Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. jún 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 25Er/958/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109232158
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Fogadová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2109232158.2

Uznesenie

Okresný súd Trnava v právnej veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
proti povinnému B. T., L.. XX.XX.XXXX, P. P. XX, XXX XX P., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr.
Rudolf Krutý so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pre vymoženie sumy 1 094,05 EUR s
príslušenstvom a trov exekúcie takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu zastavuje.

II. Súd povoľuje odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX
12784/09 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 25Er/958/2009- 20.

o d ô v o d n e n i e :

Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 102489 zo dňa 11.03.2010 bol súdny exekútor JUDr.

Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného na základe exekučného titulu
- vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., č.k. SR 01890/09 zo dňa 26.05.2009.

Povinný dňa 11.04.2014 podal na tunajší súd osobne Návrh na zastavenie exekúcie. Povinný žiadal
zastaviť exekúciu z dôvodu, že zmluva o úvere, ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu je

formulárovou zmluvou a ako taká je zmluvou spotrebiteľskou, pričom samotná zmluva o úvere obsahuje
neprijateľné podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Povinný doložil k návrhu kópiu
úverovej zmluvy č. 2490004 zo dňa 23.05.2008 a všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru
obsahujúce rozhodcovskú doložku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Primárny
právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 2490004 uzatvorenej dňa
23.05.2008 (ďalej len „zmluva o úvere), ktorú povinný riadne a včas neplnil.

Popreštudovaníspisovéhomateriálumásúdzato,ževtomtoexekučnomkonaníexistujetakýdôvodpre
zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s
ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí
takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie
by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie,
ktorá je už v tomto momente neprípustná a navyše, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové práva

povinného.V súvislosti so zachovaním zásady kontradiktórnosti, súd v tomto konaní nevyzval oprávneného na
vyjadrenie k postupu exekučného súdu z nasledujúcich dôvodov:

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj

Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.
Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného
Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos
dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo
na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na
zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie

upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov
nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného
súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto

účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti
rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za
zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu
vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom

odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením
rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov
konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 7/2013

zo dňa 22.01.2014)

Súd má za to, že v uvedenom prípade nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti ani k odňatiu
oprávneného konať pred súdom, pretože proti rozhodnutiu súdu o zastavení exekúcie je prípustné
odvolanie, to znamená, že oprávnený má možnosť vyjadriť sa k postupu exekučného súdu vyvodeného

z predložených listinných dôkazov a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v prípadnom podanom
odvolaní.

Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré

vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14,
17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú
apodľaktorejsaponadobudnutíúčinnostitohtozákonaposkytujealebomôžeposkytovaťspotrebiteľský

úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 31.07.2008 (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom

dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Ospotrebiteľskývzťahideatovzhľadomnazákonnékritériáobsiahnutév§52ods.1,3a4Občianskeho
zákonníka v znení do 31.10.2008, nakoľko lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3
ods.2zákonaospotrebiteľskomúvere.Vzáujmeochranyspotrebiteľatedatunajšísúdprimárneaplikuje
lex gerenalis oproti lex specialis, nakoľko má za to, že nezakladá obchodnoprávny vzťah a to najmä
vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne uvedené, na aký účel sa má zmluva použiť, čo je pri absolútne

obchodných vzťahoch viac než neštandardné. S ohľadom na skutočnosť, že samotná zmluva o úvere
je koncipovaná veľmi neprehľadne a pokiaľ ide o samotný účel úveru aj veľmi stručne a nejednoznačne,
pre spotrebiteľa sú nepochybne jej ustanovenia veľmi zmätočné a ľahko si ich môže nesprávne vyložiť.

V zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008, ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné.

Odhliadnuc od uvedeného, aj keby sa zmluva o úvere mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka,

s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého obchodného styku sú totiž právne relevantné pri výkone
práva a tým, že predmetné ustanovenie všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku,
majú tieto zásady v tomto prípade právnu záväznosť. S najväčšou pravdepodobnosťou by zmluva

o úvere nespĺňala ani túto obchodnoprávnu zásadu, a to najmä z pohľadu jednoznačne porušenej
rovnováhy účastníkov zmluvného vzťahu s prihliadnutím na skutočnosť, že aj pre obchodné záväzky
je v dôsledku § 1 ods. 2 aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi (napr. 0,25 % denný
úrok z omeškania, povinnosti sú v zmluve stanovené takmer výlučne povinnému a naopak, práva len
oprávnenému, zjavná nerovnováha účastníkov, vynímajúc vysoké úroky i neprimeraná odplata...atď.)

V zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008 je spotrebiteľom fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti; teda je možné konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy
obsiahnutá v Občianskom zákonníku definuje pojem spotrebiteľ podstatne širšie oproti legálnej definícii

tohto subjektu v lex specialis - konkrétne v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Nakoľko nebolo preukázané, že povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a
plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti (čo nemožno rozhodne zamieňať s deklarovaným účelom poskytnutia úveru), je možné
vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah za vzťah spotrebiteľský v zmysle

ustanovení Občianskeho zákonníka a následne potom ho aj podriadiť právnemu režimu noriem osobitne
upravujúcich problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov.

Tunajší súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere ako
spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre

fyzické osoby - nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia
dlžníka identifikačnými údajmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a zákonom o živnostenskom
podnikaní typickými pre podnikateľa - a to obchodným menom, sídlom či miestom podnikania a
identifikačným číslom, číslom zápisu v Obchodnom registri či číslom živnostenskej registrácie, alebo
iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ dlžník takto označený nebol (naopak v

zmluve o úvere je identifikovaný menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho
preukazu), je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa
Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ustanovenia § 497
a nasl. Obchodného zákonníka.

