Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 13C/53/1997

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2197899589
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2197899589.28

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci žalobcu: Mesto Trnava,
Hlavná 1, 917 71 Trnava, zastúpený: HALADA advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, proti
žalovanému: R. C., bytom R. č. XXX, zastúpený: JUDr. Tibor Sanák, advokát, nám. SNP 2, Trnava, o
zaplatenie 44.444,86 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 44.444,86 eur, spolu s úrokmi vo výške 8,8 %

ročne zo sumy 44.444,86 eur od 17.03.1997 do zaplatenia, úrokmi z omeškania vo výške 19,5 % ročne
zo sumy 1.934,61 eur od 01.12.1995 do zaplatenia
a vo výške 17,6 % ročne
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1996 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1996 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1996 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1996 do zaplatenia,

- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1997 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1997 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1997 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1997 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1998 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1998 do zaplatenia,

- zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1998 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1998 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1999 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1999 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1999 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1999 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.2000 do zaplatenia,

- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.2000 do zaplatenia,

ako aj zmluvnú pokutu vo výške 17 % ročne
- zo sumy 1.934,61 eur od 01.12.1995 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1996 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1996 do zaplatenia,

- zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1996 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1996 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1997 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1997 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1997 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1997 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1998 do zaplatenia,

- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1998 do zaplatenia,- zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1998 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1998 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1999 do zaplatenia,

- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1999 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1999 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1999 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.2000 do zaplatenia,
- zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.2000 do zaplatenia,

a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 12.447,63
eura a náhradu iných trov konania vo výške 1.777,79 eura, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
k rukám právneho zástupcu žalobcu.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť štátu náhradu trov konania vo výške 118,72 eura do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Trnava.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 11.03.1997, doručenou súdu dňa 17.03.1997, domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu istinu vo výške 342.883,20 Sk s príslušenstvom a
zmluvnou pokutou, ako aj nahradiť mu trovy konania.

Uznesením č.k. 13C 53/97-34 zo dňa 10.08.1998 bolo konanie prerušené do právoplatného skončenia

konania sp.zn. 13C 68/98, pričom predmetné konanie sa právoplatne skončilo dňom 28.04.2004, čím
došlo k pokračovaniu konania sp.zn. 13C/53/1997.

Podaním doručeným súdu dňa 01.08.2006 požiadal žalobca o pripustenie zmeny petitu s tým, že
požadoval od žalovaného zaplatenie istiny 1.338.946,- Sk spolu s dohodnutými úrokmi, zákonnými

úrokmi z omeškania a so zmluvnou pokutou, pričom žiadal tiež priznať náhradu trov konania. Okresný
súdTrnavauznesenímč.k.13C/53/1997-82zodňa18.04.2007pripustilzmenupetitutak,akojeuvedený
vo výroku tohto rozsudku.

Vo veci rozhodol Okresný súd Trnava rozsudkom č.k. 13C/53/1997-203 zo dňa 15.06.2009, ktorým

žalobe po zmene petitu v plnom rozsahu vyhovel. Na základe odvolania podaného žalovaným rozhodol
vo veci Krajský súd v Trnave uznesením č.k. 23Co/87/2010-272 zo dňa 24.05.2011, ktorým rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po zmene petitu žalobca žalobu odôvodnil tým, že požaduje zaplatenie dlžnej istiny 1.338.946,00 Sk,

ktorá predstavuje zvyšok sumy uznanej dlžníkom v článku VII. bod 1. Zmluvy o ukončení nájmu a o
úhrade dlžnej sumy, ktorú uzavreli žalobca a žalovaný dňa 30.06.1995. Dlžná suma predstavuje zvyšok
splátky vo výške 58.291,20 Sk, ktorá mala byť uhradená v štvrtom štvrťroku 1995 (splatnosť 30.11.1995)
a ďalších 18 splátok po 71.148,00 Sk, ktoré boli v zmysle článku VII. bod 2. zmluvy splatné vždy k
28.(29.)2., 31.05., 31.08. a 30.11. rokov 1996, 1997, 1998, 1999 a 2000. Žalobca ďalej požadoval v

súlade s článkom VII. bod 3. zmluvy zaplatenie dohodnutých úrokov z dlžnej sumy 1.338.946,00 Sk vo
výške diskontnej sadzby NBS platnej v prvý deň kalendárneho štvrťroka od 17.03.1997 do zaplatenia.
Diskontná sadzba vo všetkých dotknutých rokoch (1997,1998, 1999, 2000) bola nepretržite 8,80 %.
Žalobca ďalej požadoval zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej
sadzby NBS platnej vždy v čase, kedy sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením jednotlivých

splátok. Nakoniec žalobca požadoval zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 17% ročne z jednotlivých
splátok.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom, že nedošlo k započítaniu majetku žalovaného,
nachádzajúceho sa v objekte - biologického materiálu a investícií do kvapkovej závlahy a substrátov,

ktoré boli súčasťou technológie vo výške 1.200.000,- Sk, ktoré bolo potrebné započítať v zmysle dohodyzodňa16.06.1995akoajnazákladetoho,ženímvytvorenézhodnoteniemajetkuMestanapredmetných
pozemkoch si žalovaný pri ukončení nájmu nemohol zobrať. Ďalej žalovaný uviedol, že dňa 07.04.1992
uzavrel ako nájomca s prenajímateľom nájomnú zmluvu, na základe ktorej si prenajal 4 veľkorozmerné

skleníky spolu o ploche 5410 m2 s príslušenstvom za účelom prevádzkovania kvetinovej záhrady. Cena
nájmu bola určená na 700.000,- Kčs ročne, ktorá bola neskôr dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa
17.04.1994 zmenená na sumu 350.000,- Kčs počnúc 01.01.1994. Základná doba nájmu bola stanovená
od 06.04. do 01.12.1996. Žalovaný ďalej uviedol, že listinou označenou ako „skončenie nájmu“ zo
dňa 07.03.1995 v zmysle čl. IV. vypovedal spornú nájomnú zmluvu pre porušenie povinností zo strany

prenajímateľa, pričom výpovedná lehota 3 mesiace začala plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho
po doručení výpovede, nájom sa mal teda skončiť 30. júna 1995 na základe výpovede nájmu. Listom
zo dňa 23.03.1995 žalovaný navrhol žalobcovi finančné vyrovnanie tak, aby sa prizval súdny znalec
za účelom ocenenia trvalých porastov, kvapkovej závlahy a technológie výživy rastlín a požiadal o
kompenzáciu - započítanie sumy dlžného nájomného hodnotou trvalých porastov, vrátane kvapkovej
závlahy a technológie výživy rastlín, ktorá hodnota mala byť určená znaleckým posudkom. Žalobca

