Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 23, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/52/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113238471
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113238471.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľa:
GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného
spoločnosťou HMG & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefanovičova 12, Bratislava, IČO: 35 885 459,
proti odporkyni: S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, L., občianka SR, o zaplatenie 3.527,94 eur s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/205/2014-76
zo dňa 19.08.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol a vo výroku o trovách konania

p o t v r d z u j e .

Rozsudku okresného súdu s a vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
sumu 42,80 eur spolu s úrokom 17,30 % ročne zo sumy 26,72 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a spolu
s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 42,09 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku, n e d o t ý k a .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 42,80 eur
spolu s úrokom 17,30 % ročne zo sumy 26,72 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a spolu s
úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 42,09 eur od 22.12. 2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd návrh zamietol, odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd poukázal na ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 ods. 1,
2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z., § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, §

5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd v súlade s citovaným ustanovením zákona
č. 250/2007 Z. z. z úradnej povinnosti skúmal, či záväzok odporcu vyplývajúci z uvedenej zmluvy o
úvere je premlčaný, nakoľko v danom prípade ide o nárok navrhovateľa zo spotrebiteľskej zmluvy.
Navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.
Odporca túto zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní
predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Z tohto dôvodu
súdskúmalexistenciuprípadnéhopremlčaniapohľadávkynavrhovateľauplatnenejztejtozmluvy.Vtejto

súvislosti poukazuje súd na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/130/2011 zo dňa 06.03.2012.
S poukazom na toto rozhodnutie súd na daný prípad aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce otázku premlčania.V prejednávanej veci sa odporca zaviazal splatiť úver v mesačných splátkach splatných vždy k 20. dňu v
mesiaci,počnúcprvousplátkousplatnoudňa20.01.2006aposlednousplátkousplatnoudňa20.11.2010,
kedy sa stala splatnou i posledná splátka úveru. Návrh na začatie konania navrhovateľ podal na súde

dňa 14.11.2013. Súd konštatuje v súlade s citovaným ustanovením, že premlčacia doba jednotlivých
splátok začala plynúť vždy odo dňa ich splatnosti (splatné boli vždy 20. dňa toho-ktorého mesiaca).
Následne potom súd konštatuje, že pokiaľ bola žaloba podaná dňa 14.11.2013, pokiaľ je premlčacia
doba 3-ročná, nepremlčaná je jediná splátka, a to splátka splatná dňa 20.11.2010 (posledná splátka
úveru). Všetky ostatné splátky sú premlčané.

Nepremlčaná je teda suma 1.268,- Sk, t. j. 42,09 eur. Keďže súd nemal preukázané, že by
odporca uvedenú nepremlčanú splátku úveru zaplatil, bolo návrhu v tejto časti vyhovené. Vo zvyšku
požadovaných splátok úveru, ktoré boli premlčané, súd návrh zamietol.

Keďže navrhovateľ nedoručil súdu v rámci špecifikácie pohľadávky žiadnu podrobnejšiu špecifikáciu, z

ktorej by súd mohol zistiť, aká konkrétna suma istiny, úrokov a poplatkov je v každej jednotlivej splátke,
súd si na základe toho, čo navrhovateľ uviedol, ustálil, že pokiaľ bolo splátok celkovo 59, tak potom
zloženie nepremlčanej splátky splatnej dňa 20.11.2010 malo byť nasledovné:
- istina mala činiť 26,72 eur, keďže poskytnutá istina úveru 1.576,11 eur mala byť rozvrhnutá do 59
splátok (1.576,11 eur/59),

- poplatok za správu úveru: 2,99 eur, čo korešponduje s tvrdením navrhovateľa, že od októbra 2010 bola
výška tohto poplatku 2,99 eur (č. l. 44),
- zvyšok tejto splátky tvorili riadne úroky vo výške 12,38 eur (t. j 42,09 eur - 26,72 eur - 2,99 eur).

