Rozhodnuté bolo na súde Správny súd Košice
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Katarína Morozová
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Zrušujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/22/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200359
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8012200359.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej
a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej v právnej veci žalobcu A. S., nar.
XX. M. XXXX, Y. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpeného JUDr. Jurajom Gogom, advokátom so
sídlom v Humennom, Nám. slobody 12, 066 01 Humenné, proti žalovanému Náčelníkovi Generálneho
štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, v konaní
zastúpeného Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, Úrad právnych služieb, Kutuzovova 8, 832 47
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 23. februára 2012 č.
ŠbPO-147/2-104/2011 na základe žaloby takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Náčelníka Generálneho štátu ozbrojených síl Slovenskej
republiky zo dňa 23. februára 2012 č.k.: ŠbPO-147/2-104/2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Personálnym rozkazom Riaditeľa personálneho úradu č. 8 737 z 24. októbra 2011 podľa § 250j ods. 2
písm. d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Z a v ä z u j e žalovaného nahradiť trovy konania žalobcovi vo výške 622,71 €, ktoré je povinný
žalovaný zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Jurajovi Gogovi, advokátovi do 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej
časti rozsudku v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu Riaditeľa personálneho úradu
Liptovský Mikuláš pod č. 8 737 zo dňa 24. októbra 2011, ktoré žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
Žalobu odôvodnil tým, že poukázal na nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového
rozhodnutia, ktoré podľa žalobcu vychádzalo z nesprávneho zistenia skutkového stavu, ako aj
nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca tvrdil, že nesprávne právne posúdenie veci žalovaným
je dané nesprávnym výkladom ustanovenia § 70 ods. 2 písm. a) zákona 346/2005 Z.z. vo vzťahu k
§ 11 a 12 citovaného zákona, ktoré upravujú obmedzenie niektorých ústavných práv profesionálnych
vojakov v spojení s článkom 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení
neskoršíchprepisov.Zdôraznil,ževZákoneoštátnejslužbevojakovnikdeniejejednoznačnezakotvené
obmedzenie základného práva každého jednotlivca na slobodný výber povolania. Ak žalovaný tvrdí,
že na skončenie služobného pomeru na základe žiadosti neexistuje právny nárok a základné právo
garantované ústavou, ktorým je právo na slobodný výber povolania profesionálnym vojakom nepatrí.
Podľa žalobcu oba správne orgány pri výklade tohto ustanovenia ignorovali fakt, že Zákon o štátnej
službe vojakov vymenúva základné práva a slobody, ktoré sa ním profesionálnym vojakom obmedzujú.
Medzi týmito právami nie je uvedené právo na slobodný výber povolania. Ustanovenia § 11 a 12 Zákonao štátnej službe majú podľa neho jednoznačne taxatívnu povahu a v právnom štáte neprichádza do
úvahy, aby sa základné práva a slobody obmedzovali implicitne, výkladom zákonných noriem bez toho,
aby na takýto postup existoval podklad daný jednoznačnou konkrétnou a určitou právnou úpravou.
Tak prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán má rovnaký názor, že hospodárske, sociálne a
kultúrne práva majú programový charakter a nemožno ich realizovať a domáhať sa ich ex constitutione,
ale výlučne ex lege. Ďalej poukázal na články 35 ods. 1 a 36 Ústavy SR, ako aj na článok 51 Ústavy SR.
Žalobca ďalej argumentoval tým, že Zákon o štátnej službe vojakov v § 12 obmedzuje ústavné právo na
slobodné podnikanie, čo je hospodárske právo rovnakej povahy ako právo na slobodný výber povolania,
takže ak by chcel zákonodarca obmedziť právo vojakov na slobodný výber povolania, postupoval by
rovnako ako v prípade práva na podnikanie, pretože inú možnosť mu totiž ústava ani nedáva. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Co 10/98.
Ďalej žalobca poukázal na stanovisko veliteľa 22. mechanizovaného práporu Michalovce podplukovníka
Ing. H. G., ktorý vo vyjadrení dňa 07. decembra 2011 uviedol, že rtn. A. S. trvá na skončení služobného
pomeru prepustením aj naďalej. V prípade skončenia služobného pomeru má za menovaného
adekvátnu náhradu z profesionálnych vojakov, ktorí uspeli v konkurenčnom výbere. Vychádzajúc z
predmetného vyjadrenia je zrejmé, že správne orgány na základe jednoznačného dôkazu dospeli
k nesprávnym skutkovým zisteniam a ako dôvod brániaci vyhovení u žiadosti žalobcu uvádzajú
neexistenciu adekvátnej náhrady za žalobcu, pričom otázka nahraditeľnosti žalobcu na jeho funkciu nie
je dostatočne zdôvodnená a vyriešená. Potreby ozbrojených síl neboli špecifikované v prvostupňovom
rozhodnutí,aleaždňa20.februára2012,pričomodvolacísprávnyorgánpožiadalriaditeľapersonálneho
útvaru o jeho vyjadrenie sa v súvislosti s potrebami Ozbrojených síl SR. Žalobca poukázal na to,
že riaditeľ vo svojom vyjadrení zo dňa 20. februára 2012 uviedol, že potreby Ozbrojených síl SR v
prípadezamietnutiažiadostiodvolateľaspočívajúvpožiadavkeobsadiť110voľnýchfunkciívštruktúrach
ozbrojených síl v odbornosti L10 (logistika), čo zodpovedá odbornosti odvolateľa. Obsadenie týchto
funkcií je možné riešiť predovšetkým povýšením 60 profesionálnych vojakov určených v konkurenčnom
výbere na povýšenie. Nakoľko tento počet nepostačuje na obsadenie všetkých možných voľných funkcií,
je v záujme služobného úradu, aby odvolateľ zotrval v služobnom pomere do uplynutia doby výsluhy
v hodnosti. Ďalej riaditeľ uviedol, že ak by aj veliteľ útvaru mal za odvolateľa adekvátnu náhradu z
profesionálnych vojakov, ktorí uspeli v konkurenčnom výbere, s ohľadom na vyššie uvedené potreby
ozbrojených síl, bolo by v záujme vedúceho služobného úradu realizovať obsadenie ostatných voľných
