Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. máj 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/29/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112204782
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8112204782.23

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: A. E., J..: XX.X.XXXX, G. Š.

XX, Ľ., zastúpeného JUDr. Jozefom Bujňákom, advokátom, Hlavná 94, 080 01 Prešov, proti žalovanej:
Ľ. I., J.. X.X.XXXX, G. Z. XX, XXX XX N., zastúpenej Mgr. Ivanom Mazancom, advokátom, Metodova
3331/12, 080 01 Prešov, o zaplatenie 1.590,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 1.590,- Eur spolu s 9 %-ným úrokom z omeškania
ročne od 04.05.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

O trovách konania r o z h o d n e súd do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu 15.2.2012 a doplnenou písomným podaním zo dňa 30.3.2012 sa žalobca
domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 1.340,- Eur a sumu 2.467,16 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, a sumu 2.627,- Eur, 2.624,53 Eur a 4.239,84 Eur v mesačných splátkach
špecifikovaných v návrhu, alternatívne sumu 13.298,53 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a
nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaná boli spolupracovníci v spoločnosti
J. N..V..Q.. Žalovaná sa v práci žalobcovi priznala, že má problémy s financiami a presvedčila ho, aby jej

požičal peniaze cez nejaké finančné inštitúcie. V októbri 2010 vybavil na svoje meno úver v Home Credit
v hodnote 700,- Eur na 24 mesačných splátok. Peniaze mu prišli na účet a tie odovzdal žalovanej ako
pôžičku.Zároveňsadohodli,žetietosplátkybudeuhrádzaťžalovanápriamoHomeCredit,nonesplácala
ich pravidelne. Následne znova požiadala žalovaná o súrnu pomoc - pôžičku, aby ju žalobca vybral na
svoje meno vo výške 2.000,- Eur na 60 mesiacov, splácať mala po 59,- Eur mesačne, bolo to 3.12.2010.
Ešte dňa 3.12.2010 zavolala žalovaná, že súrne potrebuje vyplatiť drevo, čo jej doviezli. Tak jej poslal
na účet 1.340,- Eur, ktoré ani nezačala vracať. V januári 2011 žalovaná požiadala žalobcu, že v dome

jej vymieňajú plastové okná a dcéra jej nechce požičať, aby bol jej spoludlžníkom na úver. Išli do Profi
creditu za p. S., tam im úver vo výške 2.000,- Eur odmietli poskytnúť, nakoľko žalovaná tam už mala úver.
Žalovaná presvedčila žalobcu, aby zobral pre ňu úver v Slovenskej pôžičkárni, bolo to dňa 25.1.2011
vo výške 2.700,- Eur na 60 mesiacov, splátka mesačne po 90,33 Eur. Žalovaná návrh zmluvy vypísala,
žalobca ho podpísal. Úver dostal a odovzdal ho žalovanej, ktorá ho mala splácať. Dňa 27.1.2011 sa
ozvala žalovanej p. S. z Profi Creditu, že by žalobcovi dali nižší úver vo výške 1.711,42 Eur a zmluvy by
sa uzatvorili dve, jedna na 996,16 Eur a druhá na 715,16 Eur. Tento úver prišiel na účet žalobcu a ten ho

odovzdal žalovanej 28.1.2011 vo výške 1.700,- Eur. Dňa 28. žalobcovi prišla na účet aj pôžička 2.700,-
Eur zo Slovenskej pôžičkárne, ktorú si vybral v OC MAX Prešov a odovzdal žalovanej. Žalovaná podľa
dohody splácala časť pôžičky s veľkými ťažkosťami. Hoci žalobca bol veľmi dobromyseľný, že žalovaná
splatí uvedené pôžičky v súlade s dohodami, nestalo sa tak a v práci dala výpoveď.Nárok žalobca špecifikoval tak, že úverovú zmluvu so spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. uzatvoril
5.11.2010 na sumu 700,- Eur, ktorú sa zaviazal splácať v splátkach 51,13 Eur počas 24 mesiacov.

