Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Okresný súd Revúca
Spisová značka: 4C/391/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6812206862
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:OSRA:2014:6812206862.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Revúca, samosudcom JUDr. Petrom Kvietkom, v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, právne zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Advokátskou kanceláriou so sídlom Bratislava,
Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, v konaní o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa z a m i e t a.

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 17.09.2012, ktorý bol Okresnému súdu Revúca doručený dňa 27.09.2012, sa
navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125,- € z titulu majetkovej škody a sumy 495,-
€ z titulu nemajetkovej ujmy (značka navrhovateľa NP-5735-5050). Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil
tým, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo Zmluvy o úvere č. 6420461 dlžníkom. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor

pridelil exekučnej veci číslo EX 4828/2010. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní
pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom Okresnému súdu Revúca ako miestne a vecne príslušnému súdu a požiadal ho o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci, a to
v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na právnu úpravu procesného

postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá vo
vzťahu k jednotlivým exekučným titulom definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom odkázal na príslušné ustanovenie
Exekučného poriadku platného od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010, Exekučného poriadku platného od 01.
06. 2010 do 31. 05. 2011 a Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2011. Vychádzajúc z uvedenej
právnej úpravy, navrhovateľ vo svojom návrhu ďalej uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa
procesných pravidiel Exekučného poriadku platného od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 a Exekučného

poriadku platného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 je založená zákonná povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia doručenia takejto žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmikonania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu
a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, po uplynutí zákonom stanovenej doby. Navrhovateľ

pritom vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní. Nakoľko v predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by exekučnému súdu umožňovala postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe, nie je nečinnosť okresného súdu ničím ospravedlniteľná. Navrhovateľ si z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj

nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ zároveň uviedol, že písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, odporca však na ňu do podania predmetného návrhu pozitívne
nereagoval.

Dňa 05. 03. 2013 bolo Okresnému súdu Revúca doručené písomné vyjadrenie odporcu k predmetnému
návrhu navrhovateľa, v ktorom odporca uviedol, že z dôvodu nepreukázania splnenia základných

zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z., považuje návrh za právne neopodstatnený a žiada, aby ho súd v celom rozsahu zamietol. Odporca
zároveň poukázal na viaceré nedostatky podaného návrhu, ktoré spôsobujú zmätočnosť podania. V
tejto súvislosti sa odporca domnieva, že hoci navrhovateľ uviedol časť dôkazov, v skutočnosti celú
dôkaznú povinnosť preniesol, a to napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám navrhovateľ, na

súd. Pokiaľ ide o podmienku uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom, odporca uviedol, že nakoľko podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie návrhu na náhradu škody a poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa prijatia takejto žiadosti, má za to, že v danom prípade ide o predčasne uplatnený

nárok, keďže žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody mu bola doručená dňa
23. 04. 2012, a teda vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27. 09. 2012 bol súdu doručený návrh na
začatie konania, je zrejmé, že navrhovateľ ho podal pred uplynutím 6-mesačnej lehoty. Odporca vo
svojom vyjadrení k návrhu súčasne informoval súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, adresovaným navrhovateľovi, tento

odporcovi neposkytol vcelku žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podanej žiadosti, čím zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám
požiadal, a preto odporca nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. K navrhovateľom
tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, ktorý má spočívať v zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to po 15-dňovej lehote, odporca uviedol, že takto

formulovaný nesprávny úradný postup možno chápať dvomi spôsobmi. Jednak namietaným postupom
môže byť samotný spôsob rozhodnutia, teda zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a jednak skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po zákonom ustanovenej lehote.
Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo strany exekučného súdu nemožno
považovať za nesprávny úradný postup. Postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci, záver o

tom, že je oprávnený preskúmavať exekučný titul, zistenie skutkového stavu, výber, aplikáciu a
interpretáciu zvolených právnych noriem na skutkový stav, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemôže byť nesprávnym úradným postupom. Nemôže ísť ani o zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola

konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená.
Odporca súčasne poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu
vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá
v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po

15-dňovej lehote považoval odporca za nevyhnutné v prvom rade poukázať na tú skutočnosť, že zo
samotnej dikcie príslušného zákonného ustanovenia vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď
súd na základe exekučného titulu poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak ho súd nepoverí,15-dňoválehotaneplatí,pričomniejemožnéanilogickypredpokladať,žebybolozámeromzákonodarcu
určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie

exekúcie a exekučného titulu. Pokiaľ ide o uvádzané prieťahy v konaní, odporca považoval za potrebné
poznamenať, že navrhovateľ neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu.

