Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, October 21, 2011

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 4C/251/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109237312
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Sýkorová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2011:5109237312.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Ivetou Sýkorovou v právnej veci navrhovateľa:

Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, pobočka Žilina, Nám. Ľ. Štúra 5, 010 01 Žilina 1, zast.
generálnym riaditeľom W., proti odporcom: 1/ spol. Považská stavebná spoločnosť, a.s., v „konkurze",
Hlinská 40, Žilina, 011 18, IČO 31 561 420, zast. W., predsedom predstavenstva, 2/ I., I., správca
konkurznej podstaty úpadcu Považská stavebná spoločnosť, a.s. „v konkurze", Hlinská 40, 011 18 Žilina,
IČO: XX XXX XXX, 3/ C., v konaní zast. advokátom JUDr. Jurajom Strählem, so sídlom Dolný val 21/180,
010 01 Žilina, o určenie neplatnosti zmluvy a určenie náhrady straty na zárobku, takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e , že suma náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri

uznaníčiastočnejinvaliditypatriacaodporcovi3/ododporcu1/ajehoprávnychpredchodcovpatrilak31.
decembru 2003 z titulu pracovného úrazu z 29. mája 1986 vo výške 208,59 € (6284 Sk) v hrubej mzde.

Súd návrh v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti dohody uzatvorenej medzi
odporcom 3/ a zamestnávateľom Váhostav n.p. Žilina zodpovedným za pracovný úraz, ktorý odporca 3/
utrpel 29. mája 1986, potom s neskoršími právnymi nástupcami zodpovedného zamestnávateľa, ktorým
bol k 31. decembru 2003 Váhostav, a.s., Hlinská 40, 011 18 Žilina, IČO: XXXXXXXX, a ktorým je t.č.

odporca 1/ a podľa ktorej Váhostav, a.s., Hlinská 40, 011 18 Žilina, IČO: XXXXXXXX vyplácal odporcovi
náhradu za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity za mesiace júl 2003 v sume 10.860 Sk
brutto, 9.430 Sk netto, august 2003 v sume 10.466 Sk brutto, 9.096 Sk netto, september - december
2003 mesačne v sume 10.653 Sk brutto, 9.263 Sk netto pre účely aplikácie § 272 ods. 2, 3 zákona č.
461/2003 Z.z. o sociálnom poistení z a m i e t a.

Žiadny z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

O náhrade trov konania štátu bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 10.12.2009 domáhal, aby súd určil, že suma
náhrady za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity patriaca odporcovi 3/ od odporcu 1/ a neskôr
odporcu 2/ k 31. decembru 2003 z titulu pracovného úrazu z 29. mája 1986 je vo výške 5.563,- Sk/184,60
€. Svoj návrh odôvodnil tým, že odporca 3/ dňa 29. mája 1986 utrpel pracovný úraz. Zamestnávateľom
zodpovedným za pracovný úraz bol právny predchodca odporcu 1/, Váhostav n.p. Prvým právnym
nástupcom tohto zodpovedného zamestnávateľa bol Váhostav, a.s., Hlinská 40, Žilina, IČO: XX XXX

XXX, na majetok, ktorého bol dňa 16. marca 2004 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
25-24-K 130/01-587 vyhlásený konkurz a uznesením č.k. 25-24 K 130/01-599 z 31. marca 2004 bol
ustanovený za správcu konkurznej podstaty odporca 2/. Na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne
zo dňa 17.6.1998 bol odporcovi 3/ priznaný čiastočný invalidný dôchodok, ktorý je podľa potvrdeniaposudkového lekára z 13.2.2004 priznaný na následky úrazu z 29. mája 1986. Právny predchodca
odporcu 1/ a neskôr odporcovia 1/ a 2/ vyplácali odporcovi 3/ náhradu za stratu na zárobku podľa § 195
zák. č. 65/1965 Zb., § 201 zák. č. 311/2001 Zb. až do 31. decembra 2003. Sociálna poisťovňa, pobočka

Žilina na základe ust. § 272 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení prevzala od odporcu
2/ výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa pri pracovnom úraze a chorobe z
povolania Preberacím protokolom č. 24 z 27. apríla 2004. Sociálna poisťovňa v procese preberania
listinných dokladov od posledného zamestnávateľa (resp. od poslednej povinnej osoby) zisťovala,
či posledný zamestnávateľ skutočne vyplácal odporcovi 3/ náhradu za stratu na zárobku pri uznaní

čiastočnej invalidity v sume, v akej patrila odporcovi 3/ podľa dovtedy platných predpisov, teda podľa §
195 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. a § 201 v spojení s § 251 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. Zistila,
že odporca 2/ vyplácal odporcovi 3/ náhradu za stratu na zárobku v nesprávnej výške, a to za obdobia -
mesiace, kedy bol odporca 3/ nezamestnaným. Nesprávnosť postupu odporcu 1/, resp. odporcu 2/ podľa
názoru navrhovateľa spočívala jednak v použití nesprávnej výšky valorizovaného zárobku pred vznikom
škody (vychádzal zo zárobku 14.300,- Sk od 07/2003) a jednak v tom, že od správne valorizovaného

zárobku pred vznikom škody mal byť okrem aktuálne poberaného čiastočného invalidného dôchodku
odpočítavaný zárobok, ktorý by si mohol odporca 3/ zarobiť so svojím poškodením zdravia. S poukazom
na judikát R75/1994 (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4 Cdo 102/93) sa nezamestnaným poberateľom
čiastočného invalidného dôchodku má odpočítať pravdepodobný zárobok. Sociálna poisťovňa ako
preberajúca podľa záznamu z 26. marca 2004 odpočítala 75 % minimálnej mzdy podľa § 2 ods. 1 písm.

c) zák. č. 90/1996 Z.z. v znení zákona č. 514/2002 Z.z a zákona č. 400/2003 Z.z.

Navrhovateľ o náhrade za stratu na zárobku rozhodol rozhodnutím č. 222-1123/2008 z 31.3.2008,
ktorým ustálil výšku sumy patriacej po 1. januári 2004 vo výške 5.563,- Sk, proti ktorému podal odporca
opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd Žilina rozsudkom č. 22 Sp/100/2008 zo 16.6.2009

tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil. Rozhodnutiami č. 222 - 4717/2008-2689 z 22.7.2008 a číslo
222-7871/2008-2592 z 19.12.2008 bolo rozhodnuté o valorizácii náhrady straty na zárobku, proti ktorým
rozhodnutiam podal odporca tretí opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd Žilina jedným
rozsudkom č. 25 Sd/283/2008-77 zo dňa 9.7.2009 tak, že obe rozhodnutia zrušil. Najvyšší súd SR
pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozsudku Krajského súdu Žilina č.k. 22 Sp/100/2008 zo

16.6.2009 (ktorým zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 222-1123/2008 z 31.3.2008) vyslovil, že
Sociálna poisťovňa nemala právo prerátavať náhradu za stratu na zárobku odporcovi 3/ s použitím
fiktívnehozárobku,akodporca1/,resp.2/vyplácaliviac,pretožeišlookonkludentnúdohodusodporcom
3/, ktorú mala Sociálna poisťovňa rešpektovať.

Navrhovateľ má však v tejto veci iný názor s poukazom na právne postavenie Sociálnej poisťovne, ktorá
poškodeným poskytuje plnenia z verejných prostriedkov vyberaných zákonom regulovaným spôsobom,
preto tieto plnenia majú byť aj zákonom regulovaným spôsobom vyplácané. Pokiaľ si Najvyšší súdu
osvojil názor, že medzi odovzdávajúcim odporcom 2/ a odporcom 3/ išlo o konkludentnú dohodu, táto

patrí do sféry súkromného práva, ktorá presahuje rámec Zákonníka práce a ktorú nemôže verejno-
právna inštitúcia prevziať do sféry verejného práva. Celý poistný systém od 26. novembra 1993 do
31. decembra 2003 z titulu nárokov na odškodnenie k rukám poškodených sa konal výlučne na
hmotno-právnej báze aktuálne platných zákonníkov práce a ak zamestnávatelia vyplácali náhradu
škody nad rámec zákona, bolo to z ich vlastných prostriedkov. Sociálna poisťovňa pri preberaní od

odovzdávajúcich zamestnávateľov zistila, že mnohé chybné výpočty odovzdávajúci zamestnávatelia
sami konštatovali, napríklad nevedeli o judikáte, podľa ktorého sa má nezamestnaným poškodeným
odpočítavať fiktívny zárobok, tiež dochádzalo ku chybám vo výpočte valorizácie. Navrhovateľ má
z preberacej praxe poznatky, že zo strany zamestnávateľov sa jednalo o nevedomosť, ale nie o
uzatvorenie konkludentnej dohody. Sociálna poisťovňa nezamestnaným poberateľom náhrady

straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní čiastočnej invalidity vyplácala
túto náhradu škody po odpočítaní fiktívneho zárobku podľa judikátu R 75/1994, pretože oba zákonníky
práce výslovnú požiadavku odpočítania poberaného zárobku upravujú. Taktiež komerčné poisťovne
pri vyplácaní tejto náhrady nezamestnaným podľa občiansko-právnej zodpovednosti odpočítavali 75
% minimálnej mzdy. Zodpovednostné právne vzťahy pri pracovnom úraze, alebo chorobe z povolania

vznikajú medzi subjektami, ktoré sú navzájom vo vzťahu právnej rovnosti a zodpovednostná povinnosť
má reparačno-satisfakčnú funkciu. Pokiaľ Sociálna poisťovňa vypláca k rukám oprávnených subjektov
akékoľvekplneniezfonduúrazovéhopoistenia,plníúlohyzozákonaafinančnéplnenieniejeposkytnutétitulom sankcie. Sociálna poisťovňa nároky z titulu jednotlivých sociálnych práv občanov kryje z príjmov,
na ktoré prispievajú občania z verejno-právneho poistenia a na princípe solidarity.

