Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/539/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512216122
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2512216122.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátu:JUDr.DašaKontríkováačlenieksenátu:

JUDr. Gabriela Brišková a JUDr. Iveta Jankovičová v právnej veci žalobkyne: J. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. S. XX, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická
46/276, Trenčín, IČO: 36 837 857, proti žalovaným: 1) S.O.S. financ, spol. s.r.o., so sídlom Winterova
1777/60, Piešťany, IČO: 36 250 406, 2) Tatra credit a.s., so sídlom Námestie Slobody 10/1718, Piešťany,
IČO: 44 975 775, o neplatnosť zmluvy o úvere a o neplatnosť zmluvy o záložnom práve, na odvolanie
žalovaného 2) proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č. k. 12C/389/2012-74 zo dňa 8. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že úverová zmluva č. 177/09 uzatvorená dňa

20.08.2009 medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným 1) ako veriteľom, je neplatná. Súd zároveň
určil, že zmluva o záložnom práve č. 177/09 uzatvorená dňa 20.08.2009, medzi žalovaným 1) ako
veriteľom a žalobkyňou ako záložcom a dlžníkom 1) je neplatná. Súd tiež rozhodol o povinnosti
žalovaných 1) a 2) spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia v rozsahu 100 %, k rukám právnej zástupkyne žalobkyne do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Súd rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že návrh bol podaný
dôvodne. Pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm. c) O.s.p. treba vychádzať z toho, že naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere resp. pôžičke má žalobkyňa, spotrebiteľ (ktorého
špecifické postavenie ako slabšej strany v spore osvedčuje predovšetkým úprava v komunitárnom
práve, početná judikatúra súdov Európskej únie, ale i domáca právna úprava), pretože potrebuje mať
vyriešenú otázku výšky jej skutočného dlhu voči žalovaným. Jej postavenie sa vyriešením určovacej
žaloby stane istejším, nebude vystavená sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá by mohla byť v

rozpore s dobrými mravmi. Tiež nemožno opomenúť, že na podanie prípadnej žaloby o peňažné
plnenie, je aktívne legitimovaný veriteľ, teda v danom prípade nebankový subjekt, ktorý takúto žalobu
nepodal. Žalobkyňa by potom nemala možnosť žiadať o posúdenie platnosti úverovej zmluvy, čo sa
považuje za odňatie prístupu k spravodlivosti. Tento naliehavý právny záujem má spotrebiteľ aj popri
možnosti uplatňovať vecné práva k predmetu zabezpečenia. Zmluva o zabezpečovacom prevode
práva má akcesorickú povahu. V jej prípade by sa napr. ani žalobou o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, nevyriešil hlavný záväzok žalobkyne. Zároveň pri rozhodovaní v konkrétnom prípade

uplatneného práva na poskytnutie ochrany, je potrebné mať vždy na zreteli základné interpretačné
pravidlo, ochranu slabšej strany v spore (NS SR 1M Cdo 1/2009). I keď účastníci v zmluve o úvere v
zmysle § 262 ods. 1 OZ dojednali spravovanie sa ich vzťahu Obchodným zákonníkom, keďže v zmysle
§ 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od úpravyobsiahnutej v § 52 a nasledujúcich OZ v neprospech spotrebiteľa, bolo nevyhnutným navrhovateľke ako
spotrebiteľke poskytnúť ochranu podľa OZ. Podľa § 53 ods. 1 OZ potom spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). § 53 OZ v ods. 4 vymenúva neprijateľné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve, tento výpočet je ale iba demonštratívny. Podľa ods. 5
tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Zároveň
podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 20.08.2009 bola medzi žalobkyňou ako dlžníčkou,
a žalovaným 1) ako veriteľom, uzavretá úverová zmluva č. 177/09, na základe ktorej sa žalovaný 1)
zaviazal poskytnúť žalobkyni úver vo výške 2.000 eur, ktorý mal byť čerpaný jednorazovo hotovostne
20.08.2009. Ide o zmluvu spotrebiteľskú, uzavretú v zmysle § 52 a nasledujúcich OZ, nakoľko ju
uzatvoril žalovaný 1), ktorý pri jej uzatváraní vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti a

žalobkyňa ako fyzická osoba nepodnikateľ, t.j. v postavení spotrebiteľa. Podľa predmetnej úverovej
zmluvy, celková výška úveru s navýšením, ktorú mala žalobkyňa žalovanému vrátiť bola 4.160 eur.
Pojem navýšenie v tomto ustanovení zároveň nie je nijako konkretizovaný. Za neplatné zároveň súd
považuje aj ustanovenie čl. I, bod 1, písm. g), h), s prihliadnutím na priemernú úrokovú mieru z úverov
obchodných bánk v čase uzavretia zmluvy, keďže úroková miera uvedená v zmluve, ju prekračuje viac

ako dvojnásobne.

Žalovaný 1) v zmluve uviedol, že RPMN v danom prípade predstavuje 37,88 %. V článku I. úverovej
zmluvy je uvedené, že úver je splatný v 36 mesačných splátkach, čo v spotrebiteľovi evokuje predstavu
36-tich mesačných splátok; výška splátok však v samotnom článku I. úverovej zmluvy uvedená nie

je, pričom písm. l) uvedeného ustanovenia už hovorí o 37. splátkach. Podľa splátkového kalendára,
ktorý je však uvedený až v čl. XX. zmluvy, mala odporkyňa zaplatiť 36 splátok po 60 eur a 37-mu
splátku mala zaplatiť v sume 2.000 eur. Článok I. predmetnej úverovej zmluvy je tak zavádzajúci,
nakoľko podľa splátkového kalendára má po 36-tich splátkach nasledovať 37- ma splátka s (pre
bežného spotrebiteľa likvidačnou) výškou 2 000 eur. Samotný splátkový kalendár je navyše absolútne

nelogický, spôsobujúci pre žalobkyňu faktickú nemožnosť splatenia tohto úveru, najmä vo vzťahu k
poslednej splátke, ktorá mala predstavovať sumu 2.000 eur, t.j. rovnakú sumu, aká mala byť žalobkyni
poskytnutá pri uzavretí úverovej zmluvy. Z obsahu zmluvy - článok I, bod 1, písm. x) zároveň vyplýva,
že splácanie spotrebiteľského úveru je mesačnými splátkami úrokov, istina splatná v poslednej splátke.
Je bez pochybností, že toto ustanovenie nebolo so žalobkyňou individuálne dojednané, je súčasťou

predtlače danej úverovej zmluvy a žalobkyňa nemala žiadnu reálnu možnosť spôsob započítavania
úhrad z jej strany ovplyvniť. Ide zároveň o ustanovenie, ktoré výrazne spotrebiteľa poškodzuje, nakoľko
celú poskytnutú istinu úveru je povinný splatiť naraz v jednej (poslednej splátke).

