Rozsudok ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Friday, October 2, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 34Cb/115/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113244224
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1113244224.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudkyňou JUDr. Martou Barkovou v právnej veci žalobcu:

BRA-VUR, a.s., so sídlom Ulica za mostom 4, 038 61 Vrútky, IČO: 31 605 842, zastúpený: JUDr. Peter
Kubík, advokát, s.r.o., so sídlom Staré Grunty 162, 841 04 Bratislava, IČO: 47 233 931 proti žalovanému
v 1. rade: Z. proti žalovanému v 2. rade: Z.va, proti žalovanému v 3. rade: Z.. R. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX Q. M. č. XXX, proti žalovanému v 4. rade: Z.. G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX
T. na K. č. XXX, všetci zastúpení: H.. J. A., advokát, so sídlom R. č. 4, XXX XX Bratislava o zrušenie
rozhodcovského rozsudku

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovaným náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 255,24 € a to v
lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca, BRA-VUR, a.s., so sídlom Ulica za mostom 4, 038 61 Vrútky, IČO: 31 605 842, sa žalobou zo
dňa 27.12.2013, doručenou na Okresný súd Bratislava I dňa 27.12.2013, domáhal proti žalovanému v
1. rade: Ing. J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. č. XXX, proti žalovanému v 2. rade: Z.. S. Y.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom T. č. 4, XXX XX U., proti žalovanému v 3. rade: Z.. R. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX Q. M. č. XXX, proti žalovanému v 4. rade: Z.. G. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T.

na K. č. XXX, zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn.: Rsp V - 9/2012, zo dňa 14.11.2013, vydaného
Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Gorkého 9, 816 03 Bratislava, z
dôvodov podľa § 40 ods.1, písm. c) a g) zákona č.244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom
znení a uhradenia trov konania (ďalej len „ZRK“).

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že rozhodcovským rozsudkom vydaným Rozhodcovským súdom
Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Gorkého 9, 816 03 Bratislava (ďalej len „RSSOPK“)

pod sp. zn. Rsp V - 9/2012, zo dňa 14.11.2013, ktorý mu bol doručený dňa 23.12.2013 (ďalej len
„Rozhodcovský rozsudok“), bol ako žalovaný v rozhodcovskom konaní zaviazaný uhradiť žalobcom,
sumu v celkovej výške 663 878,38 € a to z titulu doplatku kúpnej ceny podľa Akvizičnej zmluvy zo dňa
13.12.2006 (ďalej len „Akvizičná zmluva“), spolu s príslušenstvom a náhradu trov konania.
Žalobca sa domáhal zrušenia vyššie uvedeného Rozhodcovského rozsudku z nasledovných dôvodov:

1) Rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať, dojednanie, od ktorého RSSOPK odvodil svoju

právomoc bolo neplatné a žalobca v rozhodcovskom konaní túto skutočnosť namietal - § 40 ods. 1 pís.
c) ZRK. Rozhodlo sa o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal. Pred podaním žaloby neboli splnenéAkvizičnou zmluvou dohodnuté podmienky na predloženie veci na rozhodnutie v rozhodcovskom
konaní.

2) Bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania - § 40 ods. 1
písm. g) ZRK. Rozhodcovský súd jednostranne postupoval pri výbere dôkazov, ktoré pripustil tak,
že vyhovel dôkazným návrhom žalovaných, (v rozhodcovskom konaní žalobcov), a na druhej strane
nevykonal
žalobcom, (v rozhodcovskom konaní žalovaným), navrhované dôkazy, ktoré boli na objasnenie

skutkového tvrdenia potrebné.
Skutkové tvrdenia, z ktorých súd vyvodzoval pre žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovaného)
nepriaznivé závery, boli
z časti založené na dôkaznom prostriedku, s ktorým žalobca nemal možnosť sa
oboznámiť.

Žalobca uviedol, k bodu 1), že Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc z ustanovenia bodu
13.6 Akvizičnej zmluvy, avšak v uvedenom ustanovení sa nenachádza dohoda strán o tom, že spor
bude rozhodovať RSSOPK, ale dojednanie o tom, že spor bude riešený v rozhodcovskom konaní
troma rozhodcami podľa „Pravidiel RSSOPK“. Rozhodcovský súd SOPK pri rozhodovaní sporov
nepostupuje podľa „Pravidiel RSSOPK“ (ďalej len „Pravidlá“), ale podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku.