Podľa názoru navrhovateľa suma náhrady straty na zárobku mala byť vyplácaná odporcovi 3/, resp.
mala patriť odporcovi 3/ k 31. decembru 2003 vo výške 5.563,- Sk a to i s poukazom na konanie
vedené na návrh odporcu 3/ na Okresnom súde Žilina č.k. 12C/464/97, v ktorom bol vydaný rozsudok
dňa 12.9.2005. Rozsudkom bol odporca 2/ zaviazaný na zaplatenie náhrady za stratu na zárobku za
obdobie od 1. januára 1991 do 31. decembra 1997 vo výške 63.875,- Sk s príslušenstvom a v konaní

bol vypracovaný znalecký posudok znalkyňou S. č. 11/2001. V znaleckom posudku je ustálený fiktívny
zárobok 75 % minimálnej mzdy za mesiace nezamestnanosti odporcu 3/ a tunajší súd v tomto konaní
aj takto vyčíslenú náhradu priznal.

Navrhovateľ k návrhu na začatie konania pripojil nasledovné listinné dôkazy, z ktorých súd zistil:

Zhláseniapracovnéhoúrazu(č.l.9spisu)súdzistil,žezamestnávateľVáhostav,n.p.závod03,Liptovský
Hrádok, dňa 7.3.1989 ohlásil pracovný úraz C. N., ku ktorému došlo dňa 29.5.1986 o 14:05 hod. na
stavbe VN starina - IV. šmyknutím na mokrej zemine. Pri úraze bolo zranené ľavé koleno.
Z listu Váhostavu n.p. zo dňa 27.1.1987 (č.l. 12 spisu) adresovaného odporcovi 3/ súd zistil, že odporca
3/ bol preložený zo strediska 311 na stredisko 322 Žilina odo dňa 1.2.1987, kde bude pracovať ako

strojník, zárobok sa bude riešiť podľa § 115 ZP.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 17.6.1998 (č.l. 13 spisu) súd zistil, že odporcovi 3/ bol priznaný
čiastočný invalidný dôchodok vo výške 2.553,- Sk mesačne od 6.8.1998.

Z preberacieho protokolu č. 24 (č.l. 16 spisu) súd zistil, že protokol bol spísaný medzi zamestnávateľom:
Váhostav, a.s., Hlinská 40, 010 01 Žilina, IČO: XX XXX XXX, zastúpeným JUDr. I. J. - správcom
konkurznej podstaty úpadcu Váhostav, a.s., Hlinská 40, Žilina ako odovzdávajúcim a Sociálnou
poisťovňou, pobočka Žilina, Nám. Ľ. Štúra 5, 010 01 Žilina ak preberajúcim. V preberacom protokole
je v bode 5. preberajúcim konštatované, že odovzdávajúci vyplácal C. N. stratu na zárobku tak, že od

valorizovaného hrubého zárobku odpočítaval len výšku čiastočného invalidného dôchodku (úrazového).
Poškodený u odovzdávajúceho dňom 31.10.1997 pracovný pomer skončil, pričom je preukázané, že
odo dňa 1.11.1997 bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a takto bol evidovaný aj od 6.8.1998
do 7.3.2004. Poškodený v čase, keď naposledy pracoval u odovzdávajúceho, ešte nebol uznaný za
čiastočne invalidného pre pracovný úraz, ale bol prevedený na plný týždenný pracovný čas ako vrátnik.

Odovzdávajúci predložil zárobky z obdobia od 07/1995 do 11/1995, od 03/1996 do 04/1996, kedy
poškodený nebol práceneschopný. Podľa názoru preberajúceho uvedené zárobky vzhľadom na vývoj
minimálnej mzdy, ako aj z dôvodu zmeny pomerov (priznanie čiastočnej invalidity), nemožno použiť pre
účely výpočtu náhrady na stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity v zmysle judikatúry. Podľa
§ 201 ods. 1 ZP bolo potrebné postupovať tak, aby náhrada za stratu na zárobku pri uznaní čiastočnej

invalidity bola v takej sume, aby spolu so zárobkom poškodeného po pracovnom úraze s pripočítaním
čiastočného invalidného dôchodku sa rovnala jeho priemernému hrubému valorizovanému zárobku,
preto mal odovzdávajúci chýbajúci zárobok nahradiť minimálnou mzdou podľa zákona.

Z rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 7C/242/87-193 zo dňa 28.9.1989 súd zistil, že OS

LiptovskýMikulášvprávnejvecinavrhovateľaC.N.protiodporcoviVáhostavš.p.,Žilinaonáhraduškody
z pracovného úrazu rozhodol tak, že návrh zamietol. Z odôvodnenia rozsudku súd zistil, že navrhovateľ
žiadal zaviazať odporcu k náhrade škody z pracovného úrazu, ktorý utrpel 29.5.1986. Súd zameral
dokazovanie v zmysle ustanovenia § 190 ods. 1 a § 190 ods. 2 Zákonníka práce pred novelou. Dospel
k záveru, že navrhovateľovi každopádne patrí náhrada za stratu na zárobku do výšky redukovaného

priemerného mesačného zárobku vypočítaného za rok 1985, t.j. rok pred pracovným úrazom, teda do
výšky 2.500,- Kčs so sumou 50 % rozdielu do celkového priemerného zárobku a od 1.1.1989 do výšky
3.000,- Kčs so sumou 75 % rozdielu do celkového priemerného zárobku. Takúto náhradu straty odporca
navrhovateľovi vypláca a vyplácal, dokonca po preverení zo strany súdu podľa mzdových listín vo vyššej
miere. Ďalej súd konštatoval, že náhrada straty na zárobku by navrhovateľovi patrila do výšky plného

priemerného zárobku, ak by sa preukázalo, že k úrazu došlo výhradne porušením predpisov na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany organizácie, pričom táto skutočnosť sa nepreukázala
ani doplnením dokazovania pred okresným súdom.Krajský súd v Banskej Bystrici o odvolaní navrhovateľa proti hore uvedenému rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 7C 24287-193 zo dňa 28. septembra 1989 rozhodol rozsudkom 16Co 439/89-213,
16Co 440/89 tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Z odôvodnenia rozsudku súd zistil, že v

tomto prípade mal súd za preukázané, že pracovný úraz navrhovateľa odškodnila žalovaná organizácia
v celom rozsahu, pričom stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti uhrádzala len v rozsahu
obmedzení v zmysle ust. § 195 ods. 2 ZP. Pracovný úraz navrhovateľa nebol teda spôsobený výlučne
porušením bezpečnostných predpisov organizácie, nie je preto možné odškodniť stratu na zárobku
navrhovateľa bez obmedzenia v zmysle § 195 ods. 2 tretia veta Zákonníka práce. Ďalej súd konštatoval,

že vzhľadom na potrebu zistenia výšky priemerného zárobku pred vznikom škody za účelom určenia
výšky náhrady škody je potrebné vychádzať z postupu upraveného v ust. § 30 a nasl. nariadenia Vlády
ČSSRč.54/1975Zb.avyhláškyč.112/1975Zb.,pričompriemernýzároboksazisťujezhrubéhozárobku
(§ 31 nariadenia vlády č. 54/1975 Zb.) zúčtovaného na výplate v rozhodnom období (§ 32 nariadenia
vlády č. 54/1975 Zb.) a z času odpracovaného v tomto období. Rozhodným obdobím je v tomto prípade
rok 1985, teda kalendárny rok pred rokom, v ktorom začala navrhovateľovi vznikať škoda následkom

pracovného úrazu poklesom zárobku a zisťuje sa u pracovníkov odmeňovaných hodinovou mzdou
vynásobením priemerného hodinového zárobku (denného) včítane prípadnej mzdy za prácu nadčas a
príplatku za ňu, priemerným počtom pracovných hodín (dní) pripadajúcich na jeden mesiac z celkového
počtu pracovných hodín (dní) v roku (§ 8 ods. 1 vyhl. č. 112/1975 Zb.). Priemerný mesačný zárobok
navrhovateľa v roku 1985 pre účely náhrady škody bol 5028,- Kčs. Po odpočítaní dane zo mzdy podľa