Žalovaný 1) v úverovej zmluve uviedol, že RPMN predstavuje pri danom úvere 37,38 %. Nie je však

zrejmé, aké údaje žalovaný 1) zadal pri tomto výpočte, pretože žalobkyňa mala zaplatiť 36 splátok po
64 eur a 37-mu splátku v sume 2.000 eur, ďalej nie je zrejmé, či a ktoré konkrétne (vzhľadom na veľké
množstvo poplatkov uvedených v čl. XIII) náklady súvisiace s poskytnutím úveru, žalovaný do výpočtu
RPMN zahrnul, keď napríklad len poplatok za poskytnutie úveru v danom prípade predstavuje sumu
82,98 eur (t.j. 4,15 % z poskytnutej istiny a za vypracovanie listiny A4 - t.j. aj zmluvy je to 3 % z istiny).

Výška úveru s navýšením podľa čl. I, písm. n) predmetnej úverovej zmluvy predstavuje 4.160 eur
t.j. 208 % z pôvodne (podľa zmluvy) poskytnutej sumy 2.000 eur. Keďže však zo zmluvy vôbec nie
je možné určiť, aké resp. ktoré náklady (vzhľadom na rozsiahly výpočet poplatkov uvedených v čl.
XIII. zmluvy) veriteľ zahrnul do výpočtu RPMN, neobstojí, z rovnakých dôvodov, ani jeho tvrdenie o

tom, že pri predmetnom úvere bola dodržaná maximálna výška odplaty stanovená nariadením vlády
č. 238/2008 Z.z. platného v čase uzavretia úverovej zmluvy. Zo splátkového kalendára nie je
navyše zrejmé, v akej výške sú splátky istiny a v akej výške splátky úrokov. Zároveň podľa toho, ako je
koncipovaný splátkový kalendár tohto úveru t.j. 36 splátok po 60 eur a 37-ma splátka vo výške 2.000
eur, je zrejmé, že veriteľ musel pri uzatváraní úverovej zmluvy vedieť, že žalobkyňa nebude schopná

takýmto spôsobom predmetný úver splatiť, a jednoznačne bude daný dôvod, aby mohol pristúpiť k
realizácii záložného práva, na základe ktorého získa do vlastníctva nehnuteľnosti, ktorých hodnota
ďaleko prevyšuje poskytnutú sumu úveru. Uvedené napokon potvrdzuje, aj výpis z LV č. XXX pre k.ú.R. S. (k založeným nehnuteľnostiam) zo dňa 14.11.2012, kde je poznamenaný zápis o začatí výkonu
záložného práva formou dobrovoľnej dražby.

Za rozporné s dobrými mravmi súd považuje zmieňované poplatky, ktoré sú uvedené v čl. XIII, podľa
ktorého si žalovaný 1) účtoval len príkladmo nasledovné poplatky: za poskytnutie úveru 1 % z istiny,
najmenej 82,89 eur, storno úveru (do 14 dní od uzavretia zmluvy) 3 % z istiny, v danom prípade by tak
žalobkyňa zaplatila pri stornovaní zmluvy 60 eur, vypracovanie listiny 1 x A4 (podpis listín) 66,39 eur,
poplatok za neuhradenú splátku 4 % z istiny, zasielanie korešpondencie 9,96 eur atď. Tieto poplatky

(uvedené v čl. XIII predmetnej úverovej zmluvy), súd považuje za neprijateľné zmluvné podmienky podľa
§ 53 ods. 1, ods. 5 OZ, a tým aj neplatné.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu pritom nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku
(ex tunc) a to voči každému. Každý kto má na tom naliehavý právny záujem sa jej môže bez časového
obmedzenia dovolávať. Súd pri tom na absolútnu neplatnosť musí prihliadať aj bez návrhu (ex officio)

z úradnej povinnosti. Plnením z absolútneho neplatného právneho úkonu potom vzniká bezdôvodné
obohatenie, ktoré sa musí vydať v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. S poukazom na obsah
úverovej zmluvy č. 177/09 zo dňa 20.08.2009 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným 1) dospel súd
k záveru, že neprijateľnými podmienkami, spôsobujúcimi značnú nerovnováhu a hrubý nepomer vo
vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky, ako aj

s poukazom na § 3 ods. 1 OZ a § 53 ods. 4, písm. k) OZ sú aj nasledovné ustanovenia úverovej zmluvy:
Článok VII., bod 2, písm. a), ktoré obsahuje podmienky, za ktorých môže veriteľ vyhlásiť predčasnú
splatnosť úveru, pričom jednou z týchto podmienok je aj zníženie hodnoty predmetu záložnej zmluvy
(nehnuteľností) spočívajúce v objektívnom znížení ich všeobecnej hodnoty v dôsledku zmien trhu s
nehnuteľnosťami. V danom prípade ide teda o objektívnu skutočnosť, absolútne nezávislú od vôle a

konania žalobkyne (ako dlžníčky), ktorú nemá možnosť akokoľvek ovplyvniť, je preto v rozpore s dobrými
mravmi a jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, aby takáto skutočnosť mala za následok vyhlásenie
predčasnej splatnosti daného úveru. Článok VII., bod 5 úverovej zmluvy, podľa ktorého v prípade, ak
dlžník hrubo poruší podmienky dohodnuté v ÚZ, je veriteľ oprávnený vyhlásiť úver za okamžite splatný
v celom jeho zostatku, spolu s príslušenstvom, pričom nezaniká nárok veriteľa na zmluvnú pokutu. Z

