Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. jún 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/159/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011201010
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011201010.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka, členov senátu

JUDr. Valérie Mihalčínovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., Veľká
Bara 45, 076 32 Veľká Bara, v konaní zastúpeného advokátom JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská
cesta č.21/1, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63,
Banská Bystrica (pôvodný žalovaný - Daňové Riaditeľstvo Slovenskej republiky), o žalobe žalobcu proti
rozhodnutiu žalovaného č. I/221/14995-78271/2011/990325-r zo dňa 25.08.2011 takto,

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 11.11.2011 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.11.2011, sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/221/14995-78271/2011/990325-r zo dňa
25.08.2011 (ďalej len rozhodnutie žalovaného), ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec
č. 738/230/8312/10/Ric zo dňa 23.04.2010. Prvostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 46 ods.
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 116.147,11 eur. Rozhodnutie bolo vydané na základe

výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli
uvedené v protokole o kontrole č. 738/320/6045/2010/Vaš zo dňa 24.03.2010.

V dôvodoch správca dane uviedol, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil
odpočítanie dane z troch faktúr: faktúra č. DF080038 zo dňa 11.12.2008 od dodávateľa TOKAJ
FURMINT SK s.r.o., Malá Tŕňa 181, IČO: 36603112, za dodávku drevených plotov - daň z pridanej
hodnoty 1 815 165,- Sk, faktúra č. DF080040 zo dňa 29.12.2008 od dodávateľa DREVO SK s.r.o.,

Veľká Bara 5, za dodávku tokajského vína samorodého suchého sudového - daň 1 125 009,- Sk, faktúra
č. DF080039 zo dňa 28.12.2008 od dodávateľa JOMADO s.r.o., Streda nad Bodrogom 600, za dodávku
BIO jablčnej šťavy - daň 558 600,- Sk. Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými
obchodmi porušil zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods. 2
písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. Podľa správcu dane žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie týchto
obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach. Správca dane v rámci
daňovej kontroly vykonal šetrenie zamerané na zistenie reálnosti deklarovaných obchodov. Konateľ

žalobcu do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 17.03.2010 uviedol, že žalobca si zapožičiaval
stroje od spoločnosti DREVO SK s.r.o. na základe zmluvy o prenájme nákladného vozidla zo dňa
1.1.2008. Správca dane neuznáva právo odpočítať daň z pokladničného dokladu č. V 0038 a V
0039 za nákup PHM, pretože žalobca nemá vo svojom majetku žiadne motorové vozidlá alebo inýhmotný investičný majetok, u ktorého by bol predpoklad použitia nafty, ani nebol registrovaný na dani z
motorových vozidiel. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a vznik daňovej
povinnosti v rozsahu tak, ako sú uvedené na dokladoch predložených ku kontrole, žiadne iné doklady

k faktúram nemá, pretože boli uzatvorené len ústne dohody. V zápisnici o ústnom pojednávaní zo
dňa 10.3.2010 je uvedené, že doklady o preprave neexistujú, z dôvodu, že tovar bol skladovaný v
jednom sklade ( skladovacie priestory platiteľa, jeho odberateľa aj dodávateľa). Do zápisnice o ústnom
pojednávaní zo dňa 24.11.2009 sa konateľ žalobcu vyjadril, že víno bolo po nákupe uskladnené v sklade
vo Veľatoch. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 17.03.2010 vyplýva zistenie, podľa ktorého

skladovacie priestory nie sú označené obchodným menom spoločností, ktoré tam majú uskladnené víno
a BIO jablčnú šťavu, v sklade sa nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí, ktoré nie sú označené
obchodným menom spoločností, ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú víno, cisterny neobsahujú
označenie druhu ani množstva uskladňovaného vína ani BIO jablčnej šťavy. Správca dane konštatoval,
že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tuzemsku a tým vznik daňovej
povinnosti. Podľa zistených skutočností boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho

množstva. Ani v jednom z daňových subjektov sa nenachádza žiaden doklad o preprave tovaru, neboli
zaevidované žiadne režijné náklady, ktoré by potvrdzovali reálnosť výroby, nákupu a predaja drevených
plotov. Rozdiel z odpočítania dane tak predstavoval sumu 3.499.048,- Sk.

Na odvolanie žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 25.08.2011 potvrdilo dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Trebišov zo dňa 23.04.2010. Zosumarizovalo skutkový stav zistený
správcom dane.

Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na odvolacie námietky žalobcu. K námietke týkajúcej sa nezákonného
postupu správcu dane z dôvodu, že výkon kontroly realizovali zamestnanci správcu dane, ktorí nie

sú organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane, uviedol, že oznámenie o výkone
daňovej kontroly vydal miestne a vecne príslušný správca dane, všetky úkony počas daňovej kontroly
boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec.
Daňová kontrola bola vykonaná zákonným spôsobom. Odvolací orgán ak o neopodstatnenú hodnotil
aj námietku týkajúcu sa porušenia „dvojinštančnosti“ konania, pretože daň bola vyrubená miestne

príslušným správcom dane a o odvolaní proti jeho rozhodnutiu rozhodoval odvolací orgán - Daňové
riaditeľstvo SR. Odvolací orgán sa ďalej vyjadril k námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva
SRdovýkonu daňovýchkontrolvobchodnýchspoločnostiachprepojenýchprostredníctvomosobyP.Q.,
t.j. „koordinácii“ týchto kontrol. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu náležitostí protokolu
daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 11 č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o kontrole

legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné uplatňovanie osobitných
predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto jeho postup pri
uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným právnym stavom. K žalobcom
tvrdenémunerešpektovaniuzásadyproporcionality,kuktorejpodľažalobcudošlovykonávanímpribližne
súbežnýmvýkonompribližnetristodaňovýchkontroludaňovýchsubjektovprepojenýchprostredníctvom

osoby P. Q., ktorých bol konateľom, odvolací orgán uviedol, že skutočnosť, že P. Q. je spoločníkom a
konateľom viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie, že
správcadaneúmyselnevytvorilstav,ktorýdaňovýsubjektmaximálnezaťažil,podstatnehoznevýhodnilo
proti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby žalobca nemohol splniť požiadavky
správcu dane. Správca dane je v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnený vykonávať daňovú

kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane
nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných
daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby P. Q.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých druhoch
daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť aj

povinnosti pri výkone daňových kontrol. To isté platí aj pokiaľ je viacej daňových subjektov prepojených
jednou osobou v postavení spoločníka alebo konateľa, rovnako každý z týchto daňových subjektov
musí zabezpečiť, aby mohol splniť svoje povinnosti voči správcovi dane pri daňovej kontrole. Pokiaľ
daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou,
je oprávnením správcu dane pre správne určenie dane vykonať tiež miestne zisťovanie a ústne

pojednávanie z dôvodu preverenia fakturovaných plnení v spoločnostiach, ktoré sú dodávateľmi alebo
odberateľmi týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika výkonu daňových kontrol zo strany správcu
dane je na daňovom subjekte, keďže P. Q. je konateľom, prípadne bol splnomocneným zástupcom v
64 spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu viacerých daňových kontrol súbežne. Žalobcasi svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie nesplnil, ani
nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane mu počas výkonu daňovej kontroly vytvorili
dostatočný časový priestor, o čom svedčí aj výzva na predloženie zapožičania dokladov zo dňa

22.10.2009, na ktorú žalobca nereagoval. Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu
týkajúcej sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s
uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (daň na výstupe). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na článok
203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a na rozhodnutie
ESD C-454/98. K tejto námietke odvolací orgán uviedol, že článok 206 citovanej smernice, v zmysle

ktorého daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre, bol premietnutý
do ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty. Napriek skutočnosti, že žalobca v
kontrolovanom zdaňovacom období vystavil odberateľské faktúry, správca dane dospel k záveru, že
hoci zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených plotov, tokajského vína suchého sudového, Bio
jablčnej šťavy neboli reálne uskutočnené, je žalobca v zmysle § 71 ods. 6 citovaného zákona povinný
daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Aplikácia

tohto zákonného ustanovenia nebola v rozpore s rozhodnutím ESD C-454/98 (Schmeink&Strobel).
Ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o dani z pridanej hodnoty hovorí o faktúre, alebo o inom doklade
o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Žalobca vystavil
odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj tovaru, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, a
preto bol povinný daň uvedenú na predmetných faktúrach odviesť. V danom prípade, ak boli vyhotovené

faktúry, naktorýchjeuvedenádaňzpridanejhodnoty,niejemožnézohľadniťskutočnosť,žedaňnemala
byť odvedená. Žalobca mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním
dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie. Odvolací orgán zaujal stanovisko
k ďalším námietkam týkajúcim sa jednotlivých skutkových zistení správcu dane. Správca dane zistil, že
deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré boli personálne