Aj s poukazom na uvedené súd ďalej navrhovateľovi priznal úroky z úveru vo výške 17,30 % ročne z

priznanej sumy istiny zahrnutej v splátke splatnej dňa 20.11.2010 vo výške 26,72 eur od 21.11.2010 do
21.12.2010, čo vyčíslil na sumu 0,39 eur a následne aj riadny úrok vo výške 17,30 % ročne zo sumy
26,72 eur od 22.12.2010 do zaplatenia.

Navrhovateľ si totiž návrhom uplatnil riadne úroky (bod III na č. l. 44) takto:

- v sume 44,64 eur (za dobu od 21.11.2010 do 21.12.2010),
- 17,30 % ročne zo sumy 2.996,61 eur od 22.12.2010 do zaplatenia.

Vzhľadom na to, že súd skonštatoval, že jediný nepremlčaný nárok navrhovateľa je jedna nepremlčaná
splátka úveru a v rámci nej nepremlčaná istina tvorí vyššie uvedeným výpočtom sumu 26,72 eur, potom

moholsúdpriznaťriadneúrokylenzosumynezaplatenejanepremlčanejistiny,atovsúlades§502ods.
1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za
úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky

vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej
prípustnej výške. Riadne úroky sa teda platia výlučne len zo sumy poskytnutej istiny, nie však z iných
nárokov.Sadzbariadnychúrokov17,30%ročnebolasodporcomriadnevzmluvedojednaná.Vzhľadom
na to súd potom priznal riadne úroky len z dlžnej nepremlčanej istiny 26,72 eur za obdobie od 21.11.2010
(deň po splatnosti predmetnej splátky, čo je súčasne aj deň konečnej splatnosti) do 21.12.2010 (do dňa

postúpenia pohľadávky), čo je 0,39 eur a potom ďalej úrok vo výške 17,30 % ročne zo sumy 26,72
eur (nezaplatená, nepremlčaná istina zahrnutá v splátke splatnej dňa 20.11.2010) od 22.12.2010 (deň
nasledujúci po postúpení pohľadávky) do zaplatenia. Vo zvyšku požadovaných riadnych úrokov návrh
zamietol, nakoľko nemohol súd priznať riadne úroky z premlčanej istiny a už vôbec nie z iných nárokov,
ktoré by netvorili čistú istinu, t. j. nepredstavovali by reálne odporcovi poskytnuté peňažné prostriedky,

nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia sa riadne úroky platia iba z reálne dlžníkovi poskytnutých
finančných prostriedkov, čo vylučuje napríklad úročenie poplatkov účtovaných za veriteľom poskytnuté
služby.

Súd ďalej navrhovateľovi priznal úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy dlžnej priznanej

nepremlčanej splátky (splatnej dňa 20.11.2011), teda zo sumy 42,09 eur od 21.11.2010 do 21.12.2010,
čo vyčíslil na sumu 0,32 eur a následne aj úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 42,09 eur
od 22.12.2010 do zaplatenia.Navrhovateľ si totiž návrhom uplatnil úroky z omeškania (bod I na č. l. 43) takto:
- v sume 486,69 eur (za dobu od 21.02.2006 do 21.12.2010).
- 9 % ročne zo sumy 2.996,61 eur od 22.12.2010 do zaplatenia.

Dlžníkom je spotrebiteľ, súd preto v súlade s citovaným zákonným ustanovením § 517 OZ priznal
navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Súd nemohol priznať úroky z omeškania od 21.02.2006, nakoľko ide o úroky z omeškania premlčané,

počítanézpremlčanýchsplátok(tých,ktorésastalisplatnýmiskôrnež3rokyspätneodpodanianávrhu).
Pokiaľ teda súd priznal navrhovateľovi len jednu splátku úveru, ktorá ako jediná nebola premlčaná, a
pokiaľ sa táto stala splatná dňa 20.11.2010, od 21.11.2010 je s úhradou tejto sumy 42,09 eur odporca
v omeškaní, pričom k tomuto dňu činila výška úrokovej sadzby 9 % ročne (1,00 % + 8 %). Preto súd
priznal navrhovateľovi úroky z o meškania vo výške 9 % ročne zo sumy 42,09 eur od 21.11.2010 do
21.12.2010 (deň postúpenia pohľadávky), čo je 0,32 eur. A potom ďalej úrok z omeškania vo výške

