Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, December 5, 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/306/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225834
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225834.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Ivetou Sopkovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je
registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/
B. Navrhovateľ ďalej uviedol, že ako oprávnený subjekt postupom podľa ust. §38 a nasl. Exekučného
poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX uzavretej s dlžníkom: R.

O., nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci číslo EX XXXXX/XXXX. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v
snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho
návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému
súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie
konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť

o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Poukázal na to, že podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu
rozhodnúťožiadostiexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievlehote15dníoddoručenia
žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku). V danej veci však
navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského súdu v zmysle zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských

komisií. Rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané
rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975
Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a
rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991 zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisiíostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom nie podľa
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku ale podľa ustanovenia § 41 ods. 2
písm. j/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého súdny výkon pripúšťa zákon.

Napriek povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu
tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd, hoci vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu

(poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom); rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 28.4.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o poverenie tak došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby (omeškanie viac ako 142 dní!). Uviedol, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil posun
v konaní a to tak, že opakovane spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania( dňa 02.07.2009,

23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010) a sťažnosti na prieťahy v konaní ( dňa 30.08.2010, 23.11.2010 a
25.05.2011). Navrhovateľ zároveň tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol
pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie

vedené medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova ul. č.25,
Bratislava 811 09 a povinným: R. O., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX (registrácia
súdneho exekútora EX XXXXX/XXXX). Navrhovateľ vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,

ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako
nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Opísaný
postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §44
ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade podľa názoru navrhovateľa neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak,

že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej
dobe. Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože
počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je
základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia

Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Poukázal na skutočnosť,
že poškodený sa dozvedel o všetkých okolnostiach v priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do
spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Vzhľadom na uvedené si navrhovateľ
z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako
aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil ako majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu. Vo svojej

žalobe uviedol že jemu ako poškodenému vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR

+ na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-EUR + na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR. Celkovo vynaložil poškodený vo veci
správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu máme sumu 125,- EUR Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by
dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.

Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej
agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je
možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si akopoškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48

ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových

práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že
správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík akými
je skutočnosť, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť zániku povinného;
neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným; neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k insolvencii
povinného. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu

za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k
rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej
ujmy navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s

absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c. Nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcuaspôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé,
ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00
EUR. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal na
viaceré rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

exekučného súdu) sumu 261,85 EUR. Poškodený uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom
55 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie
vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,- EUR za rok : 12 mesiacov v roku = 55 EUR za
mesiac. Navrhovateľ v žalobe uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a
písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak

bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva
spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej v
tomto konaní. Navrhovateľ preto požadoval, aby súd:
1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci
tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná

za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25,
Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX dlžníkom (povinným): R. O., nar.
XX.XX.XXXX,v zákonom stanovenej lehote;

2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- EUR a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 261,85 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca jezároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovitrovy súdneho konania a poukázať ich k rukám
jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.

Súd vo veci rozhodol dňa 16.07.2013 rozsudkom č.k. 27C/306/2012-25 tak, že návrh zamietol a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd v zmysle ust. § 156 ods. 3 z.č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) verejne vyhlásil uvedený rozsudok bez nariadenia pojednávania v
spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p..

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením uznesením č.k.
8Co/114/2014-72 zo dňa 06.08.2014 predmetný rozsudok súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení uviedol, že z úradnej moci podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady konania podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. g/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Podanou
žalobou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 125,- € titulom majetkovej škody a zaplatenia

261,85 € titulom nemajetkovej ujmy. Žalobca na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov v konaní
navrhol ako dôkaz pripojenie súdneho exekučného spisu Okresného súdu v Trenčíne, vedeného v
prospech oprávneného - žalobcu proti povinnému R. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla
neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, ktorý však riadne
neoznačil sp. značkou. Súd prvého stupňa vlastným šetrením zistil, že ide o spis Okresného súdu v

Trenčíne sp. zn. 49Er/78/2011, z ktorého si pripojil listiny. Je nepochybné, vzhľadom na predmet konania
a sporu nepresahujúci sumu 1 000 eur, že danú vec možno považovať za drobný spor, nakoľko spĺňa
podmienky ustanovenia § 200ea ods. 1, 2 O.s.p., ktorý v zmysle § 115a ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu
rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutie veci, ktorá spĺňa podmienky drobného
sporu, bez nariadenia pojednávania neprichádza do úvahy v každom prípade. Z procesného hľadiska

musí súd postupovať pred verejným vyhlásením rozhodnutia vo veci samej najmä podľa ustanovenia
§ 114 ods. 2, § 115a, § 120 ods. 4 a § 156 ods. 3 O.s.p. Základom pre rozhodnutie súdu po
splnení týchto procesných podmienok sú zhodné (nespochybniteľné) listinné dôkazy predložené
účastníkmi konania. V prípade akýchkoľvek pochybností nie je možné vydať súdne rozhodnutie bez
nariadenia pojednávania. Vo veci možno rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených

účastníkmi bez toho, aby sa nimi vykonávalo dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O.s.p. Súd sa len
oboznámi s listinami a ak z nich vyplynie tvrdený skutkový stav a právne posúdenie, môže ich vziať za
základ svojho rozhodnutia vo veci samej. Skutkový stav môže súd ustáliť len z predložených listinných
dôkazov a je vylúčené, aby rozhodnutie bolo založené na listine, ktorú účastníci nepredložili - napr.
exekučný spis, z ktorého po oboznámení a zistení z neho vyplývajúcich skutočností, dospel k záverom

potrebným pre prijatie konečného rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ však súd prvého stupňa nenariadil
pojednávanie, nemohol vykonávať dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O.s.p. listinami obsiahnutými v
exekučnomspise,pretožetietolistinynepredložilžiadenzúčastníkovkonania.Vtejtosúvislostipovažuje
odvolací súd za potrebné poukázať na to, že žalobca v žalobe označil ako dôkaz exekučný (súdny) spis
Okresného súdu Trenčín bez označenia konkrétnej listiny na preukázanie svojich tvrdení. Súd prvého

stupňa vykonal tento dôkaz tak, že si listiny z tohto spisu pripojil ako dôkaz do tohto konania. Žalobca
ani žalovaný neboli oboznámení s tým, že súd prvého stupňa akceptoval návrh žalobcu na vykonanie
tohto dôkazu, teda že žalobcom navrhnutý dôkaz vykoná. Účastníci konania neboli oboznámení, ktoré
listiny a skutočnosti z nich vyplývajú sú pre súd významné pre právne posúdenie žalobcom uplatnených
nárokov. Za tejto procesnej situácie musel odvolací súd konštatovať, že skutkové zistenia, z ktorých

súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodnutí vo veci samej, boli získané spôsobom nesúladným s
Občianskym súdnym poriadkom a súd prvého stupňa konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Týmto postupom bola žalobcovi a žalovanému odňatá
možnosť konať pred súdom.
Ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. je vyjadrením koncentrácie občianskeho sporového súdneho konania,

prejavujúcej sa v možnosti účastníkov konania predkladať skutočnosti a dôkazy vrátane určenia
momentu na ich predkladanie. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou
(zásada formálnej pravdy), ktorá úzko súvisí na strane účastníka konania s povinnosťou tvrdenia podľa
§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p. a dôkaznou povinnosťou podľa § 120 ods. 1 O.s.p.. Účastníci konania
majú možnosť na dosiahnutie účelu konania pri plnení dôkaznej povinnosti predkladať skutočnosti a

dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie vo veciach, v ktorých bolo
nariadené pojednávanie, alebo najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej vo veciach, v
ktorých sa pojednávanie nenariaďuje (§ 115a O.s.p.). Zákon uvedené procesné následky viaže na
vedomosť účastníka o tejto procesnej povinnosti a preto ukladá súdu obligatórnu poučovaciu povinnosť,ktorú je povinný poskytnúť každému účastníkovi, vrátane účastníka zastúpeného v konaní právnym
zástupcom. Preto je nevyhnutné, aby si súd prvého stupňa splnil poučovaciu povinnosť a to aj
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. kvalifikovane, na začiatku súdneho konania (viď ÚS 67/2002). V prípade

konaní, v ktorých sa pojednávanie nenariaďuje, realizuje súd túto poučovaciu povinnosť v rámci prípravy
pojednávania v zmysle § 114 ods. 2 O.s.p.. Prípravou pojednávania podľa citovaného zákonného
ustanovenia treba rozumieť všetku činnosť súdu od začatia súdneho konania (§ 82 ods. 1 O.s.p.) až
do začatia pojednávania, resp. do verejného vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. V rámci prípravy
pojednávania súd doručí žalobu žalovanému spolu s prílohami a poučí účastníkov podľa § 120 ods.

