Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 6. marec 2015

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 20C/14/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712200769
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Koman

ECLI: ECLI:SK:OSPP:2015:8712200769.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad, v konaní pred samosudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci navrhovateľa:

Z.. N. E., nar. X.X.XXXX, bytom S., L. K. XXXX/XX, proti odporcovi: K. Q. v zastúpení Z. K.
K. Q., so sídlom C., T. H. XX, o náhradu škody s prísl., takto

r o z h o d o l :

I.Odporca je povinný zaplatiťnavrhovateľovisumu1.000,-eurdo3dníodprávoplatnostirozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd návrh z a m i e t a.

III. O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným dňa 23.1.2012 sa navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia, ktorým bude

odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody z titulu nezákonného trestného
stíhania a za nezákonné rozhodnutia, nesprávny úradný postup, výkon väzby, škodu na zdraví, prieťahy
v konaní a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 800.000,- eur a ďalej z titulu ušlého zisku na služobnom
plate sumu 74.518,49 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Podaním doručeným dňa 23.5.2012 navrhovateľ navrhol pripustiť zmenu žalobného petitu, a to tak,
že navrhoval, aby súd odporcu zaviazal uhradiť navrhovateľovi náhradu škody z titulu nezákonných
rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu vo výške 300.000,- eur, z titulu výkonu väzby vo výške

100.000,- eur, z titulu škody na zdraví vo výške 100.000,- eur, z titulu nemajetkovej ujmy za poškodenie
dobrej povesti, občianskej cti, dôstojnosti, dobrého mena a sťaženia spoločenského uplatnenia v
spoločenskom, súkromnom a pracovnom živote vo výške 280.000,- eur a z titulu ušlého zisku na
služobnom plate vo výške 74.518,49 eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Dôvodom podania návrhu je skutočnosť, že dňa 31.7.2002 malo na základe vopred pripravenej
policajnej akcie s využitím inštitútu agenta dôjsť k zásahu voči navrhovateľovi a na základe uznesenia

vyšetrovateľa bývalého Okresného úradu vyšetrovania Poprad zo dňa 31.7.2002, ČVS: X.-XXX/XX-PP-
XXXX, bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a trestný čin prijímania úplatku
a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zákona účinného do 31.12.2005. Proti uvedenému
uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad
zo dňa 2.8.2002, sp. zn. 1Pv/670/02, zamietnutá ako nedôvodná.

V čase od 31.7.2002 do 3.8.2002 bol navrhovateľ umiestnený v cele policajného zaistenia Obvodného
oddelenia Policajného zboru Poprad a dňa 3.8.2002 bol uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. Nt/
XX/XX vzatý do väzby s umiestnením v Ústavu na výkon väzby Levoča, to až do 12.8.2002 s tým, že od13.8.2002 do 27.8.2002 väzbu vykonal v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne z dôvodu
zdravotných problémov.

Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad zo dňa 27.8.2002, č. k. XPv/XXX/XX-XX, bol
obvinený - navrhovateľ prepustený z väzby na slobodu, nakoľko pominuli dôvody väzby.
Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 4.6.2003, sp. zn. XT/XXX/XX, bol navrhovateľ uznaný
vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.
a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa

§ 160a ods. 1, 2 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo
výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom výkonu uloženého trestu na dobu troch rokov a ďalej
trest zákazu činnosti vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej a verejnej správe na dobu 4 rokov.
Po odvolaní podanom navrhovateľom a prokurátorom uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa
10.12.2003, sp. zn. XTo/XXX/XX, bol prvostupňový rozsudok zrušený a vec vrátená na opätovné
prejednanie a rozhodnutie. Po opätovnom prejednaní bol navrhovateľ rozsudkom Okresného súdu

Poprad zo dňa 5.5.2005, sp. zn. XT/XXX/XX, opätovne uznaný vinným zo spáchania trestného činu
zneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľapodľa§158ods.1písm.a)Tr.zákonaúčinnéhodo31.12.2005
a trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zákona
účinného do 31.12.2005, za čo mu bol opätovne uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov
s podmienečným odkladom výkonu uloženého trestu na dobu troch rokov a ďalej trest zákazu činnosti

vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej a verejnej správe na dobu 4 rokov.
Po opätovne podaných odvolaniach navrhovateľa a prokurátora Krajský súd Prešov uznesením zo
dňa 11.10.2005, sp. zn. XTo/XX/XX, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prokurátorovi na
došetrenie.
Dňa 5.5.2006 bol navrhovateľ Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii Košice,

upovedomený o zmene právnej kvalifikácie, a to tak, že z pôvodnej právnej kvalifikácie bol vypustený
trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a konanie navrhovateľa bolo posúdené ako
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zákona účinného do
31.12.2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zákona účinného
do 31.21.2005.

Dňa 30.9.2008 Okresný súd Poprad na základe podanej obžaloby vydal trestný rozkaz sp. zn. XT/
XXX/XXXX, ktorým bol navrhovateľ opätovne uznaný vinným zo spáchania trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 v
jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.21.2005,
za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov s podmienečným odkladom

na dva roky.
Na základe podaného odporu Okresný súd Poprad vec opätovne prejednal a rozsudkom zo dňa
3.3.2010, sp. zn. XT/XXX/XXXX, bol navrhovateľ podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku spod obžaloby
oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorý sa stal spôsobom opísaným v rozsudku, nie je trestným činom.
Navrhovateľ poukázal na to, že v uvedenom rozsudku súd o.i. uviedol, že samotný skutok, ktorého sa

mal navrhovateľ dopustiť je výsledkom policajného navádzania, teda neprípustnej iniciačnej metódy, čím
od počiatku osoba voči ktorej bol takýto postup uplatnený, bola zbavená práva na spravodlivý proces.
Uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 8.12.2010, sp. zn. XTo/XX/XX-XXX, bolo odvolanie
prokurátora zamietnuté, rozsudok súdu I. stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
8.12.2010.

