Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 17, 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/357/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226145
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112226145.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o
zaplatenie 175,- Eur a iné s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Návrh s a z a m i e t a .

Odporcovi s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012, domáhal proti

odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 1.051,08 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že
Okresný súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podanú ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) F. F. pod pridelenou sp. zn. súdneho
exekútora EX XX/XXXX. Exekučný súd následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod číslom
XXXX*XXXXXX. Navrhovateľ následne pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene
vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie,

spísal dňa 16.09.2010 a podal postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora, pričom legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu
ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím
súdu v zákonom stanovenej lehote. Bohužiaľ sa tak nestalo, i keď podaný návrh spĺňal všetky zákonné
formálne i materiálne podmienky. Pri tom pri rozhodovaní o zmene exekútora je založená zákonná
povinnosť rozhodnúť do 30 dní od doručenia príslušného návrhu oprávneného. Súd však v tejto lehote
nerozhodol o ňom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu, a to

napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu
spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o žiadosti až po uplynutí zákonnej lehoty
a bol bezdôvodne nečinný viac ako 573 dní. Žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia
exekučného súdu zo dňa 11.04.2012 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením
uznesenia). Navrhovateľ požadoval majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v

období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím
exekučného súdu o ňom. V tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40,- Eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnymexekútorom sumu 50,- Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom

súde sumu 15,- Eur. Celkovo vynaložil márne sumu 175,- Eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
požadoval navrhovateľ z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v
stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je
podľa jeho názoru dôsledkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné

prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím
času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky predpokladané
ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a že dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k
efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Došlo aj k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým
ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora: a) k zániku povinného, b) k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobiléhoreštituovaťvzniknutúsituáciu,zbytočnýmaprávnenezdôvodniteľnýmčasovýmomeškaním
došlo k zániku plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní ďalších
podnikateľských postupov a aktivít. Navrhovateľ si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 663,88 Eur za rok, čo je 55,32 Eur

za mesiac. V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08 Eur (1.051,08
Eur : 55,32 Eur = omeškanie exekučného súdu v trvaní 19 mesiacov). Navrhovateľ podľa § 15 ods.
1 Zákona č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho
nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval. Navrhovateľ žiadal
aj náhradu trov konania.

Odporca vo vyjadrení k žalobe žiadal túto zamietnuť, pretože navrhovateľ nepreukázal splnenie
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa Zákona č.
514/2003 Z.z. Poukázal na nedostatky žaloby, resp. zmätočnosť podaní navrhovateľa, keď v jednotlivých
žalobách sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne

uvedené dátumy narodenia. Taktiež nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní,
ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú
význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody v jednotlivých
prípadoch. Vo všeobecnosti odporca musí namietať, že navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody,

nemajetkovej ujmy atď. Navrhovateľ síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, alôe
v skutočnosti celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám.
Nie je tiež pravdou, že navrhovateľ nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných
konaní, pretože sám uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho
exekútora. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí),
bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho
ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012,
sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Navrhovateľ v danom prípade neoznačil titul nároku na náhradu škody,
pričom namieta "nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Z takto formulovanej žaloby nie je teda jednoznačne jasné, na základe akého titulu si navrhovateľ
uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého
titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ neuvádza žiadne kroky, ktoré
podnikol na odstránenie neželaného stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na

zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a odporca má za to,
že všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Odporca poukázal na to, že žaloba
bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie písomného
nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody až po

uplynutí 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody boli doručené odporcovi dňa 23.04.2012), preto je nárok na súde predčasne uplatnený. Odporca
poukázalnato,ženavrhovateľneposkytol,atonapriekopakovanýmvýzvamnadoplneniežiadostí,ktoré
odporca adresoval navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku nanáhradu škody, pričom odporcovi bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal
požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode,
doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, preukázanie skutočností, či boli podané sťažnosti

predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce "ohrozenie" práv
zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov, a preto
Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona č.

514/2003 Z.z. jeho nárok nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje
všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik
škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou, pričom splnené musia byť všetky tri podmienky súčasne. Pri posudzovaní otázky
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote odporca poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení Zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobca dosiaľ dôkazy potrebné pre
posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil. K otázke nerozhodnutia o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote odporca uviedol, že všeobecným
predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora
spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný
model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto
žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže

súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o
trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného
exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej
exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku (súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec

mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený). Odporca pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o
návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty
od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú

lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak,
aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil
novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Navrhovateľovi zároveň
nebránilo nič v tom, aby využil účinný prostriedok nápravy, ktorým by bolo bezpochyby podanie sťažnosti
predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Ak navrhovateľ tento
prostriedok nevyužil, zanedbal tak svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho
zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Odporca poukázal na
judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.