vo svojom liste zo dňa 10.04.1995 odpovedal, že neuznáva dôvody, ktoré uviedol žalovaný vo svojej
výpovedinájomnejzmluvy,avšaksúhlasísoskončenímnájomnéhopomerudohodoustým,žesúčasťou
dohody o ukončení nájmu bude i dohoda o vyporiadaní dlhu žalovaného voči žalobcovi. Dňa 28.06.1995
bol žalovaný Ing. Butkom pozvaný na čítanie zmluvy v zmysle predchádzajúcich dohovorov, namiesto
toho mu bola predložená na podpis zmluva, ktorá negovala všetky predchádzajúce rozhovory, dohovory,

záväzky a prípravy, a ktorá nezohľadňovala zhodnotenie majetku žalobcu vo výške 1.200.000,00 Sk
a zároveň sa žalovaný prvýkrát dozvedel výšku jeho záväzkov voči žalobcovi, ktoré boli vyčíslené v
dohode o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy. Primátor Mesta Trnavy E.. M. povedal, že Mesto
so žalovaným uzavrie len takú dohodu, ktorej obsahom bude spôsob splatenia jeho záväzku voči
Mestu, bez kompenzácie zhodnotenia mestského majetku a následne dostal 24 hodín na rozmyslenie

s tým, že ak zmluvu o ukončení nájmu nepodpíše, nájom bude pokračovať so všetkými nepriaznivými
dôsledkami pre žalovaného. Keďže si bol žalovaný vedomý toho, že už nemá žiadnych pracovníkov,
s ktorými by mohol pokračovať v nájme a bol už po všetkých stránkach pripravený na ukončenie
nájmu, volil menšie zlo v podobe podpísania pre neho maximálne nevýhodnej dohody. Až následne sa
ukázalo, že pán primátor ich uviedol do omylu, pretože nájomný pomer súbežne skončil aj v dôsledku

výpovede žalovaného ku dňu 30.06.1995 a v dôsledku kompenzačnej námietky obsiahnutej v liste zo
dňa 23.03.1995 zanikla pohľadávka žalobcu v rozsahu zhodnotenia majetku žalobcu žalovaným vo
výške 1.200.000,00 Sk. Žalovaný je presvedčený, že konanie žalobcu, ktoré 3 mesiace smeruje k tomu,
že sa dohodnú na konečnom vysporiadaní tak, že žalovaným vytvorené zhodnotenie majetku žalobcu
sa započíta a žalovaný tomu podriadi celú podnikateľskú činnosť, je neseriózne a nemôže požívať

právnu ochranu, pokiaľ dva dni pred podpisom dohody sa zmenia podmienky a predloží sa na podpis
zmluva, ktorá je presným opakom toho, čo sa 3 mesiace dojednávalo, keď druhý zmluvný partner už
nemá žiadnu šancu adekvátne reagovať. Ďalej v odvolaní zo dňa 26.06.2009 uviedol, že zmluva zo
dňa 30.06.1995 je neplatná ako celok v zmysle § 39 OZ, pretože je v rozpore s dobrými mravmi a
zároveň poukázal na ustanovenie § 265 ObZ, podľa ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu. Na pojednávaní dňa 09.09.2014 odôvodňoval
žalovaný svoju obranu okrem vyššie uvedeného tým, že zo zníženia výšky nájmu zo sumy 700.000,-
Sk ročne na sumu 350.000,- Sk ročne vyplýva, že sám navrhovateľ začal uznávať, že dojednaná výška
nájmu nezodpovedá trhovým podmienkam nájmu, je neprimerane vysoká a pre žalovaného likvidačná.
Aj suma 350.000,- Sk je rovnako neprimeraná a rovnako likvidačná pre žalovaného ako suma 700.000,-

Sk vzhľadom na všetky známe okolnosti prípadu. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že táto zmluva z
roku 1995 o ukončení nájmu je neplatná z dôvodu, že výška nájmu je neprimeraná, bude sa musieť
zamyslieť nad tým ako stanoviť bezdôvodné obohatenie, ktoré zrejme na strane žalovaného vzniklo
a či vlastne vzniklo. Technická hodnota nájmu by mala byť východiskovou pri určení asi aký nájom
mal byť primeraný a zodpovedajúci vtedajším pomerom a aj ekonomickej výnosnosti prenajatého

zariadenia. Navrhovateľ musel vedieť, či predchádzajúci nájomcovia tam profitujú alebo neprofitujú.
Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku zo strany žalovaného, je nesporné, že zmluvné strany chceli
problém vzájomne vyriešiť práve kompenzáciou a na to sa Mesto podujalo zabezpečiť znalecký posudok
na rastlinný materiál, kvapkovú závlahu a substrát, pričom poukázal na to, že konanie zo strany Mesta
bolo úmyselné a neseriózne pokiaľ zapatrošili alebo skryli znalecký posudok Ing. Augustína. Mala byť

vykonaná kompenzácia obojstrannou dohodou, vzhľadom na zásah pána primátora z toho vzišlo, a
žalovaný je toho názoru, že naďalej môže súd v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyhodnotiť
konanie žalovaného ako jednostranný zápočet, aj keď k dohode nakoniec nedošlo, pričom celkový stav
k roku 1997 je preplatok 83.407,- Sk pri započítaní zhodnotenia majetku Mesta vo výške 1.200.000,- Sk.Na pojednávaní dňa 09.09.2014 žalobca v záverečnej reči uviedol, že žalovaný nemá voči žalobcovi
žiadnu pohľadávku zo zhodnotenia majetku žalobcu, ako to tvrdí. Kompenzačnú námietku si neuplatnil

včas, uplatnil si ju až v roku 2011 po premlčaní hypotetickej pohľadávky. Pokiaľ ide o výšku nájomného,
nájomné sa stanovuje dohodou v medziach zákona. Akékoľvek paralely v súvislosti s výnosnosťou sú
otázkou posúdenia podnikateľského rizika, ktoré žalovaný zrejme nedomyslel, táto vec nemá vplyv na
platnosť zmluvy a ani na výšku dlhu. Žalovaný svoj dlh písomne uznal, nepreukázal, že by dlh nejakým
spôsobom zanikol, žalobca má za to, že nárok je dôvodný v celom rozsahu tak pokiaľ ide o istinu, tak

aj o príslušenstvo a zmluvné pokuty.

