Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 12, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/356/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226133
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sopková
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112226133.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Ivetou Sopkovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.
Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je
registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/
B. Navrhovateľ ďalej uviedol, že ako oprávnený subjekt postupom podľa ust. §38 a nasl. Exekučného
poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX
uzavretej s dlžníkom: N. U., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX XXXXX/XXXX. V rámci uvedeného exekučného konania
súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a
účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne
príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať
sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej
dobe. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do
31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/
Exekučného poriadku). V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno
stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa rozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991

zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského
súdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku
ale podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie,
ktorého súdny výkon pripúšťa zákon. Napriek povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd,
hoci vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti
predpokladané zákonom); rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
7.3.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
poverenie tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 491 dní). Uviedol,
že vyvinul enormné úsilie, aby docielil posun v konaní a to tak, že opakovane spísal a podal žiadosť
o informáciu o stave konania( dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010) a sťažnosti na
prieťahy v konaní ( dňa 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011). Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení
navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné
konanie vedené medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova ul.
č.25, Bratislava 811 09 a povinným: N. U., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX (registrácia
súdneho exekútora EX XXXXX/XXXX). Navrhovateľ vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako
nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Opísaný
postup exekučného súdu preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §44
ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade podľa názoru navrhovateľa neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05). Poukázal na skutočnosť, že poškodený sa
dozvedel o všetkých okolnostiach v priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po
doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Vzhľadom na uvedené si navrhovateľ z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktorú vyčíslil ako majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu.Vo svojej žalobe uviedol že mu
ako poškodenému vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Poškodený vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- EUR + na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,-EUR + na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu,
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15,- EUR. Celkovo vynaložil poškodený vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu máme sumu 125,-
EUR Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody
je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu rizík akými je skutočnosť, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť
zániku povinného; neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zmareniu účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným; neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť
k insolvencii povinného. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú
satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou
danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu
nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak
sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,00 EUR.
Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal na viaceré
rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho
práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu) sumu 905,40 EUR. Poškodený uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 EUR za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu teda 660,- EUR za rok : 12 mesiacov v roku = 55 EUR za mesiac. Navrhovateľ v
žalobe uviedol, že postupoval podľa ust. §15 ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.
Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k
predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní.
Navrhovateľ preto požadoval, aby súd:
1) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci
tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25,
Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože tento nerozhodol
o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom (povinným): N. U., nar.
XX.X.XXXX, v zákonom stanovenej lehote;
2) rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125,- EUR a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 905,40 EUR, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je
zároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovi trovy súdneho konania a poukázať ich k rukám
jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.

Odporca sa k návrhu na začatie konania písomne vyjadril podaním zo dňa 19.08.2013, doručeným súdu
dňa 23.08.2013 tak, že žiadal, aby ho súd zamietol ako nedôvodný a navrhovateľovi nepriznal náhradu
trov konania. Uviedol, že už v žalobnom návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. neuvedenie
spisovú značky príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, absencia relevantných
údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum,
kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ tak preniesol celú dôkaznú povinnosť na
súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zdôraznil, že z návrhu nie je jasný ani titul
nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia,
ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie
je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu.Čo sa týka prieťahov
v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na
odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III.
ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle
zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné
pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní). Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu
boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012.
Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba
vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§
16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť
občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod
publikačným číslom R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto
ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že ehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a
tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spÍňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia
Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Vo
všeobecnosti poukázal i na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS
63/00)." K zamietnutiu návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že navrhovateľ si v súvislosti so
zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov. Napriek absencii legálnej definície
pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v
tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou
orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Odporca odkázal v tejto súvislosti na nasledovné judikáty:
rozsudok NSČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97, rozsudok NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04,
uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007. Je nepochybné, že posúdenie veci a
vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v
rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia
ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia.
Z ust. § § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s § § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je

zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je
o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už
právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné
rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní
o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zároveň v
tejto súvislosti poukazuje odporca aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3. marca
2011, Č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, vakom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podl'a daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokial' je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k uvedenému
ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje existenciu prieťahov
v konaní za preukázanú. Taktiež poukázal na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a vzniesol
námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15- dňovej lehoty
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli
žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Ďalej, pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať
existenciu škody. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré
si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Čo sa týka prípadov
uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné.
Navrhovateľ v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho
sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí
iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný
rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na

súde, v tejto súvislosti odporca poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie
KS v Trnave zo dňa 31.05.2012 sp. zn. CoE 308/2011 či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012
sp. zn. 20CoE 94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním
návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám
prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Rovnako upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ
uplatnil nárok novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek
pochybnosti priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však
nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia okresného súdu. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to
najmä (ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by
boli po smrti, atď ... Na základe všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, v prvom rade vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe .frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011. V
druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je
podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Odporca považuje za krajne
nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej
škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné
opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to
pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v
spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci
zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v
tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej. únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom zdôraznil, že podľa jeho názoru
navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že
rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ
ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich
práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Súd vo veci rozhodol dňa 10.09.2013 rozsudkom č.k. 27C/356/2012-58 tak, že návrh zamietol a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. uznesením č.k.
16Co/98/2014-127 zo dňa 12.01.2015 predmetný rozsudok súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V odôvodnení uviedol, že odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorým bola účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva. Z úradnej moci podrobil preskúmaniu žalobcom tvrdené vady
konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. g/ O.s.p., keď
vo veci rozhodoval vylúčený sudca a postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala
možnosť konať pred súdom. V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má
za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa
však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205
ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy,
bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním
napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec
bola pôvodne pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Z.. J. J..
Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 4NcC/301/2012-11 zo dňa 19.10.2012
rozhodol, že sudca JUDr. Z.. J. J. z prejednávania a rozhodovania veci nie je vylúčený. Pokynom
predsedníčky Okresného súdu Trenčín č. 44/13, Spr 645/2013 došlo k prideleniu predmetnej veci na
prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu v Trenčíne JUDr. Z. Y.. Z jej vyjadrenia vyplýva, že
nemá pomer k veci, účastníkom konania ani ich zástupcom a vo veci sa necíti byť zaujatá. Odvolací
súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na
strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.
vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom
konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce
dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na
pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti,
že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik
škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného
sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť
jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku
žalobcu ako nedôvodnú. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatoval, že
postup súdu nezodpovedá všetkým stanoveným procesným podmienkam podľa § 114 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Ak súd prvého stupňa
neurobí opatrenie postupom podľa § 43 ods. 2 O.s.p., ktorým podanie navrhovateľa (žalobcu) odmietne
alebo konanie nezastaví podľa § 10 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov, dochádza k tzv. príprave pojednávania. Procesnou
povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a účinná a aby sa
rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať tak, aby nedochádzalo
k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prípravou
pojednávania podľa § 114 O.s.p. treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu senátu) od začiatku
konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré je súd povinný vykonať
podľa § 114 ods. 2 O.s.p. patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby) spolu s prílohami odporcovi
(žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich skutočností na svoju obranu
a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie listiny, v súdom určenej lehote.
Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv. sudcovskú lehotu, ktorú možno v
odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. Súbežne s opatrením, ktorým súd zasiela žalobu
žalovanému na vyjadrenie, vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
vrátane tých, ktorí sú zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide o prejav koncentračnej zásady a
zásady neúplnej apelácie civilného procesu. Ak žalovaný splní povinnosť a k žalobe a k prílohám sa
vyjadrí v lehote určenej súdom, súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi. Podľa
§ 123 O.s.p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré
sa vykonali. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal
možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na

kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami
a k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd
zistil, že vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými prílohami k vyjadreniu, ktoré došlo súdu prvého
stupňa dňa 23.08.2013, nemal právny zástupca k dispozícii pred začiatkom pojednávania vo veci samej
dňa 10.09.2013. Zo súdneho spisu vyplýva, že vyjadrenie žalovaného nebolo právnemu zástupcovi
žalobcovi doručované. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nedodržal postup podľa § 114
ods. 2 O.s.p., keď žalobcovi neodoslal vyjadrenie žalovaného a preto žalobca nemal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v tomto vyjadrení.
Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu
ochranu. K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva
na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania
súdu, ktoré je v rozpore so zákonom. Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej
činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za
podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako je pozícia protistrany. Okrem
tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne
konanie. Nedoručenie vyjadrenia žalovaného žalobcovi vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred
súdom (I. ÚS 4/94, I. ÚS 26/94, III. ÚS 7/08, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
15.12.2011, sp.zn. 5Svzn/1/2011). Za situácie, kedy súd prvého stupňa neodoslal vyjadrenie žalovaného
žalobcovi (i keď mal na to dostatočný časový priestor), pričom z odôvodnenia rozsudku súdu prvého
stupňa nepochybne vyplýva, že súd prvého stupňa sa vyjadrením žalovaného zaoberal a toto uviedol
aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, nemožno konanie súdu prvého stupňa považovať za spravodlivé.
Podanou žalobou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 125,- eur titulom majetkovej škody
a zaplatenia 905,40 eur titulom nemajetkovej ujmy. V danej veci súd prvého stupňa na prejednanie veci
nariadil pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p.. Pre
nariadenie pojednávania za účelom verejného prejednania veci samej na pojednávaní dňa 10.09.2013
neboli splnené podmienky spravodlivého konania. Súd prvého stupňa porušil kontradiktórnosť súdneho
procesu a jeho postupom nesúladným s Občianskym súdnym poriadkom došlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom. Právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom je obsahom
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v súdnom konaní má svoje vyjadrenie v § 123 O.s.p.
Doručenie žaloby a vyjadrenia k nej predstavujú dôležité a neopomenuteľné úkony súdu v procese
riadnej prípravy súdneho pojednávania s cieľom zabezpečiť účastníkom konania účinnú a efektívnu
realizáciu naväzujúcich procesných práv priznaných zákonom s možnosťou vyvrátiť dôvodnosť žaloby
i jej dodatočnú obranu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.10.2010, sp.zn.
5Cdo/66/2010). Konaním súdu prvého stupňa došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu
ochranu, v dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods.
1 písm. f/ O.s.p. Táto procesná vada je dôvodom, pre ktorý musí odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť, pretože rozsudok vydaný v konaní postihnutý závažnou procesnou vadou
nemôže byť považovaný za správny. V právnej veci považuje odvolací súd za potrebné poukázať
na skutočnosť, že v rozsahu obligatórneho preskúmania zistil, že ostatné procesné podmienky podľa
§ 114 ods. 2 O.s.p. týkajúce sa doručenia žaloby a jej príloh žalovanému do vlastných rúk a
poučenia účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vykonal. Vzhľadom na dôvod
zrušenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd vecnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
nezaoberal. Súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu doručí žalobcovi vyjadrenie
žalovaného, nariadi na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a ich právnych
zástupcov. V konaní bude postupovať v súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu
prvého stupňa, najmä § 117 ods. 1, § 118 a tých, ktoré sa týkajú vedenia konania a pojednávania,
vykoná dokazovanie a vo veci rozhodne rozsudkom s náležitosťami podľa § 157 O.s.p. Súd prvého
stupňa svojím procesným postupom poskytne účastníkom konania možnosť realizovať procesné práva
zaručené Ústavou Slovenskej republiky a Občianskym súdnym poriadkom (§ 123), pričom sa bude
zaoberať aj prípadnými námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov konania a vo veci
opätovne rozhodne.

Odporca, súdu dňa 04.05.2015 doručil písomné vyjadrenie, obsahovo totožné s vyjadrením zo dňa
23.08.2013.

Súd, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. zaslal vyjadrenie odporcu zo dňa
19.08.2013, doručené súdu dňa 23.08.2013 (popísané vyššie) navrhovateľovi prostredníctvom jeho
zástupcu, ktorému bolo doručené dňa 09.04.2015. Totožné vyjadrenie odporcu zo dňa 04.05.2015 bolo
navrhovateľovi prostredníctvom jeho zástupcu doručené dňa 07.05.2015.