Podľa § 52 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.10.2008, spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, t.j. aj zmluvao úvere. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

S poukazom na vyššie citované ustanovenia má teda zmluva o úvere povahu spotrebiteľskej zmluvy.
Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto
charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností zmluvné dojednania,
ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Súd

má za dostatočne preukázanú skutočnosť, že oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie
úverov a z ničoho jasne a jednoznačne nevyplýva, že by bol predmetný úver poskytnutý povinnému na
výkon určitého konkretizovaného povolania alebo podnikania. Z okolností uzatvárania zmluvy a najmä
s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom.
Na základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na

právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení zmluvných dojednaní zmluvy o úvere, na
ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu
na dohodu strán.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.10.2008, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa 53 ods. 2 - 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.10.2008, za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008, neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. V zmysle § 53 ods. 4 písm. r) sa za neprijateľnú zmluvnú

podmienku okrem iného považujú i ustanovenia, ktoré v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa vyžadujú, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť

svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.
Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva
v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených
predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) toho istého zákona.
Podľa § 45 ods. 1 písm. b) zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený

výkon rozhodcovského rozsudku, konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) toho istého zákona.
V zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký
rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania.

Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda
medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Jediným exekučným titulom, pri ktorom súd v zmysle jednoznačných ustanovení vstupuje aj do
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, je teda len rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc
exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného vrozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j.
preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Zo znenia vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, berúc do úvahy vzťah výroku rozhodnutia, jeho
odôvodnenia a primárneho zmluvného vzťahu. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom
na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku.

Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal
rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj
exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného
poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a
posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým
zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom
rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones
SL).

Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania
(t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996

uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu,
ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania
i bez návrhu zastavená.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod
17. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi
zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy, s jej porušením, ukončením
alebo neplatnosťou budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom
v rozhodcovskom konaní, pričom výber jednej z alternatív spočíva na žalobcovi - takúto alternatívnu

rozhodcovskú doložku možno posúdiť ako rozhodcovskú doložku výlučnú, nakoľko je zrejmé, že v
prípade sporu bude žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si
pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd.

Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia

úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle extenzívneho výkladu § 53 ods. 1 v spojení
s ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.10.2008. V odseku 4 sú demonštratívnym výpočtom
uvedené neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve. S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi
neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm.

r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej
zjednotenie, pričom k spresneniu výpočtu došlo na základe smernice č. 93/13/EHS.

Podľa článku 6 odseku 1. smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky

použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné
podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok,
ktoré môžu byť považované za nekalé.

V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú,
je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v Zmluve o úvere vychádzal
súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské
podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je
poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký

štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti
eurokomformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.

V zmysle zmluvných dojednaní si však spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak
príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, t.j. v
podmienkach individuálne nedojednaných, boli už dopredu určení rozhodcovia oprávnení rozhodnúť,
resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal
povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie § 87 písm.

f) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom
môžunakonanievybraťajsúdspríslušnosťouvmiesteichbydliska.Rozhodcovskádoložkajejednouzo
zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných dojednaní zmluvy bez toho, aby bola spotrebiteľom
individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe
tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa

voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka totiž dáva
na výber tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, pričom v praxi je reálny predpoklad, že je to
takmer vždy veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorému bol poskytnutý úver.
Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Tak dôležité ustanovenia, ktoré

upravujú dojednanie príslušnej autority na rozhodovanie sporu, sú pritom skryté v množstve drobných
klauzúl z dôvodu minimalizácie akýchkoľvek komplikácií pri založení sporového procesu vyhovujúcemu
oprávnenému.

V zmysle zmluvných dojednaní úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným

súdom Slovenskej republiky a rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v
praxi je žalujúcou stranou dodávateľ, ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred súkromným
rozhodcovským, a nie pred štátnym súdom. Tunajší súd doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký
spotrebiteľ vyvolal konanie pred rozhodcom a pokiaľ by sa tak predsa len stalo, išlo by pravdepodobne
o výnimočný prípad. Okresný súd Trnava má za to, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,

pretože rozhodcovské žaloby s pravidelnosťou hraničiacej takmer s istotou podávajú len veritelia.
Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva vyplývajúce zo zmluvy o úvere (plnenie
zo strany veriteľa je takmer vždy uspokojené už pri podpise zmluvy), využíva štátny súd.

V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa

konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takútokvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný
súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti

arbitrážneho súdu.

Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a
vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom
takmervždylendodávateľajetedapochopiteľné,žeakožalobcauprednostnínímzvolenýrozhodcovský

súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Tunajší súd navyše zastáva názor, že už samotná forma zmluvných dojednaní, t.j.

drobný, ťažko čitateľný, husto popísaný text už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie
sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Len veľmi ťažko možno
predpokladať,žesibolspotrebiteľvedomývšetkýchdôsledkov,ktorésosebounesie„dohodnuté“znenie
rozhodcovskej doložky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským
súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú

kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka vykladané v súlade so smernicou č. 93/13/EHS.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka,
ktorá je dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok ako v štandardnej formulárovej
spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne

nedojednaná vylučujúc súd inak príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods.
4 písm. r) a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008, a je teda absolútne
neplatná.

Rozhodcovské konanie sa totiž uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a

takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská
doložka totiž nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto
rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného
titulu so zákonom, čo je aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to
možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu

vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť
počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej
neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie,
ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý

v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné
vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach,
nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda
nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje
zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného
titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odklad exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný
úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom
odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného,
pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto

rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61
Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem
(navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný
skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť,
že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru,
že sú naplnené základné predpoklady nutné pre povolenie odkladu exekúcie a rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi

odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.

V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti
rozhodnutiu ktorého smeruje.

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca
odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti

ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne
rozhodne sudca.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.