Navrhovateľ poukázal na obsah uznesenia Krajského súdu Prešov, v ktorom odvolací súd o.i.
konštatoval, že v danej trestnej veci išlo o trestné stíhanie pre trestný čin, ktorého charakter použitie
agenta ako prostriedku operatívno-pátracej činnosti vylučuje, pričom bola použitá neprípustná forma
takéhoto prostriedku (aktívny agent) a štát ani nepreukázal ako podmienku použitia takéhoto prostriedku
operatívno-pátracej činnosti, že by obžalovaný žalovaný skutok spáchal aj bez aktívneho zásahu polície.

Na použitie aktívneho agenta, ktorého konanie bol orgánmi činnými v trestnom konaní odôvodnené s
poukazom na § 88b Tr. poriadku, účinného v čase spáchania skutku, zákon vôbec nepoznal, a teda ho
nebolo možné v trestnom konaní ani účinne použiť. Odvolací súd nepripustil argumentáciu umožňujúcu
extenzívny výklad § 88b ods. 2 Tr. poriadku, a to s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Navrhovateľ podal u odporcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody s tým, že
prípisom zo dňa 11.1.2012, sp. zn. XXXXX/XXXX/XXX, odporca navrhovateľovi oznámil zamietnutie
nároku z dôvodu nesplnenia podmienok.Navrhovateľ v podanom návrhu poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a zákona
č. 514/2003 Z.z. s tým, že jednotlivé nároky si uplatňuje za ujmu, ktorá mu bola štátnom spôsobená v
období od 31.7.2002 do 8.12.2010. Jednotlivé uplatňované nároky navrhovateľ popísal a odôvodnil v

súčasnosti konštantnou judikatúrou čo do dôvodu avšak nie výšky.

Odporca sa k podanému návrhu písomne vyjadril a uviedol, že sa podaným návrhom navrhovateľa
nesúhlasí a ďalej poukázal na to, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim
predpoklady na jej uplatnenie. Odporca má za to, že navrhovateľom uplatnený nárok nespĺňa
podmienky vymedzené v zákone č. 58/1969 Zb., ktorými sú nesprávny úradný postup resp. nezákonné
rozhodnutie,existenciaškodyapríčinnásúvislosťmedziškodouanesprávnymúradnýmpostupomresp.
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu.
Pokiaľ navrhovateľ za nezákonné rozhodnutia označil uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o

vzatí do väzby, rozsudky Okresného súdu Poprad zo dňa 4.6.2003 a 5.5.2005, ako aj trestný rozkaz
Okresného súdu Poprad zo dňa 30.9.2008, podľa názoru odporcu nie je možné každé vznesenie
obvinenia automaticky považovať za nezákonné rozhodnutie, pokiaľ nevyústilo do právoplatného
odsudzujúceho rozsudku. To, či v okamihu vznesenia obvinenia boli podmienky na vznesenie obvinenia
splnené, nie je možné posudzovať len s ohľadom na výsledok konania.

Podľa odporcu uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonným rozhodnutím, ak bolo vydané v
súlade s trestným poriadkom a pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú v konaní ustanovenia
Trestného poriadku a postupujú v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah do práv obvineného.
Pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby vyšší záujem na
tom, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľ podľa zákona spravodlivo potrestaný.

Odporca uvádza, že nie je možné simplifikovať proces posúdenia predpokladov pre priznanie nároku na
náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. prezumovaním záveru, že skutočnosť, že proti jedincovi
bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo jeho právoplatným odsúdením, automaticky znamená
odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody. Podľa odporcu meritórne rozhodnutie v prospech
obvineného bez ďalšieho ešte neznamená nezákonnosť vedeného trestného stíhania a nie je dôkazom

toho, že trestné konanie nemalo byť vôbec začaté. Zatiaľ, čo pre vznesenie obvinenia stačí len dôvodné
podozrenie, že bol trestný čin spáchaný a kto je jeho páchateľom, istota bez pochybnosti je podmienkou
až pre vynesenie rozsudku. V tomto smere odporca poukázal na nález ÚS ČR sp. zn. III ÚS. 165/02.
Podľa odporcu bolo v prejednávanej veci vzhľadom na závažnosť šetreného skutku dôvodné vzniesť
voči navrhovateľovi obvinenie, vykonať všetky úkony za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu,

riadne zaobstarať a vyhodnotiť dôkazy, posúdiť skutok a vyvodiť závery. Tomuto záveru nasvedčuje aj
výsledok trestného konania, ktorým nebolo oslobodenie spod obžaloby preto, že sa skutok nestal ale
preto, že nebol trestným činom.
Odporca poukázal na to, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba sa stal, avšak nemohlo sa prihliadať
na dôkazy získané použitím aktívneho agenta. Odporca má za to, že v danom prípade nie je možné

uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie.
Podľa odporcu ďalej štát nemôže zodpovedať za škodu spôsobenú rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené
pre nezákonnosť, nakoľko podmienkou priznania nároku je to, že nezákonné rozhodnutie príslušný
orgánzrušil.Poukázalnaustanovenie§4ods.1zákonač.58/1969Zb.,ženávrhnanáhraduškodynieje
možné uplatniť, pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, nebolo pre nezákonnosť

zrušené príslušným orgánom. Nakoľko zo strany navrhovateľa takýto doklad nebol predložený, žalobný
návrh nemôže byť úspešný.

Čo sa týka nároku za výkon väzby a nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby, v tomto smere odporca
poukazuje na skutočnosť, že v súvislosti s väzbou zákon nepredpokladá nezákonnosť rozhodnutia o

väzby, ale v prípadoch uvedených v § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá právo na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe a zároveň ustanovením § 5 ods. 2 písm. a) zákona určuje, kto právo
na náhradu škody nemá. Nárok nevzniká zastavením trestného stíhania ale vždy je potrebné skúmať, či
si poškodený väzbu nezavinil sám. Zavinenie v tomto prípade znamená, že jeho zavinené konanie bolo
dôvodom pre podanie a vyhovenie návrhu na vzatie do väzby a spočíva v úmysle alebo v nedbanlivosti.