Keďže v danom prípade ide o konanie, v ktorom si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi zaplatenie
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorých hodnota neprevyšuje sumu 1 000,- €, súd konštatuje, že

ide o drobný spor, preto súd vo veci nenariadil pojednávanie a dňa 27.11.2014 vo veci verejne vyhlásil
rozsudok.

Z exekučného spisu Okresného súdu Revúca sp. zn. 6Er/432/2010 súd zistil, že dňa 11.05.2010 sa
začalo pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým exekučné konanie na návrh oprávneného -
navrhovateľa proti povinnej G. U. F. pre vymoženie sumy 996,- € s prísl. Dňa 07.06.2010 bola tunajšiemu

súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX
4828/10. Po preskúmaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok dňa 01.12.2010
súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 ( ďalej len Zákon o
zodpovednosti za škodu), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona o zodpovednosti za škodu, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní.

Podľa§9ods.1a2Zákonaozodpovednostizaškodu,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 Zákona o zodpovednosti za škodu, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Súd konštatuje, že návrh bol v zmysle ustanovení § 42 a § 79 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len O. s. p.) dostatočne špecifikovaný. Súd mal ako dôkaz k
dispozícii exekučný spis Okresného súdu Revúca, spis. zn. 6Er/432/2010. Z návrhu na začatie konania,

ako aj z vyjadrenia odporcu k návrhu vyplýva, že navrhovateľ sa žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody adresovanou odporcovi ešte pred podaním návrhu na začatie konania
domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody. Odo dňa prijatia predmetnej žiadosti už uplynula lehota
šiestich mesiacov, navrhovateľ sa teda nároku na náhradu škody domáha na súde. Súd má za to,
že navrhovateľ podaním písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody splnil

povinnosť vyplývajúcu zo zákona o zodpovednosti za škodu.

V zmysle Zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci len za súčasného splnenia nasledujúcich troch podmienok: 1) nezákonnérozhodnutie, respektíve nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, respektíve nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nesprávnym
úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní jednotlivých úkonov v rámci konania,

predovšetkým ich nesprávne vykonanie alebo ich vykonanie bez splnenia zákonných podmienok,
či iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Za nesprávny úradný postup je však možné považovať aj nekonanie (nečinnosť) príslušného
orgánu (nevykonávanie úradného postupu), porušenie povinnosti uskutočniť úkon alebo vydať určité
rozhodnutie (či už meritórne alebo nie) v zákonom určenej lehote, či nevydanie rozhodnutia.

V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatňuje náhradu majetkovej škody v sume 125,- € a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 495,- €, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, spočívajúceho v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

Z exekučného spisu vyplynulo, že dňa 11.05.2010 sa začalo exekučné konanie na základe návrhu
oprávneného - navrhovateľa proti povinnej G. U. F. pre vymoženie sumy 996,- € s príslušenstvom
priznanej rozsudkom rozhodcovského súdu Stály rozhodcovský súd č.k. SR 00152/10. Dňa 07.06.2010
bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie predmetnej exekúcie. Po preskúmaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok, dňa 01.12.2010 súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

V § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie.

Keďže exekučným titulom v danej veci je rozhodcovské rozhodnutie, je nevyhnutné okrem ustanovení
Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 z. Z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len ZoRK).