prepojené osobou konateľa - P. Q., ktorý potvrdzoval všetky dodávky tovaru za odberateľov aj
dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Tovar deklarovaný na faktúrach
bol uskladnený v jednom sklade, neopustil sklady spoločnosti - menil iba vlastníka - z jednej spoločnosti,
kde bol konateľom P. Q. do ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom. Žalobca nemá žiadnych
vlastných zamestnancov, v jeho účtovníctve nie sú zaevidované žiadne režijné náklady za dodávky

elektrickej energie, vodného, stočného, spotrebu ostatných neskladovateľných dodávok. Všetky tieto
zistenia vyplývajúce z kontrol v jednotlivých spoločnostiach spochybňujú reálne dodanie tovaru tak, ako
to deklarujú predmetné dodávateľské a odberateľské faktúry. Odvolací orgán reagoval na odvolaciu
námietkužalobcu,podľaktorejnepredložením dokladovnazákladevýzievsprávcudaneeštenezbavuje
správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. K tomu odvolací orgán

uviedol, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný
daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto
nároky kontrolovaného daňového subjektu preveriť a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu
nárokov dôkazmi. Dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 je na daňovom subjekte. Aj keď dokazovanie
v zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. vedie správca dane, dôkazné bremeno, t.j. povinnosť

preukázať v citovanom ustanovení zákona zakotvené predpoklady, je na daňovom subjekte. V prípade,
že niektoré skutočnosti kontrolovaný daňový subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky. Kontrolovaný
daňovýsubjektjepovinnýsvojenárokyvyplývajúcezospočítaniadanepreukázaťrelevantnýmidôkazmi.
Ak kontrolovaný daňový subjekt nepredloží požadované dôkazy, t.j. neunesie svoje dôkazné bremeno,
má správca dane právo daň vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará

bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu. Žalobca v odvolaní namietal záver správcu dane, že
nebol vytvorený predpoklad jeho ekonomickej činnosti. P. Q. viackrát ozrejmil, ako sa realizujú obchody
v spoločnostiach prepojených prostredníctvom jeho osoby. K týmto námietkam odvolací orgán uviedol,
že namietané zistenia správcu dane (neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov,
skladovacie a prevádzkové priestory, úhrady vykonávané v hotovosti sám sebe, fakturácia sám sebe,

tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa, v účtovníctve nie sú zaevidované režijné náklady) spochybňujú
reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, a teda reálne uskutočňovanie ekonomickej
činnosti. Žalobcom deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v reťazci spoločnosti personálne
prepojených osobou P.Á. Q., ktorý riadil tieto spoločnosti, vykonával v týchto spoločnostiach všetky
činnosti spojené s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t.j.

potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu dodávok, formy dodávok,
realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov
žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré sám vystavoval za
odberateľa aj dodávateľa.Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa
25.08.2011 a dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Kráľovský Chlmec a vrátenia veci na

ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
pretože nezodpovedá ustanoveniu § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie
žalovaného obsahuje len popis obsahu pôvodného rozhodnutia správcu dane, odkazy na zákonné
ustanovenia a konštatovanie, či správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom,
pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, aby sa ako odvolací orgán riadne

vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Namietal, že správca dane na doklady predložené
žalobcom neprihliadol, náležite ich nevyhodnotil a naopak sústavne vyzýval žalobcu na predkladanie
nových dôkazov. Zároveň nedostatočne zistil skutkový stav. Nepriznanie nároku na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov v prípade nákupu drevených plotov od dodávateľa TOKAJ
FURMINT SK s.r.o. správca dane odôvodnil tým, že spoločnosť BRSC s.r.o., ktorá tieto drevené
ploty vyrábala prostredníctvom zamestnancov spoločnosti JOMADO s.r.o. nepreukázala, že skutočne

prijala služby od spoločnosti JOMADO s.r.o. Správca dane po zistení, že prevažná väčšina spoločností
personálne prepojených p. P.E. Q. ako spoločníkom a bývalým konateľom týchto spoločností, nemala
zamestnancov, majetok, dopravné prostriedky, skladové a prevádzkové priestory, bez ďalšieho prijal
záver o tom, že v týchto spoločnostiach nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu,
ako to bolo spoločnosťami deklarované v podávaných daňových priznaniach, a preto ani žalobca

nevykonával reálnu ekonomickú činnosť. S poukázaním na článok 2 ods. 3 Ústavy SR žalobca uviedol,
že vzhľadom na to, že tieto spoločnosti boli personálne prepojené osobou spoločníka, resp. bývalého
konateľa, tento konal výlučne v rámci svojich zákonných oprávnení tým, že platby uskutočňoval v
hotovosti, zmluvy uzatváral ústne ako aj tým, že zamestnancov, dopravné prostriedky, či prevádzkové
priestory sústreďoval do jednej spoločnosti v záujme rýchlejšieho napĺňania podnikateľského plánu,