Žiadosť o úver vypisovala žalovaná. Keď mu požičaná suma 700,- Eur prišla na účet, žalovanej odovzdal
túto sumu na pracovisku, pričom s podmienkami zmluvy bola oboznámená. Žalovaná napriek prísľubom
neuhrádzala pôžičku pravidelne a včas, celkovo splatila len sumu 472,04 Eur. Dňa 22.9.2011 zaplatil
navrhovateľ sumu 51,13 Eur a dňa 14.10.2011 sumu 474,62 Eur spoločnosti Home Credit, čím bol tento
úver splatený v plnej výške. Uviedol, že z titulu tejto pôžičky žalovaná dlží žalobcovi sumu 525,75 Eur,

z čoho 227,96 Eur je zostávajúca časť žalovanej odovzdanej a ňou nesplatenej sumy 700,- Eur a suma
297,79 Eur je z dôvodu škody, ktorá konaním žalovanej žalobcovi vznikla.

Ďalšiu časť špecifikoval žalobca tak, že s Poštovou bankou, a.s. uzatvoril dňa 3.12.2010 zmluvu o úvere
na sumu 2.000,- Eur, ktorú sa zaviazal splatiť v 60 mesačných splátkach po 59,- Eur, celkovo 3.540,- Eur.
Požičanú sumu 2.000,- Eur odovzdal žalovanej na pracovisku, pričom bola oboznámená s podmienkami

zmluvy o úvere a súhlasila s tým, že požičanú sumu bude splácať priamo Poštovej banke, a.s.. Žalovaná
do 15.8.2011 splatila priamo Poštovej banke celkovo sumu 493,50 Eur, pričom od toho času spláca
uvedený úver žalobca. Ku dňu tejto špecifikácie zaplatil celkovo na splátky tohto úveru sumu 420,- Eur,
pričom v budúcnosti sa stanú splatnými splátky v celkovej výške 2.627,- Eur.

So spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. uzatvoril žalobca za prítomnosti žalovanej dňa
19.1.2011 súčasne 2 zmluvy o revolvingovom úvere, jednu na sumu 840,- Eur, ktorú mal splatiť v 36
mesačných splátkach po 47,69 Eur, a ďalšiu na sumu 1.170,- Eur, ktorú mal splatiť v 36 mesačných
splátkach po 66,42 Eur. Celkovo boli na účet žalobcu pripísané dňa 27.1.2011 prostriedky vo výške
1.711,44 Eur a dňa 28.1.2011 pred svedkom odovzdal žalovanej v hotovosti sumu 1.700,- Eur. Žalovaná

splatila na oba úvery po 6 splátok, celkovo v sume 684,66 Eur naposledy dňa 13.9.2011, odvtedy spláca
tieto úvery navrhovateľ, pričom ku dňu tejto špecifikácie zaplatil 798,77 Eur. V budúcnosti sa stanú
splatnými splátky v celkovej výške 2.624,53 Eur.

Dňa 25.1.2011 uzatvoril žalobca zmluvu o poskytnutí bezúročnej pôžičky so spoločnosťou Consumer

FinanceHolding,a.s.,ktorousipožičalsumu2.700,-Eur,ktorúsazaviazalsplatiťv60splátkachpo90,33
Eur. Dňa 28.1.2011 boli pripísané prostriedky vo výške 2.700,- Eur na jeho účet, preto vybral v ten deň
sumu 2.500,- Eur za prítomnosti žalovanej, ktorá ihneď tieto peniaze prebrala. Na pracovisku jej neskôr
odovzdal ešte sumu 200,- Eur. Odovzdal jej aj poštové poukážky na platenie splátok. Žalovaná poslednú
úhradu urobila dňa 17.8.2011, pričom splatila celkovo 457,32 Eur. Odvtedy platí splátky žalobca sám, ku

dňu tejto špecifikácie zaplatil celkovo 722,64 Eur, a v budúcnosti sa stanú splatnými splátky v celkovej
výške 4.239,84 Eur.