Pokiaľ zákon v tomto prípade nevyžaduje konkrétnu formu zavinenia, postačuje k naplneniu tohto
predpokladu aj nevedomá nedbanlivosť.
Podľa odporcu navrhovateľ nemá nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko je
nepochybné, že skutku, pre ktorý bola obžaloba vznesená sa dopustil a bolo nevyhnutné posúdiť všetkyokolnosti, vypočuť svedkov a vyhodnotiť konanie navrhovateľa v kontexte Tr. zákona. Oslobodenie spod
obžaloby je základnou podmienkou z hľadiska § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. pre vznik práva na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nie je však rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie

či ten, kto bol spod obžaloby oslobodený si väzbu aj zavinil sám. Pri starostlivom zohľadnení okolnosti
prípadu existovali až do prepustenia z väzby na žiadosť navrhovateľa dôvody väzby, ktoré si navrhovateľ
zavinil sám a tieto pominuli až vypočutím svedkov a dočasným pozbavením výkonu štátnej služby. V
tomto prípade priznanie nároku na odškodnenie je podľa odporcu vylúčené.
V súvislosti s ďalšími uplatnenými nárokmi odporca uviedol, že rozhodnutia Okresného súdu Poprad

neboli zrušené pre nezákonnosť, nie je splnená hmotnoprávna podmienka, daná § 4 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb., avšak čo sa týka dĺžky trvania trestného konania, zákon výslovne neurčuje lehotu, v ktorej
je súd povinný v trestnom konaní rozhodnúť a primeranosť lehoty nemôže rovnako platiť pre každý
prípad. Rozhodnutie v primeranej lehote v trestnom konaní nemôže byť na ujmu riadneho objasnenia
veci a spravodlivého rozhodnutia, t.j. nesmie sa dostať do kolízie s ďalšou základnou zásadou trestného
konania, a to zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci.

Odporcasúčasnepoukázalnato,ževsúvislostisporušenímzákladnéhoprávanaprerokovanievecibez
zbytočných prieťahov si mal navrhovateľ uplatniť nárok, pred Ústavným súdom SR, nakoľko všeobecný
súd v rámci konania o náhrade škody nemôže konštatovať porušenie ústavného práva účastníka na
bezprieťahové konanie. Taktiež všeobecný súd v rámci konania v režime zákona č. 58/1969 Zb. nie je
oprávnený preskúmavať postup a činnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Čo sa týka nároku na náhradu ušlého zisku za obdobie od 31.7.2002 do 8.12.2010, v tomto smere
odporca poukázal na skutočnosť, že z ustálenej judikatúry je zrejmé, že pri posudzovaní prípadnej výšky
ušlého zisku, nestačí všeobecný odkaz na primeranú výšku dosahovaného zisku za predmetné obdobie,
ale je potrebné ho reálne preukázať, teda preukázať, že v označenom období by navrhovateľ skutočne
dosiahol zisk v uplatnenej výške. V tomto smere odporca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR zo dňa 31.1.1996, sp. zn. II Odon 15/96.
Čo sa týka nároku na nemajetkovú ujmu, v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a konštantnej judikatúry
jednotlivé nároky sa v prípade trestného stíhania, ktoré bolo skončené zastavením alebo oslobodením
spod obžaloby, spravujú režimom zákona č. 58/1969 Zb., ktorý inštitút nemajetkovej ujmy nepozná.
Vo vzťahu k čl. 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor)skutočnosti,ktorýminavrhovateľodôvodňujevzniknemajetkovejujmy,sanetýkajúlennárokov
v súvislosti s väzbou ale uvádza, že k následkom v osobnom a pracovnom živote došlo v dôsledku
trestného stíhania. Podľa odporcu nie je v tomto prípade možné čl. 5 Dohovoru aplikovať.
Odporca namieta, že navrhovateľ uplatnené nároky riadne nešpecifikoval a nie je možné uvažovať o
priznaní náhrady nemajetkovej ujmy, nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. takýto inštitút nepozná. Z uvedených

dôvodov odporca navrhol zamietnuť žalobu navrhovateľa ako neodôvodnenú v celom rozsahu.

Rozsudkom zo dňa 5.10.2012 súd návrh navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov náhradu trov
konania nepriznal. Proti rozsudku podali odvolanie obaja účastníci s tým, že odporca podal odvolanie
do výroku o nepriznaní trov konania a navrhovateľ do výroku o zamietnutí návrhu. Odvolací Krajský

súd Prešov uznesením zo dňa 18.9.2013 rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na
ďalšie konanie. V zmysle pokynu odvolacieho súdu bolo úlohou súdu I. stupňa opätovne sa oboznámiť s
obsahom rozhodnutí v trestnej veci, ako aj judikatúry, na ktorú vo svojom odvolaní poukázal navrhovateľ
a opätovne vec právne posúdiť.

Rozsudkom zo dňa 28.3.2014 súd navrhovateľovi priznal nárok v sume 10.000,- eur a vo zvyšku
návrh zamietol. Po odvolaní podanom účastníkmi Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 3.12.2014
rozsudoksúduI.stupňazrušilavecvrátilnaďalšiekonanie.Vzmyslepokynuodvolaciehosúdujeúlohou
súdu I. stupňa nanovo rozhodnúť o odškodňovaní nemajetkovej ujmy za výkon väzby a a posúdiť ako
závažne pôsobilo držanie navrhovateľa vo väzbe z hľadiska plynutia času, zhodnotiť následky držania

vo väzbe a prihliadnuť na negatívne dopady do slobody prejavu či práva na súkromie.

Po vrátení veci súd doplnil dokazovanie výsluchom navrhovateľa, opätovne posúdil obsah rozhodnutí
založených v spise, z čoho zistil tento skutkový stav:

Dňa 31.7.2002 na základe vopred pripravenej policajnej akcie s využitím inštitútu agenta došlo k zásahu
voči navrhovateľovi a na základe uznesenia vyšetrovateľa bývalého Okresného úradu vyšetrovania
Poprad zo dňa 31.7.2002, ČVS: X.-XXX/XX-PP-XXXX, bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie
pretrestnýčinzneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľapodľa§158ods.1písm.a)Tr.zákonaúčinnéhodo 31.12.2005 a trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Tr.
zákona účinného do 31.12.2005. V čase od 31.7.2002 do 3.8.2002 bol navrhovateľ umiestnený v cele
policajného zaistenia Obvodného oddelenia Policajného zboru Poprad a dňa 3.8.2002 bol uznesením

Okresného súdu Poprad sp. zn. Nt/52/02 vzatý do väzby s umiestnením v Ústavu na výkon väzby
Levoča, to až do 12.8.2002 s tým, že od 13.8.2002 do 27.8.2002 väzbu vykonal v Nemocnici pre
obvinených a odsúdených v Trenčíne z dôvodu zdravotných problémov. Nakoľko pominuli dôvody väzby,
uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Poprad zo dňa 27.8.2002, č. k. XPv/XXX/XX-XX, bol
obvinený - navrhovateľ prepustený z väzby na slobodu.

Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 4.6.2003, sp. zn. XT/XXX/XX, bol navrhovateľ uznaný
vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.
a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa
§ 160a ods. 1, 2 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo
výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom výkonu uloženého trestu na dobu troch rokov a ďalej
trest zákazu činnosti vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej a verejnej správe na dobu 4 rokov. Uvedený

rozsudok bol následne uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 10.12.2003, sp. zn. XTo/XXX/XX,
zrušený a vec vrátená na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 5.5.2005, sp. zn. XT/XXX/XX, bol navrhovateľ opätovne
uznaný vinným zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.
1 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej

výhody podľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, za čo mu bol opätovne uložený trest
odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom výkonu uloženého trestu na dobu
troch rokov a ďalej trest zákazu činnosti vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej a verejnej správe na
dobu 4 rokov. Krajský súd Prešov uznesením zo dňa 11.10.2005, sp. zn. XTo/XX/XX, rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil prokurátorovi na došetrenie.

Dňa5.5.2006bolnavrhovateľupovedomenýozmeneprávnejkvalifikácie,atotak,žezpôvodnejprávnej
kvalifikácie bol vypustený trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a konanie navrhovateľa
bolo posúdené ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a)
Tr. zákona účinného do 31.12.2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250
ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.21.2005. Dňa 30.9.2008 Okresný súd Poprad na základe podanej

obžaloby vydal trestný rozkaz sp. zn. 6T/113/2008, ktorým bol navrhovateľ opätovne uznaný vinným zo
spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr.
zákona účinného do 31.12.2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1
Tr. zákona účinného do 31.21.2005, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15
mesiacov s podmienečným odkladom na dva roky.

Nakoľko navrhovateľ podal proti vydanému trestnému rozkazu odpor, súd nariadil hlavné pojednávanie,
vec opätovne prejednal a rozsudkom zo dňa 3.3.2010, sp. zn. XT/XXX/XXXX, bol navrhovateľ podľa
§ 285 písm. b) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorý sa stal spôsobom
opísaným v rozsudku, nie je trestným činom, a to s ohľadom na spôsob jeho objasnenia. Je nepochybné,
že skutok sa stal a má znaky trestného činu, avšak spôsob objasnenia neumožňoval vyniesť odsudzujúci

rozsudok.
Odvolanie prokurátora bolo uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 8.12.2010, sp. zn. XTo/XX/XX-
XXX, zamietnuté, rozsudok súdu I. stupňa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 8.12.2010.

Dňa 7.7.2011 podal navrhovateľ u odporcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

s tým, že prípisom zo dňa 11.1.2012, sp. zn. XXXXX/XXXX/XXX, odporca navrhovateľovi oznámil
zamietnutie nároku z dôvodu nesplnenia podmienok.

Navrhovateľ sa domáha vydania rozhodnutia, ktorým bude odporcovi uložená povinnosť nahradiť
navrhovateľovi škodu z titulu nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu vo výške

300.000,- eur, z titulu výkonu väzby vo výške 100.000,- eur, z titulu škody na zdraví vo výške 100.000,-
eur, z titulu nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrej povesti, občianskej cti, dôstojnosti, dobrého
mena a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, súkromnom a pracovnom živote vo výške
280.000,- eur a z titulu ušlého zisku na služobnom plate vo výške 74.518,49 eur. Na pojednávaní dňa
20.2.2015 navrhovateľ zmenil podaný návrh tak, že žiadal aby bol odporca zaviazaný povinnosťou

uhradiť navrhovateľovi náhradu škody za nemajetkovú ujmu z titulu výkonu väzby, poškodenia zdravia,
nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu v celkovej výške 74.000,-- eur. Uznesením
súd zmenu petitu návrhu pripustil.Odporca uplatnený nárok navrhovateľa neuznáva a má za to, že navrhovateľ nespĺňa podmienky pre
priznanie nároku na náhradu škody.

Z výsluchu svedkyne G. E., matky navrhovateľa súd zistil, že počas pozastavenia výkonu štátnej služby
mu bola vyplácaná suma 165,96 eur (5.000,-Sk) mesačne, čo mal navrhovateľ akurát na zaplatenie
výživného. Stravu mu nosili svedkyňa s manželom. Po 4 rokoch si navrhovateľ našiel prácu v realitnej
kancelárii. Po celý čas svedkyňa cítila tlak na jeho psychiku. Jej manžel chodieval s navrhovateľom na
pojednávania, vypytovali sa ich susedia, aj známi čo sa stalo, čo navrhovateľ urobil pretože reportáž o

ňom odvysielala aj TV JOJ. Asi po dvoch rokoch práce v realitnej kancelárii sa navrhovateľ psychicky
zrútil a prišiel bývať k rodičom. Liečil sa na psychiatrii, museli sa mu starať aby si niečo nespravil. Liečil
sa ambulantne, stav sa mu zlepšil asi po troch mesiacoch. Medzitým prišiel o prácu, hľadal ju opätovne
a nakoniec začal pracovať v továrni Anglicku. Potreboval peniaze pre deti, musel ťažko pracovať. Po
prepustení z väzby bol schudnutý možno o 20 kg, psychicky na dne a táral nezmysly. Psychicky nebol
v poriadku. Potom sa pomaličky dal dokopy.

