Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. máj 2015

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 8C/243/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214714
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Pagáč

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2015:5712214714.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Sudca Okresného súdu Martin JUDr. Dušan Pagáč v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so

sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o.,
IČO: 36 864 421 so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu zo dňa 21.09.2012 sa zamieta.

II. Žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde 27.9.2012 sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia náhrady

majetkovej škody vo výške 408,60 € a sumy 81,72 € z titulu nemajetkovej ujmy, ako aj náhrady trov
konania.

Konajúci súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 8C/243/2012-106 zo dňa 14.05.2014, ktorým návrh
žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu
podalodvolanienavrhovateľ,nazákladektoréhokrajskýsúdvŽilineuznesenímč.k.11Co/382/2014-167
zo dňa 08.09.2014, napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu sa konštatuje, že odôvodnenie rozsudku
okresného súdu je rozporné a nepresvedčivé a nespĺňa náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p..
Okresný súd znovu vykonal dokazovanie, a to čítaním listín založených v spise, a najmä podrobným
oboznámením s obsahom exekučného spisu, sp. zn. 17Er/2058/2010 a rozhodol tak, ako je uvedené
vo výroku rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe

registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Žalobca ako veriteľ zo zmluvy o úvere v žalobe uvedeného čísla navrhol písomným podaním,
spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasledujúcich Exekučného poriadku (zák.č.233/1995
Z.z.) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka.

Exekúciu žalobca navrhoval vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzku,

vyplývajúceho zo zmluvy o úvere voči dlžníkovi P. Q., nar. XX.XX.XXXX. Exekútor pridelil veci č.
Ex 2569/2010. Žalobcovi v čase podania žaloby nebola známa spisová značka, pod ktorou sa
exekučné konanie viedlo na Okresnom súde Martin. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolus exekučným titulom, miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Martin a požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V žalobe ďalej žalobca poukázal na znenie ustanovenia § 44 ods.2
Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 a na znenie tohto istého ustanovenia platného v čase od

1.6.2010 do 31.5.2011.

Uviedol tiež, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť
exekučného súdu, rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovského súdu.

Rovnako žalobca poukázal na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase od
1.2.2002do31.5.2010,zktoréhovyplývalo,žesúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí
rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V žalobe žalobca tvrdil, že exekučný súd, napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky

nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, keďže tak
návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali všetky
materiálne a formálne náležitosti, predpokladané zákonom, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie až dňa 30.09.2010 vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, hoci exekučné

konanie začalo 30.04.2010.

K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonnom stanovenej doby. Na
dôkaz tejto skutočnosti žiadal žalobca, aby sa Okresný súd Martin oboznámil s príslušným spisom
exekučného súdu. Týmto postupom sa podľa názoru žalobcu Okresný súd Martin ako exekučný súd

dopustil nesprávneho úradného postupu (ktorý je charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov alebo vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok), čo bolo v tomto prípade príčinou konkrétneho následku,
ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu.

Exekučný súd vykonal postup podľa ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku spôsobom
odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok,
keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval
úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie
a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na

ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho
kompexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako
exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom
okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásahu právneho štátu, zásadu legality (čl.2
ods.2 Ústavy SR). Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie

práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup,
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako
oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej vyššie označenej
zmluvy o úvere. Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul, ktorým bol rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty, ustanovenej v § 41 Zákona o

rozhodcovskom konaní (zák.č.244/2002 Z.z.) a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky,
avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo
strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie
istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na

ktorú je súd povinný prihliadať ex offo.

Žalobca upozornil, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným
exekučným titulom ako rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opísanýpostup exekučného súdu žalobca hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
ustanovením § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že vydaniu

rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe a
rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav, zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Žalobca si preto z dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil nárok na

náhradu majetkovej škody vo výške 408,60 €, ktorá predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi so záväzkového zmluvného vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Nemôže
preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného
súdu.