4 O.s.p.. Súd prvého stupňa realizoval poučenie účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. na
úradnej tabuli súdu, spolu s oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací
súd považuje za potrebné poukázať na to, že doručovanie vyvesením na úradnej tabuli súdu ako
osobitného spôsobu doručovania písomnosti súdu je upravené v § 47a O.s.p. Táto procesná norma
ustanovuje doručovanie písomností súdu iba v prípadoch, ak účastníci nie sú súdu známi alebo ak
ide o účastníkov, ktorých pobyt nie je známy. V danej veci o taký prípad nejde. Možno uzavrieť, že

účinky splnenia poučovacej povinnosti súdom prvého stupňa vo vzťahu k účastníkom konania týmto
spôsobom doručovania písomnosti nenastali. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa
pri príprave pojednávania nedodržal procesný postup podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Predovšetkým súd
prvého stupňa si nesplnil obligatórnu poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a vo veci rozhodol
bez toho, aby žalobcovi a žalovanému umožnil zúčastniť sa vykonania všetkých dôkazov a vyjadriť sa

k týmto dôkazom podľa § 123 O.s.p. Predmetom dokazovania v drobných sporoch sú iba skutočnosti,
ktoré sú medzi účastníkmi sporné. Súd nedokazuje skutočnosti, ktoré vyplývajú z listín predložených
účastníkmi konania, o pravdivosti ktorých niet pochýb. Napriek tomu, že súd prvého stupňa nemal
splnené podmienky prípravy pojednávania rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania podľa
§ 115a ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Nesplnenie povinnosti podľa § 120 ods. 4

O.s.p. a neumožnenie účastníkom konania realizovať procesné práva podľa § 123 O.s.p. považoval
odvolací súd za vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru
odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa pre rozhodnutie veci samej postupom podľa §
115a ods. 2 O.s.p. v spojení s možnosťou realizácie procesných práv účastníkov konania podľa § 123
O.s.p. dať žalobcovi a žalovanému priestor, aby sa zoznámili s dôkazmi spolu so skutkovými zisteniami,

ktoré vykonal súd prvého stupňa a ktoré z nich súd prvého stupňa vyvodzuje, aby sa k dôkazom a
skutkovým zisteniam vyjadrili, prípadne, aby navrhli iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení.
Porušením procesných práv a povinností postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom, najmä za situácie, kedy súd prvého stupňa mienil vo veci verejne
vyhlásiť rozsudok bez nariadenia pojednávania. Odňatie tejto možnosti sa prejavilo tým, že súd prvého

stupňa znemožnil účastníkom procesné práva označiť a predkladať skutočnosti a dôkazy v rozsahu
ustanovenom zákonom. Súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom
konania realizáciu ich procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom a porušil ich právo
na spravodlivý súdny proces v intenciách článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd
sa taktiež zaoberal tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vylúčeným sudcom. V

ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je vylúčený
z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje len na
rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods.
1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či

prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd
(§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 18.
októbra 2012 č.k. 17NcC/121/2012-9 rozhodol, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. H. H.,
ktorému vec bola pridelená, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde
pod sp. zn. 27C/306/2012. V súlade so zmenami rozvrhu práce (pokyn č. 44/13 Spr 645/2013) došlo

k prideleniu predmetnej veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu v Trenčíne JUDr.
A. R.. Z jej vyjadrenia vyplýva, že nemá žiadny pomer k veci, k účastníkom ani ich zástupcom a vo
veci sa necíti byť zaujatá. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany
žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ju v
zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci

a účastníkom konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti
predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu.
Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu, nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené
na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom)zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu
namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá
ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu

námietku žalobcu ako nedôvodnú. Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie, podľa § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého stupňa v ďalšom konaní uložil postupovať podľa § 114 O.s.p.,
splniť si voči účastníkom poučovaciu povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a ďalej dodržať taký procesný
postup, aby svojím procesným postupom poskytol účastníkom konania možnosť realizovať procesné

práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym súdnym poriadkom (§ 123), pričom sa
bude zaoberať aj prípadnými námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov konania a vo
veci opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 3 O.s.p..

Súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. na prejednanie veci nariadil
pojednávanie, pričom spolu s predvolaním doručil účastníkom konania aj písomné vyhotovenie poučení

podľa Občianskeho súdneho poriadku, vrátane poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Navrhovateľ prevzal
túto zásielku súdu dňa 18.11.2014, jeho zástupca dňa 30.10.2014 a odporca konajúci prostredníctvom
MS SR dňa 30.10.2014.