tohto ustanovenie nie je vôbec zrejmé, čo sa rozumie hrubým porušením podmienok v ÚZ a veriteľovi
tak dáva toto ustanovenie v podstate možnosť, vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru kedykoľvek. Článok
VII., bod 8, podľa ktorého, ak dlžník písomne oznámi veriteľovi, že nesúhlasí so zmenou sadzobníka
poplatkov okamihom doručenia oznámenia veriteľa, o neakceptovaní tejto zmeny je veriteľ oprávnený
vyhlásiť úver za okamžite splatným v celom jeho zostatku spolu s príslušenstvom. Obdobne za neplatné

a v rozpore s dobrými mravmi, súd považuje dojednanie v článku X., bod 1, 2 podľa ktorého, ak dlžník
neoznámi veriteľovi zmenu svojho trvalého pobytu, či zmenu korešpondenčnej adresy alebo akékoľvek
zmeny týkajúce sa jeho účastníckych telefónnych staníc do 15 dní od vzniku zmeny, je veriteľ oprávnený
účtovať dlžníkovi zmluvnú pokutu vo výške 165,97 eur. Za neplatný, v rozpore s dobrými mravmi, § 53
ods. 4, písm. k) ako aj ustanovením § 517 ods. 2 OZ, súd považuje aj čl. XI, bod 1, podľa ktorého v

prípade omeškania dlžníka so splatením úveru, je veriteľ oprávnený vyčísliť úrok z omeškania vo výške
0,25 % z dlžnej sumy denne (t.j. 91,25 % ročne). Obdobne článok XII., bod 1, podľa ktorého v prípade
ak bude dlžník v omeškaní so zaplatením niektorej splátky alebo celková výška uhradených splátok
k daným termínom určeným splátkovým kalendárom bude v negatívnom rozpore s celkovou výškou
splátok podľa tohto kalendára je veriteľ oprávnený účtovať dlžníkovi zmluvnú pokutu 4 % z poskytnutej

istiny (čo predstavuje 80 eur) ako aj článok XIV. úverovej zmluvy, kde je zákonné právo dlžníka odstúpiť
od zmluvy, sankcionované poplatkom za poskytnutie úveru (v danom prípade v sume 82,98 eur) a
storno poplatkom ( v danom prípade v sume 60 eur). Za neplatný a v rozpore s dobrými mravmi, súd
považuje aj článok XV., bod 4, podľa ktorého dlžník podpisom ÚZ súhlasí, aby si veriteľ započítal do
svojej pohľadávky nedoplatky a sankcie voči dlžníkovi alebo záložcovi, ktoré by mohli mať za následok

začatie výkonu záložného práva alebo výkon exekúcie na predmet zálohu a zároveň súhlasí, aby veriteľ
takto vzniknuté nedoplatky a sankcie v mene dlžníka uhradil. Uvedené ustanovenie umožňuje veriteľovi
(bez ohľadu na výšku úveru ako je uvedený v článku I.) tento úver resp. dlžnú sumu, ktorú je povinný
dlžník uhradiť, navýšiť o akúkoľvek ďalšiu pohľadávku, bez vedomia dlžníka, a je to ustanovenie ktoré
vo svojej podstate spôsobuje nesplatiteľnosť daného úveru. Rovnako neprijateľným, a v rozpore s

dobrými mravmi je ustanovenie čl. XVII bod 3, podľa ktorého dlžník vyhlasuje, že predlžuje premlčaciu
dobu všetkých práv spojených s uzavretím tejto ÚZ na 10 rokov. Je zrejmé, že sa jedná o formulárovú
podmienku uvedenú zmluve samotným veriteľom, ktorú navrhovateľka nemohla ovplyvniť, aj keď sa
ju snažil veriteľ naformulovať tak, že sa jedná o vyhlásenie samotného dlžníka. Je však len ťažkopredstaviteľné, že bežný spotrebiteľ, pri podpise úverovej zmluvy, by mal byť tým, kto si toto ustanovenie
zmluvy vymienil. Neplatným je (aj s poukazom na ustálenú judikatúru) aj ustanovenie čl. XIX bod 4,
podľa ktorého by sa mal právny vzťah účastníkov vzniknutý z predmetnej ÚZ spravovať Obchodným

zákonníkom a vo svojej podstate ide o obchádzanie zákona, ktorým chcel veriteľ zabrániť posudzovaniu
právneho vzťahu podľa predpisov o ochrane spotrebiteľa. Neplatným a v rozpore s dobrými mravmi, ako
aj s § 566 ods. 2 OZ je aj ustanovenie čl. XIX bod 16, podľa ktorého veriteľ nie je viazaný účelom platby,
ktorú stanoví dlžník, a je oprávnený platbu dlžníka započítať na svoje pohľadávky voči dlžníkovi v tomto
poradí: na záväzky dlžníka, ktoré vznikli z iného dôvodu než z úverovej zmluvy, na zmluvné pokuty,

na poplatky za úkony a služby podľa platného sadzobníka, na príslušenstvo úveru vrátane sankcií, na
splátky úveru, a to v poradí najskôr na úroky a náklady, a až potom na istinu.

