Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2013

Súd: Okresný súd Ružomberok
Spisová značka: 9C/117/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912207138
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Topoľančík
ECLI: ECLI:SK:OSRK:2013:5912207138.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Ružomberok samosudcom JUDr. Vladimírom Topoľančíkom v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám.
13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 si navrhovateľ uplatnil voči odporcovi právo na
zaplatenie sumy 175,-Eur z titulu majetkovej škody a sumy 110,64 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, pričom
v odôvodnení svojho návrhu uviedol, že navrhovateľ ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom E., pričom exekučné konanie bolo vedené pod číslom
EX 183/2005. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel obsiahnutých v ustanovení
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu. Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na časť potrebný k
posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu možnosť, než o návrhu len na základe
posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť, a teda do konania nevstupujú žiadne iné informačné
podnety a nevykonáva sa dokazovanie), nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase exekúcie. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Poškodený
sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po
doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 02.02.2011 o zmene súdneho exekútora.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne:

a/ majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to vo výške 70,-Eur (správa
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému),
40,-Eur (udržiavanie a správa informačného systému), 50,-Eur (administrácia listín a komunikácia s
pôvodným súdnym exekútorom), 15,-Eur (administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu,
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde). Celkove vynaložil poškodený vo veci správy a vymáhania svoje pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom sumu
175,- Eur, ktorá by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o návrhu na zmenu exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu;

b/ nemajetková ujma v peniazoch je vo výške 110,64 Eur, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s
porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy
SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky predpokladané ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku a že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu
nasledovných rizík:

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného.

Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie
jeho zákonných nárokov. Ďalej navrhovateľ poukázal aj na ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti
o náhradu nemajetkovej ujmy, a to neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a
základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala
u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, úplne zbytočné a
právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou aj jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu je
povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa
relevantnej právnej normy. V ďalšom navrhovateľ poukázal na nálezy Ústavného súdu SR týkajúce sa
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia vo veci porušovania práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za
vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania sumu
110,64 Eur, pričom uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 Eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
Ústavného súdu SR, teda 663,88 Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 Eur za mesiac. V danej
veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 76 dní. Navrhovateľ napokon uviedol, že v
zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal odporcu o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, do podania žaloby však odporca na žiadosť pozitívne
nereagoval.

Odporca vo vyjadrení k návrhu doručenom tunajšiemu súdu dňa 04.06.2013 žiadal návrh navrhovateľa
ako nedôvodný zamietnuť, a to z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,
ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Poukázal na
nedostatky podaného návrhu, ktoré spôsobujú zmätočnosť podania, keď navrhovateľ uviedol časť

dôkazov, avšak v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša navrhovateľ sám. Taktiež z podania navrhovateľa nie je jasný ani titul nároku na
náhradu škody. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu
úradného postupu zo strany exekučného súdu, bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej
republiky odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 211/2012, sp.zn. IV. ÚS 366/2012, sp.zn. IV. ÚS 374/2012).
Pokiaľ ide o uvádzané prieťahy v konaní, navrhovateľ neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie
neželaného stavu, neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany
odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi
okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.j. či využil účinné právne prostriedky
nápravy na urýchlenie konania. Judikatúra Ústavného súdu SR (konkrétne nález III. ÚS 69/2011-25)
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus
iura (každý nech si stráži svoje právo). Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Odporca ďalej poukázal na to, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli
mu doručené dňa 23.04.2012. Vzhľadom na to, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená
žaloba, je zrejmé, že navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. V takom prípade
ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo navrhovateľovi
po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody výzvy na doplnenie žiadosti,
napriek tomu navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a
tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.
514/2003 Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. ustanovujú všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné
rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti
štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote je potrebné uviesť, že všeobecným predpokladom na
zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením
súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle
ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému
súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie príslušného
exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia
§ 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. Odporca zároveň pripustil, že v niektorých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom
stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny
exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť, v takých prípadoch exekučný súd objektívne
nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa tak, aby v tejto lehote
rozhodol zároveň aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému
exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Navrhovateľovi však nič nebránilo využiť
účinný prostriedok nápravy, a to podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z.z. Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom stanovenú lehotu a lehotu, v ktorej sa
rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony,
nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom
považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Zároveň odporca poukazuje
aj na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, podľa ktorého pôvodný súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora,
resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v
súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny
exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na
zachovanie kontinuity konania. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy SR je pritom
kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ústavnou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä kritéria, ako sú zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu. Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní

nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto
boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. Odporca nepovažuje za preukázanú
existenciu prieťahov v predmetnom exekučnom konaní.

Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 175,-Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 Eur,
s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody zo strany navrhovateľa. Navrhovateľ nekonkretizoval, či ním uvádzané vecné
náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá
spotrebiteľskými úvermi, nepochybne pre svoju činnosť potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých
prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli
predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali. Pokiaľ navrhovateľ
uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody "udržiavanie" systému, taktiež ide o činnosť, ktorú musí
vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje
navrhovateľ. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/
vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy, preto požadovať paušálne sumy za spomínané
veľmi všeobecné činnosti je nesprávne a účelové. Rovnako navrhovateľ nepreukázal ani nárok na
vznik nemajetkovej ujmy, keď s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR je potrebné uviesť,
že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu
prípadu zo strany Ústavného súdu. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody zo strany navrhovateľa a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené.
Navrhovateľ nepreukázal jednak vznik, a ani výšku škody. Pokiaľ sa domáha nahradenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške pomernej k času tvrdeného omeškania vypočítanú zo základu 663,88 Eur
na rok (suma, ktorú v niektorých nálezoch priznal Ústavný súd SR), odporca poukázal na viacero
nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné
prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu
prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88
Eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Vznik nemajetkovej ujmy u
právnických osôb a u fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
"frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. S poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo/675/2011, odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Taktiež "zánik
podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov" nebolo zo strany navrhovateľa preukázaný ani to,
akým spôsobom uvedená situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa". V ďalšom
poukázal odporca na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď pri formovaní záveru o potrebe
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, je potrebné uvedené ustanovenie Občianskeho
zákonníka zohľadniť. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje
odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Taktiež odporca poukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou.

V súlade s ustanovením § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "O.s.p.") súd
konal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa a jeho zástupcu, ako aj v neprítomnosti odporcu.
Odporca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, o odročenie pojednávania nežiadal. Právny
zástupca navrhovateľa elektronickým podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 06.12.2013 požiadal o
zrušenie nariadeného pojednávania až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke
zákonného sudcu, keď navrhovateľom označené skutočnosti v podanom návrhu sú takého charakteru,
že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu z prejedávania a rozhodovania vo veci.
Keď súd neprerokuje objektívnu námietku vznesenú navrhovateľom skôr., ako otvorí pojednávanie,
dopustí sa tým odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (nález
Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 46/04 z 20. apríla 2005). Otvoreniu pojednávania musí predchádzať
definitívne vyriešenie otázky zámeny namietaného súdu a osoby domnelého zákonného sudcu, ktorý

je vo veci doposiaľ povolaný rozhodovať. Je neodňateľným právom navrhovateľa, aby o jeho žalobe
rozhodol v prvom stupni samosudca, u ktorého nie sú žiadne pochybnosti o predpojatosti. Právo na
nestranného sudcu je súčasťou práva na spravodlivý proces, ktorý je zaručený nielen Ústavou, ale aj
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ trval na tom, že objektívna
námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne
podporená tým, že pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť v danej veci, vyplýva aj z
právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý
vo svojich právach (§ 22 zákona č. 514/2003 Z.z.), vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky
iným spôsobom než z dokazovania na konaní a do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti.