9 % ročne zo sumy 42,09 eur (nezaplatená, nepremlčaná splátka) od 22.12.2010 (deň nasledujúci po
postúpení pohľadávky) do zaplatenia. Vo zvyšku žiadaných úrokov z omeškania súd návrh zamietol,
nakoľko nemohol priznať úroky z omeškania zo zamietnutej premlčanej istiny.

Ďalej súd už nad rámec uvedeného konštatuje, že pokiaľ navrhovateľ uvádza, že sadzba počítaných

úrokov z omeškania od 21.02.2006 bola do istého času i 26,40 % ročne, takto uplatnené úroky z
omeškania ani neboli počítané zákonným spôsobom, keďže aj pred 15.01.2009 bolo nutné úroky z
omeškania vo vzťahu k spotrebiteľovi počítať len v najvyššej zákonnej prípustnej sadzbe, a to podľa
rozsudku Krajského súdu Žilina z 13.10.2010, sp. zn. 7Co/284/2010, podľa ktorého pokiaľ zákonodarca
s účinnosťou od 15.01.2009 novelizoval ust. § 369 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že v prípade

záväzkov vzniknutých zo spotrebiteľských zmlúv možno úroky z omeškania dohodnúť najviac do
výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva, reagoval tak na úpravu ochrany spotrebiteľa,
vyplývajúcu z predpisov Európskej únie, aproximovanú do slovenského právneho poriadku už skôr, v
rámci ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku ( § 52 a nasl.) a Zákonom o spotrebiteľskom úvere,
aby odstránil prípadné pochybnosti. Vychádzajúc však z právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, platnej

v čase účinnosti zmluvy, na základe ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré sa vzťahuje aj
na zmluvy, majúce charakter absolútnych obchodov, aj do 15.01.2009 bolo potrebné na spotrebiteľskú
zmluvu aplikovať ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže táto úprava bola pre spotrebiteľa
výhodnejšia. Za takéhoto stavu (nebyť i premlčania) by súd i tak nemohol priznať úroky z omeškania
účtované v sadzbe 26,40 % ročne. Naviac, keďže navrhovateľ nedoložil riadnu špecifikáciu, akým

spôsobom priebežne účtoval úroky z omeškania, v tejto časti by i tak súd bol nútený konštatovať
nepreskúmateľnosť návrhu v časti o priebežne účtovaných úrokoch z omeškania uplatnených v sume
486,69 eur, keďže navrhovateľ vôbec bližšie neodôvodnil mechanizmus výpočtu (presne - z akých súm
ich účtoval - či skutočne len z toho, s platením čoho bol odporca v omeškaní, nevymedzil bližšie, za
aké konkrétne časové obdobie použil akú konkrétnu sadzbu, či túto menil, znižoval v súlade so zmenou

zákonnej úrokovej sadzby a pod.).

Zhrnúcuvedené,súdpriznalcelkovosumu42,80eurakosúčetnepremlčanejsplátky42,09eur,riadnych
úrokov do 21.12.2010 v sume 0,39 eur a úrokov z omeškania do 21.12.2010 v sume 0,32 eur, spolu s
úrokom 17,30 % ročne zo sumy nepremlčanej istiny 26,72 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a spolu s

úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy nepremlčanej splátky 42,09 eur od 22.12.2010 do zaplatenia.