K vyjadreniu odporcu navrhovateľ písomné stanovisko nezaujal.

Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, pričom spolu s predvolaním doručil účastníkom konania
aj písomné vyhotovenie poučení podľa Občianskeho súdneho poriadku, vrátane poučenia podľa § 120
ods. 4 O.s.p.. Navrhovateľ, jeho zástupca a odporca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR
prevzali túto zásielku súdu dňa 09.04.2015.

Dňa 07.05.2015 navrhovateľ súdu zaslal návrh na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania na deň
12.05.2015 z dôvodu návrhu na prerušenie konania, o ktorom musí súd najprv rozhodnúť. Účasť na
pojednávaní považoval za nehospodárnu. Súd uznesením zo dňa 12.05.2015 sp.zn. 27C/356/2012
návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Ako je uvedené vyššie, súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na 12.05.2015. Odporca
konajúci prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil
a nepožiadal o odročenie pojednávania. Navrhovateľ a jeho zástupca svoju neúčasť ospravedlnili, ale
nepožiadali o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov a jediným dôvodom ich neúčasti tak zostal
návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania. Súd konštatuje, že
návrh na prerušenie konania, ktorému naviac nebolo nevyhovené, sám osebe nie je dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania. Súd bol za danej procesnej situácie povinný v prejednávanej veci ďalej
konať, na základe jeho povinnosti zabezpečiť spravodlivosť v zmysle § 1 ods. 1 O.s.p. a zabezpečiť
ústavné právo účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. Termín pojednávania bol totiž navrhovateľovi aj jeho zástupcovi známy od
09.04.2015, tento nebol zrušený a navrhovateľ a jeho zástupca tak mali reálnu možnosť zúčastniť sa na
tomto pojednávaní. Skutočnosť, že súd návrh navrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, musela byť navrhovateľovi zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods. 4 O.s.p. neoznámil,
že pojednávanie odročí.

Súd (vychádzajúc z judikátov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 21/2000 zo dňa
20.09.2000 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 150/2010 zo dňa 21.10.2010, sp.zn.
3Cdo 57/2011 zo dňa 05.05.2011) mal za to, že svojim postupom neodníme účastníkom konania
možnosť konať pred súdom a za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vykonal vo veci
dokazovanie na pojednávaní dňa 12.05.2015 v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov
oboznámením sa s návrhom, vyjadrením odporcu, podstatným obsahom znaleckého posudku č. 1/2014,
vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorý je založený v spise súdnej správy sp. zn.
Spr 703/2014, oboznámením sa so spisom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 62Er/2648/2009, konkrétne
listinami: žiadosť o udelenie poverenia zo dňa 12.11.2009, zápisnica o návrhu na vykonanie exekúcie
zo dňa 01.11.2009, plnomocenstvo zo dňa 06.08.2009, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.
zn. SR 07491/09 zo dňa 09.07.2009, výpis z obchodného registra ohľadne oprávneného, potvrdenie
súdu o prijatí návrhu zo dňa 23.11.2009, výzva súdu zo dňa 25.01.2010, vyjadrenie exekútora zo dňa
06.02.2010, uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er/2648/2009-10 zo dňa 18.02.2011 vrátane
doručeniek, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 4CoE/160/2011-20 zo dňa 31.03.2011 vrátane
doručeniek, uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er/2648/2009-23 zo dňa 21.10.2011 vrátane
doručeniek a zistil nasledujúci skutkový stav.
Dňa 23.11.2009 bola súdnym exekútorom JUDr. N. X. na Okresný súd Trenčín doručená žiadosť o
udelenia poverenia zo dňa 12.11.2009 vo veci, vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX
XXXXX/XXXX v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave,
Pribinova ul.č. 25 proti povinnému: N. U. na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava,
Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 zo dňa 09.07.2009, sp.zn. SR 07491/09. Súd výzvou zo dňa
25.01.2010 vyzval exekútora na predloženie zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným. Exekútor
listom, doručeným súdu dňa 10.02.2010 oznámil, že oprávnený sa rozhodol, že nebude predkladať
súdom zmluvu o úvere k návrhu na vykonanie exekúcie ani v priebehu exekučného konania. Okresný súd
Trenčín následne, dňa 18.02.2011 vydal uznesenie č.k. 62Er/2648/2009-10, ktorým žiadosť exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
spojení s § 45 ods. 1,2 z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní z dôvodu, že oprávnený svojim
postupom neumožnil súdu preskúmať exekučný titul ani rozhodcovské konanie, nesplnil svoju povinnosť
podľa § 101 ods. 1 O.s.p..Uvedené uznesenie bolo navrhovateľovi prostredníctvom jeho právneho
zástupcu riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť dňa 25.05.2011 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 4CoE/160/2011-20 zo dňa 31.03.2011, ktorým bolo uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdené. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er/2648/2010-23 zo dňa 21.10.2011,
právoplatným dňa 11.11.2011 bolo exekučné konanie zastavené.