funkcií aj s možným premiestnením odvolateľa, aj vzhľadom na jeho odborné vedomosti, ktoré získal
počas služobného pomeru profesionálneho vojaka. Žalobca k týmto získaným odborným vedomostiam
uviedol, že vzhľadom na to, že už uplynul dostatočne dlhý čas, veľa získaných vedomostí už pozabúdal,
zdôrazňujúc, že nakoľko sa chce zaoberať inou prácou, sa tieto vedomosti od podania žiadosti o
skončenie služobného pomeru ani nesnaží upevňovať a prehlbovať. S poukazom na ustanovenie §
198 ods. 2 zákona 346/2005 Z.z. podľa žalobcu mimoriadny konkurenčný vyber sa vykonáva v súlade
s potrebami ozbrojených síl súčasne s konkurenčným výberom uskutočňovaným podľa § 30 a 31
vtedy, ak počet funkcií, pre ktoré sa konkurenčný výber vykonáva, prevyšuje počet profesionálnych
vojakov, ktorí spĺňajú podmienky na zaradenie do konkurenčného výberu. Zároveň žalobca poukázal
na ustanovenie § 31a ods. 1 citovaného zákona a uviedol, že podával žiadosť o prepustenie zo
služobného pomeru ešte dňa 29. septembra 2011, teda po konkurenčnom výbere v roku 2011, avšak
Ozbrojené sily SR do dnešného dňa neobsadili voľné miesta, a to povýšením vojakov, ktorí uspeli v
konkurenčnom výbere, pričom onedlho sa uskutoční už ďalší konkurenčný výber. Žalobca k svojmu
možnému premiestneniu uviedol, že v súčasnosti nie je možné, aby bol premiestnený, nakoľko má svoje
zázemie, rodinu, odmieta cestovať do zamestnania, pričom do zamestnania dochádzal už 19 rokov,
a uvedomuje si, že je už najvyšší čas byť s rodinou a naplno sa tejto venovať. Z vyššie uvedených
zákonných ustanovení podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, aké ďalšie možnosti majú Ozbrojené sily
SR v súvislosti s obsadením voľných funkcií. Žalovaný sa týmito možnosťami vôbec nezaoberal, ani ich
nespomína, len konštatuje aký je počet voľných funkcií, a že ich obsadenie je možné riešiť predovšetkým
povýšením profesionálnych vojakov určených v konkurenčnom výbere, pričom žalovaný k tomuto kroku
doposiaľ nepristúpil, ani nie je zrejmé dokedy sa bude pridŕžať len konštatovania, bez snahy obsadiť
voľné funkcie, za účelom núteného zotrvania v štátnej službe žalobcu, ktorý žiada o prepustenie zo
služobného pomeru. V konečnom dôsledku za žalobcu bolo a je možné zabezpečiť náhradu a žalobca
má za to, že správne orgány pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu neaplikovali správnu úvahu.Žalobca ďalej zdôraznil, že žiadal o prepustenie zo služobného pomeru aj z dôvodu jeho rozhodnutia
pôsobiť v civilnom sektore, kde si našiel lepšie platené zamestnanie, do ktorého plánoval nastúpiť
už začiatkom roka 2012, nakoľko počítal s tým, že bude prepustený zo služobného pomeru, avšak
jeho žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru nebolo do dnešného dňa vyhovené, žalobca sa
nemôže zamestnať, a tým prichádza o značné finančné prostriedky. Podľa žalobcu správny orgán
uvedené tvrdenie žalobcu nepovažoval za relevantný dôvod na prepustenie zo služobného pomeru,
vzhľadom k tomu, že súhlasil s výkonom štátnej služby podľa potrieb služobného úradu. Žalobca vstúpil
do Ozbrojených síl SR dobrovoľne, pričom si mal byť vedomý, že počas trvania štátnej služby sú
profesionálnym vojakom niektoré ústavné práva obmedzené. K danému tvrdeniu správneho orgánu
žalobca uviedol, že právo na slobodný výber povolania profesionálnym vojakom obmedzené nie je, a v
súčasnosti nepodniká ani nevykonáva inú zárobkovú činnosť, pričom až po prepustení zo služobného
pomeru sa chce zamestnať. Správny orgán opakovane uviedol, že je výlučne na uvážení vedúceho
služobného úradu, či žiadosti vyhovie alebo nie, avšak konkrétne zdôvodnenie prečo žiadosti nevyhovel
v jeho rozhodnutí chyba. Žalobcom uvádzané dôvody na skončenie služobného pomeru na základe
žiadosti sú relevantné, a jeho žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru malo byť vyhovené.
Nevyhovením žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru bol ukrátený na svojich právach.
Opätovne žalobca poukázal na článok 35 Ústavy SR, ako aj na to, že nikomu nemožno odňať jeho
ústavné právo a je nepochybné, že ústavné právo na slobodnú voľbu povolania zahŕňa nielen slobodný
výber, ale aj slobodný výkon povolania a občan má právo slobodne sa rozhodnúť, či bude vykonávať
zvolené povolanie, ktorému sa štúdiom vyučil, resp. či bude vôbec vykonávať nejaké iné povolanie.
V závere žaloby žalobca uviedol, že nakoľko nemá záujem na zotrvaní v tomto služobnom pomere
a neexistuje žiadne zákonné ustanovenie zakazujúce skončiť tento služobný pomer, pričom poukázal
aj na zdravotné problémy, ktoré sa od podania žiadosti o skončenie služobného pomeru prepustením
stále zhoršujú a znemožňujú mu výkon štátnej služby. K týmto zdravotným problémom sa pridružili aj
psychicképroblémy,spočívajúcevskutočnosti,,žežalobcajenútenýzotrvaťvštátnejslužbeajprotijeho
vôli,zčohojezodňanadeňviacaviacznechutený.Zdôvodupretrvávajúcichzdravotnýchproblémov,sa
jeho fyzická kondícia značne zhoršila a už nemá žiadnu motiváciu zotrvať v služobnom pomere, a z tohto
dôvodu už nemá záujem ani na zvyšovaní fyzickej kondície. Teda od podania žiadosti o prepustenie zo
služobného pomeru, v dôsledku zdravotných problémov a psychickej frustrácie, je žalobca presvedčený,
že už nebude prínosom pre potreby ozbrojených síl SR, nakoľko sa výrazne znížili aj jeho odborné
vedomosti. Má za to, že otázka jeho nahraditeľnosti v Ozbrojených silách SR môže byť dostatočne
vyriešená povýšením ďalších profesionálnych vojakov, ktorí uspejú v konkurenčnom výbere.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že na základné funkcie je dostatočný záujem, avšak Ozbrojené sily
SR sú v tomto smere až príliš vyberavé, teda za nedostatok profesionálnych vojakov môžu takpovediac
samé.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca bol ukrátený na svojich právach, rozhodnutím a
postupom správneho orgánu, nakoľko nezákonným zamietnutím žiadosti o prepustenie zo služobného
pomeru, je držaný v služobnom pomere proti svojej vôli, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi
je odopierané právo na slobodnú voľbu povolania.