Zároveň si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 81,72 €,
pretože bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, zaručené článkom 46 ods.1 Ústavy SR a
právo na spravodlivý súdny proces, zaručené článkom 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru
dôsledkom jeho nesústredenej činnosti a to takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej

vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu nesprávnym úradným postupom. Žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov, smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a jej príslušenstva. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho
hospodára. Náhradu nemajetkovej ujmy žaloba vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne

porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv a to vzhľadom na skutočnosť, že neexistuje
akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať vzniknutú situáciu. U žalobcu
a členov riadiacich orgánov spoločnosti to vyvolalo pocit frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a
nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.
Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. a

písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody,
avšak žalovaný do momentu podania žaloby na súd na žiadosť pozitívne nereagoval. Na dôkaz tejto
skutočnosti žiadal žalobca vyžiadať spis Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu
nároku žalobcu na náhradu škody a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody.

Vpriebehuďalšiehokonaniažalobcanazákladeopakovanýchvýzievsúduvšakdospisunepripojilkópiu
žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s týmto prípadom
na Ministerstvo spravodlivosti SR, odvolával sa na skutočnosť, že v štyroch spisoch Okresného súdu
Martin, ktoré sa týkali exekučných konaní, vedených proti povinných P. L., H. A., B. Y. Y. X. C. pripojil

potvrdenie Ministerstva spravodlivosti o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody.

Lustráciou v týchto spisoch sa nezistilo pripojenie takéhoto listinného dôkazu žalobcom.

Kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na výzvu súdu nepredložila ani
žalovaná, pričom žalovaná prostredníctvom listu Ministerstva spravodlivosti SR súdu oznámila, že
Ministerstvu spravodlivosti SR bolo doručených niekoľko desiatok tisíc žiadostí žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti neviedlo osobitný spis pre každú
podanú žiadosť, ale riešilo osobitne jednotným postupom objem žiadostí, doručených spoločne k

tomu istému dňu. Vzhľadom k tomu nebolo možné predložiť súdu kópie konkrétnych žiadostí o
predbežné prerokovanie. Žalobca však neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú
súčinnosť, potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol proces predbežného prerokovania fakticky
zmarený. Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR
adresovaložalobcovi,bolaMSSRdoručenávšeobecnáodpoveď,kdežalobcanepreukázalpožadované

skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu
exekútora s dátumom doručenia súdu uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca
dozvedel o škode, doklady, preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, či uviesť skutočnosti, či boli
podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, prípadne ústavné sťažnosti a podobne.S ohľadom na uvedené MS SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods.1 písm.a/ zák.č.514/2003 Z.z.
nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný a pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny

uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaný zdôraznil, že
dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a
nemôže zaťažovať žalovaného, ktorý nemôže jednoznačne potvrdiť, či jednotlivé uplatnené nároky boli
aj predmetom doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.

Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin,
ktorú žalobca videl v tom, že okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach alternatívne po 1/
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote, po 2/ rozhodol o poverení
exekútora po 15. dňovej lehote, po 3/ rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a to po 15.dňovej lehote , po 4/ zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

po 15.dňovej lehote.

K predmetným žalobám žalovaná vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým poukázala na zmätočnosť
podania žalobcu, kde sú zmätočne označení povinní a najmä sú odlišne uvedené ich dátumy narodenia.
Žaloby neobsahujú spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, a chýbajú

relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej
veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti
žalovaná namieta, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval vôbec existenciu
predmetného exekučného konania a vznik skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobca v
skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša

žalobca sám. Tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných
konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám
žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi označené spisovými značkami
dotknutých exekučných konaní. V tejto súvislosti si žalovaná dovolila konajúcemu súdu navrhnúť

aplikáciu ustanovenia § 43 ods.1 O.s.p..

Žalovaná poukázala, že z jednotlivých žalôb nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca
jednak namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.