Z vyššie uvedených dôvodov, s poukazom na § 41 OZ v spojení s § 39 OZ, je predmetná úverová zmluva
neplatná v celom rozsahu, pretože jednotlivé ustanovenia zmluvy, ktoré súd považuje s poukazom na
vyššie uvedené dôvody, za neplatné, nemožno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Tam, kde sa

dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon (dôvod neplatnosti sa týka jeho podstatnej zložky), je
právny úkon neplatný v celom rozsahu. Otázku možnosti a nemožnosti oddelenia právneho úkonu treba
posudzovať z hľadiska povahy a obsahu celého právneho úkonu a nielen z hľadiska oddeľovanej časti.
Zmluvu, pokiaľ ide o jej zákonnom určené pojmové znaky, treba chápať ako nedeliteľný celok, v danom
prípade nebolo možné oddeliť časť úverovej zmluvy, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov

a poplatkov (za poskytnutie úveru, za podpis zmluvy .....) od ostatného obsahu samotnej zmluvy, keďže
jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k ujedaniu o celkovej sume navýšenia daného úveru. Zmluvu
preto nebolo možné deliť tak, ako to má mysli § 41 Občianskeho zákonníka, čo viedlo k tomu, že súd
vyhlásil predmetnú úverovú zmluvu za neplatnú v celom rozsahu.

Zmluva o záložnom práve č. 177/09, ktorú uzavreli žalobkyňa a žalovaný 1) v rovnaký deň
t.j. 20.08.2009 má akcesorickú povahu a zabezpečuje hlavný záväzok. Už samotným vyslovením
neplatnosti hlavnej t.j. úverovej zmluvy, je absolútne neplatná aj zmluva o záložnom práve. Predmetná
záložná zmluva je však, okrem už uvedeného dôvodu, neplatná aj s poukazom na § 37 OZ, z dôvodu
jej absolútnej neurčitosti, keď podľa časti I, bod 3, sa pohľadávkou záložného veriteľa (touto zmluvou

zabezpečenou) rozumie nielen pohľadávka na základe úverovej zmluvy č. 177/09 zo dňa 20.08.2009
ale aj pohľadávky, ktoré vzniknú veriteľovi v budúcnosti voči dlžníkovi z titulu poskytnutia akéhokoľvek
úveru podľa úverovej zmluvy, ktorá môže byť uzavretá medzi veriteľom a dlžníkom v budúcnosti, ako
aj pohľadávka a jej príslušenstvo, ktoré vznikne v dôsledku odstúpenia od ÚZ alebo v dôsledku jej
výpovede, alebo pohľadávka na uhradenie nákladov, podľa ÚZ, zmluvy obsiahnutej v tejto listine a

všetkých ostatných zmlúv uzavretých medzi záložcom a záložným veriteľom. Uvedené ustanovenie totiž
umožňuje veriteľovi, aby jednostranne bez súhlasu dlžníka, navýšil istinu s príslušenstvom o dlžnú sumu
z akéhokoľvek ďalšieho dlhu žalobkyne, ktorý by sa objavil (a to aj premlčaný). Toto ustanovenie je
rozumne neodôvodniteľné, a značne nerovnovážne v neprospech žalobkyne. Za neprijateľné v rozpore
s dobrými mravmi a teda aj absolútne neplatné, sú okrem už uvedených dôvodov, aj ustanovenia článku

V., bod 1 záložnej zmluvy, podľa ktorého v prípade ak záložca svojim konaním zmarí zriadenie záložného
práva alebo je nesúčinný pri odstránení nedostatkov, ktoré bránia jeho zriadeniu je záložný veriteľ
oprávnený mu účtovať zmluvné pokuty vo výške 20 % z poskytnutej istiny, minimálne 6.638,78 eur (§
53 ods. 4, písm. k/ OZ). Obdobne neplatné a v rozpore s dobrými mravmi je aj ustanovenie článku V.,
bod 2 záložnej zmluvy, podľa ktorého v prípade ak záložca akýmkoľvek spôsobom znemožní záložnému

veriteľovi výkon záložného práva (podaním súdnej žaloby, návrhu na vydanie predbežného opatrenia,
zablokovanie nehnuteľnosti a podobne) zaväzuje sa záložca zaplatiť záložnému veriteľovi počas celého
obdobia súdneho sporu resp. inej prekážky zmluvnú pokutu vo výške 0,25 % za každý deň trvania tohto
sporu alebo prekážky z celej zabezpečovanej pohľadávky. Rovnako teda aj pri zmluve o záložnom práve
bolo, s poukazom na vyššie uvedené dôvody vylúčené, aby postupom podľa § 41 OZ šlo oddeliť časť

zmluvynedotknutúdôvodomneplatnostiodtakej,ktorábyprípadnetakýmtonedostatkomtrpieť nemala.
Preto súd určil aj predmetnú zmluvu o záložnom práve, za neplatnú v celom rozsahu.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného 2), že on už v takejto podobe (s takýmto obsahom) predmetnú
úverovú zmluvu resp. pohľadávku z nej pochádzajúcu, nadobudol na základe postúpenia, táto je vo

vzťahu k predmetu konania irelevantná. Zároveň neobstojí ani s poukazom na skutočnosť, že aj v
upozornení zo dňa 25.06.2012 (č.l. 26 spisu) žalovaný 2) upozornil žalobkyňu okrem iného, že táto
upomienka je spoplatnená v súlade s platným sadzobníkom poplatkov. Uvedené teda preukazuje,že žalovaný 2) pokračuje vo vymáhaní všetkých neprijateľných poplatkov a sankcií, vyplývajúcich z
úverovej zmluvy, ako sú uvedené vyššie.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 149 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 7 O.s.p. a v konaní úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že po
právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o náhrade trov konania samostatným uznesením.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalovaný 2) prostredníctvom právneho zástupcu

podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Vo vyjadrení uviedol, že návrh je neodôvodnený a
žalobkyňa nepreukázala naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti predmetných zmlúv. Ak
bola žalobkyňa toho názoru, že na základe neplatnej úverovej zmluvy poskytla žalovanému plnenie,
mala možnosť domáhať sa vrátenia takéhoto plnenia samozrejme so zohľadnením skutočnosti, že
na základe tej istej zmluvy žalobkyňa plnenie od žalovaného prijala. V takom konaní by sa ako
predbežná otázka posudzovala platnosť úverovej zmluvy. Bez ďalšieho však možno konštatovať, že sú

celkom nepodložené tvrdenia žalobcu o absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere ako celku. Namietaná
neprimeranosť výšky úrokov, úrokov z omeškania, ako aj zmluvná pokuta rozhodne nemôžu spôsobovať
neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale v prípade vecnej opodstatnenosti týchto námietok by mohlo ísť
len o čiastočnú neplatnosť tejto zmluvy, najmä čo do výšky úroku nad rámec požívajúci právnu ochranu.
Žalobca, hoci sa domáha určenia neplatnosti zmluvy, vôbec nepreukázal, ako sa mieni vysporiadať so