2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich
nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl.
48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom a lehoty
uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup

dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). Vzhľadom na povahu
úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora&), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa
rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné
úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie

jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách
pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote
ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. V zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovanínároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo

o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom
konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudského práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si ale vo

vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil povinnosť tvrdenia
ani povinnosť ich preukázania, a teda odporca vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň tiež otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy,
je pritom kompetentný preskúmať len ústavný súd, a to v súlade so svojou ustálenou judikatúrou.
Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve, keď by mohla nastať aj situácia, že postup súdu vyššieho stupňa by bol preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa. S poukazom na právnu úpravu odporca uviedol, že možno preto uzavrieť,
že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať y

existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo
Ústavným súdom SR. V tejto súvislosti odporca dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu SR zo
dňa 03.10.2012 sp. zn. I. ÚS 476/2012, ktorým ústavný súd rozhodoval o sťažnostiach navrhovateľa,
pričom konštatoval, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05)...

Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je ešte takej
povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky,
resp. že doba konaní vedených okresným súdom ... zasiahla samotnú podstatu a účel základného
práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa § 6 ods. 1 dohovoru takým spôsobom,
že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03). Zároveň v súlade s

ustanovením § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. odporca vzniesol námietku premlčania u všetkých
žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred
23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie
práva. Navrhovateľ sa vo svojej žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej
sume 175,- Eur. Pre úspešné uplatnenie nároku podľa ustanovenia § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.

je nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Navrhovateľ v žalobách
neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Odporca má za to,
že navrhovateľ doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk a zároveň odporca zastáva názor, že navrhovateľom uvedenú paušalizáciu

vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného (skutočnú škodu),
ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Zákona
č. 514/2003 Z.z. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je
nesprávneaúčelové,nakoľkospoločnosťposkytujúcaspotrebiteľskéúveryksvojejčinnostinepochybne
potrebuje a využíva informačný systém, ktorý mu poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Navrhovateľ

si zároveň uplatňuje aj neprimerané čiastky za administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu
a publikačné výdaje, najmä s ohľadom na to, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí sa mohla
hospodárnejšie vykonať aj elektronicky. Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobcu neodbremeňuje
množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov,
obchodného tajomstva či dôverných informácií, ktorými žalobca odôvodňuje nesplnenie dôkaznej

povinnosti. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Navrhovateľ sa v
žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88 Eur
(na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. K tomu odporca uviedol, že poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému preskúmaniu prípadu zo stranysúdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 €, ktorá musí byť
priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal
aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu

úvery fyzickým osobám. Ďalej odporca poznamenal, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za

nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby,
ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo.
Navrhovateľ uviedol aj zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ale tieto nie sú bližšie
konkretizované. Taktiež nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.
Navrhovateľ ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby

nevyplýva, a preto odporca nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa
mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Odporca poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a § 17 ods. 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení
nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady
zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých

malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa
a povedomí, ktoré má navrhovateľ v súvislosti s podnikaním vytvorené. V posledných rokoch všetky
zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských
úverov. V tejto súvislosti odporca poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre

spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej
únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostala
sťažnosti od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné
podmienky u navrhovateľa, súvisiace najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100%, ktoré tvoria
poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25%

ročne a pod. Navrhovateľ je vnímaný verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak si
uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite navrhovateľa. Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to,

že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku škody ani nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou / nemajetkovou ujmovou. Odporca má za to, že navrhovateľ
si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri
obhajovaní svojich práv a najmä v súčasnosti je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené

a nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť
ospravedlnil len odporca. Navrhovateľ žiadal pojednávanie zrušiť z dôvodu porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu a namietal opätovnú zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II. ÚS XXX/XXXX-

XX zo dňa XX.XX.XXXX bolo zistené, že o námietke zaujatosti, ktorú opätovne predniesol navrhovateľ,
bolo už Ústavným súdom rozhodnuté. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už
bolo rozhodnuté odvolacím súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Dôvod neúčasti navrhovateľa
na pojednávaní súd neuznal za ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, ako aj obsahu exekučného spisu
Okresného súdu Trenčín v uvedenej veci, najmä žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, poverenia exekučného súdu pre súdneho exekútora, návrhu oprávneného
(navrhovateľa) na zmenu súdneho exekútora, rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu súdu s

doručenkami, pričom zistil tento skutkový stav veci:

Okresnému súdu Trenčín bola dňa 11.01.2005 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Viery
Kučerovej so sídlom v Holíči o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného:POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému: F. F., č. XXX, K. K., pre vymoženie
XX.XXX,XX Sk (613,42 Eur), istiny s príslušenstvom.