K žalobe sa písomným podaním zo dňa 27. júna 2012 vyjadrilo Ministerstvo obrany SR a s poukazom na
dôvody uvedené v napadnutých rozhodnutiach, ako aj s poukazom na citáciu jednotlivých ustanovení
zákona č. 346/2005 Z.z. navrhlo žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Z administratívneho spisu, ktorý žalovaný súdu predložil jednoznačne vyplýva, že Personálnym
rozkazom Riaditeľa personálneho úradu, štábu pre podporu operácií Generálneho štábu ozbrojených
síl Slovenskej republiky, so sídlom Demänová 393, 031 01 Liptovský Mikuláš č. 8 737 z 24.októbra
2011 vedúci služobného úradu príslušný vo veci konať podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona rozhodol podľa
§ 70 ods. 2 písm. a) zákona tak, že zamietol žiadosť o skončenie služobného pomeru profesionálneho
vojaka, rotný A. S. narodený XX. M. XXXX, C., technik (vodič ) Rota bojovej podpory/ Bojové jednotky/
22. mechanizovaný prápor/ 2. mechanizovaná brigáda/ Pozemné sily/ Ozbrojené sily SR/.Výrok rozhodnutia odôvodnil prvostupňový správny orgán tým, že rotný A. S. požiadal o prepustenie
zo služobného pomeru profesionálneho vojaka podľa § 70 ods. 2 písm. a) zákona. Citoval ustanovenie
§ 5 ods. 1 písm. b), § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 70 ods. 2 písm. a), § 82 ods. 3 písm. a)
zákona č. 346/2005 Z.z. Ďalej riaditeľ personálneho úradu uviedol, že pred vydaním rozhodnutia
vo veci sa zaoberal žiadosťou menovaného o skončenie služobného pomeru, pričom menovaný vo
svojej žiadosti o skončenie služobného pomeru uviedol, že o skončenie služobného pomeru žiada z
dôvodu jeho rozhodnutia pôsobiť v civilnom sektore, kde si našiel zamestnanie, o ktoré má záujem a
je lepšie finančne ohodnotené ako jeho doterajšie. Do nového zamestnania by mal menovaný nastúpiť
dňa 2. januára 2012 a tak dúfa, že mu OS SR nebudú brániť v jeho rozhodnutí. Uvedené tvrdenie
menovaného nepovažuje za dostatočne relevantný dôvod na prepustenie zo služobného pomeru,
vzhľadom k tomu, že menovaný súhlasil s výkonom štátnej služby podľa potrieb služobného úradu.
Menovaný vstúpil do Ozbrojených síl SR dobrovoľne 15. júla 1994 pričom išlo o Armádu SR a mal
si byť vedomý, že počas trvania štátnej služby sú profesionálnym vojakom niektoré ústavné práva
obmedzené. Zároveň poukázal na ustanovenie § 12 ods. 1 zákona, podľa ktorého profesionálny vojak
nesmie podnikať alebo vykonávať inú zárobkovú činnosť. Ďalej riaditeľ personálneho úradu uviedol,
že menovaný vo svojej žiadosti o skončenie služobného pomeru uviedol konkrétne svoj prípad za zlý
kariérny rast, keď z hodnosti nadrotmajster prijal hodnosť rotný, nemá záujem o službu v OS SR z
viacerých dôvodov. Práca v OS SR nie je pre neho zmysluplná, do práce chodí s nechuťou a preto
nemá v ďalšom období záujem o službu v OS SR. K uvedeným tvrdeniam menovaného uviedol, že
inštitút nahradenia dosiahnutej vojenskej hodnosti, akú dosiahol bol založený výlučne na dobrovoľnom
prejave vôle profesionálneho vojaka, teda menovaný sa mohol slobodne sám rozhodnúť, či v súlade
s predchádzajúcim právnym predpisom ( zákon č. 370/1997 Z. z.) dá písomný súhlas k nahradeniu
dosiahnutej vojenskej hodnosti nadrotmajster vojenskou hodnosťou slobodník. Obsahovou podstatou
každej vojenskej hodnosti sú na jednej strane práva, ktorých sa profesionálny vojak môže domáhať
a na ktoré má právny nárok, a na druhej strane podľa prílohy č. 2 k zákonu povinnosti stanovené
právnymi predpismi, ktoré je profesionálny vojak povinný plniť a príslušný vedúci služobného úradu je
oprávnený ich plnenie vyžadovať. Ďalej prvostupňový správny orgán poukázal na obsah ustanovenia
§ 119 ods. 1 písm. c), § 21 ods. 3, § 21 ods. 4, § 21 ods. 5 a § 21 ods. 6 zákona. Podľa správneho
orgánu na menovaného sa vzťahuje ustanovenie § 195 ods. 1 zákona, kde paragrafové znenie určuje,
že pre hodnosť, ktorú profesionálny vojak dosiahol pred účinnosťou zákona sa ustanovuje doba výsluhy
v hodnosti pre hodnosť rotný 9 rokov. Menovaný bol povýšený do hodnosti rotný 2. mája 2005, čo
znamená, že na základe ustanovenia § 195 ods. 1 zákona s odkazom na § 196 ods. 2 písm. a) zákona
sa jeho služobný pomer zmenil odo dňa účinnosti tohto zákona na dočasnú štátnu službu do uplynutia
doby výsluhy v hodnosti, t.j. do 1. mája 2014.