Uvádza tiež rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by
sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Z takto formulovaných žalôb nie je
jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keď v žalobách sa tieto tituly
prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu uplatňuje svoj nárok. Nie je tak zrejmé,
či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu

rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Žalobca navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu,
pretože žiadosti o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by
smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca totiž neuviedol, či
využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného

súdu resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu, alebo Ústavný súd SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody, je zrejmé, že žaloba z 21.9.2012 bola podaná pred uplynutím 6.mesačnej
zákonnej lehoty. V rámci predbežného prerokovania niekoľko desiatok tisíc žiadostí žalobca navyše
žalovanej neposkytol potrebnú súčinnosť. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok
bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno
v tomto smere nesie žalobca. S poukazom na ustanovenie § 15 ods.1, § 16 ods.4 zák.č.514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov žalovaná namietala, že zo strany žalobcu ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Žalovaná vyslovila právny názor, podľa ktorého predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody je hmotno-právnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody a ak takáto žiadosť nebolapodaná, resp. bola podaná, ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie
takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu, konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotno-
právna podmienka pre podanie žaloby a takáto predbežne podaná žaloba musí byť ako nedôvodná a

predčasne podaná zamietnutá.

Žalovanávosvojomvyjadreníďalejuviedla,žezákonč.514/2003Z.z.ustanovujevšeobecnépodmienky,
pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone verejnej moci,
ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik škody a po 3/

príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K námietke , že k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť rozhodnutím o poverení exekútora po
15.dňovej lehote žalovaná uviedla, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora
je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie ak exekučným

titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods.1 písm.c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. K tejto súvislosti poukázala na dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ ASTURCOM C-40/08, ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní a na to, že unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria

zákonnosti. Poukázala na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, účinného od 1.6.2011 a
§ 41 ods.2 písm.c/, d/ Exekučného poriadku a uviedla, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva
skutočnosť, že 15.dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu
ako exekučnom titulom, čo je znenie účinné od 1.6.2011. Ak bola teda žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred

dňom 1.6.2011 s poukazom na ustanovenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku poukázala vo
všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu a to vyššie citované rozhodnutie sp.zn. I.ÚS 16/02, z
ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy
v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje

osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv.

V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní, žalovaná
poukázala na ustanovenie § 9 ods.2 Zákona č.514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a

konštatovala, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatnérozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképráva,čiprávoplatnérozhodnutieÚstavnéhosúdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z
uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v

existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdu
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

Následne vzniesol žalovaný hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s neprávnym úradným
postupomatoprikaždomuplatnenomnároku,priktoromdošlokuplynutiu15.dňovejlehotyoddoručenia
žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, resp. pri ktorom došlo k uplynutia 30.lehoty od
doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009, to znamená, tri roky pred dňom,
kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

K nárokom na náhradu materiálnej škody žalobca podľa námietok žalovanej neuviedol, či predmetné
vecné nároky, ktoré v niektorých žalobách uplatňuje predstavujú podľa § 17 ods.1 Zák.č.514/2003
Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalobca by v takomto konaní na preukázanie vzniku škody
musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Keďže žalobca

je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje
a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel
využívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom nie len na správu
pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali,resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na
správu informačného systému vznikala a vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej
uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Na druhej strane požadovať paušálne sumy za spomínané

veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom žalobcu od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide
o uplatnenie majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť,

že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky.

K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky žalovaná uviedla, že žalobca mal možnosť získať iný exekučný
titul než rozhodcovský rozsudok a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a

svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v žalobách namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto
právožalobcauplatnilnovýmnávrhom,muselbypreukázaťvprvomrade,žebymusúdbezakýchkoľvek
pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej, čo
nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu,

došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Preto žalobca nepreukázal jednak vznik
a ani výšku škody.

K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na ustanovenie § 17 ods.2 a ods.3
zák.č.514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd

rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať z
paušálnej sumy požadovanej žalobcom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu,
pričom v prípade žalobcu ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd
SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca takýto prostriedok

nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných v žalobách
označených nálezoch ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov
riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keď si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická

osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011 vyplýva, že odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká
ujma priamo. Žalobca neupresnil ani zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré
bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.