Okrem toho dňa 3.12.2010 požičal žalobca žalovanej sumu 1.340, Eur, ktorú vložil na jej bankový účet.
Z tejto požičanej sumy, podľa uvedenia žalovanej na drevo, žalovaná nevrátila žalobcovi do dnešného

dňa nič, napriek tomu, že ju o vrátenie peňazí žiadal.

Žalobca uviedol, že pri preberaní peňazí bola žalovaná uzrozumená vždy s výškou a termínmi splátok,
pričom sa so žalobcom dohodli tak, že ak by prestala s riadnym a včasným plnením splátok voči
jeho veriteľom, je splatný celý nesplatený zvyšok dlžnej sumy aj s úrokmi voči tej ktorej banke, resp.

nebankovej inštitúcii. Pôžičku z vlastných zdrojov jej požičal bezúročne a pri pôžičkách, na ktoré získal
prostriedky od bánk a nebankových inštitúcií sa dohodli tak, že tieto splatí týmto žalobcovým veriteľom
priamo odporkyňa, a to takým spôsobom a v takej výške splátok, ako to vyplývalo z uzatvorených zmlúv,
ktorých obsah bol žalovanej známy, nakoľko bola pri uzatváraní týchto zmlúv, tieto aj často vypĺňala.
Ak by sa súd nestotožnil s názorom, že na základe zmluvných právnych vzťahov má žalobca voči

žalovanej pohľadávku vo výške súčtu súm, ktoré žalobca svojim veriteľom už plnil a súm, ktoré bude
povinnýplniťvbudúcnosti,tedavovýške11.958,53Eurkudňu30.3.2012,ktorásaporušenímpovinnosti
žalovanej stala splatnou v celosti, má za to, že tento zmluvný právny vzťah je spravodlivé usporiadať
tak, že žalovaná bude zaviazaná plniť jednotlivé splátky k rukám žalobcu vždy ku dňu splatnosti tej ktorej
splátky a vo výške vyplývajúcej z tej ktorej úverovej zmluvy. Ak by súd priznal žalobcovi z titulu pôžičiek

iba nárok vo výške súčtu odovzdaných peňazí 8.440,- Eur zníženej o žalovanou už zaplatené splátky
v úhrne 2.107,52 Eur, zostávajúcu časť záväzkov žalobcu voči jeho veriteľom z 5 vyššie uvedených
zmlúv je potrebné považovať za škodu, ktorá konaním žalovanej vznikla, resp. vznikne, pretože ak by
žalobcanechcelpomôcťžalovanej,nebolbypredmetnéúverovézmluvyuzatvoril.Akbysúdzostávajúcučasť záväzkov žalobcu voči jeho veriteľom z 5 vyššie uvedených zmlúv neposúdil ako škodu na
strane navrhovateľa, mohlo by aj tak ísť o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej spočívajúce v
ušetrených nákladoch na získanie pôžičiek inde, pretože keby bola uzatvorila zmluvy žalovaná a nie

žalobca, musela by sa zaviazať splácať tieto úvery za takých podmienok ako žalobca priamo ona.

Žalovaná so žalobou nesúhlasila s tým, že si nie je vedomá, že by bola žalobcovi dlžná akúkoľvek
finančnú čiastku, a svoje tvrdenie vie dokázať. Na pojednávaní dňa 3.7.2013 uviedla, že to je zo stany
žalobcu špekulantstvo. Spolu pracovali v jednej práci. Keď z nej odchádzala, žalobca si od nej vypýtal