Žalovaný v záverečnej reči uviedol, že aj keby sa vychádzalo z platnej zmluvy o nájme, ako aj z platnej
zmluvy o ukončení nájmu, má za to, že vzhľadom na jednostrannú kompenzačnú námietku, ktorú je
možné ustáliť aj zo záznamu zo dňa 16.06.1995, pri zohľadnení všetkých skutočností je žalovaný v
preplatku. Je toho názoru, že ako základná zmluva o nájme, tak aj zmluva o ukončení nájmu zo dňa

30.06.1995 sú absolútne neplatné, lebo základná zmluva o nájme vychádza z neprimerane vysokého
nájomného, ktoré nie je možné prekryť tým, že sa jednalo o bežné podnikateľské riziko. Pretože
minimálneMestomuselopoznaťekonomickúvýnosnosťpredmetnéhoprenajímanéhozariadeniaamalo
na toto žalobcu upozorniť.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, najmä Návrhom zo dňa
11.03.1997, vyjadreniami účastníkov, Zmluvou o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa
30.06.1995, Splátkovým kalendárom, Znaleckým posudkom č. 25/2013, ako aj ostatným obsahom
spisu, tiež obsahom spisu sp.zn. 13C/68/1998, a to najmä Záznamom z rokovania zo dňa 16.06.1995,
Oznámením zo dňa 06.06.1995, Žiadosťou o odpoveď zo dňa 25.05.1995, Oznámením zo dňa

12.06.1995, listom zo dňa 23.03.1995, Stanoviskom zo dňa 21.04.1995, Skončením nájmu - odpoveďou
zodňa10.04.1995,Záznamomzrokovaniazodňa22.03.1995,Návrhomzodňa23.03.1995,Skončením
nájmu zo dňa 07.03.1995, listom zo dňa 07.02.1995, Uznesením MZ zo dňa 19.10.1994, Dodatkom
č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 07.04.1992, ako aj ostatným obsahom spisu, výsluchom účastníkov,
výsluchom svedkov, a zistil nasledovný skutkový stav:

Z Nájomnej zmluvy zo dňa 07.04.1992 vyplýva, že ju uzavreli žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako
nájomca, jej predmetom bol nájom 4 veľkorozmerných skleníkov s príslušenstvom za nájomné v sume
700.000,- Kčs ročne, s dobou nájmu od 06.04.1992 do 31.12.1996, s možnosťou výpovede v zmysle
podľa § 9 ods. 2 a 3 zákona č. 116/1990 Zb. s dovetkom „pričom pokiaľ sa tu hovorí o nebytových

priestoroch, použijú sa tieto ustanovenia primerane i na užívanie skleníkov“.

Zo Zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy uzatvorenej dňa 30.06.1995 medzi žalobcom ako
prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom vyplýva, že v čl. I. sa zmluvné strany dohodli na ukončení
nájmu založeného nájomnou zmluvou zo dňa 07.04.1992 upravenou dodatkom č. 1 zo dňa 17.05.1994

ku dňu 30.06.1995. V článku II. je vyčíslený dlh nájomcu na nájomnom v celkovej výške 1.164.894,50
Sk, ktorý nájomca čo do dôvodu a výšky uznal. V článku III. je vyčíslený dlžný úrok z pôžičky vo výške
3.694,- Sk, ktorý nájomca čo do dôvodu a výšky uznal. V článku IV. je vyčíslená dlžná zmluvná pokuta
vo výške 254.362,50 Sk, ktorú nájomca čo do dôvodu a výšky uznal. V článku V. sa zmluvné strany
dohodli, že prenajímateľ nebude počnúc dňom 30.06.1995 uplatňovať voči nájomcovi ďalšie sankcie

dohodnuté v čl. II. ods. 3 písm. c) a čl. III. dodatku č. 1 zo dňa 17.05.1994 a dlžné sumy uvedené v čl. III.
a IV. tejto zmluvy považuje v tomto smere za konečné. V článku VI. zmluvy sa dohodli, že prenajímateľ
strpí v období od 30.06.1995 do 31.08.1995 bezplatné užívanie nehnuteľností za účelom speňaženia
biologického materiálu na nich sa nachádzajúceho nájomcom. V článku VII. je vyčíslená celková dlžná
čiastka vo výške 1.422.951,- Sk, ktorú sa nájomca zaviazal vrátiť prenajímateľovi najneskôr v termíne

do 30.06.2000, a to v pravidelných štvrťročných splátkach minimálne vo výške 71.148,- Sk, splatných do
posledného dňa prostredného mesiaca v kalendárnom štvrťroku. Z článku VII. odseku 3 zmluvy vyplýva
povinnosť nájomcu uhradiť z dlžnej sumy úroky vo výške diskontnej úrokovej sadzby NBS platnej v
prvý deň kalendárneho štvrťroka, pričom úročenie dlžnej sumy začína dňom 01.07.1995. V článku IX.
zmluvné strany dohodli pre prípad omeškania dlžníka s úhradou ktorejkoľvek zo splátok dlžnej sumy

uvedenej v čl. VII. ods. 1 zmluvy zmluvnú pokutu tak ako je uvedená v § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka.Z listu žalovaného zo dňa 07.03.1995 označeného ako „Skončenie nájmu“ vyplýva, že žalovaný
oznamuje žalobcovi, že končí nájom areálu záhrady na Kozáckej ulici.

Z listu žalovaného zo dňa 23.03.1995 označeného ako „Návrh“ vyplýva, že žalovaný navrhol žalobcovi
1. prizvať súdneho znalca, ktorý ocení hodnotu trvalých porastov, ktorých neoddeliteľnou súčasťou je aj
kvapková závlaha a technológia výživy rastlín a 2. kompenzovať sumu dlžného nájomného hodnotou
trvalých porastov.

Zo znaleckého posudku č. 25/2013, vypracovaného znalcom Ing. Danielou Mizerovou, vyplýva záver,
že dohodnuté nájomné v Nájomnej zmluve uzatvorenej 7.4.1992 bolo 700.000,- Sk za rok, čo je menej
ako je maximálna výška nájomného podľa platnej vyhlášky, ktorá maximálna výška je 741.627,12 Sk.

