Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. marec 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/127/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218181
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Škvaridlová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812218181.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudkyňou JUDr. Ľudmilou Škvaridlovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich
Paľko, s.r.o. Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporkyni Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a.

Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch

a žiadal, aby súd medzitímnym rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika, Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o. nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jej návrhu
na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá
vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. W.s dlžníkom (povinným F. O.) zákonom
stanovenej 30-dňovej lehote a odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody
sumu 175 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 442,56 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti

rozsudku.
Uplatnil i trovy konania.

Navrhovateľ v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt navrhol písomným
podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ustanovenia § 38 a nasl. z. č. 233/1995 Z. z.
Exekučný poriadok, súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nedodržania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.

Exekúciu navrhovateľ navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX s dlžníkom (povinným F. O.).
Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
15968/2010. Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku,
najmä podľa § 44 odst.1 a predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom miestne a vecne príslušnému súdu (Okresnému súdu Prievidza), pritom ho požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č.:
5307*040867.Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom,
ktoré mu bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 10/8/2009 a podal
postupom podľa § 44 odst.8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora.

Navrhovateľ očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu zákonom predpokladanej
kvalite a dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu zákonom stanovenej lehote.
Nestalo sa tak, a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky
stanovené Exekučným poriadkom, resp. O.s.p..
V súvislosti s tým navrhovateľ poukazuje na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo

veci rozhodovania o zmene súdneho exekútora, ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia,
pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať
ako porušenie zákona.
V súvislosti s tým poukázal na § 44 odst. 7 Exekučného poriadku platného od 1.9.2005, v zmysle
ktorého súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Poukázalajna§44odst.8 Exekučnéhoporiadkuplatnéhood1.12.2006,vzmyslektoréhosúdrozhodne
o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená zákonná povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.

Exekučný súd napriek tomu, že vec nie je prejednaná, nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora zákonom stanovenej lehote.
Navrhovateľ tvrdí, že neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu

postupovať nesústredne a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora
pristúpil až po veľmi dlhom čase.
Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore s § 44 odst. 7 Exekučného poriadku,
resp. od 1.12.2006 s ustanovením § 44 odst.8 Exekučného poriadku.
Neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými

prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, lebo počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 odst. 2 Ústavy SR (napr. rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,

I.ÚS 13/05).
Poukázal na to, že navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý
vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa
2.7.2010 o zmene súdneho exekútora.
Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu

majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom majetková škoda predstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a udržateľnosti pohľadávky v období, v ktorej zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému 70 eur, na

udržanie a správu informačného systému 40 eur a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnymexekútorom 50eur,naadministratívnespracovanietextov,urgenciíadresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15 eur. Celkom vynaložil náklady vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky, ktoré

zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a
to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne v sume 175 eur. Táto suma by
nezaťažovala navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne o zmene súdneho exekútora, ak
by dodržal zákonom stanovenú dobu.
V súvislosti s týmito nákladmi poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ pristúpil k podaniu návrhu na

zmenu súdneho exekútora po strate dôvery k exekútorovi, a to najmä pre jeho neefektívne a neúčinné
postupy, ktoré nesmerovali k úradnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov navrhovateľa. Exekučný
súd zostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnostiprekrývať navrhovateľ svojou aktivitou, cieľnou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia
usmernením exekútora a ďalších účastných orgánov.
Navrhovateľ uplatnil i nemajetkovú ujmu v peniazoch, lebo samotné konštatovanie porušenia práva

na rozhodnutie žiadosti o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej dobe spojených
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 odst.2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom
6 odst.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup okresného súdu je podľa navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv
navrhovateľa.
Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky
predpokladané ust. § 44 odst. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde
k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky.

Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa k nasledovným
rizikám:
1. neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku
povinného,
2. nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,

3. nastalo riziko insolvencii povinného.
Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv.
Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah

do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa spojených s absolútnou nemožnosťou vrátenia
strateného času, vyvoláva u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj
u jej majiteľov pocit frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistotya nedôvery v právo a rovnosť
spoločnosti; úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná
strata zisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na
strane jeho majiteľov; nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov

a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ vychádzal pre možnú analógiu z
doktríny prijatej Ústavným súdom SR, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní
je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje sankcia vo výške cca 663,88 eur.

Poukázal na viacero nálezov Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.
Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 442,56
eur. Uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu SR, teda
663,88 eur za rok.
V danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 267 dní, preto výpočet nemajetkovej ujmy

v sume 442,56 eur spočíva v súčine 8 mesiacov x 55,32 eur.
Navrhovateľ sa teda domáha podanou žalobou náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza.
Navrhovateľ postupoval podľa ustanovenia § 15 odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou
požiadal odporkyňu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, pričom odporkyňa v čase

podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.
Navrhovateľ s poukazom na vyššie uvedenú skutkovú i právnu argumentáciu tvrdí, že je nutné
deklarovať porušenie práva navrhovateľa na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného článkom 48 odst. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaisteného článkom 6 odst. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
deklarovať porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 odst. 1 Ústavy SR

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 odst. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, lebo súdna ochrana nebola poskytnutá zákonom predpokladanej
kvalite; deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu (Okresný súd Prievidza), konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní,
princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; a nahradiť tak navrhovateľovi nemajetkovú

ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv
označených pod písm. a/ a b/ a princípov právneho štátu označených pod písm. b/.
Navrhovateľ vzniesol i námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Prievidza. Uznesením
Krajský súd Trenčín zo dňa 6.11.2012 č. k. 17NcC/621/2012 rozhodol, že zákonná sudkyňa Okresného
súdu Prievidza JUDr. Valéria Píšová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Prievidza vo veci pod sp. zn. 8C 127/2012. Ďalším uznesením Krajský súd Trenčín zo

dňa 16.1.2013 č. k. 17NcC 20/2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Ľudmila
Škvaridlová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Prievidza
pod sp. zn. 8C 127/2012.

Odporkyňa navrhla návrh zamietnuť.

Uviedla, že návrh navrhovateľa je zmätočný, nakoľko v jednotlivých žalobných návrhoch sa vyskytujú
viaceré nedostatky, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené
na súde, chýbajú relevantné údaje, ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre
posúdenej celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch.
Odporkyňa namietala, že navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec

existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a podobne.
Navrhovateľ uviedol časť dôkazov, ale najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám.
Odporkyňa uviedla, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Z takto formulovanej žaloby nie
je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu, keďže v návrhu sa tieto

tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si uplatňuje svoj nárok.
Čo sa týka prieťahov v konaní, uviedla, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich
odstránenie, neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany
odporkyne, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach
predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. V súvislosti s tým poukázal na

judikatúru Ústavného súdu SR, nález z 3.5.2011 č. k. III.ÚS 69/2011. To, že navrhovateľ nekonal je
možné pripísať iba jemu. Naviac odporkyňa má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
K podmienke uplatnenia nároku na súde odporkyňa uviedla, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie na náhradu škody a vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012

bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je zrejmé, že navrhovateľ ju nepodal po uplynutí
6-mesačnej lehoty, ale skôr.
V súvislosti s tým poukázala na § 15 odst. 1, § 16 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z. - o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších zmien a doplnkov.
Z uvedených ustanovení je zrejmé, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone

verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom
ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občiansko-súdne konanie. Preto
odporkyňa má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súd.
Odporkyňa dodala, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti, ktoré odporkyňa adresovala

navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
odporkyni bola doručená všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti,
nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora
s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podané

sťažnostipredsedovi súdunaprieťahyapodobne. Vpodstatenavrhovateľ neposkytol žiadnusúčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto odporkyňa ako orgán príslušný
podľa § 4 odst.1 písm. a/ cit. zákona nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.K podmienkam úspešnosti uplatnenia nároku na náhradu škody uviedol, že z. č. 514/2003 Z. z.
ustanovuje všeobecné podmienky, pri ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci :

1. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2. vznik škody,
3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu, nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom
stanovenej lehote uviedla, že pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho
v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote odkázal na
ustanovenie § 9 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z. v znení z. č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote,

pričom navrhovateľ doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto
ustanovením nepredložil.
K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora zákonom stanovenej lehote uviedla, že
všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorým má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi

je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších
trov a na zaslanie exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému
súdu z ustanovenia § 44 odst.9 z. č. 233/1995 Z. z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
Exekučný poriadok (súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odst. 8 zároveň vykonaním exekúcie

poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho
exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený).
Odporkyňa pripustila, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch
oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehote od
doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému

súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd - objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-
dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora
tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne
postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodnému súdnemu exekútorovi. V prípadoch
podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho

exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bolo podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu, proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa§3odst. 7vspojenís§62anasl. z.č.757/2004Z.z.-osúdoch. Aknavrhovateľ takýto
prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia §
415 Občianskeho zákona, teda si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku.

V súvislosti s tým poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že
ani na samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní.
Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku 48 odst.2 Ústavy SR je pojem, ktorý je možno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.
Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora) zákonom ustanovenú lehotu, v

ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím
i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie
jeho trov a iné), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej
zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.
Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 44 odst. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,

že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o
zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému
exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

K prieťahom v konaní, na ktoré poukazuje navrhovateľ odporkyňa uviedla, že navrhovateľ na viacerých
miestach žalobného návrhu namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje
právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj majetkovej škody. Odporkyňa poukázala na ustanovenie §
9 odst. 2 z. č. 514/2003 Z. z. v znení z. č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne jemožné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných
prieťahoch v konaní. V zmysle tohto zákonného ustanovenia konajúci súd o náhrade škody môže pri
posudzovanínárokunanáhraduškodyvychádzaťzexistencie prieťahovvsúdnomkonanílenvprípade,

ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažností na prieťahy, žiadosti o prešetrenia
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo v právoplatnom rozhodnutí

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil
ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosti ich preukázania, a teda odporkyňa vzhľadom na vyššie uvedené
nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.
Odporkyňa poukazuje v súvislosti s prieťahmi v konaní aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu

SR, z ktorého vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade,
ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd.
Ak by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe
rozhodnutia všeobecného súdu podľa z. č. 514/2003 Z. z., tak ÚS SR by o takomto nároku nemohol
konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku

podľa z. č. 514/2003 Z. z..
Možno uzavrieť, že konajúci súd o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom
súdom alebo Ústavným súdom SR. V súvislosti s tým poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo
dňa 3.10. 2012 I.ÚS 476/2012. Z tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva, že za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť možno považovať tú sťažnosť pri predbežnom prerokovaní, v ktorej Ústavný súd SR nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05). „Ústavný súd SR zastáva názor, že
doterajšia dĺžka predmetných konaní sama o sebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo
možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práva sťažovateľky, resp. že doba konania vedených

okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľky podľa článku 48
odst.2 Ústavy SR, resp. práva podľa článku 6 odst.1 Dohovoru takým závažným spôsobom, že by to
odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (n.m. II.ÚS 93/03)“.
Vzhľadom na vyššie odporkyňa nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.
K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom uviedla, že podľa

§ 19 odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode.
V prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim,
že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na
uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej

lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené odporkyňa vznáša
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od
doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli
odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
K materiálnej škode vo výške 175 eur poukázala na ustanovenie § 17 odst.1 z. č. 514/2003 Z.

z., z ktorého vyplýva, že uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný zákon neustanovuje
inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je v zmysle z. č. 514/2003 Z. z. nevyhnutne
preukázať existenciu škody. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje sú
len hypotetické.
K vyčísleniu škody neuvádza, či vecné náklady predstavujú podľa § 17 odst. 1 z. č. 514/2003 Z.