všetky šeky, ktoré splácala. Pri svojom výsluchu sa vyjadrila tak, že nie sú pravdou všetky tie pôžičky,
ktoré uviedol žalobca. Dňa 3.12.2010 jej žalobca požičal zo svojich osobných prostriedkov vkladom na
jej účet sumu 1.340,- Eur, a následne vybral zo svojho účtu 250,- Eur, ktoré jej poskytol ako pôžičku
pred pánom Y., ktorý je toho svedkom. To boli všetky peňažné prostriedky, ktoré jej žalobca poskytol.
Všetky pôžičky mali byť bezúročné. V práci sa dohodli, že ona bude splácať úvery čerpané žalobcom,
čím splatí jeho pôžičky v jej prospech, a to sumu 1.340,- Eur a 250,- Eur. Na tento účel preplácala šeky,

ktorými žalobca čerpal úver v spoločnosti Home Credit, Profi Credit, Poštová banka a Quatro. Žalobca
na ňu vyvíjal v práci nátlak, preto sa snažila všetky úvery splatiť čo najskôr. Na tieto šeky vyplatila
sumu vyššiu než jej požičal žalobca. Všetky úhrady realizovala cez vkladové lístky, resp. cez poštové
poukážky - šeky. V tom čase mala aj sama pôžičky vo finančných inštitúciách. Aj v súčasnosti má úvery,
ktoré konsolidovala do Poštovej banky. Ďalej uviedla, že úvery splácala z peňazí, ktoré zarábala. Z

týchto peňazí splácala úvery poskytnuté žalobcovi, ale aj svoje vlastné úvery. Používala na to aj úspory,
ktoré mala, resp. sa jednalo o rodinné úspory. Boli to úspory jej rodinných príslušníkov, ktoré čiastočne
používala na splácanie dlhov s tým, že mená rodinných príslušníkov, ktorí jej pomáhali splácať zo svojich
zdrojov, uviesť nechce.

Počas konania žalobca písomným podaním zo dňa 27.4.2015 s poukazom na dôkaznú situáciu, že
pôžičky aj keď nemá priame dôkazy, poskytol žalovanej, navrhol zmenu petitu žaloby tak, aby súd
rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť navrhovateľovi 1.590,- Eur s 9,25 % úrokom z omeškania od
18.11.2011. Poukázal na to, že peniaze v sume 1.340,- Eur boli vložené na účet v Tatra banke a žalovaná
uznáva odovzdanie 250,- Eur. Uviedol, že navrhovateľ vyzýval odporkyňu na vrátenie dlhu 23.9.2011,

následne prostredníctvom právneho zástupu jej bola zaslaná výzva podaná na pošte 3.11.2011, u ktorej
predpokladá doručenie do 2 dní, a vrátenie dlhu malo byť v lehote 10 dní, preto požaduje úrok z
omeškania od 18.11.2011.

Žalovaná sa k zmenenému návrhu vyjadrila tak, že uhradila žalobcovi čiastku vo výške 2.107,52

Eur, pričom tieto peňažité prostriedky slúžili práve pre účely vrátenia poskytnutých peňažitých
prostriedkov zo strany žalobcu. Ak by žalobca odmietal uznať vrátenie poskytnutých peňažitých
prostriedkov prostredníctvom pravidelných úhrad zo strany žalovanej pre účely vrátenia pôžičiek
získanýchžalobcomodrôznychbankovýchanebankovýchsubjektov,zostranyžalobcuvtakomprípade
došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 2.107,52 Eur, a vzniesla kompenzačnú námietku tak, že

„uskutočňuje voči žalobcovi úkon smerujúci k započítaniu pohľadávky žalobcu voči žalovanej vo výške
1.590,- Eur a časti pohľadávky žalovanej voči žalobcovi v časti 1.590,- Eur“. Podľa obsahu tak proti
pohľadávke žalobcu na vrátenie pôžičky vo výške 1.590,- Eur uplatnila na započítanie svoju pohľadávku
proti žalobcovi na vydanie bezdôvodného obohatenia vo rozsahu 1.590,- Eur. Navrhla, aby súd žalobu
v celom rozsahu zamietol.

