Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 20, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/201/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510217370
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2510217370.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci navrhovateľky: K. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, N., zastúpená advokátkou: JUDr. Katarína Galová, so sídlom E.
Belluša 10, Piešťany, proti odporcom: 1. D. N., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T., toho času na
neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom: JUDr. S. N., zamestnanec Okresného súdu Trnava, 2.
E. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, zastúpený advokátkou: JUDr. Soňa Markovičová, Kissová,
so sídlom Námestie SNP 13, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, na
odvolanie odporcu 2 proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 3C/250/2010-131 zo dňa 11.11.2014,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd prvým odsekom výroku určil, že zmluva o zriadení záložného
práva k nehnuteľnostiam uzavretá dňa 15.07.2009 medzi odporcom v 1. rade a odporcom v 2. rade,
ktorej vklad bol povolený Správou katastra Piešťany dňa 20.08.2009 pod č. V 1394/09 je neplatná.
Druhým odsekom výroku súd uložil odporcom 1 a 2 povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť

navrhovateľke trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 Eur a
z trov právneho zastúpenia vo výške 320,57 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám
právneho zástupcu navrhovateľky.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne s použitím ust. § 80 písm. c) O.s.p., § 40a, § 145 ods.
1, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 70 ods. 1 a § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri
nehnuteľností a vecne argumentoval tým, že v danej veci navrhovateľka preukázala naliehavý právny

záujem na požadovanom určení, pretože rozhodnutie súdu v tejto otázke a v takomto znení bude slúžiť
ako podklad pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Rozsudok, ktorým súd rozhodol
o neplatnosti právneho úkonu týkajúceho sa nehnuteľnosti je listinou, na základe ktorej správa katastra
vyznačí formou záznamu stav pred týmto právnym úkonom, čo samo osebe môže zakladať naliehavosť
právnehozáujmužalobyourčenieneplatnostiprávnehoúkonu.Dotýkasatotižexistencievecnéhopráva
k nehnuteľnosti, a to záložného práva, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností, a ktoré ako cudzie
vecné právo obmedzuje vlastnícke právo navrhovateľky. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpisov

z listov vlastníctva, mal súd preukázané, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom záložnej zmluvy, sú v
súčasnosti naďalej bezpodielovom spoluvlastníctve navrhovateľky a odporcu v 1. rade (ako bývalých
manželov), ktorých manželstvo bolo právoplatne rozvedené dňa 08.12.2005 (týmto dňom došlo i k
zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva - ďalej len „BSM“), no ich BSM nebolo doposiaľ vyporiadanédohodou, ani rozhodnutím súdu (návrh na jeho vyporiadanie bol odporcom v 1. rade podaný dňa
08.12.2008 na súd) a nakoľko návrh na vyporiadanie bol podaný v 3-ročnej lehote, nenastali ani zákonné
účinky vyporiadania uvedené v § 149 ods. 4 OZ, t.j. nenastala tu nevyvrátiteľná právna domnienka

podielového spoluvlastníctva bývalých manželov s rovnosťou podielov k predmetným nehnuteľnostiam.
Preto obrana odporcu v 2. rade v tomto smere (že by bezpodielové spoluvlastníctvo bolo zo zákona
zmenené na podielové spoluvlastníctvo) neobstojí. Zo správy Okresného súdu Trnava bolo zistené,
že konanie o vyporiadanie BSM navrhovateľky a odporcu v 1. rade (sp. zn. 19C/204/2009) nie je
doposiaľ právoplatne skončené, čo teda aj potvrdzuje hodnovernosť zápisu v katastri nehnuteľností, že

predmetné nehnuteľnosti sú v bezpodielovom spoluvlastníctve navrhovateľky a odporcu v 1. rade, keďže
nebol preukázaný opak. Právne úkony týkajúce sa vlastníckych a iných vecných práv manželov, resp.
bývalých manželov k nehnuteľnostiam v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (bývalých manželov)
v zmysle ustálenej judikatúry súdov nepatria medzi bežné veci, preto je k nim potrebný vždy súhlas
oboch manželov (bývalých manželov), inak je právny úkon neplatný. Takýmto právnym úkonom je ten,
ktorýsatýkaobsahuvlastníckehoprávakukonkrétnejvecipatriacejdobezpodielovéhospoluvlastníctva.

Zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
(bývalých manželov), ktoré má za následok obmedzenie vlastníckeho práva a v prípade výkonu
záložnéhoprávaajzánikprávanaužívanietýchtopredmetnýchnehnuteľnostípretonemožnopovažovať
za bežnú vec týkajúcu sa spoločnej veci. K zriadeniu záložného práva k spoločným nehnuteľnostiam
je teda potrebný v zmysle § 145 ods. 1 s použitím § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka súhlas oboch

bývalých manželov, pričom neudelenie toho súhlasu je sankcionované neplatnosťou právneho úkonu.
S poukazom na ust. § 40a OZ sa jedná o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, čo znamená, že
právny úkon, ktorý bol urobený len jedným z manželov (bývalých manželov) bez súhlasu druhého a
ktorý nie je vybavovaním bežnej veci, sa považuje za platný, pokiaľ ten, kto je ním dotknutý, sa jeho
neplatnosti nedovolá. Právo uplatniť neplatnosť takýchto právnych úkonov má predovšetkým manžel

(bývalý manžel), ktorého súhlas bol opomenutý (a ďalej napr. i adresát právneho úkonu). Neplatnosti sa
však nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Toto právo je majetkovým právom, na ktoré sa vzťahuje
trojročná premlčacia doba. Relatívne neplatný právny úkon vyvoláva všetky účinky ako platný právny
úkon, avšak tieto účinky pôsobia len do okamihu dovolania sa právnej skutočnosti opodstatňujúcej záver
o relatívnej neplatnosti. Právny úkon je teda podmienečne platný. V zmysle tohto výkladu neobstojí

preto ani obrana odporcu v 2. rade, že správa katastra povolila vklad záložného práva, nakoľko v čase
rozhodovaniaopovolenívkladusatentoúkonpovažovalzaplatný,keďžesanavrhovateľkaakodotknutá
osoba týmto právnym úkonom tejto relatívnej neplatnosti v tom čase nedovolala, nakoľko nemala v tom
čase ani vedomosť o existencii tohto právneho úkonu, dozvedela sa o ňom až v roku 2010 (marec/
apríl), a následne v decembri 2010 podala návrh na súd. Správa katastra pri povolovaní vkladu práva

(záložného, vlastníckeho a i.) nemôže prihliadať ex offo na relatívnu neplatnosť právneho úkonu, túto
skúma len v prípade, ak sa jej oprávnená osoba dovolá, inak je povinná vklad povoliť, čo sa udialo aj
v tomto prípade.

Čo sa týka relatívnej neplatnosti, tejto sa treba dovolať, pričom ide o jednostranný právny úkon, ktorý

sa musí adresovať druhému účastníkovi (ostatným účastníkom právneho úkonu). Dôjdením dovolania
sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú účinkami možno prirovnať k
absolútnej neplatnosti. Ak dôjde k dovolaniu sa neplatnosti, právny úkon sa stáva neplatným od začiatku
(ex tunc) a túto neplatnosť možno uplatniť v súdnom alebo v inom právnom konaní bez ohľadu na
plynutie času. Oprávneným účastníkom, resp. tým, kto je takýmto úkonom dotknutý je napríklad druhý

manžel (bývalý manžel), pokiaľ jeho manželský partner nakladal so spoločným majetkom právnym
úkonom, na ktorý bol potrebný súhlas druhého manžela a tento súhlas nebol vyžiadaný (Z IV, s. 425,
ods. 2). Dovolávať sa neplatnosti voči účastníkom právneho úkonu možno aj návrhom na začatie
občianskeho súdneho konania (Z IV, s. 425, ods. 3), čo sa udialo aj v tomto prípade, keď navrhovateľka
sa neplatnosti právneho úkonu dovoláva svojim návrhom na začatie konania, ktorý bol odporcovi v 2.