Z výsluchu svedkyne M. D., bývalej manželky navrhovateľa súd zistil, že v roku 2002 s navrhovateľom
už nežili v spoločnej domácnosti, rozviedli sme sa v roku 1999. Spolu majú dve deti. Výška vyživovacej
povinnosti bola pri rozvode upravená asi na sumu 1.760,-Sk na dieťa. O tom, že navrhovateľ bol vzatý
do väzby. Toto sa dozvedela od spoločného známeho Z. M., ktorý jej povedal čo sa stalo. Povedal jej,

že navrhovateľ je vo väzbe kvôli úplatkom, že na neho bol nasadený agent a prišli zatknúť na colnicu.
Vedela, že navrhovateľ bol v zlom psychickom stave a svedkyňa sa o liečení dozvedela u lekárky,
nakoľko sa tiež liečila z dôvodu úmrtia dieťaťa. Tým, že navrhovateľ bol bez zamestnania trpela aj
svedkyňa a jej rodina, pretože na naše spoločné deti navrhovateľ neprispieval v dohodnutej výške. Po
narodení 4-tého dieťaťa svedkyňa s dieťaťom chodila na prechádzky a stretávala navrhovateľa, ako

blúdi po uliciach. Bolo jej jasné, že je na tom zle.

Z výsluchu svedka Z. M., rodinného známeho navrhovateľa súd zistil, že navrhovateľa pozná od
školských čias. Pracoval vo firme, ktorá sa zaoberá dovozom áut z cudziny a mal som na starosti
vybavovanie dokladov vo vzťahu k clu, teda 3-4 krát týždenne bol na colnom úrade v Poprade. Tam

zisti, že navrhovateľ bol zadržaný „kukláčmi“. Telefonicky kontaktoval bývalú manželku navrhovateľa. Po
prepustení z väzby bol navrhovateľ v zlom psychickom stave. Svedkovi prišlo navrhovateľa ľúto, takže
ho vzal k sebe do firmy, kde vypomáhal a pomaličky sa zotavoval. Z okolia svedok zachytil informácie
o údajnom odsúdení navrhovateľa a o tom, ako sa ľudia od navrhovateľa odvracajú. Vzťah svedka k
navrhovateľovi sa nezmenil.

Z výsluchu svedkyne G. E., manželky navrhovateľa súd zistil, že sa zoznámili počas pobytu v Anglicku,
spočiatku navrhovateľ zatajoval svoje vzdelania a dôvod prečo pracuje v sklade. Asi rok spolu žili a
následne sa odsťahovali do Českej republiky. Zosobášili sa 23.11.2011 a v súčasnosti žijú oddelene, a to
od času, keď navrhovateľ opätovne nastúpil do zamestnania ako colník. Čo sa týka zdravotného stavu

navrhovateľa, vždy keď dostal predvolanie na súd sa to na ňom odrazilo negatívne, musel brať lieky.
Približne rok svedkyňa s navrhovateľom spolu žili v ČR a navrhovateľ pracoval vo fabrike na výrobu
televízorov, zo svojho životopisu úplne vyhodil absolvovanú VŠ a šiel robiť málo ohodnotenú prácu.
Psychologické či psychiatrické vyšetrenia navrhovateľ neabsolvoval. Mesačne absolvoval po príchode
z Anglicka asi dva pracovné pohovory.

Z videozáznamu o priebehu zadržania a televíznej reportáži v relácii Črepiny TV JOJ súd
zistil priebeh zadržania a následne vyhlásenia redaktorov a hovorcov vo vzťahu k zadržanému
navrhovateľovi. Uvedenými videozáznamami navrhovateľ preukazoval a preukázal značný rozsah
zásahu do osobnostných práv, nakoľko sa v prípade dvoch reportáží TV JOJ jedná o masmédium s

informačným záberom na území celej republiky.

V rámci doplňujúceho výsluchu navrhovateľ uviedol, že k samotnému obmedzeniu slobody došlo
31.7.2002 za takých okolností, že bol zaistený zásahovou jednotkou priamo na pracovisku v pracovnej
dobe, čo už samo o sebe bolo pre neho obrovský šok. Do cely predbežného zadržania bol eskortovaný

v uniforme, čo tiež sťažilo jeho situáciu. Dva dni som strávil v cele predbežného zadržania a následne
bol premiestnený do ÚVV v Levoči. Celé to na neho vplývalo zle už len z toho titulu, že samotná
väzba je zásahom do osobnosti človeka v značnom rozsahu, obzvlášť s prihliadnutím na okolnosti
prípadu, nezákonnú činnosť agenta provokatéra. Od začiatku navrhovateľ dúfal, že ho súd do väzbynevezme, avšak v Levoči strávil cca 2 týždne a následne z dôvodov zdravotných bol eskortovaný do
Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne nemocnice v Trenčíne. Uviedol, že počas celej
doby väzby to veľmi zle znášal, nemal žiadny kontakt s rodinou, nemal žiadne finančné prostriedky,

žiadne možnosti písomného ani telefonického kontaktu. Trpel ťažkými depresívnymi stavmi, silnou
klaustrofóbiou,ztohodôvodumubolaposkytovanáodzačiatkumedikamentóznaliečbaanebolschopný
prijímať žiadnu potravu. Mal myšlienky aj na samovraždu. Za zhruba mesiac vo väzbe schudol 20
kg a aj po prepustení trpel postraumatickým stresom a následne sa cca 2 roky liečil v psychiatrickej
ambulancii v Poprade. Väzba zanechala na navrhovateľovi následky, s ktorými sa stretáva prakticky

do dnes. Exmanželka ho oslovila po prepustení z väzby s tým, aby sa vzdal rodičovských práv k
deťom, práve z dôvodu väzby. V samotnej väzbe každá hodina trvá ako deň, každý deň ako týždeň.
Väčšinu času v Levoči bol na cele sám, až po niekoľkých dňoch, kedy bol upozorňovaný, že 90 %
osadenstva tam tvoria Rómovia a násilníci, bol premiestnený do cely so spoluväzňom. Väzba trvala
necelý mesiac, ale následky boli dlhodobé, liečenie v psychiatrickej ambulancii počas nasledujúcich 2
rokov pre navrhovateľa predstavovalo taktiež neúmernú záťaž. Aj po dlhej dobe, keď sa po oslobodení v

roku 2010 vracal späť do pôvodného zamestnania, bol dotazovaný na väzbu, na jej dôvody a následky,
napríklad počas bezpečnostných previerok na NBÚ, neskôr aj v práci, kde pri vybavovaní klienta dostal
odpoveď na moje otázky tykajúce sa pracovnej činnosti, že čo chce, keď sám som bol vo väzbe. V
súčasnosti naďalej pracuje na pôvodnom pracovisku, kde sa kolegovia voči nemu správajú nedôverčivo
z titulu jeho trestného stíhania.