žalovaným, ktorému by v prípade určenia neplatnosti právnych úkonov neboli vrátené peniaze, pričom
by jednoznačne vznikli nároky na vrátenie bezdôvodného obohatenia. Faktom je, že povinnosť žalobcu
plniť podľa zmluvy o úvere nebola splnená, preto vo vzťahu k zmluve o úvere naliehavý právny záujem
nemôže byť daný, keďže existujú už konkrétne nároky zmluvných strán, pretože žalovanému vzniklo
právo na vrátenie poskytnutého úveru, vrátane dohodnutých zmluvných sankcií, pričom v prípadnom

sporeoplneniebybolsúd,ktorýbyotakomtonávrhunaplneniekonal,povinnýplatnosť,resp.neplatnosť
zmluvy o úvere posúdiť ako predbežnú otázku. Žaloba o určenie podľa § 80 c) O.s.p. nie je spravidla
opodstatnená vtedy, ak má požadované určenie len povahu predbežnej otázky, ktorá nerieši ani nemôže
riešiť celý obsah a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Stav ohrozenia práva žalobkyne alebo
jej neistota v právnom postavení sa neodstráni iba tým, že bude vyriešená predbežná otázka, z ktorej

bezďalšiehovzťah,aleboprávovýznamnépreprávnypomerúčastníkoveštenevyplýva,aleažurčením,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Pokiaľ bolo na základe zmluvy o záložnom práve vložené
záložné právo v prospech žalovaného do katastra nehnuteľností, právna otázka, či zmluva o zriadení
záložného práva je, alebo nie je platným právnym úkonom za tejto situácie predstavuje iba vyriešenie
predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či na nehnuteľnosti žalobkyne viazne v prospech žalovaného

nejaké právo. Bolo preukázané, že žalobkyňa požiadala o poskytnutie úveru, úverovú zmluvu dňa
20.08.2009 podpísala, zároveň si žalobkyňa prevzala finančné prostriedky vo výške 2.000 eur, zmluvy
sú platné a treba podotknúť, že dlžník do dnešného dňa uhradil iba sumu vo výške 1.832,33 eura, pričom
sa dostal do omeškania (posledná splátka od žalobkyne bola prijatá 20.02.2012), čím žalovanému
vzniká nárok na zmluvné pokuty dohodnuté v zmluve a túto pohľadávku je žalovaný oprávnený vymáhať

výkonom záložného práva. Zmluva o úvere zo dňa 20.8.2009 v znení dodatkov spĺňa všetky náležitosti,
ktoré jej prikazuje zákon číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s v platnom znení. Taktiež
zmluva o záložnom práve zo dňa 20.08.2009 je uzatvorená v zmysle § 151a a nasledujúcich OZ v
platnom znení a bola podpísaná žalobkyňou slobodne, vážne a bez námietok. Ide o štandardnú úverovú
zmluvu, ktorá obsahuje v zmysle § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase

uzatvorenia úverovej zmluvy všetky náležitosti, ktorej jej prikazuje ustanovenie § 4 ods. 2 uvedeného
zákona. Úverová zmluva bola zo strany žalobkyne podpísaná slobodne vážne určite a zrozumiteľne.
Čo sa týka námietky žalobkyne o „neprimeraných úrokoch“ a neprijateľných podmienkach, je potrebné
podotknúť, že v zmysle článku XIV úverovej zmluvy mohol dlžník odstúpiť od predmetnej zmluvy v lehote
štrnástich dní odo dňa podpísania úverovej zmluvy, preto žalovaný zastáva názor, že toho času neobstojí

tvrdenie o neprimeraných úrokoch a neprijateľných podmienkach, keď dlžník dobrovoľne a slobodne
plnil z úverovej zmluvy (§ 323 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 407 ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka). Právny vzťah účastníkov úverovej zmluvy sa riadil ustanoveniami Obchodného zákonníka,
čo je aj v zmluve jasne uvedené. Je teda nepochybné, že v podanom návrhu nie sú uvedené žiadne
relevantné okolnosti, na základe ktorých by bolo možné predpokladať vyslovenie neplatnosti uvedenej

úverovej zmluvy. Odvolateľ ďalej poukazuje na § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008, cituje ho a
dodáva, že v zmysle uvedeného nariadenia bola pre uvedený typ úveru v danom čase Ministerstvom
financií SR stanovená maximálna výška odplaty vo výške 40,44 %. Je preukázané, že úverová zmluva
obsahuje primeranú výšku odplaty, pričom RPMN vypočítaná v úverovej zmluve je nižšia (37,38 %), akopre daný typ úveru povoľovalo v danom čase MF SR. Po citovaní § 53 ods. 1 OZ žalovaný dodáva, že
z logického výkladu uvedeného ustanovenia je zrejmé, že nie je možné vyhlásiť odplatu za neprijateľnú
zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ v spojení s ustanovením § 1 ods. 1 nar. vl. SR č. 238/2008

Z.z. Odvolateľ podotýka, že v zmysle čl. XV bod 6 úverovej zmluvy je veriteľ oprávnený zmluvné
pokuty, poplatky a iné sankcie úplne alebo sčasti odpustiť. Žalovaná poukazuje na § 3a ods. 1 nar. vl.
č. 87/1995 Z.z. účinného od 01.07.2010, podľa ktorého je limitovaná výška sankcií, ktorých maximálna
výška je 27 % ročne, čiže súd sa nemôže zaoberať platnosťou alebo neplatnosťou výšky sankcií z
úverovej zmluvy, ale môže iba konštatovať, že v danom čase platí uvedené ustanovenie nariadenia

vlády a veriteľ je povinný uvedené ustanovenie dodržiavať. Je zrejmé, že predmetná zmluva o úvere
je asynalagmatický záväzok, jednostranne zaväzujúci, čiže v prípade rozhodovania o platnosti, resp.
neplatnosti zmluvy o úvere sa súd musí zaoberať aj otázkou vrátenia plnenia zo strany žalobkyne
žalovanému z neplatnej zmluvy o úvere. Zároveň pokiaľ tieto tejto právnej konštrukcii nezodpovedá
žalobný petit, nie je možné predmetnej žalobe vyhovieť. Jednoducho povedané, nie je možné, aby súd
vyhovel danej žalobe bez vyriešenia otázky vrátenia plnenia zo zmluvy o úvere. Odvolateľ cituje § 41