Žalobca nesúhlasil so započítaním. Popieral dohodu o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov
prostredníctvom úhrad iných pôžičiek žalobcu s tým, že medzi účastníkmi bolo viacero pôžičiek a tieto
boliposkytovanézrôznychpôžičkovýchspoločnostívprospechodporkyne.Uviedol,žesvojnávrhzobral
späť v prevyšujúcej časti len s poukazom na to, že nevie preukázať konkrétne poskytnutie peňažných

prostriedkov, avšak k týmto skutočnostiam došlo. Poukázal na to, že pokiaľ peňažné prostriedky boli
poskytnuté žalovanej 3.12.2010, žalovaná nemohla vedieť dopredu o ďalších pôžičkách, ktoré boli
poskytnuté v prospech žalobcu a ktoré mala údajne splácať šekmi, a teda to spochybňuje dohodu o tom,
že bolo dohodnuté splácanie uvedenej pôžičky šekmi z iných pôžičiek.

Zmenu návrhu súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 5.5.2015 za prítomnosti všetkých
účastníkov (§ 95 ods. 1 O.s.p.) pripustil.Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov X. P., O. O., N. Y. a S. S., a na
základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.) a vykonaných
dôkazov zistil tento skutkový stav:

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 1.340,-
Eur a 250,- Eur, ktoré mu mala žalovaná vrátiť. Medzi účastníkmi tiež nebolo sporné, že na základe
žalobcom poskytnutých údajov (resp. ním poskytnutých poštových poukážok) a ústnych dohôd s ním
žalovaná následne uhradila za žalobcu niektoré sumy splátok na úhradu úverov a pôžičiek žalobcu voči

jeho veriteľom uvedeným v návrhu.

Z výsluchu žalobcu a svedkyne S. S., zamestnanej v spoločnosti Profi Credit ďalej vyplýva, že žalovaná
bola prítomná pri vybavovaní úveru žalobcu v tejto spoločnosti, a že sa účastníci pri tomto úvere dohodli,
že peňažné prostriedky budú zobraté v prospech žalovanej. Úver zobral žalobca v prospech žalovanej
s tým, že peňažné prostriedky poskytne žalovanej a ona bude za žalobcu úver splácať. Úver je v

súčasnosti splatený. Vo vzťahu k motívom tejto dohody z výpovede svedkyne S. ďalej vyplýva, že
žalovaná v tom čase už nemala bonitu, teda nemala príjem taký, aby jej mohli byť poskytnuté uvedené
peňažné prostriedky. Žalovaná má u nich dva ďalšie úvery, ktoré nie sú splatené, a žalobca si u nich
iný úver nebral.

Obsah ostatných dohôd medzi žalobcom a žalovanou, vzhľadom na neprehľadnosť ich vzťahov a
ich protichodné vyjadrenia, s poukazom na neunesenia dôkazného bremena ani jedného z nich, a to
vzhľadom na upravený predmet konania najmä vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej o dohode o vrátení
pôžičky prostredníctvom jej úhrad iných úverov žalobcu, súd (v zmysle vysokej pravdepodobnosti o
pravdivosti tohto tvrdenia) nezistil. Práve naopak, tvrdenia žalovanej o dohode so žalobcom vrátiť

mu poskytnuté peňažné prostriedky prostredníctvom splátok jeho iných vyššie uvedených úverov, sa
vo svetle vyššie uvedenej svedeckej výpovede zamestnankyne jednej z týchto spoločností, javia ako
účelové. Obranu žalovanej pritom nepodporuje ani tá skutočnosť, že žalobca uzatváral so svojimi
veriteľmi úročené zmluvy o pôžičkách na svoje meno v čase, keď mal inak žalovanej podľa zhodných
vyjadrení účastníkov bezúročne požičať peniaze zo svojich osobných prostriedkov (a teda by si ďalšie