Pri výsluchu účastníka konania dňa 09.09.2014 žalovaný uviedol, že dal výpoveď z nájmu ako prvý
a potom prebiehali rokovania ohľadom ukončenia nájmu a kompenzácii, z tohto dôvodu dal výpoveď

i zamestnancom. Od danej výpovede očakával právne účinky. Predmet nájmu za daných podmienok
nevedeli ekonomicky utiahnuť, preto museli skončiť, chceli to odovzdať ďalšiemu nájomcovi. Inú
možnosť ako podpísať zmluvu nemal preto, lebo v tom čase bol bez zamestnancov, nakoľko všetky
rokovania viedli k ukončeniu nájmu. Zo začiatku podľa zmluvy plnili formou poskytovania výsadbového
materiálu Mestu, neskôr neplnili, pretože nebolo z čoho. V tom čase sa nedal zastúpiť právnym

zástupcom, pretože bol mladý a hlúpy. Po sebe nechal špičkový areál, pričom inú možnosť ako ukončiť
podnikanie, nemal z finančných dôvodov.

Podľa § 261 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi štátom alebo samosprávnou

územnou jednotkou a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ak sa týkajú zabezpečovania
verejných potrieb.

Podľa § 7 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, orgány obce a organizácie
sú povinné hospodáriť s majetkom obce a majetkom v štátnom vlastníctve, 20) ktorý bol obci zverený, v

prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného prostredia. Orgány obce a organizácie
sú povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 49 OZ, účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo
od zmluvy odstúpiť.

Podľa § 265 ObZ, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva

právnu ochranu.

Podľa § 488 OZ, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie
(pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z
bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 494 OZ, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo
trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

Podľa § 558 veta prvá OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh, určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

Podľa § 323 ods. 1 ObZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom

rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa
bola v čase uznania už premlčaná.Podľa § 563 OZ, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa § 580 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu,
zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav
smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.

Podľa § 581 ods. 2 OZ, započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemožno

domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať
pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

Podľa 358 ObZ, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu
však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali
spôsobilými na započítanie.

Podľa § 359 ObZ, proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o
pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky.

Podľa § 559 ods. 2 OZ, dlh musí byť splnený riadne a včas.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 10a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa
riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008.

Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2008), výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej
sadzby určenej Národnou bankou Slovenska 2) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu.

Podľa § 544 ods. 1 a 2 OZ, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú
pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému
účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v
dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Podľa § 369 ods. 1 ObZ (v znení účinnom do 31.01.2004), ak je dlžník v omeškaní so splnením
peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný
platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1% vyššie, než je úroková sadzba
určená obdobne podľa § 502.

Podľa § 502 ods. 1 a 2 ObZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré
poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než

prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa týka ročného obdobia.

Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná, a
to z nižšie uvedených dôvodov.

Právny vzťah medzi účastníkmi sporu je vychádzajúc zo znenia § 261 ods. 2 ObZ obchodnoprávnym
vzťahom (keď na jednej strane je samosprávna územná jednotka a na druhej strane podnikateľ
konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti), pričom obsahovo sa zmluva o nájme riadiObčianskym zákonníkom a v ostatnom sa riadi vzťah podľa Obchodného zákonníka, pri súčasnej
aplikácii Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje.

Keďže žalobca svoj nárok odvodzoval od Zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa
30.06.1995, pričom zároveň žalovaný namietal platnosť tejto zmluvy v časti týkajúcej sa úhrady dlžnej
sumy, súd sa otázkou platnosti zmluvy zaoberal ako otázkou predbežnou, nakoľko o tejto otázke nebolo
rozhodnuté v konaní sp.zn. 13C/68/1998.

Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy
zo dňa 30.06.1995 bola platne uzavretá a nie je tu daný žiadny z dôvodov jej neplatnosti. Zmluva
je vo svojej formulácii určitá a zrozumiteľná, nakoniec v tomto smere ani žiadne námietky zo strany
žalovaného vznesené neboli. Jej uzavretie bolo prejavom slobodnej a vážne myslenej vôle účastníkov
zmluvy. Zmluvu nerobí neplatnou ani skutočnosť, že žalovaný vypovedal nájomnú zmluvu listom zo dňa
07.03.1995 s uplynutím výpovednej doby dňa 30.06.1995. Možno len konštatovať, že v časti určujúcej

koniec nájomného vzťahu ku dňu 30.06.1995 bola zmluva nadbytočná, nie však pokiaľ ide o ostatné
časti týkajúce sa úhrady dlžnej sumy.

Niejemožnédaťzapravdužalovanému,žebybolazmluvavrozporesdobrýmimravmi,aztohtodôvodu
by bola absolútne neplatná. Podľa názoru súdnej praxe, v rozpore s dobrými mravmi je taký právny úkon,

ktorý nezodpovedá spoločenským normám, ktoré sú všeobecne akceptované spoločnosťou. V prípade
účastníkov zmluvy išlo o subjekty, ktoré pri uzatváraní zmluvy sledovali svoje zámery (žalobca zámer
zhodnotiť svoj majetok v zmysle § 7 ods. 2 veta prvá zák.č. 138/1991 Zb., žalovaný svoj podnikateľský
zámer), pričom z písomnej komunikácie ako aj z rokovaní je zrejmé, že išlo o proces vyjednávania.
Súd zastáva názor, že v prípade, že by žalovaný so znením zmluvy tak, ako mu bola predložená na

podpis, nesúhlasil a trval by na zohľadnení uvedeného zhodnotenia, mohol prejaviť svoju slobodnú
vôľu tým, že by zmluvu nepodpísal. Ku zváženiu, či zmluvu podpíše alebo nie, mal priestor, ako sám
uviedol 24 hodín, pričom však vo vyjadrení zo dňa 26.06.2009 na č.l. 216 hovorí o zmene podmienok
dva dni pred podpisom zmluvy. Za takýchto okolností nie je možné hovoriť o zmluve podpísanej pod
nátlakom, pretože žalovaný mal dostatok času premyslieť si, či návrh zmluvy akceptuje alebo nie, t.j. či

ju podpíše alebo bude trvať na zohľadnení jeho investícií, a preto zmluvu nepodpíše. Rovnako možno
skonštatovať, že žalovaný mal čas odkonzultovať návrh zmluvy s advokátom. Nakoniec i sám žalovaný
uviedol, že zvažoval podpísanie zmluvy, pričom si zvolil „menšie zlo“, z čoho je zrejmé, že nešlo o
podpísanie zmluvy bez rozmyslu, ihneď po jej predložení. Skutočnosť, že sa o investíciách žalovaného
do kvetinovej záhrady viedli rokovania, bola prípadne zisťovaná výška investícií, mal byť vypracovaný

znalecký posudok (i v prípade, že by bol vypracovaný), avšak v zmluve sa investície nezohľadnili, pričom
uvedené vyplynulo aj zo svedeckých výpovedí, nemožno hodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi a za
dôvod na neplatnosť zmluvy, ale za výsledok zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvy.

