Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 20, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 14C/308/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234485
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Kozáčik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5112234485.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudcom JUDr. Vladimírom Kozáčikom, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, právne
zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR,sosídlomŽupnénám.č.13,Bratislava,onáhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 17.9.2012 domáhal voči odporcovi zaplatenia majetkovej škody v sume

125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy zaplatenia 550,- eur.
Návrh odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere navrhol písomným
podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len
„Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.

Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere s dlžníkom S.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 982/2009. Iné informácie nemá, pretože exekučný súd mu
neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.
Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne,
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému

Okresnému súdu Žilina a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd,
žiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnyexekútorom,prijalnaďalšiekonanie,
čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Následne poukázal na právnu úpravu ust. §44
ods.2 Exekučného poriadku v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a následne od 01.06.2011.
Poukázal na to, že v exekučnom konaní vedenom podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku v znení od
1.6.2010 do 31.5.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Exekučným titulom však boli rozsudky Stáleho
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskoršíchpredpisov. Nejde teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok rozhodcovského súdu.
Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská komisia, a naopak používa
slovné spojenie rozhodcovský súd. Podľa ním vysloveného názoru platí interpretačné pravidlo -

predpoklad racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné
veci. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou
schváleným (uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a
neskôr bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané
rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975

Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rúbeš,
V. akol.: Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panoráma 1985, s. 298). Prejednávame a
rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií
animischválenézmieryostalivšakinaďalejvykonateľné(Bureš,J.-Drápal,L.-Mazanec,M.:Občanský
soudní rád. Komentár. 4. vydaní. Praha, C. H. Beck 2000, s. 1010; Tripes, A.: Exekuce v soudní
praxi. 1. vydaní. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je teda úplne

iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným
titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku - § 274
písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako iné (ako v
zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa
zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne (Handl, J. -Rúbeš, V. akol.:

Občanský soudní rád. Komentár. II. díl. Praha, Panoráma 1985, s. 298; Bajcura, A. akol.: Občianske
procesnéprávo.Bratislava,VOPFUK1995,s.216;Krajčo,J.:Exekučnýporiadok.Komentár.Bratislava,
Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec nim prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, pretože návrh
na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky
materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom; rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie s omeškaním.
Uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ktorý pripojil k návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučné konanie generálne inicioval formou zápisnice u zvoleného exekútora.
Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust.
§44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o
udelenípoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.Nečinnosťokresnéhosúdunie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej

republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). O
všetkých okolnostiach a priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, sa dozvedel po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie.
Žalobca uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods.l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do

podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR;
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- EUR; na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním

a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR, celkovo vynaložil poškodený vo veci
správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- EUR. Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak byexekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by
dodržal zákonom stanovenú dobu. Poznamenávame, že výška hmotnej škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť

len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych
výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca.
Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného
tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčné predložiť účtovné doklady, resp.
pracovné a obchodné zmluvy.

Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup okresného súdu je podľa navrhovateľovho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových
práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že
správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných
rizík neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného; neskorým ukončením

procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca
vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Poukázal na dôvody
priznania náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodov, neexistencie akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných

nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času,
vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; Úplne zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou a j ej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít

žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov a nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Zdôraznil s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, že do obsahu základného

práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,

ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného
práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo
na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.

ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené
základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,

ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno
obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 271/05).
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z možnej analógie z doktríny prijatej

ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa
na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR. (III.
ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III. ÚS 347/05, III. ÚS 142/06-28, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55,
III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30, III. ÚS 190/05-36, III. ÚS 301/05-38, III. ÚS82/03-25), a uplatnil si ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu sumu určenú alikvotným
pomerom 55 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe
aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,- EUR za rok.