rade doručený dňa 19.07.2011 (teda v 3-ročnej premlčacej dobe - právny úkon bol zo dňa 15.07.2009)
a odporcovi v 1. rade bol doručený, resp. pôsobil voči nemu ako neprítomnej osobe od okamihu, keď
k nemu „došiel“, t.j. dňom 14.07.2011 (č.l. 21), nakoľko neprítomnej osobe (t.j. osobe, s ktorou osoba,
realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený
(adresátom prevzatý, § 43a ods. 2 OZ). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo

sfére jej dispozície (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2011, sp. zn. 5 Cdo 129/2010.)
Napokon možno vychádzať aj z doručenia návrhu, teda dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho
úkonu ustanovenému opatrovníkovi odporcu v 1. rade, a to dňom 18.06.2014, ktorý je síce je po
uplynutí premlčacej doby, no nakoľko nebola vznesená námietka premlčania, márne uplynutie trojročnejpremlčacej doby nevylučuje právo dovolať sa relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu (R 50/1985).
Účinky relatívnej neplatnosti teda nastali doručením návrhu odporcom v 1. a 2. rade ako účastníkom
relatívne neplatného právneho úkonu, týmto okamihom sa skončila relatívna neplatnosť právneho úkonu

a nastala neplatnosť tohto úkonu s účinkami ex tunc, t.j. od začiatku. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že navrhovateľka ako bývalá manželka a súčasne bezpodielová spoluvlastníčka predmetných
nehnuteľností nedala svojmu bývalému manželovi, t.j. odporcovi v 1. rade súhlas k takémuto právnemu
úkonu, nemala ani len vedomosť o takomto právnom úkone, naopak, po zistení existencie tohto
právneho úkonu sa návrhom na začatie konania dovolala relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu.

Právne irelevantnou je i obrana odporcu v 2. rade, že v živote nevidel navrhovateľku, t.j. partnerku
odporcuv1.rade(akozáložcu),nevedelaničisúmanželmi.Akovšakzobsahuzáložnejzmluvyvyplýva,
predmetnénehnuteľnostibolioznačenétýmspôsobom,žesúvbezpodielovomspoluvlastníctveodporcu
v 1. rade, z čoho jednoznačne vyplýva, že pri podpise záložnej zmluvy odporca v 2. rade, ale i odporca
v 1. rade mali vedomosť, že sa nejedná o výlučné vlastníctvo odporcu v 1. rade a s poukazom na
predmet tejto zmluvy bol v zmysle § 145 ods. 1 a § 853 ods. 1 OZ k takémuto právnemu úkonu potrebný

súhlas navrhovateľky, ktorý však ona neudelila. Z uvedeným dôvodov súd preto návrhu ako dôvodnému
vyhovel, a rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozsudku. Navrhovateľke ako úspešnej účastníčke
konania priznal podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a príslušných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z.
náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 Eur a z trov
právneho zastúpenia vo výške 320,57 Eur, za špecifikované úkony právnej služby, pričom odôvodnil,

prečo túto náhradu nepriznal v uplatnenej výške.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom advokátky odvolanie odporca 2, ktorým sa domáhal, aby
odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nenáležite zisteného skutkového stavu, vo veci nebolo vykonané riadne dokazovanie, odporcovi 1
súd odňal možnosť konať pred súdom, čím bolo negatívne dotknuté právne postavenie odporcu 2. Súd
prvého stupňa ustanovil odporcovi 1 opatrovníka, ktorý však aktívnym spôsobom vôbec nebránil záujmy
odporcu 1, nevzniesol námietku premlčania, poslúžil len ako osoba určená na doručovanie písomností
súdu. Opatrovník bol odporcovi ustanovený po viac ako 3 rokoch od podania žaloby. V konaní nebola

spochybnená zmluva o pôžičke zo dňa 10.08.2003 uzavretá medzi odporcom 2 a odporcom 1, na ktorú
nadväzuje Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 15.07.2009. V konaní nebolo
preukázané, že navrhovateľka o uzatvorení zmluvy o pôžičke nevedela a že sa reálne nepodieľala na jej
spotrebovaní. Nie je zrejmé, na základe akých dôkazov sa súd prvého stupňa stotožnil s vyjadreniami
navrhovateľky, že o pôžičke z roku 2003 nevedela, nepodieľala sa na jej spotrebe a nevedela o zriadení