z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto smere odporkyňa poukazuje na definíciu základných
pojmov : skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného, ušlý zisk predstavuje ušlý majetok
v prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať,
nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh veci. Odporkyňa má preto za to, že navrhovateľ
doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo

ušlý zisk a zároveň odporkyňa zastáva názor, že navrhovateľom tvrdenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech a
teda logicky nie je možné sa domáhať i náhrady podľa z .č. 514/2003 Z. z..Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce
škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá
spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý

poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať počas domnelých prieťahov, ale
aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcie,
ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov.
Ďalšie položky majetkovej škody sú veľmi všeobecné a účelové.
Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu

účelové.
Na základe všetkých uvedených skutočností je odporkyňa toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť
a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, lebo navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.
K nemajetkovej ujme, ktorej sa navrhovateľ vo svojich žalobných návrhoch domáha v pomernej výške
k čiastke 663,88 eur (ktorú v niektorých prípadoch v nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy)

podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie.
Podľa ustanovenia § 17 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenie
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Tiež poukázala na ustanovenie § 17 odst. 3 cit. zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na :
1. osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
2. závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
3. závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

4. závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Navrhovateľ v návrhu uvádza dve skutočnosti, od ktorých odvíja náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. V prvom rade na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodol o poskytnutí
finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, pričom je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé

prípadné okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za
každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu
sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým
osobám. V druhom prípade uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb
je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti a nedôvery“ sú

irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku NS ČR sp. zn.
30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej
osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj

zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré bližšie nekonkretizoval, žalobný návrh
nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.
Odporkyňa zdôraznila, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Zo žalobného návrhu nevyplýva
a z toho dôvodu odporkyňa nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako aj to, že by sa mala

poskytovať jej náhrada v peniazoch.
K aspektu prihliadnutia na dobré mravy a nemajetkovú ujmu s prihliadnutím na poškodenú osobu
poukázala na § 3 odst. 1 Občianskeho zákona.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť ani povahu a predmet konania, v ktorých malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa

a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podnietila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.
K aspektu prihliadnutia na dobré mravy a nemajetkovú ujmu s prihliadnutím na poškodenú

osobu uviedla, že navrhovateľ je vnímaný verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu
spotrebiteľov negatívne, o čom svedčí článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012. V uvedenom článku
sa uvádza, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Z uvedeného vyplýva, že
jeho praktiky sú vnímané negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovaliporušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku, práve podnikateľská činnosť navrhovateľa
podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci.
Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné

a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto ani súdna moc nemôže opomenúť podrobnejšie
skúmať akékoľvek konanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v
prípadenavrhovateľa automatickynastávazvýšené rizikoohrozeniaaleboporušeniaprávaspotrebiteľa
(povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na samotné posúdenie nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia

obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená vyššia
časová náročnosť vykonania procesného súdu.
S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa odporkyňa považuje
za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči
štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku

navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy zo štátu.
Vzhľadom na vyššie uvedené odporkyňa zastáva názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj
nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Aplikujúc ustanovenie § 17 odst. 3 z. č. 514/2003 Z.
z., po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa, minimálnej

závažnosti prípadnej ujmy a následku, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup
spôsobiť, nemôže byť podľa odporkyne navrhovateľovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch.
K príčinnej súvislosti poukázala na ustanovenie § 5 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím mal účastník konania, ktorému vznikla škoda

v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Poukázal na§9odst.4cit.zákona,právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom
má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody
podľa tohto zákona je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu (nezákonného

rozhodnutia, vzniku škody pri nemajetkovej škode) preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito
zložkami.
Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov, v rámci ktorého jeden jav vyvoláva druhý jav. V postupnom slede javov je
každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku aj ho vyvoláva. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla

škoda postupom okresného súdu. Odporkyňa je toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou

ujmou. Odporkyňa sa domnieva, že za stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä je už v súčasnosti
zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe
majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.
Keďže navrhovateľ nepreukázal základné zákonné podmienky, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady

škody v zmysle z. č. 514/2003 Z. z., žalobný návrh považuje za neopodstatnený a navrhol v celom
rozsahu žalobu zamietnuť. Uplatnila si náhradu trov konania.