Odporca k výzve súdu na oznámenie skutočností ohľadom predbežného prerokovania návrhu uviedol,
že Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012
doručených spolu 43 597 žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Na
výzvy na doplnenie žiadosti, ktoré ministerstvo adresovalo žalobcovi po doručení žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, bola ministerstvu doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca
nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel

o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného,
resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a pod.), a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli
podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo ako orgán

príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to, že žalobca ani na výzvu žiadosť v potrebnom rozsahu
nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden ; uplatnených
nárokov uspokojený nebol. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený

nárok bol aj obsahom prijatých žiadostí predbežné prerokovanie nároku zdôraznil, že dôkazné bremeno
v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať
žalovanú stranu, ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom
doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP") dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne
ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať
rozhodnutie, teda formuluje podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné
podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj zmätočnosť

podania. Poukázal na to, že v návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení
povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia, žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú
značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody. Namietal, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by

preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy, atď... Žalobca síce uviedol časť dôkazov s odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Zdôraznil,
že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,

ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a
jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie
spisovýchznačiekexekučnýchkonaní,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupuzostrany
exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného

súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012).
K navrhovateľom uvádzaným prieťahom v konaní poukázal odporca na to, že žalobca neuvádza kroky,
ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti
v rámci predbežného prerokovania zo strany navrhovateľa, či využil možnosť podania sťažnosti na

zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej
sťažnosti, teda či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Judikatúra Ústavného
súdu SR, konkrétne v náleze z 3. 5. 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svojeprávo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. Ďalej vyjadril názor, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Ďalej odporca uviedol, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom čas doručenia žaloby je zrejmé, že žalobca
ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Pritom poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie

nárokuje zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76,
uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978), teda nárok bol uplatnený predčasne. Zároveň napriek
výzve na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola
doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané

informácie (dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu a „ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s povinným a
pod.) a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí,
a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie

sám požiadal. Ministerstvo spravodlivostí SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.
514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Uviedol,žezákonč.514/2003Z.z.ustanovujevšeobecnépodmienky,prisplneníktorýchštátzodpovedá
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to 1/nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť splnené všetky tri podmienky súčasne, t. j. nesplnenie čo i len jednej spôsobuje, že zodpovednosť
štátu za škodu nevzniká. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkázal na
ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne

uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Zároveň uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie
exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak

exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie
dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo
sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania, pričom
poukázal na dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie
zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť

k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok
spĺňa všetky kritéria zákonnosti. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného od 01.06.2011 uviedol, že z ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota
na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek
nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej

lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.
Pred 01.06.2011 s poukazom na znenie § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“ poukázal na samotnú dôvodovú správu
k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku kde bolo uvedené, že
správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila

svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Preto
skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, predstavovala
len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.
Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred

01.06.2011. Poukázala aj na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, podľa ktorej z uvedeného
vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžadujeosobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.
Knavrhovateľomviacnásobnémunamietaniuprieťahovvkonaníuviedol,žeaksinavrhovateľodvodzuje

svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody z tohto dôvodu, s poukazom na
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., je explicitne uvedené, z čoho
výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci
o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov

v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v
konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a odporca nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň odporca opätovne zdôraznil, že otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr.
I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,

resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).
Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v

prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR, pretože podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993

Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. V tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR podľa rozhodnutí ktorého s poukazom na ust.

§ 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba
v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných
práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a
nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba

eštepredtýmneúspešnenedomáhalatohtonárokupodľazákonač.514/2003Z.z.(tedaprostredníctvom
účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či
bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže
konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by sa

ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po neúspešnom uplatnení nároku v režime
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.).
Odporca ďalej uviedol, že súd konajúci o náhrade škody by mal pri posudzovaní nároku na náhradu
škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatovanépredsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Poukázal na to, že podľa odôvodnenia uznesenia
Ústavného súdu SR zo dňa 03.10.2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR rozhodoval o
sťažnostiach žalobcu, ústavný súd konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď

namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných
konaní sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť
namietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ...... zasiahla
samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie (m. m. II. ÚS 93/03).“ Existenciu prieťahov v konaní nepovažuje za preukázanú.
Ďalej k uplatneným nárokom na náhradu majetkovej škody uviedol, že podľa ustanovenia § 17
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa jeho názoru však žalobca nepreukázal

existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Podľa tvrdení žalobcu
tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila
žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a

rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému,udržiavanieasprávuinformačného
systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ v
žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie

majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich
náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Tiež poukázal na to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých
prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom

exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných
nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/
vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Ak
navrhovateľ uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému, ide taktiež o činnosť,
ktorú musí vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich

poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa
špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti
s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a
publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na

skutočnosť,ževäčšinauvádzanýchzaslanýchžiadostíoposkytnutieinformáciisamohlahospodárnejšie
vykonaťajelektronicky).Nadruhejstrane,samotnýzástupcanavrhovateľauvádzavosvojomstanovisku
k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, že „disponuje
jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v
automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané

v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu uplatňovanie nároku na majetkovú škodu
je nepodložené, nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami
alebo skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k
ľubovoľnémuasubjektívnemuvyčíslovaniuškodyzostranyžalobcuapreskúmaniepredmetnéhonároku
je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo

podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej
povinnosti odôvodňuje.K navrhovateľom uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnenej v pomernej výške k
čiastke 660,-€ za rok, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za rok prieťahov poukázal
na to, že podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poukázal na
to, že v časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ poukazuje
na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za
zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu zo strany ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z

paušálnej sumy 660,-€, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, považuje za nesprávnu úvahu.
Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom pri žalobe
na strane navrhovateľa ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR
prihliadol aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok
nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov

Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Odporca ďalej
poukázal na to, že je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho

súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú
ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,leboimnevznikáujmapriamo.Žalobcauvádza
aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované.
Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.

Taktiež odporca poukázal na to, že navrhovateľ pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobných návrhov nevyplýva preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch.
Odporca ďalej s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2 a 3 zákona

č. 514/2003 Z. z. uviedol, že nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na

trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov
je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. Upozornil na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami

žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom
návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove
(Vec C-76/10), kde bolo konštatované, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi

tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa. ... Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom

Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej. .... Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky. ... Podľa

bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne. .... Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej
výške. ... Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa...“ Aj s poukazom na medializované informácie (napr. článok v denníku SME

zo dňa 16.07.2012), rozhodnutie Asociácie organizácií splátkového predaja, ktorá vylúčila navrhovateľa
zo svojich radov, uviedol, že praktiky navrhovateľa sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto v takomto prípade aj súdna

moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie
exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva
spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia
nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie
exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je

spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv

musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Taktiež uviedol, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody
či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami, ktorá podľa ustálenej

súdnej praxe sa je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je
následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť
všaknemožnorobiťzávislounaneobmedzenejkauzalite.Atribútompríčinnejsúvislostijetotiž„priamosť“
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a

vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí,
ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho
a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu.

V konaní zároveň navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, Znaleckým ústavom, kde znalecký ústav posúdil činnosti a ich ekonomické
náročnosť s vymáhaním pohľadávok spoločnosti pohotovosť, s.r.o. v súvislosti s neprávnym úradným
postupom exekučných súdov Slovenskej republiky, pretože neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti
o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie NZP, neskoro rozhodli alebo nerozhodli o vydaní poverenia

na vykonanie exekúcie NVP alebo neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora ZE,
celkove pri podaní 10.897 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o
nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie, 8.890 návrhov v agende, kde súdy neskoro rozhodli alebo
nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a 8.661 návrhov v agende, kde súdy neskoro
rozhodli alebo nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora. Znalecký ústav objasňoval zvýšené náklady na

mzdové náklady, tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na telekomunikačná služby
a poštovné. Znalecký ústav pritom vychádzal z podaní od 2.7.2009 do 25.5.2011 pri neskoro vydaných
alebo nevydaných povereniach a z podaní od 18.2.2009 do 15.3.2012 pri neskoro rozhodnutých
alebo nerozhodnutých návrhoch na zmenu súdneho exekútora, vyplatených miezd a benefitov pre
zamestnancov,zpriemernéhostavuzamestnancov,nákladovnazriadeniepracovnéhomiesta,nákladmi

na poštovné, nákladov na telekomunikačné služby a nákladov na tlač, úpravu informačného systému
pri zlúčení spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. s LUKA & BREMER, spol. s r.o. a LBG, s.r.o. a vyslovil
záver, že náklady na žaloby NZP a NP predstavujú 30,76 eur a to mzdové náklady 4,15 , náklady na tlač
5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, nákladyna telekomunikačné služby 4,43 eur, náklady na žalobu ZE predstavujú náklady spolu 31,68 eur a to
mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur,
náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur.