záložného práva k nehnuteľnosti. Podľa odvolateľa je nevyhnutné vypočuť odporcu 1. Prieťahy v konaní
sa negatívnym spôsobom prejavili na právnej istote odporcu 2, ktorý poskytol odporcovi 1 plnenie riadne
a včas. Odvolateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa opomenul aplikáciu ust. § 118 O.s.p., pričom
takýto nesprávny postup súdu sa prejavil v priebehu konania a pri rozhodovaní o uplatnenom nároku
tým, že účastníkom bola odňatá možnosť zaujať postoj k úvahám súdu, navrhnúť relevantné dôkazy a

konať tak, aby boli zachované základné princípy korektného procesu.

Navrhovateľka a ani odporca 1 odvolací návrh nepodali, k odvolaniu odporcu 2 sa nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)

a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu 2 nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie potrebné na

posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne
vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v
celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomnéhovyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Odvolateľ vo svojom
odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti ani argumenty než tie, ktoré uplatnil už pred súdom prvého

stupňa, ktorý sa s nimi podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal.

Z obsahu spisu vyplývajú nasledovné právne významné skutočnosti:

Zo spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 16C/9/2005, predovšetkým z rozsudku OS Trnava sp. zn.

16C/9/2005 zo dňa 25.10.2005 vyplýva, že manželstvo navrhovateľky a odporcu v 1. rade bolo dňa
08.12.2005 právoplatne rozvedené. Z fotokópie návrhu na vyporiadanie BSM navrhovateľky a odporcu
v 1. rade súd prvého stupňa správne zistil, že návrh na vyporiadanie BSM bol Okresnému súdu Piešťany
doručený dňa 08.12.2008 a súčasne súd zistil, že konanie sa v súčasnosti vedie pred Okresným súdom
Trnava pod sp. zn. 19C/204/2009 a nie je doposiaľ právoplatne skončené.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10.08.2003 vyplýva, že táto bola uzatvorená dňa 10.08.2003 medzi
odporcom v 1. rade a odporcom v 2. rade, a že na základe tejto zmluvy odporca v 2. rade poskytol
odporcovi v 1. rade sumu 800.000,- Sk, ktorú odporca v 1. rade aj prevzal, čo potvrdil svojim podpisom
na tejto zmluve. Pôžičku sa odporca v 1. rade zaviazal vrátiť spolu s úrokmi do 10.08.2006.

Zozmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostiamzodňa15.07.2009vyplýva,že bolauzatvorená
medzi odporcom v 1. rade ako záložcom a odporcom v 2. rade ako záložným veriteľom, pričom v
Čl. I zmluvy je uvedené, že záložca je bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v k.ú. N., a to
bytu č. XX na X. p. vchodu č. XX bytového domu súp. č. XXXX na parc. č. 9681, ku ktorému patrí
podiel v 7020/175612 priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a podiel k

pozemku parc. č. 9681 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 330 m2 zapísané Správou katastra
Piešťany na LV č. XXXX a garáže s.č. XXXX na parc. č. 9227 a pozemku parc. č. 9227 o výmere 18
m2, zastavané plochy a nádvoria zapísané Správou katastra Piešťany na LV č. XXXX. V zmluve je
ďalej uvedené, že na zabezpečenie pohľadávky zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10.08.2003 (pozn. súdu
- podrobne špecifikovanej) záložca zriaďuje záložné právo k uvedeným nehnuteľnostiam v prospech

záložného veriteľa. Záložného práva vznikne vkladom do katastra nehnuteľností a zanikne splatením
pohľadávky, ktorá je záložným právom zabezpečená. Zo zmluvy vyplýva, že vklad záložného práva bol
Správou katastra Piešťany povolený dňa 20.08.2009 pod číslom V 1394/09.