Nakoniec, sám žalovaný na pojednávaní uviedol, že zo začiatku podľa zmluvy plnili formou poskytovania

výsadbového materiálu Mestu, neskôr neplnili, pretože nebolo z čoho. Toto je preukázané aj z oznámení
žalovaného zo dňa 30.09.1995 a 22.04.1996, kde proti zmluve uzavretej dňa 30.05.1996 nijako
nenamieta, neplnenie splátok odôvodňuje iba platobnou neschopnosťou. Z uvedeného je zrejmé, že
výhrady voči zmluve žalovaný nemal minimálne počas prvého roku po jej uzavretí, a preto jeho výhrady
voči uzavretiu zmluvy vznesené až počas súdneho konania nevyznievajú vierohodne.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že zmluvu musel podpísať z dôvodu, že len vtedy by došlo k
ukončeniu nájmu (čo chcel dosiahnuť, pretože nemohol pokračovať v podnikaní s kvetinovou záhradou
pre prepustenie zamestnancov), k tomuto súd uvádza, že podpísanie zmluvy z tohto dôvodu nebolo
potrebné, pretože žalovaný ako prvý dal výpoveď z nájmu listom zo dňa 07.03.1995. Žalobca mu síce

písomne oznámil, že s výpoveďou nesúhlasí, avšak neplatnosť tejto výpovede nenapadol na súde,
preto i v prípade neuzavretia zmluvy o ukončení nájmu medzi žalobcom a žalovaným, nastali by účinky
výpovede ku dňu 30.06.1995. Nemožno preto uznať argumentáciu žalovaného, že z dôvodu, že už
nemal pracovníkov, nemal inú možnosť ako tú, že uzavrie predmetnú zmluvu. K ukončeniu nájmu by
totiž prišlo uplynutím výpovednej doby z výpovede danej žalovaným.

K na to nadväzujúcej argumentácii žalovaného, že bol primátorom uvedený do omylu (a to vyhlásením,
že ak žalovaný zmluvu nepodpíše, nájom bude pokračovať so všetkými nepriaznivými dôsledkami pre
žalovaného), túto obranu nemožno uznať. Ak by k takému vyhláseniu aj prišlo, nešlo by o prekvapivévyhlásenie, ale obdobné už bolo obsiahnuté v liste primátora zo dňa 10.04.1995, kde uvádza, že
neuznáva výpoveď žalovaného a že neplynie 3-mesačná výpovedná lehota. Súd má za preukázané, že
tento list bol žalovanému doručený, vychádzajúc z toho, že na neho žalovaný reagoval listom zo dňa

21.04.1995, v ktorom na dôvažok uvádza, že na výpovedi trvá v plnom rozsahu a že svoje výpovedné
dôvody považuje za kvalifikované. Znamená to jednak, že žalovaný buď vedel, že ku skončeniu nájmu
dôjde aj bez súhlasu žalobcu, alebo ak aj (ako tvrdí žalovaný) nevedel, stále mal dostatok času (od
21.04. do 30.06.1995) aby prekonzultoval pravdivosť tvrdenia primátora a ďalší svoj prípadný postup s
právnikom. Okrem toho, nič zo stanoviska žalovaného zo dňa 21.04.1995, kde uvádza, že na výpovedi

trvá, nenasvedčuje tomu, že by mal pochybnosti o tom, že by k platnosti jeho výpovede bol potrebný
súhlas prenajímateľa. Z uvedeného má súd za to, že nemožno uznať obranu žalovaného, že zmluvu
podpísaťmuselzdôvodu,žebolprimátoromuvedenýdoomylu,žeinaknedôjdekukončeniunájomného
vzťahu. V súvislosti s tým súd poukazuje aj na všeobecne uznanú zásadu, že neznalosť zákona
neospravedlňuje a na znenie ustanovenia § 9 ods. 3, § 12 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov, z ktorého je zrejmé, že v prípade výpovede zo strany nájomcu ide o jednostranný

právny úkon (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010; rozsudok NS
SR sp.zn. 3M Cdo 7/2010, 3M Cdo 8/2010 zo dňa 31.10.2011).

Pokiaľ ide o názor žalovaného, že zmluva o nájme a aj zmluva o ukončení nájmu zo dňa 30.06.1995 sú
absolútneneplatné,odôvodnenýtým,žezmluvaonájmevychádzazneprimeranevysokéhonájomného,

ktoré nie je možné prekryť tým, že sa jednalo o bežné podnikateľské riziko, k tomuto súd uvádza,
že výška nájomného bola jednak výsledkom dohody účastníkov zmluvy a zároveň zo znaleckého
posudku vyhotoveného v konaní vyplýva, že ročné nájomné dohodnuté v zmluve o nájme (a tým
viac ročné nájomné dohodnuté v dodatku č. 1 k zmluve o nájme) je nižšie, ako bola maximálna
výška nájomného prípustná v zmysle platnej vyhlášky. Z uvedených dôvodov nie je možné dospieť k

záveru, že dohodnuté nájomné by bolo neprimerane vysoké. Už vôbec nemožno v podmienkach trhovej
ekonomiky a jej založení na princípe ponuky a dopytu (pričom tu nešlo o vzťah spotrebiteľský) uznať
argument, že by mal, v tomto prípade prenajímateľ (poznajúc ekonomickú výnosnosť prenajímaného
zariadenia), upozorniť nájomcu na túto ekonomickú výnosnosť (prípadne nevýnosnosť). Súd je názoru,
že ekonomická výnosnosť prenajímanej záhrady je závislá od podnikateľských zručností toho ktorého

podnikateľa, a ak by aj žalobca poznal jej ekonomickú výnosnosť pred uzavretím nájomnej zmluvy
dňa 07.04.1992, išlo by len o ekonomickú výnosnosť konkrétneho podnikateľa bez vplyvu na možnú
ekonomickú výnosnosť iného podnikateľa, v tomto prípade žalovaného.