Žalobca súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo
žalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy
ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Namietla, že žalujúca strana nepreukázala
príčinnú súvislosť medzi konštatovaným porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby

z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody podľa zák.č.514/2003 Z.z. súd žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania,
ktoré však nevyčíslila.

Žalujúca predložila dňa 05.03.2015 návrh na doplnenie dokazovania, z ktorého vyplynulo, že žalobca
zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku
v žalobe opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá žalovaná. Vypracovaný znalecký posudok po
jeho vyhotovení chce predložiť súdu a žiadal, aby obsah tohto znaleckého posudku bol predmetom
doplneného dokazovania, vykonaného v konaní. V prípadoch, že žalobca podal žalobu označenú ako

agenda Istina RS, na preukázanie skutočností, že postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore
so zákonom, nechal žalobca spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000-právne vzťahy k
cudzine, odvetvia 330300 - európske právo, ktorý zodpovie na otázky, týkajúce sa interpretácie aplikácie
smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 v nádväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru súdnehodvora Európskej únie. Tento znalecký posudok žalobca považoval za dôkaz so zásadnou povahou a
žiadal, aby bol súdom po spracovaní vykonaný.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 14.05.2015 súd návrh žalobcu na dokazovanie znaleckým
posudkom, obsahom ktorého mala byť interpretácia smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993,
zamietol, pretože je vecou samotného súdu, aby túto smernicu správne na daný prípad vyložil a
aplikoval. Navyše takýto znalecký posudok v čase rozhodovania súdu neexistoval.

Súčasne v tomto podaní žalobca uviedol, že mu ku dňu spracovania tohto podania nebolo doručené
rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Martin a trvá, aby
mu bolo doručené, pretože má záujem sa proti rozhodnutiu brániť všetkými možnými zákonnými
prostriedkami, predovšetkým podaním sťažnosti na Ústavný súd, pretože týmto postupom dôjde k
porušeniu jeho základných práv a slobôd. Žalobca totiž už v podanom návrhu na začatie občianskeho
súdneho konania označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca vzhľadom na ustanovenie § 15

ods.1 prvá veta a štvrtá z O.s.p.. Žalobcom označené skutočnosti v žalobe sú totiž takého charakteru,
že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodnutia veci.
Žalobcovi zatiaľ neboli oznámené výsledky procesných postupov sudcu a súdu, ktoré by boli základom
pre spoľahlivé riešenie otázky zachovania nestrannosti súdu a ustanovenia nestranného zákonného
sudcu a preto navrhol, aby Okresný súd Martin nariadené pojednávanie zrušil až do právoplatného

rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu a v prejednávaní veci nepokračoval,
pretože v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Tvrdenia žalobcu o
tom, že mu neboli oznámené výsledky konania o jeho námietke zaujatosti sú nepravdivé. K domnelej
námietke zaujatosti zaujal stanovisko Krajský súd v Žiline, a to v uznesení č. k. 10Co/169/2013-41 zo
dňa 28.05.2013. V reakcii na podanú žalobu okresný súd písomne vyzval žalobcu, aby jednoznačne

uviedol, či vznáša námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Martin. Na túto výzvu
žalobca výslovne vylúčil vznesenie námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.. V odôvodnení tohto
uznesenia krajský súd zdôraznil, že tak prvotné podanie žalobcu (návrh na začatie konania), ako aj
reakcia na výzvu okresného súdu, sú v otázke námietky zaujatosti v nemalej miere protirečivé a účelovo
skresľujúce. Žalobca na jednej strane tvrdí, že námietku zaujatosti nevznáša a zároveň na strane druhej