U menovaného sa teda jedná o dobu výsluhy v hodnosti, ktorá mu uplynie 1. mája 2014 najskôr a
uvedená doba t. j. doba výsluhy v hodnosti, skutočne predstavuje časový úsek, po ktorý profesionálny
vojak môže vykonávať štátnu službu a nie jeho záväzok. V prípade, že však menovaný nebude
prepustený na dôvod uvedený v § 70 ods. 2 písm. a) zákona, je povinný zotrvať v služobnom pomere
profesionálny vojak minimálne do doby výsluhy v hodnosti t. j. do 1. mája 2014. V tejto súvislosti je
nevyhnutné uviesť, že § 70 ods. 2 písm. a) zákona upravuje možnosť skončiť služobný pomer skôr ako
uplynie niektorá z dôb uvedených v § 21 ods. 3 zákona aj na žiadosť profesionálneho vojaka, avšak
toto ustanovenie má fakultatívny charakter, je teda výlučne na uvážení vedúceho služobného úradu, či
žiadosti vyhovie alebo nie. Zároveň sa prvostupňový správny orgán venoval obsahu článku 35 Ústavy
SR a článku 51 Ústavy SR. Zdôraznil, že čas trvania dočasnej štátnej služby je stanovený v súlade
s § 21 ods. 4 a § 195 ods. 1 zákona, pričom jeho doba výsluhy v hodnosti uplynie 1. mája 2014. Pri
posudzovaní žiadosti menovaného riaditeľ vychádzal aj zo stanoviska veliteľa 22. mechanizovaného
práporu Michalovce pplk. Ing. H. G., ktorý v predloženom návrhu na prepustenie zo služobného pomeru
navrhuje neprepustiť menovaného profesionálneho vojaka zo služobného pomeru aj z dôvodu, že za
menovaného nemá adekvátnu náhradu. Stanovisko veliteľa 22. mechanizovaného práporu považuje
pri svojom rozhodnutí za podporné hlavne s prihliadnutím na záujmy a potreby OS SR. Po dôkladnom
preskúmaní žiadosti menovaného, posúdení dôvodov ktoré menovaný uviedol, s prihliadnutím na
stanovisko veliteľa 22. mechanizovaného práporu, na dobu výsluhy v hodnosti menovaného a potreby
OS SR pri svojej úvahe dospel k záveru, že je v záujme služobného úradu, aby menovaný zotrval v
služobnom pomere, a preto jeho žiadosti o skončenie služobného pomeru nevyhovel a rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto odôvodnenia. V zmysle § 70 ods. 2 písm. a) zákona má profesionálny
vojak právo podať si žiadosť o skončenie služobného pomeru, avšak profesionálny vojak nemá právny
nárok, aby príslušný vedúci služobného úradu jeho žiadosti vyhovel. Zákon síce v ustanovení § 70 ods. 2písm. a) zákona upravuje možnosť skončiť služobný pomer aj na žiadosť profesionálneho vojaka, avšak
toto ustanovenie má fakultatívny charakter. Je teda výlučne na uvážení vedúceho služobného úradu,
či žiadosti profesionálneho vojaka vyhovie alebo nie. V ustanovení § 70 ods. 2 písm. a) zákona je totiž
upravenámožnosťvedúcehoslužobnéhoúradurozhodnúťoskončeníslužobnéhopomeruprepustením,
nie jeho povinnosť.
O odvolaní žalobcu, ktoré obsahuje identické dôvody ako sú uvedené v žalobe rozhodol Generálny
štáb ozbrojených síl, so sídlom v Bratislave, Náčelník Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej
republiky tak, že odvolanie žalobcu A. S., doručené riaditeľovi personálneho úradu zamietol a
Personálny rozkaz riaditeľa personálneho úradu č. 8737 zo dňa 24. októbra 2011 potvrdil.
Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný tým, že poukázal v celom obsahu na rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu, ako aj na dôvody odvolania žalobcu.
Pre účely odvolacieho konania riaditeľ personálneho úradu v rámci doplnenia požiadal veliteľa útvaru
o vyjadrenie k odvolaniu odvolateľa, pričom veliteľ útvaru v svojom stanovisku zo dňa 07. decembra
2011 uviedol, že k predmetnej veci odvolania odvolateľa nemá žiadne poznatky, odvolateľ na skončení
služobného pomeru prepustením trvá naďalej a v prípade jeho skončenia služobného pomeru má za
neho adekvátnu náhradu z profesionálnych vojakov, ktorí uspeli v konkurenčnom výbere.
Na základe uvedeného odvolanie a stanovisko v rámci doplneného odvolacieho konania riaditeľ
personálneho v zastúpení zástupcom riaditeľa personálneho úradu posúdil a v zmysle § 57 Správneho
poriadku podanému odvolaniu nevyhovel, nerozhodol o odvolaní autoremedúrou a v zákonnej lehote
predložil odvolanie s vyššie uvedeným stanoviskom odvolaciemu orgánu.
Žalovaný ako odvolací správny orgán oznámil odvolateľovi listom zo dňa 02. januára 2012 začatie
správneho konania vo veci jeho odvolania a požiadal ho o zaslanie vyjadrenia k podkladom vydania
rozhodnutia. Odvolateľ sa k uvedeným materiálom prostredníctvom svojho splnomocneného právneho
zástupcu v stanovenej lehote vyjadril dňa 16. 01. 2012 a citoval ustanovenia § 21 ods. 4, § 21 ods. 5, §
70 ods. 1 zákona. Poukázal na vyjadrenie veliteľa útvaru k jeho odvolaniu, ktorý uviedol, že odvolateľ
trvá na skončení služobného pomeru prepustením aj naďalej a v prípade skončenia služobného pomeru
má za odvolateľa adekvátnu náhradu z profesionálnych vojakov, ktorí uspeli v konkurenčnom výbere.
Odvolateľ uviedol, že vychádzajúc z článku 35 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje, že každý
má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú
zárobkovú činnosť a z ustanovenia § 21 ods. 4 zákona upravujúceho oprávnenie, nie povinnosť zotrvať
v dosiahnutej hodnosti, resp. v dočasnej štátnej službe, ako aj § 70 ods. 2 zákona upravujúci možnosť
skončiť služobný pomer profesionálneho vojaka prepustením na jeho žiadosť, týmto žiada, aby jeho
žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru bolo vyhovené, a to z dôvodu, aby predišiel podávaniu
a vybavovaniu ďalších žiadostí, nakoľko odvolateľ na skončení služobného pomeru prepustením trvá
a žiadne zákonné ustanovenie zakazujúce skončiť tento služobný pomer neexistuje. A v konečnom
dôsledku je už na miesto zabezpečená adekvátna náhrada z profesionálnych vojakov, ktorí uspeli v
konkurenčnom výbere. Na základe týchto skutočností v tomto konaní uvedených, žiadal odvolateľ, aby
jeho odvolaniu vo veci jeho žiadosti, a tým aj samotnej žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru
podľa § 70 os. 2 písm. a) zákona bolo bezodkladne vyhovené.
Odvolací správny orgán zistil, že odvolateľ je v hodnosti rotný od 02. mája 2005 a jeho doba
výsluhy vhodnosti mu podľa § 195 ods. 1 zákona uplynie 01. mája 2014. Konštaval, že riaditeľ
personálneho úradu svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a pri rozhodovaní vo veci sa zaoberal
všetkými skutočnosťami, ktorými sú dôvody podania žiadosti odvolateľom a skutočnosti uvedené
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, stanovisko veliteľa útvaru a nadriadených profesionálnych
vojakov odvolateľa, záujem OS SR na zotrvaní odvolateľa v služobnom pomere a taktiež, že odvolateľovi
uplynie doba výsluhy v hodnosti 01. mája 2014.
Odvolací správny orgán pred rozhodnutím o odvolaní, požiadal riaditeľa personálneho útvaru o jeho
vyjadrenie sa k vyššie uvedenému v súvislosti s potrebami Ozbrojených síl Slovenskej republiky vo
veci skončenia služobného pomeru odvolateľa prepustením podľa § 70 ods. 2. písm. a) zákona.