Odporca konajúci prostredníctvom MS SR sa k veci vyjadril písomne, podaním zo dňa 07.11.2014,

doručeným súdu dňa 14.11.2014 tak, že žiadal, aby ho súd zamietol ako nedôvodný a navrhovateľovi
nepriznalnáhradutrovkonania.Uviedol,žeužv žalobnomnávrhusavyskytujúviacerénedostatky,napr.
neuvedenie spisovú značky príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, absencia
relevantných údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci
a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ tak preniesol celú dôkaznú povinnosť

na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zdôraznil, že tvrdenie, že nemá vedomosť o
spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde, minimálne preto, že
kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody,
má mať možnosť záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu
mala byť spôsobená škoda. Čo sa týka prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že

navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného
súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,

túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v
konaní). Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už v septembri 2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné

prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o
tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o predčasne
uplatnený nárok na súde. Zároveň informoval súd, že navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí, čím zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať

nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovaní sám požiadal. Odporca ako orgán príslušný podľa § 4
ods. 1 písm. a/ z.č. 514/2003 Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. K
tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,

aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a

tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spÍňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia
Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu o exekučnom titule.
Vo všeobecnosti poukázal i na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Priposúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ

vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I.
ÚS 63/00)." Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle ustanovenia §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na
náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto holi
konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,

že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k

uvedenému ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom,
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23.04.2009. V takom prípade premlčacia
lehota na uplatnenie tohto nároku navrhovateľovi uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom k tomu vzniesol námietku premlčania pri nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie predo dňom
23.04.2009(t.j.3rokypredodňom,kedyboliodporcovidoručenéprvéžiadostiopredbežnéprerokovanie
nároku). Ďalej, pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal

existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií.
Mal za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej
ujmy, v prvom rade poskytovanie finančného zadosťučinenia nie automatické a podlieha podrobnému

skúmaniu zo strany súdu. Každé okolnosti prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,-
€ alebo 663,88 €, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Jje potrebné
poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti v podobe .frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická

osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
675/2011. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením.
Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je

možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a
to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa
v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci
zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v
tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej. únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti

s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktikysú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný

ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom zdôraznil, že podľa jeho názoru

navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že
rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ
ocitol,sizavinilsám,atospôsobomvykonávaniapodnikateľskejčinnosti,pasivitoupriobhajovanísvojich

práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Vyjadrenie odporcu bolo navrhovateľovi doručené prostredníctvom jeho zástupcu dňa 24.11.2014.

Dňa 27.11.2014 navrhovateľ súdu zaslal e- mailom návrh na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania
na deň 05.12.2014 z dôvodu návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods.
2 písm. c/ O.s.p. s tým, že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na
takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Súd uznesením zo dňa 02.12.2014
sp.zn. 27C/306/2012 návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Ako je uvedené vyššie, súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na 05.12.2014. Odporca
konajúci prostredníctvom MS SR svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil hospodárnosťou konania a
nepožiadal o odročenie pojednávania s tým, že sa k veci písomne vyjadril. Navrhovateľ a jeho zástupca
svoju neúčasť neospravedlnili, nepožiadali o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov a jediným

dôvodom ich neúčasti tak zostal e- mailom zaslaný návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu podaného
návrhunaprerušeniekonania,ktorýneobsahujenáležitostipodľa§119ods.2O.s.p...Súdkonštatuje,že
návrh na prerušenie konania, ktorému naviac nebolo nevyhovené, sám osebe nie je dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania. Súd bol za danej procesnej situácie povinný v prejednávanej veci ďalej
konať, na základe jeho povinnosti zabezpečiť spravodlivosť v zmysle § 1 ods. 1 O.s.p. a zabezpečiť

ústavné právo účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky. Termín pojednávania bol totiž navrhovateľovi známy od 18.11.2014, jeho
zástupcovi od 30.10.2014, tento nebol zrušený a navrhovateľ a jeho zástupca tak mali reálnu možnosť
zúčastniť sa na tomto pojednávaní. Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods.

4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí.