Súd určil termín pojednávania na 20.3.2014, na ktorý sa navrhovateľ nedostavil, doručenie

vykázané mal 5.3.2014. Súdu zaslal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a navrhol zrušiť nariadené pojednávanie až
do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu a v prejednávanej veci
nepokračovať. Zároveň predložil aj návrh na doplnenie dokazovania. Uviedol, že zadal objednávku naspracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných
skutočností, za ktoré zodpovedá odporkyňa. Po vypracovaní znaleckého posudku ho predloží súdu a
žiadal, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie vykonané v tomto konaní.

Ďalej uviedol, že mu nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov
OS Prievidza a trval na tom, aby mu toto rozhodnutie KS bolo doručené, že sudcovia OS Prievidza
z prejednania veci nie sú vylúčení, lebo má záujem sa proti tomuto rozhodnutiu brániť všetkými
možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podať sťažnosť na Ústavný súd SR. Odporkyňa sa
na pojednávanie nedostavila, doručenie vykázané mala dňa 5.3.2014, svoju neúčasť ospravedlnila z

dôvodu hospodárnosti konania a odkázala na svoje vyjadrenie.

Súd pojednával bez prítomnosti účastníkov konania.

Súd vo veci vykonal dokazovanie, oboznámil listinné dôkazy - uznesenie KS Trenčín č.l. 16, uznesenie
KS Trenčín č.l. 21, uznesenie OS Prievidza č.l. 26, oznámenie Okresnej prokuratúry Prievidza č.l.

27, doplnený návrh č.l. 28, odvolanie navrhovateľa č.l. 29, uznesenie KS Trenčín č.l. 33, vyjadrenie
odporkyne č.l.35 + pripojená listina č.l. 41, dovolanie č.l. 45, uznesenie NS SR č.l. 63, návrh
navrhovateľa č.l. 66 a ospravedlnenie odporkyne č.l. 67 a zistil tento skutkový stav:

Vzhľadom k tomu, že exekučný spis sp. zn. 9Er/343/2007 sa nachádza na Najvyššom súde SR

Bratislava, v dôsledku podaného dovolania oprávneným, súd si zabezpečil výňatky zo súdneho registra
Okresného súdu Prievidza zo spisu sp. zn. 9Er/343/2007. Súd zistil, že
žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Milana Striešku,
Exekútorského úradu so sídlom vo Vrábloch, Levická 1288/16 zo dňa 9.2.2007, bola doručená
Okresnému súdu dňa 21.2.2007. Exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR
5956/06 zo dňa 13.11.2006, ktorý zaväzoval povinného k zaplateniu 12.240,- Sk spolu s 0,25 % úrokom
z omeškania denne zo sumy 12.000,- Sk od 20.8.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v
sume 4.144,- Sk. Rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere zo dňa 16.6.2006. Poverenie bolo
udelené súdom dňa 15.3.2007 súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi. Oprávnený podaním

zo dňa 8.10.2009 požiadal o zmenu povereného súdneho exekútora a žiadal vykonaním exekúcie
poveriť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uznesením č.k. 9Er/343/2007-13 zo dňa 2.7.2010,
právoplatným dňa 9.7.2010 návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave,
Záhradnícka č. 62 a exekučná vec mu bola postúpená. Okresný súd Prievidza vydal dňa 9.8.2013

uznesenie sp. zn. 9Er 343/2007-21, EX 406/07, v ktorom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Voči tomuto uzneseniu podala spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. odvolanie a Krajský súd
Trenčín uznesením č.k. 9Er/343/2007-57 zo dňa 30.12.2013 uznesenie okresného súdu potvrdil a návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol. Oprávnený podal dovolanie voči uzneseniu Krajského
súdu Trenčín.