Pre úplnosť súd konštatuje, že navrhovateľ si uplatnil celkovo istinu vo výške 2.996,61 eur, z čoho čistá
istina je 1.088,54 eur, poplatky 155,65 eur a riadne úroky 1.752,42 eur (bod II na č. l. 44)

Z tejto istiny súd s poukazom na premlčanie priznal len jednu nepremlčanú splátku 42,09 eur a vo zvyšku
premlčaných splátok návrh zamietol. Čo sa týka pribežne v istine naúčtovaných úrokov 1.752,42 eur
naúčtovaných do 20.11.2010, tieto boli účtované z celej dlžnej istiny, teda aj z tej, ktorá je toho času
premlčaná, teda pokiaľ by súd tieto sumy úrokov priznal, šlo by vlastne o priznanie príslušenstva z už
premlčanej istiny, teda aj o priznanie toho príslušenstva, na ktoré nárok z dôvodu premlčania už nie je

daný. Nebyť i premlčania, i tak súd konštatuje, že navrhovateľ nepredložil takú podrobnú a kvalifikovanú
špecifikáciu, z ktorej by sa dal vyvodiť spôsob, akým dospel k sume riadnych úrokov 1.752,42 eur. Keďže
navrhovateľ uviedol len výslednú sumu bez výpočtu (najmä absentuje odôvodnenie, z akých súm riadne
úroky účtoval - či skutočne len z dlžnej istiny, príp. či i z iných nárokov tak, aby správnosť ich vyčísleniamohol súd odkontrolovať), i tak by bol súd nútený konštatovať nepreskúmateľnosť návrhu v tejto časti.
Okrem toho si navrhovateľ uplatnil v rámci vyčíslenej istiny aj poplatky v sume 155,65 eur, z tohto:

- a/ poplatky za upomienky v sume 36,52 eur.
Súd v tejto časti návrh zamietol ako nedôvodný, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že by bol odporcovi
vôbeczasielal4upomienky,nazaslaniektorýchsaviažepredmetnýpoplatok.Okremtohosúdpodotýka,
že uvedené poplatky vyplývajú len zo sadzobníka, ktorý si navrhovateľ upravuje a následne mení
jednostranne a neboli dohodnuté v zmluve, a teda má za to, že tieto poplatky neboli medzi účastníkmi

riadne dohodnuté. Okrem toho poplatky za upomienky v sume 100, 200, 300 či 500,- Sk určite nemôžu
byť adekvátnou náhradou za domnelé výdavky navrhovateľa spojené so zaslaním upomienky, ktoré
zaslanie upomienky je automaticky vykonané prostredníctvom elektronických prostriedkov navrhovateľa
bez reálneho podielu ľudského faktora a neprináša navrhovateľovi takmer žiadnu škodu vo forme s týmto
spojených vynaložených výdavkov. Rovnako je potrebné poukázať aj na to, že zaslanie upomienky z
hľadiska jeho vzťahu k vzniku práva navrhovateľa na zaplatenie splátok úveru, ani z hľadiska vzniku

nejakých jeho iných práv, nemá žiadnu právnu relevanciu a ide len o nadbytočný úkon. Vzhľadom na
všetko uvedené súd návrh v tejto časti považoval za nedôvodný.

- b/ poplatky za vedenie účtu od decembra 2005 do novembra 2010 v sume 119,14 eur.
Poplatky za vedenie účtu boli v zmluve dohodnuté v sume 50,- Sk - 1,66 eur/mesačne, pričom v zmluve

sa neuvádza, či tieto poplatky sú zahrnuté v mesačnej splátke úveru, alebo nie. Uvedená zmluvná
podmienka v zmluve o úvere ohľadne poplatku za správu úveru v tom smere, či poplatok je zahrnutý v
mesačnej splátke úveru, alebo či sa účtuje nad rámec tejto splátky, tak nie je jednoznačná, z obsahu
zmluvy uvedené ustáliť nemožno. K návrhu neboli priložené ani všeobecné obchodné podmienky
navrhovateľa, z ktorých by súd mohol uvedenú skutočnosť zistiť.