Súd (vychádzajúc z judikátov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 21/2000 zo dňa
20.09.2000 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 150/2010 zo dňa 21.10.2010, sp.zn.
3Cdo 57/2011 zo dňa 05.05.2011) mal za to, že svojim postupom neodníme účastníkom konania

možnosť konať pred súdom a za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vykonal vo veci
dokazovanie na pojednávaní dňa 05.12.2014 v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov
oboznámením sa s návrhom, písomným vyjadrením odporcu, žiadosťou navrhovateľa o založenie
znaleckého posudku do spisu súdnej správy, vedenou na tunajšom súde pod sp. zn. Spr 703/2014,
podstatným obsahom znaleckého posudku č. 1/2014, vypracovaného Ekonomickou univerzitou v

Bratislave, ktorý je založený v spise súdnej správy sp. zn. Spr 703/2014, oboznámením sa s obsahom
spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn. 49Er/78/2011, odvolaním navrhovateľa vo veci, ostatným
spisovým materiálom a zistil nasledujúci skutkový stav.

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/78/2011 súd zistil, že dňa 17.01.2011 bola súdnym

exekútorom JUDr. K. F. na Okresný súd Trenčín doručená žiadosť o udelenia poverenia vo veci, vedenej
na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX XXXXX/XXXX v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25 proti povinnému: R., nar.
XX.XX.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súduzriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno
8, IČO: 35 922 761 zo dňa 29.09.2010, sp.zn. SR 08698/10. Súd následne, dňa 17.02.2011 vydal
uznesenie č.k. 49Er 78/2011-10, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom podľa §
41 ods. 2 písm. c/ Ex. por, pretože rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky v zmluve o
úvere č. XXXXXXXXX, ktorá má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky, pretože nútila spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

podmienkami. Rozhodcovský súd sa nevysporiadal s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu
spotrebiteľa, čím porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. Uvedené uznesenie bolo
navrhovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť
dňa 20.04.2011.

Podľa záverov znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave,

predstavuje na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné
služby, tlač a úpravu informačného systému majetková ujma navrhovateľa, diferencovaná podľa
jednotlivých typov žalôb nasledovne: 1/ pri žalobách v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o
žiadosti o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NZP) a pri žalobách v súvislosti s nesprávnym

úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli,
resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NVP) sumu 30,76 € a 2/ pri žalobách v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože
tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora (ZE) sumou 31,68 €.

Navrhovateľ si u odporcu žiadosťou uplatnil nárok na náhradu škodu spôsobenú ním tvrdeným
nesprávnym úradným postupom v zmysle návrhu. Odporca v písomnom vyjadrení potvrdil, že takáto
žiadosť navrhovateľa mu bola doručená, pričom jej nebolo vyhovené z dôvodov, ktoré popísal.
Súd potom nevykonal ďalšie dôkazy navrhované navrhovateľom - spisom odporcu o predbežnom
prerokovaní nároku na náhradu škody a potvrdením o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody z dôvodu, že ich vykonanie nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd vec posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného

súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia nerozhodol v zákonnej lehote.Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie

Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok,
ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a
ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem „nesprávny

úradný postup“, ale z § 9 ods. 1 zákona vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003).

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období ( od 31.05.2010 do 31.05.2011)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období ( od 31.05.2010 do

31.05.2011) podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2011 podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských

komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o
vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej

veci navrhovateľa proti povinnému: R. O., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX, pričom exekútor
uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXXXX/XXXX. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na
začatie konania uvádzal, že nemôže označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu
ju súd neoznámil, nie je to pravdivé tvrdenie, pretože spisová značka predmetného exekučného konania

bola uvedená na uznesení exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a ktoré bolo navrhovateľovi riadne doručené. Súd vlastným šetrením zistil, že ide
o exekučný spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er/78/2011. Z uvedeného exekučného spisu bolo
preukázané, že dňa 17.01.2011 bola na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o
vydanie poverenia, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 17.02.2011 uznesením č.k. 49Er 78/2011-10 tak,

že ju zamietol. Rozhodnutie bolo teda vydané 31 dní po doručení žiadosti. Bolo tým vyvrátené tvrdenie
navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol až dňa 28.04.2011 a že bol v omeškaní viac ako 142 dní.

V prvom rade súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam
uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre

exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že procesná lehota 15 dní dopadá aj
na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.Súd ďalej zdôrazňuje, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam
uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti v žiadnom prípade nevzťahuje na situáciu, keď súd
rozhoduje o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe návrhu oprávneného a

exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Takýmito exekučnými
titulmi sú v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011 aj
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. S účinnosťou od 01.06.2011
bolo ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku novelizované zákonom č. 102/2011 Z.z.,
ktorý stanovil, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa názoru súdu sa
však znenie ust. § 42 ods. 1 písm. d/ Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31.05.2011 analogicky
vzťahuje i na rozhodnutia rozhodcovských súdov a nielen na rozhodnutia v pracovných sporoch vydané
rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975
Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami tak, ako to uvádza
navrhovateľ. I z dôvodovej správy k predmetnej novele z.č. 102/2011 Z.z. vyplýva, že rozhodcovský

rozsudok je nepochybne exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, pričom
správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Predmetné zákonné ustanovenie
bolo v zmysle dôvodovej správy novelizované len za účelom odstránenia občasných pochybností,
vyskytujúcich sa ohľadne tejto skutočnosti v aplikačnej praxi.