Okresný súd Trenčín dňa 21.04.2005 poveril v zmysle § 45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok")
vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej JUDr, Jarmilou Kováčovou, notárkou,
Notársky úrad v Bratislave, číslo konania N 2816/2004, NZ 74390/2004 zo dňa 10.10.2004, vo veci
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, proti povinnému: F. F., č. XXX, K. K., na vymoženie

uloženej povinnosti zaplatiť sumu 18.480,00 Sk (613,42 Eur) spolu s úrokom z omeškania 0,25 % denne
z dlžnej sumy od 19.06.2004 do zaplatenia, trovami predchádzajúceho konania vo výške 0,00 Sk (0,00
Eur) a trovami exekúcie súdneho exekútora JUDr. Vieru Kučerovú, so sídlom exekútorského úradu
Školská 6, Holíč. Uvedenému povereniu bolo pridelené číslo: 5309*007455.

Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.04.2005 č. k. 26Er/42/2005-14 v spojení s potvrdzujúcim

uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.07.2005 č. k. XCoE/XX/XXXX-XX zároveň exekučný
súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti o vymoženie trov právneho zastúpenia,
trov notára za spísanie notárskej zápisnice a zmluvnej pokuty v celkovej výške 3.879,00 Sk (128,76
Eur) zamietol.

Následne dňa 20.09.2010 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh oprávneného (navrhovateľa)
na zmenu exekútora na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom exekútorského úradu
Záhradnícka 62, Bratislava.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 11.04.2012 pod č. k. XXEr/XX/XXXX-XX, EX 29/2005, vyhovel

návrhu oprávneného (navrhovateľa) a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého.

Podľa poštových doručeniek prevzal uznesenie okresného súdu "starý" súdny exekútor dňa 18.04.2012,
"nový" súdny exekútor tiež dňa 18.04.2012 a oprávnený (navrhovateľ) dňa 27.04.2012.

Odo dňa doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora (20.09.2010) až do vydania predmetného
uznesenia exekučného súdu vrátane a po odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty uplynula doba 539 dní.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetného návrhu (t.j. od

01.06.2010)oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon") štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 veta druhá zákona v znení účinnom do 31.12.2012 za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1 zákona v znení účinnom do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak

nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa citovaných ustanovení právnych predpisov sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu
nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v tom, že došlo k omeškaniu s vydaním rozhodnutia
exekučného súdu, a to až po veľmi dlhej dobe, nie teda v primeranej lehote od podania návrhu na zmenu

súdneho exekútora. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnom
návrhutak,že569.deňpojehodoručenívydalpríslušnéuznesenie,ktorýmvyhovelnávrhuoprávneného
(navrhovateľa) na zmenu súdneho exekútora.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody vo výške 175,- Eur, spočívajúcej v nákladoch na
mzdy zamestnancov, na stratu ich času, tiež správu pohľadávky, nákladoch na urgencie a zisťovanie

stavu konania. Navrhovateľ však žiadnym dôkazom nepreukázal výšku skutočných nákladov a ani
výpočet čiastkových súm spôsobenej škody, uvedených v návrhu. K vyčísleným nákladom na urgencie
a zisťovanie stavu konania vo výške 15,- Eur je potrebné uviesť, že žiadne urgencie od navrhovateľa
či súdneho exekútora neboli obsahom spisu exekučného súdu. Okrem toho nebola splnená zákonná
podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť

spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel
prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré je možné zahrnúť do náhrady trov konania
exekúcie a došlo by k dvojitému plneniu. Z týchto dôvodov súd žalobu v tejto časti zamietol ako
nedôvodnú, keď navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a na podporu svojich tvrdení nepredložil
žiaden relevantný dôkaz.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd bol toho názoru, že v prejednávanej veci by
stačilo iba samotné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie náhrady v peniazoch s
prihliadnutím na dôvody uvedené v § 17 ods. 3 citovaného zákona, a to najmä z dôvodu, že navrhovateľ
nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol v dôsledku trvania exekučného konania. V prípade, že

by dochádzalo ku konaniu smerujúceho k zániku subjektu, zákonná úprava Občianskeho zákonníka,
resp. iných zákonov, upravuje postup, ako si môže oprávnený ďalej uplatniť svoju pohľadávku, napr.
v dedičskom konaní alebo v konkurznom konaní. Taktiež samotné vedenie exekučného konania bez
ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. súdneho
exekútora, s povinným, a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle

dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní, ako aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Navrhovateľ poukazoval na vyvolanie
v návrhu spomenutých rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri každom podnikaní, že existuje
určité riziko podnikania. Z uvedených dôvodov súd zamietol žalobu aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy,
nakoľko takýto nárok nepovažoval za dôvodný.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania proti neúspešnému
navrhovateľovi, pretože žiadnu nežiadal a ani mu žiadna nevznikla.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na

Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov. Ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, možno odôvodniť tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
- rozhodol vylúčený sudca
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhované dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť v konaní preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej)

- odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účastník konania bez svojej viny nemohol
dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O.s.p.).