§ 8 ods. 2 vyhl. č. 112/1985 Zb., ktorá je 608,- Kčs (znížená o 30 % podľa § 8 ods. 1 zák. č.76/1952 Zb.
o dani zo mzdy) bol zistený čistý mesačný priemerný zárobok navrhovateľa v roku 1985 v sume 4.420,-
Kčs. Výška redukovaného zárobku podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom do 31.12.1988
je určená tak, že k sume 2.500,- Kčs sa pripočítalo 50% sumy, o ktorú je priemerný mesačný zárobok
vyšší než 2.500,- Kčs, takže redukovaný priemerný zárobok je 3.460,- Kčs (4.420 - 2.500 = 1.920 : 2

= 960 + 250), do ktorého mala organizácia doplácať a doplácala do 31.12.1988. Obdobným postupom
bola určená i výška redukovaného zárobku podľa citovaného ust. v znení platnom od 1.1.1989 s tým,
že suma 2.500,- Kčs sa zvýšila na 3.000,- Kčs a rozdiel nad túto sumu, ktorý sa pripočíta, je 75 %
(4.420 - 3.000 = 1.420, z čoho 75 % je 1.065 + 3.000 Kčs). Výška redukovaného zárobku, do ktorého
má organizácia navrhovateľovi doplácať stratu na zárobku od 1.1.1989, je tak 4.065 Kčs.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 4.7.2003 (č.l. 33 spisu), súd zistil, že odporcovi 3/ bol zvýšený
čiastočný invalidný dôchodok od splátky za mesiac júl 2003 na 3.647,- Sk mesačne.

Z potvrdenia spoločnosti Váhostav, a.s. zo dňa 12.12.2003 (č.l. 34 spisu) súd zistil, že priemerný hrubý

mesačný zárobok poškodeného zamestnanca C. N. v rozhodujúcom období roku 1985 pred vznikom
škody - pred preradením, bol 5028,- Sk brutto.

Z potvrdenia Obvodného úradu práce v Bytči zo dňa 10.7.1995 (č.l. 39 spisu) súd zistil, že C. N. bol v
čase od 9.7.1993 do 2.7.1995 vedený v evidencii Obvodného úradu práce ako uchádzač o zamestnanie.

Z rozhodnutia Národného úradu práce, Okresného úradu v Bytči zo dňa 25.11.1997 súd zistil, že C. N.
bola priznaná podpora v nezamestnanosti od 1.11.

Z potvrdenia ÚPSVaR Žilina, pracovisko Bytča zo dňa 8.3.2004 súd zistil, že C. N. bol evidovaný od

6.8.1998 do 7.3.2004 s nárokom/bez nároku na podporu v nezamestnanosti.

Zo znaleckého posudku č. 11/2001 vyhotoveného znalkyňou S. N. dňa 20.12.2001 v konaní vedenom
na OS Žilina pod sp. zn. 12C/464/97 súd zistil, že úlohou znaleckého posudku bolo vyčísliť náhradu
škody titulom pracovného úrazu. Znalkyňa v obdobiach VII/91 (neodpracovaných 14 dní), X/91

(neodpracovaných 9 dní) a XII/91 (neodpracovaných 5 dní), teda v obdobiach, kedy navrhovateľ
nepracoval, nemal preto nárok na mzdu, ustálila fiktívny zárobok používaný v tomto roku pre náhrady
mzdy, a to 124,- Sk brutto. Podľa článku III. znaleckého posudku nárok na náhradu za stratu na zárobku
vznikol navrhovateľovi v roku 1996.

Súd si v konaní pripojil zmienený spis Okresného súdu Žilina č. k. 12C/464/1997, z ktorého súd
zistil, že v právnej veci navrhovateľa C. N. proti odporcovi Váhostavu, a.s. Žilina o náhradu škody z
pracovného úrazu titulom straty na zárobku a protinávrhu odporcu o zaplatenie sumy 2.645,- Sk s prísl.bolo rozhodnuté tak, že súd návrh, ako i protinávrh zamietol. Z odôvodnenia rozsudku súd zistil, že
navrhovateľ sa návrhom zo dňa 2.6.1997 domáhal súdneho výroku, ktorým by bola odporcovi uložená
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi stratu na zárobku v sume 60.517,- Sk s prísl.. Odporca žiadal návrh v

celom rozsahu zamietnuť, pričom poukazoval na to, že zo strany odporcu je vyplácaná náhrada škody
titulom straty na zárobku v plnej výške v zmysle Zákonníka práce ako i ďalších právnych predpisov o
valorizácii a vzniesol protinávrh, na základe ktorého žiadal, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť
zaplatiť mu preplatok na náhrade straty na mzde v sume 2.645,- Sk. Súd v konaní 12C/464/1997 vykonal
dokazovanie i spisom Okresného súdu Liptovský Mikuláš 7C/242/87, v ktorej veci bolo rozhodnuté

rozsudkom zo dňa 28.9.1989, ktorým bol návrh navrhovateľa domáhajúceho sa náhrady škody z
pracovného úrazu titulom náhrady straty na zárobku do výšky plného priemerného zárobku pred úrazom
zamietnutý, ktorý rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30.1.1990, č. k.
16Co439/89potvrdený.Vuvedenomkonaníbolostanovenérozhodnéobdobiepreurčeniepriemerného
mesačného zárobku rok 1985. Súd protinávrh odporcu zamietol s tým, že navrhovateľ uvedenú sumu
prevzal od odporcu v dobrej viere, že mu uvedená suma patrí. Uloženie povinnosti navrhovateľovi

vyplatiť odporcovi preplatok na náhrade straty na zárobku v požadovanej výške by podľa názoru súdu
bolo v rozpore s dobrými mravmi. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Krajský
súd Žilina v konaní sp. zn. 23Co 2201/02 rozhodol o odvolaní navrhovateľa uznesením zo dňa 28.
januára 2003 tak, že rozsudok OS vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý, ako aj vo
výroku o náhrade trov konania zrušil a v týchto častiach vec vrátil OS na ďalšie konanie a v ostatnej

časti odvolaním nenapadnutej zostal rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý. Následne okresný súd
rozsudkom č. k. 12C/464/97-167 zo dňa 12.9.2005 v právnej veci navrhovateľa C. N. proti odporcovi
JUDr. I. J., správca konkurznej podstaty úpadcu Váhostav, a.s. v konkurze, ako právnemu nástupcovi
pôvodného navrhovateľa, o náhradu škody z pracovného úrazu rozhodol tak, že odporcu zaviazal
povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady straty na zárobku za obdobie od 1.1.1991 do

31.12.1997 sumu 63.875,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z istiny od 1.1.2001
do 16.3.2004 v sume 36.066,- Sk.

Odporca 2/ sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním doručeným súdu dňa 25.1.2010, v ktorom

uviedol, že odporca 3/ si prihlásil do konkurzného konania vedeného Krajským súdom Banská Bystrica
pod č. k. 5Cbi/38/2005 istinu vo výške 2.120,26 € (63.875,- Sk) z titulu náhrady straty na zárobku za
obdobie od 1.1.1991 do 31.12.1997 spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z istiny od
1.1.2001 do 16.3.2004 v sume 1.197,17 € (36.066,- Sk) a trovy právneho zastúpenia vo výške 641,04 €,
t.j. spolu sumu vo výške 3.958,47 €. Táto istina spolu s príslušenstvom mu bola priznaná aj právoplatným

a vykonateľným rozsudkom OS Žilina č. k. 12C/464/97-167 zo dňa 12.9.2005. Pokiaľ ide o samotný
predmet sporu, odporca 2/ nepovažuje za potrebné zaujímať k nemu osobitné stanovisko.

Odporca 3/ sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním doručeným súdu dňa 1.2.2010. Poukázal

na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2So/102/2006 zo dňa 28.11.2007, ktorý rozhodol o úrazovej rente
(nároku na strate na zárobku odporcu 3/), tak že dal odporcovi 3/ za pravdu. Odporca 3/ nesúhlasil s
výpočtom navrhovateľa, aby úrazová renta odporcu 3/ k 31.12.2003 bola vo výške 5.563,- Sk, keďže
podľa výpočtov odporcu táto predstavuje k uvedenému dátumu sumu 10.653,- Sk. Pokiaľ sa odporca
3/ dohodol so zamestnávateľom na výške úrazovej renty mimosúdnou cestou, je to záväzné aj pre

navrhovateľa napriek tomu, že ju vypláca z finančných prostriedkov Slovenskej republiky. S poukazom
na ust. § 205 ods. 5 Zákonníka práce patrí náhrada za stratu na zárobku aj takému pracovníkovi, ktorý
bez vážneho dôvodu odmietol zabezpečené miesto, avšak náhrada patrí len vo výške rozdielu medzi
zárobkom, ktorý mal pred vznikom škody a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri ďalšej
zabezpečenej práci. Analogicky ju treba teda poskytnúť aj pracovníkovi, ktorý sa stal nezamestnaným

nedobrovoľne. Odporca 3/ zdôraznil, že on sa neustále uchádzal o prácu, čo potvrdzujú potvrdenia
z úradu práce. Navrhovateľ použil § 201 ods. 5 Zákonníka práce, ako keby odporca 3/ nechcel
pracovať, pritom odporcovi 3/ zákonné ustanovenia § 195 Zákonníka práce, potom § 201 Zákonníka
práce umožňovali odmietnuť pre neho nevhodnú prácu. Je nesporné, že tým, že sa stal odporca 3/
nezamestnaným, mu vznikla škoda, pretože mu bola poskytnutá náhrada straty na zárobku podľa § 195

a ďalších Zákonníka práce v súvislosti s pracovným úrazom. Následky pracovného úrazu obmedzovali
pracovnú spôsobilosť odporcu 3/ a tým jeho uplatnenie na trhu práce. Náhrada za stratu na zárobku
od 1.1.2004 mu preto patrí, a to v pôvodnej výške, akú poberal pred 1.1.2004, pretože pokiaľ by taktomu nebolo, bol by zvýhodnený ten občan, ktorý je nezamestnaný a nie je evidovaný ako uchádzač o
zamestnanie na úrade práce. Odporca 3/ vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania.