Na nariadené pojednávanie sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali riadne
vykázané.

Vo veci súd oboznámil rozhodnutie Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu, na základe ktorého

nedošlo ku konštatovaniu vylúčeniu zákonného sudcu. Navrhovateľ výslovne uviedol, že námietku
predpojatosti voči sudcovi nevznáša a predpojatý sa necítil ani sudca, vzhľadom na navrhovateľove
možné obavy predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, pričom k vylúčeniu sudcu nedošlo.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a zistil nasledovný skutkový stav:

Súd z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp.zn. 20Er/3101/2009 zistil, že návrhom zo dňa
22.3.2009 podaný na súd 6.4.2009 požiadal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku vydaný Slovenská
rozhodcovská a.s., proti povinnému S.. Výzvou zo dňa 23.4.2009 bol vyzvaný súdny exekútor a
rozhodcovský súd o predloženie rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovského rozsudku a kópie doručeniek

potvrdzujúcich doručenie. Výzvou zo dňa 28.7.2009 bol vyzvaný súdny exekútor na opravu návrhu v
časti vymedzenia vymáhaného nároku, výšku sumy, z ktorej sa má počítať úrok z omeškania spolu s
podaním zo dňa 11.9.2009 doručeným súdu 23.9.2009 vrátane opravenej žiadosti o udelenie poverenia
a opraveným návrhom na vykonanie exekúcie. Výzvou zo dňa 20.10.2009 bol opätovne vyzvaný na
splnenie povinnosti a to v rozsahu vymedzenia vymáhaného nároku, výšku sumy z ktorej má počítať

úrok tak, aby bola v súlade s exekučným titulom podľa konverzného kurzu, súd oboznamuje podanie zo
dňa 10.11.2009, ktorou bola zaslaná zápisnica - opravná, návrh na vykonanie exekúcie. Súd zistil, že
dňa 26.11.2009 bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, pričom súd zisťuje, že dňa 9.12.2010
bolo súdnym exekútorom vrátené poverenie z dôvodu vykonania exekúcie vymožením nárokov.

Navrhovateľ na preukázanie vzniku majetkovej škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý dňa
17.1.2014 vypracoval znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej
škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod č.k. 1SprV
563/14, ktorým navrhovateľ žiadal určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi
úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutia okresných súdov SR v exekučných konaniach, a to

najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom
konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Súd navrhovateľom predložený posudok hodnotil
ako listinný dôkaz, ktorý skôr preukazuje prípadnú efektivitu či neefektivitu navrhovateľa a pracovnú
snímku ako výšku škody. Súd musí súhlasiť s hodnotením odporcu, ktorý poukázal na to, že v posudku

vychádzal ústav jednak len z údajov poskytnutých navrhovateľom uvedených v účtovníctve (účtových
nákladov) bez akéhokoľvek auditu, porovnania aj základnej činnosti v poskytnutých úveroch, nie len
v podaných návrhoch na vykonanie exekúcie, správu úverov, nie len správu úverov predložených
na exekučné konanie, vychádzal z prezumpcie nesprávneho úradného postupu bez náležitej opory v
zákone, nerozlišoval jednotlivé konania, konkrétny čas v konaní a pod.. Predložený posudok môže slúžiť

možno pre štatistické ukazovatele ale nemôže v každom prípade preukazovať konkrétnu škodu v tom
ktorom konaní. Je nepredstaviteľné, že ak konanie pred súdom malo trvať napr. 9 mesiacov, aby sa
zohľadňovali úkony za štyri roky.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013),

zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát

zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj
nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len

"žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovujú inak

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.

Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP"), exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa ust. § 41 ods. 2 EP v znení zákona č. 466/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009 do 31.05.2011
( v rozhodujúcej časti zhodný aj so znením platným v čase podania žiadosti o vydanie poverenia, t.j.
pred 15.12.2009), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na rozhodnutí orgánov Európskej

únie, [čl. 110 ods. 2, čl. 225a, čl. 244 a 256 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C
325, 24.12.2002)], b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, [Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 (Ú.v. EÚ L 143, 30.4.2004)] c) notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny
dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila,

d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení
o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako
aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach

sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach
verejného zdravotného poistenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých
výkon pripúšťa zákon.

Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu
(odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v

mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný
orgán.

Súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v tom, že
navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu. Navrhovateľ žiadne
podanie preukazujúce, že by požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku
v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nepredložil, odkazoval na listiny, ktoré
má odporca. V odporcom predloženom zozname, ktorý je registrovaný v registri tunajšieho súdu pod
1SprS/289/2014 súd zistil uvádzanie nárokov zhodných s menom osoby povinnej v exekučnom konaní
a zhody s predmetom uplatnených nárokov, teda s poukazom na závery nariadeného súdu vychádzal

zo skutočnosti, že nárok bol uplatnený v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. avšak
jeho nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený.

Navrhovateľom uplatnený nárok je potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej
škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa
v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej

navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

Nárok odvodzoval navrhovateľ od toho, že je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu a nesprávny úradný

postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a
v nečinnosti (zbytočnými prieťahmi) v konaní, keď súd konal nesústredene a poverenie na vykonanie
exekúcie vydal v omeškaní.

Súd s poukazom na navrhovateľom konštatované porušenie jeho základného práva a tvrdenie prieťahov

v konaní sa stotožňuje s vyjadrením odporcu s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ako a
predpisy upravujúce postup pri zisťovaní alebo konštatovaní prieťahov v konaní (§ 55 a § 56 zák.
č. 757/2004 Z.z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení pred a
po 31.12.2012, § 116 zák. č. 385/2000 Z.z.) je zrejmé, že okresný súd ako prvostupňový súd nie je
oprávnenýskúmať,čivinomsúdnomkonanídošloalebonedošlokporušeniuzákladnýchprávúčastníka

tým, že konanie súdu bolo nesústredené alebo že je poznačené prieťahmi v konaní.

Podľa ust. § 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne
veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby
nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby

sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právneveci,ktorévyplývajúzobčianskoprávnych,pracovných,rodinných,obchodnýchahospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a
rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej
samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne

záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.Podľa § 7 ods. 3 O.s.p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon.

Z uvedeného zákonného vymedzenia právomocí súdu je zrejmé, že všeobecný súd nie je oprávnený
preskúmavať konanie súdu, ale len ak sú prieťahy konštatované oprávneným subjektom (§ 55 a § 56
zák. č. 757/2004 Z.z., § 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení pred a po
31.12.2012, § 116 zák. č. 385/2000 Z.z., § 49 zák. č. 38/1993 Z.z.), všeobecný súd môže rozhodnúť za
splnenia zákonom predpokladanej hypotézy právnej normy o priznaní náhrady škody a o výške škody.

Súd pritom nezistil, že by konanie pred exekučným súdom bolo aj predmetom konania o sťažnosti podľa
§ 64 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., podľa § 49 zák. č. 38/1993 Z.z. alebo, že by existencia prieťahov
bola inak konštatovaná. Naviac s poukazom na opis rozhodných skutočností v návrhu navrhovateľa,
navrhovateľ konštatuje len dĺžku konania, avšak vôbec neakcentuje na povinnosti súdu, ktorý mal vydať
poverenie na vykonanie exekúcie na základe rozsudku rozhodcovského súdu a ktorý musel aj preveriť
skutočnosti, či takéto rozhodnutie je vykonateľné, či bolo daná právomoc rozhodcovského súdu a pod..