trvá na delegácii z dôvodu hodnosti, ktorej predpokladom je však vylúčenie všetkých sudcov dotknutého
súdu z prejednávania a rozhodovania v konkrétnej veci. O vylúčení sudcu je pritom možné nadriadeným
súdom rozhodovať len v prípade vznesenia námietky zo strany účastníkov konania, alebo v prípade,
keď sám sudca oznámi skutočnosti, pre ktoré by mal byť z prejednania a rozhodovania veci vylúčený.
Pokiaľ sa sudca subjektívne necíti zaujatý, a ani nie je toho názoru, že sú dané objektívne okolnosti

relevantne spochybňujúce jeho nezaujatosť, posúdenie zaujatosti sudcu nadriadeným súdom môže
účastník dosiahnuť len tým, že vznesie námietku zaujatosti. Rozhodne za náležitý postup účastníka
nemožno považovať vnútorne rozporné až chaotické podania odvolávajúce sa na neexistujúce procesné
inštitúty („generálna námietka zaujatosti“). Za takejto procesnej situácie nemožno vylúčiť, že podania
žalobcu môžu byť vyhodnotené i ako námietka zaujatosti. Napriek popísanej rozpornosti jednotlivých

čiastkových postojov žalobcu krajský súd za rozhodujúce považoval jeho opakované jednoznačné (aj
v rámci odvolania) vyjadrenie, že námietku zaujatosti nevznáša. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na
ustanovenie § 15a ods. 2 O.s.p., podľa ktorého účastník môže uplatniť námietku zaujatosti najneskôr na
prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do pätnásť dní, odkedy sa mohol
dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

S návrhom žalobcu na zrušenie pojednávania vytýčeného na dňa 14.05.2015 sa súd nestotožnil a
pojednávanie vykonal v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorý bol rovnako ako
žalovaná strana na pojednávanie riadne a včas predvolaný. Súd žalobu žalobcu prejednal, pričom v
rámci dokazovania sa oboznámil s celým spisovým materiálom a s obsahom spisu Okresného súdu

Martin sp.zn. 17Er 2058/2010.

Vykonaným dokazovaním súd zistil, že v priebehu celého konania žalobca hodnoverne nepreukázal
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanej strane pred dňom
podania žaloby na súde. Tieto skutočnosti preukazoval len predložením zoznamu podaných žiadostí,

ktorý je súdu známy z rozhodovacej činnosti v iných podobných sporoch žalobcu. Na opakovanú výzvu
súdu ho nepredložila ani žalovaná strana.Zo spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 17Er 2058/2010 súd zistil, že žalobca dňa 16.03.2010 spísal
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým v Exekútorskom úrade v Bratislave, so sídlom
Záhradnícka 62, Bratislava návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej P. Q., bytom XXX XX X. Č..

X, na vymoženie pohľadávky, priznanej rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 24.11.2009,
sp.zn. SR 17731/09, zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., IČO: 35 922 761, Karloveské rameno
8, Bratislava. Žalobca v tomto konaní bol právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o. so
sídlom v Bratislave. Dňa 03.05.2010 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Martin
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Ex 2569/10 datovanú dňom 31.03.2010. K žiadosti

pripojil návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo právneho zástupcu, exekučný titul - rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu a výpis z obchodného registra. Rozhodcovský rozsudok nepripojil.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatný, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa
osobitnýchpredpisov.Súdmôževexekučnomkonaníkontrolovaťzákonnýpostuprozhodcovskéhosúdu
v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle
ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť ku dňu návrhu alebo aj bez návrh účastníka konania.

Ak rozsudok trpí zmätočnosťou, pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže
byť premetom rozhodcovského konania, alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už
predtým právoplatne rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní.
Rovnako môže exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistí, že rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c) odstavec 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní). V takomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského
súdu. Zo súdnej praxe je známe, že rozhodcovské rozsudky veľmi často nerešpektujú ustanovenia
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľov. Rozhodcovské súdy väčšinou nepreskúmajú ani to, či
výkon uplatneného práva je v súlade s dobrými mravmi. V danom prípade exekučný titul, a to rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu, bol vydaný na základe uplatnenia práva žalobcu, a to spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z rozhodovacej činnosti súdu je známe,
že zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré so svojimi klientmi uzatvára táto spoločnosť, nerešpektujú
ustanovenia zákonov chrániacich spotrebiteľov. Z týchto dôvodov je potrebné práva spotrebiteľov, ktorí
sú slabšou zmluvnou stranou, chrániť extenzívnym spôsobom. Tento trend nastolil Európsky súdny dvor