Pod Pravidlami sa v zmysle Štatútu RSSOPK (§ 8 ods. 2 Štatútu) rozumejú Pravidlá o trovách
rozhodcovského konania, ktoré nie sú procesným predpisom, podľa ktorého by RSSOPK mohol
rozhodovať spor vo veci samej. V dojednaní čl. 13.6. Akvizičnej zmluvy je uvedené, že strany sa
dohodli na tom, že traja rozhodcovia vybraní postupom podľa bodu 13.6. Akvizičnej zmluvy (nikde
nebolo dojednané, že by to mali byť práve rozhodcovia zo zoznamu RSSOPK), majú spornú vec medzi

stranami rozhodnúť podľa Pravidiel o trovách rozhodcovského konania (nie Rokovacieho poriadku).
Uvedené dojednanie je nezmyselné a teda neplatné, čo znamená nedostatok právomoci RSSOPK
vo veci rozhodnúť pre neplatnosť rozhodcovskej doložky. Žalobca uviedol, že uvedené dojednanie
vzniklo tak, že pôvodne navrhoval znenie rozhodcovskej doložky, že prípadný spor bude prejednaný v
rozhodcovskom konaní podľa Pravidiel London Court of International Arbitration (ďalej len „LCIA“). Na

rozdiel od RSSOPK, ktorý rozhoduje podľa Rokovacieho poriadku, LCIA rozhoduje podľa Pravidiel. V
prípade LCIA teda odkaz na Pravidlá dával zmysel, v prípade RSSOPK ide o zmätočné dojednanie.
Žiadne Pravidlá RSSOPK neexistujú a jediné ustanovenie, kedy Štatút RSSOPK odkazuje na nejaké
„Pravidlá“, sú pravidlá trov rozhodcovského konania.
Žalobcaďalejuviedol, ževdanomprípadesajednáonedostatokarbitrabilitysporu,nakoľkoajkebybola

rozhodcovská doložka platne uzatvorená, neboli splnené dohodnuté podmienky uvedené v ustanovení
bodu 13.6 Akvizičnej zmluvy na to, aby bola vec predložená
34Cb/115/2013 -216

Rozhodcovskému súdu, pretože v tomto ustanovení sa zmluvné strany dohodli, že prípadné spory budú

urovnané priateľskými rozhovormi a teda možnosť predloženia sporu na rozhodnutie v rozhodcovskom
konaní zmluvné strany viazali na splnenie podmienky dojednanej v bode 13.6. Akvizičnej zmluvy t.j. vec
mohla byť predložená na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní iba „v prípade, ak jedna zo strán nebude
súhlasiťaleboodmietnesúhlasiť,alebosanezúčastnirozhovorov,alebovprípade,žespor,nezrovnalosť
alebo rozdiel v názoroch nebude vyriešený k spokojnosti všetkých zmluvných strán do 30 dní od jeho

vzniku“. V danom prípade sa medzi zmluvnými stranami neuskutočnili žiadne priateľské rozhovory v
čase pred podaním žaloby na Rozhodcovský súd a ani žalovaní (v rozhodcovskom konaní žalobcovia),
žiadne rozhovory nenavrhli, a teda nezačala plynúť a ani neuplynula 30 dňová lehota, po ktorej uplynutí
by sa spor stal spôsobilým (arbitrabilným) na rozhodnutie v rozhodcovskom konaní, a preto nemohol
byť spor predložený žalovanými (v rozhodcovskom konaní žalobcami) na rozhodcovské konanie.

Žalobca uviedol, k bodu 2, že vecná stránka sporu prejednávaného Rozhodcovským súdom spočívala
v zásade v nasledovných sporných okolnostiach:

1.Posúdenie,činedodaniechýbajúcehopovoleniananakladaniesvodamiboloaleboneboloporušením
Akvizičnej zmluvy. S týmto súvisela predbežná otázka, či odstúpenie od Akvizičnej zmluvy z dôvodu

nedodaného vodného povolenia bolo alebo nebolo platné.
2. Podľa tvrdení žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovaný), žalovaní (v rozhodcovskom konaní
žalobcovia), sa v procese obstarávania dokumentov, ktorými preukazovali svoj nárok na žalované
plnenie (v zmluve aj v Rozhodcovskom rozsudku uvádzané ako ,,Uvoľňovacie dokumenty II“),opakovane dopúšťali protiprávneho konania. Z toho dôvodu žalobca tvrdil, že priznanie žalovaného
nároku žalovaným (v rozhodcovskom konaní žalobcom), by bolo ,,odmenou“ za protiprávnu činnosť,
ktorej nesmie byť poskytnutá súdna ochrana.

3. Žalobca tvrdil, že v dôsledku protiprávnych postupov žalovaných (v rozhodcovskom konaní žalobcov),
prebiehajú viaceré súdne konania, z ktorých je zrejmé, že súdy v blízkej dobe zrušia Banské povolenie
II (ktoré bolo jedným z Uvoľňovacích dokumentov II). V prípade zrušenia Banského povolenia II by bolo
zrejmé, že žalovaný nárok by nebolo možné priznať.
Ohľadom bodu 1. žalobca uviedol, že medzi stranami bolo sporné, či žalovaní (v rozhodcovskom

konaní žalobcovia), boli, alebo neboli povinní dodať všetky povolenia potrebné na využívanie ložiska,
teda vrátane vodného povolenia. Žalobca tvrdí, že žalovaní boli povinní a takto to bolo aj dohodnuté.
Žalobca navrhoval, aby Rozhodcovský súd vypočul osoby, ktoré Akvizičnú zmluvu dojednávali, teda
za stranu nadobúdateľa v Akvizičnej zmluve Z.. T. K. a J.. N. M. a za stranu predávajúcich vypočuť
žalovaných (v rozhodcovskom konaní žalobcov), Rozhodcovský súd však vykonal jediný výsluch
žalovanéhoZ..J.,ktorýpreukázateľneuvádzalnepravdivétvrdenia.Tietonepravdivétvrdeniaprotistrany