Z výpisu LV č. XXXX pre obec a k.ú. N. vyplýva, že navrhovateľka a odporca v 1. rade sú bezpodielovými

spoluvlastníkmi v podiele 1/1 bytu č. XX na X. p. vo vchode č. XX bytového domu súp. č. XXXX
postaveného na parc. č. 9681 o výmere 330 m2, zastavané plochy a nádvoria, vrátane k nemu
prislúchajúcemu spoluvlastníckemu podielu k spoločným častiam a spoločným zariadeniam domu a k
pozemku parc. č. 9681 o veľkosti podielu: 7020/175612. Z listu vlastníctva z jeho časti C súd zistil,
že k vyššie uvedenej majetkovej podstate tohto listu vlastníctva je zapísané záložné právo v prospech

odporcu v 2. rade podľa záložnej zmluvy, vklad V 1394/09, účinný od 20.08.2009.

Z výpisu LV č. XXXX pre obec a k.ú. N. vyplýva, že navrhovateľka a odporca v 1. rade sú bezpodielovými
spoluvlastníkmivpodiele1/1garážesúp.č.XXXXpostavenejnaparc.č.9227akpozemkuparc.č.9227
o výmere 18 m2, zastavané plochy a nádvoria. Z listu vlastníctva z jeho časti C súd zistil, že k vyššie

uvedenej majetkovej podstate tohto listu vlastníctva je zapísané záložné právo v prospech odporcu v 2.
rade podľa záložnej zmluvy, vklad V 1394/09, účinný od 20.08.2009.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď ako prvoradú riešil otázku danosti naliehavého právneho
záujmu na určovacej žalobe.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa citovaného § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo

najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd
sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou
danostinaliehavéhoprávnehozáujmu,ktorépodmienkytvoriaconditiosinequanonurčovacejžaloby.Ak
totižsúddospejekzáveru,ženiesúsplnenézákonnépodmienkypreprípustnosťurčovacejžaloby,resp.že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto
žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa
požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou

právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť
právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania
je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia

navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy,
ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne
postavenie stalo neistým.

Súdvkaždomštádiukonaniamusímaťzadoloženúexistenciutakéhotozáujmu,inak(atobezskúmania

vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma
súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého stupňa, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie
súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v
podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento

naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.).

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp. zn. 5 Cdo 60/98,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha

vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez
tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.

Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto
neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných

skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem
v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to,

čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Určovacia žaloba [§ 80 písm. c) O.s.p.] má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť
ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práv.
Určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo
boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti [§ 80 písm. b) O.s.p.]. V prípade

možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu
žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu
počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia
právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) O.s.p.,
však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže,

že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade
treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou
prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu
môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnenýchzáujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí
pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť,
že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých

právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu;
záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či
podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť

neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie.
Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a
prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba
nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo
prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade je daný naliehavý právny záujem žalobcu na
požadovanom určení, že predmetná zmluva o zriadení záložného práva je neplatná, ktorý vyplýva
zo skutočnosti, že bez takéhoto určenia je ohrozené vlastnícke právo navrhovateľky k predmetným
nehnuteľnostiam, keďže odporca 2 ako záložný veriteľ môže kedykoľvek začať s výkonom záložného
práva za účelom uspokojenia pohľadávky voči odporcovi 1 zo zmluvy o pôžičke. Týmto konaním by

mohlo dôjsť k obmedzeniu, resp. až k strate vlastníckeho práva navrhovateľky a teda právne postavenie
navrhovateľky ako vlastníka predmetných nehnuteľností je neisté, pričom tento stav právnej neistoty je
možné odstrániť iba práve požadovaným určením, že predmetná zmluva o zriadení záložného práva
je neplatná.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu prvostupňový súd správne uzavrel, že na strane
navrhovateľky bol daný naliehavý právny záujem na určení, že predmetná zmluva o zriadení záložného
práva je neplatná, čo je základnou podmienkou pre úspešnosť určovacej žaloby v zmysle § 80 písm.
c) O.s.p..