Podľa § 39 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, z návrhu na vykonanie exekúcie musí byť zjavné, ktorému

exekútorovi je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný a datovaný.
Okrem toho návrh na vykonanie exekúcie musí obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov,
prípadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, ak je účastníkom fyzická osoba, názov alebo
obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, pokiaľ je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba, a
presné označenie exekučného titulu, vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne označenie dôkazov,

ktorých sa oprávnený dovoláva. K návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia
opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyznačuje
na notárskej zápisnici (§ 41 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 1 až 4 ZoRK, rozhodcovský rozsudok sa vyhotovuje v písomnej forme a je podpísaný

väčšinou rozhodcov; dôvod chýbajúceho podpisu treba uviesť.
Rozhodcovský rozsudok obsahuje
a) označenie rozhodcovského súdu,
b) mená a priezviská rozhodcov,c) označenie účastníkov rozhodcovského konania a ich zástupcov menom a priezviskom alebo
obchodným menom, alebo názvom,
d) miesto rozhodcovského konania (§ 23),

e) dátum vydania rozhodcovského rozsudku,
f) výrokovú časť,
g) odôvodnenie okrem prípadu, keď sa účastníci rozhodcovského konania dohodli, že rozhodcovský
rozsudok netreba odôvodniť alebo ak ide o rozhodcovský rozsudok o dohodnutých podmienkach (§ 39),
h) poučenie o možnosti podať žalobu na súd o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike a účastníci rozhodcovského konania sa
nedohodli inak, každý rozhodcovský rozsudok v rozhodcovskom konaní sa bude považovať za vydaný
na tomto mieste v Slovenskej republike bez ohľadu na to, kde bol podpísaný, odkiaľ bol odoslaný alebo
kde bol účastníkom rozhodcovského konania doručený.
Výroková časť okrem výroku vo veci samej obsahuje aj údaj o výške trov rozhodcovského konania a o
tom, ktorý účastník rozhodcovského konania je povinný ich uhradiť, prípadne v akom pomere sa trovy

medzi účastníkov rozhodcovského konania rozdeľujú. Výrok rozhodcovského rozsudku musí byť určitý.
Ak sa v ňom ukladá povinnosť niečo plniť, rozhodcovský súd určí zároveň lehotu na toto plnenie.

Exekučný súd na základe týchto procesných skutočností skúmal procesné podmienky exekučného
konania, t.j. prípustnosť konkrétnej exekúcie. Procesné podmienky súdnej exekúcie sú v podstate

totožné s podmienkami sporového konania. Ak v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia súd nekonštatuje rozpor so zákonom, vydá poverenie na vykonanie exekúcie.

Podľa názoru exekučného súdu, 15-dňová lehota uvedená v cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
určená na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia, je lehotou

zákonnou a procesnou. Vyjadruje ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa takýto
úkon mohol urobiť. Z tohto aspektu má táto lehota poriadkový charakter, nakoľko Exekučný poriadok
neustanovuje sankciu za jej nedodržanie (uvedené platí i pre lehotu stanovenú v § 44 ods. 1 Exekučného
poriadku). Naviac túto lehotu považuje súd za extrémne krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite
preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie (s poukazom na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu
ochranu, vzhľadom na zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť
posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ). Súd
poukazuje aj na tú skutočnosť, že súdy rozhodujúce o žiadostiach exekútorov o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaných na podklade rozhodcovských rozsudkov nemali v štádiu, keď im

bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani dostatočný
časový priestor (a veľakrát ani dostatok informácií) na preskúmanie exekučných titulov z hľadiska ich
formálnej a materiálnej vykonateľnosti, ak chceli vyhovieť zákonnej požiadavke ( § 44 ods. 2 Exekučný
poriadok) rozhodnúť o tejto žiadosti do 15 dní od jej doručenia.

Najvyšší súd Českej republiky v uznesení zo dňa 11. 4. 2002, sp. zn. 20 Cdo 251/2001 konštatoval,
že predpokladom pre nariadenie výkonu rozhodnutia (exekúcie) je exekučný titul ako podklad tejto
exekúcie, ktorým sa rozumie rozhodnutie (príp. listina), ktoré má predpísanú formu a obsah a ktoré
ukladá určitému subjektu povinnosť niečo plniť. Pred nariadením exekúcie sa súd zaoberá tým, či
exekučný titul je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľný, a to nielen po

stránke formálnej, ale i po stránke obsahovej (materiálnej).