OZ, § 53 ods. 1, 5 OZ a poukazuje na to, že z logického výkladu uvedených ustanovení OZ a z vyjadrenia
žalovaného je zrejmé, že nie je možné vyhlásiť úverovú zmluvu za neplatnú ako celok. Nie je možné
vyhlásiť ani odplatu za neprijateľnú. Rozhodnutie súdu nie je v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podotýka, že v zmysle § 151md ods. 1 písm. a)
OZ záložné právo zanikne až zánikom zabezpečovanej pohľadávky, čiže až uhradením pohľadávky s

príslušenstvom. Je preto nemožné pripustiť, že by zaniklo zabezpečenie nesplatenej pohľadávky, hoc
by aj súd vyhlásil úverovú zmluvu za neplatnú, pretože takýto právny názor nie v súlade s právnym
štátom a ochranou veriteľa, pretože veriteľ má splatnú pohľadávku zabezpečenú záložným právom v
súlade s § 151md ods. 1 písm. a) OZ. Pohľadávka vyhlásením úverovej zmluvy za neplatnú nezaniká.
Právna prax ako aj judikatúra SR a ČR zastáva právny názor, že zánik úverovej zmluvy nespôsobuje

aj zánik akcesorických zabezpečovacích právnych vzťahov, čiže aj keď súd vyhlási úverovú zmluvu za
neplatnú, nemôže z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy vyhlásiť za neplatnú aj záložnú zmluvu, pokiaľ
táto spĺňa všetky náležitosti, ktoré jej ukladá zákon. Odvolateľ poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 4
Obo 102/99, v ktorom bol vyslovený právny názor, že ak bola pohľadávka veriteľa vyplývajúca zo zmluvy
o úvere zabezpečená záložným právom, odstúpením veriteľa od zmluvy o úvere záväzok záložného

dlžníkanezanikol.PodobnéstanoviskozaujalajNajvyššísúdČRvrozsudkuz10.10.2001sp.zn.29Cdo
2606/2000. Z uvedenej judikatúry je zrejmé, že záložné právo zriadené zmluvou nezaniká automaticky
keď je neplatná, resp. zrušená úverová zmluva. Takéto záložné právo, ak spĺňa všetky náležitosti podľa
platného zákona, vyhlásením úverovej zmluvy za neplatnú nezaniká, ale trvá a zabezpečuje pohľadávku
z titulu vrátenia plnenia z neplatnej úverovej zmluvy. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalovaný

považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny a navrhuje, aby odvolací súd vec zrušil a vrátil
súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného 2) sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne podaním
doručeným súdu 08.08.2014. Vo vyjadrení uviedla, že z predloženého textu odvolania je zrejmé, že

je úplne identické s textom vyjadrenia žalovaného 2) predloženého konajúcemu súdu 19.06.2013,
ktorým reagoval žalovaný 2) vo veci podanej žaloby. Text je všeobecný, nerozlišuje konkrétnosti a
špecifiká konkrétneho prípadu, voči ktorému sa odvoláva. K tomuto textu sa súd dôkladne zaoberal
na pojednávaní vo veci a je aj obsahom vydaného odôvodnenia rozsudku zo dňa 08.07.2014. K
odvolaniu v časti platnosti záložnej zmluvy žalobkyňa udáva, že súd správne vyslovil a odôvodnil

absolútnu neplatnosť zmluvy o záložnom práve s ohľadom na akcesorickú povahu predmetnej zmluvy
zabezpečujúcej hlavný záväzok so zmluvou úverovou, ktorej neplatnosť taktiež vyslovil súd vo svojom
výroku rozhodnutia aj s vyčerpávajúcim odôvodnením. Okrem toho neplatnosť záložnej zmluvy v celom
jej rozsahu súd vyslovil i z dôvodu jej absolútnej neurčitosti s poukazom na § 37 OZ. Žalovaný
argumentuje judikátmi Najvyššieho súdu SR, ktoré so skutkovou podstatou prípadu konaného v danej

veci nemajú žiadne spoločné znaky. Z neplatnej úverovej zmluvy nemôže byť platná zmluva o záložnom
práve. Okrem toho v záložnej zmluve sa nachádzajú neplatné a v rozpore s dobrými mravmi jednotlivé jej
ustanovenia, ktorých dôvody neplatnosti a rozporuplnosti s dobrými mravmi podrobne špecifikoval súd
v odôvodnení rozsudku, s ktorými sa žalobkyňa stotožňuje. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a uplatnila si náhradu trov

konania vo výške 83,89 eura.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, protiktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§
156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý
deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s

poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne písomné vyhotovenie
rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na
zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu je potrebné dodať nasledovné:

Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia neplatnosti zmluvy o úvere zo dňa 20.08.2009 uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným 1), na základe ktorej žalovaný 1) žalobkyni poskytol úver vo výške 2.000 eur a
určenia neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, uzavretej medzi rovnakými
účastníkmi toho istého dňa, slúžiacej na zabezpečenie pohľadávky veriteľa (žalovaného 1) z úverovej
zmluvy. Súd návrhu žalobkyne vyhovel jednak z dôvodu, že vykonaným dokazovaním mal preukázané,

že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré v odôvodnení rozsudku špecifikoval
a jednak z dôvodu, že obidve zmluvy sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi a dôvody absolútnej
neplatnosti oboch zmlúv podrobne v rozsudku uviedol. Súd sa v rozsudku tiež vysporiadal s námietkou
žalovaného 2) a s poukazom na ustálenú súdnu prax dospel k záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny
záujem na žiadanom určení.