však nebolo umožnené vyvrátiť, keďže Rozhodcovský súd odmietol vykonať výsluchy ostatných osôb,
ktoré dojednávali Akvizičnú zmluvu a v Rozhodcovskom rozsudku vychádzal z týchto nepravdivých
tvrdení Ing. J.. Nevykonaním základných dôkazných prostriedkov, výsluchu účastníkov a výsluchu osôb,
ktoré sa zúčastnili sporného právneho úkonu a prejavovali v ňom vôľu, postupoval Rozhodcovský
súd jednostranne v neprospech žalobcu. Jednostrannosť a zaujatosť Rozhodcovského súdu je zrejmá

napríklad z jeho tvrdenia v Rozhodcovskom rozsudku na str. 15, kde je uvedené, že „žalovaný (v tomto
konaní žalobca) nepreukazoval svoje tvrdenie, že závažné pochybenia, ktorých sa KSÚ Trnava v konaní
dopustil, boli spôsobené nedôslednosťou konania žalobcov pri zabezpečovaní napadnutého územného
rozhodnutia“, pritom nevykonaním navrhnutých dôkazov Rozhodcovským súdom bolo spôsobené, že
žalobca (v rozhodcovskom konaní žalovaný), svoje tvrdenie o protizákonnosti postupu žalovaných (v

rozhodcovskom konaní žalobcov), nemohol preukázať.
Žalobca v žalobe v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo
3749/2008 zo dňa 26. 06. 2010, ktorý zrušil rozsudok Rozhodcovského súdu z dôvodu, že na jednej
strane zamietol návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu a na druhej strane zamietol žalobu z dôvodu,
že žalobkyňa nepredložila tento dôkaz súdu. Došlo preto k porušeniu zásady rovnosti rozhodcovským

súdom.

Rozhodcovský súd jednostranne ignoroval tvrdenia žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovaného) o
tom, žezexistujúcehorozsudkuNSSR3Sžo117/2010avňomuvedenéhozáväznéhoprávnehonázoru
nepochybne vyplýva, že pri získaní územného rozhodnutia, ktoré predchádzalo Banskému povoleniu

II, bol porušený zákon a táto skutočnosť bude mať za následok, že súd v prebiehajúcom konaní na
Krajskom súde Trnava, zrejme Banské povolenie II aj zruší. Rozhodcovský súd za cenu porušenia práva
žalobcu na vyjadrenie sa k dôkazným prostriedkom a za cenu porušenia rovnosti strán pri dokazovaní,
tesne „stihol“ rozhodnúť dňa 14.11.2013 Rozhodcovským rozsudkom tak, že síce Banské povolenie II
(ktoré bolo rozhodujúcim podkladom pre priznanie nároku v Rozhodcovskom rozsudku), bolo zrušené

súdom dňa 28.11.2013.

Žalobca poukázal na to, že sú dôvodné pochybnosti o tom, či Rozhodcovský súd skutočne rozhodoval
dňa 14.11.2013, keďže Rozhodcovský rozsudok žalobcovi (v rozhodcovskom konaní žalovanému),
zasielal až 20.12.2013.

Žalobca, navrhuje z vyššie uvedených dôvodov t.j. nedostatku právomoci Rozhodcovského súdu
vec prejednať, a aj porušenia zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom konaní, aby súd zrušil
rozhodcovský rozsudok sp. zn. Rsp V - 9/2012, vydaný Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej
a priemyselnej komory, Gorkého 9, 816 03 Bratislava, dňa 14.11.2013.

K žalobe žalobcu sa vyjadrili žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu a to vyjadrením zo dňa
01.04.2014, doručeným súdu dňa 03.04.2014, v ktorom uviedli, že argumentáciu žalobcu považujú
za účelovú a zavádzajúcu, nakoľko úmyslom oboch zmluvných strán bolo, aby v prípade sporov,
nezrovnalostí a rozdielov v názoroch, boli tieto riešené pred Rozhodcovským súdom. Bez ohľadu na
to, aký výraz bol použitý pre pomenovanie vnútorných právnych predpisov upravujúcich konanie pred

Rozhodcovským súdom, je zrejmé, že zmluvné strany zamýšľali ich prípadné spory, nezrovnalosti a
rozdiely v názoroch vyriešiť pred Rozhodcovským súdom, a preto ich dojednanie uvedené v bode 13.6
Akvizičnej zmluvy nemožno v žiadnom prípade považovať ani za neplatné.Žalovaní sa vyjadrili k žalobcom namietanej nedostatku arbitrability sporu a uviedli, že interpretáciu
žalobcu ohľadom nedostatku arbitrability sporu považujú skôr za dezinterpretáciu uvedeného
ustanovenia článku 13.6 Akvizičnej zmluvy, nakoľko z nej v žiadnom prípade nevyplýva ako podmienka