Okrem toho súd uvádza, že podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

V danom prípade je nejednoznačné, či poplatok, ktorý si účastníci v zmluve dohodli za správu úveru,

je zahrnutý v splátke, alebo je ho odporca povinný platiť nad rámec tejto splátky. V súlade s uvedeným
ustanovením zákona súd zvolil pre túto nejednoznačnosť výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, a teda ten
výklad, podľa ktorého je poplatok za správu úveru už súčasťou splátky, a teda odporca nie je povinný
platiť tento poplatok osobitne nad rámec splátky. Súd teda vyhodnotil nárok navrhovateľa ohľadne
poplatkov za správu úveru v tom smere, že poplatok za správu úveru je zahrnutý v splátke, a teda pokiaľ

súd priznal jednu nepremlčanú splátku, v rámci sumy splátky 42,09 eur je už zahrnutý poplatok za správu
úveru za jeden mesiac (november 2010) v sume 2,99 eur. Z uvedeného dôvodu súd návrh v časti o
zaplatenie poplatkov za správu úveru vo zvyšku nepriznal.

Navrhovateľ bol v konaní len čiastočne úspešný, keď mu súd priznal len sumu 42,80 eur. V časti, v

ktorej súd návrh zamietol, bol úspešný odporca. Odporca bol v konaní úspešnejší účastník a mal by voči
navrhovateľovi právo na pomernú náhradu trov konania podľa zásady čistého úspechu. Keďže si však
odporca počas konania trovy neuplatnil, súd mu ich náhradu nepriznal.

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ, a to proti výroku, ktorým

súd jeho nárok vo zvyšku zamietol. Odvolanie odôvodňuje podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.,
nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí
s právnym posúdením tak, ako ho uviedol okresný súd. Nesúhlasí s aplikáciou ust. § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.05.2014, t. j. pred začatím
súdneho konania. Takýmto postupom súdu dochádza k porušeniu zásady zákazu retroaktivity, ktorá

je jednou zo základných čŕt právneho štátu. Zároveň poukazuje na znenie § 29b Zákona o ochrane
spotrebiteľa, ktorý predstavuje prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. mája 2014. Toto
ustanovenie možno považovať za zakotvenie nepravej retroaktivity vo vzťahu k taxatívne vymenovaným
ustanoveniam. Medzi týmito ustanoveniami sa však § 5b nenachádza. Z uvedeného vyplýva, že spôsob
prechodnej aplikácie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nie je vôbec upravený. Imanentným znakom

právneho štátu je aj požiadavka princípu právnej istoty, súčasťou čoho je i zákaz spätného pôsobenia
právnych predpisov. Právny predpis pôsobí iba do budúcnosti a nie do minulosti. V Slovenskej republike
jevšeobecnepraváretroaktivitazakázaná.Výnimkoujeibatrestnoprávnaoblasť.Mázato,žeaplikácia§
5b Zákona o ochrane spotrebiteľa na vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, je pravou retroaktivitou,čo analogicky vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 505/05 z 24.04.2006. Na aplikáciu
§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné použiť všeobecné pravidlo, ktoré vyplýva z vyššie
uvedeného princípu právnej istoty. Toto všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu, resp.

zrušení právneho predpisu a nahradením ho novým právnym predpisom určuje, že právne vzťahy, ktoré
vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu, sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho
právnehopredpisunaďalejspravujúprávnympredpisom,zaúčinnostiktoréhovznikli,akneskoršíprávny
predpis neustanovuje inak. Zároveň navrhovateľ uvádza, že sa nejedná o normu procesnoprávnej
povahy. Inštitút premlčania je hmotnoprávny inštitút. V tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 2893/2005 zo dňa 27.06.2006. Je nelogické, aby norma, ktorá
hovorí, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka, mala mať hmotnoprávny charakter,
ale ustanovenie, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez
návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane
jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, malo už procesnoprávny charakter. V zmysle uvedeného má

navrhovateľ za to, že ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nemožno aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli
pred 1. májom 2014.