Žalovaný 2) v odvolaní opakovane namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na
určovacej žalobe. Bol toho názoru, že neprijateľnosť podmienok v zmluve nespôsobuje jej neplatnosť
ako celku, ale len neplatnosť jej jednotlivých častí. Poukazoval tiež na to, že aj absolútna neplatnosť
zmluvy sa týka len jej niektorých častí, preto nemôže byť neplatná celá zmluva o úvere a nezanikla ani

zmluva o záložnom práve. Súdu vytýka, že sa nevysporiadal so spornou otázkou, akú výšku plnenia má
poskytnúť žalobkyňa žalovanému 2), keď konštatoval neplatnosť zmlúv, ktoré boli predmetom sporu.
Podľa odvolateľa sú obidve zmluvy platné, obsahujúce všetky podstatné náležitosti, preto má žalovaný
2) nárok na všetky plnenia z nich vyplývajúce.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa žalobou
domáha, ako to už uviedol súd prvého stupňa z dôvodu, že jej postavenie sa stane istejším v prípade, ak
súd žalobe vyhovie. Žalobkyňa nemá inú možnosť súdnej ochrany, len podaním takejto žaloby. Žalobu
na plnenie (ktorá má prednosť pred žalobou na určenie) by mohol podať len žalovaný a v danom
prípade by ju zrejme ani nepodal, keďže by svoju pohľadávku uspokojil výkonom záložného práva

k nehnuteľnostiam (o čo sa pokúsil v dobrovoľnej dražbe, ktorej vykonanie bolo uznesením súdu na
návrh žalobkyne znemožnené), na základe zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnostiam uzavretej na
zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o úvere. Súdna prax už ustálila, že spotrebitelia, ako slabšia strana
v spore z úverových zmlúv a s nimi súvisiacich zmlúv o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
majú naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmlúv (uznesenie NS SR 1M Cdo/1/2009).

Počas konania medzi účastníkmi nebolo sporné, že ide o zmluvu o úvere, ktorá sa riadi ustanoveniami
Obchodného zákonníka, zároveň ide o zmluvu spotrebiteľskú, preto musí byť v súlade s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.), ďalej musí byť v súlade so
zákonom o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. účinným v čase uzavretia zmluvy a v súlade so

zákonom o ochrane spotrebiteľa zák. č. 250/2007 Z.z. Zároveň každá zmluva, ako právny úkon musí
byť v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi náležitosti právnych úkonov (§ 34
a nasl. OZ).V záujme zachovania právnej istoty účastníkov zmluvy odvolací súd je vo všeobecnosti zástancom
teórie zachovania platnosti zmlúv. Napriek tejto zásade je v prejednávanej veci potrebné konštatovať
neplatnosť zmluvy o úvere zo dňa 20.08.2009 uzavretej medzi účastníkmi ako celku. Je potrebné

posúdiť, či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti jednotlivých klauzúl (častí)
tak,akotopodrobnešpecifikovalsúdprvéhostupňaakocelokešteudržateľná.Zmluvaoúvereobsahuje
20 článkov. Podľa názoru odvolacieho súdu pri uzavretí zmluvy, akou je práve posudzovaná zmluva
o úvere existuje vážne nebezpečenstvo extrémneho nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku
spotrebiteľa bez súdnej kontroly, najmä možnosťou uplatnenia rôznych poplatkov uvedených v čl. 13

zmluvy, možnosťou veriteľa vyhlásiť úver za splatný (napr. aj pri vyhlásení dlžníka že nesúhlasí so
zmenou sadzobníka poplatkov čl. 7 bod 8), možnosťou veriteľa uplatniť si rôzne zmluvné pokuty (pri
neoznámení zmeny adresy dlžníka, telefónneho čísla, predčasnom splatení úveru s čl. 10 bod 1, 2, 4,
v prípade omeškania so splátkami 4 % z istiny čl. 12 bod 1), možnosťou uplatniť si úrok z omeškania
0,25 % denne, (t.j. 91,25 % ročne, čl. 11 bod 1). Existenciu tohto nebezpečenstva aj žalovaný 2)
naplnil, pretože napriek tomu, že žalobkyni bol poskytnutý úver 2.000 eur k 24.06.2012, t.j. približne

po troch rokoch od poskytnutia úveru ju vyzýval na zaplatenie dlhu vo výške 5.060,63 eura, pričom
prihliadol aj na to, že žalobkyňa mu už vrátila z poskytnutej sumy 1.832,33 eura. Žalovaný 2) sa pokúsil
realizovať výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou, ku ktorej nedošlo len na základe zásahu súdu,
na návrh žalobkyne, vydaním predbežného opatrenia. Takúto situáciu žalovanému umožnili nezákonne
dohodnuté sankcie a jeho snaha obísť dôležitý prvok unijného práva bez možnosti súdnej kontroly

(ex offo) vymôcť plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu, resp. z neprijateľných zmluvných
podmienok. Je pravdou, že zmluvu o úvere uzatváral žalovaný 1) a žalovaný 2) nadobudol pohľadávku
voči žalobkyni z úverovej zmluvy na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Z konania žalovaného 2)
všakvyplýva,žesozmluvouakocelkomsastotožnil,evidentnevstúpildovšetkýchprávsvojhoprávneho
predchodcu, ktoré si aj uplatnil (listom zo dna 25.06.2012, č.l. 26 a iniciovaním dobrovoľnej držby).