Rovnako nemožno ani ustáliť, že by zmluva bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku

zo žalovaným uvádzaného dôvodu, a síce, že sa 3 mesiace rokuje o konečnom vysporiadaní tak, že
sa zhodnotenie zo strany žalovaného započíta a nakoniec sa dva dni pred podpisom dohody zmenia
podmienky a predloží sa na podpis zmluva, ktorá je presným opakom. V prípade nájomného vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným išlo o subjekty, ktoré sledovali každý svoj vlastný zámer, a to zhodnotiť svoj
majetok. V rámci obchodného styku je prirodzené, že každý z partnerov háji svoje záujmy, vyjednáva

podmienky, ktoré budú výhodné najmä pre neho, snaží sa o zlepšenie svojej pozície a o dosiahnutie
zisku, prípadne minimalizovanie straty, samozrejme s prihliadnutím na potrebu dodržiavať zásady
poctivého obchodného styku. O poctivý obchodný styk nejde vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval
iba k zjavnému poškodeniu druhej strany, t.j. ak by smeroval k šikanovaniu zmluvného partnera. O
takomto šikanovaní v prípade vzťahu medzi žalobcom a žalovaným však hovoriť nemožno, nakoľko

zmluva okrem uznania dlhu žalovaným a z toho vyplývajúcich záväzkov obsahovala aj výhody pre
žalovaného, a síce možnosť plnenia dlžného nájomného v splátkach, možnosť aj vecného plnenia
namiesto finančného, bezplatné užívanie priestorov dva mesiace po skončení nájmu, upustenie od
zmluvnej pokuty vo výške 0,3% denne. Ustanovenie § 265 ObZ (vylučujúce poskytnutie právnej ochrany
v prípade nepoctivého obchodného styku) pritom neslúži na kompenzáciu rizika pri obchodovaní, či

ľahkomyseľnosti pri uzatváraní zmlúv, pretože v takýchto prípadoch (pričom súd prejednávaný prípad za
takýto považuje) by toto ustanovenie nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom,
ktorý by výrazne narušil právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. V nadväznosti na
uvedené súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo/11/2008 zo dňa 18. júna
2009, v zmysle ktorého „Obchodník v rámci podnikania celkom nesie podnikateľské riziko a nemôže sa

odvolávať na to, že určitý záväzok prevzal v tiesni a za nevýhodných podmienok a že nemá možnosť
zmluvu, ktorú uzavrel v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok so spätným účinkom anulovať.
Predpokladása,žebudevovzťahochsinýmipodnikateľmipresadzovaťsvojzáujem,využívaťmožnosti,
ktoré mu právna úprava poskytuje a usilovať sa o dosiahnutie najvyššieho možného zisku a zlepšeniesvojej pozície na trhu. Na druhej strane obchodník nesmie prekročiť medze, ktoré vyplývajú zo zásad
poctivého obchodného styku pri presadzovaní svojich záujmov, nesmie zneužívať práva, ktoré mu podľa
zákona vznikli. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov

pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon
práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov.“ Ako už súd uviedol, o šikanózny
výkon práva tu podľa jeho názoru nešlo, a preto nemožno uznať obranu žalovaného, že zmluva bola v
rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

S už vyššie uvedeným súvisí aj záver súdu, ku ktorému dospel, a síce že zmluva nebola uzavretá v
tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a to z dôvodu, že nešlo o tieseň, ktorú predpokladá zákon,
ale tvrdená tieseň (nevyhnutnosť zmluvu žalovaným podpísať) bola spôsobená len neznalosťou práva,
pričom však stav tiesne musí mať základ v objektívne existujúcich (teda nielen domnelých) okolnostiach
(porovnaj rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 Cdo 41/1996 zo dňa 15.07.1996). Zároveň nebola splnená druhá
podmienka, a síce, že by išlo o nápadne nevýhodné podmienky (nakoľko zmluva prinášala spomínané

výhody aj pre žalovaného), ktorá podmienka musí byť splnená kumulatívne.

Z vyššie uvedeného mal súd za preukázané, že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy
uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 30.06.1995 je platnou zmluvou, ktorá zaväzuje jej účastníkov.

V prípade jednostranného započítania sa vyžaduje právny úkon niektorého z účastníkov záväzkovo-
právneho vzťahu. Musí ísť o prejav vôle adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá
pohľadávkaavakomrozsahusauplatňujenazapočítanieprotipohľadávkeveriteľa.Formutohtoprejavu
zákon nepredpisuje, ale nesmie odporovať ustanoveniam § 34 a nasl. OZ.

K žalovaným tvrdenému zániku pohľadávky žalobcu, ku ktorému malo prísť započítaním zhodnotenia
majetku žalobcu žalovaným vo výške 1.200.000,- Sk, súd uvádza, že návrh žalovaného v liste zo
dňa 23.03.1995 „kompenzovať sumu dlžného nájomného hodnotou trvalých porastov“ nie je možné za
použitia akéhokoľvek výkladu považovať za jednostranný kompenzačný prejav žalovaného, a to pre
jeho neurčitosť. Zo znenia tohto listu je iba zrejmé, že žalovaný vykonanie započítania navrhuje, ale

z obsahu listu nevyplýva prejav vôle, ktorým by žalovaný jednostranne započítaval proti pohľadávke
žalobcuvlastnúpohľadávku,azároveňznehonevyplývaanidostatočnáidentifikáciaobochpohľadávok.
Z rovnakých dôvodov (neurčitosť prejavu vôle) nemožno kompenzačný prejav vyvodiť ani zo záznamov
z rokovaní zo dňa 16.06.1995 a 22.03.1995, a preto súd považuje všetky vyššie uvedené jednostranné
prejavy započítania zo strany žalovaného za absolútne neplatné právne úkony v zmysle § 37 ods. 1 OZ.