pričom povinnosť fakturovať dopravu, či poskytnuté služby medzi jednotlivými spoločnosťami nevyplýva
z nejakého právneho predpisu. Konštatoval, že pri vykonávaní podnikateľskej činnosti v takom veľkom
rozsahu, ako bola uskutočňovaná subjektmi personálne prepojených p. P. Q., nie je vylúčená možnosť
vzniku drobných nedostatkov, ale tieto nedostatky mali byť riešené uložením sankcie podľa osobitných
predpisov a nie nepriznaním nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. takýto postup použil

správca dane, pričom sa opiera o výsledky miestneho zisťovania, na základe ktorého bolo zistené,
že skladovacie priestory nie sú označené obchodným menom spoločností a druhom a množstvom
vína. Žalobca ďalej namietal porušenie jednej zo základných zásad daňového konania, a to zásady
dvojstupňovosti konania. Vzhľadom na skutočnosť, že v septembri 2009 sa súbežne u daňových
subjektov prepojených osobou p. P. Q. vykonávalo viac ako tristo kontrol, je nepochybné, že riaditeľ

správcu dane vzhľadom na svoje osobnostné a personálne možnosti nebol objektívne ani schopný
rozhodovať o začatí týchto kontrol a len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o ich
začatí. Vzniklo tu teda dôvodné podozrenie, že začatie, formu, spôsob a priebeh výkonu daňových
kontrol v týchto spoločnostiach od začiatku plánovalo, riadilo, zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR.
Žalobca ďalej namietal postup Daňového riaditeľstva SR pri koordinácii daňových kontrol vykonávaných

spoločnostiach personálne prepojených osobou p. P. Q.. Namietal, že Daňové riaditeľstvo SR zasielalo
správcovi dane vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane vykonávajúci kontroly si plne osvojili
skutočnosti vyplývajúce z týchto protokolov. Tým podľa žalobcu Daňové riaditeľstvo SR prekročilo
svoje kompetencie, pretože ustanovenie § 3 ods. 5 písm. a/, ods. 6 písm. g/ ho neoprávňujú riadiť
a unifikovať kontroly vykonávané daňovými úradmi. Žalobca ďalej namietal, že správca dane v

dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči odberateľovi žalobcu z rovnakých dôvodov ako
prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a
fiktívneho množstva, pričom s poukázaním na ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. ponechal
daň na výstupe. Ak aj správca dane považoval dodávky za fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí
o odvolaní vyporiadať s námietkou žalobcu, že z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky

nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je
možné aplikovať ustanovenie § 71 ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane a žalovaný teda v týchto
prípadoch postupovali tak, že na jednej strane pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné
obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia
o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja majetku. Žalobca ďalej namietal porušenie zásady

proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR v
súvislosti s paralelným výkonom daňových kontrol u obchodných spoločností personálne prepojených
p. P. Q.. Zákonnou povinnosťou daňových orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu
možnosť uplatniť svoje práva splniť svoju dôkaznú povinnosť. Postupom daňových orgánov sa všakvytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy
oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. P. Q.
boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť

p. P. Q. ako osoby nezastupiteľnej a od p. P.Š. Q. vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej
hodnoty. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa žalobca nedostal sám tým, že založil viac obchodných
spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane a žalovaného, čo je
v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca napokon
namietal, že daňovú kontrolu uňho za predmetné zdaňovacie obdobie vykonávali zamestnanci, ktorí

neboliorganizačnezačleneníakozamestnanci DaňovéhoúraduKráľovskýChlmec-správcudane.Túto
námietku uplatňoval v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom poukazoval na nález
Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého miestne príslušný správca
dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov, t.j. totožnosť správcu dane
pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho zamestnancov. Zamestnanci
miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení, preto nebol dôvod, aby bola

predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení u
Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Týmto postupom správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia
§ 3 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup protizákonný. Žalovaný sa s
týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony boli vykonávané „pod hlavičkou“
a „v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným spôsobom podľa platnej právnej