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sc/102/2006 zo dňa 28.11.2007, ktorým NS SR rozhodol o
odvolaní navrhovateľa v právnej veci navrhovateľa C. N. proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu so
sídlom v Bratislave proti rozsudku Krajského súdu Žilina, č. k. 11Sp/12/2005-26 súd zistil, že rozsudok
krajského súdu bol zmenený, že rozhodnutie odporkyne č. 22-909/2005-693 z 28.2.2005 súd zrušil a

vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Zároveň vyjadril ten právny názor, že pokiaľ z ust. § 272 ods. 3 veta
prvá zák. č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že v prípade vyplácania náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru
2003 a nároku na jej výplatu aj po tomto dni sa úrazová renta vypláca v sume, v akej patrila do 31.
decembra 2003, je v danom prípade potrebné za sumu, ktorá patrila do 31.12.2003, potrebné považovať
sumu, v akej bola náhrada za stratu na zárobku vyplácaná a teda, v akej patrila k 31. decembru
2003, lebo výška náhrady k 31. decembru 2003 nebola medzi navrhovateľom a jeho zamestnávateľom

sporná. Odporkyňa bola preto bez ďalšieho povinná prevziať výplatu úrazovej renty vo výške, v akej bola
náhrada vyplácaná k 31. decembru 2003. Najvyšší súd mal preukázané z administratívneho spisu, že
podľavýplatnýchlistínnavrhovateľazamesiaceoktóber-december2003zamestnávateľnavrhovateľovi
doplácal sumu 10.653,- Sk, pričom z podkladov spisu je zrejmé, že navrhovateľ nesúhlasil so spôsobom
výpočtu základnej sumy vyplácanej úrazovej renty, ktorá bola odporkyňou od 1. januára 2004 stanovená

vo výške 5.563,- Sk. Zároveň najvyšší súd uzavrel, že zo žiadneho ustanovenia zák. č. 461/2003
Z.z. odporkyni nevyplýva oprávnenie prepočítavať výšku náhrady za stratu na zárobku vyplácanú k
31. decembru 2003 a úrazovú rentu vyplácať od 1.1.2004 v nižšej sume, ako bola vyplácaná a bez
sporu medzi navrhovateľom a zamestnávateľom k 31. decembru patrila. Prepočítavanie je vlastne
rozhodovaním o výške dávky pred 1. januárom 2004 a na takéto rozhodovanie odporkyňa nie je

oprávnená.

Na základe návrhu navrhovateľa doručeného súdu dňa 21.2.3011 súd uznesením č.k. 4C/251/2009
zo dňa 10.6.2011 pripustil zmenu návrhu, podľa ktorého zmeneného návrhu mal súd určiť neplatnosť

dohody uzavretej medzi odporcom 3/ a zamestnávateľom zodpovedným za pracovný úraz odporcu 3/ z
29. mája 1986, Váhostav n.p., potom s neskoršími právnymi nástupcami zodpovedného zamestnávateľa
a s posledným právnym nástupcom odporcom 1/, podľa ktorej odporca 2/ vyplácal odporcovi 3/ náhradu
zastratunazárobkupriurčeníčiastočnejinvalidityzamesiacejúl2003vsume14.300,-Skbrutto,9.430,-
Sk netto, august 2003 v sume 14.300,- Sk brutto, 9.096,- Sk netto, september - decembre 2003 mesačne

14.300,- Sk brutto, 9.260,- Sk. Ďalej mal súd rozsudkom určiť, že suma náhrady za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní čiastočnej invalidity patriaca odporcovi 3/ od odporcov 1/
a 2/ patrila k 31. decembru 2003 z titulu pracovného úrazu z 29. mája 1986 vo výške 184,66 € (5.560,-
Sk). Navrhovateľ poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Co/239/2007, 7 So 241/2007,
7 So 50/2008, v ktorých Najvyšší súd zdôraznil, že záväzným podkladom pre odporkyňu pri prevzatí

výplaty náhrady za stratu na zárobku (považovanej po 1. januári 2004 za rentu) môže byť právoplatný
rozsudok súdu v prípade, ak už o výške náhrady rozhodol súd, alebo dohoda medzi zamestnávateľom
a zamestnancom, ktorá môže byť písomná, ale aj ústna, prípadne urobená mlčky. Sociálna poisťovňa
je teda aktívne legitimovaná na podanie návrhu na vyslovenie neplatnosti dohody o výške náhrady, lebo
len ona môže mať právny záujem na vyslovenie neplatnosti takejto dohody.

Na základe ďalších návrhov navrhovateľa doručených súdu dňa 11.7.2011 a 15.7.2011 súd ďalším
uznesením 4C/251/2009-231 zo dňa 19.7.2011 pripustil ďalšiu zmenu návrhu, na základe ktorej sa
navrhovateľ domáha, aby súd určil, že dohoda uzavretá medzi odporcom 3/ a zamestnávateľom

Váhostav n.p., Žilina zodpovedným za pracovný úraz, ktorý odporca 3/ utrpel 29. mája 1986, potom
s neskoršími právnymi nástupcami zodpovedného zamestnávateľa, ktorým bol k 31. decembru 2003
Váhostav, a.s., Hlinská 40, 011 18 Žilina, IČO: XX XXX XXX a ktorým je t.č. odporca 1/, a podľa ktorej
Váhostav, a.s., Hlinská 40, 011 18 Žilina, IČO: XX XXX XXX vyplácal odporcovi 3/ náhradu za stratu na
zárobku pri uznaní čiastočnej invalidity za mesiace júl 2003 v sume 10.860,- Sk brutto, 9.430,- Sk netto,

august 2003 v sume 10.466,- Sk brutto, 9.096,- Sk netto, september - december 2003 mesačne 10.653,-
Sk brutto, 9.260,- Sk je neplatná, a to najmä pre účely aplikácie § 272 ods. 2, 3 zák. č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení a určil, že suma náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti apri uznaní čiastočnej invalidity patriaca odporcovi 3/ od odporcu 1/ a jeho právnych predchodcov patrila
k 31. decembru 2003 z titulu pracovného úrazu z 29. mája 1986 vo výške 184,66 € (5.563,- Sk).

Odporca 1/ sa k zmenenému návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 12.7.2011, v ktorom
uviedol, že mu nie sú známe akékoľvek informácie ohľadom údajnej dohody, ktorej neplatnosť má súd
určiť. Navrhovateľ sa prakticky domáha vyslovenia neplatnosti dohody, ktorá ani nemohla byť uzavretá
vzhľadom ku skutočnosti, že jej účastníkmi majú podľa zmeny petitu byť Váhostav n.p. Žilina, potom jeho

neskorší právni nástupcovia a nakoniec odporca 1/, jedná sa teda o viacero dohôd, kedy však nie sú
žalovaní všetci účastníci. Pre prípadnú podpornú aplikáciu rozhodnutí Najvyššieho súdu SR by muselo
byť jednoznačne preukázané, že došlo k uzavretiu dohody upravujúcej výšku nárokov oprávnenej osoby.
Len faktické konanie nie je dostatočným dôvodom pre záver o tom, že došlo k uzavretiu takejto dohody.
Jednoznačne je to vylúčené v prípade, ak povinná osoba platila povinnú výšku nárokov v dôsledku omylu
(napr. nesprávneho výpočtu).