Riaditeľ vo vyjadrení uviedol, že potreby Ozbrojených síl Slovenskej republiky v prípade zamietnutiažiadosti odvolateľa spočívajú v požiadavke obsadiť 110 voľných funkcií v štruktúrach ozbrojených síl
v odbornosti L10 (logistika), čo zodpovedá odbornosti odvolateľa. Obsadenie týchto voľných funkcií je
možné riešiť predovšetkým povýšením 60 profesionálnych vojakov určených v konkurenčnom výbere
na povýšenie. Nakoľko tento počet nepostačuje na obsadenie všetkých možných voľných funkcií, je
v záujme služobného úradu, aby odvolateľ zotrval v služobnom pomere do uplynutia doby výsluhy v
hodnosti.
Žalovaný uviedol, že v súvislosti s § 21 ods. 4 a § 21 ods. 5 zákona, ako zákonnou úpravou časových
úsekov dočasnej štátnej služby profesionálnych vojakov, ako aj v súvislosti s § 70 ods. 1 písm.
i), j), k) zákona, ako obligatórnymi dôvodmi na prepustenie profesionálneho vojaka zo služobného
pomeru v § 70 ods. 2 písm. a) zákona, ako fakultatívnym ustanovením zákona, ktorými odvolateľ
argumentuje, ako uviedol, na oprávnenie, nie povinnosť zotrvať v dosiahnutej hodnosti, resp. v dočasnej
štátnej službe a možnosť skončiť služobný pomer profesionálneho vojaka prepustením na jeho žiadosť,
je toho názoru, že zo zákona vyplývajú práva a povinnosti odvolateľovi i riaditeľovi personálneho
úradu. Žalovaný konštatoval, že podľa ustanovenia § 70 ods. 2 písm. a) zákona, služobný pomer
profesionálneho vojaka možno skončiť prepustením, ak požiadal o skončenie služobného pomeru pred
uplynutím maximálnej doby služby, pred uplynutím doby výsluhy v hodnosti a pred uplynutím dohodnutej
doby na zotrvanie v dočasnej štátnej službe. Uvedené ustanovenie zákona má fakultatívny charakter,
profesionálny vojak môže požiadať o skončenie služobného pomeru, ale nie je zákonnou povinnosťou
riaditeľa personálneho úradu žiadosti vyhovieť. Pri rozhodovaní vo veci samej riaditeľ personálneho
úradu ako vedúci služobného úradu, je povinný zhodnotiť všetky skutočnosti vo vzájomnej súvislosti.
Hodnotiaca úvaha riaditeľa personálneho úradu nie je úvahou ľubovoľnou. V súvislosti so skutočnosťou,
že odvolateľ požiadal o skončenie služobného pomeru prepustením podľa § 70 ods. 2 písm. a) zákona
k 30. 12. 2011 uviedol, že vedúci služobného úradu na základe § 72 ods. 1 písm. a) zákona o
prepustení profesionálneho vojaka zo služobného pomeru podľa § 70 ods. 2 písm. a) zákona rozhodne
bezodkladne, najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa, keď zistil dôvod prepustenia. Podľa § 72 ods. 2 v
uvedenej lehote sa musí rozhodnutie o prepustení profesionálnemu vojakovi doručiť, inak je neplatné.
Riaditeľ personálneho úradu podľa vyššie uvedených ustanovení zákona nie je oprávnený rozhodnúť o
skončení služobného pomeru prepustením podľa § 70 ods. 2 písm. a) zákona ku konkrétnemu dátumu.
Žalovaný ďalej argumentoval tým, že v súvislosti s ústavným právom na slobodnú voľbu povolania
odvolateľa, je ako jedno z jeho ústavných práv zakotvených v II. hlave, V. oddiel, Hospodárske, sociálne
a kultúrne práva, článok 35 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky). Uviedol, že
uvedené práva v ňom, nie sú právami absolútnymi. Podľa uvedeného článku ods. 2 Ústavy SR, zákon
môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Odvolateľ na základe
slobodného prejavu vôle, prijatím do služobného pomeru, prevzal na seba nielen práva ale aj povinnosti
vyplývajúce zo zákona. Pokiaľ ide o obsah odvolania žalovaný konštatoval, že odvolateľ neuviedol
také skutočnosti, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na zmenu, zrušenie napadnutého personálneho
rozkazu. Nakoľko riaditeľ personálneho úradu nevyhovel žiadosti odvolateľa, žalovaný konštatoval, že
služobný pomer odvolateľa sa neskončil s poukázaním na fakultatívny charakter ustanovenia § 70 ods.
2 písm. a) zákona.
Žalovaný napadnutý personálny rozkaz preskúmal z vecného i právneho hľadiska a konštatoval, že
prvostupňový správny orgán postupoval pri jeho vydaní v súlade so zákonom i zákonom č. 71/1967
Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Zároveň nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by bolo
potrebné tento personálny rozkaz zmeniť alebo zrušiť a rozhodol vo veci tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania právoplatného rozhodnutia
žalovaného v spojení s vydaným personálnym rozkazom prvostupňového správneho orgánu podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy ( ďalej len „rozhodnutia a postup správneho orgánu“ ). Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôbpriamodotknuté.Postupomsprávnehoorgánusarozumieajjehonečinnosť(§244ods.2,3O.s.p.).
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom
konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.
V § 1 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov je uvedené, že predmetom tohto zákona je úprava
právnych vzťahov pri vykonávaní štátnej služby profesionálnych vojakov.
Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo")
na účely tohto zákona je hlavným služobným úradom pre štátnu službu profesionálnych vojakov (ďalej
len"hlavnýúrad").VedúcimhlavnéhoúradujeministerobranySlovenskejrepubliky(ďalejlen"minister").
V ustanovení zákona č. 346/2005 Z.z. podľa § 5 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, služobný úrad na
účely tohto zákona je organizačná zložka ozbrojených síl určená ministrom pre profesionálnych vojakov
ozbrojených síl, pre profesionálnych vojakov, ktorí majú byť dočasne vyčlenení podľa § 60 ods. 1, a pre
profesionálnych vojakov, ktorým sa skončilo dočasné vyčlenenie podľa § 60 ods. 2; to neplatí, ak ide o
profesionálnych vojakov organizačných zložiek Vojenského spravodajstva a Vojenskej polície.
Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, v služobnom úrade rozhoduje vedúci služobného úradu v rozsahu,
ktorý určí minister služobným predpisom v medziach tohto zákona.