Odhliadnuc od uvedeného, ak by aj malo ísť v niektorom z vyššie uvedených prejavov o jednostranný
kompenzačný prejav (čo však súd vylučuje), nemohlo by dôjsť k započítaniu, pretože chýbala splatná
pohľadávka žalovaného, ktorú by bolo možné započítať. V zmysle § 581 ods. 1 veta druhá OZ
nemožno proti splatnej pohľadávke započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná. Keďže v čase

„kompenzačného prejavu“ žalovaného tu nebola žiadna jeho pohľadávka, ktorej splatnosť by vznikla
zo zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutím, bolo potrebné na vyvolanie splatnosti prípadnej
pohľadávky žalovaného voči žalobcovi požiadať žalobcu o plnenie v zmysle § 563 OZ. Existencia takejto
výzvy, ktorou by žalovaný preukázateľne vyzval žalobcu na zaplatenie sumy v určitej výške z určitého
právneho titulu však konaní preukázaná nebola, z čoho súd odvodzuje, že k započítaniu by nedošlo

ani v prípade, že by obsahom listu žalovaného zo dňa 23.03.1995, alebo záznamov o rokovaní zo dňa
22.03.1995 a 16.06.1995 bol jednostranný úkon započítania. V prípade obchodno-záväzkových vzťahov
za použitia ustanovenia § 359 ObZ, proti splatnej pohľadávke by bolo možné započítať nesplatnú
pohľadávku, iba ak by išlo o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky
a v zmysle § 360 ObZ nesplatnú pohľadávku, ktorá nie je splatná len preto, že veriteľ na žiadosť dlžníka

odložil dobu splatnosti jeho záväzku bez toho, aby sa zmenil jeho obsah. K uvedeným ustanoveniam
súd uvádza, že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že by išlo o dlžníka, ktorý nie je schopný plniť
svoje peňažné záväzky, pričom žalovaný ani uvedené netvrdil a zároveň nebolo preukázané naplnenie
§ 360 ObZ, t.j. nebola splnená žiadna z podmienok umožňujúca započítanie aj prípadnej nesplatnej
pohľadávky žalovaného voči žalobcovi.

V ďalšom treba dať za pravdu argumentácii žalobcu, že ak by premetom kompenzácie mala
byť pohľadávka žalovaného vzniknutá z dôvodu zhodnotenia majetku žalobcu, takáto pohľadávka
žalovaného v dňoch 22.03. až 16.06.1995 neexistovala, a ak vôbec vznikla, mohla vzniknúť najskôr dňa30.06.1995, a to s poukazom na článok V. ods. 2 veta druhá Nájomnej zmluvy, ako aj na § 667 ods. 1
OZ. Je tomu tak z dôvodu, že žalovaný nepreukázal, že by disponoval písomným súhlasom žalobcu s
úpravou predmetu nájmu nad rámec obvyklého udržiavania, čím mu nevznikol skončením nájmu nárok

na vydanie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota majetku žalobcu. Ak by aj takýto súhlas žalovaný
mal, nebola uzatvorená dohoda o náhrade nákladov žalobcom, preto by žalovaný mohol v zmysle § 667
ods. 1 veta posledná OZ požadovať protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, až po skončení
nájmu (30.06.1995), t.j. nie dňa 23.03.1995, pričom toto právo (požadovať protihodnotu) sa premlčalo
dňa 30.06.1999 za použitia 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 ObZ, a to bez toho, aby pohľadávka

vôbec nadobudla splatnosť.

Pokiaľ ide o započítacie prejavy urobené zo strany žalovaného v priebehu tohto konania, a to podaním
zo dňa 08.08.2001, k týmto súd uvádza, že v prípade pohľadávky 1.200.000,- Sk ide o pohľadávku,
ktorá (ak vôbec nastala jej splatnosť) bola premlčaná dňa 30.06.1999, pričom žalobca účinne vzniesol
námietku premlčania, na ktorú súd prihliadol. Ostatné, zo strany žalovaného plnené sumy 84.005,- Sk a

222.354,- Sk nepredstavujú pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, ale plnenia, ku ktorým bol žalovaný
povinný v zmysle nájomnej zmluvy a dodatku k nej, a preto ich nemožno považovať za bezdôvodné
obohatenie žalobcu, a teda za existujúce pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, ktoré by boli spôsobilé
na započítanie.

Z vyššie uvedeného súd uzatvára, že k započítaniu žiadnej pohľadávky žalovaného voči pohľadávke
žalobcu ako dohodou, tak ani jednostranne neprišlo.

Keďže súd dospel k záveru, že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995
je platná, nebola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, nie je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku a zároveň neprišlo k zániku pohľadávky žalovaného, považuje nárok
žalobcu voči žalovanému na plnenie z uvedenej zmluvy za odôvodnený, a to ako v časti istiny ako
uznaného dlhu čo do dôvodu aj výšky, tak aj príslušenstva a zmluvnej pokuty.

Súd žalobcovi priznal istinu v sume 44.444,86 eura (1.338.946,00 Sk) ako zvyšok uznaného dlhu z

článku VII. ods. 1 zmluvy (ktorý žalovaný uznal čo do dôvodu aj výšky, a preto má súd za to, že v
čase uznania trval), keď po čiastočnom plnení zostala nezaplatená časť splátky vo výške 58.291,20 Sk
(splátka splatná 30.11.1995) a nasledujúcich 18 splátok po 71.148,00 Sk, ktoré boli v zmysle článku VII.
ods. 2 zmluvy splatné vždy k 28.(29.)2., 31.5., 31.8. a 30.11. v rokoch 1996, 1997, 1998, 1999 a 2000
(v r. 2000 pritom len za prvé dva kalendárne štvrťroky), pričom súd prepočítaním zistil, že žalobca mal

nárok na sumu 1.338.946,20 Sk, avšak priznal žalobcovi sumu nižšiu tak, ako si ju uplatnil.

Ďalej priznal žalobcovi úroky z dlžnej sumy dohodnuté v článku VII. ods. 3 zmluvy vo výške diskontnej
úrokovej sadzby NBS platnej v prvý deň kalendárneho štvrťroka (t.j. 8,80 % ročne počas rokov
1996-2000), a to od 17.03.1997 do zaplatenia, keď úročenie začalo dňom 01.07.1995, pričom žalobca

žiadal úroky od neskoršieho dátumu.

Zákonné úroky z omeškania súd priznal v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom
do 31.12.2008) vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej v čase omeškania s jednotlivými
splátkami odo dňa vzniku omeškania (t.j. 19,5 % ročne pri zostatku splátky zo 4. štvrťroka 1996 od

01.12.1995 do zaplatenia a 17,6 % ročne pri ostatných splátkach).