Z tohto pohľadu potom v danej veci nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, a
teda žiaden nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z..

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho

návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd k tejto požiadavke
navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd
SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu
treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia
jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Ide pritom o reálny rozdiel medzi hodnotou majetku poškodeného pred
vznikom škody a hodnotou jeho majetku po jej vzniku Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,

prípadnenerozmnoženiemajetkupoškodeného,ktorébybolomožnédôvodneočakávaťpripravidelnom
behu vecí, nebyť škodovej udalosti.

Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi

doručením návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia. Ide o náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- €,
na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40,- €, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií

adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15 €. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené
náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej
rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 125 € uplatnil navrhovateľ
aj v iných návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na

tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom aj v samotných návrhoch uvádza, že
výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, z dôvodu, že
presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami, hmotná škoda pozostáva zo
škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch
spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom

z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Navrhovateľ sa však
nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky škody tvrdením, že presnú
výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia navrhovateľa o ochraneosobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú výšku škody treba vždy
hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody.
Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou,

ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a
na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať
nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to
nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok,

ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ
vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol
bezprostredne po jej doručení. Súd ďalej zdôrazňuje, že navrhovateľ spísal návrh na vykonanie exekúcie
u exekútora dňa 07.12.2010, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 17.01.2011 a exekučný súd o nej rozhodol dňa 17.02.2011, preto nemôžu byť

pravdivé tvrdenia navrhovateľa v návrhu, že zasielal exekučnému súdu žiadosti o informáciu o stave
tohto exekučného konania v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009 a sťažnosti na prieťahy v konaní
v dňoch 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo
strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani
sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Okrem toho, v

predmetnom exekučnom spise nie je žiaden záznam o tom, že by sa navrhovateľ čo len telefonicky
informoval o stave exekučného konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov.

Súd potom uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody.

Je síce pravdou, že navrhovateľ súdu predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval svoje tvrdenie o vzniknutej škode. Samotnú žalovanú sumu
125,- €, ktorá mala predstavovať majetkovú škodu v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale
nevedel preukázať. I znaleckým posudkom vyčíslená škoda 30,76 € totiž predstavuje len paušálne
vyčíslenú sumu, pričom z neho nevyplýva, že by sa majetok navrhovateľa aj reálne o takúto sumu

ponížil. Pre úplnosť súd poukazuje na skutočnosť, že znalecký ústav pri vypracovaní posudku neriešil
len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec a vypočítal výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená
„ nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov Slovenskej republiky
v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či
zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora“ bez toho,
aby nesprávny úradný postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných lehôt,
nečinnosť, prieťahy v konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle z.č. 513/2004 Z.z., resp.
Ústavy SR.

Pokiaľ ide o ďalší zákonný predpoklad vzniku škody, príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin,
ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi
bezprostredný vzťah príčiny a následku ( ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by
ani ku vzniku škody ). V danej veci nemožno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným

nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že v danej veci nemožno
konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie ( a teda žiadny nesprávny úradný postup) a nebolo
preukázané, že by navrhovateľovi vznikla škoda.

Navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov priznávaných

Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci exekučný
súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 31 dní po

doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, súd bol toho názoru, že takéto rozhodnutie
nezasahuje do práv navrhovateľa tak, aby bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Navrhovateľ nepreukázal, že by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora povinný
subjekt zanikol. Ak by aj povinný zomrel, Občiansky zákonník upravuje postup, ako si môže navrhovateľďalej uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora
s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom

neplnenia dlhu povinného je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní.
Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty, a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u riadiacich členov
navrhovateľa sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej osoby bezpredmetné, pretože
ujma nevzniká priamo fyzickým osobám, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú. Navrhovateľ nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských

plánov, neupresnil, v čom a ako rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia 31
dní po jej doručení ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Z uvedených dôvodov súd
náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal.

Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., súd

návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný
zamietol.

Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov celého konania. Odporcovi trovy konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).