Podľa § 6 ods. 2 písm. b) citovaného zákona, vedúcim služobného úradu, ktorým je organizačná zložka
ozbrojených síl určená podľa § 5 ods. 1 písm. b), je veliteľ organizačnej zložky.
Podľa § 21 ods. 3 citovaného zákona, dočasná štátna služba, ak tento zákon alebo osobitné predpisy
neustanovujú inak, trvá do
a) uplynutia doby výsluhy v hodnosti,
b) uplynutia maximálnej doby služby alebo
c) dosiahnutia 55 rokov veku profesionálneho vojaka.
Podľa § 21 ods. 4 citovaného zákona, dobou výsluhy v hodnosti je časový úsek, v ktorom profesionálny
vojak môže zotrvať v dosiahnutej hodnosti, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 21 ods. 5 citovaného zákona, maximálnou dobou služby je časový úsek, v ktorom profesionálny
vojak môže zotrvať v dočasnej štátnej službe, ak tento zákon alebo osobitné predpisy15) neustanovujú
inak. Do maximálnej doby služby sa započítava čas trvania dočasnej štátnej služby podľa tohto
zákona a čas trvania služobného pomeru podľa predchádzajúcich právnych predpisov, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 70 ods. 2 písm. a) citovaného zákona, služobný pomer profesionálneho vojaka možno skončiť
prepustením, ak požiadal o skončenie služobného pomeru pred uplynutím doby uvedenej v odseku 1
písm. i) až k).
Ustanovením § 70 ods. 1 písm. i), j), k) citovaného zákona, služobný pomer profesionálneho vojaka sa
skončí prepustením, ak mu uplynula maximálna doba služby, mu uplynula doba výsluhy v hodnosti a
nebol zaradený do programu udržiavania, mu uplynula dohodnutá doba na zotrvanie v dočasnej štátnej
službe,
Podľa § 82 ods. 3 písm. a) citovaného zákona, vedúci služobného úradu podľa tohto zákona vydá
personálny rozkaz v právnych vzťahoch profesionálneho vojaka v prípadoch uvedených v § 69 ods. 1,
3 a 4, § 70 ods. 1, 2 a 6, § 177 ods. 6, § 205 ods. 3.
Z ustanovenia § 81 citovaného zákona, na konanie vo veciach služobného pomeru profesionálneho
vojaka sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 119 ods. 1 písm. c) citovaného zákona, profesionálny vojak je povinný vykonávať štátnu službu
v mieste a vo funkcii podľa potrieb služobného úradu.
Podľa § 195 ods. 1 citovaného zákona, pre hodnosti, ktoré profesionálni vojaci dosiahli pred účinnosťou
tohto zákona, sa ustanovujú tieto doby výsluhy v hodnosti: rotný deväť rokov.
Podľa § 196 ods. 14 citovaného zákona, ak profesionálny vojak, ktorý splnil prevzaté záväzky podľa
právnych predpisov platných pred účinnosťou tohto zákona, do jedného mesiaca od jeho účinnosti
vyjadrí nesúhlas s ponechaním v dočasnej štátnej službe, prepustí sa zo služobného pomeru podľa §
70 ods. 2 písm. a).
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Krajský súd preskúmal zákonnosť rozhodnutí a postupu správnych orgánov podľa § 250j ods. 1 O.s.p. v
rozsahu a z dôvodov uvádzaných v žalobe a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, preto
rozhodnutia pre ich nepreskúmateľnosť, v dôsledku nedostatočného odôvodnenia podľa § 250j ods. 2
písm. d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Pri svojom závere vychádzal senát krajského súdu z námietok žalobcu uvádzaných jednak v odvolaní,
ako aj v žalobe a napokon aj z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov, pričom konštatoval, že
správne orgány jednoznačne nekonkretizovali dôvod prečo vlastne nedošlo k prepusteniu žalobcu zo
služobného pomeru na základe jeho žiadosti v zmysle § 70 ods. 2 písm. a) zákona č. 346/2005 Z.z.
Pokiaľ prvostupňový správny orgán v rozhodnutí poukázal na to, že žalobca ako profesionálny vojak
neuviedol relevantné dôvody na jeho prepustenie zo služobného pomeru a že pri vstupe do Armády
Slovenskej republiky si mal byť vedomý, že budú obmedzené jeho ústavné práva ako profesionálnehovojaka a na základe týchto skutočností aj prvostupňový správny orgán rozhodoval, nejde o dôvody,
ktoré následne spôsobili preskúmateľnosť napadnutom rozhodnutí. Čo sa týka námietky hodnosti, že
žalobca z hodnosti nadrodmajster prijal hodnosť rotný a naďalej nemá záujme o službu v ozbrojených
silách, s touto námietkou sa prvostupňový správny orgán vyporiadal poukazom na jeho písomný súhlas
k nahradeniu dosiahnutej vojenskej hodnosti urobil tak dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku a v zmysle
prílohyč.2kzákonumážalobcaakoprofesionálnyvojakpovinnosťplniťúlohy,opätovnenejdeodôvody,
ktoré by súd presvedčili o tom, že rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom.
Čo sa týka doby výsluhy hodnosti, táto podľa prvostupňového správneho orgánu je uvedená v
ustanovení § 195 ods. 1 zákona a trvá žalobcovi do 01. mája 2014. Vychádzal pri svojom závere pri
neprepustení zo služobného pomeru žalobcu hlavne zo stanoviska veliteľa z 22. mechanizovaného
práporu Michalovce, ktorý pôvodne uviedol, že návrh na prepustenie zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka navrhuje zamietnuť, pretože nemá za menovaného adekvátnu náhradu. Toto
stanovisko však veliteľ následne zmenil.