Zmluvná pokuta bola písomne dohodnutá v článku IX. zmluvy spolu s určením spôsobu určenia jej
výšky odkazom na úpravu úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 ObZ a následne odkazom na § 502
ObZ, pričom v tom prípade je výška zmluvnej pokuty z omeškania o 1% vyššia, ako úroky požadované

za poskytnuté úvery bankami v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Z výpisu priemerných
úrokových mier z úverov obchodných bánk na stránke www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-
kategorie-sdds/urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank súd zistil, že
obvyklé úroky z podnikateľských úverov v mesiaci jún 1995, teda v čase uzavretia zmluvy, predstavovali
pri úveroch v podnikateľskej sfére vo verejnom sektore 16,80 % ročne, v súkromnom sektore 16,39 %

ročne, pri dlhodobých úveroch od 1 do 5 rokov 18,40 % ročne. To znamená, že pri aplikácii ustanovenia
§ 369 ods. 1 ObZ (v znení v čase uzavretia zmluvy) v spojení s § 502 ObZ, t.j. po pripočítaní 1%
k uvedeným sadzbám, je zrejmé, že uplatňovaná výška zmluvnej pokuty 17% ročne je nižšia ako
si žalobca bol oprávnený uplatniť, a preto ju súd priznal, a to od jednotlivých splátok, s ktorými bolžalovaný v omeškaní. K uvedenému súd uvádza, že výška obvyklých úrokov požadovaných za úvery,
ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy, je otázkou skutkovou, pričom
žalovaný túto otázku počas celého konania nerozporoval.

Z dôvodu výšky sumy, na zaplatenie ktorej bol žalovaný zaviazaný, súd v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p.
určil lehotu na plnenie 15 dní namiesto zákonom stanovených troch dní.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 149 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je
ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a), b), c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2013),
odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie

a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd
alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami
vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, 4) pri konaní o dohode
o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou
nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú

viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny.

Podľa § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2013), odmena
vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby:
b) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu.

Podľa § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. (v znení účinnom do 30.06.2013), odmena
vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej
služby: b) zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie, alebo
zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.

Podľa § 13a ods. 1 písm. c) a d) vyhlášky (v znení účinnom od 01.07.2013), odmena vo výške základnej
sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: c) písomné podanie na súd alebo iný orgán
alebo protistrane týkajúce sa veci samej, d) účasť na konaní pred súdom alebo iným orgánom a na
konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich

úkonov vykonaných počas dvoch hodín; ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri
hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 s poukazom na § 151 ods. 1 O.s.p., keď priznal
plne úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania od žalovaného, a to v sume 12.447,63 eura

titulom trov právneho zastúpenia a v sume 1.777,79 eura titulom iných trov konania, a síce za zaplatený
súdny poplatok z podanej žaloby.

Súd preskúmal vyúčtovanie trov právneho zastúpenia včas predložené právnym zástupcom žalobcu a
priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby a k nim prislúchajúce

režijné paušály, zvýšené o DPH (právny zástupca preukázal, že je platiteľom DPH):

1. prevzatie zastúpenia a porada s klientom dňa 26.09.2007 á 512,85 eura + režijný paušál á 5,91 eura
+ 19% DPH - 617,32 eura,
2. pojednávanie dňa 27.09.2007 á 512,85 eura + režijný paušál á 5,91 eura + 19% DPH -617,32 eura,

3. pojednávanie dňa 05.06.2008 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura,
4. pojednávanie dňa 26.06.2008 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura,
5. pojednávanie dňa 19.08.2008 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura,
6. pojednávanie dňa 11.09.2008 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura,7. pojednávanie dňa 08.04.2009 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,95 eura + 19% DPH -618,56 eura,
8. pojednávanie bez prejednania veci dňa 13.05.2009 á 128,21 eura (1 z 512,85 eura) + režijný paušál
á 6,95 eura + 19% DPH - 160,84 eura,

9. pojednávanie dňa 10.06.2009 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,95 eura + 19% DPH -618,56 eura,
10. písomné podanie na súd (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 13.07.2010) á 512,85 eura + režijný paušál
á 7,21 eura + 19% DPH - 618,87 eura,
11. písomné podanie na súd (vyjadrenie k veci zo dňa 30.08.2011) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41
eura + 20% DPH - 624,31 eura,

12. pojednávanie dňa 05.09.2011 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH -624,31 eura,
13. písomné podanie na súd (vyjadrenie k veci zo dňa 07.10.2011) á 512,85 eura + režijný paušál á
7,41 eura + 20% DPH - 624,31 eura,
14. pojednávanie bez prejednania veci dňa 24.10.2011 á 128,21 eura (1 z 512,85 eura) + režijný paušál
á 7,41 eura + 20% DPH - 162,74 eura,
15. písomné podanie na súd (vyjadrenie k veci zo dňa 11.11.2011) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41

eura + 20% DPH - 624,31 eura,
16. pojednávanie dňa 12.12.2011 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH -624,31 eura,
17. pojednávanie dňa 25.01.2012 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH -624,58 eura,
18. pojednávanie dňa 12.03.2012 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH -624,58 eura,
19. písomné podanie na súd (odvolanie proti procesnému uzneseniu zo dňa 23.04.2012) á 256,42 eura

(1/2 z 512,85 eura) + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH - 316,86 eura,
20. písomné podanie na súd (vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 22.03.2013) á 512,85 eura +
režijný paušál á 7,81 eura + 20% DPH - 624,79 eura,
21. pojednávanie dňa 07.08.2013 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,81 eura + 20% DPH -624,79 eura,
22. pojednávanie dňa 09.09.2014 á 512,85 eura + režijný paušál á 8,04 eura + 20% DPH -625,07 eura,

spolu trovy právneho zastúpenia v sume 12.447,63 eura.

Súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to za písomné
podania na súd - vyjadrenie k veci 11.05.2009 a vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k stanovisku Ing.
Vyparinu2.12.2013,nakoľkotietotrovynepovažovalzaúčelnevynaložené,keďžesúdnazaslanietýchto

vyjadrení žalobcu nevyzval a zároveň tieto mohli byť prednesené na nasledujúcich pojednávaniach.

Podľa § 148 ods. 1 O.s.p., štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov
konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov,
náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal.

V konaní vznikli trovy štátu vyplatením znalečného znalkyni Ing. Daniele Mizerovej za vyhotovený
znalecký posudok č. 25/2013 v sume 118,72 eura na základe uznesenia č.k. 13C/53/1997-383, na
náhradu ktorých zaviazal súd v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. v konaní neúspešného žalovaného.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
cestou tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Trnave.

Odvolanie musí obsahovať nasledovné náležitosti :
Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí

byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak,
aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ďalej musí byť v odvolaní
uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.), ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.