právomoci Rozhodcovského súdu predchádzajúca vzájomná komunikácia zmluvných strán.
Žalovaní sa ďalej vyjadrili k žalobcom namietanému porušeniu zásady rovnosti účastníkov v
rozhodcovskom konaní, keďže Rozhodcovský súd, nevykonal žalobcom (v rozhodcovskom konaní
žalovaným) navrhované dôkazy - výsluch Ing. T. K. a J.. N. M.. Žalovaní poukázali na skutočnosť, že
Rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku sa riadne vysporiadal s dôvodmi, prečo tieto dôkazy

nevykonal, a s týmto jeho názorom sa v plnom rozsahu stotožňujú a výsluch uvedených osôb vzhľadom
na výklad ustanovenia č1. 7 ods. 7.1 bod (11) považujú sa neproduktívny. Žalovaní sa vyjadrili, že čo
sa týka vecnej
34Cb/115/2013 -217

stránky sporu, sa s tvrdeniami žalobcu nestotožňujú, s tým, že v priebehu akvizície boli predložené

všetky dokumenty a informácie o stave veci.

Na základe uvedených dôvodov navrhujú, aby súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v celom
rozsahu zamietol a žalovaným priznal náhradu trov konania.

Súd vo veci nariadil pojednávania dňa 04.08.2015 (pojednávanie bolo odročené z dôvodu
ospravedlnenia žalobcu), dňa 22.09.2015, na ktorom sa zúčastnili žalobca, právny zástupca žalobcu a
právny zástupca žalovaných a dňa 02.10.2015 stanovil termín na vyhlásenie rozsudku.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní trval na žalobe a jej dôvodoch, zdôraznil že v danom prípade

išlo o nerovnaké zaobchádzanie, nerovnaký prístup, nakoľko Rozhodcovský súd nevykonal dôkazy
navrhnuté v rozhodcovskom konaní žalobcom - (v rozhodcovskom konaní žalovaným). Súd používal
rôzne výkladové postupy, jednak vo vzťahu k zmluve a k rozhodcovskej doložke, výsledkom toho je že
žalobca, (v rozhodcovskom konaní žalovaný), nemá banské povolenie a je povinný zaplatiť žalovaným
(v rozhodcovskom konaní žalobcom) kúpnu cenu.

Žalobca sa k žalobe na pojednávaní vyjadril tak, že sa pridržiava žaloby a vyjadrení založených v spise.
Ďalej uviedol, že bol prítomný pri uzatváraní Akvizičnej zmluvy až vo finále a má vedomosť o tom, že
táto zmluva bola podpísaná za účasti právnych zástupcov oboch strán.

Právny zástupca žalovaných trval na doterajších vyjadreniach žalovaných a žalobu žiadal zamietnuť v
celom rozsahu, nakoľko je podľa ich názoru nedôvodná.

Žalobca sa vyjadril k veci v záverečnom vyjadrení ktoré, súdu predložil na pojednávaní dňa 22.09.2015 a
v ktorom uviedol, že okrem skutočností uvádzaných v žalobe zo dňa 27.12.2013 je nerovný a nerovnaký

prístup Rozhodcovského súdu zrejmý z toho, ako rôzne súd pristupoval k dvom sporným otázkam - k
otázke právomoci Rozhodcovského súdu a k otázke skutočnej vôle strán vyjadrenej v Akvizičnej zmluve
ohľadom rozsahu povinnosti zaobstarať povolenia na ťažbu štrku.
Ohľadom právomoci Rozhodcovského súdu nemohol tento súd ignorovať skutočnosť, že Akvizičná
zmluva nikde neobsahuje výslovnú dohodu strán o tom, že ich spor bude rozhodovaný RSSOPK.

Nedostatok tejto výslovnej dohody však súd „nahradil“ tým, že poukázal na údajnú obchodnú prax,
následné správanie strán, ktorým údajne strany dali najavo, že uznávajú právomoc RSSOPK, zaoberal
sa údajnou vôľou strán podľa predchádzajúcej verzie zmluvy, z ktorej bolo údajne zrejmé, že akcionár
žalobcu presadzoval stály senát RSSOPK a nie ad hoc senát. Dokonca poukazoval v rámci interpretácie
aj na obvyklé spôsoby dojednávania právomoci rozhodcovských súdov v iných právnych poriadkoch.

Ohľadom právomoci Rozhodcovského súdu vykonal dokazovanie smerujúce k interpretácii údajnej vôle
strán v čase uzavretia zmluvy a zmluvu vykladal s použitím pomocných interpretačných zásad - vôľa
prejavovaná v čase pred uzavretím zmluvy, okolnosti zmluvy, prax, pravdepodobný význam vzhľadom
k predchádzajúcim návrhom, následné správanie sa strán (str. 8 a 9 Rozhodcovského rozsudku).