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením prvostupňového súdu, ktorý
ťažisko svojej argumentácie založil na konštatovaní relatívnej neplatnosti predmetnej zmluvy o zriadení
záložného práva z dôvodu neudeleného súhlasu navrhovateľky ako bývalej manželky odporcu 1 podľa
§ 145 ods. 1 Obč. zákonníka.

Občiansky zákonník nemá žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo vzťahy medzi manželmi k
spoločnému majetku vrátane jeho užívania v období, keď ešte nedošlo k vyporiadaniu ich zaniknutého
bezpodielového spoluvlastníctva. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy,
pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona,
ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Preto právne vzťahy týkajúce sa zaniknutého

a dosiaľ nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva sa riadia ustanoveniami o bezpodielovom
spoluvlastníctve (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo/2986/2000 z
11.07.2002).

Bývalý Najvyšší súd ČSR už v rozhodnutí sp. zn. 3 Cz 19/74 (Cpj 86/1971, publikovanom pod R

42/1972 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk) zaujal právny názor, že i po zániku BSM zostáva až do
jeho vyporiadania každý z manželov vlastníkom celej veci obmedzený rovnakým vlastníckym právom
druhého.

Súdna prax teda pripúšťa, že aj po zániku tohto majetkového spoločenstva až do jeho vyporiadania

zostáva každý z manželov vlastníkom celej veci, ktorý je obmedzený rovnakým vlastníckym právom
druhého. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva správnosť záveru prvostupňového súdu, že na
nakladanie s nehnuteľnosťami patriacimi do BSM len jedným z manželov, je v zmysle § 145 ods. 1
Obč. zákonníka potrebný súhlas druhého manžela, pod sankciou relatívnej neplatnosti podľa § 40a Obč.
zákonníka.

V danom prípade z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka
ako bývalá manželka odporcu 1 takýto súhlas s uzatvorením zmluvy o zriadení záložného práva
k predmetným nehnuteľnostiam patriacim do BSM neudelila, preto sa dôvodne domáhala určenianeplatnosti tejto zmluvy. Zákon jednoznačne stanovuje ako podmienku udelenie súhlasu oboch
manželov, nepostačuje len vedomosť o uzavretom právnom úkonu. Preto je úplne bezpredmetným
skúmať, či navrhovateľka mala vedomosť o uzavretej zmluve o zriadení záložného práva, pretože pokiaľ

by aj o nej vedomosť mala, nijako z toho nevyplýva, že s ňou súhlasila, pričom v danej veci svoj nesúhlas
prejavila práve dovolaním sa relatívnej neplatnosti predmetnej zmluvy. Rovnako je úplne bezpredmetné,
či navrhovateľka mala vedomosť o pôvodnej zmluve o pôžičke, resp. či sa podieľala na spotrebovaní
peňazí z tejto pôžičky. V neposlednom rade je tiež potrebné prihliadnuť na to, že odporca 2 pri vynaložení
náležitej opatrnosti, ktorú od neho možno pri tak závažnom právnom úkone, ako je uzavretie zmluvy

o záložnom práve k nehnuteľnostiam, od neho odôvodnene požadovať, mal objektívne možnosť zistiť
už len zo zápisu v príslušnom katastri nehnuteľností, že predmetné nehnuteľnosti sú v bezpodielovom
spoluvlastníctve odporcu 1 a navrhovateľky, a preto aj pre nakladanie s nimi je potrebný súhlas oboch
bezpodielových spoluvlastníkov. Odvolacia argumentácia odvolateľa, ktorý poukazoval na nedostatky
vo vykonaní a vyhodnotení dôkazov, preto v tomto ohľade neobstojí.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy
z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd

rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a
na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani

nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez

ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatiemožnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd

rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom

navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

Ako už bolo konštatované vyššie, podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd vykonal podrobné,
rozsiahle a vo všetkých ohľadoch vyčerpávajúce dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
veci.