Podľa záverov znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave,
predstavuje na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné
služby, tlač a úpravu informačného systému majetková ujma navrhovateľa, diferencovaná podľa
jednotlivých typov žalôb nasledovne: 1/ pri žalobách v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o
žiadosti o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NZP) a pri žalobách v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli,
resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (NVP) sumu 30,76 € a 2/ pri žalobách v
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože
tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora (ZE) sumou 31,68 €.

Navrhovateľ si u odporcu žiadosťou uplatnil nárok na náhradu škodu spôsobenú ním tvrdeným
nesprávnym úradným postupom v zmysle návrhu. Odporca v písomnom vyjadrení potvrdil, že takáto
žiadosť navrhovateľa mu bola doručená, pričom jej nebolo vyhovené. Súd potom nevykonal ďalšie
dôkazy navrhované navrhovateľom - spisom odporcu o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu
škody a potvrdením o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z dôvodu, že
ich vykonanie nepovažoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd vec posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia nerozhodol v zákonnej lehote.

Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie
Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd preto zisťoval existenciu podmienok,
ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody, a

ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje striktne taxatívne pojem „nesprávny
úradný postup“, ale z § 9 ods. 1 zákona vyplýva, že môže ísť o akúkoľvek činnosť, spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003).

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období ( do 31.05.2010), súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd musí o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o
vzniku prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu v exekučnej
veci navrhovateľa proti povinnému: N. U., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX, pričom exekútor
uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXXXX/XXXX. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na
začatie konania uvádzal, že nemôže označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu
ju súd neoznámil, nie je to pravdivé tvrdenie, pretože spisová značka predmetného exekučného konania
bola uvedená na uznesení exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie i na uznesení, ktorým bolo exekučné konanie zastavené, ktoré boli navrhovateľovi
riadne doručené. Súd vlastným šetrením zistil, že ide o exekučný spis Okresného súdu Trenčín sp.
zn. 62Er/2648/2009. Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 23.11.2009 bola na
tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na základe návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 18.02.2011 uznesením č.k.
62Er/2648/2009-10 tak, že ju zamietol. Rozhodnutie bolo teda vydané takmer 27 mesiacov po doručení
žiadosti.

V prvom rade súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam
uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre
exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že procesná lehota 15 dní dopadá aj
na iné prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poukazuje na to, že navrhovateľ
žiadal vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom,
pričom šlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný súd musí vzhľadom na ustanovenie § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov
v Občianskom zákonníku a z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. z.č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať aj to, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa
na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd ale nemohol preskúmať
exekučný titul, návrh oprávneného ani žiadosť o udelenie poverenia z hľadiska zákonnosti v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného v rozhodnom období ani z hľadísk, stanovených v § 45 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pretože oprávnený na výzvu súdu odmietol predložiť zmluvu
o úvere, uzavretú medzi ním a povinným, pohľadávku z ktorej vymáhal v danom exekučnom konaní.
Na základe tejto skutočnosti exekučný súd uznesením 62Er/2648/2009-10 zo dňa 18.02.2011 zamietol
žiadosť exekútora o udelenie poverenia.

Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie zákonnej lehoty na rozhodnutie, a teda
nemožno vyvodiť, že by vo veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 z.č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho
návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd k tejto požiadavke
navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd
SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu
treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia
jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Ide pritom o reálny rozdiel medzi hodnotou majetku poškodeného pred
vznikom škody a hodnotou jeho majetku po jej vzniku. Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,
prípadne nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom
behu vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené
vecné náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky
v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Ide o náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť
výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému v sume 70,- €, na udržiavanie a správu informačného systému v
sume 40,- €, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume
15,- €. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané
náklady v celkovej výške 125,- € uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu škody proti odporcovi
v skutkovo obdobných veciach podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom aj
v samotných návrhoch uvádza, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov, z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami,
hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza
z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné
zmluvy. Navrhovateľ sa však nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky
škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani argumentácia
navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú
výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou
spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a
vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ
využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného
súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen
na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré
neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj
vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol bezprostredne
po jej doručení. Súd ďalej zdôrazňuje, že navrhovateľ spísal návrh na vykonanie exekúcie u exekútora
dňa 01.11.2009, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená
dňa 29.11.2009 a exekučný súd o nej rozhodol dňa 18.02.2011, preto nemôžu byť pravdivé tvrdenia
navrhovateľa v návrhu, že zasielal exekučnému súdu žiadosti o informáciu o stave tohto exekučného
konania v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna
urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu.
Okrem toho, v predmetnom exekučnom spise nie je žiaden záznam o tom, že by sa navrhovateľ čo len
telefonicky informoval o stave exekučného konania v rozhodnom období tvrdených prieťahov.

Je síce pravdou, že navrhovateľ súdu predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou
univerzitou v Bratislave, ktorým preukazoval svoje tvrdenie o vzniknutej škode. Samotnú žalovanú sumu
125,- €, ktorá mala podľa neho predstavovať majetkovú škodu v dôsledku nesprávneho úradného
postupu, ale nevedel preukázať. I znaleckým posudkom vyčíslená škoda 30,76 € totiž predstavuje
len paušálne vyčíslenú sumu, pričom z neho nevyplýva, že by sa majetok navrhovateľa aj reálne o
takúto sumu ponížil. Pre úplnosť súd poukazuje na skutočnosť, že znalecký ústav pri vypracovaní
posudku neriešil len skutkové otázky, ale právne hodnotil vec a vypočítal výšku majetkovej škody, ktorá
bola spôsobená „ nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov
Slovenskej republiky v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a
nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora“ bez
toho, aby nesprávny úradný postup, nezákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, porušovanie zákonných
lehôt, nečinnosť, prieťahy v konaní predtým konštatoval príslušný subjekt v zmysle z.č. 513/2004 Z.z.,
resp. Ústavy SR.

Súd potom uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody.

Pokiaľ ide o ďalší zákonný predpoklad, príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k
určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy,
ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah
príčiny a následku ( ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody ).
V danej veci nemožno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval
náklady na udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal ich spojitosť s rozhodnutím súdu
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydanom 27 mesiacov po jej doručení.

Navrhovateľ si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov priznávaných
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci exekučný súd
rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie viac ako 27
mesiacov po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, súd bol toho názoru, že
takéto rozhodnutie z vyššie uvedených dôvodov nezasahuje do práv navrhovateľa tak, aby bolo na
mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ nepreukázal, že by v dôsledku doby
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora povinný subjekt zanikol. Ak by aj povinný zomrel, Občiansky
zákonník upravuje postup, ako si môže navrhovateľ ďalej uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní.
Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na
udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku
insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho nesolventnosť
ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o
úvere. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty, a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u riadiacich členov
navrhovateľa sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej osoby bezpredmetné, pretože
ujma nevzniká priamo fyzickým osobám, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú. Navrhovateľ nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov, neupresnil, v čom a ako rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia 27
mesiacov po jej doručení ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Z uvedených dôvodov
súd náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal.

Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., súd
návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný
zamietol.

Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania, vrátane trov odvolacieho konania.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov celého konania. Odporcovi trovy konania nevznikli ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p., preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).