Ohľadom kľúčovej predbežnej otázky sporu - oprávnenosti odstúpenia od Akvizičnej zmluvy z dôvodu
chýbajúceho vodného povolenia, však Rozhodcovský súd zvolil úplne iný interpretačný prístup -
čisto formalistický výklad založený výlučne na doslovnej interpretácii zoznamu dokumentov, ktorých
predloženie podľa textu zmluvy zakladalo nárok na vyplatenie druhej časti kúpnej ceny (Uvoľňovaciedokumenty II) a na zoznam povolení, ktoré v čase podpisu zmluvy existovali a mali byť dodané. Súd na
základe tohto formalistického výkladu skonštatoval, že dokumenty uvedené v zozname Uvoľňovacích
dokumentov boli produkované a kľúčové chýbajúce Vodné povolenie nebolo výslovne uvedené ani v

zozname Uvoľňovacích dokumentov I, ani Uvoľňovacích dokumentov II, ani existujúcich povolení podľa
Prílohy 10. Súd sa odmietol (na rozdiel od interpretácie rozhodcovskej doložky) zaoberať skutočnou
vôľou strán, odmietol vykonať v tomto smere dokazovanie výsluchom svedkov, ktorí sa dohadovania
Akvizičnej zmluvy zúčastnili, nezohľadnil následné správanie strán, z ktorého bolo jasné, že žalovaní
(v rozhodcovskom konaní žalobcovia) aj skutočne vykonávali kroky smerujúce k získaniu vodného

povolenia, odmietol vykonať dokazovanie na preukázanie tvrdení žalobcu (v rozhodcovskom konaní
žalovaného) o tom, že skutočnou vôľou strán bolo získanie pozemkov a všetkých potrebných povolení
na banskú činnosť v rozsahu Projektu.

RozhodcovskýsúdvšakvprípadeposúdeniaprávomocisúduzvolilRSSOPKprežalovanýchvýhodnejší
spôsob interpretácie dopĺňajúci chýbajúci výslovný prejav vôle o právomoci súdu v zmluve poukázaním

na okolnosti, predchádzajúcu prax, pravdepodobnú vôľu a následné správanie, v prípade kľúčovej
otázky hmotnoprávneho nároku zvolil úplne opačný a pre žalovaných výhodnejší spôsob interpretácie,
založený výlučne na doslovnom výklade. Tvrdenou skutočnou vôľou strán sa vôbec nezaoberal.

Žalobca zároveň poukazuje na nález Ústavného súdu SR I ÚS 243/07:

Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový
,,výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom na objasnenie
a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu. Právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané
prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno však z ústavnoprávneho hľadiska vždy akceptovať,
lebo môžu zasahovať do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu priority občana nad štátom a z

princípu zmluvnej voľnosti a jej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy. Táto úvaha tiež zodpovedá príkazu.
ktorý zákonná úprava dáva sudcovi pri výklade dohodnutých ustanovení, ktorou sa jednoznačne stanoví
priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy. Pacta sunt servanda je všeobecným právnym princípom,
ktorý aj v ústavnoprávnej rovine tvorí neopomenuteľný atribút materiálneho právneho štátu. Text
zmluvy je preto prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním

stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak
vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia
skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným
významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie
je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu, a nie je interpretom tohto právneho úkonu

poznateľný. Na vôľu je preto nutné hľadieť (usudzovať) z vonkajších okolností spojených s podpisom a
realizáciou zmluvného vzťahu. hlavne na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následne na konanie
účastníkov po podpise zmluvy.“

Úlohou súdu v tomto konaní nie je meritórne preskúmavať správnosť dôvodov Rozhodcovského

rozsudku, ale posúdenie, či súd pristupoval k obom stranám rovnako. Žalobca má za to, že
Rozhodcovský súd pristupoval k stranám nerovnakým spôsobom,
34Cb/115/2013 -218

bol nekonzistentný pri interpretácii zmluvy a zvolil úplne rozdielne interpretačné postupy pre výklad

zmluvy vždy tak, aby konkrétny interpretačný postup zvýhodňoval žalovaných. Táto skutočnosť je
dôvodom na zrušenie napadnutého Rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) ZRK.

Žalovaní sa vyjadrili k veci záverečným vyjadrením zo dňa v 28.09.2015 v ktorom uvideli, že
Rozhodcovský súd Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory (ďalej ako ,,RSSOPK“) riadne vykonal

všetky úkony potrebné k tomu, aby vo veci zákonným spôsobom konal a vec zákonným spôsobom
rozhodol. Preto považujú žalobu žalobcu za účelovú s jediným cieľom oddialiť splnenie nároku
žalovaných v 1. až. 4. rade. Sú toho názoru, že sa jedná o účelové konanie žalobcu a žiadajú, aby súd
žalobu žalobcu v plnom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

Povinnosťou súdu je skúmať, či žaloba o zrušenie rozhodcovského súdu bola podaná v zákonnej
lehote podľa cit. § 41 ods. l veta prvá zákona o rozhodcovskom konaní v platnom znení, v zmysle
ktorého, žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku je možné podať v lehote 30 dní odo dňa
doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu ozrušenie rozhodcovského rozsudku. Súd preto zo zákona skúmal, či bola zachovaná 30 - dňová lehota
podľa § 41 ods. l veta prvá zákona č. 244/2002 Z. z. ZRK v platnom znení, na podanie žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku žalobcom.