Aprávevzhľadomnauvedenéskutočnostižalovanýakoodvolacíorgánkeďvrámciodvolaciehokonania
vyžiadal od veliteľa 22. mechanizovaného práporu Ing. G. stanovisko zo dňa 07. decembra 2011
v ktorom uviedol, že za žalobcu má adekvátnu náhradu ako profesionálneho vojaka a to z radov
profesionálnych vojakov, ktorí uspeli v konkurenčnom výbere mal ma toto stanovisko reagovať. Túto
skutočnosť však žalovaný ako odvolací orgán vôbec nevyhodnotil v rozhodnutí, ale konštatoval, že iba
riaditeľ personálneho úradu je oprávnený rozhodnúť o skončení služobného pomeru prepustením podľa
§ 70 ods. 2 písm. a) zákona. Pritom zdôraznil, že tak žalobcovi ako aj riaditeľovi personálneho úradu
vyplývajú určité práva a povinnosti. S poukazom na obsah ustanovenia § 70 ods. 2 písm. a) zákona
žalovaný ako odvolací orgán ešte poukázal na vyjadrenie riaditeľa služobného úradu v rámci odvolania,
konkrétne na potreby ozbrojených síl SR v prípade zamietnutia žiadosti odvolateľa spočívajúce v
požiadavke obsadenia 110 voľných funkcií v štruktúrach Ozbrojených síl SR v odbornosti L10 logistika,
čo zodpovedá odbornosti odvolateľa, na ktoré súd poukázal v rámci rozhodnutia žalovaného. Týmto
konštatovaním ohľadom nutnosti zotrvania žalobcu v služobnom pomere do uplynutia doby výsluhy
žalovaný sa vlastne zaoberal nahraditeľnosťou žalobcu v služobnom pomere čo sa týka pôsobenia
v OS SR. Podľa názoru žalovaného reagoval na námietku nahraditeľnosti, čo napokon uviedol aj
poverený zástupca žalovaného na pojednávaní pred súdom. A týmto spôsobom sa mal zaoberať
nahraditeľnosťou žalobcu. Podľa názoru súdu nejde však o dôvody, ktoré by preukázali správnosť
napadnutého rozhodnutia tak prvostupňového, ako i žalovaného, ktorý sa v podstate s právnym záverom
prvostupňového orgánu stotožnil.
S poukazom na obsah ustanovenia § 46 a § 47 Správneho poriadku súd konštatuje, že v súlade s
týmito ustanoveniami Správneho poriadku však musí rozhodnutie správneho orgánu jednak vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci, ale v odôvodnení rozhodnutia musí byť predovšetkým preukázané
z akých skutočností správny orgán vychádzal, akú správnu úvahu použil pri použití právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami
k podkladom rozhodnutia. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že veliteľ uviedol, že náhradu za žalobcu
má z radov profesionálnych vojakov, ktorí uspeli v konkurenčnom výbere, touto námietkou bol povinný
žalovaný ako odvolací orgán sa jednoznačne vyporiadať v rozhodnutí. Ako už súd vyššie poukázal,
žalovaný iba konštatoval, že v rámci potreby ozbrojených síl je nutné zabezpečiť obsadenie 110 voľných
miest, pričom 60 profesionálnych vojakov by malo byť povýšených v rámci určeného konkurenčného
výberu.Tietoskutočnostivšakvžiadnomprípadenedávajúvrozhodnutíodpoveďnazákladnúnámietku,
ktorou žalobca argumentoval tak v odvolaní, ako aj v súčasnosti v žalobe. Napokon žalovaný ako
odvolací orgán sa vôbec nevyporiadal podľa názoru súdu s otázkou nahraditeľnosti žalobcu v jeho
konkrétnom postavení a funkcii ako profesionálneho vojaka 22. mechanizovaného práporu Michalovce
v hodnosti rotný, v odbornosti L10 logistika.
Súd sa ďalej zaoberal aj ďalšími námietkami žalobcu, konkrétne trvaním doby dočasnej štátnej službe
s poukazom na ustanovenia § 21 ods. 3,4 a 5 zákona. V tejto súvislosti však súd konštatoval, že s
poukazom na obsah ustanovenia § 70 ods. 2 písm. a) zákona, služobný pomer profesionálneho vojaka
možno skončiť prepustením, ak požiadal o skončenie služobného pomeru pred uplynutím doby uvedenejv ods. 1 písm. i) až k), ktorá vlastne zahŕňa uplynutie maximálnej doby služby, uplynutie doby výsluhy
hodnosti a nebol zaradený do programu udržiavania, ako aj uplynutie dohodnutej doby na zotrvanie v
dočasnej štátnej službe, na ktorú vlastne poukazujú ustanovenia § 21 ods. 3 až 5 citovaného zákona.
V tomto kontexte znenia zákona súd je toho názoru, že ustanovenie § 70 ods. 2 písm. a) zákona
výlučne dáva do pôsobnosti vedúceho služobného úradu, teda do jeho kompetencie pre rozhodovanie,
či služobný pomer profesionálneho vojaka bude, resp. nebude skončený. S dôrazom na podstatnú
námietku, na ktorú už súd vyššie poukázal, že ohľadom nahraditeľnosti žalobcu však riaditeľ služobného
úradu musí vziať do úvahy obsah uvedeného ustanovenia § 70 ods. 2 písm. a) citovaného zákona
aj s poukazom na námietku nahraditeľnosti a teda splnenia základnej požiadavky pre prepustenie zo
služobného pomeru pred uplynutím uvedenej doby v ustanovení § 70 ods. 1 písm. i) až k) zákona. Práve
spoukazomnapredmetnéustanoveniepotomvyvstávaotázka,čipotrebnúdobuvýsluhyhodnosti,ktorú
mal žalobca s poukazom na ustanovenie § 195 ods. 1 zákona splniť, ( za predpokladu, že táto doba
je v súlade s prílohou č. 1 k zákonu, v ktorej sú uvedené doby výsluhy v hodnosti a maximálne doba
služby rotného 6 rokov, a maximálna doba služby 21 rokov ) je nutné postupovať podľa uvedených
kritérií. V tejto súvislosti poukazuje súd na rozpor ustanovenia § 195 ods. 1 zákona a prílohy č. 1 čo
sa týka zaradenia v hodnosti rotného a doby výsluhy rokov. Touto skutočnosťou sa ani prvostupňový
správny orgán, ani žalovaný vôbec nezaoberali. V rozhodnutí poukázali obidva správne orgány iba na
ustanovenie § 195 ods. 1 citovaného zákona.
Ďalej čo sa týka ostatných námietok žalobcu, súd zároveň konštatoval, že žalobca vyjadril svoj nesúhlas
zotrvať v Ozbrojených silách SR aj svojim písomným stanoviskom zo dňa 16. januára 2012, v ktorom
jednoznačne uviedol, že trvá na prepustení zo služobného pomeru v súlade s obsahom ustanovenia § 70
ods. 2 písm. a) citovaného zákona. Žalovaný ako odvolací správny orgán sa týmto stanovisko zaoberal
iba okrajovo s konštatovaním, že žalobca sa v rámci odvolacieho konania písomne vyjadril, avšak toto
stanovisko žalovaný vôbec nevzal ako súhlas, ktorý v súlade s ustanovením § 196 ods. 14 citovaného
zákona mal považovať za súhlasné stanovisko žalobcu s jeho skončením služobného pomeru, ktoré po
účinnosti novely zákona mal brať ako prejav nesúhlasu naďalej zo zotrvaním v ozbrojených silách. Ani
s touto skutočnosťou sa žalovaný ako odvolací orgán jednoznačne v rozhodnutí o odvolaní nezaoberal
a ani ju nepripustil ako možnú alternatívu pre skončenie služobného pomeru žalobcu.