peniazepožičiavaťnemusel),čotaknasvedčujenaopakskôrpravdivostitvrdenížalobcu,žetietopôžičky
a úvery bral v jej prospech a mala splácať žalovaná. Vierohodnosť tvrdení žalovanej spochybňuje aj
jej vyjadrenie o dostatku zdrojov na splácanie úverov (svojich aj žalobcových) s tým, že na splácanie
využívala, okrem peňazí, ktoré zarábala, aj úspory jej rodinných príslušníkov. Pokiaľ by jej totiž títo,
krátko po pôžičke žalobcu, mali byť ochotní a schopní poskytnúť peniaze na postupné splácanie dlhov

voči žalobcovi, javí sa pravdepodobnejšie, že by pôžičku peňazí požiadala a využila od nich. Tvrdenia
žalovanej sa tak javia ako nepravdepodobné, a podľa vykonaného dokazovania neumožňujú záver o
dohode účastníkov vrátiť pôžičku prostredníctvom jej úhrad iných úverov žalobcu. Takto tvrdené vrátenie
pôžičiek žalobcu, ktoré inak medzi účastníkmi neboli sporné, a na ktorých úhrade žalobca trvá, nebolo
preukázané, a preto nemožno zahrnúť ani do skutkového stavu tvoriaceho podklad pre rozhodnutie súdu

(§ 153 ods. 1 O.s.p.) .

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebourčenývrozhodnutí,jedlžníkpovinnýsplniťdlhprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľpožiadal.

Podľa § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa
nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok.

Podľa § 571 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok sa pokladá za nahradený iba v rozsahu, ktorý
nepochybne vyplýva z dohody o novom záväzku.

Podľa § 534 Občianskeho zákonníka kto sa s dlžníkom dohodne, že splní jeho záväzok voči jeho
veriteľovi, má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Veriteľovi z toho však priame
právo nevznikne.Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
v omeškaní.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení platnom v čase vzniku omeškania - výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu

V danom prípade medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanej peniaze spolu vo
výške minimálne 1.590,- Eur, ktoré mu žalovaná v tejto výške mala vrátiť. Vrátenie týchto peňažných
prostriedkov pritom v konaní preukázané nebolo. Medzi účastníkmi tiež nebolo sporné, že žalovaná za
žalobcu, na základe ďalších dohôd medzi nimi, uhrádzala niektoré platby jeho veriteľom, obsah týchto
dohôd a najmä vzťah týchto platieb k vyššie uvedenej pôžičke a jej splácaniu však v konaní preukázaný

nebol. Na margo ďalšieho (presného) obsahu týchto dohôd (s poukazom na obranu žalovanej) súd
pripomína,žepodľa§495OZplatnostizáväzkunebráni,akniejevyjadrenýdôvod,nazákladektoréhoje
dlžník povinný plniť. Dôvod záväzku (kauza) má teda význam len pri vymáhaní jeho plnenia. „Ak bolo na
základe zmluvy (dohody) plnené dobrovoľne, odpadá problém s vynútiteľnosťou a kauza stráca význam.
Pokiaľ teda bol abstraktný záväzok splnený, nie je možné dostať plnenie späť, pretože je chápané ako

plnenie podľa zmluvy. Plnenie nie je bezdôvodným obohatením.“ (M. Hulmák: Uzavírání smluv v civilním
právu, 1. vydání, Praha: C.H.Beck 2008, s. 10).