Ďalším dôvodom, prečo nesúhlasí s napadnutým rozsudkom, je skutočnosť, že na predmetný záväzkový
vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Zmluva o úvere bola uzavretá

podľa ustanovení Obchodného zákonníka, konkrétne ust. § 497 ObZ, patrí medzi absolútne obchodné
záväzkové vzťahy v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) ObZ. Vzťahy zo zmluvy o úvere sa preto spravujú
ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Pokiaľ ide o aplikáciu
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, tento nikde neustanovuje, že zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a už

vôbec nie obligatórne použitie Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, konkrétne § 52, Občiansky zákonník nezaraďoval zmluvy
upravené podľa Obchodného zákonníka pod režim spotrebiteľských zmlúv. V tejto súvislosti poukazuje
aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6MCdo/4/2012 z 27.03.2013. Napokon aj zo zákona č. 102/2014
Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.04.2015 dopĺňa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o poslednú

vetu,vyplýva,žedoúčinnostipredmetnejnovelyjenapredmetnýzáväzkovývzťahnevyhnutnéaplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka. V zmysle uvedeného má navrhovateľ za to, že na prejednávaný
záväzkový vzťah sa majú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a zároveň súdom aplikované
ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa je v rozpore s ústavným princípom právnej istoty.
Navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
v rozsahu danom ust. § 212 ods. 2 O. s. p. (z ktorého dôvodu sa rozsudok odvolacieho súdu

nedotýka odvolaním nenapadnutého výroku, ktorým okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 42,80 eur s príslušenstvom) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.) napadnutý rozsudok postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.

Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa stotožňuje s rozsiahlym odôvodnením prvostupňového rozsudku a v zmysle ust. § 219
ods. 2 O. s. p. naň poukazuje, pričom nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery okresného

súdu.

Odvolacie námietky považuje odvolací súd za nedôvodné. Odvolacie námietky navrhovateľa sa dotýkajú
iba právneho posúdenia veci, keď navrhovateľ namieta
- neprípustnú aplikáciu ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa,

- nesprávnu aplikáciu Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah.

Okresnýsúdsprávnekvalifikovalzmluvuuzatvorenúmedziúčastníkmiakozmluvuspotrebiteľskú.Vtejto
súvislosti navrhovateľ poukazuje na ust. § 52 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia zmluvy(zmluva bola uzatvorená 06.12.2005), keď toto ustanovenie zmluvy uzatvorené podľa Obchodného
zákonníka medzi spotrebiteľské zmluvy nezahŕňalo.

V tejto súvislosti sa odvolací súd odvoláva na právnu argumentáciu okresného súdu, keď správne
aplikoval na uzatvorenú zmluvu ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
účinného v čase uzatvorenia zmluvy, ktorý medzi spotrebiteľské zmluvy zahrnul aj zmluvy podľa
Obchodného zákonníka. Ide o špeciálny predpis, ktorý je potrebné aplikovať aj na uzatvorenú zmluvu. V
zmysle tohto zaradenia predmetnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej je na predmetnú zmluvu potrebné

aplikovať všetky ustanovenia o ochrane spotrebiteľa upravené jednak špeciálnymi normami (Zákon
o ochrane spotrebiteľa), ale aj úpravu ochrany spotrebiteľa založenú ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

Krajský súd nepopiera povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu uzatvorenej v zmysle ust. §
497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej
praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS
402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho

zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku
nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie

poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj s aplikáciou ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného
od 01.05.2014 na súdenú vec. Citované ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v každom konaní

preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná
prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované ustanovenie
má procesnoprávny charakter. Ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č.
102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci
rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v

čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý výrok rozsudku ako vecne správny potvrdil, vrátane
výroku o trovách konania, ktorý taktiež vykazuje vecnú správnosť.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. § 142
ods. 1 O. s. p. Odporkyňa bola v konaní úspešná, trovy konania si však neuplatnila a z obsahu spisu jej
trovy odvolacieho konania nevyplývajú, preto jej ich odvolací súd nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.