Podľa názoru súdu z odôvodnenia rozhodnutia tak prvostupňového správneho orgánu, ako aj z
odôvodnenia žalovaného jednoznačne nevyplývajú základné východiská a právne závery, z ktorých
správneorgányvychádzaliaktorébyspoukazomnaobsahustanovenia§47ods.3Správnehoporiadku
bolo možné jednoznačne chápať ako smerodajné pri závere, z čoho vlastne správne orgány vychádzali
pri zdôvodnení vydaných rozhodnutí.
Súd v tomto konkrétnom prípade predsa nemôže akceptovať zdôvodnenie správneho orgán v tom
zmysle, že prepustenie, resp. neprepustenie žalobcu zo služobného pomeru výlučne závisí na
rozhodnutí riaditeľa služobného úradu. Aj tento je povinný zdôvodniť svoje rozhodnutie.
V predmetnom konaní krajský súd pri preskúmaní napadnutých rozhodnutí preto s poukazom na
ustanovenie § 244 ods. 2 O.s.p. sa zaoberal v súlade ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v obdobných veciach ( č. 52/2003, 6 Sžo 16/2011 ) hlavne tým, či rozhodnutie
žalovaného nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a či jeho závery zodpovedajú
zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené v riadnom procesnom postupe,
pričom jednoznačne dospel k záveru, že v rozhodnutiach absentujú podklady, z ktorých by bolo
možné jednoznačne dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutia boli vydané zákonne s poukazom na
preukázané skutočnosti hlavne v tom zmysle, že nebolo možné zistiť akým spôsobom dospeli správne
orgány k vyhodnoteniu skutočnosti a jednotlivých námietok žalobcu z hľadiska dôležitosti a závažnosti
a či teda samotné rozhodnutia nevybočili z medzí a hľadísk ustanovení ustanovených zákonom, pričom
dospel k záveru, že rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, čo spôsobilo ich nepreskúmateľnosť.
Rozhodnutia správnych orgánov podľa názoru súdu neobsahujú také dôvody, aby mohol súd
jednoznačne konštatovať, že boli splnené všetky základné princípy pri výklade ustanovenia § 82 ods.
5 písm. g) zákona č. 346/2005 Z.z. ohľadom náležitostí odôvodnenia personálneho rozkazu, ako ajnásledne všeobecné princípy zdôvodnenia rozhodnutia žalovaného a to v súlade s obsahom čl. 152 ods.
4ÚstavySlovenskejrepublikyhlavnespoukazomnato,ževoveciachriadnehoodôvodneniarozhodnutí
orgánov verejnej správy je každý správny orgán pri vydaní rozhodnutia viazaný týmto článkom, čo
vedie k predchádzajúcemu konštatovaniu, že rozhodnutia boli vydané na základe arbitrárneho pôvodu,
nakoľko dôvody uvádzané v týchto rozhodnutiach nespôsobujú preskúmateľnosť týchto rozhodnutí,
pretože sú nedostatočné a súd konštatuje, že sú vyhodnotené ako účelové a jednostranné.
Nemožno dať teda za pravdu žalovanému, ako odvolaciemu orgánu, že o ďalšom zotrvaní žalobcu
ako profesionálneho vojaka v Ozbrojených silách SR je oprávnený rozhodovať výlučne riaditeľ
služobného úradu, na základe ktorého ľubovôle a to bez toho, aby uviedol jednoznačné a presvedčujúce
dôvody pre ktoré žalobcu zo služobného pomeru s poukazom na obsahu ustanovenia § 70 ods.
2 písm. a) zákona č. 346/2005 Z.z. možno alebo nemožno pripustiť. Pritom súd poukazuje na
všetky vyššie uvádzané skutočnosti, hlavne s poukazom na obsah príslušných ustanovení zákona č.
346/2005 Z.z., ktoré vyššie citoval. Žalovaný ako odvolací orgán s poukazom na závery prvostupňového
správneho orgánu a vyjadrenie riaditeľa služobného úradu v rámci odvolacieho konania sa dostatočne
a preukázateľne nezaoberal jednotlivými námietkami žalobcu, hlavne s poukazom na žalobcovu
nenahraditeľnosť, čo bolo hlavným dôvodom, prečo senát krajského súdu napadnuté rozhodnutia zrušil
pre ich nepreskúmateľnosť z nedostatku dôvodov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Na základe uvedených dôvodov preto žalovaný je v ďalšom konaní povinný riadiť sa právnym názorom
súdu v poukazom na ustanovenie § 250j ods. 7 O.s.p. a o odvolaní žalobcu voči personálnemu rozkazu
zo dňa 24. októbra 2011 pod č. 8737 opätovne rozhodnúť. Pritom je povinný posúdiť námietky žalobcu
uvádzané v odvolaní a dospieť na základe uvedených skutočností k správnemu právnemu záveru,
pričom musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 346/2005 Z.z., ako aj v súlade
s ustanoveniami Správneho poriadku, na ktoré súd vyššie poukázal.
Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§250kods.1O.s.p.vsúvislostistým,žeprávnyzástupcažalobcu
si uplatnil trovy konania v tomto rozsahu:
- prevzatie a príprava vrátane prvej porady s klientom podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004
Z.z. vo výške 127,16 €,
- podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo
výške 127,16 €,
- ďalšia porada s klientom v trvaní od 10:45 hod. do 12:10 hod. podľa § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky č.
655/2004 Z.z. vo výške 86,77 €,
- zastupovanie na pojednávaní na krajskom súde podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
vo výške 130,16 €,
- 2 x režijný paušál á 7,63 € za úkony v roku 2012, vo výške 15,26 €,
- 2 x režijný paušál á 7,81 € za úkony vykonané v roku 2013, vo výške 15,62 €,
- náhrada cestovného podľa § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. cesta C. - A. a späť ( 150 km, základná
náhradaza1km0,183€,spotreba6,7l/100km,cenazaliterpaliva1,50€) vovýške42,52€,spoukazom
na kópiu osvedčenia SC 677 413 OMV Peugeot 307, EVČ: HE 567 AM, držiteľa JUDr. M. B., C.,
- náhrada za stratu času cesta C. - A. a späť ( 6 polhodín, náhrada za začatú polhodinu 13,01 € ) vo
výške 78,06 €.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal ich úspešnému žalobcovi vo výške
622,71 €, ktoré je povinný žalovaný uhradiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet
právneho zástupcu JUDr. Juraja Gogu, advokáta.Senát Krajského súdu v Prešove vo veci rozhodol jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd
Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch
vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.