Súd z predložených dôkazov - rozhodcovského spisu sp. zn. Rsp V - 9/2012, Rozhodcovského súdu
Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Gorkého 9, 816 03 Bratislava, zistil, že rozhodcovský
rozsudok bol vydaný Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Gorkého
9, 816 03 Bratislava, dňa 14.11.201, s nariadením ústneho pojednávania a z dokladu o doručení

(doručenky) tohto rozsudku žalobcovi (v rozhodcovskom konaní žalovanému) zistil, že predmetný
rozsudok mu bol doručený dňa 23.12.2013.

V danom prípade žalobca mohol podať na súde žalobu najneskôr do 22.01.2014, t. j. do tejto lehoty
mala byť reálne doručená žaloba na súde.

Súd zistil, že žaloba bola žalobcom podaná osobne do podateľne súdu dňa 27.12.2013 a teda bola
zachovaná lehota na jej podanie v zmysle § 41 ods. l veta prvá zákona č. 244/2002 Z. z. ZRK.

Súd vo veci vykonal dokazovanie dôkazmi: informatívnym výpisom z obchodného registra žalobcu,
rozhodcovským rozsudkom sp. zn.: Rsp V - 9/2012, zo dňa 14.11.201, vydaného Rozhodcovským

súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Gorkého 9, 816 03 Bratislava, rozhodcovským
spisom sp. zn. Rsp V - 9/2012, Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory,
Gorkého 9, 816 03 Bratislava, žalobou žalobcu adresovanou na súd zo dňa 24.12.2013 č. l.-2-
s.sp., prezentačnou pečiatkou súdu na žalobe zo dňa 27.12.2013, písomným vyjadrením žalovaného,
písomnými vyjadreniami žalobcu, výsluchom žalobcu, prednesmi právneho zástupcu žalobcu a

právneho zástupcu žalovaných, záverečnými rečami právneho zástupcu žalobcu a právneho zástupcu
žalovaných, a zistil nasledovný skutkový stav:

Súd zistil z Akvizičnej zmluvy zo dňa 13.12.2006, uzatvorenej medzi prevádzajúcimi Z.. J. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX X. č.XXX, Z.. S. Y., nar.XX.XX.XXXX, bytom T. č.4, XXX XX U., Z.. R. E.,

nar.XX.XX.XXXX,bytomXXXXXQ.M.č.XXXa Z..G.Mészárosom,nar.XX.XX.XXXX,bytomXXXXXT.
na K. č.XXX a nadobúdateľmi BRA-VUR, a.s., so sídlom Ulica za mostom 4, 038 61 Vrútky, IČO: 31 605
842 a GRAVEL Land, s.r.o.,930 40 Štvrtok na Ostrove č.437 - čl.13.6, že zmluvné strany sa dohodli, že
v prípade vzniku sporu, nezrovnalosti čo rozdielov v názoroch, bude s konečnou platnosťou rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní podľa Pravidiel Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej

komory, a to tak, že každá zmluvná strana ustanoví jedného rozhodcu a títo dvaja rozhodcovia ustanovia
predsedu rozhodcovského senátu do 30 dní od ich ustanovenia za rozhodcov.

Súd zistil z rozhodcovského spisu sp. zn.: Rsp V - 9/2012, vedeného Rozhodcovským súdom Slovenskej
obchodnej a priemyselnej komory, Gorkého 9, 816 03 Bratislava, že v rozhodcovskom konaní boli

nariadené neverejné konania dňa 03.12.2012, dňa 10.05.2013, dňa 25.06.2013, dňa 24.09.2013 a dňa
14.11.2013.

Súd ďalšie dôkazy nevykonal, nakoľko účastníci, ktorí boli v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. poučení, ďalšie
dôkazy na doplnenie dokazovania nenavrhli.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane

toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 133 O. s. p. skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz
opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.

Súd posudzoval zistený skutkový stav podľa nasledovných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v platnom znení v rozhodnom čase:§ 3 ods. 1 rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré
spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa
rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

§ 4 ods.1 rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky
k zmluve.

§ 4 ods. 2 rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je

zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy.

§ 4 ods.3 nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných
strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní

o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa
§ 3.

34Cb/115/2013 -219

§ 12 ods. 6 zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému
stálemurozhodcovskémusúdu.Vtomprípadeplatí,žesapodrobujúpredpisomstálehorozhodcovského
súdu podľa § 13 a 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym
rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak.
§ 17 účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému

účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na
ich ochranu.

§ 40 ods.1 účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

§ 41 ods.1 žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia
rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského
rozsudkupodľa§36,lehotazačínaplynúťoddoručeniarozhodnutiaoopraverozhodcovskéhorozsudku.

