dôvodu odporca uplatnenie nároku na majetkovú
škodu navrhovateľom považoval za nepodložený, uplatňovanie si paušálnej sumy 175,- eur na každého
dlžníka považoval za nadhodnotené a nepreukázané.

K uplatnenej nemajetkovej ujme v pomernej výške k sume 663,88 eur odporca uviedol, že poskytovanie

finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorá
musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je podľa názoru odporcu nesprávna úvaha. Rovnako
nie je možné prihliadať na tvrdenú frustráciu, úzkosť, neistotu a nedôveru členov riadiacich orgánov
navrhovateľa, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti

právnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,pretožeimpriamonevznikážiadnaškoda.Poukázalna
to, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie, k čomu ako dôkaz pripojil list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č.
JUST/A3/RM/kb D /2010/1360/, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na

všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúca slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca konanie
navrhovateľa považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, pričom aj súdna moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a

to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo
nevydajú, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody navrhovateľovi
podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. odporca považoval návrh za neopodstatnený a navrhol ho zamietnuť.
Voči navrhovateľovi uplatnil náhradu trov konania, ktoré nevyčíslil.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa na pojednávanie napriek riadne vykázanému doručeniu
predvolania neustanovili, neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnili a z dôležitého dôvodu ho odročiť
nežiadali.Odporcaneprítomnosťnapojednávaníospravedlnilazdôležitéhodôvoduhoodročiťnežiadal.Súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, s
prihliadnutím na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Pooboznámenísasobsahomexekučnéhospisutunajšiehosúdu9Er/794/2005,spísomnýmvyjadrením
odporcu k návrhu zo dňa 14.5.2013, so stanoviskom Európskej komisie, Generálneho ministerstva pre
spravodlivosť z čl. 35 spisu, s vyjadrením odporcu zo dňa 18.10.2013, s ostatnými listinnými dôkazmi v
spise založenými, súd zistil nasledovný skutkový stav:

V exekučnej veci tunajšieho súdu vedenej pod sp. zn. 9Er/794/2005, EX/1186/2005 súdny exekútor
Mgr. Ing. Ivan Šteiner dňa 21.12.2005 podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pre oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave proti povinnému U.. Dňa 5.1.2006
tunajší súd vydal pre súdneho exekútora poverenie. Dňa 24.9.2010 oprávnený, POHOTOVOSŤ, s.r.o.
podal návrh na zmenu exekútora. Tunajší súd uznesením č.k. 9Er/794/2005-25 zo dňa 23.2.2011
návrhuoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútoravyhovelapoverilvykonanímexekúcienavrhovaného

súdneho exekútora, ktorému postúpil aj exekučný spis. Uznesenie exekučného súdu nadobudlo
právoplatnosť dňa 2.6.2011. Nový exekútor exekučnej veci pridelil č. EX 14173/2011. Exekučné konanie
nie je doposiaľ skončené.

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ v exekučnej veci 9Er/794/2005, EX 1186/2005, EX

14173/2011 nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa § 3 ods. 1, písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1. cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škodavzniklavobčianskomsúdnomkonaníalebovtrestnomkonaníaaktentozákonneustanovujeinak.

Podľa 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona v znení platnom od 1.1.2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno

vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný

uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 3 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Zhodnotenímskutkovéhostavudospelsúdkprávnemuzáveru,ženávrhnavrhovateľananáhraduškody
podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov, nie je dôvodný.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť,
b/ vznik škody,

c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná

ako objektívna, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej
zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý by bol zhľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.

Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu
len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, na
ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, vyžiadať si od odporcu príslušný
spis, ktorý sa týkal podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné,
pretože Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa
vyjadrenia odporcu navrhovateľ neposkytol ani napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného

prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, bol proces predbežného
prerokovania zmarený. Odporca ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa
nepovažoval za predbežne prerokovaný. Za stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takého žiadosti podal,
súd zaujal stanovisko, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľom boli podané dňa

23.4.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie a s prihliadnutím na to,
že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do 6 mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd
považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nepovažoval za prekážku,
že navrhovateľ návrh na náhradu škody podal pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, pretože uvedené
6 mesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v dňoch nasledujúcich a je zrejmé, že k uspokojeniu

nároku navrhovateľa nedošlo. I keď do podania návrhu na súd 6 mesačná lehota neuplynula, súd vo
veci rozhodol po uplynutí 6 mesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom a návrh z tohto
dôvodu nepovažoval za predčasný.

Nárok na náhradu škody navrhovateľ uplatnil podľa § 9 Zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodov, že exekučný

súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,

najmä podľa troch základných kritérií - zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR I.ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o
náhrade škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z

hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup
iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného
princípu súdnictva. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v

konaní.Absencioupredmetnéhorozhodnutiaoprávnenéhoorgánuoexistenciiprieťahovnebolasplnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné dodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I.ÚS 16/2002). Súd zastáva názor, že
podľa § 9 ods. 1 tohto zákona je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a

porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v stanovenej lehote pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej
moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených
záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy
možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy v konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia ESĽD,
ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z
právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. vznení účinnom od 1.1.2013). Navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť Ústavnému súdu SR
pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, práva na prejednanie žiadosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu

majetku a pod.. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd SR s takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté
z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí - neuvedenie spisových značiek, pod ktorými
sa namietané konania viedli, nedoručenie písomných podkladov, príloh. Je teda zrejmé, že navrhovateľ
okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné kroky smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo
veci. V predmetnom exekučnom konaní ako oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. účinnej od 1.9.2005,
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa prechodných ustanovení k uvedenej novele, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, sa konania
začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9.2005, medzi ktorými § 44 ods. 7, 8 nie je. Uvedená úprava platila v Exekučnom poriadku

aj po novele vykonanej Zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorou bol do ust. § 44 vsunutý
nový odsek 7, pričom doterajšie odseky 7 a 8 boli prečíslované na odseky 8 a 9.