Súd neakceptoval žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z ním uvádzaných dôvodov s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ sa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu na výzvu súdu výslovne vyjadril, že námietku zaujatosti voči zákonnému
sudcovi nepodal (č.l. 17 spisu). V danom prípade však dňa 08.12.2012 zákonný sudca JUDr. Vladimír
Topoľančík oznámil v zmysle § 15 ods. 1 O.s.p. skutočnosti, ktoré by mohli vzbudiť pochybnosti o
jeho zaujatosti, pričom uznesením č.k. 10NcC/52/2012-24 zo dňa 17.01.2013 Krajský súd v Žiline
rozhodol, že sudca JUDr. Vladimír Topoľančík nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na tunajšom súde pod sp.zn. 9C/117/2012. Vzhľadom na uvedené súd viazaný rozhodnutím
odvolacieho súdu opakovane vznesené námietky navrhovateľa ohľadne vyriešenia otázky nestranného
súdu a ustanovenia nestranného zákonného sudcu nepovažuje za opodstatnené, keď navrhovateľ vo
svojej žiadosti neuviedol žiadne iné/ďalšie skutočnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie zákonného
sudcu z prejednania veci, než tie, ktoré už boli predmetom preskúmania krajským súdom.

V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom
pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 4Er/119/2005, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a
právny stav: dňa 09.03.2005 bol na Exekútorský úrad Mgr. Márie Krasňanovej so sídlom Nám. A. Hlinku
36/9, Považská Bystrica, doručený návrh na vykonanie exekúcie oprávneným POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava proti povinnému E., na vymoženie sumy 19.440,-Sk s príslušenstvom na
základe exekučného titulu - notárskej zápisnice č. N4652/04, NZ82615/04 zo dňa 17.11.2004 vydaného
Notárskym úradom JUDr. Jarmily Kováčovej so sídlom v Bratislave. Na základe vyššie uvedeného
bola dňa 24.03.2005 tunajšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sp.zn. EX 183/2005. Dňa 26.04.2005 súd vydal pre Mgr. Máriu Krasňanovú pod
č. 5508*010578 poverenie na vykonanie exekúcie na základe vyššie uvedeného exekučného titulu.
Dňa 22.11.2010 bol tunajšiemu súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora,
ktoré podanie bolo následne odoslané JUDr. Márii Krasňanovej spolu s výzvou na vyjadrenie k trovám
exekúcie a predloženie exekučného spisu v lehote 10 dní (predmetná výzva bola súdnemu exekútorovi
doručená dňa 15.12.2010). Až v podaní doručenom tunajšiemu súdu dňa 17.01.2011 súdny exekútor
vyčíslil trovy exekúcie a predložil súdu exekučný spis; zároveň navrhol návrh na zmenu exekútora
zamietnuť a exekúciu zastaviť v časti úrokov z omeškania nad zákonom prípustnú výšku. Uznesením
č.k. 4Er/119/2005-25 zo dňa 02.02.2011 vydaným vyšším súdnym úradníkom bolo žiadosti oprávneného
na zmenu súdneho exekútora vyhovené a vykonaním vyššie uvedenej exekúcie bol poverený súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60. Zároveň súd určil trovy
súdneho exekútora JUDr. Márie Krasňanovej na sumu 102,82 Eur. Proti tomuto uzneseniu podala JUDr.
Mária Krasňanová v zákonnej lehote odvolanie. Nakoľko podaním odvolania proti výroku o zmene
exekútora došlo k zrušeniu uznesenia v tejto časti, vo veci opätovne rozhodol sudca uznesením č.k.
4Er/119/2005-31 zo dňa 27.02.2012, ktorým bolo žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora
vyhovené a vykonaním vyššie uvedenej exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa
23.04.2012 bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie proti povinnému pod č. 5508*020222 pre
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vymoženie uloženej povinnosti povinnému v zmysle vyššie
uvedeného exekučného titulu; zároveň unesením č.k. 4Er/119/2005-33 zo dňa 23.04.2012 súd exekúciu
v časti o vymoženie úrokov z omeškania presahujúcich 9 % ročne zo sumy 645,92 Eur za dobu od
09.08.2004 do zaplatenia zastavil. O odvolaní proti uzneseniu č.k. 4Er/119/2005-25 zo dňa 02.02.2011
v časti výroku o trovách exekúcie rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 8CoE/55/2012-49 zo
dňa 26.09.2012, ktorým odvolacie konanie v dôsledku späťvzatia odvolania zastavil.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá
bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak
tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") v znení účinnom do 31.8.2005 ak oprávnený
požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním
exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky
pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného
exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Vyššie citované ustanovenie zákona nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu, nesprávnym
úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne
vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj
opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatňuje náhradu majetkovej škody vo výške 175,-Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 110,64 Eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom
konaní v zákonom stanovenej lehote. Z vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že dňa
22.11.2010 bol Okresnému súdu Ružomberok doručený návrh oprávneného (v prejednávanej veci
navrhovateľa) na zmenu súdneho exekútora, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením č.k. 4Er/119/2005-25
zo dňa 02.02.2011 v spojení s uznesením č.k. 4Er/119/2005-31 zo dňa 27.02.2012 a uznesením
Krajského súdu v Žiline č.k. 8CoE/55/2012-49 zo dňa 26.09.2012. Predmetné exekučné konanie sa
pritom začalo dňa 09.03.2005, preto je potrebné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31.08.2005, ktoré neustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora
(k tomuto došlo až s účinnosťou od 01.09.2005). V tejto súvislosti súd poukazuje na ust. § 238 ods. 1
Exekučného poriadku, v zmysle ktorého konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa

práva platného do 31.08.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 Exekučného
poriadku taxatívne vymedzuje ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2005,
pričom § 44 ods. 6 tu nie je uvedený. Zároveň súd poukazuje na to, že ustanovenie § 44 ods. 8
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006 sa nevzťahuje na konania, ktoré sa začali pred
01.12.2006, ako to vyplýva z ustanovenia § 240 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Ohliadnuc od toho, že exekučné konanie bolo začaté pred 01.09.2005, pre ktoré konania právna úprava
neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, súd má za to, že exekučný súd
konal v predmetnej veci priebežne a bez zbytočných prieťahov, keď všetky vykonávané úkony (zaslanie
návrhu oprávneného a žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi o vyčíslenie trov exekúcie a doručenie
exekučného spisu) smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a boli vykonávané v súlade s
Exekučným poriadkom. Exekučný súd rozhodol o zmene exekútora bez zbytočného odkladu po tom,
ako mu bola poskytnutá zo strany pôvodného exekútora súčinnosť a poverenie pre nového exekútora
vydal hneď, ako boli s konečnou platnosťou vyriešené otázky súvisiace s exekúciou vedenou pôvodným
exekútorom. V tomto smere súd zdôrazňuje, že pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2
ústavy je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu
nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (viď I. ÚS 63/00). V danom prípade
zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie možno usúdiť, že dĺžka exekučného konania od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora do vydania rozhodnutia prvostupňového súdu o tomto návrhu nie je takej povahy, aby
len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práva žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci
v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, a to práve vzhľadom na vykonávané úkony exekučného súdu, ktoré boli nevyhnutné
pre vydanie rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného súd poukazuje aj na skutočnosť, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia
uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s
nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody navrhovateľovi, keďže nový
exekútor pokračuje v súdnej exekúcii v procesnom štádiu, v ktorom došlo k zmene, a účinky návrhu
na vykonanie exekúcie a ostatných procesných úkonov vrátane rozhodnutí zostávajú zachované, a
teda pôvodný súdny exekútor mal a mohol až do rozhodnutia súdu o zmene exekútora pokračovať vo
vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie.

Vo svetle vyššie uvedených skutočnosti, keďže súd nemal preukázanú existenciu prieťahov v
predmetnom exekučnom konaní, t.j. nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, návrh
navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol bez potreby vykonávania ďalšieho dokazovania
(ohľadne preukázania výšky uplatneného nároku by dokazovanie bolo nadbytočné, keďže doposiaľ
vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že samotný základ nároku nie je daný).

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal, keď tento si v priebehu konania uplatnil náhradu
trov konania, avšak v zákonnej lehote nijako nevyčíslil ich výšku a ani z obsahu spisu mu žiadne
preukázateľné trovy k okamihu vyhlásenia rozsudku nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
neskorších predpisov.