úpravy, ako mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie kontroly zamestnancami organizačne
pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle
§ 4 zákona č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia všetkých zamestnancov miestne príslušného
správcudanealebozdôvoduhospodárnosti(resp.zdôvodu,žemiestnepríslušnýsprávcanedisponoval
dostatočným personálnym obsadením), a to ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup

sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému
subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v
Košiciach, napr. v rozsudku č. k. 6S/16346/2010-25 zo dňa 09.09.2010. Podľa žalobcu, ak daňová
kontrola bola vykonávaná v rozpore s § 3 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením
o miestnej príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony

vykonávané miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto
realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť
právnym aktom, ak je založený na protiprávnom postupe.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28.12.2011 navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených

v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že jeho rozhodnutie zodpovedá zákonným požiadavkám podľa
§ 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahovalo všetky úkony, opis
všetkých skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie
dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa vo veci rozhodovalo a vyporiadanie
sa s námietkami odvolania. Žalovaný nesúhlasil so žalobnou námietkou, v zmysle ktorej správca dane

neprihliadol a ani nevyhodnotil doklady predložené žalobcom (žalobca nesúhlasil so záverom, že v
spoločnostiach personálne prepojených osobou P. Q. nebol vytvorený predpoklad ich ekonomickej
činnosti). Rozhodnutím poznatkov získaných v súvislosti s daňovými kontrolami vykonávanými v
spoločnostiach, ktoré riadi jediná osoba - P. Q. vyplýva, že tovar sa pohybuje v reťazci fyzickej
osoby - podnikateľ P. Q. a spoločnosti prepojených osobou P. Q., ktorý je v postavení konateľa a

spoločníka. Nespornou skutočnosťou je, že P. Q. je konateľom a spoločníkom desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platiteľa dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody a
vtýchtospoločnostiachvykonávalajvšetkyčinnostisúvisiacesobchodno-ekonomickýmiaorganizačno-
výrobnými aktivitami týchto spoločností. V rámci daňovej kontroly bolo povinnosťou žalobcu vysvetliť
samotnú existenciu a pohyb tovaru drevených plotov fakturovaných od dodávateľa TOKAJ FURMINT

SK s.r.o., tokajského vína samorodého suchého fakturovaného od dodávateľa DREVO SK s.r.o., ako
aj BIO jablčnej šťavy fakturovanej od dodávateľa JOMADO s.r.o. a predložiť dôkazné prostriedky k
týmto tvrdeniam. Túto povinnosť si žalobca nesplnil. Počas daňovej kontroly sám a ani po výzvach
správcu dane nepreukázal skutočnosti, ktoré by potvrdili deklarované plnenia. Dôvodom neuznania
odpočítania dane zo sporných dodávateľských faktúr bola teda skutočnosť, že žalobca neuniesol

dôkazné bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Žalovaný
ďalej uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú P.Š. Q.
založiť viacero spoločností. Z ustanovenia § 19a ods. 1 a § 20 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka
vyplýva, že právne úkony P. Q. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu, súprávnymi úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. P. Q. je konateľom a spoločníkom
desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako u platiteľa dane z pridanej
hodnoty zdaniteľné obchody. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností

nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba o podať vyjadrenia a predkladať
dôkazné prostriedky ku kontrole. Takéto konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených
spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti ako to deklaroval žalobca. Deklarované
zdaniteľné obchody sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Hlavným
cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov sa javí deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody

s cieľom odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov. Teda
cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. K námietke nerešpektovania
dvojstupňovosti konania žalovaný uviedol, že daň na základe výsledkov daňovej kontroly bola vyrubená
miestne príslušným správcom dane, pričom o odvolaní žalobcu rozhodol odvolací orgán - Daňové
riaditeľstvo SR. K námietke žalobcu týkajúcej sa „koordinácie“ daňových kontrol v obchodných
spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby P. Q., žalovaný uviedol, že účel daňovej kontroly

ako aj obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole sú upravené v ustanovení § 15 zákona č.
511/1992 Zb. Samotný vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je legislatívne
upravený. Protokol je o vyrubovacom konaní podkladom pre vyrubenie dane. Na námietku týkajúcu
sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH vo vzťahu k plneniam žalobcu
voči odberateľom a na námietku nerešpektovania princípu proporcionality žalovaný reagoval právnou

argumentáciou totožnou s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že prioritnou úlohou orgánov
daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za
podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúce jednotlivé druhy dane,
tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu. V prípade nároku na vrátenie dane je oprávnenie daňových
orgánov tieto nároky pred ich vrátením preveriť. Daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie

december 2008 trvala od 15.04.2009 do 15.04.2010, t.j. 12 mesiacov, čo je doba nevyhnutne potrebná
pre zistenie všetkých skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi počas daňovej kontroly bol
daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení, čo sám ani po výzvach správcu dane
dostatočne nevyužil. Skutočnosť, že P. Q. je fyzickou osobou - podnikateľom a je aj spoločníkom
a konateľom viacerých spoločností, v ktorých podľa žalobca prebiehajú daňové kontroly, sama o