vo viacerých súdnych rozsudkoch a vyslovil, že spotrebiteľ nemá prostriedky na právne zastúpenie,
preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd. Úloha preskúmať exekučný titul, ktorým je v
danom prípade rozhodcovský rozsudok vydaný na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je odborne
náročné a vôbec nie jednoduché. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia však súdny exekútor
súdu nedoručil spornú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale len rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu ako exekučný titul. Z toho dôvodu si súd podaním zo dňa 05.05.2010 túto úverovú zmluvu
spolu s celým spisom rozhodcovského súdu vyžiadal od rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou
rozhodcovskou, a.s.. Rozhodcovský súd požadovaný spis predložil súdu dňa 07.06.2010. Povinnosť
súdov preskúmavať zákonnosť rozhodcovských rozsudkov je všeobecne známa a pre urýchlenie
konania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo vhodné, aby oprávnený, t. j.

spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., zaslala spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nie len exekučný
titul, ale aj spornú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorej zákonnosť v rámci rozhodovania o žiadosti o
vydaniepovereniamusísúdobligatórneposúdiť.Uznesenímč.k.17Er/2058/2010-17zodňa12.08.2010
bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Posudzovanie
zákonnostirozhodcovskýchrozsudkovjeprávnezložité,načoreagovalaajnovelaExekučnéhoporiadku

č. 144/2010 Z. z. účinná od 01.06.2010, podľa ktorej pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia neplatí
v prípade, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Vzhľadom na to, že
postup súdu pri preskúmavaní exekučného titulu, ktorým je v danom prípade rozhodcovský rozsudok,
je zložitý a vzhľadom na liknavosť navrhovateľa, ktorý súdnemu exekútorovi ani konajúcemu súdu
nepredložil spornú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nie je možné lehotu, v ktorej súd rozhodol o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že žiadosť zamietol, považovať za neprimeranú.
Uznesenieokresnéhosúduozamietnutížiadostisúdnehoexekútoraovydaniepovereniabolopotvrdené
Krajským súdom v Žiline uznesením č. k. 8CoE/137/2010-35 zo dňa 30.12.2010. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 16.02.2011.

Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zák.č.514/2003 Z.z. v znení účinnom
ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom pred 1.1.2013.Podľa § 3 ods.1 zák.č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok, ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím ,
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa§4ods.1písm.a/citovanéhozákona,užvzneníúčinnompo1.1.2013vovecináhradyškody,ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 5 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia,
vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutia riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012štát zodpovedá za škodu, spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods.2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 právo na náhradu škody, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

V zmysle § 15 ods.1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 nárok na náhradu škody, spôsobenej

nezákonným rozhodnutím ale aj nárok na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí

nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6.mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods.1 zákona účinného do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods.2 cit.zákona v znení účinnom do 1.1.2013 v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods.3 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na po
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Podľa § 17 ods.5 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku
úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2013, právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6.mesiacov.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu
škody v zmysle zák.č.514/2003 Z.z. na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne

štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že sa vytýka nesprávny úradný postup súdu v
exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti SR.

Žalobca aj v iných konaniach pripojil do spisu zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo spravodlivosti
SR a zo strany Ministerstva spravodlivosti nebolo súdu signalizované, že by v tejto konkrétnej veci

žalobca takúto žiadosť nepodal. Preto mal súd aj vzhľadom na prezentovaný názor Krajského súdu v
Žiline v obdobných konaniach vyslovený v rozhodnutiach, ktorými krajský súd rozhodoval o odvolaniach
žalobcu proti rozhodnutiam okresného súdu, ktorými konanie pre nepredloženie rovnopisu žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zastavil za preukázané a nerozporované a teda túto
podmienku vyžadovanú ustanovením § 15 citovaného zákona za splnenú.