Navrhovateľ vo svojich ďalších vyjadreniach v konaní uviedol, že navrhovateľ pri preberaní prípadu
týkajúceho sa odporcu 3/ upozornil, že zamestnávateľ vykonávajúci výplatu k rukám odporcu 3/ k
31. decembru 2003 poskytoval mu plnenia nad rámec zákona, preto navrhovateľ ustálil nárok, čo

do výšky pre účely začatie výplaty podľa § 195 zák. č. 65/1965 Zb., Zákonníka práce, pre účely
správnej valorizácie podľa zákona č. 297/1991 Zb. a č. 320/1993 Z.z. a podľa § 201, 251 zák. č.
311/2001Z.z.Zákonníkaprácek31.decembru2003.Ktransformáciidošlozozákona,pretonavrhovateľ
začal s výplatou plnení v ním posúdenej výške. Z dôvodu právneho názoru vysloveného Najvyšším
súdom SR aj v iných konaniach, navrhovateľ pristúpil k tomu, že vydal v prípadoch podľa § 272 zák.

meritórne a neskôr aj valorizačné rozhodnutia. Na rozdiel od názoru Najvyššieho súdu SR podľa názoru
navrhovateľa tento nielen mohol, ale aj bol povinný náhradu škody prepočítať a pri vydaní meritórneho
rozhodnutia si urobiť právny názor na predbežnú otázku. Z právneho postavenia navrhovateľa nemohla
byť dohoda uzatvorená medzi zamestnávateľom a zamestnancom prevzatá na výplatu z verejných
zdrojov, keď zamestnávateľ k 31.12.2003 nesprávne vykonal valorizáciu a pri výpočte a ustálení výšky

škody neodpočítal fiktívny zárobok, hoci túto otázku aplikačná prax súdov vyriešila (3 Cdo 93/03). K
námietke premlčania odporcu 3/ uviedol, že konanie v merite veci o výške úrazovej renty patriacej podľa
§ 272 ods. 3 zák. je prerušené a lehoty neplynú. Keďže sa jedná o absolútne neplatnú dohodu, trojročná
premlčacia lehota sa uplatňuje len u relatívne neplatných právnych úkonov, pričom v prípade dohody
uzatvorenej medzi zamestnávateľom a zamestnanom sa jedná o absolútnu neplatnosť podľa § 39 OZ

a to pre jej rozpor so zákonom.
Z hľadiska vecnej pasívnej legitimácie je odporca 1/ posledným právnym nástupcom pôvodného
zamestnávateľa Váhostav, n.p., neskôr Váhostav š.p., neskôr Váhostav, a.s. Práve v prípade spoločnosti
Váhostav, a.s. došlo ku zmene obchodného mena na Považská stavebná spoločnosť, preto je táto
spoločnosť uvedená ako odporca 1/. Odporca 2/ - správca konkurznej podstaty podpísal preberací

protokol, s ktorým odporcom navrhovateľ komunikuje v čase po 1.1.2004, a tento odporca disponuje so
všetkou dokumentáciou týkajúcou sa listín, ktoré neboli pôvodne navrhovateľom prevzaté.

Podľa názoru odporcu 3/ dohoda, ktorej určenia neplatnosti sa navrhovateľ v konaní domáha, nie

je v rozpore so zákonom, pretože dohoda bola uzatvorená ešte v roku 1997, čiže za platnosti
pôvodného Zákonníka práce účinného do 30.6.2003 a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR publikovaného pod sp. zn. R83/1969 môže byť dohoda o náhrade súdom preskúmavaná a zrušená
len v prípade, ak nastáva podstatná zmena pomerov na strane poškodeného, a s poukazom na ust.
§ 202 Zákonníka práce, ktorý jednoznačne podmieňoval zmenu sumy náhrady škody len v prípade

podstatnej zmeny pomerov poškodeného rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady škody. S poukazom
na ust. § 201 ods. 5 Zákonníka práce bolo možné krátiť sumu náhrady škody len zamestnancovi, ktorý
bez vážnych dôvodov odmietol ponúkanú prácu, alebo vhodné zamestnanie. Odporca 3/ namietal, že
navrhovateľ odporcu 3/ pri výpočte náhrady za stratu na zárobku posudzuje odporca 3/ tak, ako by
odporca 3/ nechcel pracovať. Odporca 3/ však mal záujem sa zamestnať a poukázal na svojho kolegu,

ktorý je poberateľom taktiež čiastočného invalidného dôchodku a pritom mu bola doplácaná úrazová
renta mesačne vo výške 29.000,- Kč. Jedná sa o kolegu odporcu I. J. pracujúceho v štátnom podniku
Diamo, odštepný závod Odra.Odporca 3/ uviedol, že on sa každý mesiac hlásil na úrade práce a tiež mzdovej učtárni musel predložiť
doklady. O výške náhrady za stratu na zárobku jednal s pracovníkmi ekonomického úseku Dr. G. a
JUDr. T.. Právni zástupcovia Váhostavu dospeli k záveru, že nie je výhodné odporcu 3/ zamestnávať a

dohodli sa na výške náhrady straty na zárobku s tým, že priemerný zárobok do roku 2003 bude 14.300,-
Sk. Z takto určeného zárobku odpočítavali odporcovi 3/ len invalidný dôchodok v aktuálnej výške, a
v prípade, že poberal podporu v nezamestnanosti, túto z priemerného zárobku tiež odpočítavali. Keď
podporu nepoberal, neodpočítavali žiadnu sumu.

Navrhovateľ, reagujúc na uvedené tvrdenie odporcu 3/, poukázal na rozdiel právnej úpravy v Slovenskej
republike a v Českej republike, kedy v právnom poriadku SR po 31.12.2003 prestal existovať inštitút
náhrady škody, pričom ČR naďalej aj po 1.1.2004 pokračuje aj vo výplate náhrady škody podľa hmotno-
právnej úpravy v Zákonníku práce. V SR bola náhrada škody pri pracovných úrazoch a chorobách z
povolania nahradená inštitútom úrazových dávok. Sociálna poisťovňa nikdy prípad pána J. neprevzala

a nemohla ani vydať rozhodnutie o takto transformovanej úrazovej rente.
Súd uvedené tvrdenia odporcu 3/ vyhodnotil ako irelevantné vzhľadom na rozdielnosť právnej úpravy
náhrady za stratu na zárobku v Slovenskej a Českej republike.

Súd následne nariadil v konaní znalecké dokazovanie znalkyňou S. N. na odstránenie sporných tvrdení
účastníkov konania k výške náhrady straty na zárobku ku dňu 31.12.2003.

Zo znaleckého posudku č. 6/2011 vyhotoveného znalkyňou S. N. dňa 25.9.2011 súd zistil, že nárok
na náhradu za stratu na zárobku v priemere za 2. polrok 2003 je 6.285,- Sk v hrubej mzde. Znalkyňa

ako podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku použila aj spis OS Žilina 12C/464/1997. Podľa
názoru znalkyne pre priemerný zárobok pred vznikom škody po skončení práceneschopnosti v dôsledku
pracovného úrazu trvajúcej od 29.5.1986 do 6.9.1986 bol rozhodným obdobím rok 1985. Znalkyňa
uviedla, že rovnaké rozhodné obdobie pre výpočet priemerného zárobku pred vznikom škody počas
práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu, ako aj po skončení práceneschopnosti, platí v

prípadoch, keď poškodený pracovník po ukončení práceneschopnosti v tom istom, vtedy ročnom
období, nedosahuje priemerný zárobok pred vznikom práceneschopnosti v dôsledku pracovného
úrazu, pričom znalkyňa poukázala na odbornú literatúru „Náhrada škody pri pracovných úrazoch a
chorobách z povolania, tretie doplnené a upravené vydanie z roku 1986, autora Dr. I. P.“. Znalkyňa v
znaleckom posudku zdôraznila, že zotrváva na znaleckom posudku podanom dňa 20.12.2001 č. 11/01

(teda v konaní 12C/464/1997), pri vypracovaní ktorého bola viazaná právoplatným rozsudkom. Podľa
znaleckého posudku č. 11/01 zo dňa 20.12.2001 bol priemerný zárobok pred vznikom škody upravený
(valorizovaný) za roky 1987 - 1999 o 160,4 % na hodnotu 13.093,- Sk, v ďalších obdobiach sa valorizoval
priemerný zárobok pred vznikom škody podľa NV 235/2001 Z.z. o 6,5 %, podľa NV 340/2002 o 8,2 % a
podľa NV 199/2003 o 9,3 %. Valorizácia zo rok 1997 - 2002 predstavovala 184,4 % s platnosťou od 1.7.

do 31.12.2003, čo vo finančnom vyjadrení predstavovalo sumu 14.300,- Sk. Znalkyňa fiktívny zárobok
odporcu 3/ C. N. stanovila vo výške 75 % minimálnej mzdy z 5.570,- Sk stanovenej NV č. 514/2002
Z.z. za obdobie VI., VII., IX./2003A a 4.176,- Sk a vo výške 75 % minimálnej mzdy 6.080,- stanovenej
NV č. 400/2003 Z.z. za obdobie X., XI., XII./2003 a 4.560,- Sk. Zároveň znalkyňa poukázala na § 201
Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., účinný od 1.4.2002, podľa ktorého sa mení spôsob výpočtu náhrady

za stratu na zárobku, čo v danom prípade znamená, že valorizovaný priemerný zárobok pred vznikom
škody nepodlieha obmedzeniu, no čiastočný invalidný dôchodok sa pri výpočte zohľadňuje v aktuálnej
výške, ak je v danom čase odporcovi 3/ vyplácaný.