V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.9.20011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Pri aplikácii ustanovenia
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého ustanovenia exekučný súd je oprávnený
posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať

ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré je výnimkou z
materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Tento v sebe zahŕňa prieskumný inštitút
a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským
rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení. Exekučný súd v
rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom. Oprávnenosť takého

skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C
40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu
93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel
k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť

rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento
spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl.3 ods.1 písm. t), každá
zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa
nezaväzovali v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia
nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom

nie sú zasielané súdu. Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udeľuje poverenia na
žiadosť exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia.
Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť
zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda
exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o

činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za
úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako
nesústredený, neefektívny. Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97
zo dňa 29.06.1999, podľa ktorého nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad
zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak

mali za následok nesprávne rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 24/04 - nesprávny
úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho
orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie
Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.08.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou

súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup). Je teda zrejmé, že posúdenie veci a
vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok podľa §
6 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci a vydanie rozhodnutia možnopovažovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli
skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku,
nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu.

V rozhodnom čase bolo účinné vyššie cit. ust. § 44 ods. 2 EP. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na jeho vydanie, súd konštatuje, že z cit. ust. § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu
vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle
zákona neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa cit.
ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských
komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v návrhu poukazoval
na to, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41 ods. 2 písm. d) EP nemožno vykladať tak,

že sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento
nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Súd sa však s takýmto právnym názorom
navrhovateľa nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41
ods. 2 písm. d) EP sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu
a zmier ním schválený. Pri tomto závere sa súd poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č.

102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, kde
už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom

na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že
exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. ".
Súdvďalšompoukazujenato,žeakbyvychádzalzvýkladuprodukovanéhonavrhovateľomust.§41EP
v znení účinnom do 31.05.2011, mohla by nastať situácia, že EP by vôbec ako exekučný titul nepoznal
vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu, že v cit. ust.

§ 41 ods. 1 a 2 EP v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu,
alebo zmier ním schválený explicitne neudáva a výslovne rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
nie je uvedený ani v zákone č. 244/2002 Z.z., kde v ust. § 44 ods. 2 je odkaz „Tuzemský rozhodcovský
rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný
podľa osobitných predpisov“ s odkazom pod čiarou č. 15 na ust. § 41 ods. 2 EP. Súd ďalej poukazuje aj

na ust. § 96 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku
Národnej rady Slovenskej republiky v platnom znení, podľa ktorého „Písomné odôvodnenie schválených
zmien a doplnkov sa považuje za súčasť návrhu zákona a použije sa pri výklade a uplatňovaní zákona.“
S poukazom na dôvodovú správu k cit. ust. § 44 EP, tátu poníma silu tzv. autentického výkladu,
ktorý je z pohľadu metód právneho výkladu v literatúre venujúcej sa metodológii interpretácie a

nachádzania práva označovaný nielen metódou interpretačnou, ale dokonca za istých podmienok aj
metódou originálnej tvorby práva.

Napokon odhliadnuc od uvedeného súd poukazuje na nález US SR č. k. II. US 520/2012-39 zo dňa
10.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že

lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá
(uvedené platilo aj pred 01.06.2010). ".

Súd preto môže pristúpiť k vydaniu poverenia až vtedy, ak má preukázanú vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 O.s.p. ale aj viazaný
skutkom t.j. žalobnými tvrdeniami ( § 79 ods. 1 O.s.p.), inými tvrdeniami ( § 101 ods. 1 O.s.p.) o

právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované
peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na nim tvrdenom skutkovom základe.Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasne (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu
resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny
úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá a podľa konkrétnych okolností bolo

potrebné v danej veci správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého
postup smeruje.

Je nepochybné, že exekučný súd v namietanom konaní nezistil dôvody brániace vydaniu poverenia ani
to, že súd neudelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom predpokladanej
procesnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti.

Súd však tak, ako vyjadril svoj názor na začiatku odôvodnenia rozsudku, nezistil konštatovanie zistených
prieťahov oprávneným orgánom (predsedom súdu, revíznou komisiou, rozhodnutím disciplinárneho
súdu, z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky či ESĽP) a neodôvodnené prieťahy v konaní
súd nezistil ani z iných dôvodov.