sebe nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane vytvoril stav, ktorý žalobcu neprimerane zaťažil,
podstatne ju znevýhodnil oproti daňovým orgánom. Pokiaľ žalobca uplatnil v daňovom priznaní za
zdaňovacie obdobie december 2008 nárok na nadmerný odpočet, bolo to dôvodom, aby správca
dane vykonal daňovú kontrolu a uplatnený odpočet dane pred vrátením skontroloval. Toto oprávnenie
správcu dane nemôže byť obmedzením ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u

iných samostatných daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby P. Q.. Každý daňový
subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol
na jednotlivých druhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby
bola schopná vykonávať svoju podnikateľskú činnosť. Žalovaný napokon neakceptoval ani žalobnú
námietku, v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné zdaňovacie obdobie bola vykonaná nezákonným

spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci
Daňového úradu Kráľovský Chlmec - príslušného správcu dane. Uviedol, že daňová kontrola u žalobcu
bola začatá dňom 15.04.2009 a ukončená dňa 15.04.2010, pričom všetky úkony počas daňovej
kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu Kráľovský Chlmec, t.j. úkony týkajúce sa
začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu

dane. V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že má za to, že skutočnosti uvedené v napadnutom
rozhodnutí, v dodatočnom platobnom výmere správcu dane, ako aj v tomto vyjadrení spochybňujú
reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov. V danom prípade išlo o
reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania
finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou z nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom

deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli
vytvorené za ekonomickým účelom. Tieto závery vyplývajú aj z rozsudkov Súdneho dvora vo veci
C-255/02 (prípad Halifax), vo veci C-110/99 (prípad Emsland-Stärke) ako aj z rozsudku Najvyššieho
súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, v zmysle ktorých za dodanie tovaru nemožno považovať umele
vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie

je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane. Právo nárokované platiteľom dane by malo
byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie, než práve
získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých
obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľomzískania výhod upravených zákonom, ktoré nemožno považovať inak ako za zneužitie objektívneho
daňového práva.

Súd na základe ust. § 244 a nasl. O.s.p., v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p., po preskúmaní žalobou
napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa
s administratívnym spisom žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa jednomyseľne dospel k
záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov.

V podanom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2008 si
žalobca uplatnil odpočítanie dane podľa § 51 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v sume 3.516.040,- Sk.
Žalobca si zároveň uplatnil nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 1.941.696,- Sk.
Neuviedol však vlastnú daňovú povinnosť, ktorá bola upravená až po kontrole správcom dane na sumu
1.574.344,- Sk.

Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach, výkazy o príjmoch a
výdavkoch, resp. o majetku a záväzkoch za rok 2008 a výzvy na predloženie dokladov, ktorých obsah
korešpondujezozisteniamiuvedenýmisprávcomdanevdodatočnom platobnomvýmereohľadnetýchto
dôkazov.

Konateľ žalobcu do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 17.03.2010 uviedol, že žalobca si
zapožičiaval stroje od spoločnosti DREVO SK s.r.o. na základe zmluvy o prenájme nákladného vozidla
zo dňa 01.01.2008. Správca dane neuznáva právo odpočítať daň z pokladničného dokladu č. V 0038 a
V 0039 za nákup PHM, pretože žalobca nemá vo svojom majetku žiadne motorové vozidlá alebo iný
hmotný investičný majetok, u ktorého by bol predpoklad použitia nafty, ani nebol registrovaný na dani z

motorových vozidiel. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a vznik daňovej
povinnosti v rozsahu tak, ako sú uvedené na dokladoch predložených ku kontrole, žiadne iné doklady
k faktúram nemá, pretože boli uzatvorené len ústne dohody. V zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa
10.03.2010 je uvedené, že doklady o preprave neexistujú, z dôvodu, že tovar bol skladovaný v jednom
sklade (skladovacie priestory platiteľa, jeho odberateľa aj dodávateľa).

Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 24.11.2009 sa konateľ žalobcu vyjadril, že víno bolo po
nákupe uskladnené v sklade vo Veľatoch. Zo zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 17.03.2010 vyplýva
zistenie,podľaktoréhoskladovaciepriestoryniesúoznačenéobchodnýmmenomspoločností,ktorétam
majú uskladnené víno a BIO jablčnú šťavu, v sklade sa nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí,

ktoré nie sú označené obchodným menom spoločností, ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú víno,
cisterny neobsahujú označenie druhu ani množstva uskladňovaného vína ani BIO jablčnej šťavy.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2004 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
pre zdaniteľnú osobou a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný
vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je
povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkoch daňovou kontrolou zamestnanec
správcudanezisťujealebopreverujezákladdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontrolyvyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkoch kontrolovaný daňový subjekt je vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné
prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkoch daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009

Z.z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 zákona v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012
sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t.j. ruší sa Daňové
riaditeľstvo SR (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch).

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty v zdaňovacom období december 2008 v celkovej sume 3.516.040,- Sk na základe
už uvedených troch dodávateľských faktúr od dodávateľov TOKAJ FURMINT SK s.r.o., DREVO SK
s.r.o. a JOMADO s.r.o.

Uskutočnený nákup drevených plotov, tokajského vína samorodého suchého sudového a BIO jablčnej
šťavy žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a
príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry ako aj pokladničné doklady vystavoval p. P. Q.
buď ako fyzická osoba - podnikateľ, ako aj konateľ dodávateľov. Súd sa stotožňuje so závermi správcu

dane a žalovaného, že posudzované plnenie nesledovalo skutočný obchodný účel a boli len nástrojom
na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Žalobca ako kontrolovaný
daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných predpokladov pre
vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Táto povinnosť, t.j. dôkazné bremeno vyplýva
pre žalobcu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. V prípade, ak žalobca neuniesol svoje

dôkazné bremeno, t.j. nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok pre
vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty, správcovi dane svedčilo právo vymerať mu daň podľa
dôkazov, ktoré mal k dispozícii alebo si ich zaobstaral bez súčinnosti žalobcu.

Súd hodnotí všetky v žalobe uvedené námietky ako nedôvodné. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie

žalovanéhoneobsahujedostatokdôvodov,jenepreskúmateľnéanezodpovedápožiadavkámuvedeným
v § 30 ods. 1, 3, § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie
skutkového stavu zistené vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia
vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V
dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho
rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii
relevantnej právnej úpravy.

Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že správca dane na ním predložené doklady neprihliadol,

nevyhodnotil ich, ale naopak vyzýval ho na predloženie nových dôkazov. Žalobca na preukázanie
zdaniteľných plnení predložil iba faktúry a príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Preto bol plne
legitímny postup správcu dane, ktorý opakovane vyzýval žalobcu na preukázanie ním deklarovaných
zdaniteľných obchodoch. Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie žalobcu, podľa ktorého v prípade nákupuhore uvedených komodít od dodávateľov TOKAJ FURMINT SK s.r.o., DREVO SK s.r.o. a JOMADO
s.r.o., nebol žalobcovi priznaný nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dôvodu nezrovnalosti
druhotných účtovných dokladov u žalobcu (skladové karty a iné). Správca dane v dodatočnom

platobnom výmere konštatovaním rozporu medzi skladovou evidenciou žalobcu za rok 2008 a výkazom
o majetku a záväzkov k 31.12.2008 konštatoval nezrovnalosti, ktoré spochybňujú reálnosť uskutočnenia
sporných zdaniteľných plnení.

Konštatovanie správcu dane ako aj žalovaného o tom, že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad

ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní, v dôsledku čoho
žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca
nezamestnávalžiadnychzamestnancov,nevlastnilžiadnehnuteľnýalebonehnuteľnýmajetok,dopravné
prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Tvrdenie žalobcu,
že všetky výkony uňho ako fyzickej osoby podnikateľa, resp. v obchodných spoločnostiach, v ktorých
bol konateľom a spoločníkom vykonávali výlučne zamestnanci jednej obchodnej spoločnosti bez

preukázania tohto tvrdenia nepostačujú pre záver, že žalobca reálne vykonával ekonomickú činnosť.

Žalobca v podanej žalobe namietal postup žalovaného, ktorý v súvislosti so začatím, spôsobom a
priebehuvýkonudaňovýchkontrolspoločnostípersonálneprepojenýchp.P.Q.došlokporušeniuzásady
dvojstupňovosti konania. Žalobca ďalej namietal prekročenie kompetencií žalovaného formou priamych

zásahovdovýkonudaňovýchkontrolusubjektovprepojenýchprostredníctvomosobyP.Q.akoordinácie
týchto daňových kontrol. K týmto námietkam súd uvádza nasledujúce:

V náleze Ústavného súdu SR č. k. I/ ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008 sa konštatuje, že „daňová
kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý

sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale
úkonom správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole stanovuje § 15 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole však legislatívne nie je
upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcom
dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia

obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto žalobcom tvrdené
nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených
prostredníctvom P. Q. nemôžu predstavovať porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR.

Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol

daňzpridanejhodnoty,apretobolpovinnývzmysleustanovenia§71ods.6zákonaoDPHdaňuvedenú
v predmetných faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Ak žalobca vystavil faktúry len formálne a
k dodaniu deklarovaných tovarov nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a
urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol si splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol P. Q., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť

požiadavky zamestnancov správcu dane, svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.
1 Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným

štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj

Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;prostriedky, ktoré štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,

ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim
prostriedkom.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné

len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne spoločníkom a
konateľomniekoľkodesiatokobchodnýchspoločností,ktoréuskutočňujúmedzisebouakoplatiteľadane
z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností.
Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku

všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol

byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v
iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu
dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových
subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené jeho osobou. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť
súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou

žalobcu žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné
preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých žalobca bol konateľom.
Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú
obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar
do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných

spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom)
sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo
potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v
reťazciobchodnýchspoločnostípersonálneprepojenýchosoboužalobcu,niesamostatnýmiizolovanými

daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom
ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom
daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane
realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných
daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu
spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj počet daňových
kontrol.

Je nesporné, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj dodatočného platobného výmeru správcu
dane v dôsledku toho, že predmetnú kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu aj za zdaňovacie

obdobie december 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení ako
zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Žalobca toto
tvrdenie odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009. Uviedol, že
právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd vo svojej doterajšej
rozhodovacej praxi akceptoval.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, 4Sžf/8/2012
zo dňa 26.06.2012 a č. k. 4Sžf/15/2012 zo dňa 26.06.2012.

Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012 uviedol:

„Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd SR dáv
do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 159/2011 - 19 z 13.04.2011,
ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/101/2010
z 27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného
Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie a rozhodnutie...

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý

v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010:

V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane
- Daňového úradu Košice V., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.
Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa

daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov 1 výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým

zamestnancom Daňového úradu Košice V. (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu

Košice V., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe
daní a poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý
nakoniec bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým
aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona
č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňového riaditeľstvo SR je

právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto
plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov
i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu,
že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové
riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú

zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa
DaňovéhoúraduK.ničvyčítať,atopredovšetkýmvsituácii,keďmiestna príslušnosťnebola delegovaná
na iného vecne príslušného správcu dane. ...

Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal okrem iného

zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu Prešov 1 došlo
pred začatím vyrubovacieho (daňového ) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošloz dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach
daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodujúcom období). ...

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010 ohľadne
zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny ústavný súd
SR vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že
predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne
príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako
zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného
správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného
orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR

v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-28 zo 04.06.2008, č.k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č.k. II. ÚS
137/10-28 z 24.03.2010 a č.k. II. ÚS 159/11-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný,
nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané

porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Vtomtoohľadeasprihliadnutímnaosobitéokolnostikonkrétnehoprípadumožnopovažovaťjudikovanie
právneho názoru vyplývajúce z nálezu ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 za

ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR“.

Vtejtosúvislostikrajskýsúddodáva,žeprizmenerozhodovacejpraxesúdovjepotrebnépostupovaťtak,
aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k porušeniu
princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bola vyvolaná ďalšími

rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR v
súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení
k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu SR vyplývajúceho z jeho
citovaných rozsudkov si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím mení svoju doterajšiu rozhodovaciu
prax, na ktorú poukázal žalobca v žalobe. Krajský súd má za to, že s prihliadnutím na zmenu svojej

rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, resp.
porušeniu princípu právnej istoty. Zmenu svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil.

Záverom súd poznamenáva, že nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu
v zmysle § 15 ods. 6 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly

všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné
ospravedlniť a tolerovať s poukázaním na neplnenie si povinností zo strany advokátskej kancelárie,
ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom konaní (AK O. Y. F., X..H..E.., F. Č..XX, W., po
smrti štatutárneho zástupcu a spoločníka splnomocnenca neodovzdala žalobcovi všetky podklady).
Vzťah medzi zástupcom - advokátskou kanceláriou a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym

vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú
kontrolu) a kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom), upravený zákonom č. 511/1992 Zb. ako
normu verejného práva.

Pretože rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa na základe vyššie uvedeného

sú v súlade so zákonom, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1
O.s.p.).
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník

dostal jeden rovnopis.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.