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z citovaného ustanovenia procesného predpisu potom vyplýva, že odvolací súd musí vždy rešpektovať
procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k možnosti nesprávnosti
výsledku konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle konštantnej súdnej judikatúry rozumie taký chybný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu
Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (viď
napr. II.ÚS 102/04, NS SR sp. zn. 5Cdo/102/2001 a 5Cdo/93/2000). Táto vada je významná najmä vtedy,

ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi,
a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS

26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.
Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v
rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím
možnostikonaťpredsúdomtrebapotomrozumieťzávadnýprocesnýpostupsúdu,ktorýmsaúčastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.Podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe
doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci.

Cit. ust. § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. bolo zavedené novelou O.s.p. zák. č. 384/2008 Z.z. s
účinnosťou od 15.10.2008. Cieľom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy, bolo vytvoriť
priestor účastníkom na náležitú právnu argumentáciu k právnemu posúdeniu veci súdom a garantovať,
že nedôjde k tzv. prekvapivému rozhodnutiu. Je pravdou ale, že cit. ust. dáva súdu iba možnosť
účastníkom uviesť ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne

posúdenie veci a nezakotvuje povinnosť súdu pred rozhodnutím vo veci samej uviesť ako vec
právne posúdi. Potreba účastníkom uviesť ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných
skutočnostísúdujavíprávneposúdenievecibudezávisieťodstarostlivéhoposúdeniaokolnostíkaždého
jednotlivého prípadu. Oboznámiť účastníkov ako sa súdu javí právne posúdenie veci, aby sa predišlo
prekvapivému nepredvídateľnému posúdeniu veci súdom, sa potom bude žiadať najmä v prípadoch,
ak navrhovateľ vôbec neuvedie právnu kvalifikáciu žalobou uplatňovaného nároku ani odporca svojej

obrany, príp. vec nesprávne právne kvalifikujú. Platí pritom, že účastník nie je povinný uviesť právnu
kvalifikáciu žalobou uplatňovaného nároku (§ 79 O.s.p.) resp. obrany, keďže platí zásada „iura novit
curia“, v zmysle ktorej súd musí k v konaní tvrdeným a preukázaným skutočnostiam priradiť príslušné
hmotnoprávne normy.

V zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca
podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z
navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Obdobné dôvody s cieľom predchádzať prekvapivým a nepredvídateľným rozhodnutiam viedli
zákonodarcu v už cit. novele k prijatiu i cit. § 118 ods. 2 O.s.p. Z dôvodu predvídateľnosti postupu
súdu a tým aj práva na spravodlivý súdny proces tu bola zakotvená povinnosť sudcu uviesť účastníkom
rozsah sporných a nesporných skutočností a dokazovania. Toto oboznámenie má prebehnúť po úvode
prvého pojednávania. Účastníkovi konania má tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu

a tomu prispôsobiť uplatňovanie - realizáciu svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia
a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného)
očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia súdu sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku
právneho štátu.

Ako to vyplýva z obsahu zápisníc z pojednávaní vo veci (pojednávanie zo dňa 16.10.2014 č.l. 112 a
nasl.), prvostupňový súd si povinnosť v zmysle cit. § 118 ods. 2 O.s.p. splnil a účastníkov informoval o
rozsahu sporných a nesporných skutočností a dokazovania, preto námietka odvolateľa, že súd prvého
stupňa nedodržal správny procesný postup, neobstojí.

Pokiaľ odvolateľ namietal porušenie procesných práv postupom prvostupňového súdu vo vzťahu
k odporcovi 1, v zásade je potrebné konštatovať, že subjektom oprávneným namietať správnosť
procesného postupu súdu je len ten účastník, ktorý bol takýmto postupom priamo dotknutý, t.j. v danom
prípadelenodporca1.Odporca2satedanemôžeúspešnevodvolacomkonaníbrániťtým,žepostupom
súdu prvého stupňa boli porušené procesné práva odporcu 1. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že

súd prvého stupňa postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami O.s.p. pri ustanovení opatrovníka
odporcovi 1.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky v celom rozsahu
vyhovel, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho odvolaním osobitne
nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnej navrhovateľke vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému odporcovi 2. Navrhovateľka si

náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.