Exekučný súd po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
postupoval v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v
kontexte vyššie uvedených intencií, pričom navrhovateľ ani súdny exekútor sa pri podaní návrhu
na vykonanie exekúcie nezaoberali skutočnosťou, nepreukazovali, či právny vzťah medzi veriteľom

a dlžníkom spadá pod režim úpravy ochrany spotrebiteľa, či úver bol alebo nebol poskytnutý za
účelom podnikania či podnikateľovi za účelom osobnej spotreby a pod.. Touto skutočnosťou sa
nezaoberal ani rozhodcovský súd. Za tým účelom exekučný súd musel zistiť daný stavy aj vyžiadaním
príslušných dokladov preukazujúcich nie len formálnu ale aj materiálnu vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku, pričom nakoniec súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Dokonca aj súdny exekútor

meškal pravdepodobne z dôvodu veľkého zaťaženia žiadosťami, ktorými následne zaťažil súd, s
doručením žiadosti o vyhotovenie poverenia od jej vypracovania o viac ako jeden mesiac. Súd
teda ani vlastným zistením nemal preukázané skutočnosti, že by proces exekučného súdu výrazne
vybočoval z rozhodovacej praxe či konanie trvalo takú dobu, že jeho dĺžka preukázateľne spôsobila
ujmu na právach navrhovateľa. Dokonca aj súdny exekútor meškal pravdepodobne z dôvodu veľkého

zaťaženia žiadosťami, ktorými následne zaťažil súd, s doručením žiadosti o vyhotovenie poverenia od
jej vypracovania o viac ako jeden mesiac.
Súd však ani nezistil, že by počas konania pred súdom navrhovateľ namietal prieťahy, sťažoval sa na
postup súdu, žiadal o vykonanie nápravy, hoci takéto skutočnosti tvrdí pri uplatnenom nároku na náhradu
majetkovej ujmy.

Naviac hoci navrhovateľ poukazoval na ujmy mu spôsobené tým, že exekúcia nemohla byť vykonaná,
povinný sa stal nemajetným a pod., podľa podania súdneho exekútora založeného v exekučnom spise,
svoje tvrdenia nijako nepreukázal, teda že by od poskytnutia úveru či podania žiadosti na vydanie
poverenia povinný vykonával úkony smerujúce k zmenšeniu majetku, bol na povinného vyhlásený

konkurz a pod., že by súdny exekútor či oprávnený navrhli postup podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Ex. por.,
teda dôkazné bremeno v tejto časti neuniesol a všetky takéto tvrdenia sú len v rovine účelových úvah.
Podľanázorusúdu,súvšetkytvrdenianavrhovateľavrozporesoskutočnosťamizistenýmizexekučného
spisu, keď súdny exekútor vrátil poverenie po vykonaní exekúcie v súlade s exekučným titulom. Tvrdenia
navrhovateľa sú teda v priamom rozpore s tým, ako postupoval pri exekúcii a skutočnosťou, účelové a

zavádzajúce.Súduniejevôbecpredstaviteľné,akáškodamohlavzniknúťnavrhovateľovi,ktorývymohol
všetko čo mu rozhodcovský súd priznal.

Taktiež súd okrem rozhodnutí citovaných odporcom a rozhodnutie US SR č. k. II. US 520/2012-39 zo
dňa 10.07.2013 poukazuje na to, že nie každý prieťah, resp. určité obdobie nečinnosti v konaní možno

vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní, a podľa judikatúry Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 86/02,
IV. ÚS 440/2012 ktorá konštatuje, že „pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy
(obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktoréhoúkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného

práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách."

Nakoľko súd nezistil existenciu relevantných nárokov pre uplatnene náhrady škody z nesprávneho
úradného postupu súdu v namietanom konaní, súd návrh v plnom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku, ktorý je pravdepodobný a relevantný. Nakoľko nárok navrhovateľa
na náhradu škody nebol preukázaný, súd sa vznesenou námietkou premlčania nezaoberal.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s §
151 ods. 1 veta prvá o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a

zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k) (účinnosť do 30.9.2012) v zmysle ktorého
zákonnéhoustanoveniaodpoplatkujeoslobodenésúdnekonanievoveciachnáhradyškodyspôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 2
ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel,
zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku
oslobodený. Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol, a preto nezaviazal odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho

poplatku z podaného návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté

dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z.

o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).