Z hľadiska materiálneho je rozhodnutie (či už súdne alebo iný exekučný titul podľa § 41 Exekučného
poriadku) vykonateľné, pokiaľ obsahuje presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné
vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a lehotu, v ktorej má byť

povinnosťsplnená,pokiaľnevyplývazovšeobecnezáväznéhoprávnehopredpisu.Exekučnétitulypodľa
§ 41 Exekučného poriadku musia obsahovať náležitosti, ktoré ustanovuje príslušný právny predpis,
podľa ktorého bolo také rozhodnutie vydané. Pokiaľ exekučný titul tieto náležitosti nemá, nemôže byť
podkladom pre exekúciu.

Exekučný súd bol povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie. Samotný Exekučný poriadok rozlišuje dve skupiny exekučných titulov. Vzhľadom k tomu, že v
danej veci je exekučným titulom rozhodnutie podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, je možné uvažovať
o širšej prieskumnej právomoci exekučného súdu pri vydávaní poverenia. Exekučný súd pritom nieje pri skúmaní súladu so zákonom odkázaný na tzv. sporové konanie ( ktoré by mal iniciovať, príp.
čakať na jeho výsledok, resp. pri nezačatí takéhoto konania bez ďalšieho vydať poverenie na vykonanie
exekúcie), pretože aj na exekučný súd dopadá tá časť úpravy procesného práva, podľa ktorej je súd

viazaný len určitými rozhodnutiami a inak je oprávnený si otázky prejednateľné inými orgánmi posúdiť
sám ( s výhradou, že ak o príslušnej otázke bolo vydané rozhodnutie, súd je povinný z tohto rozhodnutia
vychádzať).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR patrí aj súdna ochrana v

exekučnomkonaní,zabezpečujúcompreoprávnenéhoapovinnéhouplatnenierovnakýchprávaplnenie
len zákonom vyžadovaných povinností.

Exekučný súd teda ďalej skúmal, či navrhovaná exekúcia neprekračuje povinnosti stanovené
vykonávaným rozhodnutím a či je tu návrh oprávneného s tvrdením, že povinný dobrovoľne nesplnil
svoju povinnosť (§ 38 ods. 2 Exekučného poriadku ). Exekúciu možno nariadiť len v prospech toho, kto

má podľa titulu právo, a len proti tomu, kto má podľa titulu tomu zodpovedajúcu povinnosť plnenia.

Exekučný súd uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu,
význam konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť posúdenia formálnych a materiálnych
predpokladov vedenia exekučného konania, preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok, žiadosť

súdnehoexekútoraoudeleniepovereniaanávrhnavykonanieexekúcie.Nakoľkovčaserozhodovaniao
žiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepovereniasúdnekonštatovalrozporsozákonom,vydalpoverenie
na vykonanie exekúcie.

Súd konštatuje, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia do vydania poverenia absolútne nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť
porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené, súd nemal nesprávny úradný postup, spočívajúci podľa tvrdení navrhovateľa
v existencii prieťahov v predmetnom exekučnom konaní, ako jeden z predpokladov pre vznik

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, za preukázaný. Z tohto
dôvodu návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Súd len záverom poznamenáva, že ohľadne navrhovateľom tvrdeného prieťahu sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, ani nerozhodoval Ústavný súd

Slovenskej republiky či Európsky súd pre ľudské práva. Pritom v zmysle citovaného ustanovenia § 9
ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom od 01.01.2013 by len takého podklady boli
relevantné pre priznanie navrhovateľom uplatnených nárokov.

Pre úplnosť súd dodáva, že navrhovateľ vo svojom petite žiadal o veci rozhodnúť najprv tzv.

medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O. s. p.). K tomu súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre
postup podľa § 152 ods. 2 O. s. p., môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania.
Ak súd takémuto návrhu účastníka konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva
o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o
veci samej.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd

v Banskej Bystrici prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa ust. § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Podľa ust. § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo
veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.