Podľa § 3 ods. 1, písm. d/ Zákona č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1. cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škodavzniklavobčianskomsúdnomkonaníalebovtrestnomkonaníaaktentozákonneustanovujeinak.

Podľa 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona v znení platnom od 1.1.2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možnovychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa

týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 3 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Zhodnotenímskutkovéhostavudospelsúdkprávnemuzáveru,ženávrhnavrhovateľananáhraduškody
podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, nie je dôvodný.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť,
b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako objektívna, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej
zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý by bol z
hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.

Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným

postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu
len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, na ktorú
odporkyňa nereagovala pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, vyžiadať si od odporkyni príslušný
spis, ktorý sa týkal podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné,

pretože Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa
vyjadrenia odporkyni navrhovateľ neposkytol ani napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného
prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, bol proces predbežného
prerokovania zmarený. Odporkyňa ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa
nepovažovala za predbežne prerokovaný. Za stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody podal a odporkyňa potvrdila, že navrhovateľ takého žiadosti
podal, súd zaujal stanovisko, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľom boli podané
dňa23.4.2012,nárokboluplatnenýnazákladežiadostiopredbežnéprerokovanieasprihliadnutímnato,
že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do 6 mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd
považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nepovažoval za prekážku,

že navrhovateľ návrh na náhradu škody podal pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, pretože uvedené
6 mesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v dňoch nasledujúcich a je zrejmé, že k uspokojeniu
nároku navrhovateľa nedošlo. I keď do podania návrhu na súd 6 mesačná lehota neuplynula, súd vo
veci rozhodol po uplynutí 6 mesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom a návrh z tohto
dôvodu nepovažoval za predčasný.

Nárok na náhradu škody navrhovateľ uplatnil podľa § 9 Zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodov, že exekučný
súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,
najmä podľa troch základných kritérií - zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR I.ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o
náhrade škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti,

resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup
iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že všeobecné súdyby preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného
princípu súdnictva. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v

konaní.Absencioupredmetnéhorozhodnutiaoprávnenéhoorgánuoexistenciiprieťahovnebolasplnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné dodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I.ÚS 16/2002). Súd zastáva názor, že
podľa § 9 ods. 1 tohto zákona je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a

porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v stanovenej lehote pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej
moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených
záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy
možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy v konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia ESĽD,

ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z
právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ust. § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom od 1.1.2013). Navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť Ústavnému súdu SR
pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, práva na prejednanie žiadosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu
majetku a pod.. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd SR s takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté
z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí - neuvedenie spisových značiek, pod ktorými
sa namietané konania viedli, nedoručenie písomných podkladov, príloh. Je teda zrejmé, že navrhovateľ
okrem podanej sťažnosti neurobil žiadne iné procesné kroky smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo

veci. V predmetnom exekučnom konaní ako oprávnený nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Podľa § 44 ods. 7, 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. účinnej od 1.9.2005,
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia

návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Podľa prechodných ustanovení k uvedenej novele, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, sa konania
začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2

neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9.2005, medzi ktorými § 44 ods. 7, 8 nie je. Uvedená úprava platila v Exekučnom poriadku
aj po novele vykonanej Zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorou bol do ust. § 44 vsunutý
nový odsek 7, pričom doterajšie odseky 7 a 8 boli prečíslované na odseky 8 a 9.

Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný a nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Z obsahu exekučného spisu
tunajšieho súdu 9Er/343/2007 súd zistil, že návrh na zmenu exekútora oprávnený podal dňa 8.10.2009.
Dňa 2.7.2010 súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Následne uznesením
č.k. 9Er/343/2007-21 zo dňa 9.8.2013 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. I napriek tomu, že

k danej veci súd o zmene exekútora rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti
vidieť nesprávny úradný postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Navyše v exekučnom
konaní v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože
pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Okrem toho v danom štádiu konania navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok na opravy

podaním sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods.
7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s
požiadavkou o posúdenie, či došlo alebo nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Navrhovateľ ani jednu z týchto možností nevyužil. Keďže nepreukázal splnenieprvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu a to existenciu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v prejednávanej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 9Er/343/2007, súd sa
samotným nárokom na náhradu škody nezaoberal. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v

prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému
vymoženiu pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby
súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv.
Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom
prípade nie je možné konštatovať. Napokon dôvodom nevymoženia pohľadávky oprávneného bolo

vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia
o zmene exekútora v zákonnej lehote potom nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody
navrhovateľovi. Samotné spísanie žiadosti o informáciu o stave exekučného konania k danej veci
súd považuje za bežný postup účastníka exekučného konania. Tvrdenie navrhovateľa, že mu vnikla
majetkováškodavsume175,-eur anemajetkováujmavsume442.,56eur,niesúničímpodložené.Ikeď
je pravdou, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty,

len v tejto skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok navrhovateľa na
náhradu škody.

Súd dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013 týkajúci
sa navrhovateľa vo veciach Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn.27Er 539/2010 a sp. zn.

22Er 915/2010, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že základné práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku
dňupodaniasťažnosti20resp.24mesiacov(súdvobochprípadochzamietolžiadosťsúdnehoexekútora

na vyhovenie exekúcie). Ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť,
že sťažovateľka (spoločnosť POHOTOVOSŤ) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet
exekučných konaní (ide o 100 až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach),
pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v
záujme ochrany práv a slobôd iných.

Navyše Ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl.48 ods. 2 Ústavy
SR (obdobne aj pojem v primeranej lehote obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na ustanovené lehoty v zákone na vykonanie toho
ktorého úkonu súdu, alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd na takého lehoty
síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva,
pretožeajvtýchtoprípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávana
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti,
žeštátnyorgándôslednenepostupovalvzákonomustanovenýchlehotách(rozhodnutiaÚstavnéhosúdu

SR I.ÚS 86/02, IV.ÚS 440/2012).

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné
preukázaťexistenciuškodyajejvýšku.Navrhovateľnepreukázalexistenciuškody,anijejvýškuanároky,
ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných

nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačnej siete, udržiavanie a správu informačnej siete a administratívne spracovanie textov
urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej škody

predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v
obdobípredspornýmiexekúciamiiponich.Požadovanépaušálnesumyzaspomínanéveľmivšeobecne
uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej
škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný

nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd
potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal jednak vznik
a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávnenéhozapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide
o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný subjekt zanikol, že
by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje

uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie exekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného,
resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla
dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká sú i
rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických

osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty
a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia
ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy. Ako už bolo uvádzané, žiadne konanie, v ktorom by

boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné
a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
vychádzaajzvýznamusporuprenavrhovateľaaajztoho,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave.
Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej

ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať nápravu. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti
nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu

dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho
s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje
nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia

práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a
vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu.

K námietke premlčania súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným

postupom spočívajúcim v tom, súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote 30 dní. Návrh na zmenu súdneho exekútora .bol súdu doručený dňa 8.10.2009 a
dňa 9.10.2009 začala navrhovateľovi plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na
náhradu škody. Návrh vo veci samej bol podaný dňa 27.09.2012, pred uplynutím premlčacej lehoty,
preto jeho nárok nie je možné považovať za premlčaný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporkyňa, ktorá mala vo veci úspech, náhrada trov konania jej nebola priznaná, pretože

ich neuplatnila a napokon jej žiadne trovy konania ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov
konania nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
Okresného súdu Prievidza na Krajský súd Trenčín, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecným náležitostiam (§ 42 odst.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 odst.1 O.s.p.).