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade bola v Akvizičnej zmluve
zodňa13.12.2006,medzizmluvnýmistranami-medziprevádzajúcimiZ..J.X.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
XXX XX X. č.XXX, Z.. S. Y., nar.XX.XX.XXXX, bytom T. č.4, XXX XX U., Z.. R. E., nar.XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX Q. M. č.XXX a Ing. G. J., nar.XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T. na K. č.XXX a
nadobúdateľmi U. - VUR, a.s., so sídlom Ulica za mostom 4, 038 61 Vrútky, IČO: 31 605 842

a GRAVEL Land, s.r.o.,930 40 Štvrtok na Ostrove č.437, riadne dojednaná rozhodcovská doložka
v čl.13.6, ktorá je v súlade s ust.§ 1 až § 4 ZKR, s tým, že z obsahu tohto dojednania jasne
vyplýva, že prípadný spor bude rozhodnutý v rozhodcovskom konaní podľa Pravidiel Rozhodcovského
súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. Z predmetného dojednania jasne vyplýva, ktorý
konkrétny rozhodcovský súd si zmluvné strany dojednali. Súd preto považuje žalobcom namietanú

skutočnosť, že „...v uvedenom ustanovení sa nenachádza dohoda strán o tom, že spor bude rozhodovať
RSSOPK, ale dojednanie o tom, že spor bude riešený v rozhodcovskom konaní troma rozhodcami podľa
„Pravidiel RSSOPK“. Rozhodcovský súd SOPK pri rozhodovaní sporov nepostupuje podľa „Pravidiel
RSSOPK“ (ďalej len „Pravidlá“), ale podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku. Pod Pravidlami sa v zmysle
Štatútu RSSOPK (§ 8 ods. 2 Štatútu) rozumejú Pravidlá o trovách rozhodcovského konania, ktoré nie

sú procesným predpisom, podľa ktorého by RSSOPK mohol rozhodovať spor vo veci samej...“, za
irelevantné a z hľadiska posúdenia dojednania platnosti rozhodcovskej zmluvy právne nepodstatné,
nakoľko rozhodcovské konanie sa riadi podľa Pravidiel RSSOPK, ktoré v zmysle zásad Medzinárodnej
obchodnej komory v Paríži podľa § 16 zákona SNR č.9/1992 Zb. o obchodných a priemyselnýchkomorách, zahŕňajú štatút RSSOPK a Rokovací poriadok RSSOPK. Podľa § 12 ods. 6 ZRK zmluvné
strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému
súdu. V tom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu v zmysle § 13 a

§ 14 ZRK, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským
súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak. Stranám tak zákon výslovne umožňuje, aby sa na
pravidlách konania a ďalších procesných otázkach dohodli. Dohoda strán o pravidlách rozhodcovského
konania môže byť prijatá nielen tak, že sa strany na pravidlách dohodnú, ale aj odkazom na už existujúce
pravidlá konania, vrátane tých ktoré boli prijaté na medzinárodnej úrovni. Obsah dohody strán pri

úprave procesných otázok rozhodcovského konania (napríklad počet rozhodcov, spôsob ustanovenia
rozhodcovského senátu, miesto rozhodcovského konania, či bude konanie vedené ústne alebo na
základe listín a podobne), nie je zákonom výslovne obmedzený.

Súd je toho názoru, že aj keď žalobca (v rozhodcovskom konaní žalovaný), odstúpil dňa 17.02.2012 od
Akvizičnej zmluvy a žaloba na Rozhodcovský súd bola podaná rovnako dňa 17.02.2012, rozhodcovská

doložka zostala v platnosti s ohľadom na ustanovenie § 351 ods.1 Obchodného zákonníka.

Súd ďalej konštatuje, že v danom prípade, nebola podmienkou vzniku právomoci RSSOPK
predchádzajúca vzájomná komunikácia zmluvných strán „priateľskými rozhovormi“, tak ako to
tvrdí žalobca, nakoľko uvedené dojednanie v predmetnej Akvizičnej zmluve v čl.13.6 prvá veta,

má preventívny charakter a slúži na možné mimosúdne usporiadanie sporov a nezrealizovanie
tzv. ,,priateľských rozhovorov“ za účelom urovnania sporov nemá za následok nedostatok arbitrality
sporu. Súd však v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie na str. 8 rozhodcovského rozsudku,
kde Rozhodcovský súd uvádza, že ,,poskytol časový priestor na základe spoločnej žiadosti žalobcov
a žalovaného na rokovania o mimosúdnom vysporiadaní resp. dosiahnutie zmieru prednesenej

na pojednávaní dňa 03.12.2013, kedy rozhodcovský súd pojednávanie odročil na neurčito. Obe
sporové strany svojou žiadosťou Rozhodcovskému súdu tak dali jasne najavo, že právomoc tohto
rozhodcovského súdu uznávajú.“
Súd sa zaoberal aj ďalším dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedeným žalobcom podľa
§ 40 ods. 1 písm. g) ZRK, a to či bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania

z dôvodov, nakoľko Rozhodcovský súd, že nevykonal žalobcom navrhované dôkazy - výsluch Z. K. a
J.. N. M.. Ďalej, že neprihliadol na skutočnosť, že Banské povolenie II. bude zrušené. Podľa názoru
súdu uvedený argument žalobcu sa týka vecnej stránky sporu - vedenia dokazovania a Rozhodcovský
súd v rozhodcovskom rozsudku uviedol konkrétne dôvody, prečo tieto dôkazy nevykonal. Rovnosť
strán v konaní znamená, že strany majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie a musí byť