Znalkyňa na pojednávaní opravila na základe námietky navrhovateľa sumu fiktívneho zárobku určenú v

znaleckom posudku zo sumy 4.176,- Sk na 4.178,- Sk, opravila aj označenie mesiacov zo VI., VII., IX.,
na VII., VIII., IX./2003. Uvedené malo vplyv i na výpočet náhrady za stratu na zárobku, preto následne
v mesiacoch VII., VIII., IX. s uvedenou sumou náhrady 6.477,- opravila túto sumu na 6.475,-, z čoho
vyplynulo, že nárok na náhradu za stratu na zárobku v priemere za 2. polrok 2003 bol upravený na
sumu 6.284,- Sk v hrubej mzde (208,59 €). Na námietku navrhovateľa uviedla, že súdy nemali právomoc

do 31.12.2003 uvádzať náhradu za stratu na zárobku v čistom, ale len v hrubom. Až podľa zákona č.
461/2003Z.z.sanáhradazastratunazárobkuuvádzalavčistejvýške.Priemernýzároboksavypočítaval
z rozhodného obdobia, ktorým bol rok 1985. Podľa stanoviska Krajského súdu v Banskej Bystrici
vysloveného v rozsudku 16Co 439/89-213, 16Co 440/89, ktorým bol potvrdený rozsudok OS LiptovskýMikuláč č.k. 7C 24287-193 zo dňa 28. septembra 1989, ktorý za rozhodné obdobie stanovil rok 1985,
preto prvýkrát mala byť náhrada za stratu na zárobku valorizovaná od roku 1988 s poukazom na ust. zák.
č. 297/1991 Z.z. Pokiaľ sa vychádza zo striktnej dikcie zák. č. 297/1991 Z.z., základnou požiadavkou je,

žemusídôjsťkpreradeniunamenejplatenúprácu,alebokpriznaniučiastočnéhoinvalidnéhodôchodku,
alebo invalidného dôchodku. Znalkyňa uviedla, že v prípade, ak by sa nárok posudzoval podľa tvrdenia
navrhovateľa, musel byť rozhodným obdobím rok 1986 pre výpočet priemerného zárobku a nie rok 1985,
pretože rozhodné obdobie súvisí s poklesom na zárobku.

Podľa ust. § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p)
návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa ust. § 272 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. sociálnom poistení sociálna poisťovňa od 1. januára
2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za
škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred 26. novembrom 1993 a od

zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu, nároky vzniknuté
pred 1. aprílom 2002 vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a
chorobe z povolania.

Podľa ust. § 272 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. sociálnom poistení nároky na výplatu plnení uvedených

v odseku 1 sa posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto
plnení trvá aj po 31. decembri 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.

Podľa ust. § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. sociálnom poistení náhrada za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za

stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni,
sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na
zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

Podľa ust. § 272 ods. 8 zákona č. 461/2003 Z.z. sociálnom poistení zamestnávatelia, od ktorých

Sociálna poisťovňa prevezme výplatu plnení podľa odseku 1, sú povinní odovzdať príslušné písomné
doklady preukazujúce nárok na vyplácané plnenia do 31. decembra 2003.

Podľa ust. § 272 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z. sociálnom poistení v konaniach o náhrade za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity

a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 (§ 272 ods.
5), sa po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Táto náhrada za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a
náhrada za stratu na dôchodku, ak nárok na ich výplatu trval aj po 31. decembri 2003, sa považujú od
1. januára 2004 za úrazovú rentu a poskytujú sa v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003 po zvýšení

podľa tohto zákona. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 rovnako.

Podľa ust. § 195 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z., Zákonníka práce účinného do 31.1.2003 (ďalej len
Zákonníka práce) ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním
k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú

zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.

Podľa ust. § 195 ods.2 Zákonníka práce pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi
spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle
krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

Podľa ust. § 195 ods. 4 Zákonníka práce za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania
zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v pracovnom
pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby z povolaniasú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb z povolania), ak
vznikli za podmienok v nich uvedených.

Podľa ust. § 201 ods. 1 Zákonníka práce náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej
sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s
pripočítanímprípadnéhoinvalidnéhodôchodkualebočiastočnéhoinvalidnéhodôchodkuposkytovaného
z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada

na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.
Podľaust.§201ods.2Zákonníkapráce priemernýzárobokrozhodujúcinavýpočetpredmetnejnáhrady
sa upravuje o výšku priznávaných percent postupne, zvyšovaním posledne percentuálne upravených
priemerných zárobkov, počnúc dňom skončenia pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity,
alebo čiastočnej invalidity. Výšku percenta, ktorým sa bude náhrada za stratu na zárobku upravovať,
ustanovuje osobitný predpis.

Podľa ust. § 201 ods. 5 Zákonníka práce zamestnancovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietne
ponúkanú prácu alebo vhodné zamestnanie, patrí náhrada za stratu na zárobku podľa odsekov 1 až
4 iba vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody spôsobenej zamestnancovi
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania a priemerným zárobkom, ktorý by mohol dosiahnuť

pri práci, ktorá mu bola ponúknutá. Zamestnancovi sa neuhradí škoda do sumy, ktorú si bez vážnych
dôvodov

Súd v konaní postupoval podľa ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku podľa ktorého dôkazy súd

hodnotípodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti;pričom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Zároveň podľa ust. §
120 ods. 3 O.s.p. si súd osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Rozhodnutie
bolo vydané v súlade s ust. § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi

sporné, ak o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd návrh zamietol v časti, pokiaľ sa
navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti dohody uzatvorenej medzi odporcom v rade 3/ a odporcom v

rade 1/ ako jeho zamestnávateľom, resp. jeho právnymi predchodcami, na základe ktorej bola vyplácaná
náhrada za stratu na zárobku vo výške presahujúcej sumu, ktorá mala byť odporcovi vyplácaná titulom
náhrady straty na zárobku. Keďže sa v tejto časti žalobného návrhu jedná o určovaciu žalobu, súd
skúmal, či je na takomto určení naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem je daný hlavne tam,
kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenie jeho

právne postavenie stalo neistým. Pokiaľ nie je naliehavý právny záujem daný, nemôže byť žaloba z tohto
dôvodu opodstatnená. V danom prípade neistota právneho postavenia navrhovateľa spočívala v tom,
že v hore uvedených rozsudkoch Najvyššieho súdu SR bol vyslovený právny názor, na základe ktorého
navrhovateľ nebol oprávnený určiť inú sumu náhrady za stratu na zárobku, než aká bola poškodeným
zamestnancom vyplácaná do 31.12.2003, i keď táto suma nezodpovedala sume určenej podľa platných

právnych predpisov a navrhovateľ bol preto podľa názoru NS SR povinný prevziať povinnosť vyplácať
náhradu na stratu na zárobku v sumách vyplácaných doposiaľ. Navrhovateľ bol iného právneho názoru,
podľa jeho výkladu zákonného ustanovenia § 272 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
bolo jeho povinnosťou vyplácať poškodeným osobám náhradu straty na zárobku vo výške určenej na
základe platných právnych predpisov, a nie v sumách vyplácaných zamestnávateľmi, ktorí si povinnosť

uhrádzať škodu titulom náhrady za stratu na zárobku plnili v nesprávnej výške, či už na základe
nesprávnych výpočtov alebo z iných dôvodov, napr. uzatvorených dohôd o výške tohto plnenia. Stav
neistoty u navrhovateľa teda existoval, jeho neistota bude v tomto konaní odstránená, čím bol daný
naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.

Súd však dospel k záveru, že na určení neplatnosti dohody neexistuje zákonný dôvod. Na neplatnosť
právneho úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatným právnym úkonom
ten právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo saprieči dobrým mravom, súd prihliada ex offo, keďže sa jedná o neplatnosť absolútnu. Súd nemal v konaní
preukázané, že právny úkon uzatvorenia dohody o výške náhrady straty na zárobku uzatvorenej medzi
odporcom v rade 3/ a jeho pôvodným zamestnávateľom, ako i jeho právnymi nástupcami, je v rozpore

so zákonom s poukazom na zásadu zmluvnej slobody medzi účastníkmi zmluvných vzťahov. Pokiaľ
zamestnávatelia vyplácali odporcovi 3/ náhradu za stratu na zárobku nad rámec stanovený právnymi
predpismi a rozhodli sa takýmto spôsobom kompenzovať škodu vzniknutú odporcovi 3/ následkom
pracovného úrazu, bolo to z ich vlastných prostriedkov a na základe ich vlastného rozhodnutia. Pokiaľ
bolo v konaní zo strany odporcov 1/ a 2/ namietané, že nemajú informácie o žiadnej dohode uzatvorenej

medzi nimi a odporcom 3/, súd mal preukázané z vyjadrenia odporcu 3/, že k takej dohode medzi ním a
zamestnávateľom Váhostav a.s. došlo, na výške náhrady sa so zodpovednými zamestnancami svojho
zamestnávateľa skutočne dohodol. Skutočnosť, že medzi odporcom 3/ a zamestnávateľom odporcu
došlo k takejto dohode, mal súd preukázanú i z postupu spoločnosti Váhostav a.s. v konaní vedenom
na Okresnom súde Žilina č. k. 12C/464/1997, v ktorom ako odporca podala spoločnosť vzájomný návrh,
ktorým sa domáhala voči navrhovateľovi C. N. zaplatenia sumy 2.645,- Sk s prísl. titulom preplatku na

náhrade straty na mzde v sume 2.645,- Sk. Súd v konaní 12C/464/1997 rozhodol o vzájomnom návrhu
odporcu rozsudkom zo dňa 27.5.2002 tak, že protinávrh odporcu zamietol z dôvodu, že navrhovateľ
uvedenúsumuprevzalododporcuvdobrejviere,žemutátosumapatrí.Protiuvedenémurozsudkuvšak
odporca odvolanie nepodal, z čoho jednoznačne vyplýva, že s výplatou náhrady za stratu na zárobku
nad rámec zákona, a to vo vyššej sume, aká by podľa platných predpisov navrhovateľovi patrila, bol

uzrozumený a túto vyplácal aj naďalej. Teda je možné konštatovať, že rešpektoval daný stav a mlčky
súhlasil s výškou náhrady za stratu na zárobku.