Najťažšie dni boli určite zo začiatku, keď bol umiestnený v ÚVV Levoča. Dva týždne neprijal žiadnu
potravu, bol vyčerpaný. Lekársky dohľad bol na navrhovateľovi vykonaný už v Levoči a pravdepodobne
v Trenčíne mu boli podávané injekcie. Je možné, že ľahšia bola situácia navrhovateľa v Trenčíne, keď
bol „možno“ pod vplyvom liekov.

Navrhovateľ sa domnieva, že existuje dôvod náhrady majetkovej ujmy nie len za väzbu, ale aj za
nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia v priebehu trestného stíhania, ktoré boli vydané za
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. Samotné trestné stíhanie prebiehalo okrem iného tak, že v roku 2006
po upozornení na zmenu právnej kvalifikácie prakticky začalo nové trestné stíhanie, a to za podvod.
Toto trestné stíhanie už prebiehalo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa navrhovateľa súd, resp.

OČTK po vrátení veci mali konanie vyhodnotiť ako nezákonné už v roku 2003 a nie až v roku 2010,
pokiaľ dôvody na oslobodenie existovali. Uvedené konanie navrhovateľ považuje za nesprávny úradný
postup, príslušné rozhodnutia za nezákonné a keďže všetky tieto boli vykonané či vydané za účinnosti
zákona č. 514/2003 Z. z., uplatňuje si tento nárok aj z tohto titulu.

K tvrdeniam navrhovateľa splnomocnená zástupkyňa odporcu konštatovala, že navrhovateľ si uplatňuje
nemajetkovú ujmu vo výške 74.000,- eur, pričom opätovne si túto náhradu uplatňuje z viacerých titulov
a nešpecifikuje v akej výške vo vzťahu ku ktorému namietanému titulu nemajetkovú ujmu požaduje. Je
potrebné opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská, a to na základe dokazovania, resp. dôkazov
predložených navrhovateľom. Čo do výšky požadovanej náhrady poukázala na odôvodnenie uznesenia

KrajskéhosúduvPrešovenastrane8auviedla,žeajpozmenepetituvýškunemajetkovejujmypovažuje
za neprimeranú, táto prekračuje maximálnu výšku odškodnenia, ktoré je poskytované obetiam násilných
trestných činov.

Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,

ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie
vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 Zákona č. 58/1969 Zb., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 Zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 4 ods. 1 cit zákona, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je
súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto

rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 5 ods.1 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu
ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod
obžaloby oslobodený.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj
nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s
ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred
štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti
tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.

Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom,
a) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny
ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné

rozhodnutie vydané,
b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny
ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné
rozhodnutievydané,aakniettakéhoústrednéhoorgánu,Ministerstvospravodlivosti;toplatíajvprípade,
keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods.l).

Podľa § 10 cit. zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa
podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 22 ods. 3 cit. zákona, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9

ods.1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu
šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa § 23 cit. zákona, právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa,
keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší

trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Podľa § 27 cit. zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol zatknutý alebo
pozbavený slobody v rozpore s ustanovením tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Cieľom zákonnej úpravy je odčiniť zákonom predpokladanú majetkovú ujmu spôsobenú nezákonným či
nesprávnymzásahomštátu.Zastavenietrestnéhostíhaniaaoslobodeniespodobžalobymajúprisplnení
ďalších podmienok na účely zodpovednosti štátu za škodu rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

Jedným z predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je teda
zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla k vzniku škody. So zreteľom na citované ustanovenie §
4 zákona č. 58/1969 Zb., uvedený predpoklad je splnený vtedy, ak príslušné rozhodnutie bolo zrušenéalebo zmenené. Náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, pokiaľ toto rozhodnutie
nebolo zrušené, možno uplatniť v zmysle konštantnej judikatúry potom, ako bolo trestné stíhanie
príslušnej osoby zastavené, alebo táto osoba bola spod obžaloby oslobodená.

Z hľadiska ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. nie sú tieto spôsoby skončenia trestného konania
uvedené ako dôvody zakladajúce nárok na náhradu škody v režime zákona č. 58/1969 Zb. Z
uvedeného možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie
zrušené poškodenému automaticky právo na náhradu škody nezákonným rozhodnutím mu spôsobenú
nevzniká.

Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je
v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné
splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad,

podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že

zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného
stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia.

Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo
zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo
všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho
právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.

Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho
ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže
akomylný,zasahujúcidozákladnýchpráv.Vtakejtosituáciiniejerozhodné,akoorgányčinnévtrestnom

konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu. Súdna judikatúra dôvodila,
že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.

Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z

23. februára 1990 sp. zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93
publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Tieto závery sú stále použiteľné. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).

Pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval nárok na náhradu škody voči odporcovi na základe ust. § 1 zákona
č. 58/1969 Zb., t.j. na základe objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, súd v danom prípade, s prihliadnutím na závery konštatované odvolacím súdom, považuje

uplatnený nárok za oprávnený, pretože boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie tohto nároku.
Navrhovateľ považoval za nezákonné rozhodnutie uznesenie vyšetrovateľa bývalého Okresného úradu
vyšetrovania Poprad zo dňa 31.7.2002, ČVS: X.-XXX/XX-PP-XXXX, ktorým bolo voči navrhovateľovi
začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1písm. a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody
podľa § 160a ods. 1, 2 Tr. zákona účinného do 31.12.2005.
Z doposiaľ vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyplýva, že rozhodnutie, ktorým bola

škoda spôsobená, možno s ohľadom na oslobodzujúci rozsudok považovať za nezákonné, teda došlo
ku splneniu zákonnej podmienky pre možnosť uplatnenia náhrady škody. Vzhľadom na citované ust. §
27 zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné pri právnej kvalifikácii a hodnotení vychádzať z právneho
predpisu účinného v čase, kedy k namietanému konaniu došlo, teda v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
nie je možné meniť režim, i keď v konaní postupne došlo k zmenám právnej kvalifikácie posudzovaného

skutku.

Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátu
je okrem existencie nezákonného rozhodnutia, teda takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym
právom, aj preukázanie existencie škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a preukázanie
príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

Súd vzal do úvahy argumentáciu odporcu v tom, že nie je možné simplifikovať proces posúdenia
predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. prezumovaním
záveru, že skutočnosť, že proti jedincovi bolo vedené trestné stíhanie, ktoré neskončilo jeho
právoplatným odsúdením, automaticky znamená odôvodnenosť jeho nároku na náhradu škody. Podľa
názoru súdu meritórne rozhodnutie v prospech obvineného bez ďalšieho ešte neznamená nezákonnosť

vedeného trestného stíhania a nie je dôkazom toho, že trestné konanie nemalo byť vôbec začaté.
Predovšetkým súd poukazuje na konštatovanie súdu v trestnej veci, že skutok, ktorý sa stal spôsobom
opísaným v rozsudku, nie je trestným činom, a to s ohľadom na spôsob jeho objasnenia. K spáchaniu
skutku došlo, avšak vzhľadom na porušenie procesných predpisov orgánmi činnými v trestnom konaní
(policajné navádzanie, teda neprípustná iniciačná metóda) nebolo možné konštatovať vinu navrhovateľa

a uložiť mu primeraný trest.

Podmienky vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súd
posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb., keďže škoda mala navrhovateľom vzniknúť v dôsledku
konania, ktoré začalo za účinnosti uvedenej právnej úpravy, ako aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004,
pričom konanie, od ktorého navrhovateľ odvodzuje nárok na náhradu škody bolo právoplatne ukončené
dňa 8.12.2010.

Podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z., predpokladom vzniku nároku na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je súčasné splnenie zákonných podmienok
zakotvených v predmetných právnych úpravách a to: nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Pojem "nesprávny úradný postup" zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje. Podľa ustálenej súdnej praxe

nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 58/1969 Zb. môže byť akákoľvek činnosť spojená s
výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k
porušeniupravidielustanovenýchprávnyminormami.Podľakonkrétnychokolnostímôžeísťoakúkoľvek
činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde pri nej alebo v jej dôsledku k porušeniu
pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti.

Z uvedeného súd ustálil, že zákonná podmienka vzniku nároku na náhradu škody a to existencia
nesprávneho úradného postupu bola v danom prípade splnená.

Subjektom zodpovednostného vzťahu, ktorý vzniká na základe spôsobenia škody nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, je povinný subjekt - štát, nezodpovedajúci za seba,
ale za škodu spôsobenú jeho orgánom, pričom zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Jedným z predpokladov tejto zodpovednosti je zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorým bola škoda
spôsobená. Tento predpoklad je splnený vtedy, ak bolo príslušné právoplatné rozhodnutie zrušené, ak

ide o predbežne vykonateľné rozhodnutie aj vtedy, ak bolo zmenené. Do tejto doby nemožno nárok
na náhradu škody uplatniť. Náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, pokiaľ toto
rozhodnutie nebolo zrušené, možno uplatniť až potom, ako bolo trestné stíhanie príslušnej osoby
zastavené, alebo táto osoba bola spod obžaloby oslobodená. Tieto spôsoby skončenia trestnéhokonania rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Z uvedeného
možno vyvodiť, že právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené vzniká
poškodenému právo na náhradu škody nezákonným rozhodnutím mu spôsobenú. Vzniká mu teda právo

na plnenie.

Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyplýva, že rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, uznesenie vyšetrovateľa, ktorým sa začalo voči navrhovateľovi trestné stíhanie bolo
následným rozhodnutím štátneho orgánu zrušené, čím je súd v tomto konaní viazaný a čím došlo ku

splneniu zákonnej podmienky pre možnosť uplatnenia náhrady škody, a že na strane navrhovateľa nie
je zákonná prekážka, ktorá by bránila v uplatnení náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu štátu.

Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátu
je okrem existencie nezákonného rozhodnutia, teda takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym

právom, aj preukázanie existencie škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a preukázanie
príčinnejsúvislostimedziškodouanezákonnýmrozhodnutím.Zustálenejjudikatúryvyplýva,žeten,proti
ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Uvedené právo nemá iba ten, kto si obvinenie zavinil sám. Odporca v konaní netvrdil a ani

nepreukazoval, že navrhovateľ si obvinenie zavinil sám, a teda ak si obvinenie nezavinil sám, potom
má zásadné právo na náhradu škody.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, v tomto smere opätovne konštatuje, že navrhovateľ je colným
inšpektorom, toto pracovné zaradenie vykonával na pozícii vedúceho oddelenia pred vznesením

obvinenia a v súčasnosti ho na pozícii radového príslušníka vykonáva po právoplatnom skončení
trestného stíhania. Počas trestného stíhania bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, o jeho
zadržaní bolo v masmédiách vysielaných niekoľko reportáží. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že o
začatí trestného stíhania navrhovateľa bolo informovaných, resp. mohlo vedieť veľké množstvo ľudí,
nakoľko zadržanie a stíhanie navrhovateľa bolo prezentované v médiách. Predovšetkým v rodinnom

živote a nemožnosti zamestnania sa bola situácia u navrhovateľa nepríjemná a problematická.

Čo sa týka tvrdení navrhovateľa o tom, že vo väzbe trpel klaustrofóbiou a mal psychické problémy, v
tomto smere má súd za to, že sa jedná o výslovne subjektívne závery navrhovateľa. Súd poukazuje
na skutočnosť, že v zmysle § 2 zákona č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby, spôsob výkonu väzby musí

rešpektovať práva väzobne stíhanej osoby a obmedzovať ho len spôsobom, ktorý vyplýva z účelu väzby,
zaistenia bezpečnosti osôb a zabezpečenia ochrany majetku a poriadku v miestach, v ktorých sa väzba
vykonáva. Obvineného možno obmedziť len vo výkone tých práv, ktoré sa vzhľadom na výkon väzby
nemôžu uplatniť. Spôsob výkonu väzby nesmie ponižovať ľudskú dôstojnosť obvineného. Navrhovateľ
svoju argumentáciu obmedzil na popis svojich psychických problémov a v konaní nebolo preukázané,

že by došlo zo strany štátu k porušeniu uvedených pravidiel. Je nepochybné, že väzba je zásahom
do osobnej sféry človeka a má dopad na osobný život väzobne stíhanej osoby, avšak čo sa týka
profesijného života navrhovateľa, tento opätovne vykonáva svoju pôvodnú profesiu. Mzdové nároky mu
boli uhradené. Navyše je v služobnom pomere v štátnej službe, a teda výkon väzby a celkovo trestné
konanie dopad na výkon profesie navrhovateľa nemalo, resp. malo minimálny.