Zo zhodných vyjadrení účastníkov pritom nepochybne vyplýva, že platby na splnenie záväzkov
žalobcu voči jeho veriteľom žalovaná vykonávala na základe dohôd so žalobcom, teda nešlo o

plnenie bez právneho dôvodu (bezdôvodné obohatenie jeho veriteľov), ale o plnenie na základe
dohôd so žalobcom (hoci neznámeho obsahu), pričom bez preukázania obsahu týchto dohôd a čo
i len tvrdenia (a následného preukázania) konkrétnych rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich
bezdôvodné obohatenie žalobcu žalovaná nepreukázala, že by sa žalobca pri týchto platbách na jej
úkor bezdôvodne obohatil.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta
prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé, prípadne ho z hľadiska nedostatku rozhodnej resp. vysokej pravdepodobnosti
nemôže zahrnúť do zisteného skutkového stavu) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe
dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom,
tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba.Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy,
potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie
bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak

v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa
hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka
väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť
všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje

jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané,
jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle
platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo
vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V

priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú
teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou účastníka preukázať neexistenciu

skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada,
že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22, 3, 2).
Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané
peniaze. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už
vrátil.

V prejednávanej veci mal žalobca (po zmene návrhu) bremeno tvrdenia, že so žalovanou uzavrel
zmluvu o peňažnej pôžičke, že túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaná ju nevrátila. Z tohto
bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu
z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti (v zmysle upraveného návrhu) žalobca preukázal
(medzi účastníkmi ani neboli sporné). Pokiaľ sa žalovaná proti žalobe bránila tvrdením, že pôžičku

vrátila na základe dohody so žalobcom iným plnením, a to úhradou jeho záväzkov jeho veriteľom,
prípadne započítaním jeho bezdôvodného obohatenia na jej úkor, bolo jej povinnosťou tieto svoje
tvrdenia preukázať. Pre úplnosť splnenia jej dôkaznej povinnosti preto nepostačovalo preukázať iba
uskutočnenie jej platieb veriteľom žalobcu, ale vzhľadom predmet konania a jej tvrdenia aj ich vzťah k
tejto pôžičke a jej vráteniu, prípadne (vzhľadom na jej alternatívnu obranu) skutočnosti odôvodňujúce

bezdôvodné obohatenie žalobcu (a započítanie jej nároku na jeho vydanie voči nároku žalobcu).
Dôkazné bremeno ohľadne týchto skutočností leží na tom účastníkovi, ktorý z nich vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky, a preto bolo povinnosťou žalovanej preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Ak
ich žalobca popiera (s tým, že išlo o úhrady iných, resp. ďalších pôžičiek) a vykonaným dokazovaním
znížil pravdepodobnosť napadnutých tvrdení pod úroveň praktickej istoty o ich pravdivosti, a žalovaná

ich inak nepreukázala, dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení neuniesla, a nemožno ich zahrnúť do
zisteného skutkového stavu (§ 153 ods. 1 O.s.p.)
Pre úspech vo veci pritom musí účastník uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Inak
povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ
svojho rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže v konaní bolo preukázané, že žalobca prenechal peňažné
prostriedky žalovanej s tým, že ich vráti, a žalovaná nepreukázala ich vrátenie a ani bezdôvodné
obohatenie žalobcu na jej úkor, mal súd za to, že nárok žalobcu na vrátenie požičaných peňazí vo
výške 1.590,- Eur je dôvodný. Dohoda o čase ich vrátenia a ani dátum doručenia výzvy žalobcu na ich
vrátenie však v konaní preukázané neboli, preto súd dospel k záveru, že žalovaná bola povinná vrátiť

žalobcovi túto pôžičku v zmysle ust. § 563 OZ v spojení s ust. § 41 ods. 3 O.s.p. prvého dňa po doručení
žaloby 3.5.2012, kedy ju na to žalobca prostredníctvom súdu preukázateľne vyzval, a od tohto dňa je
v omeškaní so splnením svojho peňažného dlhu. Preto súd uložil žalovanej povinnosť na jej zaplatenie
spolu s úrokmi z omeškania od 4.5.2012 vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššími ako bola základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k tomuto dňu, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

S poukazom na zložitosť veci vzhľadom na posudzovanie viacerých (aj vzájomných) nárokov
uplatňovaných v konaní podľa § 151 ods. 3 O.s.p. o trovách konania súd rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.