Žalovaný 2) preto podľa názoru odvolacieho súdu mal vôľu vstúpiť do všetkých práv zo zmluvy o úvere
tak, ako bola dňa 20.08.2009 uzavretá a žalovaný 1) nemal vôľu uzavrieť zmluvu o úvere bez neplatných
klauzúl (častí). Z konania žalovaného 2) nevyplýva, že by sa vzdal niektorého z nárokov, pripúšťajúc
neplatnosť niektorého z dojednaní v zmluve o úvere. Napokon aj v odvolaní žalovaný 2) zastáva názor
a uzatvára, že zmluva je platná a preto má žalovaný 2) právo zaplatenie nie len istiny, ale aj všetkých

uplatnených sankcií. Z uvedeného dôvodu je preto možné a potrebné posudzovať zmluvu ako celok.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil konkrétne zmluvné dojednania ako absolútne neplatné
pre rozpor s dobrými mravmi. Odvolací súd je toho názoru, že hlavne dojednaný spôsob vrátenia
poskytnutého úveru v čl. 20 je v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch, resp. ho obchádza.

Cieľom zákona č.258/2001 Z.z., § 4 ods. 2 písm. i) bolo vrátenie poskytnutých peňazí v pravidelných
rovnomerne rozložených splátkach tak, aby sa časť splátky započítala na istinu, časť na úroky a časť na
poplatky. Ak žalovaný 1) v predtlači formulárovej úverovej zmluvy určil 36 splátok po 60 eur a 37 splátku
na istinu 2.000 eur, konal v rozpore so zákonom, resp. ho obchádzal. Spotrebiteľ si požičiava peňažné
prostriedky preto, lebo nemôže za službu alebo tovar, ktoré potrebuje, zaplatiť z vlastných prostriedkov

(naraz vyššiu suma peňazí). Následne, po získaní úveru, môže zo svojho príjmu vrátiť požičané peniaze
len takým spôsobom, že dlh spláca časťou svojho príjmu, ktorá mu ostáva po zaplatení nevyhnutných
životných nákladov. U spotrebiteľa, ktorý je odkázaný na úver 2.000 eur väčšinou nie je predpoklad, aby
popri splácaní úveru (a platení životných nákladov) ušetril toľko, aby bol schopný naraz zaplatiť 2.000
eur, v tomto prípade 37. splátku úveru. Takúto situáciu využívajú nebankové subjekty a neprimerane

sankcionujú neschopnosť spotrebiteľa vrátiť požičané peniaze.

Uvedený, veriteľom určený spôsob vrátenia dlžnej sumy možno považovať aj za nekalú obchodnú
praktiku. Ustanovenie § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z.z zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje, že
predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými

mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a
ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji
výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,
čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán
a porušovanie zmluvnej slobody. Ustanovenie § 7 ods.2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa

považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje
alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku
alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny,
ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súduv danom prípade žalovaný pri formulovaní úverovej zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou,
keď splatnosť úveru rozložil tak, že žalobkyňa mala zaplatiť 36 splátok po 60 eur a 37. splátku vo výške
2.000 eur. Priemerný spotrebiteľ nie je schopný (už z hore uvedených dôvodov) takúto dohodu splniť a

veriteľ ho neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil neustále narastá až tak, že
môže prísť aj o nehnuteľnosť, o svoje obydlie, čo je neprípustné. Spôsob vrátenia úveru je podstatnou
náležitosťou zmluvy o úvere (podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky) ak táto časť je v rozpore s dobrými mravmi, resp. je v rozpore

so zákonom, alebo ho obchádza, potom je celý právny úkon absolútne neplatný (§ 39 OZ).

Rovnako súd prvého stupňa správne posúdil ako absolútne neplatnú zmluvu o zriadení záložného
práva uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným 1) pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný 1) poskytol
žalobkyni úver vo výške 2.000 eur a prípadnú pohľadávku z úverovej zmluvy si zabezpečil formulárovou
zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, (okrem rôznych pozemkov aj domom). Spôsob

zabezpečenia pohľadávky žalovaného je nevyvážený, spôsobujúci značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. K uzavretiu zmluvy o zriadení záložného
práva došlo rovnako za použitia nekalej obchodnej praktiky ako zmluvy o úvere, keď pri uzatváraní
zmluvyozriadenízáložnéhoprávažalovanýnepostupovalsodbornoustarostlivosťou.Nemoholuzavrieť
tak nevyváženú zmluvu, na základe ktorej by žalobkyňa prišla o nehnuteľnosti podstatne vyššej hodnoty

ako bol poskytnutý úver.

Z absolútne neplatných právnych úkonov žalovaný nemohol nadobudnúť právo na zaplatenie úrokov,
poplatkov, zmluvných pokút, nenadobudne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe absolútne
neplatnej zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Na druhej strane pokiaľ poskytol

žalobkyni úver vo výške 2.000 eur má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2
(žalobkyňou získaný majetkový prospech plnením z neplatného právneho úkonu). Mylný je však názor
žalovaného, že bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o sume, ktorú je žalobkyňa povinná žalovanému
zaplatiť. V danom prípade je súd petitom návrhu viazaný, nemôže ho prekročiť, nejde o synalagmatický
záväzok (ako to správne uviedol aj žalovaný v odvolaní). Žalovanému 2) v prípade, ak riadne nadobudol

pohľadávku voči žalobkyni a vie preukázať výšku získaného bezdôvodného obohatenia na stane
žalobkyne (pozostávajúcej z nevrátenej časti úveru) nič nebráni podať žalobu na plnenie (žalovanému
ani doposiaľ nič nebránilo podať žalobu na plnenie).

Ostatnými námietkami žalovaného 2) sa odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal,

pretože neboli spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci pre žalovaného 2). Odvolací súd
tiež nevyhodnocoval jednotlivé zmluvné dojednania zmluvy o úvere podľa § 52 a nasl. OZ ako
neprijateľné zmluvné podmienky, v tomto smere odkazuje na vyčerpávajúci rozsudok súdu prvého
stupňa. Vyhodnotenie zmluvných podmienok ako neprijateľných má za následok, že sa považujú za
neplatné a veriteľ sa na základe takýchto námietok nemôže domáhať žiadnych nárokov. Nespôsobujú

však neplatnosť celej zmluvy o úvere a nemôžu sa týkať hlavného predmetu plnenia.

O náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 142
ods. 1 v spojení s § 224 ods. 4 O.s.p.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.