V časti žalobného návrhu o určenie výšky sumy náhrady straty na zárobku odporcu 3/ k 31. decembru

2003 z titulu pracovného úrazu z 29. mája 1986 vo výške 184,66 € (5.563,- Sk) v čistej mzde
súd návrhu v jeho základe vyhovel. Mal zato, že pokiaľ došlo konkludentnou formou k uzatvoreniu
dohody medzi odporom 3/ a jeho aktuálnymi zamestnávateľmi, na základe ktorej dohody bola odporcovi
3/ vyplácaná náhrada za stratu na zárobku vo výške bez odpočítania aktuálneho predpokladaného
zárobku, Sociálna poisťovňa, ktorá nakladá s verejnými prostriedkami, nemohla prevziať od posledného

povinného zamestnávateľa vyplácanie náhrady za stratu na zárobku odporcovi 3/ vo výške, v akej si
odporca 3/ plnil túto povinnosť na základe zmienenej dohody. Keďže zamestnávatelia vyplácali náhradu
za stratu na zárobku z vlastných prostriedkov, bolo to na základe ich vlastného rozhodnutia.

Po transformácii priznanej náhrady za stratu na zárobku, ktorá sa od 1.1.2004 považuje za úrazovú
rentu, ktorá je dávkou sociálneho poistenia, došlo k zmene charakteru, obsahu právneho vzťahu zo
vzťahu pracovno-právneho na vzťah verejno-právny, v ktorom vzťahu účastníci nemajú autonómne
a rovnoprávne postavenie charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Nárok
odporcu 3/ je upravený právnym predpisom samostatne riešiacim postup pri výplate dávky v zákone

č. 461/2003 Z.z. Subjekty sociálno-poistných právnych vzťahov vystupujú vo vzájomnom pomere
nadriadenosti a podriadenosti, teda v nerovnoprávnom postavení, ktorý v zásade vylučuje právnu
možnosť usporiadať si vzájomné vzťahy sociálneho poistenia inak, než to ustanovuje Zákon o sociálnom
poistení. Vzťah medzi Sociálnou poisťovňou a fyzickou osobou nie je súkromno-právnym vzťahom.
Jedná sa o verejno-právny vzťah založený a vyplývajúci zo sociálneho poistenia činnosti verejno-

právneho subjektu. Nejedná sa už teda o súkromno-právny vzťah vyplývajúci z pracovnoprávneho
vzťahu. Pracovnoprávny vzťah medzi odporcom 3/ ako zamestnancom a odporcom 1/ a jeho právnymi
predchodcami ako zamestnávateľmi bol len základom - titulom pre vznik práva odporcu 3/ na náhradu
škody vzniknutej následkom pracovného úrazu, ktorá náhrada škody vo forme náhrady za stratu na
zárobku sa následne od 1.1.2004 pretransformovala na úrazovú rentu. Navrhovateľ ako verejno-právna

inštitúcia je povinný poskytovať náhradu škody na základe prevzatia nárokov podľa § 272 ods. 2
zákona o sociálnom poistení len v sume, v akej skutočne patrila do 31. decembra 2003. Jazykovým,
teleologickým a v neposlednom rade aj logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia, analýzou
textu zákonného ustanovenia: „Nároky prevzaté podľa § 272 ods. 1 sa od 1. januára 2004 poskytujú
v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003“ súd dospel k záveru, že v prípade transformácie náhrady

za stratu na zárobku vyplácanej do 31. decembra 2003 zamestnávateľom na úrazovú rentu, ktorú od
1. januára 2004 vypláca Sociálna poisťovňa, mohla Sociálna poisťovňa prevziať len tie plnenia, ktoré
poškodeným skutočne patrili v zmysle platných právnych predpisov do 31. decembra 2003, nie teda tie
plnenia vyplácané zamestnávateľmi na základe dohody alebo mylného presvedčenia o správnej výškenáhrady. Hypoteticky je možné uvažovať aj o prípade, kedy zamestnávateľ mohol v omyle vyplácať
náhradu za stratu na zárobku v nižšej sume, v akej náhrada skutočne patrila podľa platných predpisov k
31. decembru 2003. Aj v tomto prípade by Sociálna poisťovňa bola povinná prevziať nárok podľa § 272

ods. 1 Zákona o sociálnom poistení vo výške, v akej správne patril do 31. decembra 2003, teda náhradu
za stratu na zárobku pretransformovanú od 1.1.2004 na úrazovú rentu primerane zvýšiť na sumu, v akej
patrila do 31.12.2003 podľa platných právnych predpisov.

Súd pri stanovení výšky náhrady za stratu na zárobku, aká patrila podľa platných právnych predpisov

odporcovi v rade 3/ k 31.1.2003, vychádzal zo znaleckého posudku znalkyne S. N., v ktorom znalkyňa
stanovila výšku náhrady v sume 208,59 € (6284 Sk).

Rozdiel medzi sumou náhrady za stratu na zárobku, ktorá správne patrila odporcovi 3/ k 31.1.2012
a sumou náhrady, ktorá reálne bola odporcovi 3/ vyplácaná zamestnávateľom odporcu 3/, spočíval v
nesprávnomvýpočtenáhradystratynazárobkuzamestnávateľomodporcu,keďtentoodvalorizovaného

zárobku pred vznikom škody neodpočítal okrem aktuálne poberaného invalidného dôchodku aj
pravdepodobný zárobok, teda zárobok, ktorý by si mohol odporca 3/ zarobiť so svojím poškodením
zdravia.

Pokiaľ sa aj odporca v rade 3/ bránil tvrdením, že on nebol úmyselne nezamestnaným a chcel sa

zamestnať, ktorú skutočnosť preukazujú potvrdenia z úradu práce, táto okolnosť však v zmysle ustálenej
judikatúry (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 80/2005, 3 Cdo 93/03) nemá vplyv na
posudzovanie náhrady za stratu na zárobku.

Podľa názoru Najvyššieho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn.3 Cdo 80/2005: „I keď zodpovednosť
za škodu spôsobenú chorobou z povolania je zodpovednosť objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), je
zamestnávateľ povinný nahradiť len takú škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla chorobou
z povolania, t.j. len škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti so zistenou chorobou z povolania. Skutočnosť,
že poškodený zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho v

dôsledku choroby z povolania zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest,
nie je podľa názoru dovolacieho súdu spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale
situáciou na trhu práce. Aj keď je zamestnanec pre tento nedostatok bez práce a jeho sociálne pomery
sa v dôsledku toho, že nemá po zistení choroby z povolania príjem z vlastnej zárobkovej činnosti,
zhoršili, na tieto okolnosti z hľadiska odškodnenia choroby z povolania nemožno prihliadnuť, keďže

nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Nedostatok vhodných pracovných príležitostí
je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či ich pracovná
spôsobilosť bola znížená chorobou z povolania alebo z iných príčin. Náhrada za stratu na zárobku
po skončení práceneschopnosti totiž vyjadruje nespôsobilosť zamestnanca dosahovať pre následky
choroby z povolania rovnaký zárobok ako pred poškodením. Tým, že pre nedostatok pracovných

príležitostí nemá zamestnanec po zistení choroby z povolania žiadny príjem, sa účel poskytovania
náhrady za straty na zárobku po skončení práceneschopnosti nemení, lebo inak by zamestnancovi bola
odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za stratu na zárobku neslúži a ani slúžiť, vzhľadom na
účel jej poskytovania, nemôže. Opačný výklad by totiž nezodpovedal zmyslu a účelu ustanovenia § 195
zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 31. marca 2002 a ustanovenia § 201 zákona č. 311/2001

Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2003.“

„Z dôvodu zodpovednosti za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania
nemôže byť zamestnancovi, ktorý pre následky pracovného úrazu alebo choroby z povolania nie je
schopný vykonávať doterajšiu prácu, nahradená ujma, spočívajúca v tom, že pre nedostatok vhodných

pracovných príležitostí nemôže mať príjem z vlastnej zárobkovej činnosti. Keďže náhrada za stratu na
zárobku po skončení práceneschopnosti sa vypláca pravidelne raz za mesiac, pre určenie výšky tejto
náhrady sa spravidla vychádza zo zárobku zamestnanca, ktorý dosiahol v mesiaci, za ktorý sa náhrada
poskytuje. Preto ak zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo ochorel chorobou z povolania,
nemá z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí príjem z vlastnej zárobkovej činnosti, nemožno

pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku vychádzať z jeho priemerného zárobku pred vznikom
škody. Vzhľadom na účel, ktorému má náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti
slúžiť (odškodnenie obmedzenia alebo straty pracovnej spôsobilosti zamestnanca a jeho neschopnosť
dosahovať z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania rovnaký zárobok ako pred úrazom,resp. zistením choroby z povolania), treba pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku vychádzať zo
zárobku, ktorý by poškodený zamestnanec dosiahol pri práci, zodpovedajúcej jeho zdravotnému stavu,
schopnostiam a kvalifikácii, ktorú by vykonával, keby tomu nebránil nedostatok pracovných príležitostí

na trhu práce. Pravdepodobný zárobok treba určiť ku dňu, ku ktorému zamestnanec prestal vykonávať
prácu, rozhodnú pre určenie jeho zárobku po pracovnom úraze alebo zistení choroby z povolania.“

Nedostatok pracovných miest na trhu teda nie je skutočnosť, ktorá by bola v príčinnej súvislosti
s pracovným úrazom, preto postup navrhovateľa, keď odpočítal od valorizovaného zárobku aj

pravdepodobný (fiktívny) zárobok, bol správny.

Znalkyňa v znaleckom posudku č. 6/2011 ustálila fiktívny zárobok používaný v tomto roku pre náhrady
mzdy, a to v mesiacoch VII., VIII. a IX. vo výške 4.178 Sk mesačne a v mesiacoch X. XI. a XII. vo
výške 4.560 Sk mesačne. Čiastočný invalidný dôchodok odporcu 3/ bol v období VII. - XII. 2003 vo výške

3.647,-Skmesačne.Kvýslednejvýškenáhradyzastratunazárobkuznalkyňatedadospelaodpočítaním
sumy fiktívneho zárobku a sumy invalidného dôchodku od priemerného zárobku pred vznikom škody,
ktorý predstavoval 14.300,- Sk mesačne. Suma náhrady za stratu na zárobku tak predstavovala v
mesiacoch VII., VIII. a IX 6.475 Sk mesačne a v mesiacoch X. XI. a XII. 6.093 Sk mesačne. Náhrada
za stratu na zárobku tak predstavovala v priemere za II. polrok 2003 6.284,- Sk brutto.

Navrhovateľ rozporoval vo svojom vyjadrení zo dňa 4.10.2011 k znaleckému posudku výšku
priemerného zárobku pred vznikom škody a tvrdil, že priemerný zárobok mal byť vypočítaný vo
výške 14.199 Sk a nie 14.300 Sk s poukazom na zákon č. 297/1991 Z.z., teda mal byť valorizovaný

priemerný zárobok dosahovaný pred vznikom škody vždy za nasledujúce obdobie po vzniku nároku
na náhradu za stratu na zárobku. Keďže prvý krát vznikol nárok v roku 1987, kedy došlo k preradeniu
zamestnanca a v danom čase išlo o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,
mal byť rozhodným obdobím pre určenie výšky priemerného zárobku rok 1986. Súd je však toho
názoru, že rozhodným obdobím pre určenie výšky priemerného zárobku je rok 1985, teda rok pred

rokom, v ktorom začala odporcovi 3/ vznikať škoda následkom pracovného úrazu poklesom zárobku,
keďže odporca v rade 3/ bol práceneschopný od 29.5.1986 do 6.9.1986, ktorú skutočnosť mal súd
preukázanú zo znaleckého posudku znalkyne S. N. č. 11/2001 vyhotoveného v konaní č.k. 12C/464/97
(č.l. 41 spisu 12C/464/97). Teda nárok odporcu 3/ vznikol v roku 1986. Aj podľa názoru znalkyne
pre priemerný zárobok pred vznikom škody po skončení práceneschopnosti v dôsledku pracovného

úrazu trvajúcej od vyhotovenom v konaní 29.5.1986 do 6.9.1986 bol rozhodným obdobím rok 1985.
Znalkyňa uviedla, že rovnaké rozhodné obdobie pre výpočet priemerného zárobku pred vznikom škody
počas práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu, ako aj po skončení práceneschopnosti, platí v
prípadoch,keďpoškodenýpracovníkpoukončenípráceneschopnostivtomistom,vtedyročnomobdobí,
nedosahuje priemerný zárobok pred vznikom práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu, ktorý

postup má oporu v odbornej literatúre citovanej znalkyňou v znaleckom posudku.

Súd stanovil sumu náhrady za stratu na zárobku na základe znaleckého posudku znalkyne S. N. vo
výške 208,59 € (6.284 Sk) v hrubej mzde s poukazom na prax súdov, kedy sa o mzdových nárokoch
rozhodovalo do 31.12.2003 v mzde hrubej.

Pokiaľ odporca 3/ poukazoval na judikát R 83/1969, podľa ktorého môže byť dohoda o náhrade škody z
pracovného úrazu súdom preskúmavaná a zrušená len v prípade, ak nastáva podstatná zmena pomerov
nastranepoškodeného,ktoréodôvodňujúzníženiečizvýšenieopakujúcichsadávok,prípadnezbavenie
povinnosti zodpovednej organizácie ich ďalšieho platenia, súd konštatuje, že na daný prejednávaný

prípad nie je možné cit. judikát aplikovať. Nejedná sa totiž o úpravu výšky náhrady straty na zárobku
vyplácanej zo strany zamestnávateľa, ale o úpravu výšky náhrady na sumu, aká správne patrila
zamestnancovi v zmysle platných právnych predpisov a v ktorej výške je povinná od 1.1.2004 Sociálna
poisťovňa vyplácať úrazovú rentu, na ktorú sa náhrada za stratu na zárobku podľa zákona č. 461/2003
Z.z. transformovala.

Pokiaľ odporca 3/ vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku navrhovateľa na určenie výšky
náhrady straty na zárobku k 31.12.2003, súd dospel k záveru, že námietka premlčania bola vznesenánedôvodne. V konaní sa nejedná o uplatnenie práva na plnenie pre navrhovateľa od odporcu 3/, ale
o určenie právnej skutočnosti, ktorá je prejudiciálne významná pre rozhodnutie v inom konaní, v tomto
prípade v konaní správnom, v ktorom sa rozhoduje o výške sociálnej dávky, v tomto prípade o výške

úrazovej renty. Jedná sa o osobitný druh žaloby (tzv. žaloby svojho druhu). Pojem premlčanie používajú
aj niektoré predpisy verejného práva, najmä predpisy o daniach a poplatkoch. Tieto predpisy však
nemajú voči Občianskemu zákonníku postavenie osobitných predpisov voči všeobecnému prepisu.
Úpravu premlčania v Občianskom zákonníku nemožno pre ne použiť ani subsidiárne.
V oblasti verejného práva neexistuje všeobecný predpis, ktorý by subsidiárne definoval všeobecné

podmienky pre premlčanie práva, a teda stanovil i možnosť vznesenia námietky premlčania. V
spoločných ustanoveniach o nemocenských dávkach, dôchodkových dávkach, úrazových dávkach,
dávke garančného poistenia a dávke v nezamestnanosti Zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z.
je premlčanie upravené len vo vzťahu k nároku na výplatu dávky v ust. § 114, podľa ktorého odseku 1
sa nárok na výplatu dávky alebo jej časti premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, za ktorý dávka alebo
jej časť patrili. Pre porovnanie, v inej časti zákona, ktorá upravuje platenie poistného na nemocenské

poistenie, starobné poistenie, invalidné poistenie, úrazové poistenie, garančné poistenie, poistenie v
nezamestnanosti a platenie poistného do rezervného fondu solidarity, je v § 147 upravené premlčanie
poistnéhotak,žepodľaods.1saprávopredpísaťpoistnépremlčízadesaťrokovododňajehosplatnosti,
ak tento zákon neustanovuje inak a podľa ods. 3 sa právo vymáhať poistné premlčí za šesť rokov
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa poistné predpísalo. Keďže v zákone o

sociálnom poistení nie je všeobecná úprava premlčania, je vznesenie námietky premlčania nadbytočné
a bez právnych dôsledkov.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech

účastníkov v konaní tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Zároveň s poukazom na ust. § 148 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého má štát podľa výsledkov konania proti
účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil a podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého
o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie

končí, ktoré ustanovenie dáva súdu možnosť o trovách konania rozhodnúť dodatočne samostatným
uznesením (interpretáciou slova „spravidla“), bolo o trovách rozhodnuté tak, že o náhrade trov konania
štátu bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Žilina.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.