Podľa § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku v znení novely č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006,
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný

okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý

bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný a nerozhodol o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Z obsahu pripojeného exekučného
spisu tunajšieho súdu 9Er/794/2005 súd zistil, že návrh na zmenu exekútora oprávnený podal dňa
24.9.2010. Následne vyšší súdny úradník vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu
a vyčíslenie trov exekučného konania. Súdny exekútor vyčíslil trovy exekúcie a zaslal súdu exekučný
spis. Dňa 23.2.2011 súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. I napriek tomu, že

k danej veci súd o zmene exekútora rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti
vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Navyše v exekučnom
konaní v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože
pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Okrem toho v danom štádiu konania navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok na opravy

podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods.
7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s
požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu z týchto možností nevyužil. Keďže nepreukázal splnenie
prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu a to existenciu nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu v prejednávanej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 9Er/794/2005, súd sa
samotným nárokom na náhradu škody nezaoberal. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v
prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému
vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osobysúdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv.
Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom
prípade nie je možné konštatovať. Napokon dôvodom nevymoženia pohľadávky oprávneného bolo

vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia
o zmene exekútora v zákonnej lehote potom nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody
navrhovateľovi. Samotné spísanie žiadosti o informáciu o stave exekučného konania k danej veci
súd považuje za bežný postup účastníka exekučného konania. Tvrdenie navrhovateľa, že mu vnikla
majetkováškodavsume175,-eur anemajetkováujmavsume276,60eur,niesúničímpodložené.Ikeď

je pravdou, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty,
len v tejto skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok navrhovateľa na
náhradu škody.

Súd dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013 týkajúci
sa navrhovateľa vo veciach Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn.27Er 539/2010 a sp. zn.

22Er 915/2010, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že základné práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku
dňupodaniasťažnosti20resp.24mesiacov(súdvobochprípadochzamietolžiadosťsúdnehoexekútora

na vyhovenie exekúcie). Ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť,
že sťažovateľka (spoločnosť POHOTOVOSŤ) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet
exekučných konaní (ide o 100 až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach),
pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v
záujme ochrany práv a slobôd iných.

Navyše Ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl.48 ods. 2 Ústavy
SR (obdobne aj pojem v primeranej lehote obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na ustanovené lehoty v zákone na vykonanie toho
ktorého úkonu súdu, alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd na takého lehoty
síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva,
pretožeajvtýchtoprípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávana
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti,
žeštátnyorgándôslednenepostupovalvzákonomustanovenýchlehotách(rozhodnutiaÚstavnéhosúdu

SR I.ÚS 86/02, IV.ÚS 440/2012).

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné
preukázaťexistenciuškodyajejvýšku.Navrhovateľnepreukázalexistenciuškody,anijejvýškuanároky,
ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných

nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačnej siete, udržiavanie a správu informačnej siete a administratívne spracovanie textov
urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody

predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v
obdobípredspornýmiexekúciamiiponich.Požadovanépaušálnesumyzaspomínanéveľmivšeobecne
uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej
škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný

nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd
potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal jednak vznik
a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide

o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktorésú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že
by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje

uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i

rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty
a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia
ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy. Ako už bolo uvádzané, žiadne konanie, v ktorom by

boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné
a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
vychádzaajzvýznamusporuprenavrhovateľaaajztoho,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave.
Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej

ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať nápravu. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti
nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu

dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho
s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje
nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia

práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu.

K námietke premlčania súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným

postupom spočívajúcim v tom, súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote 30 dní. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 24.9.2010 a
dňa 25.10.2010 začala navrhovateľovi plynúť 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na
náhradu škody. Návrh vo veci samej bol podaný dňa 27.09.2012, pred uplynutím premlčacej lehoty,
preto jeho nárok nie je možné považovať za premlčaný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

V súlade s ust. § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. súd konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
zastavil s poukazom na ust. § 159 ods. 3 O.s.p.. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo

rozhodnuté uznesením č.k. 16C/158/2012-49 zo dňa 7.11.2013, právoplatným dňa 17.2.2014 tak, že
návrh bol zamietnutý. Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu
Trenčín č.k. 4Co/1077/2013-72 zo dňa 29.1.2014, ktoré právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa
17.2.2014. Dňa 20.3.2014 navrhovateľ z totožných dôvodov, podaním s totožným obsahom, opakovane
podal ďalší návrh na prerušenie konania. Vzhľadom k tomu, že o jeho návrhu už bolo právoplatne

rozhodnuté, jedná sa prekážku rei iudicatae, ktorá má za následok zastavenia konania.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ichneuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trenčíne, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach § 42 ods. 3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu, Zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej
činnosti.