Čo sa týka osobného života a životného osudu navrhovateľa, je pravdou, že došlo k rozpadu jeho
manželstva, avšak ešte v roku 1999, kedy bolo manželstvo rozvedené. Výkon väzby, teda dopad na
manželstvo navrhovateľa nemal. So súčasnou manželkou sa navrhovateľ zoznámil v roku 2008 a
manželstvo uzavreli v roku 2011, keď navrhovateľ opätovne nastúpil do súčasného zamestnania. Čo sa
týkakontaktusdeťmi,navrhovateľbolväzobnestíhanývčaseod31.7.2002do27.8.2002asvedkyňaD.,

bývala manželka navrhovateľa za toto obdobie len raz navrhovateľa skúšala kontaktovať kvôli nákupu
darčeka pre dcéru. Dá sa konštatovať, že kontakt navrhovateľa s matkou svojich detí a deťmi nebol ani
pred jeho vzatím do väzby príliš intenzívny. Ani v tomto ohľade nemožno konštatovať, že by výkon väzby
zasiahol do manželského zväzku navrhovateľa.
Čo sa týka tvrdení, že nemal navrhovateľ kontakt s obhajcom a rodinou, tieto možnosti taktiež upravoval,

v danej dobe účinný zákon č. 156/1993 Z. z. a v kontakte s obhajcom nemohol byť navrhovateľ za
žiadnych okolností obmedzovaný. Je to otázka jeho dohody s obhajcom, ako často ho bude obhajca
navštevovať. Korešpondencia, či návštevy sú taktiež povolené v zákonom stanovenom rozsahu. Súdmá za to, že práve nepriaznivý zdravotný stav vyplývajúci z psychických problémov navrhovateľa mu
neumožnil požiadať o návštevu príbuzných. Toto však rozhodne nemožno pričítať odporcovi.

Pri rozhodovaní súd vychádzal z toho, že vykonaným dokazovaním boli preukázané podmienky vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu, a teda i za nemajetkovú ujmu, náhrada ktorej sa žalobou
uplatňuje. Nezákonným trestným stíhaním navrhovateľa, sa vážne zasiahlo do jeho dobrej povesti
a zanechalo negatívne dôsledky v jeho osobnom, rodinnom, spoločenskom a v neposlednom rade
aj v jeho pracovnom živote. S prihliadnutím na záver odvolacieho súdu konštatovaný v uznesení zo

dňa 3.12.2014, však nemožno konštatovať závažnosť ujmy, ktorá by odôvodňovala priznanie nároku v
rozsahu uplatnenom navrhovateľom.
Berúc do úvahy následné reakcie, ktoré zásah do práv navrhovateľa vyvolal v jednotlivých sférach
jeho osobností a dĺžku trvania trestného stíhania, potom voľnou úvahou súd určil rozsah náhrady
nemajetkovej ujmy sumou 1.000,- eur. Za 28 dní väzobného stíhania tak súd dodržal intencie, na ktoré
poukázal odvolací súd, s prihliadnutím na závery konštatované rozsudkom Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 30Cdo/2357/2010. Priznaný nárok v sume 1.000,- eur predstavuje náhradu cca vo
výške 35,- eur za jeden deň väzobného stíhania.

V prípade neoprávneného obmedzenia osobnej slobody, čo bol aj prípad žalobcu, potom vyplýva nárok
žalobcu na odškodnenie nemateriálnej ujmy priamo z čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Vnútroštátna právna úprava

je z hľadiska obsahu nároku na náhradu škody užšia, než aká vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva a preto je treba priamo aplikovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý má v súlade s Ústavou SR
prednosť pred zákonnou úpravou. Avšak ani čl. 5 ods. 5 Dohovoru neupresňuje výšku v akej by malo byť
odškodnenie za materiálnu škodu a morálnu ujmu poskytnuté. Za situácie, keď v právnych predpisoch
neexistujú žiadne kritériá, pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, ani žiadna metodika výpočtu ani

žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorých by sa výška priznávanej náhrady súdom určila, je treba
určiť túto výšku na základe zákona podľa voľnej úvahy súdu. Náhrada by mala byť taká vysoká, aby
mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú. Na druhej strane však nemôže byť táto náhrada
ani neprimerane vysoká.

Pri úvahe o výške náhrady súd vychádzal z názoru, že právo domáhať sa takejto náhrady sa musí
priznať každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia orgánu
štátu alebo ako dôsledok nesprávneho úradného postupu takéhoto orgánu. Náhrada škody by mala
predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie" a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu
ujmu) ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku

a stručného znenia odôvodnenia a pod.) Morálna ujma zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej
cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby,
výkonu trestu odňatia slobody. S ohľadom na uvedené má súd za to, že priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy je primeraná a odôvodnená.
Predovšetkým súd priznal náhradu za výkon väzby, avšak v časti uplatneného nároku z titulu

nesprávnehoúradnéhopostupu,činezákonnýchrozhodnutítentonároknebolpreukázaný.Povinnosťou
OČTK v trestnom konaní je náležite zistiť trestné činy a ich páchateľov, aby mohli byť spravodlivo
potrestaný a rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb. Typickým prejavom dodržania tejto
zásady bolo i okamžité prepustenie navrhovateľa z väzby v čase, kedy väzba splnila svoj účel. V
tomto smere súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že k spáchaniu skutku došlo, avšak vzhľadom

na porušenie procesných predpisov orgánmi činnými v trestnom konaní (policajné navádzanie, teda
neprípustná iniciačná metóda) nebolo možné konštatovať vinu navrhovateľa a uložiť mu primeraný trest.
Navrhovateľom uplatnenú sumu 74.000,- eur súd nepovažuje za primeranú, preto v prevyšujúcej časti
návrh zamietol.

V zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. bude o trovách konania rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia na tomto súde ku Krajskému
súdu Prešov v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutiealebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku
alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa

rozhodnutie napáda a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.