Žalobca vo svojej žalobe konštatoval, že mu mala vzniknúť škoda, predstavujúca náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá mu bola priznaná rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol v exekučnom konaní
akceptovaný ako exekučný titul, keď súd z úradnej povinnosti vykonal opätovné posúdenie práva
žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, a vyvolal

stav, ktorým založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a
dlžníkom ako povinným.

Podľa presvedčenia súdu škoda, ak vôbec žalobcovi vznikla, nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s
takýmtonesprávnymúradnýmpostupom,tedaspostupomsúdu,ktorýpredchádzalrozhodnutiuovydaní

poverenia. Takáto škoda podľa presvedčenia súdu (ak mala vzniknúť nevymožiteľnosťou pohľadávky
žalobcu) mohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s vydaným rozhodnutím, z čoho vyplýva, že logicky mohla
vzniknúť ako následok rozhodnutia súdu.

Navyše si v súvislosti s dôkazným návrhom žalobcu na predloženie znaleckého posudku znalcom z

odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, súd dovoľuje poznamenať, že právne
záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej únie, ako
nariadenia, smernice a rozhodnutia, ale aj judikatúra súdneho dvora) sú v zmysle ustanovenia § 121
O.s.p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia.

Vzhľadom na túto zásadu platí, že odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho, že sudca tieto
predpisy pozná a vie ich vykladať a správne aplikovať, preto by súd mal vedieť zodpovedať otázky,
týkajúcej sa interpretácie a aplikácie aj smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na justičnú prax a
záväznú judikatúru súdneho dvora EÚ, čiže nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba
mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval a teda by bolo nutné ustanoviť znalca v zmysle

ustanovenia § 127 O.s.p..

Vzhľadom na konštatované, dôkazný návrh žalujúcej strany o predložení takéhoto znaleckého posudku
súdu javil sa byť ako neúčelný a vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci irelevantný pre právne
posúdenie nároku žalobcu. Súd preto takýto dôkazný návrh zamietol a takýto dôkaz nevykonal. Navyše

z vyjadrenia žalobcu nevyplývalo, v akom časovom horizonte mieni takýto znalecký posudok súdu
predložiť a teda, či by vyčkávaním na predloženie takého dôkazu neboli v konaní spôsobené zbytočné
prieťahy, ktoré žalobca súčasne opakovane v súdnych konaniach vyčíta.Majúc preukázané vyššie konštatované skutočnosti a spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými
ustanoveniami, súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko neboli splnené predpoklady,
vyžadované zákonom č.514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy žalobcom. V konaní totiž nebola preukázaná ani existencia nezákonného rozhodnutia, ani
existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by žalobcovi mohla vzniknúť
tvrdená škoda a nemajetková ujma.

Čo sa týka opakovaného návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 07.05.2015, tento návrh

súd uznesením č. k. 8C/264/2012 zo dňa 13.05.2015 zamietol. Návrhom na prerušenie konania
navrhovateľ žiadal, aby súd konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie o prejudiciálnych otázkach predložených v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp.
zn. 7C/6/2010. Návrh odôvodnil tým, že zodpovedanie týchto prejudiciálnych otázok má význam pre
rozhodnutie súdu v tomto konaní. Prejudiciálne otázky položené v spore vedenom na Okresnom
súde Prešov sa netýkajú postupu exekučného súdu v exekučnom konaní. Obsahom týchto otázok

je posúdenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vymožením pohľadávky voči spotrebiteľovi
z dôvodu, že spotrebiteľ nevyužil všetky „prostriedky nápravy“ a posúdenie, či má náhrade škody
predchádzať vydanie bezdôvodného obohatenia. Dôvody pre zamietnutie návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania sú v uznesení uvedené podrobne.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní
plne úspešná právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže podľa toho, čo zo spisu vyplývalo,
žalovanej v tomto štádiu konania proti žalobcovi preukázateľné trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,

ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.