im daná plná príležitosť k uplatneniu ich práv. Tento princíp je vyslovene vyjadrený v § 17 ZRK,
podľa ktorého, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie.
Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie
jeho práv a na ich ochranu. Predmetné ustanovenie tak predovšetkým zdôrazňuje základnú zásadu
rozhodcovského konania, ktorou je rovnosť sporných strán v tomto konaní. Rovnosťou strán je treba

rozumieť predovšetkým rovné postavenie strán z hľadiska procesných práv a povinností a z hľadiska
poskytovanej možnosti pre ich uplatnenie. Napríklad vo vzťahu k poskytovaným lehotám je nevyhnutné,
aby dĺžka jednotlivých lehôt v rozhodcovskom konaní bola v zásade obdobná pre obe strany, to sa
týka aj predlžovania lehôt na žiadosť strán - k obom strán je nutné pristupovať obdobne t.j. nie je
možné vyhovieť len žiadosti jednej strany na predĺženie lehoty a druhej strane žiadosť o predĺženie

lehoty neopodstatnene zamietnuť, alebo poskytnúť podstatne kratšiu lehotu. Rovnosť strán je potrebné
zachovávať mimo iného aj tým, že žiadnej zo strán nebude
34Cb/115/2013 -220
poskytovaná neodôvodnená výhoda napríklad tým, že jej bude umožnené pripraviť sa na niektoré úkony
za výhodnejších podmienok, napríklad so znalosťou argumentácie druhej strany, zatiaľ čo druhá strana

takúto znalosť mať nebude. Ďalšou situáciou, kedy je potrebné dbať zvýšenou mierou na zachovanie
rovného (procesného) postavenia oboch strán, je priebeh ústnych pojednávaní v rozhodcovskom konaní
a to hlavne pri výsluchu svedkov, kedy je potrebné poskytnúť obom stranám rovnakú možnosť napríklad,
aby obe strany rovnako mohli klásť svedkom otázky. Obdobným spôsobom je rovnako potrebné
pristupovať k žiadostiam oboch strán o odročenie už nariadeného ústneho pojednávania. Uvedené

požiadavky na zachovanie rovného postavenia je však potrebné chápať nie ako absolútne či dogmatické
požiadavky, ktoré musia byť zachované za každých okolností, ale vždy so zohľadnením konkrétnej
procesnej situácie. Povinnosť poskytnúť sporovým stranám príležitosť k uplatneniu ich práv spočíva
predovšetkým v povinnosti rozhodcov primeraným spôsobom umožniť stranám, aby v konaní uplatnilitvrdenia v svoj prospech a navrhli dôkazy nevyhnutné k preukázaniu týchto tvrdení. Povinnosť rozhodcu
je splnená okamihom, kedy bola strane uvedená príležitosť primeraným spôsobom poskytnutá, nespadá
však už medzi túto povinnosť rozhodcu realizáciu uvedeného práva spornou stranou vykonať.

Súd preto dospel k záveru, že v rozhodcovskom konaní nebola porušená zásada rovnosti účastníkov
konania (§ 40 ods. 1 písm. g) ZRK).

Súd prejednal vec v rozsahu predložených listinných dôkazov žalobcom a žalovanými a nimi
tvrdených rozhodujúcich skutočností počas konania a z ktorých žalobca vyvodzoval opodstatnenosť

žalobného návrhu. Týmito skutkovými tvrdeniami vymedzil žalobca predmet konania, v intenciách
ktorého dôvodnosť návrhu súd posúdil. Na základe uvedeného súd vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná, nakoľko v konaní neboli preukázané
zákonné dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a v zmysle citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol

tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V konaní mali plný úspech žalovaní voči žalobcovi, preto súd uložil žalobcovi povinnosť uhradiť
žalovaným náhradu trov konania, nakoľko boli v konaní voči nemu plne úspešní a to vo výške 255,24
€, ktoré predstavujú odmenu advokáta za zastupovanie v zmysle ust. § 1 ods. 3 v spojení s ust. § 11
ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb pozostávajúcu z nasledujúcich úkonov právnej služby:

1)1úkonPS-prevzatiaaprípravaprávnehozastúpeniazarok2014vovýške61,85€(1/13výpočtového
základu z neurčitej hodnoty predmetu sporu) + režijný paušál 8,04 € + 20% DPH,
2) 1 úkon PS - vyjadrenie k žalobe zo dňa 01.04.2014 vo výške 61,85 € + režijný paušál 8,04 € + 20%

DPH,
3) 1 úkon PS -účasť na súdnom pojednávaní dňa 22.09.2015 vo výške 64,53 EUR + režijný paušál 8,39
€ + 20% DPH.

Celkovo: 255,24 €

Z týchto dôvodov o trovách konania rozhodol súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnéodvolaniedo15dníododňajehodoručenianasúde,protirozhodnutiu
ktorého smeruje, a to v 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (t. j. ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané - každý rovnopis vlastnou rukou, pri
právnických osobách opatrený popisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky a
datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na výkon rozhodnutia alebo na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. v platnom znení).